Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_8Co-87-2018.pdf
PDF · 177.01 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/87/2018
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcov: X/ O. Ň., K. P. Č.. XXX, P., X/ V. Ň., K. P. Č.. XXX, P., oboch zastúpených BARKOCI law firm, s.r.o., so sídlom Námestie slobody 28, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, 2/ ARRIVA, a.s., so sídlom Nitrianska 5, Trnava, IČO: 36 249 840, zastúpenému JUDr. Štefanom Levickým, advokátom, Nám. J. Herdu 1, Trnava, X/ Ľ.F. C., K. Č. Č.. XX, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03. júla 2017, č.k. 25C/186/2015-133, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/ a 2/ po úprave petitu žaloby pripustenej súdom prvej inštancie domáhali proti žalovaným zaplatenia žalobcovi 1/ spoločne a nerozdielne titulom nemajetkovej ujmy sumy 20.000 eur a žalobkyni 2/ titulom nemajetkovej ujmy sumy 15.000 eur. Uviedol, že medzi stranami nebolo sporným, že pri dopravnej nehode, ktorú dňa 04.12.2012 na ceste v úseku Senica - Rovensko spôsobil žalovaný 3/, ktorý ako šofér autobusu prevádzkovaného žalovaným 2/ za nepriaznivých poveternostných podmienok v neprimeranej rýchlosti na zasneženom povrchu vozovky dostal šmyk a zišiel s autobusom mimo cesty, kde autobus pravým bokom narazil do svahu, prišlo k zraneniu žalobcu 1/ ako cestujúceho v havarovanom autobuse, a to ku semiamputácii jeho pravej hornej končatiny. Žalovaný 3/ bol rozsudkom Okresného súdu Senica zo dňa 14.10.2013 č.k. 2T/105/2013-483 uznaný vinným zo spáchania prečinu všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1, ods. 2/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, ktorý mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 2 roky a súčasne mu bol uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke po dobu 2 roky. Podľa odborného posudku o invalidite vyhotoveného sociálnou poisťovňou dňa 06.12.2013 utrpel žalobca 1/ úraz ako účastník autonehody, pričom došlo k traumatickej amputácii v pravom ramennom zhybe (na dominantnej končatine); následne bola zrealizovaná operácia; po zákroku pretrvávalo komplikované hojenie rany; žalobca bol v starostlivosti chirurga až do septembra 2013, nosí exartikulačnú protézu pravej hornej končatiny a pretrvávajú u neho fantómové bolesti pravej hornej končatiny. Sociálna poisťovňa určila mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť na 75%, pričom invalidita vznikla v dôsledku úrazu. Žalobcovi bola posudkom ÚPSVaR Senica zo dňa 30.04.2013 stanovená miera funkčnej poruchy 70 %, teda je občanom s ťažkým zdravotným postihnutím. Vykonaným dokazovaním výsluchom žalobcov a svedkov - dcéry a syna žalobcov zistil, že žalobca 1/ pred úrazom pracoval ako technik - autorizovaný koordinátor zvárania pre Eustream, jeho práca ho bavila a v súvislosti s výkonom práce cestoval po celom území Slovenskej republiky. Po úraze túto prácu nemôže vykonávať, poberá invalidný dôchodok, jeho život sa úplne zmenil, pred úrazom pomáhal svojim rodičom aj svokre, staral sa o záhradu, pričom záhradkárčenie bolo jeho záľubou, bol manuálne zručným a všetky
manuálne práce okolo domu a v záhrade vykonával sám, čo po úraze nie je možné, a preto tieto činnosti vykonávajú jeho manželka, deti, prípadne si na pomoc zavolajú širšiu rodinu alebo kamaráta žalobcu. V minulosti žalobca športoval (bicykloval, hrával volejbal), hrával s partiou z práce futbal, chodieval do sauny, viedol spoločenský život, navštevoval divadlá, mal kamarátov, organizoval rodinné stretnutia a oslavy; celá rodina žalobcov chodievala na dovolenky na hory. V dôsledku úrazu žalobca 1/ prestal športovať, snaží sa aspoň na krátky čas zúčastniť rodinných stretnutí, na ktoré sú s manželkou naďalej pozývaní, resp. rodina a kamaráti žalobcu sú pozývaní na návštevu ku žalobcom, pretože sa žalobca 1/ cíti príjemnejšie doma. Bývalí kolegovia ho prestali po určitej dobe kontaktovať. Žalobca zmenil svoje správanie, stal sa nervóznym, nevrlým, podráždením vo vzťahu ku svojim blízkym, všetko ho prestalo baviť, nemôže spávať, potom je unavený a ťažko sa sústredí. Na mieste amputovanej ruky pociťuje fantómové bolesti; zostal odkázaný na pomoc blízkych, najmä pri každodenných bežných činnostiach ako obliekanie, osobná hygiena, príprava jedla. Musí sa učiť písať ľavou rukou a v súvislosti s úrazom prišlo k zmene jeho psychiky, utiahol sa, nechce chodiť do spoločnosti, nikoho z rodiny nechce zaťažovať, dôsledky úrazu prežíva po psychickej stránke veľmi ťažko, navštevoval psychiatra, užíva lieky na spanie a ukľudnenie. Žalobca 1/ si uplatnil v súvislosti s poškodením jeho zdravia, ku ktorému prišlo pri dopravnej nehode nárok na náhradu škody na zdraví a žalovaný 1/ ako poisťovňa, u ktorej bola poistená zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, vyplatila žalobcovi 1/ titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia jednorazové odškodnenie v sume 34.776 eur a následne žalovaný 1/ ako poisťovateľ podľa zákona č. 381/2001 Z.z. uznal a poukázal žalobcovi 1/ zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 20%, t.j. sumu 6.955,20 eur. Zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 11C/142/2014 zistil, že žalobca 1/ si proti žalovanému 1/ okrem vyplateného odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia uplatňuje aj ďalšiu sumu 20.930 eur titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia spočívajúce vo vážnych duševných poruchách vzniknutých pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií a sumu 20.897,80 eur ako zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50%, keď zvýšenie vo výške 20%, ktoré mu poisťovňa priznala a vyplatila, nepovažoval za dostatočné, pričom svoj nárok v uvedenom konaní odôvodnil tým, že v súvislosti s úrazom je odkázaný v bežných veciach na pomoc manželky a okolia, ako živiteľ rodiny stratil svoj pracovný potenciál, učí sa znovu písať, skončil so záľubami, trpí fantómovými bolesťami, je senzitívny, trpí psychickými problémami, je obmedzený v sexuálnom živote. Ďalej zistil, že žalobkyňa 2/ po úraze žalobcu 1/ a výpadku jeho príjmu z pracovnej činnosti, zabezpečuje hlavný príjem v rodine, spolu s deťmi pomáhajú žalobcovi 1/ pri bežných činnostiach denného života spojených so stravovaním, obliekaním, osobnou hygienou, sprevádzaním k lekárovi, vykonávajú aj niektoré manuálne práce okolo domu a v záhrade, ktoré dovtedy zabezpečoval žalobca 1/. Žalobkyňa 2/ podporuje manžela najmä po psychickej stránke a podľa jej tvrdenia nechodia už spoločne na prechádzky alebo na bicykel, nehrávajú spoločenské hry, pretože žalobcu 1/ tieto aktivity nebavia. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 427 ods. 1, 2, § 444 Obč. zákonníka, § 5 ods. 5, § 2 ods. 1, 2 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a dospel k záveru, že poškodením zdravia žalobcu 1/ pri dopravnej nehode prišlo k zásahu do jeho telesnej integrity ako aj súkromia, ich ochrana je však upravená osobitným spôsobom v § 444 Obč. zákonníka v rámci náhrady škody na zdraví, a to konkrétne v rámci odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Podľa § 427 Obč. zákonníka vzniká poškodenému v dôsledku dopravnej nehody nárok na náhradu škody zo zodpovednosti, pretože ide o škodu spôsobenú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla a poškodený má pri škode na zdraví podľa § 444 Obč. zákonníka nárok na jednorazové odškodnenie bolesti a sťaženia jeho spoločenského uplatnenia a nahrádza sa tiež ujma vzniknutá v majetkovej sfére poškodeného, a to strata na zárobku, strata na dôchodku a účelne vynaložené náklady spojené s liečením. Uviedol, že žalobca si podľa jeho skutkových tvrdení uplatňoval nárok na náhradu škody na zdraví, ktorý nárok je však pokiaľ ide o ochranu osobnostných atribútov súvisiacich s právom na zdravie (ako je právo na súkromie vrátane práva vytvárať a rozvíjať vzťahy v rodine a rozvíjať svoju osobnosť) krytý odškodnením bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. V rámci škody na zdraví sa podľa § 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z. poskytuje odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia za stav vzniknutý v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh, pričom náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti a v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50%. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca 1/ si na základe totožných
skutkových tvrdení a z rovnakých dôvodov uplatňuje dva rôzne nároky v súvislosti s poškodením jeho zdravia pri dopravnej nehode, a to jednak nárok na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na peňažnú satisfakciu za zásah do jeho osobnostných práv poškodením jeho zdravia. Žalovaný 1/ poskytol žalobcovi 1/ náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia spolu s jeho 20% zvýšením a v konaní vedenom pod sp.zn. 11C/142/2014 si žalobca 1/ uplatnil voči žalovanému 1/ ďalšiu náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom strany sa sporia ohľadom bodového hodnotenia položky č. 255 (vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov a tiesnivých situácií), ako aj ohľadom miery zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, keď žalobca 1/ tvrdí, že je primeraným vzhľadom na devastačný charakter poranení, priznanú invaliditu, ZŤP, vek a postavenie, ktoré znamenali trvalé vyradenie žalobcu z aktívneho osobného, pracovného, spoločenského, športového a kultúrneho života, zvýšenie v rozsahu 50% a žalovaný 1/ považuje z rovnakých dôvodov za primerané zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 20%. Konštatoval, že žalobca 1/ si v inom konaní uplatnil nárok z titulu mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia spočívajúceho vo vážnej duševnej poruche, vzniknutej ako dôsledok dopravnej nehody, pričom svoje nároky na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia a v tomto konaní nároky na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti, odôvodňuje rovnakými skutkovými okolnosťami. Žalobca netvrdil žiadne iné významné skutkové okolnosti ako tie, ktoré tvrdil a uplatňoval v konaní o náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia, a ktoré sa týkali výlučne nárokov z titulu náhrady škody na zdraví. Dospel k záveru, že ust. § 444 Obč. zákonníka v spojení so Zákonom o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, vytvárajú právny základ pre odškodnenie všetkých zložiek ujmy, ktorá vznikne pri poškodení zdravia, teda aj ujmy nemajetkovej, ktorá vznikne v osobnostnej sfére poškodeného, a teda z titulu zodpovednosti za škodu na zdraví má poškodený nároky, ktoré sú pokryté v rámci náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a sú odškodňované jednorazovo a odškodňuje sa náhrada za dôsledky poškodenia zdravia, ktoré vznikajú v pracovnom, kultúrnom, súkromnom, spoločenskom, manželskom živote, ako aj v iných sférach, v ktorých sa prejavil dôsledok poškodenia zdravia. Ust. § 444 Obč. zákonníka má vo vzťahu k náhrade ujmy z titulu ochrany osobnosti špeciálny charakter a z pohľadu existujúcej právnej úpravy je zrejmé, že ujmy spôsobené poškodením zdravia žalobcu sú kryté inštitútom náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia a bolestného a odškodňované jednorazovo, na základe bodového ohodnotenia, v závislosti od rozsahu obmedzení pri uplatnení v živote a spoločnosti a pokrývajú náhradu všestranných obmedzení poškodeného v rôznych sférach jeho života, pri plnení jeho rôznych spoločenských úloh, ktoré sa prejavili ako dôsledok poškodenia zdravia. Osobitná právna úprava nárokov na náhradu škody na zdraví preto vylučuje aplikáciu § 11 a 13 Obč. zákonníka. Poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR z 13.08.2014 sp.zn. I. ÚS 426/2014, v ktorom ústavný súd s poukazom na § 444 Obč. zákonníka, § 2 ods. 2, § 4 ods. 1 a § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. považoval za zrejmé, že zásah do zdravia a telesnej integrity spôsobený protiprávnym konaním pri dopravnej nehode, nepriaznivé následky v osobnej a rodinnej sfére, hospitalizácia, následné liečenie v dôsledku poškodenia zdravia a nepriaznivý vplyv na realizáciu životných úkonov sťažovateľky, jej obmedzenie možnosti realizácie plnohodnotného života a pracovnej realizácie, ako aj nemožnosť plnohodnotného napĺňania úlohy matky a manželky a obmedzenia v starostlivosti o chorého manžela, sú dôsledkami poškodenia zdravia a tieto sa prejavili vo viacerých sférach súkromného a rodinného života sťažovateľky, avšak z pohľadu platnej právnej úpravy sú tieto ujmy kryté inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia a odškodňované jednorazovo na základe bodového ohodnotenia. Záver všeobecných súdov o odškodnení dôsledkov poškodenia zdravia aj v súkromnom a rodinnom živote prostredníctvom inštitútu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, považoval preto ústavný súd za ústavne konformný a akceptovateľný. Ďalej uviedol, že žalobkyňa 2/, ktorá je manželkou žalobcu 1/, sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti z dôvodu, že prišlo k zásahu do jej práva na ochranu súkromia, v dôsledku poškodenia zdravia žalobcu 1/ spôsobeného dopravnou nehodou, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ako zásah do svojej osobnostnej sféry spôsobený dopravnou nehodou vníma skutočnosť, že po dopravnej nehode je žalobca 1/ odkázaný na jej pomoc pri každodenných bežných činnostiach ako obliekanie, osobná hygiena, príprava jedla, ktoré mu žalobkyňa poskytuje, ďalej skutočnosť, že prišlo k výpadku príjmu zo zamestnania žalobcu, ktorý tvoril hlavnú časť príjmu v domácnosti, a že žalobkyňa zabezpečuje spolu s ostatnými členmi rodiny manuálne práce v dome a záhrade, ktoré pred nehodou vykonával manžel. Dospel k záveru, že žalobkyňou 2/ poskytovaná pomoc pri bežných životných úkonoch žalobcu 1/ spojených s jeho obliekaním, prípravou jedla, ako aj pri osobnej hygiene, je len reálnym naplnením zákonnej povinnosti manželov vzájomne si pomáhať, vyplývajúcej z manželského zväzku žalobcov, vyjadrenej v § 14 Zákona o rodine a takéto poskytovanie pomoci manželkou manželovi pri jednotlivých
úkonoch bežného života, nie je spôsobilé zasiahnuť do osobnostnej sféry žalobkyne takou mierou, aby boli založené jej nároky v rozsahu relutárnej satisfakcie, ktoré si žalobkyňa uplatnila. Pokiaľ ide o následnú starostlivosť žalobkyne 2/ o žalobcu, spočívajúcu v sprevádzaní na ošetrenie lekárom, lekárske vyšetrenia, kontroly, prípadne iné úkony, ako aj samotné ošetrovanie rán, dospel k názoru, že ide o nárok na náhradu liečebných nákladov, prípadne nárok na náhradu skutočnej škody, ktorý je možné uplatniť si v rámci náhrady škody na zdraví, teda o nároky v majetkovej sfére a nie nemajetkovej sfére žalobkyne. Ust. § 449 ods. 1 Obč. zákonníka v širšom výklade zakladá nárok na náhradu nákladov liečenia, ktorých účelom je v prvom rade obnovenie zdravia, alebo aspoň čiastočné zlepšenie zdravotného stavu poškodeného po škodnej udalosti, ale aj udržanie stabilizovaného zdravotného stavu v situácii, kedy sa ďalšie zlepšenie nepredpokladá a v tejto súvislosti aj nárok na skutočne vynaložené náklady na zaistenie pomoci pri základných životných úkonoch poškodeného, či zaistenie chodu jeho domácnosti, ktoré poškodený už nemôže sám vykonávať a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie občiansko- právneho a obchodného kolégia NS ČR, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod Rc 44/2015. Ďalej uviedol, že zníženie príjmu domácnosti žalobcov spôsobené stratou zamestnania žalobcu 1/ predstavuje majetkovú ujmu, ktorá je kompenzovateľná ako strata na zárobku, resp. náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti žalobcu a náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu a žalobkyňa 2/ v konaní netvrdila žiadnu konkrétnu zmenu, resp. rozvrat v rodinných vzťahoch alebo sociálnych väzbách, a teda neposkytla súdu žiadne tvrdenia o konkrétnom zásahu do jej osobnostnej sféry spôsobený znížením príjmu domácnosti žalobcov. Poukázal na to, že žalobkyňa bola zamestnaná pred úrazom svojho manžela a je kontinuálne aj po úraze žalobcu zamestnaná v rovnakom zamestnaní. Skutočnosť, že žalobkyňa 2/ vykonáva alebo zabezpečuje niektoré manuálne práce, ktoré do úrazu zastával jej manžel, nie je možné kvalifikovať ako zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkyne 2/. Skutočnosť, že do úrazu manžela žalobkyňa 2/ manuálne práce nevykonávala, nemožno charakterizovať ako zákonom chránené osobnostné právo žalobkyne 2/; nevykonávanie manuálnych prác totiž nezodpovedá žiadnemu právu imanentnému osobnosti fyzickej osoby, ktoré by bolo v dôsledku úrazu manžela žalobkyne porušené. Pokiaľ žalobkyňa zásah do jej práva na rodinný život odôvodňovala zmenou vzťahov v rodine, a tým, že s manželom spolu nevykonávajú spoločné aktivity, ktoré zvykli vykonávať pred úrazom, ako prechádzky, spoločenské hry, bicyklovanie, konštatoval, že k zásahu do práva žalobkyne na súkromie prišlo, avšak pre sanáciu nemajetkovej ujmy vzniknutej neoprávneným zásahom, bola postačujúca forma morálneho zadosťučinenia, pričom poukázal na to, že zásah do osobnostných práv žalobkyne je len sekundárnym zásahom, odvodeným od prvotného zásahu do práva na ochranu osobnosti manžela žalobkyne 2/, ktorému bolo uhradené jednorazové odškodnenie v podobe náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré mu malo pomôcť nájsť „stratené radosti života“ a konštatoval, že i keď ide v prípade žalobcov o dva samostatné a rôzne nároky, nemožno prehliadnuť tú skutočnosť, že intenzita zásahu do osobnostných práv žalobkyne 2/ a reparácia tohto stavu je odvodená od zásahu do osobnostných práv a ich reparácie na strane žalobcu 1/, ktorému sa odškodnenia dostalo už skôr v podobe náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia. Považoval za potrebné prihliadnuť na satisfakčnú úlohu samotného trestného rozsudku, ktorým bol pôvodca zásahu - žalovaný 3/ odsúdený za spáchaný trestný čin všeobecného ohrozenia na trest odňatia slobody v trvaní 2 roky a súčasne mu bol uložený aj trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlo akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na dobu 2 roky. Dospel k záveru, že samotným prejednaním skutku, ako aj odsúdením žalovaného 3/ sa dostalo žalobcom 1/ a 2/ morálnej satisfakcie za zásah do ich osobnostných práv, ku ktorým prišlo v dôsledku dopravnej nehody. Rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých u žalobkyne 2/ neodôvodnil v tomto prípade priznanie finančného zadosťučinenia. Ďalej dospel k záveru, že žalovaný 1/, teda poisťovateľ zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nie je v spore pasívne vecne legitimovaný, pretože pod pojem škody na zdraví tak, ako je vymedzený v § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 318/2001 Z.z. nemožno subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti poukázal na právny názor prezentovaný v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.04.2011 sp.zn. 4 Cdo/168/2009, potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2016 sp.zn. 3 Cdo 301/2012, ako aj uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.05.2017 sp.zn. 8 Cdo 219/2016. Pokiaľ ide o výklad § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. po rozhodnutí SD rozsudkom C-22/12 vo veci C. I. proti P. O. a K. I. konštatoval, že SD v rozsudku nevyložil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného poistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode alebo nie, a teda ani nespochybnil závery doterajšej judikatúry aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia. SD iba uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. Z § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. vyplýva, že toto poistenie nepokrýva uvedený
druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba „škodu na zdraví“, pričom škodu na zdraví a nároky spôsobené zásahom do osobnostných práv Občiansky zákonník striktne od seba odlišuje, pričom v uvedenom rozsudku SD nebolo konštatované, že by toto ustanovenie bolo v rozpore s niektorou zo smerníc upravujúcich poistenie zodpovednosti motorových vozidiel. Keďže slovenské právo neupravuje takúto náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej obetiam usmrteným pri dopravných nehodách, v rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie je potrebné, aby tento nárok bol v zmysle rozsudku zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného poistenia. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že priznal žalovanému 1/ proti žalobcom nárok na náhradu trov konania a priznal žalovanému 2/ a žalovanému 3/ proti žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnej výške. 2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobcovia 1/ a 2/, žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu a priznať im náhradu trov konania. Namietali, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, vo vysporiadavaní sa s ich argumentáciou je arbitrárny, súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom im znemožnil uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a zároveň súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa ich názoru jednoznačne v danom prípade došlo k zásahu do osobnostného práva žalobcu 1/ na zdravie a telesnú integritu dopravnou nehodou spôsobenou žalovaným 3/, ako aj k zásahu do osobnostného práva oboch žalobcov na súkromie, keďže dopravnou nehodou bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života. Uviedli, že nemajetkovou ujmou v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zákonníka je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa teda bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity, ani do majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa iných predpisov. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zákonníka je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne, a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občiansko- právnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho, zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok do telesnej (fyzickej) integrity fyzickej osoby (§ 444 Obč. zákonníka) je pokúsiť sa poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu spôsobenú poškodením zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov (bolestné), resp. za ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (sťaženie spoločenského uplatnenia). Nesprávny je preto záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého rámec špeciálnej úpravy odškodnenia ujmy na zdraví fyzickej osoby zahŕňa v sebe aj ochranu práva na súkromie vrátane rodinného života a odvodenie aj ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom do práva na súkromný a rodinný život. S poukazom na ust. § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 namietali, že zmyslom náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú zásahom do telesnej integrity fyzickej osoby. Z týchto ustanovení, ani zo zásad na ohodnotenie bolestí, zásad na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, a ani zo sadzieb bodového ohodnotenia nemožno vyvodiť, že by sa náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti ako aj to, že by zahŕňala ochranu dôstojnosti osoby dotknutej neoprávneným zásahom i práva na súkromný a rodinný život. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 Cdo 65/2013 zo dňa 28.05.2014, publikované v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ako R1/2015. Namietali, že pri rešpektovaní názoru súdu prvej inštancie by pri poškodení zdravia bola celá sféra zasiahnutých osobnostných práv odškodňovaná na základe lekárskeho posudku bodovým ohodnotením, pričom v prípade nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zákonníka takýto postup nie je daný a mieru zásahu do osobnostných práv posudzuje výlučne súd. Poukázali na to, že výška nemajetkovej ujmy je pri sťažení spoločenského uplatnenia ohraničená maximálnym bodovým ohodnotením, príp. mimoriadnym zvýšením, a poškodení by takto mohli byť ukrátení o určitú časť nemajetkovej ujmy, ktorá by im mohla byť priznaná v prípade postupu podľa § 11 Obč. zákonníka, kde zákonný limit výšky nemajetkovej ujmy nie je explicitne vyjadrený. Namietali, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods.2 Obč. zákonníka je jedným z čiastkových a relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby a vzniká ako samostatný nárok, ktorý nie je krytý náhradou sťaženia spoločenského uplatnenia vtedy, ak morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nepostačuje, a týmto zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej
osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. K vzniku nemajetkovej ujmy vo forme zníženia dôstojnosti fyzickej osoby prispel aj postoj žalovaného 3/, resp. žalovaného 2/ ako jeho zamestnávateľa k celej udalosti, ktorý možno označiť za ľahostajný, keď so žalobcami 1/ a 2/ sa preukázateľne nijakým spôsobom nekontaktovali ani neprejavili účinnú ľútosť osobne žalobcom, za svoje nedbanlivostné konanie sa úprimne neospravedlnili ani neprejavili súcit rodine žalobcu 1/, nezaujímali sa o jeho zdravotný stav. Podľa ich názoru z vykonaného dokazovania vyplýva, že zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti pociťujú a prežívajú obaja žalobcovia ako závažné vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a širší okruh pôsobenia nepriaznivého následku dopravnej nehody, pri ktorej došlo k amputácii pravej hornej končatiny žalobcu 1/. Ťažkým poškodením zdravia žalobcu 1/ došlo k tak závažnému zásahu do práva na ochranu osobnosti oboch žalobcov, spočívajúcemu v obmedzení ich súkromného a rodinného života, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca. V danom prípade sú splnené všetky nevyhnutné predpoklady pre uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej neoprávneným zásahom žalovaného 3/ do osobnosti žalobcov, pretože ujmu, ktorá im vznikla v osobnom, rodinnom aj v pracovnom živote, by na ich mieste každá iná osoba považovala za ujmu objektívne závažnú. Strata možnosti žalobcov predovšetkým v súkromnom živote je hodná osobitného zreteľa. Jedinou zákonom stanovenou podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je, že materiálne zadosťučinenie sa nezdá postačujúce. Zásah do osobnostných práv žalobcov na ochranu zdravia, ochranu súkromia vrátane rodinného života je tak vážny, nenapraviteľný a rozsiahly, že morálne zadosťučinenie je nedostatočné. V dôsledku ťažkého poškodenia zdravia s trvalými následkami došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu 1/, a to tak, že bolo zasiahnuté do jeho súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné, keďže ochudobnenie žalobcu 1/ v pracovnom, rodinnom a intímnom živote sú nenapraviteľné. V dôsledku konania žalovaného 3/ je život žalobcu 1/ nenapraviteľne zničený. Žalovaný 3/ svojím konaním zasiahol taktiež do práv žalobkyne 2/, a to konkrétne do práva na súkromie, pretože v dôsledku zničenia zdravia žalobcu 1/, ktorý je jej manželom, došlo k výraznému zásahu do ich práv na súkromie, ako aj k výrazným zmenám v pracovnom, rodinnom a intímnom živote oboch žalobcov, pretože už nikdy nebude môcť žiť s manželom tak, ako pred dopravnou nehodou, nikdy ju pevne oboma rukami neobjíme, nikdy nebude pre ňu zdravým, veselým manželom ako pred nehodou. Pre oboch žalobcov tým došlo k nenahraditeľnej emocionálnej strate a narušeniu ich silných rodinných väzieb. Súdom uvádzaná povinnosť manželov vzájomne si pomáhať je ustanovená v § 18 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že ide o vzájomnú synalagmatickú povinnosť manželov, avšak v dôsledku zásahu do súkromného rodinného života oboch manželov si manžel túto povinnosť nemôže už nikdy splniť. Žalobkyňa 2/ žije v permanentnom vnútornom nepokoji a obave z toho, že ochorie a dlhodobo alebo krátkodobo nielenže nebude môcť manželovi pomáhať, ale ani manžel nebude schopný z dôvodu totálneho poškodenia svojho zdravia pomôcť jej. Ďalej uviedli, že žalobkyňa 2/ si neuplatňuje náhradu vynaložených nákladov na ošetrenia alebo vyšetrenia, uplatňuje si relutárnu satisfakciu nemajetkovej ujmy za zásah do jej osobnosti, do jej psychickej integrity, keď zle znáša ošetrovanie rany manžela a dennodenné pripomínanie jeho/ich stavu pri pohľade na neho, nereparovateľného stavu v dôsledku konania žalovaného 3/. Nebola schopná pred súdom o tom osobne vypovedať, pretože trvale zažíva pocity zahanbenia, smútku a trápenia, ktoré nie je schopná zdieľať s cudzími ľuďmi. Nestotožnili sa so záverom súdu prvej inštancie, že morálna satisfakcia je pre nich postačujúca, osobitne pre žalobkyňu 2/ a relutárna satisfakcia nie je potrebná a namietali, že zo žiadnej výpovede žalobcov ani svedkov nevyplýva, že by samotné odsúdenie žalovaného v trestnom konaní malo akýkoľvek význam pre žalobcov. Pokiaľ ide o vykonávanie alebo nevykonávanie manuálnych prác žalobkyňou 2/ namietali, že ide o zásah do rodinného života oboch žalobcov, ktorý mali určitým spôsobom usporiadaný, a ktorí sa zmenil proti ich vôli v rozpore s usporiadaním, ktoré vychádzalo z ich pováh a ľudskej prirodzenosti, a to výlučne v dôsledku zásahu žalovaného 3/ do tohto ich rodinného života, pričom tento zásah bol v dôsledku nereparovateľnej amputácie hornej končatiny žalobcu 1/ závažný a intenzívny. Uvedené sa vzťahuje aj na zásah do osobnostnej sféry žalobkyne 2/ v súvislosti so znížením príjmu rodiny a tým, že hlavným príjmom v rodine už nie je príjem žalobcu 1/, k čomu tiež uviedli, že vyrastali obaja v modeli tradičnom pre kultúru na našom území, že živiteľom rodiny a obstarávateľom hlavného príjmu je muž, manžel, teda žalobca 1/ a takýmto spôsobom si usporiadali rodinný život. Pokračovanie v ňom už v dôsledku konania žalovaného 3/ nie je možné, čo pre žalobcov predstavuje výrazný zásah do ich usporiadania rodinného života, hodnôt, nazerania na svet, teda do všetkých aspektov, ktoré tvoria psychickú zložku ich osobností. Žalobcovia musia žiť v modeli, ktorý je v príkrom rozpore s ich presvedčeniami a duševné útrapy, ktoré pri tom zažívajú, sú veľmi intenzívne a pre oboch žalobcov sú zdrojom intenzívnej vnútornej frustrácie. Nestotožnili sa ani so záverom súdu prvej inštancie, že povinné zmluvné poistenie nekryje aj nemajetkovú ujmu. V tejto súvislosti poukázali na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci I. vydaný v spojených veciach C-22/12 a C-277/12, ktorý
je záväzný odo dňa vyhlásenia nielen pre súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku, ale aj pre všetky súdy členských štátov „pro futuro“ a poukázali aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. ÚS 206/2015-25 zo dňa 29.04.2015 aj na ďalšie rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ktoré priznali priamy nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči poisťovni z povinného zmluvného poistenia. Právo domáhať sa nemajetkovej ujmy priamo od poisťovateľa z povinného zmluvného poistenia priznal Ústavný súd SR aj v ďalšom rozhodnutí, a to zo dňa 16.12.2015 sp.zn. III. ÚS 646/2015. 3. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie žalobcov je podľa jeho názoru nedôvodné a účelové. Súd prvej inštancie správne dospel k názoru, že poškodením zdravia žalobcu 1/ pri dopravnej nehode prišlo k zásahu do telesnej integrity ako aj súkromia žalobcu 1/, ktoré hodnoty sú chránené zákonom, ale právny poriadok uskutočňuje ich ochranu osobitným spôsobom. Ich ochrana je riešená v § 444 Obč. zákonníka v rámci náhrady škody na zdraví - odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Z dôvodu, že žalobca 1/ si už v inom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 11C 142/2014 uplatňuje nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia, a to s totožnou argumentáciou ako v predmetnom spore, čo za daného stavu platnej právnej úpravy nie je možné, súd správne postupoval, keď žalobu žalobcu 1/ zamietol. Správne zamietol aj žalobu žalobkyne 2/, keď ani vykonaným dokazovaním nebolo odôvodnené priznanie finančného zadosťučinenia pre žalobkyňu 2/ a stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že bolo postačujúce morálne zadosťučinenie. Namietal, že v spore nie je pasívne vecne legitimovaný. V zmysle § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, je taxatívne uvedené, ktoré nároky sú poistením kryté, a tieto sú z hľadiska rozlíšenia toho, čo sa odškodňuje plne v zhode s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody v Občianskom zákonníku. Poistený má v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ cit. zákona právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázateľné nároky na náhradu škody na zdraví a náklady pri usmrtení, pričom je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo voči poisťovateľovi. Nemajetkovú ujmu nie je možné priradiť pod žiadny zo zákonodarcom takto určených nárokov. Platná právna úprava, ako aj právna teória striktne odlišuje právo na ochranu osobnosti a sním spojené právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zákonníka a právo na náhradu škody v zmysle § 420 a nasl. Obč. zákonníka. V danom prípade nejde o škodu, čo vyplýva aj z § 16 Obč. zákonníka, ktorý priamo upravuje, že ak bola neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobená aj škoda, zodpovedá za ňu vinník podľa ustanovení o zodpovednosti za škodu. 4. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si náhradu trov konania. Namietal svoju pasívnu legitimáciu v spore, pričom poukázal na to, že Občiansky zákonník vo svojich jednotlivých ustanoveniach striktne rozlišuje medzi tým, kto zodpovedá za škodu a medzi tým, kto do práv na ochranu osobnosti neoprávnene zasiahne. Vzhľadom na to, že žalovaný 2/ do práva na ochranu osobnosti žalobcu 1/, ani do práva na ochranu osobnosti žalobkyne 2/ neoprávnene nezasiahol, nemôže byť v tejto veci pasívne legitimovaný. Pre prípad, že odvolací súd ustáli, že je pasívne legitimovaný v spore, poukázal na ustanovenia šiestej časti Občianskeho zákonníka, v ktorej sa používa pojem: škoda na zdraví, pričom rovnaký pojem používa i zákon č. 381/2001 Z.z., a preto podľa jeho názoru pokiaľ na škodu na zdraví podľa šiestej časti Občianskeho zákonníka sa vzťahuje aj náhrada nemajetkovej ujmy, v tom istom rozsahu sa na rozšírenú škodu na zdraví o nemajetkovú ujmu vzťahuje aj povinné zmluvné poistenie podľa § 4 ods. 2 cit. zákona a vec je preto potrebné riešiť v súčinnosti žalovaných 1/ a 2/. V právnych predpisoch používané rovnaké právne pojmy nemôžu mať rôzne právne významy bez toho, aby jednotlivá právna norma upozornila na ich rôzny právny výklad. Poukázal na ust. § 13 Obč. zákonníka, ktorý nehovorí o náhrade škody, ale o zadosťučinení, resp. o satisfakcii, ale voči tomu, kto neoprávnene zasiahol do práv na ochranu osobnosti, t.j. nie voči tomu, kto ako prevádzateľ vozidla zodpovedá za škodu podľa § 427 a nasl. Obč. zákonníka, pričom podľa § 16 Obč. zákonníka, pokiaľ neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti bola spôsobená škoda, za túto škodu zodpovedá ten, kto do práva na ochranu osobnosti neoprávnene zasiahol. Aj z týchto dôvodov žiadal žalobu voči nemu zamietnuť. S poukazom na konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 11C 142/2014, v ktorom si žalobca 1/ uplatnil nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a v tomto konaní žalobcovia odôvodňujú žalobu v podstate tými istými dôvodmi, namietal, že za daného stavu platných právnych predpisov Slovenskej republiky nie je možné titulom tých istých dôvodov a rovnakou právnou argumentáciou uplatniť si dva rôzne nároky na plnenie. Namietal aj výšku žalobcom uplatnených nárokov, ktorá je podľa jeho názoru neprimerane vysoká a neadekvátna. 5. Žalovaný 3/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov žiadal žalobu zamietnuť, poukázal na to, že za predmetný skutok už bol potrestaný - strata vodičského preukazu, strata zamestnania, následne pol
roka na úrade práce bez peňazí, podmienka, súdne trovy, následky na zdravotnom stave, a nevidí dôvod na opakovaný trest. Uviedol, že o zdravotnom stave žalobcu 1/ bol informovaný od zosnulého švagra p. B. E., od zosnulého otca p. Ň. Q. U. O. O.. Z. I.. Ospravedlnenie sa uskutočnilo na pojednávaní na Okresnom súde v Senici a po súde v Senici sa žalobca 1/ odmietol s ním baviť; spáchanie trestného činu priznal a tento čin úprimne oľutoval. Uviedol, že Okresný súd v Senici mu za dopravnú nehodu uložil trest odňatia slobody v trvaní 2 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 2 roky a trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na dobu 2 roky. Po dopravnej nehode mu bol zadržaný vodičský preukaz na 15 mesiacov + skúšobná doba 12 mesiacov, čím prišiel o prácu. Dodnes pociťuje zdravotné problémy po nehode, bolí ho krčná chrbtica aj pravé koleno, chrbtica sa nedá operovať, sú iba lieky na bolesť. Srdce mu funguje na 60%, nerobí mu dobre účasť na súdoch a stres ako to dopadne. Pracovný úraz mu nebol uznaný a nedostal žiadne odškodnenie. Pol roka po nehode bo nezamestnaný, ale podporu v nezamestnanosti musel vrátiť. 2 mesiace pracoval v PD Senica ako zvárač, údržbár elektro a v skúšobnej dobe ho prepustili, pretože nemal vodičský preukaz a nemohol držať hotovosti, keď kúriť bolo treba skôr ako chodil autobus. Ďalej vo svojom vyjadrení poukázal na okolnosti dopravnej nehody, uviedol, že nehodu nechcel spôsobiť, autobus bol neovládateľný na zľadovatelej ceste, ktorá nebola posypaná a k nehode prispel aj zlý technický stav autobusu - zlé pneumatiky a zadné brzdy, o ktorých vedel, nevedel však o poruche retardéra. Ďalej uviedol, že žalobca 1/ bol už niekoľkokrát odškodnený titulom straty na zárobku počas PN v sume 3.080,39 eur, titulom nemocenských dávok v sume 7.148,60 eur, titulom liečebných nákladov v sume 7.328,82 eur, titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 35.935 eur a 4.286 eur, titulom invalidného dôchodku 2.191,24 eur a 20.713,58 eur, spolu v sume 80.583,63 eur, ktorá sa mu zdá postačujúca vzhľadom na jeho zárobok. Sumu odškodného a súdnych trov nie je schopný zaplatiť, je pre neho likvidačná, príjem mal len za 2 mesiace z PD Senica, 3 mesiace Zeustravel, dohoda L+L autobusová doprava. Zamestnávateľ - jeho spoločníci mu nevyplácajú mzdu, ktorá je na hranici minimálnej mzdy, nakoľko majú zablokovaný účet pre dlhy na daňovom úrade, ktoré sa snažia splatiť. Uviedol, že matka platí všetky náklady na domácnosť a vynahrádza jej to tým, že sa o ňu stará, vozí ju k lekárom, nakupuje, perie, stará sa o dom a záhradu, pretože mu to finančne nevychádza. 6. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k vyjadreniam žalovaných 2/ a 3/ zotrvali na svojom odvolaní a na námietkach v ňom uvedených. Podľa ich názoru je v spore pasívne legitimovaný aj žalovaný 2/, keď k zásahu došlo konaním žalovaného 3/ ako vodiča motorového vozidla, ktoré vlastnil žalovaný 2/, a žalovaný 3/ bol aj v danom čase zamestnancom žalovaného 2/, teda konal na základe pokynov zamestnávateľa a z jeho vyjadrenia k odvolaniu žalobcov vyplýva, že žalovaný 2/ zanedbal mnohé svoje dôležité povinnosti ako prevádzkovateľ motorového vozidla a priamo nariadil výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy žalovanému 3/ v zrejme technicky nespôsobilom vozidle. Poukázali na ust. § 853 ods. 1, § 420 ods. 2 vety prvej, § 427 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka, na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.04.2012 sp.zn. 30 Cdo/476/2011 a na judikát R3/1984 v zmysle ktorého, ak nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravného prostriedku organizácie (tzn. právnickou osobou) uplatňuje žalobca len voči vodičovi - priamemu škodcovi na základe jeho zodpovednosti za zavinenie podľa § 420 Obč. zákonníka, vždy treba súčasne zisťovať, či nebola škoda spôsobená v rámci plnenia úloh organizácie v zmysle § 421 ods. 2 Obč. zákonníka (teraz § 420 ods. 2). Namietali, že skutočnosti uvedené žalovaným 3/, týkajúce sa priebehu nezhody, zdravotného a sociálneho stavu nie sú právne relevantné a pokiaľ ide o jeho majetkové pomery, uviedli, že vo verejne dostupných registroch je žalovaný 3/ vedený ako spoločník a konateľ v obchodnej spoločnosti Nová STAS Senica, s.r.o., ktorá za uplynulý kalendárny rok 2016 dosiahla tržby vo výške takmer 200.000 eur a podľa Štatistického úradu SR zamestnáva 5-9 zamestnancov. 7. Žalovaný 3/ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v pôvodnom vyjadrení, pričom zdôraznil, že o zdravotný stav žalobcu sa zaujímal, za nehodu sa ospravedlnil a skutok úprimne oľutoval. Opätovne uviedol, že suma 35.000 eur a súdne trovy sú pre neho likvidačné, nemá ich z čoho zaplatiť a prosí súd, aby zohľadnil jeho sociálny a zdravotný stav v prípade rozhodnutia v prospech žalobcov. O svojom sociálnom a zdravotnom stave a matke písal z toho dôvodu, že sa o ňu stará, žijú v spoločnej domácnosti a pri práci je týmito skutočnosťami limitovaný. O priebehu dopravnej nehody písal z toho dôvodu, aby poukázal na svoju bezmocnosť pri šmykoch a následnú neovládateľnosť ťažkého niekoľkotonového vozidla, spoluvinu cestárov, keďže nebola posypaná cesta, nevyrezaný koreň stromu - amputácia ruky. K nehode sa nestihol vyjadriť ani pri vyšetrovaní políciou ani na súde a súdny znalec neovládal činnosť brzdového systému s retardérom, neuskutočnila sa ani sľubovaná prehliadka vozidla v Nitre. Pri daných poveternostných podmienkach ľad - sneh sa daný úsek cesty nedal prejsť ako znalec skonštatoval plynule bez brzdenia a jemu sa nepodarila znížiť rýchlosť vozidla, nevedel o nefunkčnosti systému retardéra a že vozidlo samostatné brzdy ťahajú do strany. I keď
je spoločníkom a konateľom spoločnosti Nová STAS Senica, s.r.o., nedostáva mzdu, pretože spoločnosť je v zlej finančnej situácii. 8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 9. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 10. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do ich osobnostných práv chránených ust. § 11 a nasl. Obč. zákonníka, a to do práva na telesnú integritu, práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život žalobcu 1/ a do práva na súkromie a rodinný život žalobkyne 2/, ku ktorému došlo závažným poškodením zdravia žalobcu 1/ (amputácia pravej hornej končatiny) pri dopravnej nehode spôsobenej žalovaným 3/. Žalobcovia tvrdili, že neoprávnený zásah žalovaného 3/ do ich osobnostných práv mal u nich za následok vznik ujmy v morálnej oblasti, ktorú vzhľadom na jej charakter možno považovať za ujmu imateriálnej povahy, teda nemajetkovú. Z hľadiska rozsahu a trvania im vznikla dlhotrvajúca a rozsiahla morálna a citová ujma. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že poškodením zdravia žalobcu 1/ pri dopravnej nehode prišlo k zásahu do telesnej integrity ako aj súkromia žalobcu 1/, ktoré hodnoty sú chránené zákonom, ale právny poriadok uskutočňuje ich ochranu osobitným spôsobom, a to tak, že ich ochrana je riešená v § 444 Obč. zákonníka v rámci náhrady škody na zdraví a konkrétne v rámci odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia; podľa § 427 Obč. zákonníka vzniká poškodenému v dôsledku dopravnej nehody nárok na náhradu škody zo zodpovednosti, pretože ide o škodu spôsobenú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla a poškodený má tiež nárok na náhradu ujmy vzniknutej mu v majetkovej sfére, keď nahrádza sa strata na zárobku, strata na dôchodku a účelne vynaložené náklady spojené s liečením. Pri posudzovaní dôvodnosti žaloby vychádzal z jej odôvodnenia žalobcom 1/ tým, že v dôsledku poškodenia zdravia nemôže vykonávať zamestnanie, ktoré ho bavilo, ani manuálne práce, v ktorých sa realizoval a uplatňoval, vrátane starostlivosti o záhradu a v dôsledku úrazu nemôže realizovať športové aktivity, ktoré dovtedy prevádzkoval, poškodenie zdravia ťažko psychicky znáša, obmedzil sa jeho spoločenský život a je odkázaný na pomoc blízkych osôb aj v činnostiach každodenného bežného života. Konštatoval, že podľa skutkových tvrdení si žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody na zdraví, ktorý nárok je, pokiaľ ide o ochranu osobnostných atribútov súvisiacich s právom na zdravie (ako je právo na súkromie vrátane práva vytvárať a rozvíjať vzťahy v rodine a rozvíjať svoju osobnosť), krytý odškodnením bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Na základe totožných skutkových tvrdení a z rovnakých dôvodov si žalobca 1/ uplatňuje dva rôzne nároky v súvislosti s poškodením jeho zdravia pri dopravnej nehode, a to jednak nárok na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na peňažnú satisfakciu za zásah do jeho osobnostných práv poškodením jeho zdravia. Vychádzal zo zistenia, že žalobca 1/ si v inom konaní uplatnil nárok z titulu mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia spočívajúceho vo vážnej duševnej poruche vzniknutej ako dôsledok dopravnej nehody, pričom svoje nároky na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia (jeho mimoriadneho zvýšenia) a v tomto konaní nároky na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti, odôvodňuje žalobca rovnakými skutkovými okolnosťami a konštatoval, že ochrana osobnosti môže mať miesto len v prípade skutkov, nárokov, bez ohľadu na ich právne posúdenie, alebo osôb, odlišných od skutkov, nárokov alebo osôb spadajúcich do právneho režimu škody na zdraví. Skutkové vymedzenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom 1/ v žalobe v podstatnom rozsahu zodpovedá skutkovým tvrdeniam uvádzaným žalobcom 1/ v konaní o náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia, o ktorej koná a rozhoduje súd v konaní pod sp.zn. 11C/142/2014. Žalobca netvrdil iné významné skutkové okolnosti ako tie, ktoré tvrdil a uplatňoval v konaní o náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia, a ktoré sa týkali výlučne nárokov z titulu náhrady škody na zdraví. Dospel k záveru, že ust. § 444 Obč. zákonníka v spojení so zákonom o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vytvárajú právny základ pre odškodnenie všetkých zložiek ujmy, ktorá vznikne pri poškodení zdravia, teda aj ujmy nemajetkovej, ktorá vznikne v osobnostnej sfére poškodeného a v rámci náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia sa odškodňuje náhrada za dôsledky poškodenia zdravia, ktoré vznikajú v pracovnom, kultúrnom, súkromnom, spoločenskom,
manželskom živote ako aj v iných sférach, v ktorých sa prejavil dôsledok poškodenia zdravia. Ust. § 444 Obč. zákonníka má vo vzťahu k náhrade ujmy z titulu ochrany osobnosti špeciálny charakter. Z pohľadu existujúcej právnej úpravy vyvodil, že ujmy spôsobené poškodením zdravia žalobcu, sú kryté inštitútom náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia a bolestného a odškodňované jednorazovo, na základe bodového ohodnotenia, v závislosti od rozsahu obmedzení pri uplatnení v živote a spoločnosti a pokrývajú náhradu všestranných obmedzení poškodeného v rôznych sférach jeho života, pri plnení jeho rôznych spoločenských úloh, ktoré sa prejavili ako dôsledok poškodenia zdravia. Osobitná právna úprava nárokov na náhradu škody na zdraví preto vylučuje aplikáciu § 11 a 13 Obč. zákonníka. Poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR z 13.08.2014 sp.zn. I. ÚS 426/2014. 11. S vyššie uvedenými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd nestotožnil, ale dospel k záveru, že náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia nepokrýva aj nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do práva na súkromie a práva na rodinný život fyzickej osoby a je potrebné rozlišovať medzi inštitútom ochrany osobnosti a inštitútom náhrady škody, upravujúcimi samostatné a vzájomne nezávislé nároky. 12. Ust. § 11 Obč. zákonníka vyslovuje všeobecnú zásadu ochrany osobnosti a súčasne uvádza najtypickejšie zložky a prejavy osobnosti a z jeho znenia vyplýva, že výpočet chránených práv v ňom uvedených nie je vyčerpávajúci, ale Občiansky zákonník chráni aj iné zložky a prejavy spojené s osobnosťou, ako je dôstojnosť, vážnosť, skutočnosti týkajúce sa rodinného života, vnútorné, intímne stránky osobnosti a pod. Ust. § 11 až 16 Obč. zákonníka je poskytovaná ochrana fyzickým osobám, tzn., že subjektom práva na ochranu osobnosti je len fyzická osoba, ako ľudská bytosť - človek, pretože len táto môže byť nositeľom osobnosti, resp. jednotlivých hodnôt tvoriacich osobnosť. Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných práv sú absolútna povaha, imateriálny charakter, všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť, časová neobmedzenosť a nepremlčateľnosť. Pôsobia totiž voči neobmedzenému, resp. neurčitému okruhu ostatných subjektov práva, ich predmetom sú výlučne nemajetkové hodnoty (osobnosť), patria každej fyzickej osobe „apriori“, (sú prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu k ostatným subjektom, t.j. či fyzickým alebo právnickým osobám) s rovnakým právnym postavením. Výlučné oprávnenie nakladať počas celého života v medziach určených právnym poriadkom s jednotlivými stránkami svojej osobnosti patrí fyzickej osobe, nemožno ich scudzovať, deliť od ich nositeľa, upínajú sa na fyzickú osobu po dobu jej fyzickej existencie v spoločnosti. Jednotlivé stránky a zložky osobnosti fyzickej osoby sa vyznačujú mnohorakosťou prejavov, čomu zodpovedá aj široké spektrum možných zásahov do jednotlivých týchto stránok a zložiek osobnosti. 13. Najvyšší súd SR v rozsudku z 28.05.2014 sp.zn. 7Cdo 65/2013, publikovanom v zbierke stanovísk NS a súdov SR pod R1/2015 uviedol, že „Nemajetkovou ujmou v zmysle ust. § 13 ods. 2 Obč. zákonníka je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa teda bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju preto dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami (pozri § 16 OZ) a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby, za ktorú sa náhrada poskytuje podľa iných predpisov (pozri § 444 OZ). Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 OZ je dosiahnuť vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne, a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občiansko-právnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho, zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok do telesnej (fyzickej) integrity fyzickej osoby (§ 444 OZ) je pokúsiť sa poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu spôsobenú poškodením zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov (bolestné), resp. za ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (sťaženie spoločenského uplatnenia)“. Ďalej Najvyšší súd SR z ust. § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia vyvodil, že zmyslom náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia je poskytnúť peňažnú náhradu za ujmu spôsobenú zásahom do telesnej integrity fyzickej osoby a nevyplýva z nich, ani zo zásad na hodnotenie bolesti, zásad na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, a ani zo zásad bodového hodnotenia, že by sa náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. V uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd SR dospel k záveru, že „Ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej
úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady SR č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovni v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života poškodeného“. 14. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nárok žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy posúdil ako nedôvodný z dôvodu, že zásah do jeho práv, ku ktorému prišlo poškodením zdravia, je krytý odškodnením sťaženia spoločenského uplatnenia, a nárok uplatnený žalobcom 1/ v tomto konaní na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti neodlišoval od jeho nároku na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorý bol čiastočne uspokojený a v ďalšom rozsahu uplatnený v inom konaní a neskúmal splnenie zákonom stanovených predpokladov vzniku práva žalobcu 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy titulom neoprávneného zásahu do jeho práva na súkromie a práva na rodinný život, v rámci ktorého človek prežíva sociálne vzťahy súkromného charakteru, založené na citových väzbách, keďže ide o vzťahy s najbližšími príbuznými, resp. najbližšími osobami, a to najmä pokiaľ ide o vzťahy medzi manželmi a tieto vzťahy aj intenzívnejšie prežíva po citovej a emocionálnej stránke, či už ide o radosť, smútok, obavy a pod. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci sa súd prvej inštancie nezaoberal tvrdeniami žalobcov o tom, že v dôsledku poškodenia zdravia žalobcu 1/ sú ochudobnení o možnosť viesť plnohodnotný rodinný, spoločenský a partnerský život. 15. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že z nesprávneho právneho posúdenia vychádza aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej zamietol žalobu žalobkyne 2/, ktorou sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej jej neoprávneným zásahom do jej práva na súkromie a rodinný život, keď vychádzal z toho, že intenzita zásahu do osobnostných práv žalobkyne 2/ a reparácia tohto stavu je odvodená od zásahu do osobnostných práv a ich reparácie na strane žalobcu 1/, ktorému sa odškodnenia dostalo už skôr v podobe náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia. Z uvedeného je zrejmé, že aj pri posudzovaní žaloby žalobkyne 2/ na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie nerozlišoval inštitúty práva na ochranu osobnosti a práva na náhradu škody, v dôsledku čoho sa nezaoberal dôsledne tvrdeniami žalobkyne 2/ o ujme, ktorá jej mala vzniknúť zmenou vzťahov v rodine prejavujúcou sa aj tým, že jej príslušníci prestali navzájom komunikovať o svojich pocitoch a o nemožnosti vykonávania spoločných aktivít s manželom, ktoré vykonávali pred úrazom ako prechádzky, spoločenské hry, bicyklovanie, obmedzenie spoločenského života a vzhľadom na to odvolací súd považuje za predčasný záver súdu prvej inštancie, že pre sanáciu nemajetkovej ujmy vzniknutej neoprávneným zásahom žalobkyne 2/ bola postačujúca forma morálneho zadosťučinenia. Odvolací sa súd sa nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie, že pomoc poskytovaná žalobkyňou 2/ pri bežných životných úkonoch žalobcu 1/, spojených s jeho obliekaním, prípravou jedla ako aj pri osobnej hygiene, je len reálnym naplnením zákonnej povinnosti manželov vzájomne si pomáhať, vyplývajúcej z § 18 Zákona o rodine a posúdil ako dôvodnú námietku žalobcov, uvedenú v ich odvolaní, že v dôsledku závažného poškodenia žalobcu 1/ je znemožnené plnenie povinnosti pomáhať si vzájomne medzi žalobcami ako manželmi a žalobkyňa nebude môcť v prípade potreby očakávať poskytnutie pomoci od svojho manžela a že nemožnosťou žalobcu 1/ vykonávať manuálne práce, došlo k zásahu do rodinného života oboch žalobcov, keď týmto zásahom proti ich vôli došlo k zmene zaužívanej deľby práce medzi manželmi a spôsobu usporiadania ich rodinného života. 16. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel ďalej k záveru, že žalovaný 1/ je v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom na základe § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 24.10.2013 vo veci I. proti O. Q. I., C-22/12 (predmetom ktorého konania bol návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúceho sa vkladu čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/ EHS a čl. 1 ods. 1 Smernice Rady 90/232/EHS), vyplýva, že členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa vnútroštátneho práva, bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami jednotlivých smerníc. Keďže rôzne jazykové verzie dotknutých smerníc používajú pojem „ujma na zdraví“, ako aj pojem „osobná ujma“, ktoré pojmy dopĺňajú pojem „škoda na majetku“; je potrebné uplatniť tzv. extenzívny výklad uvedených pojmov, na základe ktorého patrí medzi škody; ktoré sa musia nahradiť v súlade s dotknutými smernicami; i nemajetková ujma. Členské štáty majú teda zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy; ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré boli obeťami dopravnej nehody; bola krytá poistením v určitých minimálnych sumách. Z uvedeného vyplýva, že povinné zmluvné poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám, obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej, ktorý záver nemôže spochybniť skutočnosť, že úprava týkajúca sa ochrany osobnosti (§ 11 a nasl. Obč. zákonníka) je nezávislá od úpravy tzv. všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. Obč. zákonníka). Aj podľa názoru Najvyššieho súdu SR uvedeného v uznesení sp.zn. 3Cdo/234/2017 zo dňa 17.04.2018 treba eurokonformným výkladom pojmu škoda na zdraví dospieť k záveru, podľa ktorého škodou na zdraví (§ 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z.) je aj citová, osobnostná, psychická (teda nemajetková) ujma, spôsobená pozostalým obetiam dopravnej nehody (§ 13 Obč. zákonníka). V uvedenom rozhodnutí dovolací súd pripomenul, „že Súdny dvor v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 vyslovil, že ak umožňuje vnútroštátne právo použitím vlastných metód výkladu vnútroštátne ustanovenie vykladať za určitých okolností tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo v súlade s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ sledovaný smernicou 22. Na základe vyššie uvedeného je potrebné uzavrieť, že ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. treba vykladať tak, že poistenie zodpovednosti v zmysle tohto zákona kryje (za splnenia ostatných podmienok) aj nároky pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu im spôsobenej nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Obč. zákonníka a títo pozostalí (poškodení) môžu svoje nároky v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody“. 17. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31.07.2017 sp.zn. 6 Mcdo 1/2016 škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná. V uvedenom rozhodnutí Najvyšší súd SR okrem iného uviedol, že „Pri výklade pojmu škoda pre účely ZoPZP treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Zodpovednostný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc EÚ, ktoré boli nahradené t.č. platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.09.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú aj nemajetkovú (tu por. napr. rozsudok SD EÚ zo 06.05.2010 vo veci C-63/09 Q. H. proti R. A.)“. 18. Z uvedeného je zrejmé, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pre ktoré sa ďalšími podstatnými stránkami veci súd prvej inštancie nezaoberal. Rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by za tohto stavu v celom rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám sporu odoprené právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od prvoinštančného súdu, ktorý sa nimi buď dostatočne náležite nezaoberal, alebo opomenul vôbec zaoberať. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je však súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančného konania je potrebné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. 19. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, v dôsledku ktorého nevykonal ďalšie dôkazy, resp. vykonané dôkazy nevyhodnotil z hľadiska skutočností podstatných pre posúdenie dôvodnosti žalobcami uplatnených nárokov v zmysle vyššie uvedených právnych záverov a nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C.s.p., v ktorom súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p, znovu posúdi dôvodnosť žaloby žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej im neoprávneným zásahom do ich osobnostných práv závažným poškodením zdravia žalobcu 1/, pričom dôsledne odlíši tento nárok uplatnený žalobcami titulom neoprávneného zásahu do ich práva na súkromie a rodinný život od inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity žalobcu 1/, za ktorú mu bola poskytnutá náhrada, resp. si uplatnil náhradu podľa iných predpisov a taktiež znovu posúdi v zmysle
právneho názoru odvolacieho súdu aj pasívnu legitimáciu žalovaného 1/ v spore. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne podľa § 396 ods. 3 C.s.p. aj o náhrade trov odvolacieho konania. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hladov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).