Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)Rozsudok_10Co-10-2019.pdf
PDF · 128.3 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/10/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu, sudcov - JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci žalobcu - Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951 proti žalovanému - R. L., nar. XX.X.XXXX, I. XXX, o zaplatenie 1.735,12 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 8Csp/88/2016-43 zo dňa 2.3.2018 v spojení s opravným uznesením č.k. 8Csp/88/2016-78 zo dňa 11.9.2018 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, v ktorom súd prvej inštancie vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a v súvisiacom výroku III. o náhrade trov prvoinštančného konania.
N e d o t k n u t ý m z o s t á v a odvolaním nenapadnutý výrok I., v ktorom súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.122,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.122,40 eur od 25.10.2016 do zaplatenia v povolených pravidelných mesačných splátkach po 200 eur, splatných k 15. dňu v mesiaci, počnúc právoplatnosťou rozsudku až do úplného zaplatenia, pod stratou výhody splátok pri nezaplatení čo i len jednej z nich.
Stranám sporu n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvej inštancie (ďalej len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.122,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 25.10.2016 do zaplatenia v povolených pravidelných mesačných splátkach po 200 eur, splatných k 15. dňu v mesiaci, počnúc právoplatnosťou rozsudku až do úplného zaplatenia, pod stratou výhody splátok pri nezaplatení čo i len jednej z nich. Vo výroku II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 29,36% (odvolací súd odkazuje na opravné uznesenie OS Čadca na č.l. 88 spisu).
2. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca so žalovaným uzavreli dňa 18.2.2014 úverovú zmluvu č. 105884, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 2.000 eur pri fixnej úrokovej sadzbe 12,9 %, RPMN 15,4 % a priemernej RPMN 18,87 %. Žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver a úroky, vrátane celkových nákladov spojených s úverom vo výške 3.697,60 eur, splatiť v 120 pravidelných mesačných anuitných splátkach po 29,98 eur. Z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti žalovaným splácať úver riadne a včas, žalobca upozornil listom zo dňa 20.7.2016 na výšku omeškaných splátok a vyzval ho k úhrade dlžnej sumy na splátkach vo výške 60,83 eur do 25.7.2016. Ďalším listom zo dňa 22.8.2016 žalovaného opakovane upozornil na omeškanie splácania dlhu a vyzval ho k úhrade dlžnej sumy 58,31 eur do 27.8.2016. Keďže žalovaný dlžné splátky neuhradil, žalobca ho následne vyzval listom zo dňa 24.10.2016 (výzva na predčasné splatenie úveru), aby zaplatil celý dlh vo výške
1.873,97 eur najneskôr do 3.11.2016. Vychádzajúc z nesporného tvrdenia žalobcu a listinných dôkazov predložených stranou žalobcu súd uzavrel, že žalovaný zaplatil žalobcovi na úver v splátkach spolu sumu 877,60 eur.
3. Pri právnom posúdení žalobou uplatneného nároku okresný súd vychádzal z ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, ďalej z ustanovení § 52 ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 1, § 53 ods. 1, 2, 3, § 565, § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
4. Po právnej stránke vyhodnotil zmluvný vzťah založený úverovou zmluvou uzatvorenou dňa 18.2.2014 ako spotrebiteľský, predmetnú zmluvu kvalifikoval súd za zmluvu spotrebiteľskú a následne podrobil ex offo prieskumu či zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 2.000 eur obsahuje obligatórne náležitosti vyžadované v ustanovení § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch (ZoSÚ). Súd po vykonaní ex offo prieskumu obsahových náležitostí predmetnej zmluvy zistil, že zmluva neobsahovala obligatórny údaj vyžadovaný ustanovením § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, t.j. údaj o členení splátky na istinu, úroky a poplatky. Právna úprava účinná v dobe uzatvorenia zmluvy jednoznačne takéto členenie splátok vyžaduje, absencia tohto údaja v zmluve je sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch. V prípade zmlúv, ktoré neobsahujú členenie splátky na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ od samotného počiatku nevie, koľko má hradiť na istinu úveru, koľko na odplatu veriteľa - úroky úveru a poplatky úveru. Veriteľ je tým subjektom, ktorý svojvoľne a nekontrolovateľne priraďuje splátky spotrebiteľa a určuje, aká časť sa použije na splátky istiny a aká na splátky odmeny veriteľa (úrokov a poplatkov), pričom spotrebiteľ nemá žiadnu moc skontrolovať podľa akého kľúča toto veriteľ robí. Postup veriteľa má charakter nekalej obchodnej praktiky v zmysle § 7 ods. 2 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, táto spočíva v tom, že spotrebiteľovi sú predložené na podpis zmluvy, v ktorých absolútne nie je uvedené, v akej výške bude mesačne spotrebiteľ hradiť úroky úverov ako odmenu veriteľa a v akom pomere bude splácať istinu úveru, pričom informácia o splácaní odmeny je jedna z najpodstatnejších informácií v zmluve vôbec. Keďže toto rozdelenie neurčuje spotrebiteľ a ani nie je o spôsobe tohto pomeru pred uzavretím zmluvy informovaný a nie je informovaný ani v zmluve samotnej, takouto obchodnou praktikou veriteľov je spôsobovaná značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Chýbajúcu obligatórnu náležitosť zmluvy nie je možné nahradiť, či konvalidovať amortizačnou tabuľkou na ktorú sa žalobca odvoláva a pripojil ju k žalobe. Takáto amortizačná tabuľka žalovanému pred ani po uzavretí zmluvy doručená nebola a z obsahu spisu (zo zmluvy) nevyplýva, že by bola súčasťou zmluvy. Navyše z amortizačnej tabuľky nevyplýva ani to, že by súčasťou splátky bol i poplatok za poistenie, pričom zo zmluvy (bod 1.2) tento poplatok vyplýva (0,73 eur mesačne) navyše, žalobca nepreukázal v spore platné uzavretie poistnej zmluvy. Dojednanie poistenia medzi žalobcom a žalovaným v bodoch 3.8 až 3.10 zmluvy, v ktorom mal žalovaný vyhlásiť, že spĺňa podmienky poistenia a že pristupuje k poistnej zmluve uzavretej medzi bankou a poisťovňou a potvrdil, že sa s poistnou zmluvou oboznámil a súhlasí s ňou, sú súčasťou žalobcom vopred pripravenej zmluvy a za takého stavu možno potom s najväčšou pravdepodobnosťou predpokladať, že žalovaný sa pre poistenie nerozhodol po uzavretí úverovej zmluvy a prijatie už vopred naformulovaného poistenia bolo jednou z podmienok uzatvorenia úverovej zmluvy. Z prehľadu splácania (odkaz súdu na čl. 21 spisu), z ktorého vyplýva už výška splátky 30,71 eur, je zrejmé, že splátka bola započítaná na istinu, na úroky (na obe tieto zložky vždy v inej výške) a aj na poistenie vo výške 0,73 eur mesačne. Údaje vyplývajúce z amortizačnej tabuľky a z prehľadu splácania nie sú teda v zhode. Žalobca k uvedenému neprodukoval žiadne skutkové tvrdenia, ktorými by tieto rozdiely ozrejmil, resp. rozpor odstránil.
5. Vzhľadom na hore uvedené úvahy okresný súd úver poskytnutý žalobcom žalovanému na základe zmluvy č. 105884 zo dňa 18.2.2014 hodnotil za bezúročný a bez poplatkov, následne uzavrel, že žalobca má nárok iba na sumu poskytnutej úverovej istiny vo výške 2.000 eur, na ktorú žalovaný už reálne zaplatil v splátkach spolu sumu 877,60 eur, tak jeho zostávajúcou povinnosťou je zaplatiť žalobcovi ešte rozdiel vo výške 1.122,40 eur aj s úrokmi z omeškania od 25.10.2016 ( ide o deň nasledujúci po zosplatnení úveru ) uplatňovanej žalobcom vo výške zákonom prípustnej. Vo zvyšku istiny a jej príslušenstva vyhodnotil okresný súd žalobu za nedôvodnú.
6. Priznanú istinu a jej príslušenstvo súd podľa § 232 ods. 4 a § 217 ods. 2 CSP povolil žalovanému splácať v splátkach po 200 eur mesačne vzhľadom na tvrdené príjmové pomery žalovaného (príjem
700 eur mesačne v hrubom) a výšku dlhu. Žalovaný uviedol, že splátky vo výške 200 eur bude schopný uhradzovať, dlh bude takto vyplatený za necelého pol roka, teda skôr, než by k tomu došlo pri splátkach dojednaných v zmluve 29,90 eur, podľa ktorej mal byť úver žalovaným splatený dňa 20.2.2024. Vzhľadom na túto skutočnosť, povolením splátok v súdom pripustenej výške nebude žalobca vo svojich majetkových pomeroch dotknutý a jeho pohľadávka bude postupne čiastočne uspokojovaná. Napokon v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky žalovaný stráca výhodu splátok a vznikne mu povinnosť uhradiť dlh jednorazovo.
7. Náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd riešil pomerovaním úspechu/ neúspechu strán v spore. Žalobca bol úspešný v spore v rozsahu 64,68 %, neúspešný v rozsahu 35,32 % ( čo zároveň predstavuje úspech žalovaného ), následne čistý úspech žalobcu súd uzavrel v rozsahu 29,36 % a zodpovedajúco rozsahu jeho čistého úspechu mu priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.
8. Proti rozsudku, čo do výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáha sa v tomto výroku zmeny rozsudku, v rámci zmeny žiada vyhovieť žalobe aj v tejto časti a priznať náhradu trov konania ( prvoinštančné a odvolacie ).
9. Prioritne namietal záver súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu vyslovenej absencie obligatórnej obsahovej náležitosti vyžadovanej v zmluve v zmysle § 9 ods.2 písm.k / zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolateľ tvrdí, že obligatórna obsahová náležitosť vyžadovaná v § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. je uvedená v samotnom texte zmluvy o úvere a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Výška, počet a termíny splátok istiny a úroky sú uvedené v samotnom texte zmluvy nasledovne: výška anuitnej splátky 29,98 eur, termín splatnosti 1. anuitnej splátky 20.3.2014, počet anuitných splátok 120, periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky mesačne, v 20. deň kalendárneho mesiaca. Z uvedeného podľa názoru odvolateľa vyplýva, že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Dodáva, že banka bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Oprávnenie klienta požadovať od banky bezplatne a kedykoľvek počas trvania úverovej zmluvy výpis z úverového účtu formou amortizačnej tabuľky obsahuje bod 2.3. úverovej zmluvy.
10. Anuita a anuitné splácanie je definované ako pravidelné (periodické) plynutie pevne stanovených platieb počas určitej špecifikovanej doby. Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká. Skladá sa zo splátky istiny a splátky úroku. Výška anuitnej splátky sa nemení. Plynule sa mení výška a pomer istiny a úroku. Z toho vyplýva, že na začiatku úverového vzťahu najväčší podiel celej splátky bude tvoriť úrok a naopak na konci bude najväčší podiel splátky predstavovať istina, čiže každou ďalšou splátkou sa splácaný úrok znižuje a splácaná istina sa zvyšuje. Výška, počet a termíny splátok poplatkov je zrejmá už v čase uzatvorenia zmluvy, uvádza sa v samotnom texte zmluvy. Ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v Sadzobníku poplatkov tvoriacich súčasť VOP, ako aj súčasť zmluvy. Prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia zmluva neuvádza, nakoľko na základe zmluvy o pôžičke nevznikajú nesplatené zostatky s rôznymi úrokovými sadzbami. Podľa žalobcu je nesporné, že zmluva obsahuje údaje o výške, počte a termínoch anuitnej splátky v bode 1.2. V tabuľke zmluvy sa prehľadne a zrozumiteľne nachádzajú tieto údaje a žiadny spotrebiteľ nemôže mať pochybnosti o tom, v akej výške a kedy bude poskytnutý úver splácať.
11. Odvolateľ s dôrazom odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2018 č.k. 3 Cdo 146/2017, ktorým Najvyšší súd SR považoval dovolanie žalobcu v otázke nutnosti rozpisu splátky v zmluve za prípustné a dôvodné. Uviedol, že vychádzajúc z účelu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku Európskeho súdneho dvora z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti V. F., účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených v uznesení, predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona
č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.
12. Nesúhlasí s názorom súdu, že nepreukázal platné uzavretie poistnej zmluvy. Pokiaľ súd jeho návrh v tomto smere považoval za neúplný, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, mal ho vyzvať na doplnenie/opravu žaloby postupom podľa § 129 ods. 1 CSP. Súd ho ale na doplnenie žaloby nevyzval, napriek tomu procesne vo veci rozhodol, jeho postup je vadný, pretože podľa názoru odvolateľa súd rozhodol o nezrozumiteľnom návrhu na začatie konania žalobcom uplatňovaných nárokov. V bezprostrednej väzbe na tento názor odvolateľ odkazuje na záver uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k. 5Co/262/2017 zo dňa 18.1.2018 uznesenia Krajského súdu v Žiline, č.k. 11Co/33/2017-53 zo dňa 27.6.2017. Dodáva, že poistenie a rozsah poistenia upravujú základné informácie o sprostredkovaní poistenia schopnosti splácať úver, všeobecné poistné podmienky pre poistenie schopnosti splácať úver, všeobecné obchodné podmienky, rámcová poistná zmluva pre poistenie schopnosti splácať úver.
13. Žalovaný písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu nepredložil.
14. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej „CSP“), po zistení že odvolanie podala na to oprávnená procesná strana, v zákonom stanovenej lehote proti rozhodnutiu, ktorému je odvolanie prípustné, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, procesným postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku ( II.) a v súvisiacom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania ( III.). Nedotknutým zostal výrok ( I.) rozsudku odvolaním nenapadnutý.
15. Bez akýchkoľvek pochýb je preukázané z vykonaného dokazovania, že žalobou uplatnený nárok o peňažné plnenie sa viaže k zmluve o úvere, ktorú uzatvoril žalobca so žalovaným 18.2.2014. Podľa predmetnej úverovej zmluvy žalovaný poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 2.000 eur. Odvolateľ nenamietal spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, ktorý účastníci založili uzatvorením zmluvy dňa 18.2.2014, nenamietal ani to, že ide o spotrebiteľskú úverovú zmluvu. Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na charakter spotrebiteľskej zmluvy a právnu úpravu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bol správny postup okresného súdu, keď vykonal ex offo prieskum, či spotrebiteľská zmluva obsahuje náležitosti vyžadované podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Výsledok vykonaného ex offo prieskumu jednoznačne preukazuje, že zmluva neobsahovala obligatórnu náležitosť vymedzenú v § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., t.j. rozčlenenie aká časť zaplatenej splátky pripadá na istinu, úroky a poplatky, absencia uvedeného údaja vedie ako to správne vyhodnotil aj okresný súd, k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Z tohto dôvodu žalobca má nárok iba na sumu poskytnutej a nevrátenej sumy úverovej istiny, čo v súdenom spore po započítaní plnenia na úver žalovaným vo výške 877,60 eur ( plnenie v uvedenej výške odvolateľ nerozporoval ) zodpovedá výške priznanej istiny 1.122,40 eur a po preukázaní, že sa žalovaný s uvedenou sumou dostal do omeškania žalobcovi patrí popri istine aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne od 25.10.2016. Na tomto základe okresný súd žalobu vo zvyšku istiny a jej príslušenstva ( výrok II. ) správne podľa názoru odvolacieho súdu zamietol.
16. Odvolateľ napadol odvolaním právny záver okresného súdu o absencii rozdelenia mesačnej splátky úveru na istinu a úroky/poplatky. V súvislosti s takto vymedzeným predmetom odvolacieho konania disponoval krajský súd v čase svojho rozhodovania vedomosťou o dvoch vecne odlišných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. Chronologicky skorším je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 128/2006 zo dňa 29.11.2017, ktoré (bod 19 jeho odôvodnenia) konštatovalo vecnú správnosť potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu založeného na právnom závere, v zmysle ktorého pokiaľ úverová zmluva jednotlivé splátky úveru nečlení podľa § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v rozhodnej dobe tak ako to ustanovil zákonodarca („zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“), t.j. splátka je vyjadrená iba jednou sumou, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Stotožňuje sa pritom s argumentáciou odvolacieho súdu o primárnom účele noriem spotrebiteľskej ochrany, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu, ktorému účelu môže zodpovedať len taký výklad dotknutého
ustanovenia, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda ako k istine, tak i k úrokom a poplatkom.
17. Krajský súd tu dodáva, že novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. bol doplnený § 566 ods. 2, ktorý určuje, v akom poradí treba započítať čiastočné plnenia. Pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa započíta najprv plnenie na istinu, až potom na úroky. Toto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ. Požiadavka rozčlenenia splátky mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré mu tak umožnia porovnať produkty a pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom a poznanie pravidiel podľa ktorých veriteľ postupuje, a tým súčasne smeruje k požiadavke, aby veriteľ svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť sa použije na splátku istiny, aká na splátku úrokov a poplatkov. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, má reálny praktický význam. Zmluvná rovnováha pri spotrebiteľskom úvere mohla byť naplnená len v prípade informovania veriteľom o podmienkach splácania rozčlenených časti splátky, prípadne o ich pomere alebo spôsobe zmeny z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako i pri konsenzuálnom určení, aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka.
18. Opačný postulát rezultuje v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018, v zmysle záverov ktorého pri aplikácii § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnej dobe, nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, t.j. ktorou sa spláca dlh po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Najvyšší súd SR mal za to, že pokiaľ predmetné ustanovenie uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ide len o spresnenie, čo splátka úveru zahrňuje. Argumentoval, že zámerom zákonodarcu bezpochyby nebolo, aby dotknuté ustanovenie bolo v rozpore s čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Smernica“), resp. aby sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, t.j. aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky. Z dôvodovej správy v zákone č. 129/2010 Z.z. totiž vyplýva, že ide o transpozíciu predmetnej Smernice do Slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu.
19. S ohľadom na opísanú disproporciu v záveroch rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, týkajúcich sa výkladu totožného zákonného textu a (hlavne) pri absencii výslovného vyporiadania sa s existenciou a predovšetkým dôvodmi odklonu od záverov skoršieho/ odlišného rozhodnutia Najvyšším súdom SR (nesprávne je východiskové konštatovanie NS SR obsiahnuté v bodoch 16 a 17 uznesenia sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018, že ide o doposiaľ neriešenú otázku), odvolací súd pri nevyhnutnosti priklonenia sa k niektorému z označených rozhodnutí dovolacieho súdu pristúpil k podrobnému rozboru/ výkladu predmetného slovného spojenia.
20. Už izolovaný jednoduchý gramatický výklad dotknutej normy umožňuje prikloniť sa skôr k prvému z prezentovaných výkladov, keď zvolená terminológia osobitne vymenúva/ člení splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Ustálená súdna prax však tematický výklad považuje len za prvotný prístup k zákonnému textu/pojmosloviu. Aj v posudzovanej veci je preto potrebné komplexný výklad použitím ďalších výkladových metód, veľkou výpovednou hodnotou v tejto spojitosti disponuje porovnanie jednotlivých časových verzií skúmaného zákonného textu (historický výklad v spojení s dôvodmi/účelom, ktoré k jednotlivým zmenám viedli) - teologický výklad. Rozoberané slovné spojenie sa v Právnom poriadku SR objavuje už v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Najvyšší súd SR v druhom z označených rozhodnutí ponecháva skoršie úpravy bez odozvy, hovorí len o „novoprijímanom“ ustanovení, tieto (skoršie znenia) však stavajú celú problematiku do iného svetla. Zákon č. 258/2001 Z.z. obsahoval text „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov, ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Opísaný text právnej normy úplne jednoznačne prezentuje úmysel zákonodarcu, aby obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy bolo vnútorné rozčlenenie splátky na istinu, úroky a
poplatky, dokonca súčet týchto položiek bol len fakultatívny (za splnenia stanovenej podmienky). Práve tu, keďže ide o prvýkrát zavedený pojem, možno vzhliadnuť/odhaliť skutočný úmysel zákonodarcu. Tento záver následne potvrdila aj aplikačná prax súdov, vrátane Najvyššieho súdu SR. Jazykový aj logický výklad tohto znenia je jednoznačný a vyplýva aj z dôvodovej správy k predmetnému zákonu. Dôvodová správa k predmetnému zákonu zdôrazňovala princíp minimálnej harmonizácie pri prevzatí Smernice Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonných právnych predpisov a správnych opatrení v členských štátoch, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, keď predmetná smernica (čl. 15) umožňovala členským štátom možnosť zaviesť aj prísnejšie ustanovenia pre zabezpečenie komplexnej ochrany spotrebiteľov.
21. K zmene predmetného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. došlo zákonom č. 568/2007 Z.z., a to tak, že znel: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.“ Zmena teda spočívala v nahradení slova „sumu“ slovom „výšku“ (bez právnej relevancie k rozoberaným otázkam) a vypustenie požiadavky uviesť súčet platieb (položiek). Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva požiadavka posilniť postavenie spotrebiteľa, ako aj zvyšovať informovanosť spotrebiteľov. Z toho možno vyvodiť jediný záver, a to, že uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb. Opačný výklad by totiž nesmeroval k posilneniu postavenia spotrebiteľov, naopak, znižoval by rozsah ich informovanosti (absenciu údaja o členení splátok) a nemal by žiadnu oporu v texte dôvodovej správy, kde niet zmienky o zámere vypustiť doteraz nepochybné rozčlenenie ani v samotnom (legislatívno-technickom) prevedení/realizácii novelizácie, keď zákonný text stále (ako pred novelizáciou) odčleňuje splátky istiny od splátok úverov a iných poplatkov.
22. Chronologicky nasledovalo zrušenie zákona č. 258/2001 Z.z., a to prijatím zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, implementujúcim okrem iného Smernicu Rady 2008/48 z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Posudzovanú normu tu nachádzame v § 9 ods. 2 písm. i) v znení („zmluva o spotrebiteľskom úvere) okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účel jeho splatenia“). Formulácia textu normy teda v porovnaní s nahradzovanou normou nevykazuje žiadnu významnú/ formulačnú zmenu. Nemožno preto hovoriť ani o zmene doterajšieho chápania/výkladu opätovne použitého pojmoslovia.
23. Posledná relevantná novelizácia (zákona č. 129/2010 Z.z.) bola vykonaná zákonom č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z., ktorá novela s účinnosťou od 01.05.2018 zmenila ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) tak, že aktuálne znie: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.
24. V poslednom označenom prípade (zrušenie zákona č. 258/2001 Z.z. prijatím zákona č. 129/2010 Z.z.) už je zreteľný rozdiel v použitom pojmosloví a nadväzne z logiky vyššie opísaných zmien možno nepochybne vyvodiť, že zákonodarca textom „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mienil členenie (každej) splátky spotrebiteľského úveru a termínom (frekvencia splátok) od 1.5.2018 len uvedenie/označenie splatnosti dohodnutých/jednotlivých splátok bez požiadavky ich rozčlenenia na časť zodpovedajúcu istine, úrokom a iným poplatkom.
25. Z aplikovaných výkladových metód teda vyplýva, že s účinnosťou od 1.5.2018 (§ 25j zákona č. 129/2010 Z.z.) došlo k zmene zákonného predpisu, z ktorej (zmeny) možno preukázať, že vnútorné členenie splátok už nie je zákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdená vec, ako i obidva prípady posudzované Najvyšším súdom SR (odkaz na body tohto odôvodnenia rozhodnutia, kde sa otázka rozoberá) sa však týkajú skutkového a právneho stavu pred novelou vykonanou zákonom č. 279/2017 Z.z.. Najvyšší súd SR však v druhom z označených rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018 pristúpil k zmene doterajších záverov svojej rozhodovacej činnosti (akceptujúcej
požiadavku vnútorného členenia splátok) za nezmenenej právnej úpravy, za ktorej aplikačná prax prijala záver o danosti zákonnej požiadavky vnútorného členenia splátok (zodpovedajúcej aj záveru vyplývajúcemu z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 Cdo 128/2016 zo dňa 29.11.2017).
26. Odvolací súd pripomína akceptovaný postulát, v zmysle ktorého je rôzny výklad rovnakých slov v rozpore s princípom právnej istoty. Ústavný súd SR (napríklad Pl. ÚS 6/04) už v opísanej spojitosti konštatoval, že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľné. Osobitne od Najvyššieho súdu SR pritom požadovať, aby pri zámere zmeniť svoje skoršie závery venoval zvýšenú pozornosť vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia pri vyrovnaní sa so svojou „rozchádzajúcou sa“ rozhodovacou činnosťou.
27. S ohľadom na opísané otázky nastolené postupom Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018 súdy (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/468/2017 zo dňa 10.4.2018, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10Co/48/2017 zo dňa 28.3.2018, viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove) aj po prijatí predmetného uznesenia NS SR zotrvali na záveroch svojej rozhodovacej činnosti (o danosti zákonnej požiadavky vnútorného rozdelenia splátok), a to opretím sa o podrobnú argumentáciu.
28. Najvyšší súd SR v rámci uznesenia sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018 argumentuje eurokonformným výkladom, ktorý má byť založený na tom, že zámerom zákonodarcu bezpochyby nebolo, aby dotknuté ustanovenie bolo v rozpore so smernicou, respektíve, aby sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, t.j. aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky, nakoľko z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že ide o transpozíciu predmetnej Smernice do Slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu. Opísaná úvaha však opomína otázku vyhodnotenia správnej realizácie zámeru zákonodarcu transponovať smernicu Rady 48/2008/ES, v ktorej spojitosti je evidentné, že zákon č. 129/2010 Z.z. prizná vyššiu mieru ochrany stanovením požiadavky rozčlenenia (vnútornej skladby) splátky na istinu, úroky a poplatky. Až rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. vs V. F. dňa 9.11.2016 konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej úprave stanovovali povinnosť zahrnúť do zmluvy aj iné náležitosti, než vymenúva čl. 10 ods. 2 Smernice. Tento zámer zákonodarca náležite realizoval aj novelou účinnou od 1.5.2018, kedy zosúladil text vnútroštátnej normy so Smernicou. Do uvedeného obdobia, teda ale nie je možné hovoriť o riadnej transpozícii Smernice a relevantnej zmene vnútroštátnej normy.
29. Zhrnúc doteraz konštatované, podstatným nie je neúspešný zámer zákonodarcu transponovať Smernicu do právneho poriadku, ale práve a len reálny výsledok legislatívneho postupu zákonodarcu, ktorý až do kvalifikovanej zmeny právneho poriadku, účinnej od 01.05.2018, nastavil vyššiu mieru ochrany spotrebiteľa než smernica.
30. Nadväzne pri ustálenom východisku o chybnej transpozícii smernice do Právneho poriadku SR sú zásadnou skutočnosťou limity eurokonformného výkladu, ktorý (ako dokonca poukázal aj samotný Najvyšší súd SR v bode 24 odôvodnenia uznesenia sp.zn. 3 Cdo 146/2017) výklad nie je absolútny a nemôže predovšetkým nahradiť znenie zákona. Táto metóda výkladu súvisí s nepriamym účinkom smerníc, ktorý (účinok) zakladá povinnosť vnútroštátnych súdov usilovať sa vykladať transponované normy tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný smernicou. Naznačené limity tohto výkladu spočívajú (okrem iného) v tom, že (takýmto výkladom) nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty, preto eurokonformný výklad nemôže byť contra legem, ďalej, že vnútroštátne právo má byť posúdené ako právo, tiež, že vnútroštátne ustanovenia môžu byť vykladané len za použitia vnútroštátnym právnym poriadkom akceptovateľných výkladových metód (bližšie pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-282/10 Dominguez, kde Súdny dvor EÚ konštatuje v prípade nemožnosti dosiahnuť nepriamym účinkom súlad vnútroštátneho práva s normou EÚ možnosť účastníka poškodeného nesúladom vnútroštátneho práva dovolať sa z tohto titulu náhrady škody.
31. Z opísaného teda rezultuje konečný záver, že princípu právnej istoty korešponduje len rovnaký výklad rovnakých „slov zákona“ a nesprávna transpozícia smernice EÚ nemôže byť odstraňovaná výkladom cotra legem (čo si uvedomil aj zákonodarca, keď pristúpil od 1.5.2018 k jednoznačnej zmene formulácie
textu spornej právnej normy). Inými slovami, eurokonformným výkladom nie je možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona, ale aj k jeho účelu.
32. Prijatie opačného výkladu by viedlo k porušeniu základného princípu právnej istoty, nakoľko totožný text právnej normy by bol aplikačnou praxou všeobecných súdov (vrátane Najvyššieho súdu SR) dlhodobo vykladaný určitým spôsobom a od istého momentu - bez zmeny relevantnej vnútroštátnej úpravy - by mal byť vykladaný opačne. Uvedené rozhodne nezodpovedá nastaveným hraniciam a v podstate eurokonformnému výkladu.
33. Praktickým dôsledkom záverov neskoršieho/druhého uznesenia Najvyššieho súdu SR by totiž bolo, že slová „výšku“, resp. „sumu“, „počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je (v záväzkových vzťahoch) od roku 2001 do 9.11.2016 potrebné vykladať tak, že členenie splátok je obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere (podporené rozsiahlou judikatúrou), ale od 9.11.2016 (bez zmeny vnútroštátneho zákona) by identické slovné spojenie malo byť vykladané opačne, t.j. že vnútorné rozdelenie splátok sa v zmluve o spotrebiteľskom úvere nevyžaduje. Navyše, významovo jednoznačne zmenený/ novelizovaný text zákona (od 1.5.2018) v znení „výšku, počet, frekvenciu splátok“ by sa mal (až absurdne) vykladať rovnako ako predchádzajúci odlišný text zákona v znení „výšku“, resp. „sumu“, „počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov“, a to ešte, ale len od určitej doby (od 9.11.2016).
34. Na základe opísaných úvah sa odvolací súd priklonil v rámci zisťovania obsahu a zmyslu aplikovaných noriem (nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 341/2007 z 01.08.2008) k záverom skoršieho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017, ktorý svoj základ nachádza v úsudku o danosti požiadavky vnútornej skladby splátok vyplývajúcej z platného Právneho poriadku SR v znení účinnom do 1.5.2018 a pristúpil ku konštatovaniu/potvrdeniu vecnej správnosti odvolaním napadnutého meritórneho výroku rozsudku.
35. Z týchto dôvodov odvolací súd hodnotí v celkovom súhrne záver okresného súdu o konštatovanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pri absencii obligatórnej obsahovej náležitosti vyžadovanej v § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy za zásadne správny. Už postačuje pre záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru absencia tejto hoc jedinej obligatórnej náležitosti a v ďalšom už nebolo právne významné zaoberať sa tým, či jednotlivé splátky obsahovali, zakotvovali, resp. neobsahovali aj sumu mesačnej splátky poistného.
36. Relevantnej procesnej úprave založenej na pomerovaní miery úspechu tej ktorej sporovej strany súčasne zodpovedá i závislý výrok o trovách prvoinštančného konania.
37. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP odvolací súd stranám sporu (ani jednej zo strán) nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca/odvolateľ nebol v tomto štádiu sporu úspešný, preto mu vznikla povinnosť nahradiť protistrane - žalovanému trovy odvolacieho konania, žalovanému v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd súhrnným výrokom nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania ani jednej sporovej strane.
38. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody), čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia uznesenia v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.