Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Sa-15-2020.pdf
PDF · 115.66 KB
Case nature
Area
Subarea
1Sa/15/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobcu: E. I., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť J. I. S., trvale bytom J. I. S., doklad totožnosti č. XXXXXXX, toho času umiestnený v Ú. H. W. H. B. J., T. XX, J., zastúpeného Centrom právnej pomoci, Račianska 1523/71, Bratislava, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, so sídlom v Nových Zámkoch, Bitúnkova 8, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-12-012/2020-AV zo dňa 28.02.2020, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-BA12-12-012/2020-AV zo dňa 28.02.2020 na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydaného dňa 28.02.2020 Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky pod č.: PPZ-HCP-BA12-12-008/2020-AV podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v ďalšom texte aj: „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) zaistil dňom 28.02.2020 účastníka konania E. I., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť J. I. S., doklad totožnosti XXXXXXX a umiestnil ho v Ú. H. W. H. B. R. J. (v ďalšom texte aj: „Ú. J.“). Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 28.08.2020.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že účastník konania bol dňa 27.02.2020 v čase o 23:00 hod. kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Š. v blízkosti bývalého hraničného priechodu Š. počas pokusu o neoprávnené prekročenie štátnej hranice. Na danom mieste sa účastník konania nachádzal spolu s ďalšími štyrmi osobami v osobnom motorovom vozidle s českou poznávacou značkou a nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť. Podľa § 18 ods. 4 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore bol preto predvedený na príslušné obvodné oddelenie a z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti bol dňa 28.02.2020 odovzdaný policajtom Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca nevedel preukázať oprávnenie na svoj pobyt na území Slovenskej republiky, dňa 28.02.2020 začal správny orgán konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, v ktorom bolo rozhodnuté dňa 28.02.2020 rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-12-008/2020-AV odôvodneného tým, že účastník konania má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, pričom v tomto rozhodnutí účastníkovi konania nebola určená lehota na vycestovanie. Zároveň správny orgán v predmetnom rozhodnutí vylúčil jeho odkladný účinok, pretože to vyžadoval naliehavý všeobecný záujem, ako aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia bude opätovne ohrozený verejný poriadok, čo malo za následok,
že rozhodnutie o administratívnom vyhostení sa stalo vykonateľným jeho doručením. V odôvodnení rozhodnutia o zaistení žalovaný k prípadným alternatívam k zaisteniu (§ 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov) konštatoval, že účastník konania v zápisnici pred správnym orgánom č. PPZ- HCP-BA12-12-007/2020-AV uviedol, že nie je schopný splniť zákonom stanovené podmienky pre uloženie alternatívnych opatrení, pretože nevie preukázať zabezpečené ubytovanie, ako aj finančné zabezpečenie pobytu na území Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu alternatívy k zaisteniu neprichádzali do úvahy. Vo vzťahu k stanoveniu dĺžky doby zaistenia správny orgán uviedol, že túto stanovuje na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 28.08.2020. Počas tejto doby správny orgán vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky, pričom táto doba sa môže skrátiť, jej presná dĺžka sa nedá určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Počas doby zaistenia správny orgán v spolupráci s Ú. J. bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky, ako aj zabezpečovať pokrytie nákladov na samotné vyhostenie. Bude sa zabezpečovať tak materiálne, ako aj personálne zabezpečenie jeho prepravy z územia Slovenskej republiky. Doba zaistenia z pohľadu správneho orgánu je priamo úmerná dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Počas jej trvania správny orgán bude postupovať striktne v zmysle § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov a v prípade, že zistí nové skutočnosti, bude postupovať tak, aby účastníkovi konania jeho zaistením nevznikla žiadna bezdôvodná ujma. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal aj na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.02.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov za účelom návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržujú na ich území (čl. VII.), podľa ktorej ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaný konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie účastníka konania v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a zaistenie účastníka konania pre účely jeho administratívneho vyhostenia je zároveň zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie z územia Slovenskej republiky. K výkonu administratívneho vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenia cudzinca.
3. Žalobca sa správnou žalobou z 12.03.2020, podanou prostredníctvom právneho zástupcu Centra právnej pomoci domáhal zrušenia rozhodnutia o zaistení z 28.02.2020 č. PPZ-HCP-BA12-12-012/2020- AV a zároveň žiadal, aby súd nariadil jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Žiadal priznať plnú náhradu trov konania. Odôvodnil to tým, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je taktiež nedostatočne odôvodnené z pohľadu účelnosti a efektivity zaistenia žalobcu, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Žalobca zdôraznil, že v jeho domovskej krajine v J. prebieha ozbrojený vojenský konflikt a žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nezisťoval, aké podmienky tam prevládajú a aké zaobchádzanie by mu hrozilo v prípade jeho návratu do domovskej krajiny. Zároveň jeho vyhostenie do J. by znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru, ako aj príslušných ustanovení zákona o pobyte cudzincov. Zo všeobecne dostupných informácií vyplýva, že bezpečnostná situácia v J. je aj naďalej na väčšine územia nestabilná a hoci sa už s výnimkou provincie O. a priľahlých oblastí v provincii A., U. I. I., severného pohraničia s Q. a tiež východu krajiny v povodí rieky L. rozsiahle vojenské operácie neočakávajú, v krajine existuje vysoké riziko teroristických útokov, politicky aj kriminálne motivovaných únosov a celkovo násilnej kriminality, a to aj na vládou kontrolovaných územiach. Zároveň je vysoké riziko zranenia alebo smrti pri explózii nevybuchnutej munície alebo nastražených výbušnín a mín. Presuny po krajine komplikuje aj množstvo kontrolných stanovíšť, ktoré sú ovládané provládnymi alebo protivládnymi silami, prípadne lokálnymi milíciami. Rovnako Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR neodporúča slovenským občanom cestovať do J. vzhľadom na prebiehajúcu občiansku vojnu, pretože prípadný pohyb po tejto krajine podľa jeho varovania je spojený s vysokým rizikom pre bezpečnosť a život. Podľa žalobcu jeho vrátenie neprichádza do úvahy ani na územie inej krajiny, pretože po celú dobu úteku zo J. prechádzal viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt v tej ktorej krajine a bez platného cestovného dokladu, z ktorého dôvodu žiadna iná tretia krajina žalobcu na svoje územie neprijme, keď na to neexistuje žiaden právny dôvod a zákonný podklad. V inom členskom štáte žalobca o azyl nepožiadal. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu poukázal aj na rozhodovaciu prax správnych súdov, ako aj právne názory vyplývajúce z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúce sa danej oblasti (napríklad právny názor vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sza/8/2015, ako aj Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010), pričom podľa názoru Ústavného súdu: „limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jej účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP, napríklad vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jej účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a v dohovore“. Obdobne aj z právneho názoru Najvyššieho súdu SR prezentovaného v rozsudku sp. zn. 1Sza/7/2016 vyplýva, že: „Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto odporca musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, respektíve tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné“. Uvedené žalobca podporil aj právnymi názormi vyplývajúcimi z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sza/9/2016 a vyslovil záver, že vzhľadom na tieto právne závery zaistenie žalobcu považuje za nezákonné a v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, pretože nie je predpoklad, že bude možné realizovať administratívne vyhostenie a tým aj naplniť účel zaistenia. Žalovaný napadnuté rozhodnutie založil iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia s dôrazom na existujúce prekážky vyhostenia. Žalobca ďalej spresnil, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie a úvaha k prípustnosti vrátenia na územie J. s ohľadom na potrebu dodržiavania článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie o bezpečnostnej situácii v domovskej krajine žalobcu a preto nebolo možné dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika, čo je dôvodom, pre ktorý Slovenská republika už po dobu niekoľkých rokov od vypuknutia ozbrojeného konfliktu nevyhosťuje štátnych príslušníkov J. na jej územie. V závere správnej žaloby žalobca namietal aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia, pretože v J. prebieha ozbrojený konflikt, pre ktorý je vyhostenie žalobcu prakticky nerealizovateľné. Z uvedených dôvodov žalobcovi nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k stanoveniu práve tejto dĺžky doby zaistenia. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí iba veľmi blankytne a formálne uvádza, že bude vo veci vykonávať úkony a bude zabezpečovať materiálne, ako aj personálne zabezpečenie prepravy účastníka konania, pričom však neuviedol, či je zrealizovanie cesty v prvom rade bezpečné a vôbec možné.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Zdôraznil, že žalobca bol zaistený zákonne, na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky, pričom zaistením žalobcu žalovaný smeruje k naplneniu účelu zaistenia, ktorým je reálne vyhostenie žalobcu z územia Slovenskej republiky. Žalobca ako právne spôsobilý cudzinec je povinný na území Slovenskej republiky dodržiavať právne predpisy, medzinárodné zmluvy a dohovory a tieto aj v plnej miere rešpektovať. Za ich porušenie musí niesť zodpovednosť, ako aj prijať zákonom stanovené opatrenia a sankcie. K stanovenej dĺžke doby zaistenia uviedol, že ide o hraničnú dobu a v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov žalovaný bude po celý čas doby zaistenia skúmať, či trvá účel zaistenia a v prípade ak zanikne, žalobca zo zaistenia bude prepustený. Vydávanie viacerých rozhodnutí s kratšími lehotami zaistenia by podľa žalovaného bolo neúčelné.
5. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 02.04.2020 a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto túto podľa § 229 Správneho súdneho poriadku zamietol.
6. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
7. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
8. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
9. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.
10. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
11. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
12. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj: „Dohovor“), nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
13. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov - pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
14. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
15. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
16. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
17. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
18. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
19. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako
použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
20. Predmetom súdneho prieskumu v tomto súdnom preskúmavacom konaní je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-12-012/2020-AV zo dňa 28.02.2020, ktorým žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 28.08.2020 (podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov).
21. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalovaný rozhodnutím o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu č. PPZ-HCP-BA12-12-008/2020-AV zo dňa 28.02.2020 podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostil žalobcu podľa § 77 ods. 1 ZoPC. Zároveň žalobcovi s poukazom na § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu jedného roka s tým, že podľa § 83 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z dôvodu, že možno predpokladať, že účastník konania ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení a účastníka konania možno zaistiť podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu (§ 55 ods. 2 Správneho poriadku) a krajinu, kam má byť žalobca administratívne vyhostený, týmto rozhodnutím neurčil.
22. Z vyššie uvedených citácií zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že podľa § 88 ods. 1 písm. b/ je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. V nadväznosti na to základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa označeného zákonného ustanovenia je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol zaistený podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC a podkladom pre zaistenia žalobcu v danej veci je existencia vykonateľného rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu zo dňa 08.02.2020. Účelom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je tak realizácia jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky.
23. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
24. Na danú požiadavku reflektuje rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený a preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potencionálne možný (napr. rozsudok sp. zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011). Najvyšší súd SR, ako aj Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach uviedli, že medzi zaistením a jeho účelom, t.j. konaním o odsune, vyhostení a pod., je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov. V zmysle rozhodovacej praxe kasačného súdu je preto povinnosťou správneho súdu zaoberajúceho sa rozhodnutím správneho orgánu o zaistení preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá.
25. Správny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje najmä tú skutočnosť, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu a uložení zákazu vstupu zo dňa 28.02.2020 nebola určená krajina, do ktorej má byť žalobca vyhostený. Správny súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že jeho zaistenie je neúčelné práve z dôvodu, že je žalovaný v rozhodnutí o vyhostení neurčil krajinu vyhostenia a dáva do pozornosti aj právne názory vyslovené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.03.2016 sp. zn. 10 Sza/6/2016 (aj v publikácii Berthotyová E.: Zaistenie cudzincov, str. 129), v ktorom kasačný súd uviedol, že pokiaľ žalovaný zaistil cudzinca na účel výkonu administratívneho vyhostenia a podkladom takéhoto rozhodnutia bolo rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, v ktorom nebola určená krajina vyhostenia, nemožno sa stotožniť s námietkou navrhovateľa (cudzinca), že k jeho zaisteniu nemohlo dôjsť z dôvodu neurčenie krajiny vyhostenia, pretože zákonodarca takúto možnosť, teda neurčenie
krajiny vyhostenia pripúšťa. Zároveň správny súd poukazuje na to, že žalovaný ani v rozhodnutí o zaistení žalobcu neuviedol, do ktorej krajiny (domovskej, resp. inej, tretej krajiny) by mal byť žalobca vyhostený, iba vo všeobecnej rovine konštatoval, že bude v spolupráci s Ú. H.U. W. H. B. J. vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky (vrátane personálneho, ako aj materiálneho zabezpečenia prepravy účastníka konania), teda vykonávať všetky úkony smerujúce k realizácii rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu. Ako nedôvodný preto správny súd hodnotí záver žalobcu zo správnej žaloby, že žalobca by mal byť vyhostený do domovskej krajiny, t.j. J., vo vzťahu ku ktorej žalovaný neskúmal bezpečnostnú situáciu, ako aj to, že Slovenská republika už niekoľko rokov občanov tejto krajiny na jej územie nevyhosťuje. Uvedené konštatovanie zo strany žalobcu o vyhostení do J. je iba jeho tvrdením, ktoré však z rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu a ani preskúmavaného rozhodnutia o zaistení nevyplýva. Za takéhoto stavu preto správny súd považoval za nedôvodnú námietku žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia z pohľadu efektívnosti a účelnosti zaistenia, pretože žalovaný podľa názoru správneho súdu postupoval zákonným spôsobom, ak žalobca bol zaistený na základe existencie vykonateľného rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení a to aj za situácie, že v tomto rozhodnutí nebola určená krajina vyhostenia, pretože zákonodarca takúto možnosť, teda neurčenie krajiny vyhostenia, výslovne pripúšťa.
26. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia v časti dĺžky doby zaistenia správny súd uvádza, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (aj s prihliadnutím na to, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu nebola určená krajina vyhostenia) úkony žalovaného vo vzťahu k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky budú vyžadovať určitý čas, počas ktorého je nutné vykonať všetky potrebné úkony tak vo vzťahu k potvrdeniu totožnosti žalobcu, vykonať potrebnú komunikáciu s príslušnými orgánmi jeho domovského štátu, ako aj vykonať všetky nevyhnutné úkony na zabezpečenie prepravy žalobcu z územia Slovenskej republiky. Správny orgán v zmysle vyššie uvedených ustanovení zákona má povinnosť počas celej doby zaistenia žalobcu skúmať, či trvá dôvod zaistenia, preto doba zaistenia žalobcu sa môže aj skrátiť.
27. Správny súd ďalej poukazuje na mimoriadnu situáciu, ktorá bola vyhlásená na území Slovenskej republiky Uznesením vlády SR č. 111 z 11. marca 2020 v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa z dôvodu ochorenia COVID - 19, spôsobeného koronavírusom SARS - CoV-2, a to podľa § 8 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.03.2020 od 6:00 hodín. Uvedené ochorenie je infekčným ochorením spôsobeným novým kmeňom vírusu, prednášajúcim sa v ľudskej populácii kvapôčkovou infekciou. Uvedené ochorenie spôsobilo celosvetovú pandémiu, ktorá si vyžiadala zásadné opatrenia aj vo vzťahu k obmedzeniu sociálnych kontaktov medzi ľuďmi, a to v záujme zamedzenia ďalšieho šírenia tohto ochorenia. Za takejto mimoriadnej situácie je podľa názoru správneho súdu aj z tohto dôvodu potrebné posudzovať zaistenie žalobcu za dôvodné a zákonné. Ako podstatnú skutočnosť z tohto pohľadu hodnotí správny súd chronológiu postupu, ktorým sa žalobca dostal na územie SR, keď prekročil nezákonne viaceré štátne hranice hranice krajín Európskej únie a na ich území sa zdržiaval bez akéhokoľvek oprávnenia a bez zabezpečenej zdravotnej starostlivosti. Z obsahu Zápisnice o podaní vyjadrenia z 28.02.2020 vyplýva, že z domovského štátu žalobca vycestoval v roku XXXX do Q., odkiaľ prešiel do G. na ostrov P., kde zostal dva mesiace a neskôr cez I. prešiel do J. a do E., odkiaľ bol prevezený prevádzačom na Slovensko. Žalobca vyhlásil, že jeho cieľom bolo cez S. odísť do F., kde má rodinu. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak by bol žalobca prepustený zo zaistenia, je predpoklad jeho pokračovania v presune do F., kde chce požiadať o azyl. Zaistením žalobcu sa tak zamedzuje jeho voľnému pohybu na území SR, ktorá mu zároveň poskytuje aj potrebnú zdravotnú starostlivosť a materiálne zabezpečuje jeho pobyt počas doby zaistenia. Zaistením žalobcu sa chráni celá spoločnosť, a to znížením rizika prenosu vírusu spôsobujúceho ochorenie COVID-19, preto záujmy jednotlivca v tomto konkrétnom prípade musia podľa názoru súdu ustúpiť celospoločenským záujmom na ochranu verejného zdravia obyvateľstva.
28. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žalovaný postupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite zistil skutkový stav veci, v konaní správne aplikoval ním označené ustanovenia právneho predpisu a rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Jeho rozhodnutie je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov medzinárodnými predpismi vzťahujúcimi sa na danú oblasť. Žalovaný sa podrobne zaoberal aj všetkými podstatnými skutočnosťami, ktoré boli uvedené žalobcom v rámci konania o jeho zaistení. Vzhľadom na tieto skutočnosti preto po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia správny súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 229 SSP zamietol.
29. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na ich náhradu, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému žiadne preukázateľné trovy konania nevznikli.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.