Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6Cob-21-2024.pdf
PDF · 88 KB
Case nature
Subarea
6Cob/21/2024
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej v spore žalobcu: F. V., narodený XX.XX.XXXX, bytom M. R. W. XX, XXX XX A., právne zastúpený: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 15/31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: CWS Slovensko, s.r.o., so sídlom Tehelňa 12, 841 07 Bratislava, IČO: 31 411 045, právne zastúpený: JUDr. Robert Pelikán, Ph.D., usadený euroadvokát, so sídlom Einsteinova 24, 851 01 Bratislava, o zaplatenie 83 3667,60 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava III č.k. B4-14Cb/7/2022
- 161 zo dňa 02.11.2023, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Mestského súdu Bratislava III č.k. B4-14Cb/7/2022 - 161 zo dňa 02.11.2023 v napadnutej časti náhrady trov konania potvrdzuje.
II. Súd žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Mestský súd Bratislava III (ďalej aj ako „súd“ alebo aj ako „súd prvej inštancie“) uznesením č.k. B4-14Cb/7/2022 - 161 zo dňa 02.11.2023 (ďalej len ako „napadnuté uznesenie“) konanie zastavil (výrok I.), rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok II.) a priznal žalobcovi vrátenie súdneho poplatku vo výške 2 484,90 eura prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s. po právoplatnosti uznesenia (výrok III.).
2. Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 144, § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „CSP“). V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca podaním doručeným súdu dňa 25.10.2023 zobral žalobu späť v celom rozsahu s tým, že žalobca predmetný dispozičný úkon vykonal pred začatím pojednávania alebo predbežného prejednania sporu, preto súd prvej inštancie konanie v celom rozsahu zastavil. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého má žalovaný právo na náhradu trov konania, nakoľko žalobca tým, že zobral žalobu späť bez bližšieho uvedenia dôvodu, zavinil zastavenie konania. O vrátení súdneho poplatku za žalobu žalobcovi súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 3, 4 zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.
3. Proti tomuto uzneseniu žalobca podal dňa 24.11.2023 včas odvolanie voči výroku II., ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a navrhoval, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania neprizná, alebo v prípade, že nebudú splnené podmienky na zmenu uznesenia v napadnutej časti žalobca navrhoval, aby odvolací súd uznesenie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca odvolanie odôvodnil v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP, t. j. mal za to, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že podaním zobral žalobu v celom rozsahu späť a žiadal, aby súd prvej inštancie žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania. Poukázal na ustanovenie § 256 ods. 1 CSP s tým, že v predmetnom ustanovení je premietnutá zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie. Na strane žalobcu existuje procesné zavinenie v prípadoch, ak ten bezdôvodne vezme žalobu späť. Žalobca mal za to, že o takúto situáciu v predmetnej veci nešlo, nakoľko medzi stranami sporu existoval dlhoročný obchodný vzťah a žalobou sa domáhal zaplatenia odmeny za poradenskú činnosť, ktorá mu podľa jeho práva patrí. Poukázal na to, že žalobu bol nútený vziať späť v dôsledku jeho pokročilého veku s tým, že vedenie súdneho konania predstavovalo pre neho značný stres a vynakladanie energie, ktorou už vo svojom veku nedisponuje. Zastával názor, že predmetné konanie by sa nezaobišlo bez vykonania rozsiahleho dokazovania, aj jeho výsluchom, čo by pre neho predstavovalo neprimeranú záťaž. Mal záujem na riadnom vedení predmetného konania a dokázaní svojho nároku, no jeho zdravotný stav mu neumožňuje ďalej viesť toto konanie.
Žalobca poukázal na ustanovenie § 257 CSP s tým, že predmetné ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za zavinenie. Súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto nahradila protistrane, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Poukázal na to, že CSP pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje splnenie dvoch podmienok, a to: (i) dôvody hodné osobitného zreteľa; a (ii) výnimočné okolnosti, pričom tieto CSP bližšie nešpecifikuje. Žalobca mal za to, že žalovanému nemožno priznať nárok na náhradu trov konania. Poukázal na to, že žalovaný je nadnárodnou korporáciou, ktorá je súčasťou skupiny obchodných spoločností, ktoré pôsobia vo viacerých krajinách. Z tohto dôvodu nepriznanie nároku na náhradu trov konania nebude mať pre žalovaného takmer žiadne negatívne dopady, t. j. majetková sféra žalovaného nepriznaním nároku na náhradu trov konania zostane nedotknutá. Žalobca poukázal na to, že v zmysle účtovnej závierky žalovaného, tento mal za minulý kalendárny rok tržby vo výške 12 590 838 eur. Žalobca ďalej podotkol, že žaloba bola na súd podaná dňa 14.02.2022 a do jej späťvzatia súd nevytýčil pojednávanie v predmetnej veci, čo spôsobilo prieťahy v konaní a s ohľadom na jeho pokročilý vek bolo meritórne rozhodnutie súdu v predmetnej veci v nedohľadne. Žalobca ďalej uviedol, že konanie žalovaného, v dôsledku ktorého si musel uplatniť svoje nároky súdnou cestou, mu spôsobujú značné psychické problémy a spory so žalovaným, ktorých je nedobrovoľnou súčasťou, sa značne preukázali aj na jeho zdraví. Žalobca bol presvedčený, že priznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému nie je na mieste, nakoľko existujú výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žalovanému nemožno priznať nárok na náhradu trov konania.
4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 359 a § 362 ods. 1 prvá veta CSP), viazaný dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
8. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
9. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení priznal nárok na náhradu trov konania žalovanému voči žalobcovi v rozsahu 100 %, a to s poukazom na ustanovenie § 256 ods. 1 CSP, nakoľko žalobca tým, že vzal žalobu späť bez bližšieho uvedenia dôvodu, zavinil zastavenie konania.
10. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania,
ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). Inými slovami použitý termín „zavinenie“ nemožno interpretovať - čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre - v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania (teda aj jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu). (I. ÚS 196/09, obdobne NS SR sp. zn. 2MObdo 4/2010).
11. V prípade zastavenia konania sa náhrada trov konania riadi zásadou procesného zavinenia. Súd je pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania teda povinný skúmať dôvod, pre ktorý bola žaloba vzatá späť. Odvolací súd mal v danom prípade z podania žalobcu zo dňa 24.10.2023 jednoznačne preukázané, že žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť bez uvedenia dôvodu, žiadal konanie zastaviť, vrátiť mu súdny poplatok za žalobu a žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznať. Žalobca v podaní, predmetom ktorého bolo späťvzatie žaloby v celom rozsahu neoznačil a nepoukázal na také správanie žalovaného, ktoré by bolo v zmysle žalobnej požiadavky žalobcu a ktoré by viedlo k zastaveniu konania, rovnako nepoukazoval na existenciu žiadnych dôvodov hodných osobitného zreteľa a/alebo výnimočných okolností odôvodňujúcich aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Žalobca naopak v rámci svojho práva disponovať sporom upustil od žalobnej požiadavky, a to bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu, pričom týmto v konečnom dôsledku z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania.
S poukazom na vyššie uvedené, s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade žalobca zavinil zastavenie konania, keď vzal žalobu späť v celom rozsahu, a to bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu späťvzatia žaloby. Vychádzajúc z uvedeného žalovanému zásadne vznikol nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi v zmysle § 256 ods. 1 CSP.
12. Odvolací súd sa zaoberal otázkou nastolenou odvolateľom, a to, či v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre to, aby súd podľa ustanovenia § 257 CSP žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Žalobca v odvolaní dôvodil, že v danom prípade sú dané výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v okolnostiach na jeho strane vo vzťahu k jeho vysokému veku a zdravotnému stavu v súvislosti s doterajšou, ako aj ďalej predpokladanou dĺžkou konania a náročnosťou dokazovania vo veci samej, ako aj v okolnostiach na strane žalovaného, ktorý svojím konaním mal spôsobiť, že žalobca bol nútený si svoje nároky uplatňovať súdnou cestou a zároveň s poukazom na okolnosť, že nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému nebude mať takmer žiadne negatívne dopady na jeho majetkovú sféru.
Vo vzťahu k vyššie uvedenej odvolacej námietke žalobcu, súd konštatuje, že aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí tvrdiť a preukázať strana inak povinná zaplatiť náhradu trov konania. Aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Citované ustanovenie dopadá na tú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Ustanovenie § 257 CSP neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi procesnými stranami, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne hájil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, nedostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil.
Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade nejde o žiaden výnimočný prípad, v ktorom by boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa vedúce k nepriznaniu náhrady trov konania oprávnenému žalovanému.
Pokiaľ žalobca za dôvody aplikácie ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania považoval vysoký vek a svoj nepriaznivý zdravotný stav, a to v spojení s doterajšou, ako aj predpokladanou dĺžkou konania a potrebou rozsiahleho dokazovania, ako aj tvrdené konanie žalovaného, v dôsledku ktorého si musel uplatniť svoje nároky súdnou cestou, odvolací súd konštatuje, že uvádzané dôvody nemožno považovať za jedinečné okolnosti, ktoré nastali alebo vyšli najavo počas konania. Aj s poukazom na doterajšiu dĺžku konania (žaloba bola na súd podaná dňa 14.02.2022) nemožno žalobcom tvrdené dôvody považovať za také, ktoré mu neboli známe už v čase podania žaloby na súd. Žalobca tak pri realizácii svojho práva na súdnu ochranu disponoval vedomosťou o okolnostiach, ktoré následne v rámci podaného odvolania navrhoval zohľadniť pri aplikácii ustanovenia § 257 CSP, nejedná sa o okolnosti, ktoré by nastali a boli spôsobené počas konania. Neobstojí ani argument žalobcu, že žalovaný svojím konaním spôsobil, že si musel svoje nároky uplatniť súdnou cestou, nakoľko žalovaný uviedol dôvody pre neuznanie žalovaného nároku a následne priamo v konaní bolo jeho procesným právom uplatniť prostriedky procesnej obrany, pričom oprávnenosť a dôvodnosť argumentácie žalovaného (ako aj žalobcu) by súd posudzoval až vo veci samej, k čomu v danom prípade nedošlo. Nemožno teda potom, ako žalobca (bez uvedenia dôvodu) dňa 24.10.2023 vzal žalobu späť, pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania dospieť k záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných okolností, ktoré by odôvodňovali odklon od aplikácie zásady zavinenia pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd nespochybňuje, že samotná existencia sporu ako aj vedenie súdneho konania môže predstavovať pre jeho strany určitú psychickú a zdravotnú záťaž, ktorá v danom prípade môže byť znásobená práve vyšším vekom žalobcu, avšak v konkrétnych a individuálnych okolnostiach rozhodovanej veci, nemôže mať táto skutočnosť samostatne alebo vo vzájomných súvislostiach charakter dôvodu hodného osobitného zreteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu tak nemožno dospieť k záveru o existencii takých pomerov na strane žalobcu, ktoré by odôvodňovali záver o neprimeranej tvrdosti pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania v prospech žalovaného v prípade, že žalobca svojím správaním (späťvzatím žaloby bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu) zavinil zastavenie konania. Pokiaľ zároveň žalobca v odvolaní namietal, že žalovaný je nadnárodnou spoločnosťou s významnými tržbami a nepriznanie nároku na náhradu trov konania nebude mať na majetkovú sféru žalovaného žiadne negatívne dopady odvolací súd uvádza, že prípadná priaznivá, resp. dobrá finančná a majetková situácia strany, ktorej patrí nárok na náhradu trov konania, v danom prípade žalovaného, nie je dôvodom a nemôže byť považovaná za okolnosť hodnú osobitného zreteľa na nepriznanie takejto náhrady, a to v situácii, kedy odvolací súd ani z ďalších žalobcom poukazovaných dôvodov takú výnimočnosť daného prípadu, ktorý by zakladal aplikáciu ustanovenia § 257 CSP na danú vec, nemohol odvodiť.
13. Na základe uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danom prípade zohľadnil pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania princíp zavinenia, kedy v situácii, že žalobca vzal žalobu späť bez uvedenia dôvodu, a teda jednoznačne procesne zavinil zastavenie predmetného sporového konania, žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
14. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko ten mal síce v odvolacom konaní plný úspech, avšak v priebehu odvolacieho konania si žiadne trovy konania neuplatnil, ani mu zo súdneho spisu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú.
16. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).