Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Csp-13-2016.pdf
PDF · 119 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
CA-8Csp/13/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Čadca sudkyňou Mgr. Lýdiou Stehurovou v právnej veci žalobcu Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava proti žalovanému I. D., L.. X.X.XXXX, M.S. XXX, XXX XX M. o zaplatenie 657,49 eur s príslušenstvom takto
rozhodol:
I. Konanie o žalobe v časti o zaplatenie sumy 407,20 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 407,20 eur od 18.8.2013 do zaplatenia z a s t a v u j e .
II. Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .
III. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Pôvodný žalobca (obchodná spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s.) sa na základe skutočností uvedených v žalobe zo dňa 12.7.2016 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 657,49 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 657,49 eur od 18.8.2013 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Podaním zo dňa 30.4.2018 jeho právny nástupca VÚB a. s. (zánik pôvodného žalobcu zlúčením ku dňu 1.1.2018) vzal žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 7,20 eur titulom poplatku za vymáhanie pohľadávky a sumy 400 eur titulom jednotlivých úhrad realizovaných žalovaným nasledovne: dňa 4.7.2016 50 eur, dňa 4.12.2017 20 eur a v dňoch 2.8.2016, 31.3.2017, 3.5.2017, 5.6.2017, 29.6.2017, 2.8.2017, 4.9.2017, 27.9.2017, 15.2.2018, 2.3.2018 a 10.4.2018 po 30 eur. Zotrval na zaplatení zvyšnej sumy 250,29 eur spolu s úrokom z omeškania z jednotlivých zostatkových súm, podľa jednotlivých úhrad.
2. Žalovaný, ktorému bola žaloba doručená do vlastných rúk dňa 19.1.2018, sa k žalobe nevyjadril, v spore zostal nečinný.
3. V súlade s § 297 CSP súd na prejednanie sporu pojednávanie nenariaďoval. Podľa § 219 ods. 3 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu. Urobil tak vyhláškou, ktorá bola vyvesená dňa 7.4.2020 a zvesená dňa 28.4.2020.
4. Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, a to zmluvou o pôžičke č. XXXXXXX čl. 3, všeobecnými obchodnými podmienkami čl. 4, predžalobnou upomienkou čl. 5, doručenkou k výzve čl. 6, prehľadom splátok a úhrad čl. 7 + 23, rámcovou zmluvou o postúpení pohľadávok čl. 26, 44, oznámením o postúpení pohľadávky čl. 42, podacím hárkom čl. 43, žiadosťou o postúpenie a prevod čl. 29, prílohou k zmluve čl. 79. Na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav a vyvodil z neho nasledovné právne závery.
5. Právny predchodca žalobcu (Consumer Finance Holding, a.s.) a žalovaný uzavreli dňa 6.12.2010 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej bola žalovanému schválená celková suma pôžičky 2400 eur, ktorú sa zaviazal splácať formou 36 mesačných splátok po 98 eur spolu s poistením 6,76 eur (nakoľko v bode VI. zmluvy nazvanom „Poistenie schopnosti splácať splátky pôžičky bola vyznačená voľba komplexného súboru poistenia), pri ročnej úrokovej sadzbe 30,62 %. Celková čiastka mala predstavovať 3 528 eur (celkové náklady spotrebiteľa 1 128 eur), RPMN 30,62 % a priemerná RPMN 20,68 %. Termín konečnej splatnosti bol určený na 12/2013. Žalovaný na základe uvedenej zmluvy uhradil ku dňu podania žaloby sumu 3 114,24 eur (po jej podaní sumu 400 eur, spolu 3 514,24 eur). Keďže porušil povinnosť splácať poskytnutú pôžičku riadne a včas, listom zo dňa 7.8.2013 právny predchodca žalobcu úver predčasne zosplatnil. Zosplatnenie bolo žalovanému doručené dňa 14.8.2013. Dňa 31.8.2016 uzatvorili spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. ako postupca a žalobca ako postupník rámcovú zmluvu o postúpení pohľadávok, na základe ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky uplatnenej v tomto spore na žalobcu, účinne ku dňu 18.1.2017. Touto skutočnosťou sa súd zaoberal už v uznesení č. k. 8Csp/13/2016-85- zo dňa 31.1.2020, ktorým rozhodol o pripustení zmeny žalobcu.
6. Vzhľadom k dátumu uzavretia zmluvy o pôžičke medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
- 6.12.2010, súd na vec aplikoval ustanovenia právnych predpisov účinných k tomuto dátumu.
7. Podľa ust. § 1 ods. 2 z. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa ust. § 2 písm. a), b) a d) ZoSÚ na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa ust. § 9 ods. 1 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.
Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f), j), k) ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj tieto náležitosti: f) f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.
Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ust. § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
Podľa § 144 CSP žalobca môže vziať žalobu späť.
Podľa § 145 ods. 2 CSP ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
8. Predtým, než sa súd začal zaoberať vecou samou, vysporiadal sa s čiastočným späťvzatím žaloby učineným v podaní žalobcu zo dňa 30.4.2018 na čl. 21 spisu, ktorým vzal žalobu späť v rozsahu o zaplatenie sumy 407,20 eur. Keďže túto dispozíciu urobil pred prvým pojednávaním, súhlas žalovaného so zastavením konania potrebný nebol. Súd konanie v tejto časti zastavil, považujúc podmienky pre takéto rozhodnutie za splnené. Predmetom sporu tak zostalo zaplatenie sumy 250,29 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania, v nadväznosti na jednotlivé čiastočné úhrady realizované žalovaným po podaní žaloby.
9. Posudzovaný právny vzťah medzi žalobcom (resp. jeho právnym predchodcom) a žalovaným je od svojho vzniku zmluvným vzťahom medzi spotrebiteľom a dodávateľom a zmluva, ktorá bola medzi stranami sporu uzatvorená, je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný ako spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah vopred pripraveného návrhu na uzatvorenie zmluvy o pôžičke. Táto zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere, keďže jej predmetom je poskytnutie úveru, ktorý sa žalovaný zaviazal právnemu predchodcovi žalobcu ako veriteľovi v dohodnutých splátkach vrátiť, teda ide o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky. Právny predchodca žalobcu bol v čase uzavretia zmluvy v postavení veriteľa a zároveň dodávateľa s poukazom na predmet podnikania a žalovaný bol v postavení spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní zmluvy o pôžičke nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti (táto okolnosť z pripojenej zmluvy nevyplýva a žalobca opak tohto postavenia žalovaného nepreukázal žiadnymi dôkazmi, resp. ani netvrdil). Tento právny vzťah sa preto spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (z. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, príp. zákon o ochrane spotrebiteľa).
10. Na základe výsledkov dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná len v časti. Zo skutkových zistení mal jednoznačne preukázané, že na základe platne uzavretej zmluvy o poskytnutí pôžičky predchodca žalobcu poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 2 400 eur (nie vo výške 3 528 eur, ako uviedol v žalobe) a žalovaný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť formou 36 mesačných splátok po 98 eur spolu s poistením vo výške 6,76 eur mesačne). Súd zmluvu podrobil preskúmaniu z pohľadu zákonom predpísaných náležitostí, pričom dospel k záveru, že niektoré z nich v nej absentujú. Súd zdôrazňuje, že predmetný úver bol spotrebiteľovi poskytnutý dodávateľom, a teda spotrebiteľ legitímne očakával, že dodávateľ bude pri poskytovaní úveru postupovať voči nemu s odbornou starostlivosťou tak, ako mu to ukladá zákon. Spotrebiteľ v zásade uzatvára úverovú zmluvu s dôverou v pravdivosť a hodnovernosť údajov, ktoré dodávateľ pripraví v písomnej podobe a predloží spotrebiteľovi na podpis. V tomto smere legitímne očakávania spotrebiteľa naplnené neboli. Dodávateľ ako odborník musel vedieť o obsahových náležitostiach zmluvy v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu zo spotrebiteľského úveru.
11. Predmetná zmluva neobsahuje predpoklady použité pre výpočet RPMN (§ 9 ods. 2 písm. j)), výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k)), ako ani termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f)). 12. V súvislosti s konečnou splatnosťou spotrebiteľského úveru súd poukazuje na to, že tento údaj má byť v zmluve uvedený jednoznačne, teda uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, keď zo samotného znenia § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ vyplýva, že v zmluve musí byť uvedený „termín“, ktorým je v zmysle gramatického i logického výkladu konkrétny dátum. V zmluve absentuje dokonca i údaj o splatnosti jednotlivej splátky. Pokiaľ veriteľ tieto údaje uviedol napríklad vo všeobecných obchodných podmienkach, tie majú iba bližšie špecifikovať a vysvetľovať údaje, ktoré sú uvedené už v zmluve a všetky zákonné náležitosti musí obsahovať samotná zmluva.
13. Uvedené sa týka aj predpokladov použitých pre výpočet RPMN, ktoré sú obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach na čl. 4 pod bodom 7., ktoré ale žalovaný nepodpísal a aj keď zo zmluvy, z časti „Vyhlásenie klienta“ vyplýva, že žalovaný sa mal s obchodnými podmienkami oboznámiť, takáto konštatácia nemôže nahrádzať údaje, ktoré majú byť už súčasťou samotnej zmluvy. V tomto smere súd poukazuje na doslovné znenie zákona - § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z., v ktorom zákonodarca jasne stanovil, že v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom potreba uvedenia predpokladov použitých pre výpočet RPMN vyplýva aj z transponovanej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. 4. 2008, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. g/ cit.: "Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery". Nestačí preto, ak by bol samotný údaj RPMN uvedený v zmluve správne. Súd v týchto súvislostiach skúmal i správnosť výšky RPMN uvedenej v zmluve (20,68%) a ustálil, že nejde o správny údaj. Pokiaľ by žalobca skutočne vychádzal pri určovaní výšky RPMN zo všetkých predpokladov (parametrov), ktoré sám v bode V zmluvy uviedol, dospel by k výške 39,26 %. Súd pri výpočte RPMN zohľadnil v zmysle uvedeného bodu zmluvy výšku anuitnej splátky 98 € bez poistenia, počet splátok 36 a ako dodatočný náklad sumu 243,36 eur (6,76 eur x 36 titulom poistného). Aj napriek tomu, že v tomto smere neboli produkované žiadne skutkové tvrdenia, súd sa domnieva, že veriteľ pri výpočte RPMN nezahrnul do splátky poistné 6,76 eur mesačne. Keďže však ide o sumu, ktorú žalovaný musel uhradiť (keďže bola súčasťou splátky), súd ju pri výpočte RPMN zohľadnil, ako už vyššie uviedol, ako dodatočný náklad. Súd dospel k záveru, že žalobca uviedol a následne použil pri výpočte RPMN nesprávne údaje, čo viedlo i k tomu, že celková čiastka ním vyčíslená (3 528 eur) sa nezhoduje s tou, ktorú by bol žalovaný podľa zmluvy povinný skutočne uhradiť (3 771,36 eur). Vzhľadom k uvedenému teda možno jednoznačne konštatovať, že výška RPMN nebola žalobcom vypočítaná správne, údaj týkajúci sa výšky RPMN a celkovej čiastky v zmluve teda nie je správny. To má za následok, že úver na základe takejto zmluvy poskytnutý sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
14. V texte zmluvy nie je presne uvedená ani výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, t.j. výška každej splátky istiny poskytnutého úveru, výška každej splátky úrokov poskytnutého úveru a napokon aj výška splátky prípadných poplatkov poskytnutého úveru, ak sú nejaké poplatky dojednané. V zmluve sa uvádza len výška súhrnnej splátky 98 eur (bez poistenia) bez bližšej špecifikácie. Z citovaného ustanovenia pritom vyplýva, že nestačí uvedenie celkovej výšky splátky, ale toto musí obsahovať rozčlenenie jednotlivých čiastok - istiny, úrokov a iných poplatkov. Táto informácia je významná pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o jeho možnosť zhodnotiť (napr. na základe predloženého splátkového kalendára) ekonomickosť poskytnutého úveru, posúdenie, či požadovaný úrok za úver je pre neho výhodný, prijateľný, respektíve aby spotrebiteľ bol schopný posúdiť celkovú výšku odplaty požadovanej žalobcom za poskytnutý úver.
15. Súd vo vzťahu k tejto náležitosti, vychádzajúc i zo svojej rozhodovacej činnosti, považuje za potrebné vysporiadať sa aj so vzťahom zákona o spotrebiteľských úveroch a smernicou č. 2008/48/ES, a to aj s prihliadnutím na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 09.11.2016 pod zn. C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, v ktorom súd zmluve o spotrebiteľskom úvere nevytýkal len absenciu výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ale aj neuvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, údaju o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, údaju o RPMN a priemernej hodnote RPMN, ako aj adresy na reklamácie a sťažnosti, ktoré sú ako náležitosti zmluvy o úvere upravené nielen v zákone č. 258/2001 Z. z., tiež súčasnom zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ale aj v smernici 2008/48, pričom článok 23 smernice
2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Niet však žiadnych pochybností o tom, že slovenská právna úprava ide nad rámec smernice 2008/48/ES a celkom jednoznačne požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere definovala tak splátky istiny, ako aj splátky úrokov a iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, použil by rovnakú terminológiu. Slovenský zákonodarca v právnej norme účinnej ku dňu vzniku zmluvného vzťahu (v zákone o spotrebiteľských úveroch) jasne definoval, aké následky sú s absenciou obligatórnych náležitostí spojené. Výklad zákona č. 129/2010 Z. z. nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty, ktorá je v Civilnom sporovom poriadku zakotvená v čl. 2 ods. 2, v zmysle ktorej právna istota predstavuje stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Citujúc rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co 105/2018 „ustálená judikatúra slovenských súdov podala aj podáva stabilný výklad ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch ohľadne potreby štruktúrovania splátok spotrebiteľského úveru. Preto pokiaľ aj existujú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (v počte dva), ktoré predstavujú odklon od zaužívanej praxe a zaužívaného riešenia predmetných sporov, podľa záveru odvolacieho súdu nemožno tieto rozhodnutia považovať za ustálenú rozhodovaciu prax v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP“.
16. V týchto súvislostiach súd poukazuje napríklad na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/262/2016-49 zo dňa 31.10.2017, v ktorom odvolací súdu uviedol, že „v danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V takom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. 29. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. ... 32. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalovaného na Smernicu, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 9 ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.“ Súd ešte dodáva, že pre posúdenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je (pre absenciu prechodných ustanovení k zmene úpravy) potrebné aplikovať ustanovenia zákona účinné v čase uzatvorenia zmluvy.
17. Do pozornosti súd dáva aj rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/294/2017-85 zo dňa 23.04.2018, v ktorom súd druhej inštancie vyjadril názor, s ktorým sa tunajší súd stotožňuje, a síce, že „na to, aby bolo možné vykladať zákon v súlade so smernicou, je potrebné ZoSÚ novelizovať, zosúladiť s textom Smernice, inak by bola porušená zásada právnej istoty (výkladom contra legem). Následkom citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ napokon je nová legislatívna zmena od 1.5.2018 (vykonaná novelou zák. č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení zákon o bankách), kde sa uvádza, že vzhľadom na toto rozhodnutie sa upravuje náležitosť zmluvy tak, že rozčlenenie sa nahrádza pojmom frekvencia. Je teda evidentné, že zákonodarca pristúpil k legislatívnej zmene. Súd nemôže vykladať sporné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch rovnako v prípade dvoch rôznych znení zákona len z dôvodu, aby vyhovel požiadavke žalobcu. Požadovaný výklad sporného ustanovenia bude možný pri posudzovaní zmlúv uzavretých až po účinnosti spomenutej novely (aby neodporoval princípu zákazu retroaktivity).“
18. Súd v kontexte vyššie uvádzaných skutočností k poslednej chýbajúcej zmluvnej náležitosti poukazuje však najmä na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co 10/2019 zo dňa 30.4.2019, ktorý sa zaoberal namietnutým záverom súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu vyslovenej absencie obligatórnej obsahovej náležitosti vyžadovanej v zmluve v zmysle § 9 ods. 2 písm. k / zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd dospel k záveru, že výsledok vykonaného ex offo prieskumu zmluvy o úvere, z ktorej žalobca nárok uplatnil, jednoznačne preukazuje, že zmluva
neobsahovala obligatórnu náležitosť vymedzenú v § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., t.j. rozčlenenie aká časť zaplatenej splátky pripadá na istinu, úroky a poplatky, absencia uvedeného údaja vedie ako to správne vyhodnotil aj okresný súd, k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Z tohto dôvodu žalobca má nárok iba na sumu poskytnutej a nevrátenej sumy úverovej istiny. V súvislosti s takto vymedzeným predmetom odvolacieho konania disponoval krajský súd v čase svojho rozhodovania vedomosťou o dvoch vecne odlišných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. Chronologicky skorším je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 128/2006 zo dňa 29.11.2017, neskorším je uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018. S ohľadom na disproporciu v záveroch týchto rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, týkajúcich sa výkladu totožného zákonného textu a (hlavne) pri absencii výslovného vyporiadania sa s existenciou a predovšetkým dôvodmi odklonu od záverov skoršieho/ odlišného rozhodnutia Najvyšším súdom SR (nesprávne je východiskové konštatovanie NS SR obsiahnuté v bodoch 16 a 17 uznesenia sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018, že ide o doposiaľ neriešenú otázku), odvolací súd pri nevyhnutnosti priklonenia sa k niektorému z označených rozhodnutí dovolacieho súdu pristúpil k podrobnému rozboru/ výkladu predmetného slovného spojenia. Dospel k záveru, že právna norma (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch) úplne jednoznačne prezentuje úmysel zákonodarcu, aby obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy bolo vnútorné rozčlenenie splátky na istinu, úroky a poplatky, dokonca súčet týchto položiek bol len fakultatívny (za splnenia stanovenej podmienky). Tento záver následne potvrdila aj aplikačná prax súdov, vrátane Najvyššieho súdu SR. Jazykový aj logický výklad tohto znenia je jednoznačný a vyplýva aj z dôvodovej správy k predmetnému zákonu. Dôvodová správa k predmetnému zákonu zdôrazňovala princíp minimálnej harmonizácie pri prevzatí Smernice Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonných právnych predpisov a správnych opatrení v členských štátoch, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, keď predmetná smernica (čl. 15) umožňovala členským štátom možnosť zaviesť aj prísnejšie ustanovenia pre zabezpečenie komplexnej ochrany spotrebiteľov. K zmene predmetného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. došlo zákonom č. 568/2007 Z.z., a to tak, že znel: "Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov." Zmena teda spočívala v nahradení slova "sumu" slovom "výšku" (bez právnej relevancie k rozoberaným otázkam) a vypustenie požiadavky uviesť súčet platieb (položiek). Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva požiadavka posilniť postavenie spotrebiteľa, ako aj zvyšovať informovanosť spotrebiteľov. Z toho možno vyvodiť jediný záver, a to, že uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb. Opačný výklad by totiž nesmeroval k posilneniu postavenia spotrebiteľov, naopak, znižoval by rozsah ich informovanosti (absenciu údaja o členení splátok) a nemal by žiadnu oporu v texte dôvodovej správy, kde niet zmienky o zámere vypustiť doteraz nepochybné rozčlenenie ani v samotnom (legislatívno-technickom) prevedení/realizácii novelizácie, keď zákonný text stále (ako pred novelizáciou) odčleňuje splátky istiny od splátok úverov a iných poplatkov. Posledná relevantná novelizácia (zákona č. 129/2010 Z.z.) bola vykonaná zákonom č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z., ktorá novela s účinnosťou od 01.05.2018 zmenila ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) tak, že aktuálne znie: "Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia". V poslednom označenom prípade (zrušenie zákona č. 258/2001 Z.z. prijatím zákona č. 129/2010 Z.z.) už je zreteľný rozdiel v použitom pojmosloví a nadväzne z logiky vyššie opísaných zmien možno nepochybne vyvodiť, že zákonodarca textom "výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" mienil členenie (každej) splátky spotrebiteľského úveru a termínom (frekvencia splátok) od 1.5.2018 len uvedenie/označenie splatnosti dohodnutých/ jednotlivých splátok bez požiadavky ich rozčlenenia na časť zodpovedajúcu istine, úrokom a iným poplatkom. Z aplikovaných výkladových metód teda vyplýva, že až s účinnosťou od 1.5.2018 (§ 25j zákona č. 129/2010 Z.z.) došlo k zmene zákonného predpisu, z ktorej (zmeny) možno preukázať, že vnútorné členenie splátok už nie je zákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdená vec, ako i obidva prípady posudzované Najvyšším súdom SR (odkaz na body tohto odôvodnenia rozhodnutia, kde sa otázka rozoberá) sa však týkajú skutkového a právneho stavu pred novelou vykonanou zákonom č. 279/2017 Z.z.. Najvyšší súd SR však v druhom z označených rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018 pristúpil k zmene doterajších záverov svojej rozhodovacej činnosti (akceptujúcej požiadavku vnútorného členenia splátok) za nezmenenej právnej úpravy, za ktorej aplikačná prax prijala záver o danosti zákonnej požiadavky vnútorného členenia splátok (zodpovedajúcej
aj záveru vyplývajúcemu z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 Cdo 128/2016 zo dňa 29.11.2017). Odvolací súd tiež pripomenul akceptovaný postulát, v zmysle ktorého je rôzny výklad rovnakých slov v rozpore s princípom právnej istoty. Ústavný súd SR (napríklad Pl. ÚS 6/04) už v opísanej spojitosti konštatoval, že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľné. Osobitne od Najvyššieho súdu SR pritom požadovať, aby pri zámere zmeniť svoje skoršie závery venoval zvýšenú pozornosť vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia pri vyrovnaní sa so svojou "rozchádzajúcou sa" rozhodovacou činnosťou.
19. Z dôvodu absencie vyššie citovaných zákonných náležitostí sa teda predmetný úver považuje za úver bez úrokov a bez poplatkov, to znamená, že žalobca má nárok len na vrátenie tých peňažných prostriedkov, ktoré žalovanému skutočne poskytol a ktoré mu žalovaný nevrátil, teda na rozdiel medzi poskytnutou sumou úveru a uhradenými splátkami. Zo žalobcom predloženého prehľadu splátok a úhrad však vyplýva, že žalovaný na daný úver 2 400 eur uhradil pred podaním žaloby sumu 3 114,24 eur. Súd vzhľadom k uvedenému žalobu v zostávajúcom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.
20. O trovách tohto sporu súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa úspechu v spore, za súčasnej aplikácie § 256 ods. 1 CSP (vo vzťahu k späťvzatej časti žalobného nároku). V danom prípade súd vyhodnotil žalobu nielen v časti, ktorá zostala predmetom konania po čiastočnom späťvzatí, za nedôvodnú, preto nebolo možné pričítať zavinenie žalovanému len preto, že plnil po podaní žaloby, keďže plnil bezdôvodne, a to len preto, lebo sa správal v intenciách žalobného návrhu. Chýbala by tomu akákoľvek logika a spravodlivosť. Už ku dňu podania žaloby bol úver preplatený. V nadväznosti na všetky vyššie uvedené skutočnosti by podľa názoru súdu vzniklo právo na náhradu trov konania žalovanému. Vychádzajúc však z obsahu spisu je zrejmé, že v tomto spore mu žiadne trovy nevznikli, preto mu súd ich náhradu nepriznal, konajúc zároveň hospodárne, v súlade s článkom 17 základných zásad CSP, bez potreby vydávania ďalšieho samostatného uznesenia o výške náhrady trov (v zmysle § 262 ods. 2 CSP), ktorá by v danom prípade predstavovala 0 eur.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, na Okresný súd v Čadci.
V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.
Odvolanie podľa § 365 ods. 1 CSP možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, d) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, e) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, f) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo g) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 125 ods. 3 CSP podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podania urobil.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia. Súd môže nariadiť výkon rozhodnutia aj bez návrhu. Konanie o výkone neodkladného opatrenia nariadi súd vždy aj bez návrhu.