Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-31-2020.pdf
PDF · 130.48 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/31/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členiek senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: BYTOKOMPLET - D, s.r.o., Kamenárska ul. č. 18, Bratislava, IČO: 35 799 285, zastúpený advokátom: JUDr. Miroslav Pekár, Krížna ul. č. 44, Bratislava, IČO: 50 897 292, proti žalovanému: Bytové družstvo "Centrum" v Bratislave, Záhradnícka ul. č. 25, Bratislava, IČO: 00 176 834, zastúpený advokátom: JUDr. Dušan Jovankovič, Doležalova ul. č. 5, Bratislava, IČO: 36 076 511, o zaplatenie istiny 311,46 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. novembra 2019, č. k. 16C/40/2017 - 165, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.
Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku istinu vo výške 311,46 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa 01. 04. 2017 do zaplatenia, žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 6 ods. 1 a 2, § 8a ods. 2, § 8b ods. 2 a § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov“), § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2, § 112, § 451 ods. 1 a 2, § 454, § 456, § 580 a § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vecne dôvodnosťou podanej žaloby, keď po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žaloba žalobcu na zaplatenie istiny vo výške 311,46 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa 01. 04. 2017 do zaplatenia titulom úhrady nedoplatku z ročného vyúčtovania za rok 2016 je dôvodná. Uviedol, že žalobca sa voči žalovanému podanou žalobou domáhal zaplatenia nedoplatku na vyúčtovaní nákladov spojených s užívaním bytu za obdobie od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016, a to bytu č. 1 nachádzajúceho sa na 1. p. bytového domu so súpisným číslom 67, vchod Družstevná 3 v Bratislave, ktorý je vo vlastníctve žalovaného a ktorý sa nachádza v bytovom dome, ktorého správu vykonáva žalobca. Poukázal na to, že žalovaný v rámci vyjadrenia k žalobe a ani v písomnom vyjadrení (k vyjadreniu žalobcu) podanom po márnom uplynutí lehoty na vyjadrenie podľa ust. § 167 ods. 4 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) tvrdenie žalobcu ohľadne existencie a výšky nedoplatku na vyúčtovaní za rok 2016 nesporoval s tým, že žalobca na základe zmluvy o výkone správy zo dňa 30. 03. 2001 vykonáva správu bytového domu a zabezpečuje prevádzku, údržbu a opravy spoločných častí, spoločných zariadení, príslušenstva bytového domu, zabezpečuje plnenia spojené s užívaním bytov, nebytových priestorov, spoločných častí
a zariadení a ďalších služieb v súvislosti s bytovým domom, kde sa nachádza byt č. 1, v súvislosti s ktorým bol nedoplatok uplatnený. Uviedol, že žalovaný ako vlastník predmetného bytu si neplnil svoje povinnosti, keď riadne a včas neuhrádzal predpísané zálohové platby, teda príspevok do fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrady za plnenia, odmenu za správu a nedoplatok vyplývajúci z vyúčtovaní nákladov spojených s užívaním bytu v jeho vlastníctve, a teda si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o výkone správy, ako aj zo zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov s tým, že k 01. 01. 2016 bol počiatočný stav na účte + 86,36 eur a k 31. 12. 2016 bol stav - 766,73 eur, ako to vyplýva z prehľadu platieb za rok 2016, ktoré bolo súčasťou vyúčtovania za rok 2016. Poukázal na skutočnosť, že podľa vyúčtovania nákladov za užívanie bytu boli skutočné náklady vo výške 776,51 eur a predpísané zálohové platby vo výške 1.231,78 eur s tým, že po zohľadnení skutočných nákladov v súvislosti s predmetným bytom a výškou predpísaných zálohových platieb mal žalovaný preplatok v sume 455,27 eur (rozdiel sumy 1.231,78 eur a sumy 776,51 eur), ktorý však bol vyúčtovaný ako preplatok účtovný a nie reálny, keďže žalobca tento preplatok vyúčtoval ako rozdiel sumy skutočných nákladov vynaložených v roku 2016 a sumy predpísaných zálohových platieb, pričom žalobca od takto vyčísleného preplatku odpočítal dlžnú sumu zo strany žalovaného, t. j. sumu 766,73 eur, ktorú mal žalovaný povinnosť v roku 2016 žalobcovi zaplatiť (čo vyplýva z analýzy platieb za relevantné obdobie a z prehľadu platieb za rok 2016, ktorý bol súčasťou vyúčtovania), a vyúčtoval žalovanému nedoplatok za rok 2016 v sume 311,46 eur (rozdiel sumy 455,27 eur a sumy 766,73 eur). Uviedol, že na obranu žalovaného, ktorý v priebehu pojednávania namietal výšku žalobcom uplatneného nedoplatku za rok 2016 v sume 311,46 eur neprihliadol z dôvodu, že sa žalovaný nevyjadril konkrétne k vyčíslenému nedoplatku za rok 2016, neuviedol, čo sporuje, akú sumu a z akých dôvodov, či sporuje správnosť výpočtu žalobcom uplatneného nedoplatku, resp. prípadné nezohľadnenie zaplatenia tej-ktorej sumy žalovaným. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalovaného, že žalovaná suma v žalobe nie je špecifikovaná, pretože zo žaloby jednoznačne vyplývalo, čoho sa žalobca voči žalovanému domáhal, akým titulom a v akej výške s tým, že žalobca v žalobe uplatnený nárok odôvodnil a pripojil listinné doklady, na ktoré sa v žalobe i odvolal. Prisvedčil tiež argumentácii žalobcu, že žalovaný pohľadávku nespochybnil a voči uplatnenému nároku uskutočnil započítanie svojej pohľadávky. Rozhodnutie o úrokoch z omeškania súd prvej inštancie odôvodnil právne ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalovaný sa ako vlastník bytu dostal do omeškania s úhradou nedoplatku na vyúčtovaní nákladov za užívanie predmetného bytu za rok 2016, preto mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 311,46 eur odo dňa 01. 04. 2017 do zaplatenia. Poukázal na to, že žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie predmetného nedoplatku výzvou zo dňa 16. 03. 2017, doručenou žalovanému dňa 20. 03. 2017, v ktorej žalovaného žiadal, aby nedoplatok zaplatil do 31. 03. 2017 s tým, že žalovaný žalobcom uplatnené príslušenstvo ani nijakým spôsobom nenamietal. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku ďalej poukázal na to, že žalovaný v rámci procesnej obrany tvrdil, že žalovaná pohľadávka žalobcu zanikla započítaním, keď listom číslo 216/EÚ/2017-1 zo dňa 10. 04. 2017 žalovaný oznámil žalobcovi, že podľa ust. § 580 Občianskeho zákonníka jednostranne započítava pohľadávky žalobcu (vrátane pohľadávky žalobcu uplatnenej v tomto konaní) voči jeho pohľadávke vo výške 8.543,47 eur, ktorá predstavuje sumu, o ktorú sa žalobca na jeho úkor bezdôvodne obohatil, a to tak, že žalovaný zaplatil na výzvu žalobcu dňa 24. 01. 2014 sumu 8.543,47 eur na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov za plnenia poskytované s bytom, ktorého vlastníkom ale žalovaný nebol. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že žalobca považoval započítanie zo strany žalovaného za neplatné a právne neúčinné a zároveň vzniesol námietku premlčania tejto pohľadávky žalovaného (tvrdeného bezdôvodného obohatenia na jeho strane), keď túto procesnú obranu žalovaného posúdil ako nedôvodnú, a to vzhľadom na žalobcom vznesenú námietku premlčania žalovaným uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 8.543,47 eur. Uviedol, že ak by došlo k žalovaným tvrdenému bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu, objektívna trojročná premlčacia doba by začala plynúť samotným prijatím plnenia (t. j. dňa 24. 01. 2014) a uplynula by dňa 24. 01. 2017 s tým, že žalobca mohol vyčísliť nárok na zaplatenie nedoplatku na vyúčtovaní nákladov spojených s užívaním bytu za rok 2016 až v roku 2017, pričom si nárok na zaplatenie nedoplatku uplatnil voči žalovanému listom zo dňa 16. 03. 2017, teda v čase, keď už bol nárok žalovaného na vydanie ním tvrdeného bezdôvodného obohatenia v sume 8.543,47 eur premlčaný. Vo vzťahu k žalovaným tvrdenej skutočnosti, že k premlčaniu jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nedošlo vzhľadom na skutočnosť, že sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava III dňa 22. 01. 2016 domáhal voči žalovaným v 1. až 174. rade (Romana Konečná a spol., t. j. voči vlastníkom bytov a nebytových priestorov v domoch na uliciach Družstevná 1, 3, Vajnorská 10, 12, 14 a Kalinčiakova 1 v Bratislave, ktorí boli zároveň majiteľmi spoločného účtu pre fond prevádzky,
údržby a opráv domu) a tiež voči správcovi domu ako voči žalovanému v 175. rade (v tomto konaní v postavení žalobcu) zaplatenia sumy 8.543,47 eur s príslušenstvom (konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45C/17/2016), súd prvej inštancie uviedol, že sa s týmto tvrdením žalovaného nestotožnil, pretože v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka predpokladom spočívania premlčacej doby je, že veriteľ (v prejednávanej veci žalovaný) v začatom konaní i riadne pokračuje a neuskutoční prekážky v postupe súdu a v jeho skončení rozhodnutím súdu. Uviedol, že o riadne pokračovanie v konaní nejde, ak veriteľ zaviní zastavenie konania (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 185/2009). Skonštatoval, že ak došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby, prihliada sa na vec, ako keby ku konaniu vôbec nedošlo; t. j. zastavené súdne konanie nemá žiaden právny dopad na plynutie premlčacej doby pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že žalovaný (v procesnom postavení žalobcu) v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45C/17/2016 vzal žalobu v časti o zaplatenie 7.140,27 eur späť, čo malo za následok, že sa na vec prihliada tak, ako keby k uplatneniu nároku žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia na súde ani nedošlo, a teda neboli splnené predpokladané následky podania žaloby, t. j. spočívanie premlčacej doby. Výrok, ktorým zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania odôvodnil súd prvej inštancie právne ust. § 162 ods. 1 a 3 a § 164 C. s. p. a vecne nedôvodnosťou tohto návrhu, nakoľko žalovaný návrh na prerušenie konania až do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45C/17/2016 nijakým spôsobom neodôvodnil a v zmysle zákona ani žiadny dôvod na prerušenie konania nebol daný, a to ani obligatórny podľa ust. § 162 C. s. p., ani fakultatívny podľa ust. § 164 C. s. p. s tým, že prípadné prerušenie konania by bolo v rozpore s princípom uvedeným v čl. 17 C. s. p., podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania, súd prvej inštancie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 262 ods. 1 C. s. p. a vecne plným úspechom žalobcu v konaní s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s ust. § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nestotožnil sa s právnym posúdením započítania žalovanej pohľadávky zo strany súdu prvej inštancie, nakoľko v začatom konaní riadne pokračuje (v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka) aj ten účastník súdneho konania, ktorý súčinnosť so súdom v konaní sám nevyvíja, svojimi úkonmi však nebráni priebehu konania a jeho skončeniu rozhodnutím súdu vo veci (judikát R 32/1978), keď o riadne pokračovanie v konaní nejde vtedy, keď účastník zaviní zastavenie konania tým, že neopraví vady žaloby, bezdôvodne vezme žalobu späť, neodôvodnene preruší konanie podľa ust. § 163 C. s. p. atď. Poukázal na to, že čiastočné zastavenie konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45C/17/2016, a to v dôsledku realizácie jeho dispozičného práva zobrať žalobu späť podľa ust. § 144 C. s. p., nebolo bezdôvodné, ale bolo podmienené zánikom časti pohľadávky v dôsledku započítania, ktoré nastalo až po podaní žaloby (započítacím prejavom žalovaného zo dňa 10. 04. 2017), a preto nemožno toto zastavenie konania posudzovať ako ním zavinené. Uviedol, že s procesným úkonom podania žaloby na súd sa spájajú procesné i hmotnoprávne účinky s tým, že v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka je takýmto hmotnoprávnym účinkom zastavenie plynutia premlčacej doby, ktorá v prejednávanom prípade spočívala až do vykonania započítania žalovanej pohľadávky, čím žalovaná pohľadávka zanikla. Poukázal na skutočnosť, že v prejednávanej veci došlo na strane žalobcu na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu, a to tým, že dňa 24. 01. 2014 uhradil na jeho účet sumu 8.543,47 eur, pričom objektívna premlčacia doba začala plynúť samotným prijatím plnenia, t. j. dňa 24. 01. 2014, ale neuplynula dňa 24. 01. 2017, pretože si svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnil žalobou na Okresnom súde Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 45C/17/2016, a v čase vykonania započítania (započítací prejav zo dňa 10. 04. 2017) premlčacia doba neuplynula, ale spočívala, pričom žalobu vzal späť v časti o zaplatenie 7.140,27 eur z dôvodu započítania až podaním zo dňa 22. 03. 2019. Vytkol súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie jeho procesnej obrany, v rámci ktorej argumentoval, že listom zo dňa 10. 04. 2017 si jednostranne započítal pohľadávku bytového domu, ktorý spravuje žalobca (okrem iného aj za byt č. 14), voči jeho pohľadávke voči bytovému domu z titulu plnenia bez právneho dôvodu s tým, že žalovaná pohľadávka
žalobcu tak zanikla okamihom, kedy sa ich vzájomné pohľadávky spôsobilé na započítanie stretli, a preto je žaloba žalobcu nedôvodná.
3.
Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku správne, jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody existencie premlčania prípadnej pohľadávky žalovaného, ktorá právna skutočnosť je predmetom odvolania žalovaného. Uviedol, že žalovaný si svoju kvázi pohľadávku vo výške 8.543,47 eur síce uplatnil v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45C/17/2016, a to dva dni pred uplynutím premlčacej doby, v dôsledku čoho došlo k spočívaniu (neplynutiu) premlčacej doby v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka, ktoré je však podľa hmotného práva viazané na riadne pokračovanie v začatom konaní, a dňa 10. 04. 2017 vykonal zápočet vo vzťahu k nemu a ním žalovanej sume (bez ohľadu na jeho neplatnosť), avšak následne vzal žalobu v časti o zaplatenie 7.140,27 eur vedenú na Okresnom súde Bratislava III z titulu viacerých kvázi zápočtov späť, čím fakticky v tejto časti v rozpore s ust. § 112 Občianskeho zákonníka nepokračoval riadne v konaní, čoho dôsledkom nastal právny stav taký, ako keby k sporovému konaniu vôbec nedošlo, t. j. nedošlo ani k prerušeniu premlčacej lehoty a prípadná pohľadávka žalovaného, pokiaľ by aj existovala, sa fakticky premlčala. Poukázal na skutočnosť, že v dôsledku ním vznesenej námietky premlčania nebolo možné prihliadnuť na obranu žalovaného, t. j. na (beztak neplatný) zápočet jeho premlčanej pohľadávky, ktorá sa premlčala dňa 24. 01. 2016, oproti pohľadávke uplatňovanej v tomto konaní, ktorá bola vyúčtovaná a splatná ku dňu 01. 04. 2017. Poukázal na to, že vo vzťahu k platnosti zápočtu žalovaného, resp. vo vzťahu k existencii pohľadávky žalovaného spôsobilej na započítanie vzniesol v konaní viaceré námietky, ktoré však prvoinštančný súd vzhľadom na námietku premlčania ďalej neskúmal. Uviedol, že pohľadávka žalovaného vo výške 8.543,47 eur titulom úhrady nedoplatkov za byt č. 27 zrejme vznikla (aktuálne je premlčaná), avšak bezdôvodne sa mohol obohatiť jedine vlastník bytu, za ktorého sa plnilo to, čo mal plniť sám (v zmysle ust. § 454 Občianskeho zákonníka) s tým, že samotné pohnútky žalovaného, vychádzajúce z domnienky, že je, resp. sa stane vlastníkom bytu č. 27, spočívali v omyle a preto musia ísť na ťarchu žalovaného, ktorý je povinný vysporiadať si vzťahy so skutočným vlastníkom bytu. Argumentoval, že správca bytového domu sa už z titulu svojho postavenia správcu nemohol obohatiť ani v teoretickej rovine, keďže finančné prostriedky boli pripísané na účet bytového domu, nie na účet správcu, do úvahy by preto teoreticky prichádzala aj pasívna legitimácia ostatných vlastníkov bytov, ktorí sa však prijatím platby na účet bytového domu neobohatili, pretože sa len doplatil existujúci nedoplatok viaznuci na byte č. 27, čiže ich majetok sa nezväčšil. Poukázal na skutočnosť, že ako správca z titulu absencie vlastnej pasívnej legitimácie ohľadne pohľadávky žalovaného, ako aj z titulu absencie zákonného zmocnenia (v zmysle kogentnej úpravy oprávnení správcu v zákone č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov) nie je subjektom, voči ktorému by bolo možné platne vykonať zápočet, a to namiesto toho, aby bol zápočet zrealizovaný vo vzťahu k všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov, preto akýkoľvek zápočet smerujúci fakticky voči finančným prostriedkom vlastníkov bytu, avšak adresovaný správcovi je a priori neplatný, keďže správca nie je zo zákona vecne legitimovaný prijímať a vykonávať v mene a za vlastníkov zápočty vo vzťahu k tretím osobám. Namietol, že právna úprava spočívania premlčacej doby neslúži a nemôže slúžiť na to, aby veriteľ pochybnou a neskôr čiastočne späťvzatou žalobou bez rozhodnutia súdu „predĺžil“ premlčaciu dobu a čakal na ešte neexistujúcu protipohľadávku dlžníka, ktorú by si teoreticky mohol v rámci spočívania premlčania v budúcnosti započítať, keď takýto výklad by bol contra rationem lege s tým, že bolo navyše otázne, či sa prvoinštančný súd mohol a mal obranou žalovaného v tomto konaní vôbec zaoberať, pretože žalovaný si uplatnil pohľadávku vo výške 8.543,47 eur v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45C/17/2016, čo vytvorilo prekážku litispendencie v tomto konaní, a preto žalovaný nemohol z titulu tej istej kvázi pohľadávky viesť aktívne konanie v pozícii žalobcu a súčasne sa tou istou pohľadávkou brániť v tomto konaní, keďže fakticky ide o vzájomnú žalobu v zmysle ust. § 147 ods. 2 C. s. p., ktorá sa posudzuje len ako obrana žalovaného.
4.
Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa 26. 02. 2020, nevyjadril.
5.
Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. apríla 2020 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.
6.
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vo svojich výrokoch vecne správny (ust. § 387 ods. 1 C. s. p.).
7.
Z dikcie ust. § 387 ods. 1 C. s. p. vyplýva, že odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Obsah rozhodnutia vo veci samej vyjadruje súd vo výroku rozhodnutia, ktorý je prejavom konečného úsudku konajúceho súdu o prejednávanej veci. Vecná správnosť ako zákonný predpoklad na vydanie potvrdzujúceho verdiktu sa vyžaduje iba v prípade výroku preskúmavaného rozhodnutia. Vecná nesprávnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie teda nebráni tomu, aby odvolací súd v konečnom dôsledku rozhodnutie (ako vecne správne) potvrdil. K záveru o vecnej správnosti výroku môže odvolací súd dospieť aj z odlišných dôvodov, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu môže byť (okrem iného) založené na odlišnom právnom posúdení, z akého vychádzal súd prvej inštancie, pritom je však potrebné mať na zreteli ust. § 382 C. s. p., ktoré vyžaduje, aby odvolací súd vyzval strany k možnému použitiu všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a ktoré je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, ak má odvolací súd za to, že sa na prejednávanú vec takéto ustanovenie vzťahuje, čím sa má zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí.
8.
V prejednávanej veci dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo svojich výrokoch vecne správny, avšak z čiastočne odlišných dôvodov (na základe čiastočne odlišného právneho posúdenia), než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie.
9.
K námietke žalovaného v podanom odvolaní, že napadnutý rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
10.
K tvrdeniu žalovaného, že nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie malo spočívať v tom, že nesprávne právne posúdil jeho procesnú obranu, v rámci ktorej argumentoval, že si listom zo dňa 10. 04. 2017 jednostranne započítal pohľadávku bytového domu, ktorý spravuje žalobca, proti svojej pohľadávke voči bytovému domu z titulu plnenia bez právneho dôvodu, a preto žalobou uplatnená pohľadávka žalobcu zanikla okamihom, kedy sa ich vzájomné pohľadávky spôsobilé na započítanie stretli, odvolací súd uvádza, že sa s touto argumentáciou žalovaného nestotožňuje a meritórny (vyhovujúci) výrok napadnutého rozsudku považuje za vecne správny.
11.
Podľa ust. § 112 vety prvej Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie.
12.
Podľa ust. § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
13.
Podľa ust. § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka, započítať nemožno premlčané pohľadávky, pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná.
14.
V zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka premlčacia doba neplynie, pokiaľ si veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde a v začatom konaní riadne pokračuje. Predpokladom spočívania premlčacej doby teda je, že veriteľ (v prejednávanej veci žalovaný) v začatom konaní riadne pokračuje. V začatom konaní riadne pokračuje aj tá strana sporu, ktorá súčinnosť so súdom v konaní sama nevyvíja, svojimi úkonmi však nebráni priebehu konania a jeho skončeniu rozhodnutím súdu vo veci (R 32/1978). O riadne pokračovanie v konaní nejde vtedy, keď sporová strana zaviní zastavenie konania z dôvodu, že neopraví vady žaloby (ust. § 129 C. s. p.), bezdôvodne vezme žalobu späť (ust. § 144 a nasl. C. s. p.), nedôvodne navrhne prerušenie konania a následne nenavrhne pokračovanie v konaní (ust. § 163 C. s. p.) a pod. K zastaveniu konania však môže dôjsť aj v dôsledku iných skutočností než z dôvodu, že žalobca riadne nepokračoval v začatom konaní. V takom prípade následok spočívajúci v neplynutí premlčacej doby nastáva a premlčacia doba sa predlžuje o časový úsek jej spočívania. Typickým prípadom, kedy žalobca nezavinil zastavenie konanie, je späťvzatie žaloby z dôvodu, že po podaní žaloby došlo k zániku žalovanej pohľadávky (napr. z dôvodu, že žalovaný po podaní žaloby uhradil žalovanú pohľadávku).
15.
Odvolací súd sa preto stotožnil s argumentáciou žalovaného, že (čiastočné) zastavenie konania v dôsledku (čiastočného) späťvzatia žaloby žalobcom z dôvodu, že došlo k započítaniu žalovanej pohľadávky žalobcu so vzájomnou pohľadávkou žalovaného, nemožno posudzovať ako bezdôvodné späťvzatie žaloby, a teda ako žalobcom zavinené zastavenie konania, nakoľko započítanie pohľadávok predstavuje náhradnú formu splnenia dlhu (porovnaj systematické zaradenie inštitútu započítania v Občianskom zákonníku do oddielu upravujúceho zánik záväzkov) a pokiaľ žalobca (veriteľ) vezme žalobu späť z dôvodu, že svoju pohľadávku voči žalovanému (dlžníkovi) započítal so vzájomnou pohľadávkou žalovaného voči nemu, je potrebné skonštatovať, že žalobca v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka riadne pokračoval v konaní až do okamihu, kedy došlo k zániku jeho pohľadávky započítaním (presnejšie do okamihu, kedy bol urobený prejav smerujúci k započítaniu), z čoho vyplýva, že premlčacia doba teda neplynula až do okamihu započítania žalovanej pohľadávky (do okamihu urobenia prejavu smerujúceho k započítaniu) a pohľadávka žalobcu (veriteľa) teda nemohla byť v čase započítania premlčaná, t. j. pokiaľ má žalobca možnosť započítať svoju žalobou uplatnenú pohľadávku so vzájomnou pohľadávkou žalovaného, ktorá vznikla v priebehu konania, ale až po „uplynutí“ premlčacej doby (nebyť spočívania premlčacej doby z dôvodu prebiehajúceho súdneho konania), nie je možné nútiť žalobcu pokračovať v konaní (a nevykonať započítanie) s odôvodnením, že v opačnom prípade by nepokračoval riadne v konaní v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka, keď takýto záver by bol zjavne nelogický, už len z toho dôvodu, že započítanie môže byť vykonané aj zo strany žalovaného, ktorý pokiaľ by s takýmto započítaním proti jeho vzájomnej pohľadávke nesúhlasil (napr. z dôvodu, že neuznáva existenciu žalobcovej pohľadávky), nič by mu nebránilo v tom, aby sa proti žalobcovi domáhal zaplatenia svojej pohľadávky samostatnou žalobou, pričom v súdnom konaní o tejto žalobe by sa ako predbežná otázka musela riešiť platnosť započítania vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného.
16.
Z uvedeného preto vyplýva, že nakoľko v uvedenej argumentácii spočívala aj procesná obrana žalovaného v tomto konaní, bolo potrebné ako predbežnú otázku riešiť otázku platnosti započítacieho prejavu žalovaného zo dňa 10. 04. 2017 (list žalovaného označený ako „Vec: Započítanie pohľadávky“ zo dňa 10. 04. 2017, založený v súdnom spise na č. l. 52), pretože pokiaľ by bol tento jednostranný započítací prejav žalovaného platný, bol by urobený v čase, kedy pohľadávka žalovaného nebola premlčaná, keďže premlčacia doba neplynula z dôvodu, že žalobca uplatnil toto svoje právo na súde a v začatom konaní (vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45C/17/2016) aj riadne pokračoval, avšak odvolací súd dospel k záveru (v zhode so žalobcom), že jednostranné započítanie žalovaného zo dňa 10. 04. 2017 je absolútne neplatný právny úkon.
17.
Právo z občianskoprávneho vzťahu zaniká (okrem iného) spôsobom predpokladaným v ust. § 580 Občianskeho zákonníka. Predpoklady zániku pohľadávok započítaním sú a/ vzájomnosť pohľadávok (musí ísť o dva záväzky medzi tými istými subjektami, kde veriteľ jednej pohľadávky je zároveň dlžníkom druhej a naopak), b/ rovnaký druh plnenia (ten je splnený, ak ide o pohľadávky peňažné), c/ spôsobilosť pohľadávok na započítanie (nejde o pohľadávky, ktorých započítateľnosť je vylúčená zákonom alebo dohodou účastníkov) a d/ právny úkon smerujúci k započítaniu (jednostranný či dvojstranný). Ku kompenzácii treba, aby jeden z účastníkov urobil prejav smerujúci k započítaniu adresovaný druhému účastníkovi. Forma takéhoto právneho úkonu nie je predpísaná, musí spĺňať všeobecné náležitosti stanovené v ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka a z jeho obsahu musí byť zrejmé, aká pohľadávka a v akej výške sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. K zániku peňažných pohľadávok v rozsahu, v ktorom sa vzájomne kryjú, dochádza okamihom, kedy sa pohľadávky stretli (t. j. v okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou ako posledná). Z ust. § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že zákon vylučuje možnosť jednostranným prejavom započítať pohľadávky premlčané. Nezáleží pritom na tom, kedy bol urobený prejav smerujúci k započítaniu; premlčanie sa posudzuje k okamihu, kedy sa pohľadávky stretli. Inými slovami povedané, pre posúdenie, či je pohľadávka premlčaná (a teda či ju možno použiť na započítanie, prípadne započítanie proti nej úspešne namietať) je rozhodujúci okamih, kedy sa pohľadávky stretli. Pri splnení zákonných predpokladov platí, že ak bola vzájomná pohľadávka premlčaná už v okamihu, kedy dospela pohľadávka neskôr splatná, je zánik záväzku jednostranným započítaním vylúčený (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 24. apríla 2007, sp. zn. 33 Odo 336/2005 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. mája 2010, sp. zn. 1 M Cdo 11/2008).
18.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že jednostranné započítanie je adresovaný právny úkon, ktorý musí v zmysle ust. § 580 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka dôjsť adresátovi (dostať sa do jeho dispozičnej sféry), pričom v prejednávanom prípade je nesporné, že žalovaný urobil započítací prejav zo dňa 10. 04. 2017 voči žalobcovi a tomuto ho aj doručil a zároveň je nesporné, že žalovaný poslal sumu 8.543,47 eur (tvrdené bezdôvodné obohatenie žalobcu) na bankový účet, ktorý žalobca viedol v zmysle ust. § 8 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov ako správca bytového domu za účelom prijímania úhrad od vlastníkov bytov a nebytových priestorov, avšak majiteľom tohto účtu bytového domu zriadeného správcom v banke sú vlastníci bytov a nebytových priestorov a finančné prostriedky na tomto účte sú majetkom týchto vlastníkov, pričom správca je len disponentom s týmito finančnými prostriedkami, a majetok vlastníkov nie je súčasťou majetku správcu a správca nesmie využiť majetok vlastníkov vo vlastný prospech alebo v prospech tretích osôb. Pokiaľ teda v prejednávanej veci došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia vo výške 8.543,47 eur, toto bezdôvodné obohatenie vzniklo vlastníkom bytov a nebytových priestorov a započítací prejav žalovaného mal byť preto adresovaný a doručený vlastníkom bytov a nebytových priestorov, a nie žalobcovi ako správcovi bytového domu. Je nutné totiž poukázať aj na skutočnosť, že v zákone č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov nie je ani obsiahnuté zákonné zmocnenie, ktoré by v takýchto prípadoch oprávňovalo správcu bytového domu konať v mene vlastníkov (porovnaj ust. § 8b ods. 1 a § 9 ods. 7 a 8 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov v súčasnom znení, resp. ust. § 8b ods. 1 a 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov v znení účinnom do 31. 10. 2018), a nakoľko započítací prejav žalovaného zo dňa 10. 04. 2017 smeroval voči žalobcovi a tomuto bol aj doručený, odvolací súd konštatuje, že tento jednostranný adresovaný právny úkon bol urobený v rozpore s ust. § 580 Občianskeho zákonníka, a teda je v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný pre rozpor so zákonom, a preto
žalobou uplatnená pohľadávka žalobcu tak nemohla zaniknúť započítaním a meritórne rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne.
19.
Ku kompenzačnej námietke žalovaného vznesenej na pojednávaní dňa 14. 11. 2019 (v zmysle ust. § 147 ods. 2 C. s. p.), ktorej obsahom bolo započítanie tej istej pohľadávky žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to v rozsahu žalobcom uplatnenej pohľadávky odvolací súd uvádza, že nakoľko započítací prejav žalovaného zo dňa 10. 04. 2017 je absolútne neplatný, čiastočné späťvzatie žaloby žalovaným v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45C/17/2016 bolo bezdôvodné a zastavenie konania v príslušnej časti o zaplatenie istiny 7.140,27 eur bolo zavinené žalovaným (v uvedenom konaní v pozícii žalobcu), žalovaný teda nepokračoval riadne v začatom konaní v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka a toto konanie tak nemalo vplyv na plynutie premlčacej doby ohľadom práva žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia a keďže bezdôvodné obohatenie malo vzniknúť dňa 24. 01. 2014, objektívna trojročná premlčacia doba uplynula v zmysle ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka dňa 24. 01. 2017 a pohľadávka žalobcu uplatnená v tomto súdnom konaní sa stala splatná až dňa 01. 04. 2017, teda v čase, keď už bolo právo žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčané, z dôvodu ktorého s poukazom na ust. § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je započítanie premlčanej pohľadávky jednostranným započítacím prejavom vylúčené, nemohol odvolací súd na žalovaným vznesenú kompenzačnú námietku prihliadnuť (a to aj vzhľadom na žalobcom vznesenú námietku premlčania).
20.
Žalovaný podaným odvolaním napadol aj závislý výrok, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania, ako aj výrok, ktorým súd prvej inštancie zamietol jeho návrh na prerušenie konania, pričom odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je i v týchto častiach vecne správny s poukazom na skutočnosť, že žalovaný v odvolaní vo vzťahu k týmto výrokom neargumentoval ničím (napr. nesprávnym právnym posúdením), obmedzil sa odvolací súd len na konštatovanie ich správnosti, pričom na zdôraznenie správnosti rozsudku aj v tejto časti odvolací súd uvádza, že prvoinštančný súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 255 ods. 1 C. s. p. podľa zásady úspechu žalobcu v spore, t. j. aplikoval správne zákonné ustanovenie a vec aj po právnej stránke správne posúdil, a zároveň správne zamietol aj návrh na prerušenie konania z dôvodu, že neboli splnené podmienky predpokladané ust. § 162 C. s. p. alebo ust. § 164 C. s. p., keď aplikoval správne zákonné ustanovenia a vec aj po právnej stránke správne posúdil.
21.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (ust. § 387 ods. 1 C. s. p.).
22.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
23.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).