Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20S-130-2019.pdf
PDF · 241.99 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/130/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Róberta Foltána v právnej veci žalobcu: K2-trading, s.r.o., IČO: 46 788 433, so sídlom Šrobárova 5, 917 01 Trnava, právne zastúpeného: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, PhD., so sídlom Námestie Matice slovenskej 4262/23, 018 41 Dubnica nad Váhom, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 101037120/2019 zo dňa 03.05.2019, č. 101037231/2019 zo dňa 03.05.2019, č. 101037314/2019 zo dňa 03.05.2019, č. 101037830/2019 zo dňa 03.05.2019 a č. 101037917/2019 zo dňa 03.05.2019, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Napadnutým rozhodnutím č. 101037120/2019 zo dňa 03.05.2019 žalovaný v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 101906968/2018 zo dňa 26.09.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2016 v sume 25 531,83 Eur. 2. Rozhodnutím č. 101037231/2019 zo dňa 03.05.2019 žalovaný v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 101908001/2018 zo dňa 26.09.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2016 v sume 170 912,54 Eur. 3. Rozhodnutím č. 101037314/2019 zo dňa 03.05.2019 žalovaný v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 101908979/2018 zo dňa 26.09.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2016 v sume 283 028,61 Eur. 4. Rozhodnutím č. 101037830/2019 zo dňa 03.05.2019 žalovaný v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 101910113/2018 zo dňa 26.09.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2016 v sume 366 628,12 Eur. 5. Rozhodnutím č. 101037917/2019 zo dňa 03.05.2019 žalovaný v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 101908979/2018 zo dňa 26.09.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2016 v sume 307 052,59 Eur.
6. Podkladom na prijatie záverov o výške dodatočne určených rozdielov dane boli výsledky daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia august 2016 až december 2016, začatej u žalobcu dňa 20.04.2017, závery ktorej správca dane zaznamenal v protokole o výsledku daňovej kontroly č. 101170978/2018 zo dňa 15.06.2018, ktorý bol spolu s výzvou č. 101171435/2018 zo dňa 15.06.2018 na vyjadrenie sa k jeho záverom doručený žalobcovi dňa 04.07.2018, kedy sa v zmysle § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku ukončila daňová kontrola. 7. Dôvodom dorubenia daňovej povinnosti za všetky vyššie uvedené kontrolované zdaňovacie obdobia bolo neuznanie žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, špecifikovaných v napadnutých rozhodnutiach, vystavených dodávateľom žalobcu, obchodnou spoločnosťou LKV Slovakia, s.r.o., Mlynské Nivy 54, 821 05 Bratislava, IČO 36419052, ktorých predmetom bol nákup pohonných hmôt, výrobkov z minerálnych olejov, ktorých zoznam je podrobne uvedený v odôvodnení prvostupňových rozhodnutí. Žalovaný zo zistení správcu dane konštatoval, že obchodná spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o. (ďalej len „LKV Slovakia, s.r.o.“) bola rozhodnutím jediného spoločníka zo dňa 20.10.2017 vo forme notárskej zápisnice vymazaná z obchodného registra v celom rozsahu - spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia dňa 01.11.2017. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania prvostupňový daňový orgán prijal záver o porušení ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), konkrétne § 49 v nadväznosti na § 51 a spochybnil dodanie predmetného tovaru deklarovaným dodávateľom žalobcu, uvádzaným na preverovaných faktúrach. Správca dane mal za to, že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného daňového konania neodstránil pochybnosti prvostupňového daňového orgánu o sporných faktúrach a v žiadnom štádiu konania nepredložil dostatočné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený deklarovaným dodávateľom. Neuniesol tak svoje dôkazné bremeno, pretože nebolo preukázané, že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť, čím nebola splnená zákonná podmienka pre odpočítanie dane. So skutkovými a vecnými závermi správcu dane sa žalovaný v odvolacích konaniach vedených vo veci odvolaní proti vyššie uvedeným rozhodnutiam prvého stupňa stotožnil. II. Žaloba a jej dôvody
8. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia piatich rozhodnutí žalovaného č. 101037120/2019, č. 101037231/2019, č. 101037314/2019, č. 101037830/2019, č. 101037917/2019, všetky zo dňa 03.05.2019, ako aj rozhodnutí prvého stupňa a určenia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi trovy konania. V podanej žalobe nežiadal na prejednanie a rozhodnutie veci nariadiť pojednávanie. 9. Namietal nezákonnosť a vecnú nesprávnosť rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov z dôvodu, že tieto sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, resp. nedostatok dôvodov, zistenia skutkového stavu sú nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutých rozhodnutí, je v rozpore s administratívnymi spismi a ani v nich nemá oporu, a napokon, keďže došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným a správcom dane, ktoré malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí oboch stupňov. 10. K existencii spochybňovaného dodávateľa žalobcu žalovaný uviedol, že v čase realizácie preverovaných zdaniteľných plnení (august 2016 až december 2016) spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o.:
- bola podľa právneho poriadku SR existujúcou obchodnou spoločnosťou, ktorá v SR podnikala už najmenej 12 rokov,
- bola podľa právneho poriadku SR riadnym platcom DPH registrovaným príslušným správcom dane,
- bola podľa právneho poriadku SR oprávnená konať prostredníctvom svojho konateľa pána D. E., prokuristu Ing. Z. L., príp. prostredníctvom iných osôb v súlade s § 13 in fine Obchodného zákonníka. 11. Žalobca mal za to, že skutkové zistenia správcu dane a žalovaného, podľa ktorých bola jednoznačne spochybnená reálna činnosť a existencia deklarovaného dodávateľa - spoločnosti LKV Slovakia, s.r.o. (na str. 16 rozhodnutí), sú v priamom rozpore so skutočnosťami verifikovateľnými z verejne dostupných zdrojov. LKV Slovakia, s.r.o. preukázateľne konala a obchodovala so spoločnosťou OMV Slovensko, s.r.o., napokon aj so žalobcom. 12. Rovnako za rozporné so skutočnosťami verifikovateľnými z verejne dostupných zdrojov žalobca označil aj zistenia správcu dane a žalovaného ohľadne neexistencie osoby pána D. E. - vtedajšieho spoločníka a konateľa LKV Slovakia, s.r.o. 13. V nadväznosti na uvedené dal žalobca do pozornosti, že z verejne dostupných zdrojov, bez pochybností vyplýva, že pán D. E. rozhodnutím jediného spoločníka zo dňa 20.10.2017 rozhodol o zrušení spoločnosti LKV Slovakia, s.r.o. a jej zlúčení s inou spoločnosťou, pričom jeho rozhodnutie bolo prijaté vo forme notárskej zápisnice č. N 569/2017, Nz 569/2017 zo dňa 20.10.2017. Žalobca s poukazom
na obsah uvedenej notárskej zápisnice zdôraznil, že dňa 20.10.2017 sa pred notára JUDr. Miloslava Kováča dostavil inter alia aj pán D. E., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, bydlisko L. XXX, XXXX N., Q. Q., štátne občianstvo Rakúska republika, ktorého osobná totožnosť bola preukázaná zákonným spôsobom z dokladu totožnosti, občiansky preukaz č. AT128753. V tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti charakter notárskej zápisnice, ktorá je v zmysle § 3 ods. 4 zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) verejnou listinou a podľa § 205 Civilného sporového poriadku potvrdzuje pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak. 14. Žalobca s dôrazom namietal, že daňové orgány oboch stupňov nedostatočne zistili skutkový stav veci, resp. vychádzali zo zjavne nesprávne zisteného skutkového stavu, pretože pri vyhodnotení skutkového stavu vyplývajúceho z listinných dôkazov vôbec nezobrali do úvahy, že správca dane, zrejme hrubou nedbanlivosťou, v dožiadaní do zahraničia (tak v slovenskej, anglickej ako aj nemeckej jazykovej mutácii) uviedol nesprávny dátum narodenia pána D. E., dátum nar. XX.XX.XXXX, pričom správne má byť XX.XX.XXXX. 15. V súvislosti so spochybneným oprávnením osôb konajúcich v mene dodávateľa žalobcu v prípade preverovaných zdaniteľných plnení žalobca uviedol, že vo vzťahu k nemu je právne bezpredmetné, či voľba členov orgánov spoločnosti alebo prokuristov spoločnosti LKV Slovakia, s.r.o. bola realizovaná platne. Žalobca v tejto súvislosti dôvodil, že s dôverou vychádzal z údajov zverejnených v Obchodnom registri SR, ktoré sú v súlade s princípom materiálnej a formálnej publicity voči nemu účinné (§ 27 ods. 3, prvá veta Obchodného zákonníka). Ak by aj bol nesúlad medzi zapísanými a zverejnenými údajmi alebo uloženými a zverejnenými listinami, nemožno voči tretím osobám (žalobcovi) namietať zverejnené znenie (§ 27 ods. 4, prvá veta Obchodného zákonníka). Konanie osôb zapísaných v obchodnom registri Slovenskej republiky spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o. zaväzuje (§ 13 in fine Obchodného zákonníka). 16. Z dôvodu popretia právnych účinkov konania osôb konajúcich v mene LKV Slovakia, s.r.o. žalovaným, žalobca namietal zároveň aj nesprávne právne posúdenie veci zo strany konajúcich daňových orgánov. 17. Úvahy a závery žalovaného, ktorými vyhodnotil preverované prijaté zdaniteľné plnenia žalobcu · z hľadiska realizácie bežných obchodných činností ako umelo vytvorenú situáciu, kedy mohlo byť uplatnené odpočítanie dane, ku ktorému by bez inscenácie takejto situácie nedošlo, · ako účasť žalobcu na neoprávnenom daňovom úniku, čím sa stal súčasťou umelo vytvorenej situácie, na základe ktorej sa obohatil na úkor štátneho rozpočtu, žalobca označil za konšpiračné, nezrozumiteľné a nedostatočne odôvodnené. Z rozhodnutí žalovaného nie je podľa názoru žalobcu zrejmé, ako žalovaný k takýmto záverom dospel, nijako ich neodôvodnil a vyššie uvádzané tvrdenia sú v rozpore s obsahom administratívneho spisu. S poukazom na rozsudky ESD v spojených veciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť Recolta Recycling (C-440/04) a v spojených veciach Optigen Ltd. (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd. (C-355/03), Bond House Systems (C-484/03) žalobca uviedol, že takéto zistenia žalovaného sú v rozpore so základnou zásadou daňovej neutrality, napokon aj v rozpore s tzv. sedliackym rozumom. 18. V nadväznosti na uvedené žalobca vo vzťahu k splneniu zákonných podmienok vzniku jeho práva na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia dôvodil, že za dodané plnenie riadne uhradil dodávateľovi fakturovanú sumu vrátane DPH. Na vstupe si ju odpočítal preto a len preto, lebo ju fakticky (reálne) uhradil subjektu, ktorého štát prostredníctvom príslušného daňového úradu evidoval ako platcu DPH (a ktorý mal povinnosť túto DPH vo svojich daňových priznaniach uviesť a vybranú DPH štátu odviesť). 19. Zároveň žalobca dodal, že ak by v postavení platcu DPH nemusel zaplatiť dodávateľovi (išlo by o intrakomunitárne zdanenie), platbu zodpovedajúcu výške DPH by nezaplatil dodávateľovi, ale príslušnému správcovi dane (tzv. samozdanenie). Uprednostnenie jednej alebo druhej varianty obchodného vzťahu nepredstavuje pre žalobcu žiadnu ekonomickú výhodu, saldo medzi platobnými povinnosťami podľa jednej alebo druhej varianty je nulové (Jediným rozdielom by bola len tá skutočnosť, že ak by žalobca nakupoval priamo od OMV Slovensko, s.r.o., čo však v uvedenom období nebolo možné, nakupoval by za vyššie jednotkové ceny, a teda sám seba by z obchodného hľadiska poškodzoval. 20. Žalobca opakovane zdôraznil skutočnosť, že nárok na odpočet DPH si uplatnil preto a len preto, že túto DPH svojmu dodávateľovi reálne zaplatil. 21. Vo vzťahu k preverovanému obchodnému reťazcu, daňovými orgánmi vyhodnotenému ako umelý, žalobca poukázal na obchodnú prax v tom zmysle, že nakupovanie tovarov a služieb nie priamo od výrobcu/dodávateľa, ale prostredníctvom tretieho subjektu (sprostredkovateľa/distribútora) a vytvorenie takéhoto „obchodného reťazca“ je vo vnútroštátnom ale aj medzinárodnom obchode úplne bežné, akceptované a vo veľkom rozsahu aj využívané. Spochybňovanie takýchto štandardných obchodných
vzťahov a označovanie ich za zinscenované, resp. umelo vytvorené (na str. 17 rozhodnutí) žalobca označil za absurdné. 22. Žalobca vyjadril nesúhlas so závermi žalovaného, že spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o. bola prostredníctvom splnomocnenej osoby, pána P. H. a prostredníctvom Ing. Z. L., prokuristu, účelovo zaradená žalobcom, spoločnosťou K2-trading, s.r.o., do umelo vytvoreného obchodného reťazca a že tento reťazec bol vytvorený s cieľom získať daňovú výhodu. Rovnako žalobca nesúhlasí so záverom žalovaného, že žalobca sa, ako platiteľ DPH, svojou kúpou a predajom zúčastnil na plnení, ktoré je súčasťou podvodného konania vo vzťahu k DPH a to aj napriek tomu, že dotknuté plnenia formálne spĺňali objektívne kritéria, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru a hospodárska činnosť. 23. Žalobca dal dôrazne do pozornosti skutočnosť, že v žiadnom z napadnutých rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov sa žiadne konkrétne spáchanie daňového podvodu spoločnosťou LKV Slovakia, s.r.o. neuvádza a žalobca tak doposiaľ nevie, akého podvodného konania sa vlastne mal zúčastniť. Aj z tohto dôvodu sú podľa názoru žalobcu predmetné rozhodnutia zmätočné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu je absolútne nedostačujúce na riadne posúdenie veci. V nadväznosti na uvedené žalobca dôvodil, že z absolútne žiadneho vykonaného dôkazu ani len nepriamo nevyplýva vedomosť alebo možnosť vedomosti žalobcu o daňovom podvode. Napriek tomu to žalovaný vo svojich rozhodnutiach konštatuje, a to bez odkazu na konkrétne vykonané dôkazy vyhodnotené jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, pričom žiaden daňový podvod v rozhodnutiach nebol posudzovaný ani preukazovaný. Napriek uvedenej absencii dôkazov, je žalobca v rozpore so všetkými základnými zásadami trestania (nullum crimen nulla poena sine lege), označovaný za účastníka takéhoto podvodu. 24. V tejto súvislosti žalobca podporil opodstatnenosť žalobného bodu poukazom na právne závery ohľadom uplatňovania zásady neutrality DPH na prijaté zdaniteľné plnenia a ohľadom potreby preukázania vedomosti alebo objektívnej možnosti platcu DPH prijímajúceho zdaniteľné plnenie, že toto je poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, ktoré vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (SD EÚ), napr. z rozsudku vo veci Federation of Technological Industries z 11. mája 2006, č. C-384/04, Zb. s. I-4191, bod 33, v zmysle ktorého: „Subjekty, ktoré prijmú opatrenie, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, že ich obchody nie sú súčasťou reťazca, ktorý obsahuje plnenie poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto obchodov bez toho, aby riskovali, že budú spoločne a nerozdielne zodpovedné za zaplatenie tejto dlžnej dane iným platiteľom dane“. Obdobné právne závery citoval žalobca z rozsudku z 6. júla 2006 vo veci Kittel, C-439/04, bod 51 a 52., z rozsudkov z 12. januára 2006 v spojených veciach Optigen a i., C-354/03, C-355/03 a C-484/03, Zb. s. I-483, z rozsudku z 21. júna 2012 v spojených veciach Mahagében Kft., C-80/11 a C-142/11, bod 45, z rozsudku z 13. februára 2014 vo veci Maks Pen, C-18/13. 25. Žalobca mal za to, že svoje ekonomické dôvody spolupráce s LKV Slovakia, s.r.o. vo svojich predchádzajúcich písomných podaniach pred správcom dane ako aj výsluchoch dostatočne zdôvodnil, pričom svoje platobné povinnosti voči svojmu dodávateľovi si riadne splnil, rovnako si splnil všetky svoje notifikačné povinnosti vo vzťahu k správcovi dane. 26. Z pohľadu splnenia zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia žalobca dôvodil, že v posudzovanom období bol zdaniteľnou osobou a uvedený tovar mu bol poskytnutý inou zdaniteľnou osobou. Žalobca tovar využil pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení a keďže všetky podmienky na odpočet DPH v zmysle aplikovateľných právnych predpisov boli splnené, žalobcovi nemôže byť právo na odpočítanie dane v zásade zamietnuté (rozsudok zo 6. decembra 2012 vo veci Bonik, C-285/11, bod 29). 27. Žalobca dal s poukazom na preskúmavané rozhodnutia oboch stupňov do pozornosti, že pri daňových kontrolách dodanie tovaru bolo preukázané a nebolo sporné. Podľa názoru žalobcu, ak správca dane a žalovaný chceli rozhodnúť o nepriznaní práva na odpočet DPH, bolo ich bazálnou povinnosťou žalobcovi preukázať, že vedel alebo musel vedieť o nejakom daňovom podvode iného subjektu v rámci obchodného reťazca. V tomto smere nestačí len spochybniť a domnelo preniesť dôkaznú povinnosť na žalobcu. Žalobca považuje za vylúčené, aby bol daňovými orgánmi nútený preukazovať negatívnu skutočnosť, t. j. že nevedel a ani nemohol vedieť o tom, že nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu spáchaného iným subjektom. 28. Argumentáciu žalovaného označil žalobca za zjavne pomýlenú, v rozpore s aplikovateľnými predpismi a s vyššie uvádzanými rozhodnutiami SD EÚ ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“, príp. „NS SR“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“). Zároveň poukázal na právny názor najvyššieho súdu vo vzťahu k neprimeranému prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na daňový subjekt, vyslovený v rozsudku sp. zn. 3 Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010, bod. 14.
29. Žalobca má za to, že v prejednávaných prípadoch nedošlo k preukázaniu ani jednej z vyššie uvedených podmienok, pričom tieto podmienky nielenže neboli preukázané, ale neboli ani v rámci správneho konania posudzované. Žalobca sa môže len domnievať, že spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o. bola označená za daňového podvodníka z dôvodu, že DPH vybranú od žalobcu správcovi dane neodviedla. Žalobca nemá a ani nemôže mať informácie o tom, či LKV Slovakia, s.r.o. podávala daňové priznania a či DPH platila. Ak však LKV Slovakia, s.r.o. správcovi dane zaplatila čo i len 1 cent vybraný od žalobcu z uvedených zdaniteľných plnení, je pojmovo vylúčené akékoľvek podvodné konanie v uvedenom rozsahu a nepriznanie práva na odpočet DPH postavené na tomto základe. 30. Rovnako za nesprávne právne posúdenie veci žalovaným žalobca považuje nesprávne vyhodnotenie zistených skutočností v zmysle záveru žalovaného, ktorý za jadro problému označil skutočnosť, že podvodom je poznačené priamo plnenie, ktoré malo byť uskutočnené pre žalobcu ako daňový subjekt, pričom s poukazom na dôvody nepriznania uplatneného práva na odpočet dane zo strany správcu dane, konštatoval, že dôvody sa týkali výlučne skutočností na strane žalobcu. v tejto súvislosti žalobca dôrazne dal do pozornosti, že plnenie bolo riadne a preukázateľne dodané a v žiadnom prípade nejde o skutočnosti týkajúce sa výlučne žalobcu. 31. Ohľadom daňovými orgánmi konštatovanej personálnej prepojenosti pri definovaní vzťahu medzi pánom P. H. a osobami oprávnenými konať za žalobcu, žalobca namietal, že toto zisťovanie domnelého personálneho prepojenia nie je v napadnutých rozhodnutiach nijak a v žiadnych súvislostiach zdôvodnené, a preto sa možno len domnievať, že týmto sa zrejme mala preukazovať vedomosť žalobcu o nekonkretizovanom daňovom podvode. 32. Žalobca uviedol, že v čase vykonania zdaniteľných obchodov nebol nijako personálne prepojený s osobou pána H., pri komunikácii s LKV Slovakia, s.r.o. nekomunikoval s touto osobou a zmluvu s touto osobou ani neuzatváral. Rovnako žalobca nemá informáciu, že by pán H. uzatváral akúkoľvek zmluvu z OMV Slovensko, s.r.o. Ďalej žalobca dôvodil, že obchodná spoločnosť PROBITY GROUP, s.r.o. nemá nič spoločné s posudzovaným obchodným vzťahom. Rovnako obchodná spoločnosť P&J trade, s.r.o. nemá nič spoločné s posudzovaným obchodným vzťahom, zanikla skôr, ako došlo k jej realizácii. Žalobca dodal, že svojvoľné spájanie si faktov a ich účelová dezinterpretácia nemá miesto v konaní a rozhodovaní pred správnym orgánom. 33. Žalobca osobitne zdôraznil, že žalovaný a ani správca dane pri posudzovaní personálnej prepojenosti neodkazuje na žiaden právny predpis, z ktorého pri definovaní personálnej prepojenosti vychádzal. V rozhodnutiach sa odkazuje len na zákon o DPH a na daňový poriadok, v ktorých žiadna definícia „personálnej prepojenosti“ nie je uvedená. Podľa názoru žalobcu, buď túto otázku personálnej prepojenosti žalovaný posúdil arbitrárne a svojvoľne mimo všetkých zákonných medzí, alebo vychádzal z nejakého právneho predpisu, na ktorý v žiadnom zo svojich rozhodnutí neodkazuje. V nadväznosti na uvedené žalobca dodal, že do úvahy by pri tom hypoteticky prichádzalo analogické aplikovanie § 2 písm. o) zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), kde je definované ekonomické a personálne prepojenie. Odhliadnuc od skutočnosti, že tieto pojmy sú v zákone o dani z príjmov použité na úplne iné účely než v okolnostiach posudzovaných v preskúmavaných rozhodnutiach, ani podľa tejto definície nie je žalobca ekonomicky a ani personálne prepojenou právnickou osobou s pánom Nahálkom. Konštatovanú personálnu prepojenosť označil žalobca za flagrantné nesprávne skutkové zistenie, resp. nesprávne právne posúdenie. 34. K spochybneniu dodania tovaru deklarovaným dodávateľom žalobcu a k spochybneniu práva LKV Slovakia, s.r.o. nakladať s tovarom žalobca uviedol, že daňové orgány oboch stupňov len spochybnili dodanie tovaru žalobcovi spoločnosťou LKV Slovakia, s.r.o., avšak bez toho, aby čo i len náznakom konštatovali, kto teda žalobcovi reálne tovar dodal. Hoci sa podľa názoru žalobcu ponúka odpoveď, že mu predmetný tovar dodala obchodná spoločnosť OMV Slovensko, s.r.o., nemožno ju prijať, pretože táto spoločnosť so žalobcom v posudzovanom období žiadnu zmluvu neuzatvárala a žiaden zmluvný vzťah nemala. Takáto zamlčaná hypotetická úvaha by však bola v úplnom protiklade so skutočnosťou, a teda rýdzou fabuláciu. Žalobca zastal názor, že bolo úplne bazálnou právnou povinnosťou správcu dane zdôvodniť svoje pochybnosti a tieto preukázať. 35. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že on nijako nevie dokázať negatívnu skutočnosť, t. j. že tento tovar mu nebol dodaný jej obchodným partnerom, ale niekým iným, kto neexistuje... Podľa právneho názoru žalobcu ide aj v tomto prípade o celkom nesprávne právne (ale aj skutkové) posúdenie a rýdzo arbitrárny výklad jednoduchého práva. 36. Žalobca poukázal na skutočnosť, že to bola práve a výlučne spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o., ktorá mala zmluvný vzťah s OMV Slovensko, s.r.o., práve tejto spoločnosti boli na základe predplatby vydané prístupové kódy (ARC/ ID kód) a práve jej bolo umožnené nakladať s predmetným tovarom. Žalobca vyslovil nesúhlas so skutkovým záverom správcu dane (na str. 21 rozhodnutí prvého stupňa) že
„vlastnícke právo na tovar ihneď po jeho úhrade prešlo na kupujúceho, v tomto prípade na žalobkyňu.“ Tieto právne úvahy správcu dane žalobca považuje za úplne scestné, keďže žalobca vlastníkovi tovaru - PHM, spoločnosti OMV Slovensko, s.r.o. nezaplatila ani cent, preto nemohlo neexistujúcou úhradou subjektu, ktorý nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu so žalobcom, dôjsť k akýmkoľvek právnym následkom. Ten, kto mohol nadobudnúť vlastnícke k PHM, je ten, kto za tovar zaplatil. Táto skutočnosť je žalovanému zrejmá, bola to obchodná spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o. 37. S poukazom na zásadu legality ovládajúcu konanie štátnych orgánov, ako aj daňové konanie, a s poukazom na právne zvery ústavného súdu vyplývajúce z nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07, žalobca namietal šikanózny výkon práva orgánmi verejnej moci v preskúmavaných administratívnych konaniach, nerešpektujúc, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd, teda v prípade pochybností sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie - in dubio mitius. 38. Žalobca vyslovil presvedčenie, že je úplne pomýleným taký výklad daňových predpisov vo vzťahu k DPH, podľa ktorého každý sprostredkovateľský vzťah, kde sprostredkovateľ nezaplatí (pozn. ak k tomu došlo i v tomto prípade, o čom sa žalobca len domnieva) vybranú DPH od konečného príjemcu, je potrebné považovať za umelo vytvorený obchodný reťazec, keďže konečný príjemca si mal/mohol tovar/službu objednať priamo (nie cez sprostredkovateľa) u výrobcu/dodávateľa. Podľa právneho názoru žalobcu tak postup správcu dane (a tým aj žalovaného) vykazuje signifikantné znaky zneužitia práva orgánmi verejnej moci. 39. S poukazom na § 63 ods. 5 daňového poriadku žalobca namietal zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí. Mal za to, že právne názory žalovaného obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutí sú v prevažujúcom rozsahu logicky nekonzistentné, zmätočné, až nezrozumiteľné. Dôvodil, že žalovaný sa nevysporiadal s rozhodujúcimi tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní, naopak zástupne a podľa právneho názoru žalobcu účelovo vytrhával tvrdenia žalobcu z kontextu. Namietal, že v rozhodnutiach celkom absentuje posúdenie a preukázanie samotného daňového podvodu. Preukazovanie účasti na konštatovanom, avšak neposudzovanom a nepreukázanom daňovom podvode, potom vykazuje zjavné znaky svojvôle a arbitrárnosti, odhliadnuc od skutočnosti, že i keby spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o. daňový podvod preukázateľne spáchala, zo žiadnych skutočností preukázateľne nevyplýva (ani objektívne vyplývať nemôže), že žalobca vedel alebo aspoň musel nevyhnutne vedieť o spáchaní daňového podvodu. Žalobca zastal názor, že vykonané dôkazy, z ktorých správne orgány vychádzali, sú pochybné a neumožňujú učiniť skutkový záver, ku ktorému správne orgány dospeli (unesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 z 15. novembra 2017).
III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu
40. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznať. 41. Zopakoval skutkové zistenia a dôvody dodatočného určenia dane v dôsledku neuznania žalobcom uplatneného odpočtu dane za zdaniteľné plnenia prijaté od dodávateľa LKV Slovakia, s.r.o. 42. K existencii dodávateľa - obchodnej spoločnosti LKV Slovakia, s.r.o. a jej spoločníka, konateľa a k osobe pána D. E.alovaný uviedol, že nespochybňuje materiálnu a formálnu publicitu verejne dostupných zdrojov, t. j. Obchodného registra SR. V tejto súvislosti uviedol, že prvostupňový daňový orgán pri preverovaní reálnosti uskutočnenia zdaniteľných obchodov týkajúcich sa dodávateľskej spoločnosti, vychádzal, vzhľadom na odpoveď dožiadaného správcu dane (Odpoveď č. 102012402/2017 zo dňa 21.09.2017), taktiež z údajov zapísaných v Obchodnom registri SR. V rozhodnom období v mene dodávateľa konal a vystupoval prokurista Ing. Z. L.. Prokúra predstavuje osobitný druh obchodného splnomocnenia, resp. špecifickú formu zastúpenia spoločnosti na základe plnej moci. Prokurista je tak oprávnený vykonávať všetky právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku. Prokurista zastupuje spoločnosť. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že pán Ing. L. sa však k svojej činnosti v spoločnosti vyjadril v tom zmysle, že za spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o. konal ako prokurista prostredníctvom sprostredkovateľa, ktorého meno si nepamätá, pričom pokyny dostával od prostredníka, doklady taktiež odovzdával cez prostredníka. Meno osoby, ktorá ho kontaktovala za spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o. si nepamätá, ani osobu, ktorá s ním spísala dohodu alebo zmluvu. Nevie, nepamätá si, kde spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o. sídlila, konateľom bol v tomto období pán D. E., kontaktné údaje nemá. K priebehu obchodov sa stručne vyjadril, že tovar (nafta, benzín), ktorý bol majetkom OMV Slovensko, s.r.o., bol prepravovaný z Rakúska z rafinérie Lobau priamo k odberateľom žalobcu, prepravu zabezpečoval žalobca. Žiadne doklady nepredložil; neposkytol ani žiadne relevantné
informácie, ktoré by preukazovali reálny základ vystavenia faktúr. Z uvedených vyjadrení je zrejmé, že prokurista, ktorý mal zastupovať spoločnosť a byť de facto predĺženou rukou konateľa spoločnosti, bol riadený neznámou osobou - sprostredkovateľom a kontaktnými údajmi na konateľa vôbec nedisponuje, k deklarovaným obchodom sa „podrobne“ vyjadriť nevedel. 43. Žalovaný dal do pozornosti následné procesné úkony správcu dane zamerané na preverenie kontrolovaných zdaniteľných plnení s ohľadom na vyjadrenia získané od Ing. L.. Správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácii do Rakúskej republiky týkajúcu sa osoby konateľa pána D. E.. Žalovaný ozrejmil, že pri uvádzaní identifikačných údajov pána E. - dátum narodenia, prvostupňový orgán prioritne vychádzal z údajov zaevidovaných u správcu dane. Dátum narodenia 14.02.1960 je však uvedený aj na dokumentoch, ktoré prvostupňový daňový orgán získal z Okresného súdu Bratislava, napr. Čestné vyhlásenie zakladateľa/spoločníka spoločnosti, v ktorom podpis pána E. bol osvedčený doložkou zo dňa 21.12.2015 (dokument nachádzajúci sa pod poradovým číslom 9/ a Zväzok II. predloženého administratívneho spisu prvostupňového orgánu) alebo Historický prehľad údajov z Obchodného registra (dokument nachádzajúci sa pod poradovým číslom 9/e Zväzok II. predloženého administratívneho spisu prvostupňového orgánu). Žalovaný dal do pozornosti skutočnosť, že na predmetnej osvedčovacej doložke je uvedený iný dátum narodenia, ako je uvedený na iných dokumentoch získaných prvostupňovým orgánom z Okresného súdu v Bratislave, napr. Zakladateľská listina, Návrh na zápis zmeny zapísaných údajov o spoločnosti, pri ktorom naviac v osvedčení o pravosti podpisu je uvedené iné číslo občianskeho preukazu, ako je uvedené na dokumente Čestné vyhlásenie zakladateľa/spoločníka spoločnosti (dokument nachádzajúci sa pod poradovým číslom 9/a Zväzok II. predloženého administratívneho spisu prvostupňového orgánu) a iné ako uvádza žalobca. Z predmetných dokumentov a dokumentov, na ktoré poukazuje žalobca, je zrejmé, že podpis, resp. totožnosť osoby D. E., L. XXX, XXXX N., bola osvedčovaná tromi rôznymi občianskymi preukazmi, a dvomi rôznych dátumami narodenia, pretože vo všetkých prípadoch ide o doklady predkladané deklarovanou spoločnosťou LKV Slovakia, s.r.o., ktorú si žalobca sám vybral za obchodného partnera. 44. Žalovaný zdôraznil, že z odpovede rakúskeho dožiadaného orgánu vyplýva, že osobu pána D. E., sa okrem preverenia vo svojich databázach, snažil aj fyzicky vyhľadať na adrese L. XXX, XXXX N., Rakúska republika, teda na tej adrese, ktorú žalobca nespochybňuje, avšak neúspešne, pretože osoba s daným menom sa na danej adrese nezdržuje. Podľa žalovaného je zrejmé, že správca dane nepochybil a osoba, ktorá má reálne konať za spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o. je zjavne nevierohodná, rovnako jej totožnosť a dátum narodenia. 45. V nadväznosti na uvedené žalovaný uviedol, že žalobca mal možnosť predkladať dôkazy, ktoré by vyvrátili pochybnosti žalovaného, až do vydania meritórneho rozhodnutia. Pretože žalobca poukazuje na nesprávne uvedený dátum narodenia v žiadosti o MVI, je zrejmé, že spisový materiál pozná detailne, preto mu nič nebránilo, aby zodpovedal otázky správcu dane uvedené v zmienenej žiadosti o MVI a tým odstránil vzniknuté pochybnosti. Žalobca sa však namiesto odpovedí sústredil na údajné pochybenia zo strany daňových orgánov, čo len potvrdzuje správnosť ich záverov. Žalovaný mal za to, že vykonané dokazovanie jednoznačne potvrdzuje správnosť záverov správcu dane a žalovaného. Dátum narodenia, pokiaľ by bol uvedený aj ako uvádza žalobca, by žalobcovi neprinieslo výhodnejšie postavenie vzhľadom na výsledky dokazovania, pretože pochybnosti prvostupňového orgánu žalobcom neboli odstránené. 46. Námietky žalobcu, napádajúce absenciu odôvodnenia v napadnutých rozhodnutiach vo vzťahu k tvrdenému podvodnému obohateniu žalobcu, ktoré je pri posúdení zdaniteľného plnenia zo strany daňových orgánov v rozpore so zásadou neutrality DPH, žalovaný považoval za neopodstatnené. Dôvodil, že DPH je vyberaná na každom hospodárskom stupni, pričom na zamedzenie kumulácie dane v rámci podnikateľského reťazca je umožnené odpočítanie dane, vďaka ktorému sa platiteľ dane môže zbaviť dane uplatnenej na predchádzajúcom stupni reťazca. 47. Ako Súdny dvor EÚ opakovane zdôraznil, že právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112/ES je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia prijaté na vstupe. Zásada daňovej neutrality sa odráža v režime odpočítania dane, ktorého cieľom je úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností. V tejto súvislosti žalovaný poukaz na rozsudky ESD v danom prípade vyhodnotila ako irelevantný, pretože právo na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH je možné uplatniť len v tom prípade, že nejde o zneužívajúce, resp. podvodné konanie. K hmotnoprávnym podmienkam na vznik nároku platcu DPH na odpočet dane žalovaný uviedol, že toto právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Základnou podmienkou pre vznik práva na odpočítanie dane je skutočnosť, že vznikla daňová povinnosť buď dodávateľovi tovaru alebo služby alebo samotnému platiteľovi dane
pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu. Ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani právo na odpočítanie dane. Ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti a dodávateľ uplatní vo faktúre alebo inom doklade o predaji daň, táto daň je splatná z dôvodu jej uvedenia vo faktúre, nezakladá však právo na jej odpočítanie. Každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo inom doklade o predaji daň, je podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH povinná zaplatiť túto daň. V nadväznosti na uvedenú zákonnú úpravu žalovaný skutočnosť, že žalobca deklarovanému dodávateľovi zaplatil, považoval za úplne irelevantnú. Ustanovenie § 69 ods. 5 zákona o DPH je transpozíciou článku 203 smernice 2006/112/ES, podľa ktorého DPH platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Povinnosť odviesť DPH na výstupe na základe článku 203 smernice 2006/112/ES predpokladá, že bola vystavená taká faktúra, ktorá spĺňa formálne náležitosti faktúry. Zmyslom tohto ustanovenia je zabrániť neoprávnenému uplatneniu nároku na odpočítanie dane, keďže faktúra je v niektorých prípadoch predpokladom pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Tým, že článok 203 smernice 2006/112/ES stanovuje povinnosť zaplatiť DPH uvedenú vo faktúre, má za cieľ zabrániť nebezpečenstvu straty daňových príjmov, ktoré môže vzniknúť uplatnením odpočítania dane. 48. Žalovaný argumenty žalobcu súvisiace so samozdanením, a teda zachovaním daňovej neutrality, označil za neopodstatnené, pretože samozdanenie sa v danom prípade nezrealizovalo. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania správca dane skonštatoval porušenie zákonného ustanovenia na uplatnenie práva na odpočítanie dane a to § 49 a § 51 zákona o DPH. Dodávateľovi teda nevznikla daňová povinnosť a u žalobcu preto nevzniklo právo na odpočítanie dane, keďže daň u dodávateľa bola splatná z titulu jej uvedenia na faktúre. 49. Žalovaný zastal názor, že odpočítanie dane žalobcom na základe sporných faktúr treba považovať za neoprávnené obohatenie na úkor štátneho rozpočtu, pretože zákonné podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane splnené neboli z dôvodov vyššie zmienených. Spochybnenie obchodných vzťahov a ich označenie za zinscenované bolo vyslovené na základe vykonaného dokazovania v konkrétnom reťazci, v žiadnom prípade nebolo vyslovené na nakupovanie tovarov a služieb prostredníctvom tretieho subjektu a vytvorenie obchodného reťazca ako takého. K preverovaným obchodným vzťahom žalovaný dôvodil, že žalobca mal rovnako ako dodávateľ - spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o. povolenie Colného úradu Finančnej správy na distribúciu pohonných hmôt. Navyše sa žalobca sám vyjadril, že dodávateľa LKV Slovakia, s.r.o. si vybral z dôvodu dodávky PHM z OMV Slovensko, s.r.o., pretože žalobca je na trhu približne 12 rokov a má praktické skúsenosti, ktoré PHM sú kvalitné. 50. K tvrdeniu žalobcu, že v daňovom konaní nebolo preukázané spáchanie a účasť na daňovom podvode zo strany žalobcu a ohľadom námietky k personálnemu prepojeniu žalobcu s deklarovaným dodávateľom v osobe pána H., žalovaný uviedol, že dokazovaním v daňovej kontrole boli preverované okolnosti, za ktorých mali byť obchody realizované, t. j. okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že dodávateľ uvedený na faktúrach skutočne tovar dodal. Žalovaný mal za to, že správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 24 ods. 2, 3 a 4 daňového poriadku a vykonal riadne dokazovanie. Dodal, že predmetné dokazovanie bolo podmienené uplatneným právom na odpočítanie dane. Žalovaný opakovane vyhodnotil postup správcu dane ako súladný so základnými zásadami uplatňovanými pri správe daní v zmysle daňového poriadku. 51. K výsledkom vykonaného dokazovania žalovaný uviedol, že správca dane ani po vyčerpaní všetkých zákonných postupov a možností nedospel v rámci dokazovania k záveru, že reálnym dodávateľom tovaru žalobcovi bola spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o. Žalovaný sa v skutkových záveroch zhodol s daňovým orgánom prvého stupňa, že uvedená deklarovaná skutočnosť nebola preukázaná a sporné faktúry nemožno považovať za vierohodné a odrážajúce reálne obchodné transakcie, na základe ktorých by po ich vyhodnotení jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach bolo možné prijať záver, že boli splnené podmienky vzniku práva na odpočítanie dane. V nadväznosti na uvedené žalovaný dôvodil, že až na základe celého komplexu okolností reťazového obchodu v prípade pohybu toho istého tovaru, ktorý sa uskutoční od prvého dodávateľa k poslednému odberateľovi, ak je dostatočne objektívne zjavné, že obchodné operácie, vyhotovenie faktúr so slovenskou daňou medzi platiteľmi na území Slovenskej republiky sa uskutočnili zjavne iba formálne, bolo možné vysloviť záver, že došlo aj k podvodnému konaniu. 52. Žalovaný v súvislosti s vedomosťou žalobcu o tom, že ide o fiktívne zdaniteľné plnenia poukázal na zásadnú skutočnosť, že okrem iného, prokurista a rovnako aj sám žalobca doporučovali správcovi dane zabezpečiť dôkazy v spoločnosti OMV Slovensko, s.r.o., konkrétne sa odvolávali na pána K.. Pri miestnom zisťovaní spoločnosť OMV Slovensko, s.r.o. poskytla správcovi dane doklady týkajúce sa predmetných zdaniteľných obchodov so spoločnosťou LKV Slovakia, s.r.o., medzi ktorými bola aj plná moc zo dňa 17.08.2016. Splnomocniteľom bola spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o. a splnomocnenou osobou pán P. H., toho času bytom U. E. XXX/XX, XXX XX F. D.. Plnomocenstvo bolo udelené
v rozsahu obchodných záležitostí spoločnosti LKV Slovakia, s.r.o. a na zastupovanie spoločnosti v obchodnom styku so spoločnosťou OMV Slovensko, s.r.o. v zmysle Zmluvy na dodávky výrobkov z minerálnych olejov uzavretej dňa 07.07.2016. Na základe uvedených skutočností, v nadväznosti na vyjadrenie prokuristu, že konal prostredníctvom sprostredkovateľa, ako aj z verejne dostupných informácií (Obchodný register SR) podrobne rozpísaných v žalovaných rozhodnutiach, bol pán H. označený za osobu prepojenú s osobami oprávnenými konať za žalobcu, pretože so žalobcom, resp. konateľom žalobcu pánom JUDr. A. D., spolu vystupovali ako spoločníci alebo štatutárne orgány v iných spoločnostiach. Z uvedeného bolo pre žalovaného zjavné, že žalobca mal vedomosť o tom, že sa jedná o fiktívne zdaniteľné obchody, a preto musí znášať následky svojho rozhodnutia vstúpiť do obchodného vzťahu so spoločnosťou, ktorej reálna činnosť a existencia bola vykonaným dokazovaním spochybnená. Žalobca mal rovnako ako dodávateľ - spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o. povolenie Colného úradu Finančnej správy na distribúciu pohonných hmôt, preto na základe skutkových zistení žalovaný nemal preukázaný reálny dôvod, pre ktorý žalobca neodoberal PHM priamo od spoločnosti OMV Slovensko, s.r.o. 53. V súvislosti s namietaným personálnym prepojením žalovaný dôvodil poukazom na skutočnosť, že na sporných faktúrach je dodávateľom (a teda aj priamym obchodným partnerom) žalobcu spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o. Výber obchodného partnera bol výlučne na voľbe žalobcu. Dokazovaním bolo zistené, čo žalobca nepopiera, že deklarovaný dodávateľ de facto dodávateľom nebol. Pán Ing. L. nemá komplexné informácie, konateľ spoločnosti sa na uvádzanej adrese nezdržiava a informácie má poskytnúť osoba, ktorá však v mene a za deklarovaného dodávateľa nevystupuje (prokurista dodávateľa ako aj žalobca odporúčali správcovi dane obrátiť sa na pána K. z OMV Slovensko, s.r.o.). 54. Výsledky zistení preukazujú, že jediným cieľom deklarovaných zdaniteľných obchodov na základe vyhotovených faktúr a podporných dokladov bolo získanie daňovej výhody. Žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej vyplýva všeobecná zásada práva Spoločenstva spočívajúca v tom, že o právo Spoločenstva sa nemožno opierať na zneužívajúce alebo podvodné účely a na zaistenie výhod, ktoré sú zjavne v rozpore s jeho účelom. 55. K spochybneniu dodania tovaru a práva LKV Slovakia, s.r.o. nakladať s tovarom žalovaný uviedol, že pre prípad preukázania vzniku práva na odpočítanie DPH pri dodaní tovaru je žalobca zaťažený dôkazným bremenom, že v zdaniteľnom obchode došlo od dodávateľa tovaru na žalobcu k prevodu práva reálne nakladať s tovarom ako vlastník. V tejto súvislosti žalovaný dôvodil, že pri posúdení / určení uskutočnenia dodanie tovaru, nie je rozhodujúce nadobudnutie právneho vlastníctva v zmysle Obchodného zákonníka k tovaru, ale pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru je rozhodujúce, aby kupujúci získal právo disponovať s tovarom ako vlastník. Žalovaný poukázal na čl. 62 a 63 smernice, podľa ktorého daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, kedy kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Ide o tzv. ekonomické vlastníctvo, tzn. o fyzické prevzatie tovaru. Skutočnosť, že kupujúci ešte nie je vlastníkom tovaru, nemá vplyv na vznik daňovej povinnosti. To znamená, že ak je v rámci zmluvného vzťahu medzi predávajúcim a kupujúcim dohodnuté tzv. právo výhrady (napr. kupujúci sa stane vlastníkom tovaru až po zaplatení za tovar), neovplyvní táto skutočnosť moment vzniku daňovej povinnosti. Z uvedeného je teda zrejmé, že nejde o nesprávne a scestné právne posúdenie a rýdzo arbitrárny výklad jednoduchého práva, pretože vykonané dokazovanie ako aj vyjadrenie samotného žalobcu potvrdzuje, že žalobca mal právo disponovať s tovarom ako vlastník už v RAFF LAGER LOBAU A-1220 WIEN (Na základe úhrady bol vygenerovaný ID kód. Na základe ID kódu si žalobca priamo načerpal PHM z RAFF LAGER LOBAU A-1220 WIEN do cisterien prepravcu, od ktorého si prepravu tovaru objednal). 56. K namietanému nerešpektovaniu zásady materiálnej pravdy v súvislosti s dokazovaním, od koho žalobca kúpil predmetný tovar, žalovaný uviedol, že pri nie je úlohou správcu dane vyhľadávať dôkazy, objasňovať nejasnosti za daňový subjekt a preukazovať od akého iného dodávateľa tovar nadobudol. Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností (rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžfk/70/2017). Postačuje teda, že správca dane zistí, že sa skutok nestal tak, ako tvrdí daňový subjekt, a nie je potrebné zisťovať, ako sa stal v skutočnosti. 57. Žalovaný vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobcu o šikanóznom výkone práva orgánmi verejnej moci v prejednávanom prípade a rovnako tak s nesprávnym tvrdením, že rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov sú založené na domnienke o nezaplatení dane sprostredkovateľom, v danom prípade dodávateľom LKV Slovakia, s.r.o. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že nezaplatenie dane dodávateľom nebolo predmetom preverovania a v žalovaných ako aj v prvostupňových rozhodnutiach nebol uvedený, ani spomenutý výklad daňových predpisov vo vzťahu k DPH, podľa ktorého každý sprostredkovateľský
vzťah, kde sprostredkovateľ nezaplatí vybranú DPH od konečného príjemcu, je potrebné považovať za umelo vytvorený obchodný reťazec. 58. Ohľadom námietky napádajúcej zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí žalovaný argumentoval, že pochybnosti o reálnom plnení dodávateľom deklarovaným na sporných faktúrach vyplynuli z komplexu všetkých získaných dôkazov, ktoré sú podrobne popísané v žalovaných ako aj prvostupňových rozhodnutiach. 59. S poukazom na ciele smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 (ďalej len „smernica“), ktoré vo vzťahu k daňovým podvodom judikoval SD EÚ v rozhodnutiach C-255/02 Halifax plc, bod 85; C-504/10 Tanoarch s.r.o., bod 50; C-285/11 Bonik EOOD, bod 35; C-18/13 Maks Pen, bod 26; C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel, Recolta Recycling SPRL , bod 59, žalovaný dôvodil, že podvodné konanie v praxi pozostáva predovšetkým v nepriznaní sumy nadmerného odpočtu získanej z dôvodu existencie tzv. bielych koní v reťazci, neexistencii predmetu plnenia a pod. Žalovaný zdôraznil, že aj keď žalobca disponoval materiálnym plnením, v procese daňovej kontroly ani vo vyrubovacom a odvolacom konaní nebolo preukázané, že toto plnenie bolo skutočne dodané zo strany dodávateľa uvedeného na predmetných faktúrach. Žalovaný má teda za to, že žalobca nedisponoval zodpovedajúcimi faktúrami. Dodal, že ESD vo svojich rozhodnutiach uviedol, že právo EÚ nebráni, aby členské štáty považovali predloženie nepravdivých faktúr za daňový podvod. 60. V súvislosti s preverovaným prípadom žalovaný konkretizoval zistenia, že za dodávateľa konal prokurista Pán Ing. L., ktorý však za spoločnosť konal prostredníctvom sprostredkovateľa, od ktorého dostával pokyny a ktorému aj odovzdával doklady. Kto ním bol však neuviedol. Žalobca sa na dodávateľa LKV Slovakia, s.r.o. nakontaktoval cez e-mail, v sídle u tohto dodávateľa nebol, prokurista Ing. Z. L. prišiel za žalobcom, pričom výber obchodného partnera bol výlučnou záležitosťou žalobcu. Žalovaný v nadväznosti na uvedené skutkové súvislosti zastal názor, že ak si žalobca svojho obchodného partnera dôkladne nepreveril, musí znášať dôsledky svojho rozhodnutia, ktorými je aj nepriznania práva na odpočítanie dane. Prokurista dodávateľa ako aj žalobca odporúčali správcovi dane obrátiť sa na pána Straňáka z OMV Slovensko, s.r.o. Z uvedeného bolo pre žalovaného zrejmé, že nielen vykonané dokazovanie, ale ani samotný žalobca a prokurista dodávateľa, nevedeli odstrániť pochybnosti o reálnej činnosti a existencii dodávateľa. Žalovaný dodal, že dodávateľ LKV Slovakia, s.r.o. predmetné PHM reálne neobstaral ani nimi nedisponoval, t. j. ide o podvodný prvok, keď v reťazci dodania tovaru vystupuje spoločnosť, ktorá tovar reálne nenadobudla a ani nedodala, resp. ním nikdy nedisponovala. Na základe uvedených zistení žalovaný ustálil, že žalobca sa snažil využiť systém fungovania DPH, aby získal neoprávnenú daňovú výhodu, a preto žalovaný aj správca dane postupovali správne, keď uplatnené odpočítanie dane zo sporných faktúr neuznali. Žalovaný mal za to, že správca dane disponoval dôkazmi, na základe ktorých bol oprávnený tvrdiť, že žalobca bol aktívnym účastníkom daňového podvodu, pretože deklarovaný dodávateľ sporný tovar nedodal, pričom na základe právne relevantných dôkazov bol preukázaný vzťah žalobcu k zámeru získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca spoločností náležitú daňovú výhodu, na základe čoho správca dane odmietol právo na odpočítanie dane a žalovaný sa s jeho názorom stotožnil. Podľa názoru žalovaného, žalobca musel vedieť, že uvedené plnenia, zakladajúce nárok na odpočítanie dane, sú súčasťou podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúry. 61. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného zotrval na rozsahu a dôvodoch žaloby. S poukazom na právne závery najvyššieho súdu vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena v daňovom konaní v rozsudkoch NS SR sp. zn. 3 Sžf 1/2010 zo dňa 10.08.2010 a sp. zn. 4 Sžf/16/2010 zo dňa 18.11.2010 ako aj na právne závery SD EÚ (rozsudky vo veciach Tóth, C-324/11 zo 6. septembra 2012, FIRIN, C-107/13 z 13. marca 2014, LVK, C-643/11 z 31. januára 2013), žalobca opakovane namietal nesprávne rozloženie dôkazného bremena zo správcu dane na daňový subjekt, keď ho v danom prípade v celom rozsahu určili žalobcovi, pričom bez pochybností je zrejmé, že založenie systému zodpovednosti bez zavinenia prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií. Naďalej žalobca namietal, že žalovaný ani správca dane nemajú ustálené, ktoré konanie žalobcu považujú za podvodné, v preskúmavaných rozhodnutiach sa žiadne konkrétne spáchanie daňového podvodu spoločnosťou LKV Slovakia, s.r.o. a ani žalobcom neuvádza a žalobca tak nevie, akého podvodného konania sa vlastne mal zúčastniť. Rovnako opakovane zdôraznil, že zo žiadneho vykonaného dôkazu ani len nepriamo nevyplýva vedomosť alebo možnosť vedomosti žalobcu o daňovom podvode, nie to ešte úmysel žalobcu, tento spáchať. Žiaden daňový podvod v rozhodnutiach nebol posudzovaný ani preukazovaný. Napriek tomu je žalobca, v rozpore so všetkými základnými zásadami trestania (nullum crimen nulla poena sine lege), označovaný ako účastník, resp. páchateľ takéhoto podvodu. 62. Žalovaný duplikou na vyjadrenie žalobcu v lehote stanovenej správnym súdom nereagoval. IV. Relevantná právna úprava
63. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
64. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
65. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.
66. Podľa § 120 SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192.
67. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
68. Podľa § 134 ods. 2 SSP správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.
69. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 70. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. 71. Podľa § 2 písm. a) daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. 72. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 73. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 74. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 75. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 76. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
77. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 78. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 79. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 80. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 81. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. 82. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. 83. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí. 84. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 85. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 86. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 87. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 88. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
89. Podľa § 74 ods. 1 zákona o DPH faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať a) meno a priezvisko zdaniteľnej osoby alebo názov zdaniteľnej osoby, adresu jej sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, a jej identifikačné číslo pre daň, pod ktorým tovar alebo službu dodala, b) meno a priezvisko príjemcu tovaru alebo služby alebo názov príjemcu tovaru alebo služby, adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, a jeho identifikačné číslo pre daň, pod ktorým mu bol dodaný tovar alebo pod ktorým mu bola dodaná služba, c) poradové číslo faktúry, d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba prijatá, ak tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry, e) dátum vyhotovenia faktúry, f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby,
g) základ dane pre každú sadzbu dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene, h) uplatnenú sadzbu dane alebo oslobodenie od dane; pri oslobodení od dane sa uvedie odkaz na ustanovenie tohto zákona alebo smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v platnom znení alebo slovná informácia „dodanie je oslobodené od dane“, i) výšku dane spolu v eurách, ktorá sa má zaplatiť, okrem výšky dane uplatnenej podľa osobitnej úpravy v § 66, j) slovnú informáciu „vyhotovenie faktúry odberateľom“, ak odberateľ, ktorý je príjemcom tovaru alebo služby, vyhotovuje faktúru podľa § 72 ods. 4, k) slovnú informáciu „prenesenie daňovej povinnosti“, ak osobou povinnou platiť daň je príjemca tovaru alebo služby, l) údaje o dodanom novom dopravnom prostriedku podľa § 11 ods. 12, m) slovnú informáciu „úprava zdaňovania prirážky - cestovné kancelárie“, ak sa uplatní osobitná úprava podľa § 65, n) slovnú informáciu „úprava zdaňovania prirážky - použitý tovar“, „úprava zdaňovania prirážky - umelecké diela“ alebo „úprava zdaňovania prirážky - zberateľské predmety a starožitnosti“, a to v závislosti od tovaru, pri ktorom sa uplatní osobitná úprava podľa § 66.
90. Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov. 91. Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.
VI. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
92. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP) napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu, za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 2 SSP a § 137 ods. 4 SSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. 93. Podstatnými žalobnými bodmi žalobca namieta nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu daňovými orgánmi oboch stupňov a jeho nesprávnu aplikáciu na hmotnoprávne ustanovenia zákona o DPH vo vzťahu k posúdeniu naplnenia zákonných podmienok vzniku nároku žalobcu na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia účtované od deklarovaného dodávateľa LKV Slovakia, s.r.o., s akcentom na neprimeraný prenos dôkazného bremena na žalobcu a na nepreukázanie subjektívnej stránky žalobcu vo vzťahu k podvodnému konaniu alebo zneužitiu práva preukázaním úmyselnej alebo nedbanlivostnej účasti žalobcu na týchto dvoch formách konania, ktoré vylučujú vznik práva žalobcu ako platcu DPH na odpočet dane za deklarované zdaniteľné plnenia. 94. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že správca dane, a rovnako aj žalovaný, nepriznanie odpočtu dane za žalobcom deklarované prijaté tuzemské zdaniteľné plnenia - nákup pohonných hmôt, výrobkov z minerálnych olejov žalobcom v predmetných zdaňovacích obdobiach, predovšetkým dôvodili skutočnosťou, že nebolo vykonaným preverovaním predmetných obchodov preukázané, že tovar dodala osoba uvedená na faktúrach. Nepreukázaná skutočnosť, že voči žalobcovi ako platiteľovi dane bola za dodanie tovaru uplatnená daň od platiteľa dane registrovaného v tuzemsku, t. j. na faktúrach deklarovanou LKV Slovakia, s.r.o., bráni tomu, aby boli tieto obchody v zmysle zákona o DPH (§ 49 ods. 1 a 2 písm. a/ citovaného zákona) akceptované pre účely splnenia podmienok vzniku na odpočet dane na vstupe na strane nadobúdateľa tovaru. Ide o jednu zo základných podmienok vzniku práva platcu DPH na odpočítanie dane na vstupe vyplývajúcej z ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH, ktorá musí byť verifikovateľná pri napĺňaní účelu správny (§ 2 písm. a/, § 44 ods. 1 daňového poriadku) preverovaním uplatnených nárokov a deklarovaných zdaniteľných plnení, a to za použitia bežných inštitútov daňového poriadku. 95. Z obsahu administratívneho spisu a preskúmavaných rozhodnutí vyplývajú vyjadrenia konateľa žalobcu, JUDr. A. D. a prokuristu dodávateľa, pána Ing. Z. L. (vystupujúceho v preverovaných
zdaniteľných plneniach v mene dodávateľa LKV Slovakia, s.r.o.) o skutočnom spôsobe realizácie fakturovaných plnení. V podstate modus operandi uskutočnenia predmetných zdaniteľných obchodov bol taký, že na základe objednávky LKV Slovakia, s.r.o. a po úhrade ceny za tovar bol vygenerovaný ID kód, na základe ktorého si žalobca priamo načerpal pohonné hmoty z RAFF LAGER LOBAU A-1220 WIEN do cisterien prepravcu, od ktorého si žalobca prepravu tovaru objednal. 96. Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b), odseku 2 a § 14. 97. Vzhľadom k tomu, že v daných prípadoch nešlo o výnimky predpokladané záklonom, teda nešlo o dodanie tovaru spojené s inštaláciou alebo montážou za podmienok podľa písmena b) § 13 ods. 1 citovaného zákona, preprava tovaru nezačala na území tretieho štát (z pohľadu Európskej únie) a ani nešlo o dodanie tovaru pri zásielkovom predaji, možno konštatovať, že konajúce daňové orgány, s prihliadnutím na spôsob realizácie nákupu tovaru a na definíciu určenia miesta dodania tovaru podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v spojení s vyhodnotením podmienky vzniku práva nakladať s tovarom ako vlastným, zakladajúcej právnu skutočnosť dodania tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, správne vyhodnotili, že žalobca, na rozdiel od jeho dodávateľa LKV Slovakia, s.r.o., mal právo disponovať s tovarom ako vlastník už v RAFF LAGER LOBAU A-XXXX Y., a teda nadobudnutie vlastníckeho práva k predávaným PHM dodávateľom žalobcu, obchodnou spoločnosťou LKV Slovakia, s.r.o. nebolo preukázané. Aplikujúc zásadu skutočného obsahu právneho úkonu (§ 3 ods. 6 daňového poriadku) daňové orgány správne klasifikovali posudzované obchody ako priame nadobudnutie tovaru žalobcom od subdodávateľa formálne deklarovaného dodávateľa žalobcu (napr. strana 22 rozhodnutia Daňového úradu Trnava č. 101910113/2018 zo dňa 26.09.2018), ktorý bol identifikovaný pre DPH v Rakúskej republike, teda vo vzťahu k nemu išlo o od dane oslobodené intrakomunitárne dodanie tovaru inému platcovi registrovanému pre daň v tuzemsku. 98. Teda v zmysle tvrdenia žalobcu, že sa ponúka nesprávny záver o nadobudnutí tovaru žalobcom priamo od OMV Slovensko, s.r.o., možno konštatovať, že sa nie len ponúka, ale správca dane na základe logického posúdenia zistených skutočností a okolností predaja PHM, ako aj výkladu príslušných ustanovení zákona o DPH správne ustálil, že vlastnícke právo na tovar ihneď po jeho úhrade prešlo na kupujúceho, v tomto prípade na spoločnosť K2-trading, s.r.o. (na žalobcu), ktorá mala právo nakladať s predmetným tovarom ako vlastník ešte na území Rakúskej republiky. 99. Už len na základe týchto preukázaných skutočností, že žalobca nemohol nadobudnúť vlastníctvo k predmetu zdaniteľných plnení od formálne preukazovaného dodávateľa, obchodnej spoločnosti LKV Slovakia, s.r.o., postačuje na prijatie záveru, že daňové doklady, ktorými žalobca preukazuje vznik nároku na odpočet dane na vstupe, postrádajú reálny základ v osobe označeného dodávateľa tovaru (platcu DPH registrovaného pre daň v tuzemsku), a teda na ich základe nie je možné uplatnený nárok uznať za oprávnený v zmysle podmienok podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH. 100. Významnou okolnosťou v preverovaných prípadoch bola taktiež skutočnosť, že podľa daňových dokladov získaných správcom dane, obchodná spoločnosť OMV Slovensko, s.r.o. fakturovala za predaj tovaru obchodnej spoločnosti LKV Slovakia, s.r.o., t. j. deklarovanému priamemu dodávateľovi žalobcu, pod identifikačným číslom DPH prideleným v Rakúskej republike bez vyčíslenia DPH. Teda LKV Slovakia, s.r.o. intrakomunitárne dodanie tovaru zdaňuje v tuzemsku bez nároku na odpočítanie dane na vstupe. 101. O zneužitie práva podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (napr. podľa rozsudku C-255/02 vo veci Halifax a spol., podľa rozsudku C-367/96 z 12. mája 1998 vo veci účastníka Kefalas alebo podľa rozsudku C-212/97 z 09. marca 1999 vo veci účastníka Centros) pôjde v prípade, ak napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených slovenským právnym poriadkom pre odpočítanie DPH na vstupe, bolo získané daňové zvýhodnenie odporujúce cieľom právnej úpravy DPH, pričom z okolností toho- ktorého prípadu bude zrejmé, že získanie tohto daňového zvýhodnenia je spojené s vytvorením umelých podmienok a situácií zameraných, aj za cenu neekonomického správania sa daňových subjektov, resp. v rozpore so zásadami trhového mechanizmu, na dosiahnutie daňového zvýhodnenia, ktoré bolo zároveň hlavným účelom deklarovaných zdaniteľných plnení (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/31/2016 zo dňa 17. októbra 2017). 102. S prihliadnutím na uvedené je potrebné ustáliť, že daňové orgány oboch stupňov za ďalší dôvod nepriznania odpočtov dane za preverované zdaniteľné obchody, po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania a skutočného obsahu a významu deklarovaných zdaniteľných plnení (§ 3 ods. 6 daňového poriadku v spojení s § 3 ods. 3 citovaného zákona) neoznačili účasť žalobcu na daňovom podvode v podvodnom obchodnom reťazci, ale prijali záver, že jediným a skutočným
cieľom obchodných transakcií bolo získanie daňovej výhody na základe zneužitia práva (resp. zneužitia právnej regulácie spoločného systému DPH, napr. pokiaľ ide o intrakomunitárne obchody). Konanie zúčastnených článkov obchodného reťazca vo vzájomných súvislostiach bolo vo vzťahu k subjektívnej stránke žalobcu vyhodnotené ako zneužitie práva za účelom vyhnúť sa daňovým povinnostiam, to za daných okolností prípadu znamená, že hoci v zmysle predkladaných daňových dokladov sa uskutočnenie zdaniteľných obchodov javí ako formálne dodržanie zákonných podmienok stanovených na uplatnenie práva na odpočet dane, z okolností prípadu je zrejmé, že v konečnom dôsledku žalobca deklarovanými zdaniteľnými plneniami sledoval získanie daňovej výhody, ktoré je v rozpore so zámerom sledovaným legislatívou Európskej únie na úseku úpravy uplatňovania jednotného systému DPH, ako aj v rozpore s účelom zákona o DPH. Zdanlivo sa bežne javiaca situácia, ako je nadobudnutie tovaru od tuzemského platcu DPH, ktorá pri aplikácii zásady neutrality DPH predpokladá vznik nároku na vrátenie dane zaplatenej na vstupe, v kontexte skutkových zistení tvorených predovšetkým spôsobom nadobudnutia tovaru žalobcom ako aj nemožnosťou preverenia prijatých zdaniteľných plnení u zmiznutého obchodníka - u deklarovaného dodávateľa žalobcu (hoci zaniknutého legálnym spôsobom zlúčením s inou obchodnou spoločnosťou), vyznieva ako situácia umelo vytvorená, a to za účelom získania daňovej výhody. 103. Žalovaný presne popísal (napr. na stranách 15 a 16 rozhodnutia žalovaného č. 101037120/2019 zo dňa 03.05.2019) a použil úvahu, v čom spočívala daňová výhoda sledovaná umelo vytvorenou situáciou, kedy sa medzi žalobcu a jeho dodávateľa pohonných hmôt, identifikovaného pre DPH v Rakúskej republike, umelo vsunul do obchodného reťazca deklarovaný dodávateľ žalobcu, LKV Slovakia, s.r.o. Je zrejmé, že daňová výhoda spočívala v tom, že žalobca sa mohol vyhnúť daňovým povinnostiam v súvislosti s nadobudnutím tovaru z iného členského štátu (išlo by o intrakomunitárne dodanie tovaru), pretože ako nadobúdateľ takéhoto tovaru by zdaňoval v tuzemsku toto intrakomunitárne dodanie tovaru bez nároku na odpočítanie dane. 104. Pokiaľ ide o objektívne sa javiacu sledovanú výhodu vo vzťahu k štátnemu rozpočtu prostredníctvom umelo vytvoreného obchodného reťazca, jej podstatu v súvislosti s námietkami žalobcu daňové orgány v napadnutých rozhodnutiach ozrejmili. Tá inými slovami vo všeobecnosti spočívala v tom, že pokiaľ by žalobca dovážal pohonné hmoty priamo od dodávateľa identifikovaného pre DPH v Rakúskej republike, ktorých intrakomunitárne dodanie tovaru do členského štátu EÚ bolo oslobodené od dane, bol by povinný platiť daň správcovi dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 69 ods. 6 zákona o DPH, a to ako platiteľ dane nadobúdajúci tovar v tuzemsku z iného členského štátu od osoby identifikovanej pre daň v inom členskom štáte, pričom by si v tom istom zdaňovacom období za splnenia podmienok podľa § 49 a § 51 zákona o DPH uplatnil odpočítanie dane, čím by sa tieto dve položky vynulovali a zo štátneho rozpočtu by neinkasoval nič. Naproti tomu, pokiaľ sa žalobca na základe vytvoreného obchodného reťazca, v danom prípade bez naplnenia ekonomického účelu obchodných káuz (len formálneho bez reálneho obsahu), stal odberateľom toho istého tovaru v tuzemsku od dodávateľa registrovaného ako platcu DPH v Slovenskej republike, išlo o dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, teda za nadobudnutie toho istého tovaru žalobca platil na vstupe DPH dodávateľovi, pričom za splnenia podmienok podľa § 49 a § 51 zákona o DPH, mal žalobca právo na uplatnenie odpočítania tejto zaplatenej dane. Vo svetle uvedených okolností sa javí snaha vsunúť medzi priameho dodávateľa žalobcu a samotného žalobcu ďalší tuzemský subjekt (LKV Slovakia, s.r.o.), hoci reálne na obchode sa nepodieľajúci, ako jasné smerovanie k získaniu výhody odpočtu DPH. 105. Ak žalobca dôvodil ekonomické opodstatnenie obchodných vzťahov tým, že jeho dodávateľ mal cenové zvýhodnenie, možno konštatovať, že cenovým zvýhodnením svojho dodávateľa žalobca ekonomický účel zrealizovaných obchodov nepreukázal. 106. V tejto súvislosti správny súd podotýka, že tu neobstojí argumentácia zásadou neutrality DPH, uplatňovanou v priestore Európskej únie, nakoľko túto možno plne, bez skúmania účelu jednotlivých zdaniteľných plnení, aplikovať len v prípade, že zdaniteľné plnenia sú reálne a zároveň sú nadobúdateľom ďalej použité na jeho ďalšie zdaniteľné plnenia, do ktorých ceny vstupujú ďalšie nevyhnutné, cenu tvoriace položky, t. j. sám podnikateľ prispieva k navýšeniu pridanej hodnoty pri jeho zhodnotení služby alebo tovaru, čomu samozrejme nezodpovedá len odovzdávanie daňových dokladov bez reálneho vynaloženia nákladov vstupujúcich do tvorby pridanej hodnoty. Hlavný účel podnikania, dosahovanie zisku, nemôže byť pre účely odpočtu DPH dosahovaný len formálnym navýšením predajnej ceny na faktúre, oproti nadobúdacej cene bez vydania minimálnych nákladov (napr. ako deklarovaný dodávateľ žalobcu LKV Slovakia, s.r.o.). Takéto navyšovanie ceny tovarov a DPH za tieto zdaniteľné plnenia čo i len na jednom umelo vytvorenom medzičlánku zdaniteľných obchodov, prispieva k neopodstatnenému a neoprávnenému odčerpávaniu verejných financií od daňových subjektov,
dodržiavajúcich daňové povinnosti a nezneužívajúcich systém DPH, smerom k subjektom, ktoré bez vynaloženia akýchkoľvek nákladov na podnikateľskú činnosť, napr. na zamestnancov, know-how, na podnikateľské priestory a podobne, získavajú finančnú výhodu, čo v konečnom dôsledku neprispieva ani k spravodlivej a zdravo konkurenčnej hospodárskej súťaži. V predmetnom prípade, za okolností zistených správcom dane, nemôže byť nárok žalobcu predmetom súdnej ochrany, keďže z formálne preukazovaného tuzemského nadobudnutia tovaru vyplýva snaha splniť len formálne podmienky na uplatnenie odpočtu DPH zaplatenej za nadobudnutie tovaru od tuzemského dodávateľa LKV Slovakia, s.r.o., hoci išlo o tovar, na ktorého nákup mal žalobca registrované povolenie a ktorý v skutočnosti priamo žalobca odoberal od osvedčeného dodávateľa registrovaného na DPH v Rakúskej republike. 107. Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH. DPH je súčasťou ceny, čo zároveň na každom výrobnom a dodávateľskom stupni odráža jej nevyhnutnú proporcionalitu k nadobúdacej cene, preto je ňou zdaňovaný každý predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie. Platiteľ si môže od dane, ktorú má odviesť štátu z vykonaného obratu, odpočítať daň, ktorú mu pri nákupe tovarov a služieb účtoval iný platiteľ ako súčasť ceny. 108. Za daných okolností prípadu nie je možné prisvedčiť požiadavke žalobcu na uznanie ním uplatneného nároku na odpočítanie DPH, zaplatenej za kúpu predmetného tovaru, ktorého dodanie deklarovaným dodávateľom sa nepodarilo preukázať. 109. Argumentácia svedčiaca právu na odpočet dane nemôže vychádzať len z priamočiareho jazykového výkladu ustanovení § 8 ods. 1 písm. a), resp. § 9, § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, ale je potrebné vo vzájomných súvislostiach, s využitím teleologického a systematického výkladu, prihliadnuť aj na základné princípy, na ktorých je výber dane z pridaj hodnoty postavený.
110. Pokiaľ ide o žalobcom namietané nepreukázanie vedomej alebo nedbanlivostnej účasti žalobcu na daňovom podvode, tieto okolnosti, teda účasť žalobcu na podvodnom reťazci zdaniteľných obchodov poznačených podvodným konaním iného, resp. predchádzajúceho článku obchodného reťazca, v daných prípadoch neboli dôvodom nepriznania odpočtu dane za prijaté zdaniteľné plnenia.
111. V zmysle judikatúry SD EÚ sa za podvodné konanie, na rozdiel od zneužitia práva vo vzťahu k právnej regulácii dane z pridanej hodnoty, považuje účasť platiteľa na podvodnom reťazci zdaniteľných obchodov, pričom podvodným konaním je poznačené konanie jedného z účastníkov transakcie, ktorý neodvedie štátu daň a ďalší účastník si ju odpočíta za účelom získania neoprávneného daňového zvýhodnenia. Vo vzťahu k prípadom podvodného konania Súdny dvor Európskej únie vo viacerých kauzách vyslovil v nadväznosti na potrebu zachovania, resp. rešpektovania zásady neutrality DPH právny záver, napr. v spojených veciach č. C-439/04 a č. C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL dôvodil, že „...právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje tieto plnenia, na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v dodávateľskom reťazci, ktorého sú tieto plnenia súčasťou, sa nachádza iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k DPH.“, alebo v kauzách č. C-354/03 Optigen Ltd., č. C-353/03 Fulcrum Electronics Ltd., č. C-484/03 Bond House Systems Ltd., č. C-80/11, C-142/11 Mahagében kft. a S. M.), podobne uviedol, že v ktorých sa najmä uvádza, že „uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u povinných osôb k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý.“
112. V prejednávaných veciach daňové orgány neskúmali nezaplatenie dane na výstupe zo zdaniteľných plnení obchodného reťazca uskutočnených pred dodaním tovaru žalobcovi, keďže to ani primárne nebolo podstatou a účelom vytvorenia obchodného reťazca OMV Slovensko, s.r.o. (IČ DPH registrované v Rakúsku) › LKV Slovakia, s.r.o. › K2-trading, s.r.o. (žalobca), a preto nebolo potrebné skúmať subjektívnu stránku žalobcu k vyššie popísanému podvodnému konaniu iného článku obchodného reťazca. Podstatná bola skutočnosť, že správca dane vyhodnotil prijaté zdaniteľné plnenie v rozpore s obsahom daňových dokladov - faktúr, ktoré v časti označenia dodávateľa nemali reálny základ, keďže v skutočnosti malo dôjsť k priamemu zdaniteľnému plneniu medzi OMV Slovensko, s.r.o. (IČ DPH registrované v Rakúsku) › K2-trading, s.r.o. (žalobca).
113. Je potrebné mať na zreteli, že Súdny dvor Európskej únie vo svojich rozhodnutiach opakovane judikuje, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112/ES, preto sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie; prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (napr. rozsudky SD EÚ vo veci C-285/11 Bonik EOOD, v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).
114. Pokiaľ žalobca reálny základ nadobudnutia predmetného tovaru od deklarovaného dodávateľa LKV Slovakia, s.r.o. a tvrdenie o neprimeranom prenose dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu podporoval poukazom na materiálnu a formálnu publicitu verejne dostupných zdrojov v Obchodnom registri SR a na 12-ročnú existenciu tejto obchodnej spoločnosti, správny súd s prihliadnutím na obsah administratívneho spisu konštatuje, že žalobca nijako nepreukázal, že pri výbere uvedeného obchodného partnera bol obozretný, dbajúc na konsekvencie, ktoré všeobecne záväzné normy verejného práva s prijatím zdaniteľných plnení platcom DPH spájajú, a že by si žalobca s odbornou starostlivosťou vybral za dodávateľa na trhu s uvedenými komoditami etablovanú obchodnú spoločnosť.
115. Pre účely preverenia reálneho základu deklarovaných prijatých zdaniteľných plnení neobstojí a ani dôveryhodne nepôsobí tvrdenie žalobcu o nemožnosti poskytnutia správcovi dane mena sprostredkovateľa, ktorý prispel k nadviazaniu obchodného vzťahu žalobcu s LKV Slovakia, s.r.o., a to z uvádzaného dôvodu ochrany obchodného tajomstva. Naproti tomu nedôveryhodne pôsobí skutočnosť, že žalobca následne oznámil správcovi dane meno fyzickej osoby, ktorá mala preverované obchodné partnerstvo sprostredkovať, avšak v čase, kedy už nebolo možné uvedenú osobu vypočuť z dôvodu jej úmrtia.
116. Na druhej strane nekonzistentne s tvrdenou dobromyseľnosťou žalobcu pri výbere dodávateľa pôsobí daňovými orgánmi preukázaná skutočnosť personálnej a obchodnej prepojenosti pána P. H. (bol na základe splnomocnenia prokuristu LKV Slovakia, s.r.o., pána Ing. Z. L., oprávnený zastupovať LKV Slovakia, s.r.o. pri uzatváraní obchodov s OMV Slovensko, s.r.o.) s osobami oprávnenými konať za žalobcu (a to s JUDr. A. D., konateľom žalobcu a Ing. Z. Z., konateľkou žalobcu do 02.05.2018), i keď nie v čase realizácie preverovaných zdaniteľných obchodov (napr. str. 16 a 17 rozhodnutia žalovaného č. 101037120/2019 zo dňa 03.05.2019).
117. Pre účely preverenia oprávnenosti uplatneného odpočtu dane to ani nie je podstatné, či išlo o aktuálne personálne prepojenie členov štatutárnych orgánov obchodných spoločností P&J trade, s.r.o., PROBITY GROUP, s.r.o. a K2-trade, s.r.o., a rovnako nie je podstatné, že takéto obchody nie sú zákonom zakázané. Podstatná je skutočnosť, že pán P. H., v kontexte s deklarovanými zdaniteľnými obchodmi medzi LKV Slovakia, s.r.o. a žalobcom, žalobcovi nemohol byť neznámou fyzickou osobou, a teda ani právnická osoba, ktorú pán P. H. zastupoval (LKV Slovakia, s.r.o.), i keď vo vzťahu k subdodávateľovi žalobcu (OMV Slovensko, s.r.o.), mu nemohla byť neznáma. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že pre účely komplexného preverovania reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení je správca dane oprávnený pri vzniknutých pochybnostiach preveriť širšie súvislosti ohľadom vzniku, resp. právneho základu preverovaných zdaniteľných obchodov medzi daňovým subjektom a jeho dodávateľmi alebo jeho odberateľmi.
118. Zároveň je potrebné dodať, že uvedená personálna prepojenosť nie je sama osebe podstatným dôvodom odopretia práva uplatneného odpočtu DPH, ale vo vzájomných súvislostiach s ostatnými dôkazmi a skutkovými zisteniami len dotvára celkový obraz o preverovaných zdaniteľných plneniach a hodnovernosti tvrdení žalobcu.
119. Pokiaľ ide o námietku napádajúcu nedbanlivosť správcu dane pri preverovaní osoby konateľa dodávateľa žalobcu v čase realizácie preverovaných zdaniteľných plnení (pána D. E.) prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií s rakúskou finančnou správou (podľa názoru žalobcu správca dane v žiadosti uviedol nesprávny dátum narodenia, namiesto 12.11.1962 bol nesprávne uvedený dátum 14.02.1960), tak túto námietku správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
120. Jednak z obsahu II. zväzku administratívneho spisu (prílohy k listinnému dôkazu č. 8 - dokumenty s podpisom a overovanou totožnosťou uvedeného konateľa získané zo zbierky listín k obchodnej
spoločnosti LKV Slovakia, s.r.o., evidovanej OR Okresného súdu Bratislava I) vyplýva, že totožnosť fyzickej osoby D. E., L. XXX, XXXX N., bola osvedčovaná tromi rôznymi občianskymi preukazmi, a dvomi rôznych dátumami narodenia, pričom vo všetkých prípadoch išlo o doklady predkladané deklarovanou spoločnosťou LKV Slovakia, s.r.o., a jednak uvedený konateľ pre účely potvrdenia preverovaných skutočností nebol podstatným svedkom, pretože na preverovaných zdaniteľných plneniach sa nijako nepodieľal. Pána P. H. na zastupovanie LKV Slovakia, s.r.o. v obchodoch s OMV Slovensko, s.r.o. nesplnomocnil, pričom za LKV Slovakia, s.r.o. voči žalobcovi konal prokurista pána Ing. Z. L., ktorý podľa vlastných vyjadrení za spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o. konal ako prokurista prostredníctvom sprostredkovateľa, ktorého meno si nepamätá, pričom pokyny dostával od prostredníka, doklady taktiež odovzdával cez prostredníka, meno osoby, ktorá ho kontaktovala za spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o. si nepamätá, ani osobu, ktorá s ním spísala dohodu alebo zmluvu, nevie, nepamätá si, kde spoločnosť LKV Slovakia, s.r.o. sídlila, konateľom bol v tomto období pán D. E., kontaktné údaje nemá - teda prokurista Ing. Z. L. bol riadený pri obchodnej činnosti LKV Slovakia, s.r.o. neznámou osobou - sprostredkovateľom. Za daných okolností prípadu by pátranie po nevierohodne identifikovanej osobe D. E. presahovalo účel správy daní a účel preverovania deklarovaných zdaniteľných plnení.
121. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd dodáva, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa dane prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti neutrality DPH pri uplatnení inštitútu odpočtu dane požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatňuje, preukázal existenciu a splnenie zákonom stanovených podmienok na jeho vznik. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby reálne dodané v deklarovanom množstve a v čase a spôsobom deklarovaným na daňových dokladoch (§ 8, 9 zákona o DPH), a to práve osobou uvedenou na faktúre. To znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre. Toto sú skutočnosti, o ktorých má daňový subjekt povinnosť účtovať a viesť evidenciu, preto sa na tieto skutočnosti v zmysle citovaných ustanovení zákona o DPH a v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku vzťahuje dôkazná povinnosť platiteľa DPH, vrátane preukaznosti vierohodnosti, správnosti a úplnosti povinne vedených dokladov a evidencií (§ 24 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona).
122. Taktiež nemožno opomenúť, že účelom inštitútu správy daní, ako je napr. výkon daňovej kontroly (slúžiaci na preverenie daňovej povinnosti alebo oprávnenosti odpočtu dane), je verifikácia daňovým subjektom deklarovaných tvrdení. Na naplnenie tohto účelu sa neuplatňuje výhradne len vyhľadávacia funkcia pre potreby podpory daňovým subjektom tvrdených skutočností. Naopak, práve kontrolovaný daňový subjekt, vo vzťahu k jeho tvrdeniam ohľadom priznanej daňovej povinnosti alebo ohľadom uplatnených nárokov voči štátnemu rozpočtu, je zaťažený dôkazným bremenom vo vzťahu k spochybnenej vierohodnosti, správnosti a úplnosti ním vedených záznamov a evidencií (§ 24 ods. 1 písm. a/, c/ daňového poriadku).
123. V kontexte skutkových okolností prípadu, záverov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nemožno len tak bez ďalšieho súhlasiť s právnym názorom žalobcu, že v záujme spoľahlivého zistenia skutkového stavu veci je daňový orgán povinný obstarať si potrebné podklady a úplne a presne zistiť skutkový stav veci, napr. kto teda žalobcovi v danom prípade PHM dodal. Je pravdou, že správca dane vedie dokazovanie a zároveň dbá na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 daňového poriadku). Avšak s prihliadnutím na dôkazné bremeno zaťažujúce daňový subjekt vo vzťahu k podkladom uvedeným v § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku v spojení s účelom správy daní a daňovej kontroly (len preveriť daňovým subjektom deklarované skutočnosti; § 2 písm. a/, § 44 ods. 1 daňového poriadku), možno konštatovať, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Ako už správny súd vyššie uviedol, dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, príp. prostredníctvom
medzinárodnej výmeny daňových informácií, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, príp. oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH. Preto v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, uplatňovanej pri správe daní a v daňovom konaní, je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť a schopnosť odstrániť pochybnosti vyplývajúce z dosiaľ realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2 daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 až 5 citovaného zákona).
124. Správny súd s poukazom na § 24 ods. 1 daňového poriadku pripomína, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia zaťažuje predovšetkým daňový subjekt, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71).
125. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako je uvedené na predkladaných daňových dokladoch, bude spochybnené.
126. V súvislosti s realizáciou daňových obchodov platcami DPH s potrebnou odbornou starostlivosťou s ohľadom na ich dôkaznú povinnosť správny súd poukazuje na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/8/2014 zo dňa 03.03.2015, v zmysle ktorého: „Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu tovaru skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na oslobodenie od dane.“ Uvedená požiadavka je aplikovateľná aj vo vzťahu k preukazovaniu skutočnosti, že k dodaniu tovaru došlo osobou označenou na faktúre.
127. Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky Súdneho dvora vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a S. M. č. C-80/11 a C-142/11).
128. V nadväznosti na uvedené správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte
- žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“
129. Rovnako v rozsudku sp. zn. 5Sžf/66/2016 z 31. mája 2018 vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena najvyšší súd konštatoval, že : „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“ Ďalej najvyšší súd v
uvedenom rozsudku skonštatoval, že : „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.“
130. V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) správny súd súčasne poukazuje na to, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, a preto má ako platiteľ dane možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane, tak ako v danom prípade.
131. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, s prihliadnutím na kontrolné zistenia a na ich vzájomné súvislosti, absentuje reálny základ, a to predovšetkým vo vzťahu k osobe platcu DPH, ktorý mal žalobcovi predmetný tovar dodať, čo vedie k správnosti záveru o nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na odpočet dane za kontrolované zdaňovacie obdobia august 2016 až december 2016, ako i k objektívnej pochybnosti o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom (§ 24 ods. 1 daňového poriadku).
132. Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí žalovaného spĺňa všetky náležitosti podľa daňového poriadku, žalovaný sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu dostatočne presvedčivo a zrozumiteľne, rozhodnutia sú založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom konaní nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku ani práv a právom chránených záujmov žalobcu, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí.
133. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákonov, správny súd nezistil dôvodnosť žaloby, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.
134. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.
135. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).