Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21CoKR-15-2018.pdf
PDF · 187.52 KB
No categories available
21CoKR/15/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Michala Novotného v právnej veci žalobcu: Ing. Miroslav R. Šefčík, PhD., ul. Podjavorinskej 37/1, Trnava, správca konkurznej podstaty úpadcu OKAMEA, s.r.o., v konkurze, so sídlom Kameňolom Dechtice, 919 53 Dechtice, IČO: 31 122 036, proti žalovanému: OKAMEA SK, s.r.o., so sídlom Topoľová 2810, Sereď, IČO: 44 122 870, zastúpený: HALADA advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kapitulská 21, Trnava, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 25Cbi/3/2011-759 zo dňa 05.10.2018 v spojení s opravným uznesením č.k. 25 Cbi/3/2011-778 zo dňa 19.10.2018 t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému odvolací súd priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie žalobu i návrh žalobcu na prerušenie konania podaný dňa 05.10.2018 zamietol a úpadcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu.
2. Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým žalobca žiadal určiť, že kúpna zmluva uzatvorená medzi spoločnosťou OKAMEA s.r.o. ako predávajúcim a spoločnosťou OKAMEA SK s.r.o. ako kupujúcim dňa 15.06.2009, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností zapísaných na LV č. č. XXXX, Správa katastra Galanta, k.ú. Q., parc. č. 1605/1- zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1677 m2, parc.č. 1605/2- zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1325 m2, parc. č. 1605/3 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1122 m2, výrobná hala a administratívna budova súp.č XXXX na parc. č. 1605/2 a výrobná hala a administratívna budova súp.č. XXXX na parcele č. 1605/3 je voči veriteľom úpadcu neúčinná a žiadal vrátiť predmet kúpy do konkurznej podstaty.
3. Žalobca tvrdil, že predávajúci úpadca predal predmet kúpy za oveľa nižšiu cenu než je jeho reálna hodnota, ktorou by pokryl úhradu všetkých veriteľmi prihlásených pohľadávok v konkurznom konaní, ktoré sú vo výške 362.456,62 eur. Úkon bol urobený tri roky pred začatím konkurzného konania, ktoré bolo začaté vyhlásením v Obchodnom vestníku č. 185 B/2010 dňa 02.08.2010 zverejnenom dňa 09.08.2010 a išlo o konanie medzi blízkymi osobami, pretože za predávajúceho a za kupujúceho vystupovala tá istá osoba - Miroslav Horváth ako konateľ oboch spoločností. Uzatvorením tejto kúpnej zmluvy došlo k ukráteniu uspokojenie veriteľov. Vzhľadom na celok prihlásených pohľadávok bol majetok úpadcu predĺžený a v celom rozsahu patril veriteľom úpadcu. Na základe týchto skutočností žalobca tejto kúpnej zmluve odporuje, pretože ide o právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s
dlžníkom kedy sa úpadok predpokladá a predmetná kúpna zmluva je právnym úkonom bez primeraného protiplnenia.
4. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť a tvrdil, že k ukráteniu veriteľov uzatvorením predmetnej kúpnej zmluvy nedošlo a majetok, ktorý po vykonaní tohto právneho úkonu úpadcovi zostal postačoval na uspokojenie pohľadávok veriteľov existujúcich v čase vykonania tohto právneho úkonu a prihlásených do konkurzu. K tvrdeniu žalobcu o nedostatku majetku na uspokojenie pohľadávok veriteľov prihlásených do konkurzu odkázal na súpis všeobecnej podstaty majetku dlžníka, ktorý bol uverejnený v Obchodnom vestníku č. 224B/2010 zo dňa 23.11.2010 z ktorého vyplýva, že v Kameňolome Rakša a v kameňolome Dechtice sa nachádzali zásoby kameniva vo vlastníctve dlžníka, od 30.09.2009 sa v kameňolomoch nevykonávala žiadna ťažba, množstvo, ktoré dlžník vyťažil v období od 15.06.2009, čo je dňom uzavretia kúpnej zmluvy do 30.09.2009 môže predstavovať nepatrnú časť objemu zásob kameniva zisteného v súpise všeobecnej podstaty, z čoho vyplýva, že dlžník ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy vlastnil zásoby kameniva v objeme zistenom v súpise všeobecnej podstaty, t.j. 210.000 ton. Všeobecná hodnota zásob kameniva vo vlastníctve dlžníka ku dňu vykonania právneho úkonu ktorému žalobca odporuje prevyšuje sumu prihlásených pohľadávok v konkurze a dlžník v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy vlastnil aj iný nehnuteľný majetok, ktorý žalobca vôbec nevzal do úvahy. Uzatvorením kúpnej zmluvy nedošlo vôbec k ukráteniu pohľadávok veriteľov dlžníka a preto tomuto právnemu úkonu nemožno odporovať.
5. Žalobca voči obrane žalovaného namietol, že pre úspech žaloby sa posudzuje, či v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy tento právny úkon spôsobil úpadok dlžníka alebo bol urobený počas úpadku a nie, či v čase jeho vykonania majetok postačoval na úhradu dlhov dlžníka. Nakoľko ale ide o právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom úpadok sa priamo zákonom predpokladá a je na žalovanom, aby preukázal opak. Celková výška pohľadávok veriteľov úpadcu prihlásených do konkurzného konania je v sume 386.581,05 eur, z čoho zistené sú vo výške 362.456,60 eur. Poukazovanie žalovaného na hodnotu kameniva podľa údaju uverejneného v Obchodnom vestníku vo výške 644.090,11 eur je iba prvotné ocenenie majetku, ktoré ale nezodpovedá skutočnej trhovej cene tohto majetku a správcom bolo uvedené iba za účelom vytvorenia čo najvyššej predanej ceny v ponuke. Kameňolom v Rakši sa ale podarilo po niekoľkých kolách predať iba za cenu 91.500,- eur a kameňolom v Dechticiach je stále nepredajný, teda cena majetku dlžníka ani zďaleka neprevyšuje výšku pohľadávok veriteľov. Základnou podmienkou k tomu, aby mohol byť predmetný právny úkon považovaný za odporovateľný je podmienka neprimeranosti plnenia, ktorú žalobca v konaní preukázal. Úpadca mohol podľa odhadu žalobcu získať predajom nehnuteľností plnenie vo výške 663.880,- eur, oproti čomu kúpnu cenu stanovil dohodou len vo výške 66.387,84 eur. V prípade, ak by sa konajúci súd s týmto odhadom správcu nestotožnil, žalobca navrhol, aby do konania ustanovil znalca za účelom určenia ceny predaných nehnuteľností. Žalobca vo vyjadrení k stanovisku žalovaného ešte doplnil, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy mal úpadca veľké množstvo veriteľov s pohľadávkami viac ako 30 dní po lehote splatnosti, a keďže bol právny úkon uzatvorený medzi spriaznenými osobami, požiadavky kladené zákonom na úspešnú odporovateľnosť právneho úkonu sú splnené.
6. Vo veci bolo rozhodnuté súdom prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k. 25Cbi/3/2011-105 zo dňa 30.05.2012, ktorým súd návrh zamietol. Tento rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Trnave, ktorý konal vo veci ako odvolací súd uznesením č. k. 21CoKR/9/2012-125 zo dňa 27.12.2012 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
7. Prvoinštančný súd následne vykonal vo veci dokazovanie v intenciách naznačených odvolacím súdom a rozhodol v poradí druhým rozsudkom č. k. 25Cbi/3/2011-233 zo dňa 11.04.2014, ktorým žalobu opäť zamietol. Súd prvej inštancie rozhodnutie zdôvodnil tým, že dôkazné bremeno na preukázanie všetkých v zákone uvedených podmienok nesie žalobca, ktorý ale splnenie podmienok odporovateľnosti riadne nepreukázal, teda dôkazné bremeno neuniesol. Súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní o žalobe do úvahy, že od pohľadávok veriteľov a rozsahu záväzkov dlžníka, ktoré existovali ku dňu vykonania odporovaného právneho úkonu je potrebné odpočítať tie záväzky, ktoré boli do vyhlásenia konkurzu uspokojené, ale aj tie, ktoré neboli riadne prihlásené a zistené v konkurznom konaní, na ktoré pohľadávky veriteľov úpadcu sa v konkurznom konaní neprihliada, a súd tak dospel k záveru, že v čase vykonania právneho úkonu, ktorému žalobca odporuje i podľa znaleckého posudku znalca prof. Ing. Cehlára PhD. Ing.Paed. č. 002/2013, ktorý bol vypracovaný v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 38Cbi/2/2011 na účelom určenia všeobecnej ceny zásob kameniva v kameňolomoch Rakša a Dechtice ku dňu 15.06.2009 a ku dňu 30.09.2009, ktorý súd do spisu pripojil, mal úpadca vo vlastníctve zásoby
kameniva v hodnote 930.000,- eur. Okrem toho súd uviedol, že úpadca vlastnil i ďalšie hnuteľné a nehnuteľné veci a pohľadávky voči svojim veriteľom, preto aj po znížení majetku sporným právnym úkonom bol naďalej vlastníkom majetku v hodnote viac ako 930.000,- eur. Podľa zoznamu záväzkov mal úpadca v čase vykonanie odporovaného právneho úkonu záväzky približne vo výške 822.000 eur a voči nim majetok vo väčšej hodnote, minimálne vo výške 930.000 eur, ktorá je predstavovaná nielen zásobami kameniva, ale aj hodnotou hnuteľných a nehnuteľných vecí a pohľadávok. Pre zistenie, či došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov je preto potrebné od celkovej sumy záväzkov dlžníka ku dňu 15.6.2009 odpočítať záväzky, ktoré síce ku dňu 15.6.2009 existovali, avšak po vyhlásení konkurzu neboli riadne prihlásené v prekluzívnej 45 dňovej lehote, a na ktoré sa tak pre účely konkurzného konania neprihliada. Z priloženého zoznamu veriteľov úpadcu je zrejmé, že niektoré zo starých pohľadávok z rokov 2008 a 2009 neboli do konkurzu vôbec prihlásené, preto sa na ne pre účely konkurzného konania a tým aj tohto konania neprihliada. Skutočný rozsah záväzkov úpadcu ku dňu 15.6.2009 pre posúdenie odporovateľnosti právneho úkonu bol podľa zistenia súdu vo výške 822.000 eur, čo je hodnota nižšia ako hodnota majetku úpadcu, ktorá mu zostala po vykonaní odporovaného právneho úkonu ku dňu 15.6.2009. Z uvedeného vyplýva, že tak nie je splnená jedna z obligatórnych podmienok neúčinnosti právneho úkonu vyžadovaná podľa § 57 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. ( ZKR). V tejto časti odôvodnenia prvoinštančný súd, ako vyplýva i z obsahu textu, len omylom uviedol slovo „nižšia“ namiesto „vyššia“ (ods.5.,6.riadok nad odsekom 6.).
8. V poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie bol na základe podaného odvolania odvolacím súdom uznesením č. k. 21CoKR/12/2014-263 zo dňa 27.02.2015 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd usmernil prvoinštančný súd v tom, aby posúdil, či došlo aj k reálnemu ukráteniu veriteľov a vyporiadal sa so zistením, či sa majetok úpadcu zmenšil vzhľadom na jeho všeobecnú hodnotu a argumentáciu odvolateľa ktorý namietal, že pre stanovenie všeobecnej hodnoty majetku sa v konkurze musia použiť metódy a postupy upravené vyhl. č. 492/2004 Z.z. v znení vyhl. č. 626/2007 Z.z. Ak bude preukázané, že všeobecná hodnota majetku úpadcu bola v rozhodnom čase dostatočná, je možné žalobu zamietnuť.
9. V rámci ďalšieho konania žalobca zotrval na tvrdení, že majetok zistený pri vyhlásení konkurzu nepostačuje na uspokojovanie veriteľov. Kamenivo je viac ako 5 rokov nepredajné, či už v celku alebo po častiach, k čomu žiadal, aby súd vykonal znalecké dokazovanie na určenie všeobecnej hodnoty majetku
- zásob úpadcu likvidačnou metódou. V prípade, ak by súd návrhu nevyhovel a znalecké dokazovanie označenou likvidačnou metódou neakceptoval žiadal, aby súd prerušil konanie do skončenia trestného konania vo veci vedenej na OR PZ v Trnave pod ČVS: ORP-930/2-VYS-TT-218, v ktorom sa vykonáva vyšetrovanie marenia konkurzného konania a nepravdivosť znaleckého posudku prof. Ing. Cehlára a v ktorom podľa názoru žalobcu bude isto vykonaný aj iný znalecký posudok, ktorý môže byť podkladom pre toto konanie.
10. Žalovaný tomuto návrhu oponoval. Trval na tom, že zo strany žalobcu nebolo preukázané splnenie základnej podmienky odporovateľnosti a tou je ukrátenie pohľadávok veriteľov, pretože úpadca mal dostatok majetku na pokrytie všetkých pohľadávok, k čomu predložil i vyjadrenie banského úradu, podľa ktorého sa v lomoch ťažba nevykonávala, preto v čase vykonania sporného úkonu bol majetok úpadcu v dostatočnom rozsahu a zo strany žalobcu nebolo v konaní preukázané, že by majetok úpadcu v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy nepostačoval na uspokojenie prihlásených pohľadávok. Dôkazné bremeno k tomuto tvrdeniu nesie výlučne žalobcu, ktorý uvedené skutočnosti nepreukázal.
11. Prvoinštančný súd vychádzal z právnej úpravy uvedenej v § 42a ods. 1 Obč. zák., § 57 ods. 1,4, § 58 ods. 1,2,3 zák. č. 7/2005 Z.z. (ZKR), procesne odkázal na § 153 ods. 1,2 a § 185 ods. 1 a § 191 ods. 1 C.s.p. a žalobu zamietol.
12. Súd vec posudzoval podľa všeobecných predpokladov odporovateľnosti a uviedol, že ak právnym úkonom dlžníka dôjde aj k zmenšeniu jeho majetku, nie je možné sa úspešne domáhať odporovateľnosti, ak majetok dlžníka, ktorý mu po tomto úkone zostal postačuje na uspokojenie prihlásených pohľadávok niektorého z veriteľov a v takom prípade k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov nedôjde. Spornou skutočnosťou medzi stranami sporu bolo zistenie rozsahu majetku úpadcu a jeho hodnota v čase pred vykonaním právneho úkonu ktorému žalobca odporuje a po ňom.
13. Žalobca tvrdil, že spoločnosť v konkurze, ktorej je správcom, odpredala nehnuteľnosti žalovanému za značne nižšiu kúpnu cenu než je reálna hodnota, ktorú žalobca odhadol na sumu 663.880 eur. Rozdiel medzi dohodnutou kúpnou cenou a cenou odhadom určenou správcom je 597.492,16 eur, ktorá suma by pokryla všetky vo výške 362.456,62 eur prihlásené pohľadávky veriteľov.
14. Zo zoznamu záväzkov po splatnosti ku dňu 30.06.2009, ktorým dôkazom žalobca svoj nárok preukazoval prvoinštančný súd zistil, že boli vo výške 822.359,77 eur (č.l. 78-80). Žalobca predložil tiež výpis zo záväzkov k 30.06.2009, ktoré ku dňu vyhlásenia konkurzu prešli do uznaných (č.l. 86) a podľa ktorého veritelia si prihlásili v konkurznom konaní pohľadávky vo výške 279.851,89 eur, z ktorých správca uznal pohľadávky vo výške 127.315,48 eur.
15. Prvoinštančný súd pri rozhodovaní o žalobe zameral dokazovanie na preukázanie všeobecného predpokladu odporovateľnosti, ktorým je zistenie, či právnym úkonom dlžníka došlo k ukráteniu uspokojenia veriteľa, čo je vecou dôkazného bremena žalobcu a je na žalobcovi, aby preukázal, či sa právnym úkonom majetok dlžníka zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu na uspokojenie prihlásených pohľadávok zostal. Odporovať možno i takému právnemu úkonu, pri ktorému dôjde k protiplneniu, ale toto protiplnenie nie je ekvivalentné ku skutočnej hodnote, ako tvrdí v tomto konaní žalobca. V takom prípade môže byť pohľadávka veriteľa ukrátená v rozsahu rozdielu medzi dohodnutou odplatou a odplatou ekvivalentnou. Ak by aj právnym úkonom došlo k zmenšeniu majetku dlžníka, automaticky to ale neznamená úspešnú odporovateľnosť, ak by dlžníkovi zostal majetok, ktorý na uspokojenie pohľadávok veriteľov postačuje, a za takýchto okolností by k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov nedošlo. Zásadnou otázkou podľa prvoinštančného súdu je zistenie hodnoty majetku dlžníka (úpadcu) pred a po vykonanom právnom úkone a preukázanie, či zostal majetok v hodnote, ktorá postačuje na uspokojenie do konkurzu prihlásených a zistených pohľadávok veriteľov. Pre posúdenie úspešnosti žaloby nie je rozhodujúcou hodnota majetku v čase vyhlásenia konkurzu, ale hodnota majetku po vykonaní právneho úkonu a posúdenie, či tento na uspokojenie prihlásených a zistených pohľadávok existujúcich v čase vykonania úkonu postačoval, pretože po vykonaní tohto úkonu do vyhlásenia konkurzu sa môže hodnota majetku ako i existujúcich pohľadávok meniť. Nie je preto rozhodujúca hodnota všetkých zistených pohľadávok prihlásených do konkurzu, ale iba tých, ktoré existovali v čase účinnosti napadnutého právneho úkonu, teda tých, ktoré mali veritelia a ich rozsah ku dňu uzatvorenia kúpnej zmluvy, čo bolo ku dňu 15.06.2009. K tomuto zistenie ale nie rozhodujúcou hodnota majetku zapísaného do súpisu konkurznej podstaty úpadcu, na ktorú poukazuje a z ktorej vychádza žalobca. Pochybnosti v konaní vyvoláva skutočnosť, či dlžník mal v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy dostatok majetku, ktorý by postačoval na uspokojenie pohľadávok veriteľov vo výške 127.315,48 eur a bolo práve na žalobcovi preukázať, aký majetok úpadcovi zostal po vykonaní sporného úkonu a či by tento majetok na uspokojenie prihlásených pohľadávok postačoval. Ak by nepostačoval, došlo by k ukráteniu veriteľov, čím by bola splnená základná podmienka každej skutkovej podstaty odporovateľného právneho úkonu, bez splnenia ktorej právo odporovať nevznikne.
16. V konaní zostala spornou a nepreukázanou hodnota majetku úpadcu v čase vykonania právneho úkonu ktorému sa odporuje, pretože správca hodnotu majetku určoval podľa stavu zisteného pre potreby konkurzu. Súd prvej inštancie odkazom na uznesenie odvolacieho súdu č.k. 21CoKR/12/2014-263 zo dňa 27.02.2015 pribral do konania Ústav súdneho inžinierstva a Žilinskej univerzite v Žiline pre účely vypracovania znaleckého posudku na stanovenie všeobecnej hodnoty podniku. Ústav uviedol, že podklady, ktoré mu boli správcom predložené nie sú postačujúce k jednoznačnému zodpovedaniu zadanej úlohy, preto nemôže znalecký posudok vykonať. Následne súd prvej inštancie požiadal znalecký ústav o oznámenie, či je možné určiť aspoň všeobecnú hodnotu majetku úpadcu ku dňu 15.06.2009. Znalecký ústav odpovedal, že ani túto nemôže zistiť práve z dôvodu absencie podkladov, ktoré mu neboli zo strany správcu predložené, preto nemôže objektívne ohodnotiť dlhodobý hmotný majetok, databáza účtovných podkladov predložených správcom je nedostatočná a posúdenie veci by bolo neobjektívne. Prvoinštančný súd po tomto stanovisku pribral do konania znaleckú organizáciu AUDING s.r.o.. Táto súdu oznámila, že pre časovú náročnosť zadanej znaleckej úlohy, zdravotné okolnosti, pracovné a rodinné pomery osoby zodpovednej za znaleckú činnosť nemôže znalecký posudok vyhotoviť. Prvoinštančný súd následne pribral do konania znaleckú organizáciu, ktorú označil sám žalobca zo zoznamu znalcov ako vhodnú na vypracovanie znaleckého posudku a to spoločnosť ATCL, k.s., ktorá ale tiež súdu oznámila, že nie je schopná vypracovať riadne a včas znalecký posudok. Vypracovanie odmietla i ďalšia znalecká organizácia EXPERTA s.r.o, ktorá prvoinštančnému súdu oznámila, že znalecký posudok nemôže objektívne vypracovať pre nedostatočné podklady, ktoré jej
boli zo strany správcu poskytnuté. Súd prvej inštancie napriek tomu, že sa pokúšal určiť znaleckým posudkom všeobecnú hodnotu majetku úpadcu a zásob kameniva metódou, ktorú požadoval žalobca a ktorý vykonané znalecké ohodnotenie majetku kameniva obsiahnuté v súdnom spise odmietal, ďalšie znalecké dokazovanie už nevykonával, k čomu vychádzal z informácií od znaleckých organizácií, ktoré uviedli dôvod, pre ktorý nemôžu vyhotoviť objektívny znalecký posudok. Námietky žalobcu, ktorý v tejto súvislosti poukazoval na neochotu súdu zabezpečiť znalecký posudok vyhodnotil prvoinštančný súd ako nedôvodné.
17. Súd prvej inštancie po ustálení z konania vzídených skutočností v súvislosti s dôkaznou povinnosťou strán sporu dospel k záveru, že dôkazná povinnosť k preukázaniu hodnoty majetku, ktorý zostal úpadcovi po vykonanom odporovanom právnom úkone zaťažuje žalobcu. Žalobca vykladá odporovateľnosť ale príliš zužujúco keď poukazuje len na to, že ide o právny úkon bez primeraného plnenia, ktorý spôsobil úpadok dlžníka alebo bol vykonaný počas úpadku, k čomu neberie do úvahy svoju povinnosť preukázať, či majetok, ktorý dlžníkovi zostal, postačuje na úhradu jeho dlhov. Ak uvedeným úkonom došlo k ukráteniu vymáhateľných pohľadávok veriteľov dlžníka, tak bez splnenia tohto predpokladu a predloženia k tomu dôkazu nie je možné priznať žalobcovi úspech. Právnemu úkonu možno úspešne odporovať len vtedy, ak ním došlo k ukráteniu pohľadávky, ktorú si veriteľ po vyhlásení konkurzu i riadne prihlásil. Súd prvej inštancie skonštatoval, že po preukázaní ukrátenia veriteľa súd posudzuje ďalšie predpoklady odporovateľnosti uvedené k jednotlivým skutkovým podstatám. Pre nedostatok preukázania hodnoty majetku dlžníka a hodnoty jeho záväzkov v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy a po nadobudnutí jej účinnosti, k čomu dôkaznú povinnosť nesie žalobca, i keď bol úkon vykonaný za situácie, kedy sa úpadok predpokladá, už neposudzoval splnenie ďalších podmienok odporovateľnosti a to neprimeranosť plnenia, pretože žalobca neuniesol svoju zodpovednosť za úspech v spore a kvalifikovane nepreukázal zmenšenie majetku dlžníka ako základnú hmotnoprávnu podmienku , preto súd žalobu zamietol.
18. Súd v odôvodnení rozhodnutia tiež vysvetlil, že žalobcom navrhované vykonanie dôkazu výsluchom exekútora JUDr. Crkoňa ako svedka nepovažuje za dôkaz spôsobilý preukázať dôvodnosť tvrdení žalobu, preto ho nevykonal a zamietol i návrh na prerušenie konania, ktorého sa žalobca domáhal. Súd k tomuto uviedol, že len predpoklad žalobcu, podľa ktorého v trestnom konaní bude možno vykonaný znalecký posudok, nemôže založiť prerušenie konania a to len z dôvodu, že žalobca zjavne nie je schopný uniesť dôkazné bremeno o tvrdených skutočnostiach. Naviac, ak by aj mal byť v trestnom konaní vypracovaný znalecký posudok, tak nie je preukázané, že bude vykonaný za účelom určenia všeobecnej hodnoty majetku úpadcu. Z uvedeného dôvodu súd návrh žalobcu na prerušenie konania do skončenia označeného trestného konania vyhodnotil ako nedôvodný, nehospodárny, nadbytočný a podľa § 162 ods. 3 C.s.p. ho zamietol.
19. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.
20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie zo dňa 19.10.2018 (č.l.782) a žiadal, aby odvolací súd žalobe vyhovel alebo aby rozhodnutie prvoinštančného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
21. V odvolaní namietol, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal dôkazy, ktoré navrhol a najmä nevypočul súdneho exekútora JUDr. Pavla Crkoňa, ktorý mohol dosvedčiť, že exekučne nezabral rozporovaný majetok zásob v lome Dechtice vedený v účtovnej hodnote 337.894 eur, pretože bol nepredajný a jeho reálna hodnota je 0 eur. Uvedený majetok bol prebratý ešte z konkurzu štátneho podniku Kameňolomy a štrkovne Trstín dňa 19.06.2000 ako odpadová skrývka kameniva, ktorý majetok odkúpila spoločnosť OKAMEA s.r.o. Nitra a ktorý prešiel do majetku spoločnosti, ktorej konateľom je Miroslav Horváth. Podľa zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a vykonávacích predpisoch spoločnosť OKAMEA s.r.o. účtovne precenila tieto zásoby na hodnotu 337.894,11 eur ako prípravu na bezproblémové vytunelovanie spoločnosti, hoci podľa § 27 ods. 2d) zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a vykonávacích predpisoch sa vyžaduje pri ocenení reálnou hodnotou majetku i posudok znalca. Podľa opatrenia MF SR č. 23054/2002-92, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania pri oceňovaní zásob, ak sa ku dňu inventarizácie zistí úžitková hodnota zásob ktorá nezodpovedá ich oceneniu v účtovníctve, tak sa prírastky neúčtujú. Úpadca teda o majetku účtoval nesprávne, výnosy nezdanil a ku dňu 31.12.2009 vykázal stratu 1.655.654,- eur. Dlžník sa tak účtovným navýšením
aktív snažil tunelovať spoločnosť, čím sa dopustil trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie.
22. Odvolateľ v podanom odvolaní poukázal na konanie prvoinštančného súdu, ktorý nariadil štyri znalecké dokazovania, ale priamo nabádal určených znalcov, aby toto znalecké dokazovanie nevykonali, keď uviedol, že: „v prípade, ak nie je možné znalecký posudok objektívne vypracovať (určiť, ustáliť všeobecnú hodnotu majetku podniku alebo jeho časti), napr. z dôvodu nepostačujúcich predložených dokladov, je nutné súdu toto bezodkladne oznámiť“. Nedôvodne nevyhovel žiadosti žalobcu, aby týchto znalcov na pojednávanie predvolal a položil im priamo otázku, z akého dôvodu odmietli ohodnotenie zásob kameniva vykonať.
23. Za ďalší odvolací argument označil odvolateľ nesprávne skutkové zistenia, pretože súd založil svoje rozhodnutie na tom, že záväzky dlžníka vychádzajúce z pohľadávok veriteľov prihlásených do konkurzu boli len vo výške 127.315,48 eur, hoci podľa zákona o účtovníctve a Občianskeho zákonníka sa v čase vykonania odporovateľného úkonu na stav neskôr prihlásených pohľadávok veriteľov neprihliada. Súd mal vychádzať zo stavu pohľadávok veriteľov úpadcu ku dňu vykonania úkonu ktorému žalobca odporuje, ktoré boli vo výške 822.359,77 eur. Odvolateľ pripustil i možnosť, ak by bolo tvrdenie prvoinštančného súdu pravdivé a stav záväzkov prihlásených do konkurzu bol vo výške 340.855,66 eur, ani takýto majetok ku dňu vykonania úkonu úpadca nemal, čo správca preukazuje súpisom majetku v konkurze, ktorý bol zistený vo výške 272.419,51 eur.
24. Podľa odvolateľa rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný nevyvrátil tvrdenie žalobcu, že vytuneloval úpadcu tesne pred vyhlásením konkurzu, k čomu mal súd zobrať do úvahy súpis majetku vykonaný osobným odhadom správcu, ako mu ukladá ust. § 77 ods.3 ZKR, ktorý súpis nebol v konkurznom konaní žiadnym z veriteľov namietaný a ktorý majetok správca odhadol výškou 272.419,51 eur, ku ktorému predložil zoznam prihlásených a uznaných pohľadávok veriteľov vo výške 362.456,62 eur. Miera neuspokojenia veriteľov v teoretickej rovine bola mínus 90 037,11 eur. Výrazne horší stav teda bol k 15.06.2009, kedy stav záväzkov bol až 822 359,77 eur. Konanie je postihnuté tiež vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože finančné prostriedky z kúpnej ceny sa reálne do pokladne predávajúceho ani nedostali. Ak by bol vyhotovený znalecký posudok ktorý by preukázal hodnotu predanej nehnuteľnosti, mal by súd dôkaz o tom, že by boli pokryté všetky pohľadávky veriteľov. Súd naviac nevzal do úvahy, že štát bol pripravený o daň z príjmov, ktorá tiež nebola podložená žiadnym znaleckým posudkom. Zákonodarný systém sa snaží obmedziť a zamedziť tunelovaniu podnikov pred vyhlásením konkurzu, preto konkurzný súd by mal dodržiavať § 91 ods. 2 ZKR. K podanému odvolaniu žalobca pripojil i Výkaz ziskov a strát úpadcu ku dňu 31.12.2009, inventúru vykonanú v kameňolomoch Rakša a Dechtice ku dňu 31.12.2009, podľa ktorých dôkazov bola ich hodnota 644.090,11 eur bez DPH, návrh na vyhlásenie konkurzu zo dňa 20.07.2010, zoznam majetku dlžníka a zoznam záväzkov dlžníka, ktoré k návrhu na konkurz boli priložené a z ktorých vyplýva, že záväzky dlžníka, ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu, vysoko prevyšujú jeho majetok a tiež uvedené preukazuje analýza záväzkov úpadcu k 30.06.2009 a prihlásených pohľadávok v konkurze. Súd nesprávne preniesol dôkazné bremeno na žalobcu, ktorý ale nemal k dispozícii žiadne zdroje na zadanie znaleckého posudku. Súd uvádza, že dlžník mal dostatok majetku, ale na str. 5 ods.5 rozsudku tvrdí opak ak uvádza, že „hodnota zostávajúceho majetku úpadcu po vykonaní odporovaného právneho úkonu ku dňu 15.06.2009 bola nižšia ako súčet prihlásených a zistených pohľadávok v konkurznom konaní existujúcich ku dňu vykonania právneho úkonu ...“
25. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 21.11.2018 (čl. 811) žiadal rozhodnutie ako vecne správne v celom rozsahu potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. K námietke, že súd ako svedka nevypočul JUDr. Pavla Crkoňa uviedol, že zistenie všeobecnej hodnoty majetku úpadcu nemôže zodpovedať znalec v konaní vypočúvaný ako svedok, preto jeho výsluch by v žiadnom prípade k vyriešeniu otázky, aký bol stav majetku v čase uskutočnenia odporovaného právneho úkonu nemal význam a odmietnutie výsluchu uvedeného JUDr. Pavla Crkoňa nemôže založiť dôvod na zrušenie rozsudku. Námietka žalobcu súvisiaca s tým, že súd nabádal určených znalcov, aby znalecké dokazovanie nevykonali, je nesprávna a zavádzajúca. Tvrdenia odvolateľa sú v priamom rozpore s postupom súdu prvej inštancie, ktorý vyvinul nadštandardné úsilie, aby jednotliví znalci vypracovali znalecký posudok za účelom zistenia všeobecnej hodnoty majetku úpadcu. Oslovení znalci odmietli posudok vypracovať práve z dôvodu nedostatočných podkladov predložených žalobcom. Ak prvoinštančný súd formuloval znaleckú úlohu s upozornením, aby v prípade, že nebudú môcť tento
znalecký posudok vyhotoviť túto skutočnosť obratom súdu oznámili, konal tak v záujme zamedzeniu prieťahov. Za neopodstatnený považuje žalovaný i odvolací argument žalobcu o nevyhovení jeho návrhu predvolať všetkých zástupcov súdom oslovených znaleckých organizácii a znaleckého ústavu aby priamo vypovedali, z akého dôvodu odmietli znalecký posudok vypracovať. Uvedené podľa žalovaného je tiež nadbytočné a ich nepredvolanie nemohlo založiť opodstatnený odvolací dôvod.
26. Žalobca v odvolaní neopodstatnene argumentuje nešpecifikovanými ustanoveniami zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v spojení s Občianskym zákonníkom. Podľa žalovaného pre rozhodnutie je podstatná právna úprava uvedená v zák. č. 7/2005 Z.z., ktorý obsahuje osobitnú úpravu odporovateľnosti právnych úkonov, ktorá je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku špeciálna. Odvolateľ ignoruje ustanovenia ZKR a dôraz nesprávne kladie na zákonné ustanovenia zákona o účtovníctve. Stav prihlásených pohľadávok oznámil súdu sám žalobca v liste označenom ako „Výpis zo záväzkov k 30.06.2009“ v ktorom uviedol, že pohľadávky ku dňu uskutočnenia odporovaného právneho úkonu a ktoré následne aj boli prihlásené do konkurzu boli vo výške 127.315,48 eur. Iný stav pohľadávok veriteľov úpadcu žalobca v konaní nepreukázal, preto možno vychádzať iba z tohto údaju. Žalobca vôbec nerozlišuje medzi stavom majetku úpadcu v čase uskutočneného odporovaného úkonu a stavom majetku po vyhlásení konkurzu, účelovo odkazuje stav majetku v čase uskutočneného odporovaného úkonu, teda ku dňu 15.06.2009, ale udáva stav majetku v čase vyhlásenia konkurzu, ktorý stanovil podľa svojho osobného odhadu bez toho, aby bola skutočnosť bola relevantným dôkazom preukázaná. V čase vykonania odporovaného právneho úkonu mal úpadca aj iný nehnuteľný majetok, ktorého výšku žalobca neustále ignoruje, preto jeho tvrdenia o stave a hodnote majetku nie sú riadne preukázané a je na žalobcovi, aby preukázal, že právny úkon, ktorému odporuje bol uskutočnený bez primeraného protiplnenia a jeho vykonaním dlžník ukrátil niektorú z prihlásených pohľadávok veriteľov dlžníka. Dôkazné bremeno k splneniu podmienok odporovateľnosti nesie žalobca a to aj v prípade, ak ide o právny úkon uskutočnený medzi spriaznenými osobami. Žalobca aj v takomto prípade musí preukázať splnenie ostatných dvoch podmienok odporovateľnosti, ktorými sú ukrátenie prihlásených pohľadávok a neprimeranosť. Žalobca v konaní nepreukázal, že majetok, ktorý po uzatvorení kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 15.06.2009 dlžníkovi zostal nepostačoval na uspokojovanie pohľadávok veriteľov, ktoré v čase vykonania úkonu existovali a neskôr boli prihlásené do konkurzu. Súpis majetku úpadcu a jeho hodnota určená osobným odhadom správcu pre konkurzné konanie je v tomto konaní nepodstatný údaj. Podstatným je stav a hodnota majetku v čase uskutočneného právneho úkonu ku dňu 15.06.2009 a po ňom . Pre určenie dôvodnosti žaloby nemôže postačovať odkaz na hodnotu majetku v čase vyhlásenia konkurzu a žalobca tak jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno k preukázaniu hodnoty majetku podniku úpadcu v čase uskutočneného právneho úkonu, ktorému odporuje. Námietka odvolateľa na odôvodnenie rozsudku na strane 5. je nesprávna. Súd namiesto slova „vyššia“ uviedol slovo „nižšia“, ale s prihliadnutím na kontext je celkom zjavné, že ide o chybu v písaní.
27. Na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu podal odvolateľ odvolaciu repliku zo dňa 04.12.2018 (čl. 823) v ktorej označil argumentáciu žalovaného za účelovú a zavádzajúcu. K replike opätovne predložil zoznam záväzkov úpadcu existujúcich k 30.06.2009 a zoznam prihlásených pohľadávok do konkurzu, ktoré dôkazy označil za zákonným spôsobom preukázaný stav majetku úpadcu, ktorý ani ku dňu vyhlásenia konkurzu a ani ku dňu uzatvorenia kúpnej zmluvy nikdy nepostačoval na úhradu pohľadávok veriteľov. Bolo na žalovanom preukázať, že mal v čase vykonania uvedeného úkonu dostatok majetku na uspokojenie veriteľov, ktorých pohľadávky boli vo výške 822.359,77 eur. K odvolacej replike odvolateľ opätovne pripojil prílohy, ktoré predložil ako prílohy k odvolaniu a ktorými dôvodnosť svojej argumentácie a podaného odvolania podporoval.
28. V odvolacej replike žalobcu bola podaná žalovaným odvolacia duplika zo dňa 13.12.2018 (čl. 837). Žalovaný opakovane uviedol, že zoznam pohľadávok veriteľov úpadcu, ktorý existoval v čase uskutočnenia odporovaného právneho úkonu a ktorý žalobca označil ako „Analýza záväzkov OKAMEA s.r.o. a prihlásených pohľadávok v konkurze v €“ je dokument, ktorý žalobca po prvýkrát predložil po vyhlásení rozsudku, preto na tento dokument nie je možné v odvolacom konaní prihliadať. Ide o nový dôkaz, pri ktorom nebola dodržaná ani sudcovská ani zákonná koncentrácia konania, preto použitie tohto prostriedku je v odvolacom konaní neprípustné. Táto „Analýza“ preukazuje, že pri viacerých veriteľoch je výška pohľadávky prihlásenej do konkurzu vyššia ako výška pohľadávky ku dňu vykonania právneho úkonu ktorého sa odporuje, preto tvrdenie žalobcu o výške pohľadávok v sume 340.855,66 eur nemôžu byť správne. V „Analýze“ sú zjavne započítané i pohľadávky, ktoré v čase uskutočnenia právneho úkonu vôbec neexistovali a vznikli až neskôr. Okrem toho treba vziať do úvahy, že úspech žalobcu nezávisí od
výšky prihlásených pohľadávok veriteľov, ale od stavu majetku úpadcu po uskutočnení odporovaného právneho úkonu, teda či k ukráteniu veriteľov úpadcu vôbec dôjsť mohlo a či úpadcovi po uskutočnení tohto úkonu ešte zostal dostatočný majetok. Táto skutočnosť bola medzi stranami sporná, pričom dôkazné bremeno nesie žalobca ak tvrdí, že majetok úpadcu, ktorý mu po predmetnom úkone zostal na úhradu pohľadávok nepostačoval, hoci z relevantných dokladov žalovaného jednoznačne vyplýva, že dlžník mal aj po uskutočnení odporovaného právneho úkonu dostatok majetku na uspokojenie všetkých existujúcich pohľadávok svojich veriteľov a nielen tých, ktoré si prihlásili do konkurzu. Bol to žalobca, ktorý v konaní nebol schopný preukázať, že hodnota majetku úpadcu nebola dostatočná. Je nesporné, že zo strany žalobcu nebola v konaní preukázaná základná podmienka odporovateľnosti a tou je dôkaz, že stav majetku úpadcu po uskutočnení odporovaného právneho úkonu na uspokojenie veriteľov nepostačoval.
29. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, po skonštatovaní, že má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie dospel k záveru, že je vzhľadom na tvrdenia žalobcu potrebné dokazovanie zopakovať (§ 384 C.s.p.), preto vo veci nariadil odvolacie pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.).
30. Odvolací súd na pojednávaní vo veci vypočul právnych zástupcov strán, zopakoval s poukazom na ust. § 384 C.s.p. dokazovanie, aby tak vytvoril dostatočný podklad pre posúdenie správnosti vyhodnotenie dôkazov a dôvodnosti odvolania a na základe neho mohol vo veci meritórne rozhodnúť.
31. Žalobca i žalovaný konajúci prostredníctvom svojich právnych zástupcov predniesli odvolacie návrhy v zhode s písomnými stanoviskami, na ktorých zotrvali i po oboznámení sa s predbežným právnym posúdením veci odvolacím súdom.
32. Odročené pojednávania, ktoré sa uskutočnilo pred odvolacím súdom dňa 28.04.2020 a na ktoré bol právny zástupca žalobcu riadne predvolaný, ale sa nedostavil, svoju neprítomnosť neospravedlnil napriek tomu, že išlo o konanie, pri ktorom zákon vyžaduje povinné zastúpenie advokátom . Žalujúci správca sa pojednávania pred odvolacím súdom zúčastnil a k neprítomnosti advokáta uviedol, že zrejme z dôvodu opatrení vlády pre koronavírus sa advokát nedostavil. Odvolací súd z dôvodu neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu vyhlásil na pojednávaní uznesenie, podľa ktorého bude konať v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu, ktorý o odročenie pojednávania nežiadal.
33. Vyhlásením rozsudku dňa 28.04.2020 bolo pojednávanie skončené v čase o 9:58 hod. Po skončení odvolacieho pojednávania a počas lehoty na písomné vyhotovenie rozsudku bolo do spisu doručené elektronické podanie právneho zástupcu žalobcu, ktorý dodatočne svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil z dôvodu prijatých opatrení vlády SR na zamedzenie šírenia vírusu COVID-19. S tým, že nepovažoval za nevyhnutné sa pojednávania zúčastniť a predpokladal, že na pojednávaní bude len vyhlásený rozsudok. Ospravedlnenie neúčasti bolo odvolaciemu súdu podľa elektronického údaju doručené dňa 28.04.2020 v čase o 13:55 hod. čo bolo po skončení pojednávania, preto v zápisnici z pojednávania nie je táto skutočnosť zaznamenaná.
34. Po preskúmaní správnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, ktorými sa musí odvolací súd vo svojom rozhodnutí vysporiadať (§ 387 ods.3 C.s.p.), odvolací súd nezistil, že by v konaní došlo k vadám, na ktoré by mal prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 ods.2 C.s.p.), preto vychádzal iba z odvolacích dôvodov, ako ich odvolateľ vymedzil v odvolaní a ktoré odvolací súd podradil pod ust. § 365 ods.1 písm.d/,e/,f/,h/ C.s.p.
35. Odvolací dôvod uvedený v § 365 ods.1 písm. d/ C.s.p., podľa ktorého konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sa vzťahuje na tie odvolacie dôvody, ktoré nemožno podradiť pod ostatné v ust. § 365 C.s.p. uvedené dôvody, ale ktoré musia mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Existenciu takejto vady konania odvolací súd nezistil, nebolo zistené žiadne pochybenie vo vykonanom dokazovaní, ktoré by malo podstatný vplyv a vyvolalo potrebu zmeny
prvoinštančného rozhodnutia. Súd v tomto konaní neskúma súlad kúpnej ceny so zákonom o dani z príjmov, na ktorú vadu poukazuje odvolateľ.
36. Pre opodstatnenosť odvolacieho dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p. sa vyžaduje, aby súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Musí ísť o taký návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť podstatné skutkové zistenia, odmietnutím ktorého je strane znemožnené uniesť dôkazné bremeno. K uvedenému odvolací súd opäť poukazuje na vysvetlenie zamietnutia návrhu na vypočutie exekútora JUDr. Crkoňa a znalcov a znaleckých organizácií, ktoré odmietli vypracovať znalecký posudok na ocenenie majetku a ohodnotenie zásob kameniva pre nedostatočné podklady, s ktorým sa stotožňuje. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že ak žalobca považoval za vhodné podporiť svoje tvrdenia znaleckým posudkom, podľa už platného procesného predpisu mal možnosť v zmysle ust. § 209 C.s.p. sám predložiť súkromný znalecký posudok.
37. Odvolací argument založený na ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. znamená, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a teda sa týka nedostatkov v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcich v tom, že skutkové zistenie, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie sú nesprávne. Musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil po právnej stránke nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v dôsledku čoho je nesprávny a chybný súdom vyslovený právny názor a skutkové zistenie tak nezodpovedá vykonaným dôkazom, súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi vykonané opomenul, napriek tomu, že vyšli najavo. Nesprávne skutkové zistenia sú tiež také, ktoré súd založí na chybnom hodnotení dôkazov, čím nastane logický rozpor v ich hodnotení z hľadiska zákonnosti, pravdivosti, prípadne i dôležitosti.
38.Odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods.1 písm. h/ C.s.p., podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci znamená, že pri právnom posúdení, ktoré je činnosťou súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, vyvodzuje zo skutkového zistenia práva a povinnosti, ktoré majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu, je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
39. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolanie posudzuje len v medziach odvolacích dôvodov, pri rešpektovaní neprípustnosti novôt v odvolacom konaní, ak nie sú pre ich pripustenie splnené zákonom vyžadované podmienky (§ 366 C.s.p.) Z uvedené vyplýva, že odvolací súd posudzuje a zaoberá sa len tými závermi uvedenými v prvoinštančnom rozhodnutí, ktoré sú spojené s odvolateľom uvedenými a vymedzenými odvolacími dôvodmi a v medziach, v akých odvolateľ výrok rozhodnutia napáda. Odvolací súd sa zaoberá len tým, čo odvolateľ rozporuje v odvolaní. Čo nie je napadnuté odvolaním sa predmetom odvolacieho prieskumu nestáva a zostáva založené na záveroch, ku ktorým dospel a ktoré vyslovil v rozhodnutí prvoinštančný súd.
40. Odvolací súd pri posudzovaní dôvodnosti odvolania zopakoval dokazovanie ku skutkovému stavu zistenému prvoinštančným súdom, aby tak vytvoril dostatočný podklad pre svoje rozhodnutie.
41. Z rozhodnutia prvoinštančného súdu je zrejmé že žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania stavu majetku dlžníka - úpadcu k momentu uskutočnenia a účinnosti odporovaného právneho úkonu, pretože len zo skutočne zistených majetkových pomerov dlžníka -úpadcu možno ustáliť, či právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Bez konkrétnych dôkazov, na základe ktorých by bolo možné porovnať stav majetku pred uskutočnením právneho úkonu a po jeho účinnosti nemožno kvalifikovane vyhodnotiť dopad daného právneho úkonu na majetkovú sféru dlžníka - úpadcu.
42. Žalobca označuje kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi dlžníkom - úpadcom a žalovaným za ukracujúci právny úkon (§57 ods.4 ZKR), ktorý napĺňa skutkovú podstatu právneho úkonu bez primeraného plnenia v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, pri ktorom sa úpadok v čase urobenia právneho úkonu predpokladá, pokiaľ sa nepreukáže opak (§58 ods.2 ZKR).
43. Základom úspechu odporovacej žaloby je povinnosť žalobcu preukázať, že majetok dlžníka po účinnosti odporovaného právneho úkonu už nestačil na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov (v
dôsledku účinnosti odporovaného právneho úkonu) resp., že sa znížila miera uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka. Majetkové pomery úpadcu a jeho záväzky v čase vyhlásenia a po vyhlásení konkurzu sú z tohto pohľadu právne irelevantné. Ak k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov malo dôjsť uzavretím spornej zmluvy, musí správca v žalobe uviesť hodnotu majetku dlžníka pred a po účinnosti spornej zmluvy a sumu pohľadávok veriteľov, ktoré by sa mohli z tohto majetku dlžníka uspokojovať, pretože po účinnosti odporovaného právneho úkonu sa majetkové pomery dlžníka mohli do vyhlásenia konkurzu rôznym spôsobom meniť, rovnako ako aj výška jeho záväzkov. Argumentácia správcu, že majetok úpadcu v čase vyhlásenia konkurzu nepostačoval na uspokojenie pohľadávok veriteľov, inak by neboli splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu, nie je splnením jeho povinnosti hodnotu majetku skutočne zistiť. Nemôže postačovať iba domnienka žalobcu, podľa ktorej hodnota kameniva, ktoré mal dlžník - úpadca vedené vo svojom majetku je neprimeraná, pretože správca ho nemôže v konkurze za takúto cenu speňažiť. Podstatnou skutkovou okolnosťou je preukázanie, že dlžník nemal ani pred vykonaním odporovaného právneho úkonu dostatok majetku na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov a po účinnosti tohto právneho úkonu sa miera uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka ešte viac znížila. Samotnou realizáciou právneho úkonu nemusí nastať úpadok dlžníka a nemusí znamenať ukrátenie v zmysle ekonomického dopadu. Súd neopomenul, že v tomto konaní bol právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, kedy zákon úpadok priamo predpokladá a je na nadobúdateľovi prospechu preukázať opak, úpadok predpokladaný zákonom (§58 ods.2 ZKR) ale automaticky neznamená ukrátenie veriteľov, ktorú skutočnosť musí preukázať žalobca. Súd prvej inštancie napriek pôvodnej snahe znaleckým dokazovaním zistiť všeobecnú hodnotu majetku úpadcu od tohto dôkazu upustil z dôvodu stanovísk zaslaných súdu do konania pribratými znaleckými organizáciami, ktoré súdu oznámili, že z podkladov, ktoré im poskytol správca, nie je možné objektívne znaleckú úlohu splniť. Na uvedenom skutkovom zistení súd prvej inštancie založil svoje následné rozhodnutie vo veci, k čomu poukázal na dôkaznú povinnosť, ktorú nesie v konaní žalobca a ktorý mohol vzhľadom na novú procesnú úpravu prijatú zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok využiť a sám predložiť znalecký posudok, ktorým by svoje tvrdenia preukázal. Obrana žalobcu, ktorý uvádzal, že nemá na vykonanie takéhoto dôkazu žiadne zdroje nemôže obstáť.
44. Odvolateľ tak počas celého konania pred prvoinštančným súdom ako i v podanom odvolaní akcentuje len majetkom úpadcu zistenom pri vyhlásení konkurzu, súpisom majetku v konkurze zverejnenom v Obchodných vestníkoch (č.l.785-786), záväzkami dlžníka po splatnosti zistenými ku dňu 30.06.2009 vo výške 822 359,77 eur (č.l.78, 140 a tiež 801) a dokladom označeným ako Analýza záväzkov OKAMEA s.r.o. k 30.06.2009 prihlásených v konkurze vo výške 458 482,53 eur, z ktorých boli prihlásené a uznané pohľadávky vo výške 340 855,66 eur (č.l. 802) a opakovane rozporuje metodiku použitú znalcami pri oceňovaní kameniva. Hodnotu majetku dlžníka -úpadcu v čase vykonania odporovaného právneho úkonu ale ako strana sporu, ktorá má povinnosť ju preukázať stále nepreukázal.
45. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolateľ v jednotlivých odvolaniach podaných voči rozhodnutiam prvoinštančného súdu opakovane argumentuje výškou záväzkov úpadcu a tvrdí, že majetok dlžníka v čase vykonania odporovaného právneho úkonu určite nemohol postačovať na uspokojenie dlžníkových záväzkov, inak by nedošlo k vyhláseniu konkurzu. Hodnotu majetku dlžníka - úpadcu v čase pred uzatvorením a po uzatvorení odporovaného právneho úkonu ale nepreukázal a jednoznačne žiadnym údajom neoznačil. Dôkazy, na ktoré poukazuje sú podkladmi vyžadovanými pri posúdení splnenia náležitostí pre vyhlásenie konkurzu, ale nie dôkazmi pre posúdenie opodstatnenosti odporovateľnosti. Z uvedeného dôvodu preto ani odkaz žalobcu na nemožnosť v konkurze predať kamenivo za hodnotu, ktorú mal dlžník uvedenú v majetku, nie je dôkazom o hodnote celého majetku dlžníka - úpadcu v čase účinnosti odporovaného právneho úkonu. Okrem toho sa žalobca pri spochybnení a popieraní hodnoty majetku zameral len na hodnotu kameniva nachádzajúceho sa v kameňolomoch patriacich dlžníkovi - úpadcovi, ale v žiadnom podaní neuvádza hodnotu a výšku pohľadávok dlžníka, ktoré rovnako tvoria jeho majetok, ani hodnotou nehnuteľností, ktoré v čase účinnosti odporovaného právneho úkonu dlžník
- úpadca vlastnil a ktoré vlastníctvo žalobca nepopiera, ale zdôrazňuje, že v čase vyhlásenia konkurzu už dlžník - úpadca tieto nehnuteľnosti predal. Pre úspech žaloby ale musí mať súd preukázanú hodnotu majetku dlžníka v rozhodnom čase, bez ktorej nemožno ustáliť, že ide o úkon, ktorému možno úspešne odporovať. Správca nesprávne v žalobe vychádza z výšky pohľadávok veriteľov v čase vykonania úkonu a k tomu z trhovej hodnoty majetku podliehajúceho konkurzu bez splnenia povinnosti kvalifikovane preukázať hodnotu majetku pred a po právnom úkone, ktorému odporuje.
46. Na nedôvodný argument odvolací súd považuje i odkaz odvolateľa na obsah znenia poslednej vety odseku 5. odôvodnenia rozsudku. Z kontextu a významu celého odseku niet pochýb o tom, že súd len omylom použil antonymum (slovo „nižšia“) namiesto slova „vyššia“.
47. Na základe zistených skutočností odvolací súd uzaviera, že pre úspech žaloby založenej na ukracujúcom právnom úkone je potrebné porovnať hodnotu majetku a k tomu zo strany správcu uviesť stav majetku pred právnym úkonom ktorému sa odporuje a po ňom. Uvedené nebolo v konaní splnené a správcom preukázané, na základe ktorého nedostatku súd prvej inštancie žalobu zamietol a s ktorým rozhodnutím sa stotožnil i odvolací súd.
48. Odvolateľ napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, preto odvolací súd preskúmal aj výrok prvoinštančného súdu, ktorým návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. K uvedenému rozhodnutiu odvolateľ neoznačil žiadne také odvolacie dôvody, ktoré by vyžadovali potrebu jeho zmeny, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. potvrdil.
49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. a nárok na náhradu trov priznal žalovanému voči žalobcovi.
Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 2 : 1. Odlišné stanovisko
1. Podľa § 394 ods. 1 C. s. p. pripájam svoje odlišné stanovisko k rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 21 CoKR 15/2018 z 28. apríla 2020, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 25 Cbi 3/2011-778 z 19. októbra 2018, pretože s jeho výrokom nesúhlasím.
2. Odvolací súd mal podľa mňa napadnutý rozsudok zmeniť, vyhovieť žalobe a určiť neúčinnosť kúpnej zmluvy z 15. júna 2009 medzi úpadcom (OKAMEA s.r.o.) a žalovaným a uložiť žalovanému vydať predmet kúpy (označené nehnuteľnosti).
3. V prerokúvanej veci sa žalobca - správca podstaty úpadcu domáhal vyslovenia neúčinnosti tohto úkonu, pretože bol urobený bez primeraného protiplnenia podľa § 58 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom k 15. júnu 2009. Žalobca už v žalobe predniesol, že nehnuteľnosti boli predané za 66.380 €, hoci ich skutočná hodnota bola 663.880 €, pričom tento rozdiel by pokryl úhradu pohľadávok veriteľov prihlásených do konkurzu. Zároveň namietol, že úkon bol vykonaný v prospech spriaznenej osoby, keďže konateľom úpadcu aj žalovaného bola tá istá osoba - Miroslav Horváth. Súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol (už v poradí tretím rozsudkom), keď dospel k záveru, že žalobcu zaťažovalo bremeno dokázať, že v dôsledkom odporovaného úkonu bolo ukrátenie veriteľov, t. j. že majetok úpadcu po vykonaní úkonu nepostačoval na uspokojenie jeho záväzkov v čase vykonania tohto úkonu, neskôr prihlásených a uznaných v konkurze. Podstatou sporu v tomto smere bola hodnota inej nehnuteľnosti (kameňolomu), ktorá mala úpadcovi zostať a ktorej hodnota bola v konaní sporná. Žalovaný predložil do konania ešte pred 1. júlom 2016 súkromný znalecký posudok, súd prvej inštancie ustanovil aj znalca na zistenie hodnoty tejto nehnuteľnosti. Znalcom sa nepodarilo jednoznačne ustáliť hodnotu nehnuteľnosti, z čoho súd prvej inštancie vyvodil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie toho, že by majetok úpadcu po odporovanom úkone nestačil na uspokojenie jeho pohľadávok.
4. Odpoveď väčšinového rozhodnutia na túto podstatnú otázku je podľa mňa predovšetkým nedostatočná. Podstata jeho argumentácie je zhrnutá v ods. 43 odôvodnenia, ktoré tvorí sčasti jednak doslovne odpísaná časť odôvodnenia judikátu R 33/2016, ktoré je sčasti doplnené tvrdením, že ukrátenie veriteľov musí žalobca dokázať napriek domnienke úpadku, ak je odporovaný úkon urobený v prospech spriaznenej osoby (§ 58 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z.). Väčšinové rozhodnutie však už nijakým spôsobom neanalyzuje, čo táto domnienka znamená z hmotnoprávneho hľadiska a aké má procesnoprávne následky na bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu. Pokiaľ by väčšinové rozhodnutie takúto analýzu vykonalo, nemohlo by dospieť k tomu záveru, ku ktorému dospelo, pretože by zistilo, že jeho záver odporuje sám sebe.
5. Žalobca odporoval kúpnej zmluve z 15. júna 2009 ako úkonu bez primeraného protiplnenia. Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. je právnym úkonom bez primeraného protiplnenia okrem iného odplatný právny úkon dlžníka, na ktorého základe dlžník poskytol plnenie, ktorého obvyklá cena je podstatne vyššia ako obvyklá cena plnenia, ktoré na jeho základe získal. Z obsahu samotnej odporovanej kúpnej zmluvy vyplýva, že kúpna cena predávaných nehnuteľností, ktorá bola v hotovosti (!) zaplatená úpadcovi, bola 66.387,84 €. Z obsahu spisu potom nie je zrejmé, že by žalovaný počas konania až do vydania rozsudku súdu prvej inštancie kedykoľvek poprel, že obvyklá hodnota týchto nehnuteľností predaných kúpnou zmluvou z 15. júna 2009 bola iná než žalobcom tvrdených 663.880 €. Podľa môjho názoru nemožno pochybovať o tom, že obvyklá cena predmetu kúpy vo desaťnásobku kúpnej ceny, ktorú zaň úpadca získa, je podstatne vyššia v zmysle § 58 ods. 1 cit. zák. Podmienkou odporovania právnemu úkonu bez primeraného protiplnenia podľa § 58 ods. 2 cit. zák. však zároveň je to, aby spôsobil úpadok dlžníka alebo bol urobený počas úpadku dlžníka. Ak však ide o právny urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, úpadok dlžníka v čase urobenia právneho úkonu sa predpokladá. Na rozdiel od prvej vety sa pritom nepredpokladalo, že takýto úkon spôsobil úpadok, ale že dlžník v čase jeho vykonania už v úpadku bol. V danej veci medzi stranami počas konania nebolo sporné, že úpadca a žalovaný boli k 15. júnu 2009 spriaznenými osobami podľa § 9 ods. 1 písm. e) a ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z., keďže jediným spoločníkom oboch spoločností (teda osobou majúca v nich kvalifikovanú účasť) bol Miroslav Horváth. Dôsledkom toho tak bolo, že úpadok úpadcu sa k 15. júnu 2009 predpokladal.
6. Pojem úpadku bol vymedzený v § 3 zákona č. 7/2005 Z. z. v znení účinnom k 15. júnu 2009. Podľa ods. 1 je dlžník v úpadku, ak je platobne neschopný alebo predlžený. Podľa ods. 2 je platobne neschopným ten, kto má viac ako jedného veriteľa a nie je schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti viac ako jeden peňažný záväzok. Podľa ods. 3 je predlžený ten, kto je povinný viesť účtovníctvo podľa osobitného predpisu a má viac ako jedného veriteľa a hodnota jeho splatných záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku. Uznaná výkladová zásada hovorí, že pokiaľ sa v určitom právnom predpise používajú totožné pojmy, treba nimi rozumieť totožné inštitúty. Ak teda § 58 ods. 2 druhá veta cit. zák. pri úkone v prospech spriaznenej osoby predpokladá úpadok dlžníka, znamená to, že predpokladá úpadok v zmysle § 3 cit. zák. Znamená to teda, že v tomto prípade sa predpokladá, že úpadca je v čase urobenia právneho úkonu tak platobne neschopný v zmysle § 3 ods. 2, ako aj predlžený v zmysle § 3 ods. 3. Z ustanovenia § 58 ods. 2 druhej vety totiž nevyplýva, že by sa predpokladalo len to, že úpadca je platobne neschopný, alebo že by sa predpokladalo len jeho predlženie. Zákon jasne a zrozumiteľne hovorí, že sa predpokladá jeho úpadok bez obmedzenia konkrétnej formy úpadku. Podrobnosti o spôsobe určenia úpadku upravovala vyhláška MS SR č. 643/2005 Z. z., ktorá v prípade určenia predlženia (§ 2) výslovne ustanovovala, že pri stanovení hodnoty majetku sa vychádzalo z účtovnej hodnoty, preto aj za majetok výslovne označovala majetok v účtovnom zmysle [§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 431/2002 Z. z.]. Naopak, pri určení hodnoty splatného záväzku sa vychádzalo z jeho sumy.
7. Z uvedených ustanovení tak podľa mňa celkom jasne vyplýva, že ak § 58 ods. 2 druhá veta zákona č. 7/2005 Z. z. normuje domnienku existencie úpadku dlžníka (úpadcu) v čase vykonania úkonu v prospech spriaznenej osoby, normuje tým aj to, že sa predpokladá, že hodnota splatných záväzkov (t. j. splatných pohľadávok veriteľov dlžníka) je vyššia než hodnota jeho majetku vedená v účtovníctve (teda predlženie, § 3 ods. 3). Z logiky podnikateľskej činnosti je pritom zrejmé, že suma splatných pohľadávok veriteľov je najviac rovná sume všetkých pohľadávok (to v prípade, že sú všetky pohľadávky veriteľov už splatné), spravidla však nižšia než suma všetkých pohľadávok (keďže časť pohľadávok ešte nie je splatná). Z toho potom ale rovnako logicky plynie, že ak v čase úpadku už suma splatných pohľadávok prevyšuje účtovnú hodnotu majetku, o to viac ju bude prevyšovať suma všetkých (splatných aj nesplatných) pohľadávok. Z uvedených ustanovení tak potom podľa mňa nemožno vyvodiť iný záver než to, že ustanovenie § 58 ods. 2 druhej vety zákona č. 7/2005 Z. z. normuje domnienku, že v čase urobenia odporovaného úkonu v prospech spriaznenej osoby má úpadca (splatné) pohľadávky v sume prevyšujúcej účtovnú hodnotu jeho majetku. Ako už bolo uvedené, z uvedenej vety vyplýva, že takýto stav v čase vykonania majetku už existoval, keďže citované ustanovenie nenormuje domnienku, že by úpadok nastal v dôsledku tohto úkonu, ale že už tu bol v čase úkonu. Ak teda za úpadku dôjde ešte k úkonu bez primeraného protiplnenia, hodnota majetku dlžníka sa ešte viac zníži bez toho, aby sa zvýšila o primerané protiplnenie, takže predlženie dlžníka sa v dôsledku tohto úkonu môže len prehĺbiť. Z uvedeného teda plynie jediný logický a správny záver, že v tomto prípade zákon predpokladá, že už pred vykonaním úkonu účtovne evidovaný majetok dlžníka nepostačoval na úhradu ani jeho splatných záväzkov, teda logicky ani na úhradu všetkých záväzkov, a úkon bez primeraného protiplnenia tento stav len prehĺbil.
8. Z judikátu, z ktorého väčšinové rozhodnutie hojne cituje (bez toho, aby uviedlo, že ide o judikát R 33/2016), však vyplýva, že predpokladom odporovateľnosti je zníženie uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka, čo predpokladá také zmenšenie hodnoty jeho majetku, že po účinnosti odporovaného právneho úkonu sa zníži uspokojenie pohľadávok veriteľov. K tomu dochádza jednak vtedy, keď dlžník nemal ani pred vykonaním odporovaného úkonu dostatok majetku na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov, ako aj vtedy, keď dôjde k odporovaným právnym úkonom, k zníženiu hodnoty majetku dlžníka tak, že zostávajúci majetok dlžníka nepostačí na uspokojenie pohľadávok veriteľov dlžníka. Z výkladu uvedeného v predošlých odsekoch tohto odlišného stanoviska je však zrejmé, že všetky tieto predpoklady sú obsahom zákonnej domnienky existencie úpadku, ktorá vyplýva z § 58 ods. 2 druhej vety zákona č. 7/2005 Z. z. Z existencie úpadku vyplýva, že už v čase úkonu dlžník nemá (aspoň účtovne) dostatok majetok na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov, pričom v dôsledku úkonu bez primeraného protiplnenia k podstatnému zvýšeniu majetku spravidla ani nemohlo dôjsť. Inak povedané, existenciou domnienky podľa § 58 ods. 2 druhej vety cit. zák. je zároveň založená domnienka takéhoto nesúladu medzi majetkom a záväzkami, ktorý je pojmovým znakom zníženia uspokojenia pohľadávok veriteľov.
9. Podľa čl. 8 základných princípov C. s. p. sú strany povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoju tvrdenia dôkazmi. Strana je tak povinná splniť bremeno tvrdenia, teda tvrdiť potrebné rozhodné skutočnosti; potrebnosť je určovaná hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Každá zo strán je pritom povinná tvrdiť (a v prípade sporu dokázať) existenciu znakov skutkovej podstaty (hypotézy) tej právnej normy, ktorej právny následok (dispozícia) je v jej prospech (porov. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009). Pokiaľ určitá strana chce vo svoj prospech vyvodzovať následok normy, ktorá zakladá určitú domnienku, potom je povinná tvrdiť a dokázať (len) existenciu znakov skutkovej podstaty, ktorá práve túto domnienku zakladá. Podľa § 192 C. s. p. potom totiž platí, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak. Ak je teda v konaní dokázaná existencia znakov skutkovej podstaty normy, ktorá zakladá určitú domnienku, potom je podľa cit. čl. 8 základných princípov C. s. p. povinnosťou strany, ktorá chce takúto domnienku zákonným spôsobom vyvrátiť, aby označila na to potrebné skutkové tvrdenia a podoprela ich dôkazy.
10. Na základe uvedeného je teda zrejmé, že žalobcovi v prerokúvanej veci stačilo tvrdiť také skutočnosti, z ktorých vyplývalo jednak to, že kúpna zmluva z 15. júna 2009 je právnym úkonom bez primeraného protiplnenia na účely § 58 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. (čo žalovaný počas konania nikdy jasne nepoprel), jednak to, že tento úkon bol urobený medzi spriaznenými osobami v zmysle § 58 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. (čo takisto nebolo za konania sporné). Pokiaľ žalobca teda rozhodné skutočnosti v tomto smere tvrdil a neboli popreté, uniesol svoje bremená tvrdenia podľa čl. 8 základných princípov C. s. p. Dôsledkom toho bol právny následok § 58 ods. 2 druhej vety - teda vznik domnienky úpadku úpadcu k 15. júnu 2009, teda v zmysle cit. § 3 zákona č. 7/2005 Z. z. a vyhlášky č. 643/2005 Z. z. vznik domnienky, že účtovný majetok úpadcu nepostačoval na uspokojenie (splatných a o to viac všetkých) záväzkov dlžníka voči veriteľom. Tieto skutočnosti sa teda v zmysle cit. § 192 C. s. p. v konaní mali považovať za preukázané a bolo úlohou žalovaného predniesť rozhodné skutočnosti a navrhnúť dôkazy na preukázanie opaku.
11. Väčšinové rozhodnutie sa preto v kľúčovej otázke dopúšťa zásadnej chyby, keď celkom v rozpore s hore citovanými právnymi normami dospieva k záveru, že žalobcu zaťažuje aj bremeno dôkazu ohľadom stavu majetku a záväzkov úpadcu v čase urobenia odporovaného úkonu - kúpnej zmluvy z 15. júna 2009 a po ňom. Argumentácia väčšinového rozsudku je potom v skutočnosti rozporná, ak na jednej strane tvrdí, že „neopomenul, že v tomto konaní bol právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, kedy zákon úpadok priamo predpokladá a je na nadobúdateľovi prospechu preukázať opak...“, zároveň však v tej istej vete tvrdí, že to neznamená ukrátenie veriteľov, čo musí dokázať žalobca. Nie je zrejmé, čo iné by domnienka existencie úpadku mala znamenať než to, že sú naplnené podmienky § 3 zákona č. 7/2005 Z. z., medzi nimi aj predlženie dlžníka, teda že jeho splatné záväzky prevyšujú účtovnú hodnotu jeho majetku. Nie je zrejmé, čo teda väčšinový rozsudok „neopomenul“, keď celkom v rozpore s tým aj tak zaťažil žalobcu plným dôkazným bremenom, teda tak, ako keby tu žiadnej domnienky úpadku nebolo.
12. Podľa môjho názoru tak v prerokúvanej veci mal odvolací súd správne dospieť k záveru, že žalovaného zaťažuje bremeno tvrdenia a dôkazu, že k 15. júnu 2009 nebol úpadca v úpadku, teda
že suma jeho splatných pohľadávok bola vyššia než účtovná hodnota jeho majetku. Žalovaný teda mohol dokázať napr. to, že účtovná hodnota majetku bola v skutočnosti vyššia než bola vedená v účtovníctve, že časť pohľadávok nebola splatná, prípadne že vôbec neexistovala, v dôsledku čoho tu neboli podmienky úpadku. Pokiaľ by žalovaný takéto skutočnosti tvrdil a dokázal, súd by bol musel posúdiť, aký by to malo vplyv na existenciu ukrátenia veriteľov v čase urobenia úkonu. Žalovaný sa však za konania bránil len tým, že úpadcovi aj po vykonaní úkonu zostal majetok - nehnuteľnosti s kameňolomom, ktorého skutočná (nie účtovná) hodnota bola podstatne vyššia, v dôsledku čoho jeho majetok v čase úkonu bol v skutočnosti vyšší a postačoval na uspokojenie jeho veriteľov, a z dôvodov podrobne rozvedených vyššie ho v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno. Dôkazným bremenom je pritom procesné bremeno, na základe ktorého možno v prípade, že skutkový stav nie je možné dostatočne zistiť (non liquet), rozdeliť dôsledky tohto nedostatočného zistenia medzi jednotlivé sporové strany. Pokiaľ strana neunesie bremeno, ktoré ju zaťažuje, a súd si na základe hodnotenia dôkazov nevytvorí dostatočné presvedčenie o skutočnosti, ktorá napĺňa znak skutkovej podstaty normy, ktorá je v jej prospech, bude to mať rovnaké účinky, ako keby strana túto skutočnosť nedokázala vôbec.
13. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku spôsobom súladným s § 191 C. s. p. vysvetlil, prečo v danej veci z vykonaného dokazovania nepovažuje za dostatočne ustálenú hodnotu kameňolomu, ktorý mal tvoriť podstatnú časť majetku úpadcu po spornom odporovanom úkone - kúpnej zmluve z 15. júna 2009 a ktorým malo byť zabezpečené, že tento majetok postačuje na uspokojenie veriteľov aj po tomto úkone. Súdu prvej inštancie sa totiž nepodarilo zabezpečiť dostatočne presvedčivé a presné znalecké vyriešenie tejto otázky. V tejto súvislosti je podstatné, že súd prvej inštancie neurobil konkrétne skutkové zistenie týchto dvoch veličín, teda nezistil jasne, aká bola hodnota tohto kameňolomu a neurobil teda ani zistenie, že by hodnota majetku úpadcu bola väčšia alebo menšia než suma pohľadávok jeho veriteľov. Súd prvej inštancie výslovne uzavrel, že sa mu takéto zistenie nepodarilo urobiť, teda spor rozhodol práve na základe pravidiel rozdelenia dôkazného bremena. V rozpore s hore podaným výkladom však žalobcu zaťažil dôkazným bremenom dokázať hodnotu týchto veličín, takže ich nedokázanie pričítal na jeho ťarchu. Správne mal byť totiž týmto dôkazným bremenom zaťažený žalovaný a jeho neunesenie tak malo ísť na jeho ťarchu. Neunesením dôkazného bremena tak podľa § 192 C. s. p. zostali zachované účinky domnienky úpadku úpadcu k 15. júnu 2009, teda aj domnienka toho, že suma (splatných) pohľadávok úpadku k tomuto dňu prevyšovala účtovnú hodnotu jeho majetku. Ak však zostali zachované účinky tejto domnienky, tak žalobca tým preukázal naplnenie prvého predpokladu odporovateľnosti - zníženia uspokojenia veriteľov v dôsledku odporovaného úkonu. Keďže boli splnené aj všetky ostatné podmienky odporovateľovi podľa § 58 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z., mal odvolací súd žalobe žalobcu vyhovieť.
14. Zo všetkých uvedených dôvodov som nemohol hlasovať za väčšinové rozhodnutie o potvrdení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a to o to viac, že neexistuje ustálená prax najvyšších súdnych autorít (Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR), ktorá by túto otázku riešila.
15. Podľa § 394 ods. 1 C. s. p. sa toto odlišné stanovisko pripojí k rozhodnutiu a doručí sa stranám.
Trnava 28. apríla 2020
Mgr. Michal N o v o t n ý sudca
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je dovolanie prípustné ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).