Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cob-42-2019.pdf
PDF · 133.03 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/42/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu: S. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXXX/X, XXX XX E., proti žalovanému: Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom Piaristická 46/276, 911 40 Trenčín, IČO: 36 837 857, právne zastúpenému: A3 advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Partizánska 25, 911 01 Trenčín, IČO: 36 735 311, v spore o zaplatenie spôsobenej škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 35Cb/11/2018-93 zo dňa 20. februára 2019, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia škody, ktorá mu mala byť spôsobená v dôsledku neplnohodnotného vypracovania dovolania na Najvyšší súd ČR a tiež ústavnej sťažnosti na Ústavný súd ČR naviac podanej oneskorene a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v predmetnej žalobe bol žalobca označený jednak ako fyzická osoba - podnikateľ a zároveň ako vedúci organizačnej zložky v Českej republike PROSPER s.r.o. organizačná zložka, Stráž nad Nisou 355, okres Liberec, PSČ 463 03, IČO: 62 937 201.
1.2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že pred súdmi v Českej republike ho mala zastupovať JUDr. Danica Birošová na základe ústnej dohody, lebo bola zapísaná v českej advokátskej komore. Najvyšší súd ČR celú problematiku riešil s JUDr. Danicou Birošovou na základe plnej moci zo dňa 26.01.2017. Právna zástupkyňa JUDr. Danica Birošová mu zmeškaním podania ústavnej sťažnosti na Ústavný súd ČR zamedzila domáhať sa jeho základného práva na spravodlivý súdny proces a základného práva na jeho majetok podľa Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa článku 6, ktorý garantujú články 17 a 53, ale aj podľa Charty základných práv EÚ podľa článku 47, ktorý garantujú články 51, 52, 53 a 54, ale aj ostatné medzinárodné zmluvy, ktoré ratifikovali Česká republika a Slovenská republika. Celkovú škodu, ktorá mu vznikla konaním českých súdov, ale aj prístupom právnej zástupkyne JUDr. Danici Birošovej vyčíslil na sumu 162.553,60 CZK a 3.681,60 Eur. Ďalej v žalobe uviedol, že pred súdmi v Českej republike v konaniach vystupoval pod označením PROSPER s.r.o. spoločnosť s ručením obmedzeným Humenné, so sídlom Vaľaškovce,
066 01 Humenné, IČO: 31 678 289 (ďalej len „PROSPER“), zastúpená organizačnou zložkou v ČR, PROSPER, Voskovcová 355, 46303 Stráž nad Nisou, okres Liberec, Česká republika, IČO: 62 937 201, zastúpená S. E. ako vedúcim organizačnej zložky, a zároveň ako konateľom materskej firmy. Z dôvodu odkúpenia organizačnej zložky v Českej republike ním ako fyzickou osobou je v predmetnom spore žalobcom. Ďalej uviedol, že nakoľko na podanie dovolania v Českej republike je potrebné, aby žalobca bol zastúpený advokátom, ktorý je zapísaný v českej advokátskej komore, dohodol sa s JUDr. Danicou Birošovou, za čo jej aj zaplatil a predložil jej aj kompletný spis sporu vedeného pod sp. zn. 27C/54/2003. Dňa 26.01.2017 podpísal ako žalobca plnú moc na jeho zastupovanie pred Najvyšším súdom ČR a na podanie dovolania. Dňa 13.02.2018 podpísal ďalšiu plnú moc, ktorou splnomocnil JUDr. Danicu Birošovú na zastupovanie pred Ústavným súdom ČR a na podanie ústavnej sťažnosti. Žalobca zastával názor, že oneskoreným podaním ústavnej sťažnosti JUDr. Danica Birošová porušila dohodu a plnú moc uzatvorenú so žalobcom, čím porušila § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto zodpovedá za škodu v plnom rozsahu. V písomnom vyjadrení zo dňa 29.10.2018 predloženom na výzvu prvoinštančného súdu žalobca okrem iného uviedol, že škoda bola v skutočnosti spôsobená organizačnej zložke v Českej republike, ale keďže organizačná zložka nemá právnu subjektivitu, pred českými súdmi vystupovala pod vtedy materskou spoločnosťou PROSPER s.r.o. V tomto on na strane žalobcu vystupuje ako fyzická osoba z dôvodu, že odkúpil organizačnú zložku v Českej republike. Ďalej s poukazom na § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uviedol, že JUDr. Danica Birošová zastupovala organizačnú zložku v Českej republike, ktorej vznikla škoda a je po práve jedno, kto udelil plnú moc, či on, E. S. ako konateľ materskej spoločnosti, alebo ako vedúci organizačnej zložky, lebo je k tomu oprávnený. Vo vyjadrení zo dňa 27.12.2018 žalobca uviedol, že po odkúpení organizačnej zložky v ČR má právo za túto organizačnú zložku konať, lebo táto nemá právnu subjektivitu. Zároveň S. E. ako vedúci organizačnej zložky v ČR podľa Obchodného zákonníka § 13 ods. 3 môže vykonávať všetky právne úkony, a to aj podať žalobu. Poukázal na články 1, 2, 11, 12, 13, 19, 20, 32, 46, 47, 48, 49 a 51 Ústavy SR.
1.3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením plnomocenstiev zo dňa 26.01.2017 a 13.02.2018, údajov vyhľadaných na stránke Českej advokátní komory pre JUDr. Danicu Birošovú, výpisu zo živnostenského registra žalobcu, výpisu z obchodného registra obchodnej spoločnosti PROSPER s.r.o., výpisu z obchodného registra žalovaného. Pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovení § 22 ods. 1 Obč. zák., § 23 Obč. zák., § 31 ods. 1, 2 Obč. zák., podľa § 1 ods. 1, 2, § 12 ods. 1, 4 a § 26 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Prvoinštančný súd vychádzal zo zistenia, že žalobca tvrdil, že žalovaný ako splnomocnenec neodborne a nesprávne spracoval dovolanie na Najvyšší súd ČR, tiež zmeškal podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd ČR, ktorý sťažnosť zamietol. Konštatoval, že nebolo medzi stranami sporné, že obchodná spoločnosť PROSPER s.r.o. dňa 26.01.2017 a dňa 13.02.2018 splnomocnila JUDr. Danicu Birošovú, advokátku, na zastupovanie pred súdmi na území Českej republiky. Medzi stranami však bolo od podania žaloby sporné, kto je splnomocnencom žalobcu. Bolo sporné, či si žalobca uplatňuje nárok voči správnemu subjektu, teda bola sporná pasívna vecná legitimácia žalovaného. V konaní tiež bola sporná aj aktívna vecná legitimácia žalobcu. Súd prvej inštancie zdôraznil, že na to, aby sa niekto stal stranou konania, netreba, aby bol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a opačná procesná strana subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou súčasťou každého súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Cdo 205/2009), pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta, kde zistenie nedostatku vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby. Procesnú zodpovednosť za označenie strán sporu vždy nesie žalobca v tom zmysle, že zodpovedá za nesprávne označenie vecne nelegitimovaných strán sporu. V danom prípade bolo teda v zmysle uvedeného povinnosťou žalobcu preukázať, že on a žalovaný sú účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za nesporne preukázané, že žalovaný je právnickou osobou zapísanou v obchodnom registri vedenom Okresným súdom Trenčín v oddiele Sro vo vložke č. 18284/R a predmetom jeho činnosti je poskytovanie právnych služieb. Spoločníkmi a štatutárnym orgánom tejto spoločnosti sú advokáti JUDr. Danica Birošová, JUDr. Matúš Košara a JUDr. Michaela Gáborík, ktorí sú oprávnení konať za spoločnosť každý samostatne. Spoločnosť bola do obchodného registra zapísaná dňa 25.09.2007. Dňa 26.01.2017 obchodná spoločnosť PROSPER s.r.o., v mene ktorej konal konateľ S. splnomocnil JUDr. Danicu Birošovú, advokátku so sídlom Husova 753/45, Liberec, Česká republika, IČO: 66 234 743, zapísaná v zozname advokátov Českej advokátskej komory č. 8072 (ďalej len „JUDr. Danica Birošová, advokátka“), aby spoločnosť PROSPER s.r.o. zastupovala vo veci podania dovolania proti rozsudku Krajského soudu Ústí nad Labem - pobočka Liberec, č. k. 35Co/382/2015-487 zo dňa 02.03.2016 vo veci žalobcu PROSPER s.r.o. proti žalovanému Z. G. - N. X., o zaplatenie, v spojení s rozsudkom Okresního soudu Liberec č. k. 27C/54/2003-404 zo dňa 05.05.2015. Dňa 13.02.2018 spoločnosť PROSPER s.r.o. splnomocnila JUDr. Danicu Birošovú, advokátku, aby ju zastupovala v konaní o ústavnej sťažnosti pred Ústavním soudem ČR, na základe návrhu na zahájenie konania podaného splnomocniteľom vedeného pod sp. zn. III. ÚS 350/18. Pokiaľ ide o splnomocnenca na predložených plnomocenstvách JUDr. Danicu Birošovú, advokátku, táto na území Českej republiky vykonáva činnosť ako samostatný advokát fyzická osoba, čo vyplýva zo stránky Českej advokátní komory. Spoločnosť PROSPER s.r.o. ako splnomocniteľ na oboch plnomocenstvách je obchodnou spoločnosťou, ktorá tak, ako je uvedené vo výpise z obchodného registra Okresného súdu Prešov, bola do obchodného registra zapísaná dňa 24.09.1993. Jej konateľmi sú žalobca a p. Z. U.. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca celú svoju pozornosť zameral na náhradu škody, ktorá, ako tvrdil v spore, mu bola spôsobená JUDr. Danicou Birošovou, advokátkou. Tvrdenie žalobcu je však v priamom rozpore s predloženými listinnými dôkazmi, a to plnomocenstvami zo dňa 26.01.2017 a 13.02.2018. Žalobca zrejme prehliadal skutočnosť, že z predložených plnomocenstiev je možné bez akýchkoľvek pochybností ustáliť, že na ich základe bola splnomocnená JUDr. Danica Birošová, advokátka zapísaná v Českej advokátskej komore a nie žalovaný, tak ako je označený v žalobe, a že splnomocniteľom bola obchodná spoločnosť PROSPER s.r.o., a nie žalobca ako fyzická osoba. Žalobca však napriek spornosti strán nenavrhol vykonať ďalšie dôkazy, z ktorých by bolo preukázané, že na konanie pred súdmi v Českej republike splnomocnil žalovaného. Súd prvej inštancie zdôraznil, že bremeno dôkazu zaťažuje hlavne žalobcu, ktorý na jeho základe musí preukázať ním tvrdené skutočnosti. Ak však žalobca v spore nenavrhol vykonať iné dôkazy ako listinné dôkazy, z ktorých dôvodnosť ním tvrdených skutočností nie je preukázaná, bolo potrebné konštatovať, že v spore neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo, pretože v spore bez akýchkoľvek pochybností nepreukázal, že v tomto spore je aktívne vecne legitimovaný a že žalovaný je pasívne vecne legitimovaný. Preto súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol a z uvedených dôvodov ani nevykonal ďalšie dôkazy predložené žalobcom spolu s podanou žalobou, nakoľko v dôsledku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní nebolo vykonanie uvedených dôkazov potrebné. Pri rozhodnutí o náhrade trov konania postupoval prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 CSP. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uviedol, že prvoinštančný súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva na spravodlivý súdny proces. Nesúhlasil s odôvodnením uvedeného rozsudku, lebo vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Časť jeho žaloby zo dňa 10.06.2018, jej doplnenia zo dňa 25.10.2018, vyjadrenia k vyjadreniu žalovaného zo dňa 27.12.2018 a konečného stanoviska, ktoré prečítal a na súdnom pojednávaní písomne predložil 20.02.2019, prvoinštančný súd len opisuje, ale vôbec nehodnotí jeho právne názory, čím sa prvoinštančný súd dopustil aj odopretia spravodlivosti. Žalobca vo svojom odvolaní ďalej hodnotil odôvodnenie napadnutého rozsudku, jeho jednotlivé odseky a prvoinštančnému súdu vytýkal, že ten zámerne niektoré veci podstatné pre rozhodnutie neuviedol, alebo ak ich aj uviedol, nesprávne ich interpretoval a na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne právne predpisy, pričom vôbec nevychádzal z Ústavy SR a Charty základných ľudských práv. Žalobca opätovne opísal, v čom spočívalo konanie JUDr. Danice
Birošovej, ktoré označil za úmyselné, v dôsledku ktorého vznikla škoda, za ktorú JUDr. Danica Birošová zodpovedá. Poukázal na to, že problém z aktívnou a pasívnou legitimáciou nastal až po podaní žaloby na JUDr. D. Birošovú dňa 10.06.2018. To, že tento problém bol len vymyslený žalovaným a súdom, bolo dokázané v žalobe zo dňa 10.06.2018, jej doplnení 25.10.2018, vyjadrením žalobcu k vyjadreniu žalovaného zo dna 27.12.2018, ale aj konečným stanoviskom, ktoré prečítal a predložil písomne na pojednávaní 20.02.2019. Uviedol, že na podanie žaloby bol oprávnený, lebo konal v mene a záujme organizačnej zložky. Škoda v skutočnosti vznikla organizačnej zložke a preto len organizačná zložka môže byť žalobcom, ale len prostredníctvom právnickej osoby, alebo fyzickej osoby, lebo len tá disponuje právnou subjektivitou. Uvedenú škodu si organizačná zložka ale nemohla vymáhať súdne, lebo nemá právnu subjektivitu a preto ju pred súdmi ČR musela zastupovať materská spoločnosť /právnická osoba/. Keďže on, E., bol vedúcim organizačnej zložky a zároveň konateľom právnickej osoby, bol oprávnený vykonávať všetky právne úkony týkajúce sa tejto zložky na základe § 13 ods. 3 a ods. 1 Obch. zák. Na základe týchto skutočnosti, hoci škoda bola spôsobená organizačnej zložke, nemohla. vystupovať v žalobách ako žalobca a vystupovala pod označením materskej spoločnosti, ktorá je právnickou osobou, ktorá bola oprávnená podpisovať splnomocnenie pre JUDr. D. Birošovú 26.01.2017. Žalobca poukázal na to, že v tomto splnomocnení je podpísaná JUDr. Birošová len ako advokát, ale splnomocniteľ je uvedený v znení, ktoré ho označuje. Ďalej uviedol, že JUDr. D. Birošová je označená ako advokát, tá istá osoba bez toho, že tam nie je uvedené sídlo a ostatné, čo môže sa považovať za zlé označenie, a podľa § 37 ods. 3 nie je dôvodom na ukončenie sporu. Opakovane poukázal na nesprávny postup JUDr. Birošovej v súvislosti s prípravou a podaním dovolania na NS ČR a ústavnej sťažnosti na Ústavný súd ČR, v dôsledku čoho vznikla škoda, takže je vylúčené, že v prípade splnomocnenia zo dna 26.01.2017 a 13.02.2018 trpí žalobca nedostatkom aktívnej a žalovaný nedostatkom pasívnej legitimácie. Nie je pravda, že v splnomocnení je uvedený právny subjekt odlišný. Žalobca uviedol, že rozhodnutím Ústavného súdu o odmietnutí sťažnosti nepochybne skončila platnosť uvedených plnomocenstiev zo dňa 26.01.2017 a 13.02.2018 a nemožno ich v nijakom prípade spájať s podanou žalobou zo dňa 10.06.2018. Upozornil, že do doby podania žaloby 10.06.2018 neexistoval žiadny problém v aktívnej alebo pasívnej legitimácii žalobcu a žalovaného. Zdôraznil, že žalobu zo dňa 10.06.2018 podala znovu organizačná zložka, ktorej bola spôsobená škoda, lebo len táto je oprávnená túto škodu vymáhať, čo tak aj činí prostredníctvom neho - fyzickej osoby ako majiteľa organizačnej zložky. On organizačnú zložku odkúpil, tá nemá právnu subjektivitu a preto ako vedúci org. zložky je oprávnený vykonávať všetky právne úkony týkajúce sa tejto zložky podľa § 13 ods. 3 Obch. zák. JUDr. D. Birošová zodpovedá za škodu na základe ustanovení § 42, 420 ods. 1, 424 a 442 ods. 1 Obč. zák. Slovenská republika ratifikovala medzinárodné zmluvy, z ktorých poukázal len na Chartu základných práv - čl 52 ods. 6, preto tieto ustanovenia, ale aj ostatné spomenuté v žalobe a ostatných podaniach musia byť účinné, čo potvrdzuje aj Ústava SR v čl. 11. Upozornil, že žaloba podaná 10.06.2018 nemá nič spoločné z plnomocenstvami zo dňa 26.01.2017 a 13.02.2018, alebo s pasívnou a aktívnou legitimáciou, lebo musí spĺňať len § 42 ods. 3 O.s.p., alebo § 127, 131, 132 CSP, čo on aj dopodrobna splnil. Pokiaľ ide o označenie žalovaného, žalobca uviedol, že žalovaný je správne označený, lebo sa jedná o tú istú osobu JUDr. Birošovú, ktorá zastupovala organizačnú zložku pred Najvyšším súdom ČR a Ústavným súdom ČR na základe plnomocenstva zo dna 26.01.2017 a 13.02.2018. Adresu v Slovenskej republike sa dozvedel z korešpondencie, lebo JUDr. D. Birošová s ním prestala komunikovať. Zdôraznil, že vždy sa však jedná o tú istú osobu JUDr. D. Birošovú ako advokátku, ktorá spôsobila škodu organizačnej zložke a teraz čelí obvineniu pred súdom v Slovenskej republike. Žalobca vyjadril presvedčenie, že osoba žalobcu a žalovaného nie je sporná, že je to len zavádzanie a preto netrpí nedostatkom legitimácie. Nesúhlasil s interpretáciou prvoinštančného súdu, že bolo sporné, či si žalobca uplatňuje nárok voči správnemu subjektu, teda že bola sporná pasívna vecná legitimácia žalovaného. Podľa názoru žalobcu je len potrebné správne hodnotiť listinné dôkazy a skutočnosti, pričom hlavná a zásadná skutočnosť je tá, že vždy sa jedná o tú istú osobu a to JUDr. D. Birošovú. Nie je preto možné, aby niekto namietal vecnú legitimáciu, je to len zavádzanie žalobcu a odopieranie spravodlivosti. Žalobca takéto spory označil za umelo vyfabrikované a uviedol, že porušujú právny poriadok Slovenskej republiky, Ústavu Slovenskej republiky a Chartu základných práv. Citoval čl. 52 ods. 6 , podľa ktorého vnútroštátne právne predpisy a prax sa musia zohľadniť v plnej miere tak, ako je to vymedzené v tejto charte. Do pozornosti odvolaciemu súdu dal čl. 53 a 54 Charty, ktoré nedovoľujú súdom konať a vyvíjať činnosť na potláčanie a poškodzovanie základných ľudských práv, ktoré sú uznané v tejto Charte a naviac sú nezrušiteľné, nepremlčateľné podľa medzinárodných zmlúv
a ústavy SR čl. 12 ods. 1. Záverom k údajne chýbajúcej legitimite upozornil s odkazom na § 43 ods. 1 0.s.p., že nie je možné z tohto dôvodu zamietnuť žalobu, lebo súd musí poučiť účastníkov aj o tom, ako treba opravu alebo doplnenie urobiť. Zdôraznil, že pri podaní žaloby musel žalobca splniť požiadavky vychádzajúce zo zákona - § 124 ods. 1, 127 ods. 1, 132, 133 a 137 CSP, alebo - § 42 ods. 3 O.s.p. Čo sa týka týchto povinností, on ich v podanej žalobe splnil, čo sa týka dokazovania, súd mal postupovať podľa § 157, 187, 188 a 191 CSP. V tom prípade súd nedodržal § 188, lebo na predloženú žalobu zo dna 10.06.2018 a ostatné podania vôbec nereagoval, len ich niektoré v rozsudku opísal, hoci bolo povinnosťou súdu sa k predloženým dôkazom a právnym názorom vyjadriť či ich uznáva alebo neuznáva. Ďalej poukázal na to, že žalobca uvedený v žalobe zo dňa 10.06.2018 nikdy nevystupoval ako splnomocniteľ, a že súd prvej inštancie uviedol v rozsudku nezmysly a nepravdy. Nakoľko on nebol poučený, ako má vykonať opravu a doplnenie neúplného podania, prvoinštančný súd sa dopustil porušenia práva na spravodlivý súdny proces, lebo odoprel spravodlivosť, hoci mu to ukladá okrem O.s.p. aj Ústava SR v čl. 1, 11, 12, 14, 19, 20, 46 a 48, ktorá podľa Charty základných práv EU čl. 52 ods. 6 vnútroštátne právne predpisy a prax zohľadnila v plnej mier tak, ako je to vymedzené v samotnej charte a ostatných európskych a medzinárodných zmluvách. Žalobca upozornil odvolací súd, že neexistuje nič a nikto, čo by mu znehodnotilo právo konať za organizačnú zložku a tým byť zároveň pozitívne legitimovaný v tomto spore, lebo zamietnutie žaloby v tomto spore je v rozpore s právom a porušujúce zásady spravodlivého súdneho sporu a zo strany súdu došlo k odopretiu spravodlivosti. Žiadal, aby mu súd priznal škodu, ktorú požaduje v žalobe a ktorú spôsobila JUDr. D. Birošová tak, ako je to zdokumentované. Taktiež žiadal, aby odvolacie konanie prebehlo na základe ústavy SR čl. 48 ods. 2 za účasti žalobcu.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 17.04.2019 k odvolaniu žalobcu predovšetkým upozornil na formálne nedostatky odvolania, najmä na chýbajúci odvolací návrh. Napadnutý rozsudok označil za vecne správny v podstatných právnych záveroch, ktorými súd prvej inštancie uznal jeho procesnú obranu za dôvodnú. V zásade obe hlavné námietky nedostatku legitimácie sa premietli do prvoinštančného rozhodnutia, súdom prvej inštancie boli bezvýhradne prijaté a ostatné okolnosti sporu sa stali marginálnymi, pretože hneď po vyhodnotení dôvodnosti primárnych námietok spočívajúcich v osobách stojacich na stranách sporu už nemal dôvod vyporiadavať sa s ostatnými okolnosťami predmetu sporu. Žalovaný konštatoval žalobcovo úplné nepochopenie inštitútu aktívnej a pasívnej legitimácie, a najmä jej nedostatku v tomto konaní, keď naďalej trvá na tom, že žalovaný je takto označený, lebo sa jedná o tú istú osobu JUDr. D. Birošovú, ktorá zastupovala pred Najvyšším súdom ČR a Ústavným súdom ČR na základe plnomocenstva zo dňa 26.01.2017 a 13.02.2018 a dôvodil tým, že dovtedy nebol žiadny problém s aktívnou alebo pasívnou legitimáciou žalobcu ale ani žalovaného. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil, a aby mu podľa § 395 ods. 1 CSP priznal náhradu trov odvolacieho konania.
4. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 12.05.2019 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 17.04.2019 uviedol, že účelom vyjadrenia žalovaného prostredníctvom jeho právneho zástupcu je snaha zbaviť zodpovednosti za spôsobenú škodu JUDr. D. Birošovú za každú cenu, bez toho, aby boli podložené zákonnými ustanoveniami a bez toho, aby reagovali na predloženú žalobu, ktorá je podložená dôkazmi a zákonnými ustanoveniami. Žalobca nielen žalovanému, ale aj odvolaciemu súdu preto znovu pripomenul Ústavu SR čl. 11, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach majú prednosť pred jej zákonmi. V nadväznosti na Ústavu SR poukázal na Chartu základných práv EU čl. 51, 52, 53 a 54, z ktorých opätovne citoval len čl. 52 ods. 6. Uviedol, že splnil všetky zákonom stanovené náležitosti týkajúce sa podania riadne žaloby a domáhal sa spravodlivého súdneho konania pred odvolacím súdom, tak, „aby aj odvolacie konanie sa nepodobalo komunikácii hluchého s nemým“. Znovu zopakoval, že jeho žaloba vrátane doplňujúcich podaní a vyjadrení obsahovala všetky relevantné skutočnosti a dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci v zmysle § 127 ods. 1 CSP. Upriamil pozornosť na to, že nikomu nevadilo (žalovanému, právnemu zástupcovi žalovaného, ale ani prvoinštančnému súdu), že hoci škoda bola spôsobená organizačnej zložke, ale žalobu na vymáhanie tejto škody už podela materská spoločnosť PROSPER s.r.o. Humenné a túto zastupovala žalovaná prostredníctvom splnomocnení zo dňa 26.01.2017 a 13.02.2018. Túto skutočnosť dokazovali nezaplatené faktúry vystavené pod označením organizačnej zložky, a nie pod označením materskej spoločnosti PROSPER s.r.o. Až v dôsledku zaslepenosti právneho zástupcu žalovaného sa stáva problematické, že organizačná zložka v ČR, ktorej spôsobil škodu žalovaný, podáva žalobu prostredníctvom materského subjektu E. ako fyzickej
osoby a toto všetko je podložené dôkazmi a odôvodnené, lebo je to ten istý spôsob ako podávanie žaloby na české súdy prostredníctvom materskej spoločnosti PROSPER s.r.o. Žalobca pripomenul právnemu zástupcovi, prvoinštančnému súdu, ale aj odvolaciemu súdu, že existuje ustanovenie, ktoré zaručuje právo na majetok oprávnene nadobudnutý, právo na náhradu škody, právo na spravodlivý súdny proces a hlavne zákaz zneužitia práv. Opakovane poukázal na dôvody, pre ktoré podal proti žalovanému žalobu a pre ktoré označil seba ako žalobcu. opäť zdôraznil, že škoda bola spôsobená organizačnej zložke v ČR, táto si vymáhala škodu pred českými súdmi prostredníctvom materskej spoločnosti z dôvodu, že organizačná zložka nemá právnu subjektivitu. Takýto postup je správny podľa žalovanej, právneho zástupcu ale aj súdov ČR. Keďže organizačnú zložku ČR odkúpil on, E. ako fyzická osoba, stal sa podľa § 64 CSP jej majiteľom a právnym nástupcom, má právo a aj povinnosť za organizačnú zložku podávať žalobu. Pokiaľ mal súd prvej inštancie pochybnosti ohľadne skutočnosti, kto bol za neho oprávnený konať a ako bol v žalobe označený, bol povinný postupovať podľa § 188 ods. 1 a § 16l ods. 3 CSP a urobiť opatrenia na odstránenie nedostatkov v označovaní, aby bolo zabezpečené právo na spravodlivý súdny proces a právo na škodu, ktorú spôsobil žalovaný žalobcovi. Ak tak súd prvej inštancie nekonal, potom je zrejmé, že použil nesprávny úradný postup a nezákonne rozhodol, keď pre zastavenie konania použil pasívnu legitimáciu žalovanej a nesprávne hodnotil predložené dôkazy. Pokiaľ právny zástupca žalovaného tvrdil, že ani vlastná aktívna legitimácia žalobcu nebola v konaní preukázaná, žalobca poukázal na to, že organizačnú zložku odkúpil a tým podľa § 64 a 65 CSP prevzal všetky práva a procesnú subjektivitu. O skutočnosti, že takáto zmluva existuje a je platná svedčí dôkaz č. 4 priložený v žalobe ako výpis z obchodného registra fyzickej osoby, kde je uvedené, že organizačná zložka ako subjekt patrí fyzickej osobe E. a naviac v organizačnej zložke vykonáva funkciu vedúceho organizačnej zložky. Je teda zrejmé, že on ako fyzická osoba, ktorá vlastní /odkúpila/ organizačnú zložku, disponuje dostatočnou aktívnou legitimáciou, je oprávnený za organizačnú zložku podávať žaloby, lebo organizačná zložka nemá právnu subjektivitu, a tento fakt dostatočne vysvetľuje a odôvodňuje, prečo označenie žalobcu je odlišné od subjektu ktorý udelil plnú moc JUDr. D. Birošovej na zastupovanie pred súdmi v ČR, a vysvetľuje aj to, kto spôsobil žalobcovi (organizačnej zložke) škodu. Žalobca preto trval na dôvodoch uvedených vo svojom odvolaní.
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 26.06.2019 k vyjadreniu žalobcu zo dňa 12.05.2019 uviedol, že trvá na všetkých doterajších podaniach ako aj právnych záveroch v nich uvedených. Sporová vec je zo strany žalobcu (odvolateľa) zjavne neudržateľná už v samotných základných právnych aspektoch, a to nedostatku jeho vlastnej aktívnej vecnej legitimácie, a najmä pasívnej legitimácie žalovaného. V tomto štádiu konania už zrejme nie je potrebné, a asi pre žalobcu nemá zmysel, aby tieto nedostatky boli opakovane, nanovo a podrobne objasňované. Prvoinštančný súd prijal v podstate celú procesnú obranu žalovaného, táto je správna a žalobca sa týmto svojim ďalším vyjadreniam ocitá v špirále vlastných právnych konštrukcií, od samotného základu právne nesprávnych. Napokon ako zdanlivé východisko z tejto jeho špirály mu slúžia nevhodné poznámky na adresu právneho zástupcu žalovaného k jeho argumentom. Zrejme si žalobca takto vybíja nejakú frustráciu z neúspešnosti v spore, a hoci tak robí za hranicou vecného, administratívneho, písomného styku. Právny zástupca žalovaného však toto považuje za nepriamu pochvalu, pretože svojim spôsobom právny zástupca by sa mal javiť protistrane ako „zaslepený“, lebo tým manifestuje svoju odhodlanosť brániť záujmy klienta. Pokiaľ ide o vec samu, žalovaný uviedol, že už bolo vyjadrené všetko potrebné, preto žiadal, aby odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil.
6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a že napadnutý rozsudok je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v predmetnej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
7. Z úradnej povinnosti vychádzajúc z ust. § 380 ods. 2 CSP odvolací skúmal, či konanie pred súdom prvej inštancie nebolo zaťažené vadami, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Preskúmaním procesného postupu prvoinštančného súdu predchádzajúceho rozhodnutiu vo veci odvolací súd nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a), b) CSP.
8. Za podstatné odvolacie námietky žalobcu uvedené v odvolaní odvolací súd považoval tvrdenie žalobcu o tom, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s posúdením otázky jeho aktívnej vecnej
legitimácie a pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a že pokiaľ jeho písomné podania, najmä žalobu a jej doplnenie považoval za nezrozumiteľné, mal postupovať podľa § 160 CSP a poučiť žalobcu o jeho procesných právach a povinnostiach a o tom ako má svoje podania opraviť. Žalobca súdu prvej inštancie vytýkal, že pri rozhodovaní o jeho nároku na náhradu škody uplatnenom proti žalovanému sa dôsledne neriadil Ústavou Slovenskej republiky a Chartou základných ľudských práv a slobôd.
9. Odvolací súd sa s argumentáciou žalobcu uvedenou v odvolaní nestotožnil. Pokiaľ ide o žalobcom vytýkané nesplnenie si poučovacej povinnosti o procesných právach a povinnostiach strán sporu zo strany prvoinštančného súdu, z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie uznesením zo dňa 01.10.2018 č. k. 35Cb/11/2018-60 vyzval postupom podľa § 129 ods. 1 CSP žalobcu na doplnenie žaloby podanej na súd dňa 10.06.2018 a následne ho poučil o jeho procesných právach a povinnostiach spolu s predvolaním na pojednávanie nariadené na deň 20.02.2019, ktoré žalobca prevzal dňa 01.02.2019. Vychádzajúc z týchto skutočností odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie si voči žalobcovi splnil poučovaciu povinnosť riadne a včas. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v zmysle § 160 ods. 1 CSP súd poskytuje stranám poučenia len o ich procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom v CSP, poučenia o hmotnoprávnych nárokoch súd stranám sporu nevykonáva.
10. Zo skutkových zistení prvoinštančného súdu na základe vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca svoj nárok na náhradu škody proti žalovanému založil na tvrdení, že žalovaný ako splnomocnenec neodborne a nesprávne spracoval dovolanie na Najvyšší súd ČR, taktiež, že zmeškal podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd ČR, v dôsledku čoho bola sťažnosť zamietnutá. Žalobca tvrdil, že na vykonanie uvedených právnych služieb splnomocnila obchodná spoločnosť PROSPER s.r.o. dňa 26.01.2017 a 13.02.2018 JUDr. Danicu Birošovú, advokátku, na zastupovanie pred súdmi na území Českej republiky. Pokiaľ sa sám žalobca domáhal proti žalovanému nároku na náhradu škody, tento svoj nárok odôvodňoval tým, že škoda bola v skutočnosti spôsobená organizačnej zložke v Českej republike, ale keďže organizačná zložka nemá právnu subjektivitu, pred českými súdmi vystupovala pod vtedy materskou spoločnosťou PROSPER s.r.o. Keďže žalobca odkúpil organizačnú zložku v Českej republike, ktorej bol aj vedúcim, má právo za túto organizačnú zložku konať, lebo táto nemá právnu subjektivitu a zároveň on ako vedúci organizačnej zložky podľa § 13 ods. 3 Obch. zák. môže vykonávať všetky právne úkony, a teda aj podať žalobu. Súd prvej inštancie ďalej vychádzal z obsahu listinných dôkazov predložených stranami sporu, z ktorých zistil, že žalovaný je právnickou osobou zapísanou v obchodnom registri vedenom Okresným súdom Trenčín v oddiele Sro vo vložke č. 18284/R a predmetom jeho činnosti je poskytovanie právnych služieb. Spoločníkmi a štatutárnym orgánom tejto spoločnosti sú advokáti JUDr. Danica Birošová, JUDr. Matúš Košara a JUDr. Michaela Gáborík, ktorí sú oprávnení konať za spoločnosť každý samostatne. Spoločnosť bola do obchodného registra zapísaná dňa 25.09.2007. Dňa 26.01.2017 obchodná spoločnosť PROSPER s.r.o., IČO: 31 678 289, v mene ktorej konal konateľ S. E. splnomocnil JUDr. Danicu Birošovú, advokátku so sídlom Husova 753/45, Liberec, Česká republika, IČO: 66 234 743, zapísaná v zozname advokátov Českej advokátskej komory č. 8072 (ďalej len „JUDr. Danica Birošová, advokátka“), aby spoločnosť PROSPER s.r.o. zastupovala vo veci podania dovolania proti rozsudku Krajského soudu Ústí nad Labem - pobočka Liberec, č. k. 35Co/382/2015-487 zo dňa 02.03.2016 vo veci žalobcu PROSPER s.r.o. proti žalovanému Z.
- N., o zaplatenie, v spojení s rozsudkom Okresního soudu Liberec č. k. 27C/54/2003-404 zo dňa 05.05.2015. Dňa 13.02.2018 spoločnosť PROSPER s.r.o., IČO: 31 678 289 splnomocnila JUDr. Danicu Birošovú, advokátku, aby ju zastupovala v konaní o ústavnej sťažnosti pred Ústavním soudem ČR, na základe návrhu na zahájenie konania podaného splnomocniteľom vedeného pod sp. zn. III. ÚS 350/18. Pokiaľ ide o splnomocnenca na predložených plnomocenstvách, a to JUDr. Danicu Birošovú, advokátku, táto na území Českej republiky vykonáva činnosť ako samostatný advokát, čo vyplýva zo stránky Českej advokátní komory. Spoločnosť PROSPER s.r.o., ako splnomocniteľ na oboch plnomocenstvách je obchodnou spoločnosťou, ktorá, tak, ako je uvedené vo výpise z obchodného registra Okresného súdu Prešov, bola zapísaná 24.09.1993 a jej konateľmi sú žalobca a p. Z. U.. Na základe takto zisteného skutkového stavu veci následne súd prvej inštancie, vychádzajúc z ust. § 22 ods. 1, § 23, § 31 ods. 1, 2 Obč. zák. a § 1 ods. 1, 2, § 12 ods. 1, 4 a § 26 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii v znení neskorších predpisov dospel k záveru, že žalobca v predmetnom spore nepreukázal, že je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie predmetného nároku a najmä, že žalovaný je v predmetnom spore vecne pasívne legitimovaný.
11. Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a na zdôraznenie správnosti uvádza nasledovné.
12. Z dôkazov predložených žalobcom, najmä z obsahu plnomocenstiev zo dňa 26.01.2017 a 13.02.2018 je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že na ich základe bola spoločnosťou PROSPER s.r.o., IČO: 31 678 289 udelená plná moc fyzickej osobe - JUDr. Danici Birošovej, advokátke so sídlom Husova 753/45, Liberec, Česká republika, IČO: 66 234 743, zapísanej v Českej advokátskej komore pod číslom 8072, a nie právnickej osobe JUDr. Danica Birošová, s.r.o. so sídlom Piaristická 46/276, 911 40 Trenčín, IČO: 36 837 857. Je nepochybné, že ide o dva samostatné právne subjekty, z ktorých každý je nositeľom samostatných práv a povinností, pričom len samotná skutočnosť, že JUDr. Danica Birošová je aj spoločníkom a štatutárnym orgánom obchodnej spoločnosti JUDr. Danica Birošová, s.r.o. neznamená, že ide o totožné subjekty. Z uvedeného vyplýva, že medzi obchodnou spoločnosťou PROSPER s.r.o., IČO: 31 678 289, v mene ktorej konal žalobca ako konateľ a žalovanou obchodnou spoločnosťou JUDr. Danica Birošová, s.r.o., udelením plnomocenstiev zo dňa 26.01.2017 a 13.02.2018 k vzniku práv a povinností v zmysle § 22 ods. 1 a § 23 Obč. zák. nedošlo. Pokiaľ súd prvej inštancie vyvodil záver o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného v predmetnom spore z dôvodu, že nebolo preukázané, že nositeľom hmotnoprávnej povinnosti je žalovaný, jeho rozhodnutie je správne a má oporu vo vykonanom dokazovaní a v citovaných zákonných ustanoveniach. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, nie je sporné, že žalobca je jedným z konateľov spoločnosti PROSPER s.r.o. a že bol vedúcim organizačnej zložky PROSPER s.r.o. so sídlom Stráž nad Nisou, Voskovská 355, okres Liberec. Žalobca však v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní nielen, že nepreukázal skutočnosť, že kúpou nadobudol predmetnú organizačnú zložku vrátane všetkých jej aktív a pasív (rozsah nadobudnutia), ale nepreukázal ani skutočnosť, že spory, ktoré viedla na súdoch v Českej republike obchodná spoločnosť PROSPER s.r.o. so sídlom Vaľaškovce 066 01 Humenné, IČO: 31 678 289, sa týkali tejto organizačnej zložky. Argumentácia žalobcu o tom, že on sám je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia - nároku na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť spoločnosti PROSPER s.r.o. so sídlom Vaľaškovce 066 01 Humenné, IČO: 31 678 289, teda zostala len v rovine jeho ničím nepodložených tvrdení, bez unesenia dôkazného bremena.
13. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s požiadavkami ustanovených v § 220 ods. 2 CSP. To, že žalobca nebol v predmetnom spore úspešný, keď súd prvej inštancie neakceptoval ním uvádzané tvrdenia, neznamená, že prvoinštančné rozhodnutie je nezákonné a nespravodlivé, odporujúce Ústave Slovenskej republiky a Charte ľudských práv a slobôd, ako to tvrdil žalobca. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav na základe náležite vykonaného dokazovania a jeho právne posúdenie má oporu v správnej aplikácii právnych predpisov, v súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou.
14. Odvolací súd z dôvodov vyššie uvedených potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP s tým, že v podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie.
15. O nároku žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 tak, že žalovaný, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, má proti žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.
16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).