Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26CoE-11-2020.pdf
PDF · 95.14 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoE/11/2020
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a členov senátu JUDr. a JUDr. Ingrid Kalinákovej v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advocate, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnej: E. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. R. XXXX/XXX, XXX XX E., o vymoženie 340,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 14Er/311/2015-50 zo dňa 5.12.2019, jednomyseľne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie v odvolaním napadnutej časti, t.j. vo výroku I. o vyhovení námietkam povinnej proti exekúcii.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „exekučný súd“) napadnutým uznesením námietkam povinnej proti exekúcii vyhovel a zároveň vyhovel námietkam povinnej aj proti trovám exekúcie.
2. V odôvodnení uviedol, že na návrh oprávneného sa dňa 27.2.2015 začalo exekučné konanie proti povinnej na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. sp.zn. J zo dňa 6.11.2014. Súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 4.8.2015. Upovedomenie o začatí exekúcie bolo vydané dňa 31.8.2015 a povinnej bolo doručené dňa 22.9.2015. Dňa 25.9.2015 podala povinná na poštovú prepravu námietky z dôvodu, že exekúciu považovala za nezákonnú a to s poukazom na nulitný exekučný titul, keďže povinná nemohla vyjadriť nesúhlas s rozhodcovskou zmluvou, nebola poučená o význame rozhodcovského konania ani o tom, čo to znamená. Rozhodcovskú zmluvu považovala za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Exekučný súd námietky povinnej vyhodnotil ako relevantné z dôvodu, že medzi oprávneným a povinnou došlo k uzatvoreniu zmluvy o úvere č. 701001402 dňa 30.7.2012, ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú, pričom poukázal na fakt, že v rovnaký deň došlo aj k uzatvoreniu Rozhodcovskej zmluvy. Čo sa týka individuálneho vyjednania rozhodcovskej zmluvy súd uviedol, že ak má byť táto právom akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, pričom slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba znamená. Spôsob, akým oprávnený predložil povinnej ako spotrebiteľke rozhodcovskú zmluvu, exekučný súd vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku podľa § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Čo sa týka platnosti samotnej zmluvy poukázal na stanovisko schválené na spoločnom rokovaní občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove v korelácií na článok II. rozhodcovskej zmluvy zo dňa 30.7.2012, pričom dospel k záveru, že uvedené ustanovenie zmluvy zdanlivo dáva spotrebiteľovi možnosť výberu medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, avšak v prípade, ak by dodávateľ podal žalobu na rozhodcovský súd predtým ako spotrebiteľ podal žalobu na všeobecný súd, neplatí ustanovenie vyššie uvedenej rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorého podaním žaloby ktorejkoľvek zmluvnej strany na všeobecný súd dochádza k rozviazaniu rozhodcovskej zmluvy, a teda spotrebiteľ je v takomto prípade nútený
podrobiť sa začatému rozhodcovskému konaniu na rozhodcovskom súde, ktorého právomoc je založená vyššie uvedenou rozhodcovskou zmluvou. Zároveň uviedol, že ani miesto konania rozhodcovského súdu nespĺňa požiadavku dostupnosti. Poukazujúc na uvedené, exekučný súd posúdil rozhodcovskú zmluvu ako neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktorá je absolútne neplatná, a preto ani rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci rozhodnúť a vydať exekučný titul. Vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a s tým spojenú nemožnosť založiť právomoc rozhodcovského súdu, súd námietkam povinnej v celom rozsahu vyhovel a zároveň vyhovel aj námietkam voči trovám, keďže vedenie exekúcie od jej počiatku považoval za nedôvodné.
3. V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený proti výroku I, teda proti výroku, ktorým bolo námietkam povinnej vyhovené. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové zistenia. Uviedol, že v zmysle zmluvy o úvere sa zmluvné strany dohodli, že ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Oprávnený uviedol, že závery exekučného súdu sú v rozpore so závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/15 a to v tom, že z rozhodnutia Súdneho dvora vyplýva, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči a taktiež, že všetky náležitosti zmluvy musia byť podpísané. K rozhodcovskej zmluvy oprávnený uviedol, že je nepochybné, že rozhodcovská zmluva dojednaná medzi zmluvnými stranami bola nevýhradná, nakoľko umožňovala každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo prostredníctvom všeobecného súdu, preto nemožno tvrdiť, že z nej vyplývalo, že povinný musí riešiť spory s oprávneným výlučne v rozhodcovskom konaní. Z bodu 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru nevyplýva podľa oprávneného výhradné použitie rozhodcovského súdu ale len vymedzenie možnosti využitia mimosúdnych inštitútov riešenia sporov. Platnosť právneho úkonu podľa názoru oprávneného je potrebné hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu ale nemusia nastať po jeho uzavretí. Za dôležité považoval to, či zmluva v čase jej uzavretia umožňovala spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Poukázal na rozhodnutia, ktoré pripustili možnosť použitia rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve. Čo sa týka neprípustnosti rozhodcovského konania pre vzdialenosť rozhodcovského súdu od bydliska povinnej, oprávnený uviedol, že pre rozhodcovské konanie je príznačná písomná forma, a preto miesto konania nie je zásadné a dôležité. K individuálnemu dojednaniu zmluvy oprávnený poznamenal, že nie vždy sa uzatvára rozhodcovská zmluva, pričom v predmetnom prípade ide o samostatný dokument, preto má klient na výber, či ho príjme alebo nie. Oprávnený mal za to, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne v zmysle aktuálne platných právnych predpisov, pričom samotný zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 ods. 2 písm. v) zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje mimosúdne riešenie sporov a taktiež táto možnosť vyplýva aj zo smernice č. 2005/48/ES o spotrebiteľských úveroch. Na základe uvedených skutočností mal oprávnený za to, že rozhodcovská zmluva bola platná, keďže bola uzatvorená na samostatnom papieri, oddelená od zmluvy o úvere a bola individuálne dojednaná s tým, že povinná bola o následkoch jej uzatvorenia poučená.
4. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. S poukazom na to, že voči výroku II. o vyhovení námietkam povinnej proti trovám exekúcie nebol podaný opravný prostriedok, tento výrok nadobudol právoplatnosť a nie je predmetom preskúmania odvolacím súdom, preto odvolací súd sa ďalej bude zaoberať len výrokom I. o vyhovení námietkam povinnej.
5. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP), konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a už len na zdôraznenie jeho správnosti uvádza.
6. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku v platnom znení, Ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
7. Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku v znení do 31.3.2017, povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.
8. Exekúciu je možné viesť len na základe spôsobilého exekučného titulu, ktorý bol vydaný orgánom s právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Vzhľadom k uvedenej skutočností je exekučný súd povinný na túto skutočnosť prihliadať po celú dobu exekučného konania. Nejde o preskúmavanie vecnej správnosti vydaného rozhodcovského rozsudku, ale o jeho materiálnu a formálnu spôsobilosť byť exekučným titulom. V prejednávanom prípade exekučný súd skúmal, či rozhodcovskému orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, bola daná právomoc vo veci konať, pričom dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy a s tým spojenej aj absencii dohody zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spory vzniknuté medzi nimi. Odvolací súd sa stotožnil so závermi exekučného súdu, keďže v prípade zistenia neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky, je namieste konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu.
9. K právomoci exekučného súdu skúmať exekučný titul už Najvyšší súd vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.
10. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského rozsudku, ktorý má svoj základ v neplatnej rozhodcovskej zmluve je neprípustná a exekučný súd na to prihliada v každom štádiu konania, preto prvoinštančný súd správne vyhovel námietkam povinnej, nakoľko ide o dôvod, pre ktorý je exekúcia neprípustná (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007 vydaný pod sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ ... „Ak v preskúmavanej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná“.(opäť 3Cdo 146/2011) Obdobne porov. aj uznesenie NS SR vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu vo veciach IV.55/2011, IV.60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1. novembra 2011.
11. Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku, čo potvrdzuje aj uznesenie Ústavného súdu SR z 09.12. 2010, sp. zn. II. ÚS 545/2010-15 ako aj vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu, je zrejmé, že exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie a to na návrh ako aj bez návrhu účastníka konania. V prípade, ak exekučný súd dospeje k záberu, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať, a teda v predmetnom prípade postupoval správne, ak námietkam povinnej týkajúcich sa uvádzaných skutočnosti vyhovel.
12. Čo sa týka samotnej platnosti rozhodcovskej zmluvy táto bola dohodnutá na samostatnej listine, avšak nemožno konštatovať jej individuálne vyjednanie z dôvodu, že ak má byť rozhodcovská zmluva právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo konkrétna voľba znamená. Kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvu je zväčša forma uzavretej zmluvy, t.j. skutočnosť, že rozhodcovská zmluva bola predložená povinnému ako spotrebiteľovi v podobe formulárovej zmluvy, bez možnosti zmeny jej obsahu, či výberu konkrétneho rozhodcovského súdu. Takto to bolo aj v prípade preskúmanej rozhodcovskej zmluvy. V danom prípade ide o rozhodcovskú zmluvu podľa zákona č. 244/2002 Z. z. Vzhľadom na notoricky známu metódu uzatvárania spotrebiteľských zmlúv predkladaním viacerých formulárov na vyplnenie niekoľko málo údajov o osobe dlžníka - spotrebiteľa, pričom na zakladanie viacerých rôznych právnych vzťahov v tom istom čase so spotrebiteľom používa rôzne formuláre (napr. zmluva o úvere, dohoda o uznaní záväzku, rozhodcovská zmluva), vyššie uvedený záver (že nejde o individuálne uzavretú zmluvu) musí dodávateľ vyvrátiť (§53 ods. 3 OZ), avšak inak, ako len poukazom na to, že použil formulár legitimizovaný zákonom. Pri nezmenenej metodike uzatvárania spotrebiteľských zmlúv, ani v tomto prípade odvolací súd nezistil odklon od dlhoročne používanej formy („predloženia listiny na podpis“), a preto nezistil v predmetnej veci individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy. Oprávnený neuniesol dôkazné bremeno ohľadom individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy.
13. Odvolací súd sa vo vzťahu k tejto individuálne nedojednanej zmluvnej podmienke pri rozhodovaní o jej neprijateľnosti pridržiava spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.09.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31.12.2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“
14. S poukazom na uvedené je zrejmé, že rozhodcovská zmluva síce na prvý pohľad umožňovala možnosť voľby medzi všeobecným a rozhodcovským súdom ale za predpokladu, že by žalobu podal dodávateľ na rozhodcovský súd, spotrebiteľ by stratil právo domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde, pričom k uvedenej situácií došlo bez toho, aby bola povinná o tejto skutočnosti osobitne upovedomená, aby jej bol vysvetlený rozdiel medzi rozhodcovským a súdnym konaním a aby sa mohla slobodne rozhodnúť, či s takýmito podmienkami súhlasí bez toho, aby mali vplyv na poskytnutie úveru oprávneným. Na základe uvedených skutočností možno súhlasiť so súdom prvej inštancie, ak takúto podmienku v spotrebiteľskej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú, neplatnú a tak nezakladajúcu právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci a z uvedených dôvodov vyhodnotil exekúciu ako neprípustnú a preto námietkam povinnej vyhovel.
15. Rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd uvádza, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora EÚ C-240/98 -C-244/98 Oceano Grupo Editorial: „Podmienka, ktorá deleguje právomoci vzhľadom na všetky vyvstávajúce spory na súd v územnej jurisdikcii, kde má predajca alebo dodávateľ svoje hlavné obchodné sídlo, zaväzuje spotrebiteľa podrobiť sa výhradne jurisdikcii súdu, ktorý môže byt ďaleko od miesta jeho trvalého bydliska. To mu sťažuje predložiť obhajovací spis súdu. V prípade sporov s obmedzenými finančnými čiastkami by náklady spojené s obhajovacím spisom spotrebiteľa mohli byt prekážkou a spôsobiť mu právnu nápravu alebo ochranu. Takáto podmienka preto spadá do kategórie podmienok, ktoré majú ciel alebo účinok vylúčiť alebo zabrániť právu spotrebiteľa začať právne konanie - kategória z pododstavca (q) odstavca 1 Prílohy ku Smernici. Na druhej strane táto podmienka uľahčuje predajcovi alebo dodávateľovi pripraviť sa na proces a robí mu to menej obtiažnym. Keď je neprerokovaná jurisdikčná klauzula zahrnutá v takej zmluve v zmysle Smernice a deleguje právomoc
na súd v územnej jurisdikcii, kde má predajca alebo dodávateľ svoje obchodné sídlo, považuje sa za nečestnú v zmysle čl. 3 Smernice, pokiaľ spôsobuje v rozpore s požiadavkou dobrej viery značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán na ujmu spotrebiteľa.“), a opätovne tiež rozsudok C 243/08 Pannon GSM Zrt. ca Erzsébet Sustikné Győrfi „Pokiaľ však ide o podmienku, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, treba pripomenúť, že Súdny dvor v bodoch 21 až 24 už citovaného rozsudku Océano Grupo Editorial a Salvat Editores rozhodol, že vopred stanovená podmienka predajcom alebo spotrebiteľom v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom v zmysle smernice, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice kvalifikovaná ako nekalá.“
16. V tomto prípade rozhodoval rozhodcovský súd v Bratislave, pričom adresa trvalého pobytu spotrebiteľky je v obci E. 17. Pre vykonávanie exekúcie tak chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský rozsudok vo veci vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť. Vydaný rozsudok nie je platný, nemá právne účinky, a takýto rozsudok nemôže byť považovaný za rozhodnutie, ktoré je spôsobilé byť podkladom pre vedenie exekúcie. Na splnenie tejto podmienky musí exekučný súd prihliadať v každom štádiu exekučného konania. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď námietkam povinnej vyhovel.
18. Vzhľadom na uvedené odvolací súd podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil napadnuté uznesenie.
19. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami oprávnenej.
20. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 CSP pri zastavení exekučného konania (§ 50 ods. 5 Exekučného poriadku účinného do 31.3.2017).
21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).