Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 49 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (55)Rozsudok_9Co-262-2016.pdf
PDF · 140.44 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/262/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudkýň: JUDr. Bibiána Ťažiarová a JUDr. Iveta Jankovičová, v právnej veci žalobkyne: H. J., nar. XX.X.XXXX, bytom O., R. XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Dalibor Kuciaň, so sídlom Piešťany, Nitrianska 5, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o zaplatenie 302,49 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne v zamietajúcej časti a na odvolanie žalovaného v priznanej časti a v časti uloženia povinnosti zaplatiť súdny poplatok proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 37C/303/2015-19 zo dňa 16.5.2016, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil odporcovi (akt. žalovanému) povinnosť zaplatiť navrhovateľke (akt. žalobkyni) sumu 73,94 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 73,94 Eur od 29.6.2015 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku súd návrh (akt. žalobu) zamietol, odporcovi (akt. žalovanému) uložil povinnosť zaplatiť Slovenskej republike, na účet Okresného súdu Trnava, súdny poplatok vo výške 16,50 Eur, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, navrhovateľke (akt. žalobkyni) uložil povinnosť zaplatiť odporcovi (akt. žalovanému) náhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 52,95 Eur, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, na účet Advokátskej kancelárie Andrea Cviková, s.r.o., právneho zástupcu navrhovateľa (správne akt. žalovaného).
2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 52 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2, § 451, § 456, § 457, § 458 ods. 1, § 488, § 489, §494, § 517 ods. 1 veta prvá, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka s poukazom aj na procesné ust. § 142 ods. 2, § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, § 4 ods. 2 písm. za), § 2 ods. 2 veta prvá, § 6 ods. 1, položka č. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalovaný poskytol žalobkyni na základe Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100041641 uzavretej dňa 11.10.2011 úver vo výške úverového limitu 1.380,00 Eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť formou 42 mesačných splátok vo výške po 73,94 Eur, RPMN bola uvedená vo výške 66,42 %, ročná
úroková sadzba úveru vo výške 70,01 %, priemerná RPMN za úver 45,11 %. Lehota splatnosti v zmluve nebola uvedená konkrétnym dátumom, zmluva neobsahovala údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (niektoré údaje boli uvedené v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 11.10.2011 - toto však nie je možné považovať za súčasť zmluvy o poskytnutí úveru, za inkorporované do predmetnej zmluvy). Žalobkyňa z poskytnutého úverového rámca čerpala sumu vo výške 1.181,34 Eur, z titulu splácania úveru sumu spolu vo výške 1.483,83 Eur, poslednú splátku uhradila žalovanému dňa 18.7.2013 vo výške 5,03 Eur + 68,91 Eur (predchádzajúce splátky boli žalobkyňou zaplatené dňa 21.5.2013, 24.1.2013, 13.12.2012 a skôr). Žaloba bola na okresný súd podaná žalobkyňou dňa 29.6.2015. Rozsudkom č.k. 8C/94/2014-72 zo dňa 21.4.2015 Okresný súd Trnava zrušil rozhodcovský rozsudok sp. zn. 101/02/14 vydaný rozhodcovským súdom Slovenský arbitrážny súd zriadený Slovak arbitrion court, s.r.o., so sídlom Krížna 56, Bratislava (ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť žalovanému z titulu Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100041641 sumu 1.621,65 Eur s príslušenstvom).
4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie právne uzavrel, že žaloba žalobkyne je čiastočne dôvodná, v časti nároku na zaplatenie (vrátenie) bezdôvodného obohatenia, ktorý nie je premlčaný. Ako predbežnú otázku okresnú súd riešil súlad zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100041641 uzavretej dňa 11.10.2011 so zákonom o spotrebiteľských úveroch, keď má za to, že v zmluve nebola jasne a určite vymedzená sadzba úroku, od ktorého sa mali odvíjať jednotlivé splátky, pričom celá suma budúcich úrokov ako výnosov bola zahrnutá v položke, ktorá bola označená ako „celková čiastka ktorú musí dlžník zaplatiť“, naviac konečná splatnosť úveru v zmluve nebola uvedená presne určeným dátumom. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru pritom nie je svojvoľné, ale prestavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo; pokiaľ pod odplatu nie je možné zahrnúť úrok, a s ohľadom na skutočnosť že úroky sú splatné so splatnosťou jednotlivej splátky, úroky možno požadovať do zaplatenia, a to aj predčasného. Takto chybne uzavretou zmluvou neboli dodržané ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, teda zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Potom v zmysle § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný nepreukázal, že pri poskytnutí úveru konal s odbornou starostlivosťou, resp. nepreukázal, že z jeho strany neprišlo k hrubému porušeniu povinností v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom za hrubé porušenie povinnosti sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov; žalovaný totiž nepredložil žiadny doklad o posudzovaní spôsobilosti žalobkyne ako dlžníčky splácať úver. Okresný súd sa nestotožnil s dôvodmi neplatnosti úverovej zmluvy uvedenými v rámci konania sp. zn. 8C/94/2014, keď tieto boli iba súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, naviac v spomínanom konaní sa riešila iba otázka zrušenia rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa z poskytnutého úverového rámca čerpala sumu vo výške 1.181,34 Eur, pričom uhradila žalovanému sumu vo výške 1.483,83 Eur, pričom okresný súd - vzhľadom na nedostatky zmluvy o úvere a nepreukázanie, že zo strany žalovaného neprišlo k hrubému porušeniu povinností - považoval úver za poskytnutý bezúročne a bez poplatkov, je možné sumu vo výške 302,49 Eur (t.j. 1.483,83 Eur ako sumu zaplatenú žalobkyňou mínus 1.181,34 Eur ako sumu istiny úveru) považovať za bezdôvodné obohatenia sa žalovaného, ktoré vzniklo z titulu plnenia bez právneho dôvodu (žalobca mal totiž zákonný nárok iba na vrátenie sumy 1.181,37 Eur, nakoľko iný nárok mu vzhľadom na nedostatok zákonom predpísaných náležitostí uzavretej zmluvy o úvere nevznikol).
5. V konaní žalovaný vzniesol námietku premlčania, ktorú okresný súd vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú. Poslednú splátku uhradila žalobkyňa žalovanému dňa 18.7.2013 vo výške 5,03 Eur + 68,91 Eur (predchádzajúce splátky boli žalobkyňou zaplatené dňa 21.5.2013, 24.1.2013, 13.12.2012 a skôr) - keďže žaloba na súd bola podaná dňa 29.6.2015, je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý vznikol pred 29.6.2013 premlčaný, a to s poukazom na uplynutie dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Pre začiatok plynutia tejto subjektívnej lehoty súd považoval deň uhradenia finančných prostriedkov žalovanému, nakoľko už v tento deň žalobkyňa vedela / mohla sa objektívne dozvedieť, kto sa na jej úkor obohatil a v akej výške; už vtedy totiž poznala skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia vyčísliteľného v peniazoch, už v nasledujúci deň po zaplatení finančných prostriedkov mohla právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatniť na súde. Podľa názoru okresného súdu nie je možné inak presne určiť dobu, v ktorej žalobkyňa nadobudla vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia (táto by mohla nastať aj v dlhšom časovom odstupe), nie je možné objektivizovať okamih, kedy sa žalobkyňa mohla dozvedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia, preto okresný súd vychádzal z predpokladu, že ak by sa riadne starala o svoje záležitosti a zaujímala sa o ne skôr, nie až po doručení jej rozhodcovského rozsudku - o vzniku bezdôvodného obohatenia, mohla sa dozvedieť vždy po úhrade tej - ktorej splátky žalovanému (tu neobstojí argument o „miestami až podpriemernosti“ žalobkyne ako spotrebiteľky).
6. Súd prvej inštancie pripomína, že vznesenie námietky premlčania je legitímnym právnym nástrojom, realizáciou subjektívnych práv ktorá vyplýva z občianskoprávnych vzťahov, umožňuje ju zákon, pričom vznesenie námietky premlčania nie je vonkoncom možné považovať za rozporné s dobrými mravmi (dokonca ani v prípade ak sa jedná na jednej strane vzťahu o spotrebiteľa!). S poukazom na uvedené okresný súd rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyne sumu vo výške 73,94 Eur; vo zvyšku potom žalobu zamietol (vrátane požadovaného príslušenstva - úroku z omeškania).
7. Žalobkyňa má nárok vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania (10.9.2014 do 15.3.2016 vo výške 0,05%) zvýšenej o 5 percentuálnych bodov, preto okresný súd rozhodol tak, že žalobkyni priznal úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 73,94 Eur (t.j. prisúdená suma) od 29.6.2015 (t.j. odo dňa podania žaloby na okresný súd) do zaplatenia; v časti požadovaného úroku z omeškania zo sumy 73,94 Eur od 29.6.2015 prevyšujúcej výšku 5,05% ročne (t.j. v časti 0,10% ročne) žalobu zamietol, nakoľko žalobkyňa požadovala priznanie vyššieho úroku z omeškania ako bol v tom čase určený zákonom.
8. Súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti zaplatiť súdny poplatok vo výške 16,50 Eur, žalobkyňa ako spotrebiteľka je oslobodená od platenia súdneho poplatku, pričom uvedená povinnosť prechádza v rozsahu prisúdenej sumy na žalovaného.
9. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd tak, že určil pomer úspešnosti žalovaného v časti 75,56 % vychádzajúc z toho, že žalobkyňa žiadala o priznanie sumy istiny 302,49 Eur, o jej nárok rozhodol vo výške 73,94 Eur. Nárok na náhradu súdneho poplatku žalovaným potom určil vo výške 12,47 Eur (t.j. 75,56% z prepísaného súdneho poplatku za žalobu vo výške 16,50 Eur). Nárok na náhradu trov právneho zastúpenia priznal okresný súd vo väčšej časti úspešnému žalovanému tak, že určil jeho nárok v podiele 51,12% (100% mínus 24,44% ako úspech žalobkyne mínus 24,44 % ako neúspech žalovaného) - žalovanému potom súd priznal náhradu trov konania (po uvedenom krátení v dôsledku jeho čiastočného neúspechu a čiastočného úspechu žalobkyne) v sume 40,48 Eur; vychádzal pritom z trov právneho zastupovania za 2 úkony právnej pomoci po 24,60 Eur zvýšené o DPH 20% <spolu teda vo výške 59,04 Eur, 2x režijný paušál po 8,39 Eur zvýšené o DPH 20% <spolu teda vo výške 20,14 Eur, z ktorých trov uložil procesne neúspešnej žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému 51,12 %.
10. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s poukazom na § 205 ods. 2 písm. a), v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a h), písm. d), f). Argumentovala tým, že práve časť o neplatnosti úverovej zmluvy, keď k žiadnej úverovej zmluve na základe žiadosti o 1.380,- Eur nedošlo, keďže zo strany žalovaného bola akceptovaná (vyplatená) suma 1.181,34 Eur, resp. išlo o nový návrh, s ktorou sa súd prvej inštancie nestotožnil, je podstatná pre spravodlivé rozhodnutie. Okresný súd vôbec neodôvodnil ako prišiel na priznanú sumu 73,94 Eur, nedostatočných odôvodnením porušil Občiansky súdny poriadok, právo na spravodlivé súdne konanie, ktorého súčasťou je i právo na riadne odôvodnenie. Okresný súd má možnosť ako neprihliadať na premlčanie, nepovažuje uplatnené právo za premlčané,
keďže zmluva je neplatná (chýba písomná forma a žalovaný spoplatnil úver v máji 2013, zrušený rozsudok rozhodcovského súdu bol v apríli 2014, proti ktorému žalovaný nepodal odvolanie). Žalobkyňa nezapríčinila uplynutie žiadnej lehoty, až následne sa bránila, ide i podpriemerného spotrebiteľa mysliac v spotrebiteľskom práve, nie v podpriemernosti myslenia. Poukázala na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v súvislosti s vznesenou námietkou premlčania žalovaným, ktorý si postavil svoje podnikanie na zneužívaní spotrebiteľských práv a v nedostatočnom právnom vedomí svojich klientov s poukazom na rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/173/2011, sp. zn. 3Cdo/49/1996, rozhodnutím ÚS SR sp. zn. II. ÚS 176/2011.
11. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný voči vyhovujúcej časti a povinnosti zaplatiť súdny poplatok, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti zmeniť a žalobu zamietnuť, časť o povinnosti zaplatiť súdny poplatok zrušiť s poukazom na § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a h), písm. d) a f) Občianskeho súdneho poplatku. Argumentoval tým, že preukázanie porušenia povinnosti podľa § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch by malo za následok len nemožnosť veriteľa požadovať okamžité splatenie úveru. Žalobkyňa v konaní netvrdila žiadnu povinnosť, ktorá by splnenie povinnosti žalovaného spochybňovala a v prípade dokázania skutočností o porušení tohto ustanovenia, by úver nemohol byť považovaný za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Znenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch uvádzané v rozsudku bolo prijaté a nadobudlo účinnosť neskôr, po uzavretí zmluvy o revolvingovom úvere a na jej obsah sa nepoužije. Okresný súd pri výklade zákona o spotrebiteľských úveroch (§ 9 ods. 1 písm. k) postupoval spôsobom, ktorého dôsledkom je porušenie ustanovení smernice Rady 2008/48 o zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorá má povahu plnej harmonizácie v rámci únijného práva a členské štáty nie sú preto oprávnené, či už legislatívne alebo aplikačne prijímať odchylné ustanovenie, s poukazom na článkom 22 smernice. Súd prvej inštancie nerešpektoval skutočnosť, že ním uvádzaný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona predstavuje porušenie ustanovenia smernice. Poukázal na článok 10 ods. 1 písm. h) smernice, podľa ktorého má zmluva obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Pri výklade § 9 ods. 2 písm. k) zákona je nutné vychádzať zo znenia smernice, ktoré závery súdu o rozpisovaní splátky popiera. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania obsahuje výšku splátky, termín jej splatnosti ako aj počet splátok. Má za to, že zmluva obsahuje náležitosť aj podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona a zmluva o revolvingovom úvere obsahuje zákonom určené náležitosti a úver nie je bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu by žalovaný nemal znášať povinnosť platiť súdny poplatok v sume 16,50 Eur ale vôbec. Postup súdu, ktorý výšku poplatkovej povinnosti určil podľa toho, že žalobcovi priznal nárok na zaplatenie sumu 73,94 Eur a od toho určil súdny poplatok (v sume zodpovedajúcej minimálnej výške) odporuje § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, pretože vôbec nezohľadňuje výsledok konania.
12. Žalobkyňa mala úspech v časti 73,94 Eur, neúspech v časti 228,55 Eur. Výška súdneho poplatku za žalobu o zaplatenie sumy 302,49 Eur bola 18,- Eur, vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu by žalovaný nemal znášať povinnosť platiť súdny poplatok v sume 16,50 Eur, ale vôbec a postup okresného súdu odporuje § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, pretože vôbec nezohľadňuje výsledok konania.
13. Žalobkyňa ani žalovaný sa k podaným odvolaniam nevyjadrili.
14. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).
15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolaní účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami
- zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase ich podaní pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), d), f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. a/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne ani žalovaného nie je možné priznať úspech, rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
16. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobkyne voči žalovanému na zaplatenie sumy 302,49 Eur, úroku z omeškania 5,15 % ročne zo sumy 302,49 Eur od 29.6.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania.
17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobkyne bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu čiastočne zamietol (suma 228,55 Eur, úrok z omeškania 5,15 % ročne zo sumy 228,55 Eur od 29.6.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 0,10 % ročne zo sumy 73,94 Eur od 29.6.2015 do zaplatenia) a to s poukazom na odvolacie argumenty, že prvoinštančný súd neodôvodnil, ako prišiel na priznanú sumu 73,94 Eur, s poukazom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka má okresný súd možnosť neprihliadať na premlčanie, odvolania žalovaného bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobe čiastočne vyhovel (suma 73,94 Eur úrok z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 73,94 Eur od 29.6.2015 do zaplatenia a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 16,50 Eur, a to s poukazom na odvolacie argumenty, že žalobkyňa v konaní netvrdila žiadnu povinnosť, ktorá by splnenie povinnosti žalovaného spochybňovala a v prípade dokázania skutočností o porušení tohto ustanovenia, by úver nemohol byť považovaný za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Znenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch uvádzané v rozsudku bolo prijaté a nadobudlo účinnosť neskôr. Okresný súd pri výklade zákona o spotrebiteľských úveroch (§ 9 ods. 1 písm. k) postupoval spôsobom, ktorého dôsledkom je porušenie ustanovení smernice Rady 2008/48 o zmluve o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie nerešpektoval skutočnosť, že ním uvádzaný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona predstavuje porušenie ustanovenia smernice. Má za to, že zmluva obsahuje náležitosť aj podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona a zmluva o revolvingovom úvere obsahuje zákonom určené náležitosti a úver nie je bezúročný a bez poplatkov.
18. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v podstatnom zdieľa i jeho právny záver vo veci s výnimkou záveru, že úver je bezúročný a bez poplatkov pre porušenie povinnosti žalovaného podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť (s danou výnimkou) a nemôže, preto dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:
19. S odvolacou námietkou žalobkyne, že okresný súd vôbec neodôvodnil ako prišiel na priznanú sumu 73,94 Eur čím porušil Občiansky súdny poriadok sa odvolací súd nestotožnil, a odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku na strane 10, z ktorého vyplýva, že okresný súd vyčíslil priznanú sumu spôsobom, že najskôr určil, že žalobkyňa čerpala sumu 1.181,34 Eur, na vrátenie ktorej mal žalovaný nárok, pričom mu uhradila sumu 1.483,83 Eur, rozdiel sumu 302,49 Eur je možné považovať za bezdôvodné obohatenie sa žalovaného, keď úver je bezúročný a bez poplatkov. Vznesenú námietku
premlčania žalovaného okresný súd považoval za čiastočne dôvodnú práve v sume 73,94 Eur ako úhradu poslednej splátky dňa 18.7.2013 (vo výške 5,03 Eur + 68,91 Eur), keďže splátky uhradené pred 29.6.2013 považoval za premlčané, nakoľko žaloba bola podaná dňa 29.6.2015. V rozdiele (vyčíslený odvolacím súdom 238,45 Eur) prisúdenej sumy 73,94 Eur od žalovanej sumy 302,49 Eur žalobu ako nedôvodnú zamietol. S ohľadom na uvedené má odvolací súd za to, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie aj v namietanej otázke spĺňa § 220 ods. 2 CSP), teda aj požiadavku práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu.
20. S poukazom žalobkyne na aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania žalovaným odvolací súd má za to, že záver súdu prvej inštancie, že vznesenie námietky premlčania nie je možné považovať za rozporné s dobrými mravmi ani v prípade, ak sa jedná na jednej strane vzťahu o spotrebiteľa, je v danej veci správny.
21. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy a dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Dobré mravy sú súhrnom spoločenských, kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. Všeobecne možno bezpochyby dôvodiť, že v konaní účastníkom konania opodstatnene vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote v právnych vzťahoch. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania (pozri uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/265/2009).
22. V posudzovanom prípade žalobkyňa okolnosti, pre ktoré by uplatnenie námietky premlčania malo byť v rozpore s dobrými mravmi, odvodzuje z konania žalovaného, ktorý si postavil podnikanie na zneužívaní spotrebiteľských práv a nedostatočnom právnom vedomí klientov, ako aj s poukazom na argumenty uvádzané pred súdom prvej inštancie (obsah zápisnice z pojednávania dňa 25.4.2016 na č.l. 14 spisu), že nezapríčinila plynutie a beh premlčacej doby, bola závislá od rozhodnutia súdu ohľadom vyslovenia neplatnosti rozhodcovského rozsudku a predtým od podania návrhu na rozhodcovský súd. V tejto súvislosti má odvolací súd za to, že žalobkyňa ohľadom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nebola závislá od rozhodnutia súdu o neplatnosti rozhodcovského rozsudku ani od podania návrhu na rozhodcovský súd, so svojím nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia sa mohla obrátiť na súd bez ohľadu na takýto rozsudkom a to aj ihneď potom ako realizovala úhrady žalobcovi, ktoré presiahli skutočne čerpanú výšku úveru (nad sumu 1.181,34 Eur). Odvolací súd má za to, že poukaz žalobkyne na spôsob podnikania žalovaného nepreukázal okolnosti takej výnimočnej intenzity v čase vznesenia námietky premlčania, ktoré by odôvodňovalo neumožnenie práva vzniesť námietku premlčania v danej veci zo strany žalovaného.
23. Súd prvej inštancie uzavrel, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, keďže žalovaný nepredložil žiadny doklad o posudzovaní spôsobilosti žalobkyne ako dlžníčky splácať úveru a to s poukazom na § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch avšak v znení účinnom od 1.12.2011 (teda až po uzavretí úverovej zmluvy). Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou argumentáciou žalovaného, že preukázanie porušenia povinnosti podľa § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch by malo za následok len nemožnosť veriteľa požadovať okamžité splatenie úveru, keď v čase uzavretia úverovej zmluvy bolo účinné znenie § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré viazalo porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch na nemožnosť veriteľa vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a nie na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Pričom
súd prvej inštancie aj citoval nesprávne znenie § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch účinné od 1.12.2011. Avšak ani uvedené nemá vplyv na správny záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, avšak z iného dôvodu s poukazom na nižšie uvedené.
24. Odvolací súd nestotožnil s argumentom žalovaného, že súd prvej inštancie pri výklade zákona o spotrebiteľských úveroch (§ 9 ods. 2 písm. k/) postupoval spôsobom, ktorého dôsledkom je porušenie ustanovení smernice Rady 2008/48 (ďalej len smernica) o zmluve o spotrebiteľskom úvere, a že zmluva obsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch s poukazom na článok 22 a 10 ods. 1 písm. h) Smernice.
25. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíroová) zo dňa 9.11.2015, ktorý poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), i) a článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy.
26. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.
27. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 1.1.20132, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 1.1.2013.
28. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.
29. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok.
30. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené
všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad Zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.
31. Vzhľadom na explicitné znenie Zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.
32. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalovaného na Smernicu, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 9 ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. V tomto kontexte možno poukázať na to, že okresný súd svoj záver o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov konštatoval nielen z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala obligatórnu náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k), ale aj podľa písm. f) a i), čo nebolo predmetom odvolacej argumentácie ani žalobcu, preto záver odvolacieho súdu v prvej vete platí aj v týchto prípadoch.
33. S námietkou žalovaného, že postup súdu pri určení výšky poplatkovej povinnosti odporuje 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, pretože vôbec nezohľadňuje výsledok konania sa odvolací súd nestotožnil.
34. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len zákon o súdnych poplatkoch), súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
35. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak podľa sadzobníka je ustanovený poplatok z návrhu. Ak však poplatník od poplatku je oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, podľa výsledku konania zaplatí poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť odporca (akt. žalovaný) nemá v konaní o rozvod manželstva, o neplatnosť manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je, ak súd tak rozhodne alebo ak náhradu trov konania uloží poplatníkovi (§ 2 ods. 2). V takom prípade poplatková povinnosť vzniká nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok (§ 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch. Sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou (§ 6 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch). Podľa položky 1 písm. a) z návrhu (akt. zo žaloby), ak nie je ustanovená osobitná sadzba, sa vyberá poplatok v sadzbe 6 % z ceny (úhrady) predmetu konania, najmenej 16,50 Eur, najviac 16.596,50 Eur.
36. Z citovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch nesporne vyplýva, že v predmetnej veci podaním žaloby, ktorým sa uplatňuje právo za zaplatenie sumy 302,49 Eur žalobkyni ako poplatníkovi by vznikla povinnosť v sume 18,- Eur (tak ako to v odvolaní uvádza aj žalovaný). Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa, ktorej žalobe súd prvej inštancie vyhovel iba čiastočne v sume 73,94 Eur (s príslušenstvom), bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov zo zákona (§ 4 ods. 2 písm. za zákona o súdnych poplatkoch), podľa výsledku konania povinnosť žalovaného zaplatiť súdny poplatok za žalobu prešla na žalovaného, ktorý od poplatku nebol oslobodený, pričom nejde o žiadne z konaní vymenovaných v § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch), kedy povinnosť zaplatiť súdny poplatok na žalovaného neprechádza, a nebola zistená žiadna okolnosť, pre ktorú okresný súd o poplatkovej povinnosti by mal alebo mohol rozhodnúť inak (§ 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch). Odvolací súd sa nemohol teda stotožnil s argumentom, že žalovaný by vôbec nemal znášať poplatkovú povinnosť a naopak postup súdu, ktorý určil žalovanému poplatkovú povinnosť vo výške 16,50 Eur ako minimálnu výšku súdneho poplatku, keďže výsledok konania - meritórne rozhodnutie vo veci samej - v sume 73,94 Eur, ako výsledok konania, ktoré je aj základom pre výpočet súdneho poplatku (vo výške 4,38 Eur), nedosahuje ani minimálnu výšku súdneho poplatku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a z citovaných zákonných ustanovení povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby v sume 16,50 Eur bola správne uložená žalovanému.
37. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne a žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
38. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobe žalobkyne čiastočne vyhovel a čiastočne žalobu zamietol, a rozhodol o povinnosti zaplatiť súdny poplatok, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v týchto napadnutých častiach, vrátane vecne závislého výroku o náhrade trov konania (odvolaním nenapadnutého), potvrdil.
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 v spojení s 262 ods. 1 a § 396 CSP, vychádzajúc z pomeru úspechu strán v odvolacom konaní. V odvolacom konaní ani jeden z odvolateľov, žalobkyňa v zamietajúcej časti a žalovaný vo vyhovujúcej časti a v časti uloženia poplatkovej povinnosti, nebol úspešný, teda žiadna zo strán (odvolateľov) nedosiahla to čoho sa odvolaním domáhala, preto žiadnej zo strán nebol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
40. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).