Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Co-138-2019.pdf
PDF · 127.43 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/138/2019
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a sudcov JUDr. Martina Barana a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s. so sídlom Mlynské nivy 59/A, 824 84 Bratislava, IČO: 35 829 141, právne zastúpený Advokátska kancelária SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711, proti žalovaným: 1. C.. G. M., O.. XX.XX.XXXX, V. Š. XX/XX, XXX XX Š. - Z. Š., 2. C.. R. M., O.. XX.XX.XXXX, V. Š.Á. XX/XX, XXX XX Š. - Z. Š., obaja žalovaní právne zastúpení JUDr. Elena Ľalíková, advokátka so sídlom Podbrezovská 34, 831 06 Bratislava, o určenie priebehu hranice pozemkov, o odvolaní žalobcu a žalovaných v 1.a 2.rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 22. 05. 2019, č. k. 17C/32/2017-322 takto jednohlasne
rozhodol:
Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej len súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit. :
„I. U r č u j e , že priebeh hraníc medzi pozemkami nachádzajúcimi sa v k. ú. X. pozemkom parcela reg. C parc. č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere X XXX m2 zapísaným na LV č. XXXX na Okresnom úrade odbor katastrálny P. a pozemkom parcela reg. C parc. č. XXXX/XX - trvalé trávne porasty o výmere XXX m2 zapísaných na LV č. XXXX na Okresom úrade odbor katastrálny P. je určený spojnicou lomových bodov tak, ako je uvedené vo vytyčovacom náčrte L. L. ml. zo dňa 28.05.2015 autorizačne overeného C.. I. B., ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku.
II. Stranám sporu náhradu trov konania n e p r i z n á v a .“
2. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobca je výlučným vlastníkom pozemku, parc. č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere X XXX m2 a stavby na nej stojacej so súp. č. XXXX
- rekreačná chata nachádzajúcich sa v k. ú. X. zapísaných na LV č. XXXX. Žalovaný v 1.rade je výlučný vlastník susediaceho pozemku, parcely č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 zapísané na LV č. XXXX, k. ú. X. a žalovaní v 1.a 2.rade sú podieloví spoluvlastníci pozemku, parc. č. XXXX/XX - trvalé trávnaté porasty o výmere XXX m2 zapísané na LV č. XXXX, k. ú. X.. Predmetom sporu je určenie priebehu hranice medzi susediacimi pozemkami tak, ako je uvedené vo vytyčovacom návrhu (hranica medzi pozemkom, parcelou č. XXXX/XX a pozemkom, parcelou č. XXXX/XX) zo dňa 28. 05. 2015, vyhotoveným L. L., ml. a autorizačne overeným C.. I. B.. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný v 1.rade nerešpektuje hranicu pozemkov, ktorá vyplýva z údajov uvedených v katastri nehnuteľnosti, resp. odmieta rešpektovať existujúcu hranicu pozemkov a pozemok žalobcu užíva ako vlastný. Žalovaný v 1.rade spôsobil žalobcovi viackrát škodu (vyrúbal na pozemku žalobcu stromy, napadol zamestnanca žalobcu, vytrhal žalobcovi tvárnice umiestnené na vytvorenie chodníka) a žalovaný v 1.rade sústavne tvrdí, že mu časť pozemku v katastri nehnuteľnosti zapísaná na žalobcovi, patrí. Žalobca má za to, že svoj pozemok užíva presne podľa hraníc určených katastrálnym operátom a žalovaný v 1.rade
svojim konaním nepretržite znemožňuje žalobcovi pokojné užívanie pozemku. Žalobca už vyčerpal všetky dostupné prostriedky na zmierlivé ukončenie sporu, ale bezúspešne. Situácia sa neustále zhoršuje a agresívne prejavy žalovaného v 1.rade sa prejavujú s čoraz väčšou intenzitou. Žalobca preto zastáva názor, že jeho jedinou možnou a účinnou obranou voči žalovaným sústavnému nerešpektovaniu hranice, je určenie priebehu hraníc tak, ako je táto zaznačená v katastrálnom operáte a potvrdená vo vytyčovacom náčrte, ktorý žalobca spolu so žalobcom súdu predložil. Žalovaní v 1.a2.rade so žalobou nesúhlasili tvrdiac, že žalobca priebeh hranice zakladá iba na vytyčovacom náčrte vyhotovenom L. L., ml., ktorého sa žalovaní nezúčastnili a ktorého výsledok ani nepoznajú. Žalovaní uznávajú hranicu, ktorú vytvoril ich právny predchodca pred vyše 60. rokmi, a to vysadením líniou ihličnatých stromov, vytvárajúcich prirodzenú hranicu, ktorú rešpektujú, tvrdiac, že ich právna predchodkyňa X. F. prevádzala na žalovaných vlastnícke právo k pozemkom v stave, v akom boli vymedzené touto užívacou hranicou v prírode.
3. Súd vo veci vykonal dokazovanie prostriedkami procesného útoku: listami vlastníctva, vytyčovacím náčrtom L. L., ml., znaleckým posudkom C.. G. Z., výsluchom svedka L. L., prostriedkami procesnej obrany: geometrický plán C.. W. F., kúpnou zmluvou zo dňa 13. 07. 1994, geometrickým plánom z roku 1950, ostatnými listinnými dôkazmi, ktoré tvoria súčasť spisu. Skonštatoval, že v konaní žalobca predložil náčrt L. L., ml. z 28. 05. 2015, v ktorom vyznačil priebeh hraníc medzi spornými pozemkami tak, ako sa žalobca domáha určenia priebehu hraníc podanou žalobou. V konaní bol vypracovaný aj znalecký posudok č. X/XXXX znalcom C.. G. Z., ktorý konštatoval, že po overení identických bodov v blízkom okolí, hranice medzi pozemkom, parcelou č. XXXX/XX a XXXX/XX metódou globálnych navigačných satelitných systémov bolo zistené, že vyhovujú kritériu dovolenej odchýlky. Znalec s istotou mohol overiť vytyčovacie body č. XXX-X, XXX-X, XXX/X, XXX-XXXXGNSS technológiou pripojením na SK-P. využitím zákonnej transformácie dňa 24. 02. 2019. Po vyhodnotení nameraných údajov a v porovnaní s danými súradnicami a vytýčením do terénu geodetom L. L., ml. bolo zistené, že odchýlky spĺňajú kritérium na posúdenie súradnicových rozdielov v zmysle § 56 ods. 5, 6 vyhlášky č. 461/2019 Z. z. Určenie priebehu hranice znalcom je totožné tak ako bola hranica určená L. L., ml. vo vytyčovacom náčrte zo dňa 28. 05. 2015. Vytyčovací náčrt vyhotovený L. L., ml., autorizačne overený C.. I. B. bol správne vyhotovený, hranica v teréne bola označená kovovými rúrkami geodetom L. L., ml. Svedok L. L. na pojednávaní uviedol, že vytyčovací náčrt spracoval na žiadosť žalobcu; pri vykonaní ohliadky a rozpracovaní vytyčovacieho náčrtu tam bol prítomný na mieste samom žalobca, neboli prítomní žalovaní, aj keď boli prizvaní. Podklady pre vytyčovací náčrt boli vzaté z katastra podľa pôvodných geometrických plánov. Svedok mal k dispozícií všetky možné dostupné materiály, ktoré našiel na správe katastra. Hranice vytyčoval prístrojom T. XXX, ide o vytyčovacie hranice satelitmi pomocou služby SK-P., ktorý podľa príslušného kľúča vytyčuje súradnice v teréne danej presnosti. Odchýlka je tam prípustná 6 cm.
4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Žalovaný odmieta rešpektovať existujúcu hranicu, ktorá vyplýva z údajov uvedených v katastri nehnuteľnosti, a preto na návrh žalobcu v konaní bolo nariadené znalecké dokazovanie. Znalec C.. G. Z. jednoznačne potvrdil, že určenie priebehu hranice medzi susediacimi pozemkami je totožný ako určil priebeh hranice L. L., ml. vo vytyčovacom náčrte z 28. 05. 2015, ktorý predložil žalobca so žalobou. K prostriedkom procesnej obrany žalovaných súd skonštatoval, že aj keď žalovaní v dobrej viere do určitého času užívali pozemok po hranicu v prírode, ktorú tvoria vysadené ihličnaté stromy, uvedené nemá žiaden vplyv na správnosť určenia priebehu hranice. Súd zamietol návrh žalovaných na doplnenie dokazovania ohliadkou na mieste samom z dôvodu, že vykonanie takéhoto dôkazu nemá vplyv na právne posúdenie veci. Súd nemôže na základe ohliadky na mieste samom konštatovať vytyčovanie priebehu hranice medzi susediacimi pozemkami, lebo samotná existujúca výsadba v prírode ihličnatého porastu ešte neznamená skutočný priebeh hranice.
5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 257 CSP. Za dôvody hodné osobitného zreteľa súd považoval jednak finančnú situáciu žalovaných, ktorí sú poberateľmi starobného dôchodku a v prípade, žeby mali uhradiť žalobcovi trovy konania bolo by výrazne zasiahnuté do ich majetkovej sféry. Za ďalší dôvod hodný osobitného zreteľa súd považoval osobitný predmet sporu, skutočnosť, že žalovaní dlhé roky sa o svoje pozemky starajú, zveľaďujú ich bez ohľadu na skutočný priebeh hranice, a preto je spravodlivé, aby každá strana sporu znášala jej vzniknuté trovy konania.
6. Proti rozsudku podali odvolanie žalobca a žalovaní.
7. Žalobca v odvolaní uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o nepriznaní náhrady trov konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca sa domnieva, že životnú situáciu, v akej sa žalovaní nachádzajú nemožno považovať za situáciu hodnú osobitného zreteľa. Súd neskúmal majetkové a sociálne pomery žalovaných v takej miere, aby bolo možné rozhodnúť sa dalo tvrdiť, že nepriznanie trov konania žalobcovi odôvodňuje existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa. Len konštatovanie, že žalovaní sú poberateľmi starobného dôchodku ešte nezakladá dôvod hodný osobitného zreteľa. Taktiež skutočnosť, že žalovaní zveľaďovali predmetné pozemky nie je mimoriadnou okolnosťou pre nepriznanie trov konania žalobcovi. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania zmenil a žalobcovi priznal nárok na náhradu prvoinštančného i odvolacieho konania.
8. Žalovaní v 1.a 2.rade v podanom odvolaní namietali, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovaným uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd nevykonal dôkazy, ktoré navrhli žalovaní a ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP) a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Uviedli, že súd si v konaní vôbec neujasnil predmet sporu a v dôsledku toho ani nezisťoval skutkový stav veci k tomu, aby mohol zákonne a spravodlivo rozhodnúť. Pri vykonaní dôkazov vo vlastníckych sporoch, medzi ktoré prejednávaná vec patrí, majú osobitný význam znalecký posudok a dôkaz ohliadky miesta samého. Súd odmietol vykonať ohliadku s konštatovaním, že takýto dôkaz nemá vplyv na právne posúdenie veci, lebo súd nemôže na základe ohliadky konštatovať vytýčenie priebehu hranice medzi pozemkami a ani existujúca výsadba ihličnatého porastu ešte neznamená skutočný priebeh hranice. Úlohou znalca je vytýčenie hranice mapovej a hranice podľa súčasného užívania v prírode. Nie je úlohou znalca určovať hranicu, lebo túto určuje len súd po vykonanom dokazovaní, v rámci ktorého je znalecký posudok iba jedným z rovnocenných dôkazov podliehajúcich hodnoteniu súdu. Ohliadkou miesta samého by súd zistil, v akom rozsahu, akým spôsobom a akú dlhú dobu boli sporné nehnuteľnosti účastníkmi a ich právnymi predchodcami užívané a čo tvorilo medzi nimi prirodzenú hranicu, ktorá bola rešpektovaná. Až po tomto zistení mohol súd jasne zadať pokyny znalcovi o tom, k čomu má znalecký posudok smerovať a čo ním má byť objasnené pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie. Tým, že súd takto nepostupoval, zbavil sa svojej kompetencie určovať vlastnícke právo k pozemkom v určitých hraniciach, keď ju presunul na znalca, ktorý preniesol mapovú hranicu do prírody, pričom sporné nehnuteľnosti minimálne už od roku 1950 patria žalovaným a predtým ich právnej predchodkyni neužívajú. Naviac v konaní bolo potrebné zisťovať, na akom základe dochádzalo k zmene hraníc pozemkov, a to počínajúc od zákresu na katastrálnej mape cez pozemkovú knihu, evidenciu nehnuteľnosti a katastra nehnuteľnosti až k súčasnému užívaciemu stav a až po tom posúdiť či súčasný užívací stav sa prípadne nestal stavom vlastníckym na základe niektorého z právnych dôvodov nadobudnutia vlastníctva, ak by bol odlišný od stavu mapového a tým aj stavu právneho. Určiť hranicu medzi pozemkami neznamená iba určenie skutočnosti bez právneho významu, ale v takomto konaní ide vždy aj o určenie vlastníckeho práva k spornej ploche dotknutého pozemku. Preto zistenie deliacej hranice medzi pozemkami je základným predpokladom správneho posúdenia či súčasná faktická užívacia hranica, ktorá sa od mapovej hranice odchyľuje, je aj hranicou právnou alebo protiprávnou. Dlhodobé a dobromyseľné užívanie pozemku v určitých hraniciach, ktoré sú v prírode zreteľne vyznačené - v tomto prípade stavbami, hraničiacimi ihličnanmi až rúrkami v zemi
- stáva sa hranicou vlastníckou na základe vydržania ako zákonom uznaného právneho dôvodu. Po obhliadke na mieste samom, ktorý dôkaz súd nevykonal už len tento dôkaz stačí, aby odvolací súd prijal záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je nezákonný. Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol alebo rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Žalobca k podanému odvolaniu žalovaných navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Uviedol, že do kompetencie súdu nepatrí vedecké posúdenie, ktorým je určenie hranice medzi spornými pozemkami. Vyhotovenie znaleckého posudku je úkonom znaleckej činnosti, ktorá predstavuje špecializovanú odbornú činnosť, ktorú sú oprávnení vykonávať znalci pre zadávateľa v súlade s ustanoveniami zákona o znalcoch. Súd správne a zodpovedne pristúpil k zadaniu jednotlivých úloh pre znalca uvedených v uznesení zo dňa 20. 12. 2018, ktorým nariadil vo veci znalecké dokazovanie a tak prispel k vecnej správnosti znaleckého posudku. Súd v rozsudku odôvodnil prečo nepovažoval vykonanie navrhovaného
dôkazu, ohliadku na mieste samom, za potrebné pre rozhodnutie vo veci. Preto uvedený postup súdu žalobca považuje za správny a plne sa s ním stotožňuje. S prihliadnutím na skutočnosť, že priebeh hranice medzi susediacimi pozemkami je sporný, nemožno považovať žalovanými tvrdené zmeny hraníc sporných pozemkov v minulosti, ako aj súčasný užívací stav (vysadenie ihličnatých stromov) za rozhodujúce kritérium, ktorým sa určí priebeh hranice sporných pozemkov. Žalobca má za to, že súd v rámci dokazovania vykonal všetky relevantné dôkazy, ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a ktoré mali vplyv na právne posúdenie veci. Žalovaní v odvolaní neuvádzajú, ktorú príslušnú právnu normu súd pri posúdení a rozhodovaní neaplikoval, resp., ktorú nesprávnu právnu normu aplikoval alebo v čom spočíva jeho nesprávna interpretácia. Žalobca má za to, že nie je možné určovať hranicu pozemkov podľa ihličnatých stromov tak, ako si to odvolatelia predstavujú, že im patrí. S prihliadnutím na uvedené žalobca má za to, že súd správne vec právne posúdil, keď skonštatoval, že k určeniu priebehu hranice medzi spornými pozemkami došlo v súlade s platnými právnymi predpismi, a preto považuje podané odvolanie žalovaných za nedôvodné.
10. Žalovaní v 1.a 2.rade v replike uviedli, že hranica susediacich pozemkov je jasne, viditeľne a vlastníkmi už vyše 50 rokov rešpektovaná. Napriek tomu súd necítil potrebu vykonať dôkaz, ísť na ohliadku za účelom zistenia skutočnej hranice, na základe ktorého by poveril znalca úlohou, aby tento užívací stav preniesol aj do svojho geoplánu, ktorý by po potvrdení príslušným katastrom nehnuteľnosti, bol tou právnou skutočnosťou pre určenie mapových hraníc predmetných nehnuteľností v katastrálnej mape. Znalec nemá právomoc určovať hranicu pozemkov, tú má právomoc určovať iba príslušný súd. Znalec nemôže rozhodovať o vlastníckej hranici skôr než mu skutkové podklady nezaobstaral súd prvej inštancie. Od súdu znalec nezistil žiadne rozhodujúce okolnosti vzťahujúce sa na skutočný, faktický stav užívania a rešpektovania dlhodobo ustálenej hranice, a preto mohol podať znalecký posudok len s ohľadom na existujúci mapový operát v katastri nehnuteľnosti, ktorý však už vyše 50 rokov nemá nič spoločné s užívacou a vlastníckou hranicou medzi spornými nehnuteľnosťami. Na záver odvolatelia uviedli, že ich právny názor potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/120/2019, z ktorého vyplýva, že pokiaľ sporná nehnuteľnosť bola predávajúcim odovzdaná kupujúcim v oplotenom alebo inak rozhraničenom stave, potom títo k takto vymedzenej časti nadobudli vlastnícke právo vydržaním podľa § 134 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, pričom sa mohla započítať aj doba ich predchodcu spred 01. 01. 1992 podľa § 868 Občianskeho zákonníka.
11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia pojednávania podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné.
12. K výzve odvolacieho súdu žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.08.1997, sp. zn. 1Cdo/11/97 a na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.05.2010, sp. zn. 1Cdo/205/2009. Má za to, že nerešpektovaním priebehu hranice určenej v katastrálnom operáte, v súlade s platným právnym stavom zo strany žalovaných, je hranica medzi susediacimi pozemkami, sporná. V dôsledku uvedeného vznikol na strane žalobcu stav neistoty a ohrozenia spočívajúci v obmedzení výkonu jeho vlastníckeho práva k sporným pozemkom. Žalobca sa preto za účelom odstránenia stavu neistoty a ohrozenia jeho vlastníckeho práva obrátil na súd s cieľom poskytnutia právnej ochrany, a to podaním žaloby podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku. Uvedené je zrejme okrem iného aj z podanej žaloby, kde žalobca opísal skutkové i právne dôvody, ktoré ho viedli k zvoleniu tohto prostriedku právnej ochrany. Konanie žalovaného v 1. rade a žalovanej v 2. rade vyvolalo neistotu a pochybnosti vo vzťahu k vlastníckemu právu žalobcu. Predbežným opatrením bol žalovanému uložený zákaz zdržať sa akéhokoľvek konania vo vzťahu k smrekom, nachádzajúcim sa na pozemku žalobcu, resp. realizácie oplotenia na vlastných pozemkoch. Žalobca má za to, že správne zvolil prostriedok právnej ochrany (žalobu o určenie priebehu hranice pozemkov), a to s ohľadom na skutkový stav, keď výsledkom požadovaného určenia je predídenie prípadným ďalším žalobám na plnenie (zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva žalobcu, žaloba na vydanie veci a pod.). V takýchto prípadoch sa určovacou žalobou vytvorí pevný základ pre vyjasnenie právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovanými, čo je plne v súlade so zmyslom a účelom inštitútu určovacej žaloby. Žalovaní majú totiž za to, že priebeh hranice medzi susediacimi pozemkami je určený v inej línii ako je vytýčený napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie. Vychádzajúc z tejto ich domnienky nie je možné vylúčiť do budúcna výkon práva na sporných pozemkoch, čím existuje nebezpečenstvo budúceho porušovania právnych povinností zo strany žalovaných. Aj napriek skutočnosti, že súd pri rozhodovaní veci výslovne
nepoukázal na písm. c) ust. § 137 CSP, v zmysle ktorého bola žaloba podaná, žalobca má za to, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, a teda použitie ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku v odvolacom konaní len potvrdí správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko s prihliadnutím na uvedené tvrdenia žalobcu a preukázané skutočnosti v konaní pred súdom prvej inštancie bol rozsudkom vytvorený pevný základ pre vyjasnenie vzťahov medzi žalobcom a žalovanými. K možnému použitiu ust. § 126 Občianskeho zákonníka pre posúdenie veci v odvolacom konaní žalobca uviedol, že za účelom dosiahnutia ochrany svojho práva domáhal sa určenia priebehu hranice medzi spornými pozemkami, nakoľko práve spornosť priebehu hranice predstavovala primárnu skutočnosť, v dôsledku ktorej následne žalovaní svojim konaním spôsobili neistotu v postavení žalobcu ako vlastníka a ohrozili výkon jeho vlastníckeho práva. Žalobca preto žiadal poskytnutie právnej ochrany formou žaloby, aj s poukazom na ust. § 126 Občianskeho zákonníka. Žaloba o určenie priebehu hranice je druhom vlastníckej žaloby podľa § 126 Občianskeho zákonníka, kedy jej výsledkom je vymedzenie predmetu práva - určenie, ktorá časť zo spornej plochy v prírode, ktorému z vlastníkov susedných pozemkov patrí vo forme určenia priebehu hranice medzi pozemkami. S prihliadnutím na skutočnosť, že rozsudkom súdu prvej inštancie bol určený priebeh hranice medzi spornými pozemkami, ako aj odstránený stav právnej neistoty, žalobca má za to, že týmto spôsobom bola dostatočným spôsobom zabezpečená ochrana vlastníckeho práva žalobcu aj do budúcna. Použitie ust. § 126 Občianskeho zákonníka na posúdenie veci v odvolacom konaní podľa žalobcu len potvrdí rozsudkom zabezpečenú a poskytovanú ochranu vlastníckeho práva žalobcu. S poukazom na vyššie uvedené žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov konania.
13. Žalovaní k výzve odvolacieho súdu postupom podľa § 382 CSP uviedli, že súd prvej inštancie možné použitie ust. § 137 písm. c) CSP vôbec neskúmal a v dôsledku toho ani v napadnutom rozsudku neodôvodnil existenciu naliehavého právneho záujmu na určení priebehu hraníc medzi susediacimi pozemkami strán sporu podľa znaleckého posudku. Napriek tomu, že žalovaní súčasne s podaním z 15.05.2019 pripojili časť odborného textu publikácie od B. Petra - Vydržení v českém právu, C. H. Beck 2002, v ktorom autor odkazuje na judikatúru (R 53/73 a R 65/72), platiacu aj na území Slovenskej republiky, hovoriacu jednoznačne o tom, že určenie hranice nemá oporu v procesnom ani v hmotnom práve, lebo nejde o určovaciu žalobu, súd prvej inštancie sa touto námietkou vôbec nezaoberal. Podľa doterajšej judikatúry platí, že spor o hranicu medzi dvoma pozemkami nemožno riešiť určovacou žalobou, ale len žalobou vlastníckou, ktorou sa žalobca domáha vydania (vypratania) časti pozemku, či zdržania sa užívania časti pozemku ( 4Cz/128/68). Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovaným priznal právo na náhradu trov konania.
14. Predmetom sporu je určenie priebehu hranice medzi susediacimi pozemkami. Podľa žaloby tento priebeh hranice je určený spojnicou lomových bodov ako sú uvedené vo vytyčovacom návrhu (na hranicu medzi pozemkami, parcelou č. XXXX/XX a XXXX/XX) zo dňa 28. 05. 2015, vyhotoveným L. L., ml. a autorizačne overeným C.. I. B.. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúci sa v k. ú. X. zapísaných na LV č. XXXX ako pozemok, parcela č. XXXX/ XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere X XXX m2, rovnako nebolo sporné, že žalovaný v 1.rade je vlastníkom nehnuteľnosti v k. ú. X. zapísaných na LV č. XXXX ako pozemok, parcela č. XXXX/XX
- zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a žalovaní v 1.a 2.rade sú podieloví spoluvlastníci každý v podiele 1/2 k nehnuteľnosti v k. ú. X., zapísanej na LV č. XXXX ako pozemok, parcela č. XXXX/ XX - trvalé trávnaté porasty o výmere XXX m2. Zo samotnej žaloby žalobcu vyplýva, že žalovaný v 1.rade nerešpektuje hranicu medzi susediacimi pozemkami, ktorá vyplýva z údajov uvedených v katastri nehnuteľnosti. Žalovaný v 1.rade svojim konaním narúša výkon vlastníckeho práva žalobcu, katastrálnu hranicu nerešpektuje a pozemok žalobcu užíva ako svoj vlastný. Žalovaní sa v konaní bránia tým, že hranica, podľa ktorej oni svoje pozemky užívajú a už v minulosti ich užívala ich právna predchodkyňa, sa časom stala hranicou vlastníckou bez ohľadu na to, ako je táto hranica v katastri nehnuteľnosti vedená. Žalovaní svoje pozemky nadobudli kúpou v roku 1994 od X. F. a tieto užívajú v rozsahu ako im boli predávajúcou odovzdané v rozhraničenom stave, t. j. po hranicu, ktorú tvoria ihličnaté stromy.
15. Žalobca sa v konaní domáha ochrany vlastníctva v dôsledku toho, že žalovaní nerešpektujú hranicu medzi susediacimi pozemkami, ktorá vyplýva z údajov v katastri nehnuteľnosti; žalovaný v 1.rade na pozemku vlastnícky patriacom žalobcovi mu spôsobuje škodu, napr. zrezal na pozemku žalobcu 3 ks stromov, fyzicky napadol zamestnanca žalobcu, keď žalobca začal na svojom pozemku vytvárať chodník vedľa chaty, žalovaný mu čakanom vykopal tvárnice a jednu z tvárnic poškodil (viď. č. l. 48 - 83 spisu).
Podľa žalobcu spor medzi žalobcom a žalovanými vznikol z dôvodu, že žalovaný v 1.rade odmieta rešpektovať existujúcu hranicu pozemkov tak, ako je táto zaznamenaná s ohľadom na existujúci mapový operát v katastri nehnuteľnosti. Obrana žalovaných v konaní spočíva v tom, že hranica susediacich pozemkov je v teréne zrejmá, je jasne viditeľná existujúcou výsadbou ihličnatého porastu, pričom táto hranica bola v tomto stave 50 rokov rešpektovaná a žalovaní túto časť zemského povrchu nadobudli od právnej predchodkyne v takto vymedzenom stave.
16. Vychádzajúc z vyššie zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, odvolací súd je toho názoru, že ako predurčujúca, môže sa vo vlastníckych sporoch vyskytnúť otázka zistenia hranice medzi pozemkami strán sporu. Vždy ide v podstate o vyriešenie vlastníctva určitej plochy, ktorej vlastníctvo je sporné medzi vlastníkmi dvoch susediacich pozemkov. Ak žalovaní napádajú správnosť v katastri existujúcej hranice, pričom svoje vlastnícke právo z tejto parcely vyvodzujú z dlhodobého užívania časti spornej plochy, vždy ide o zisťovanie, či je žalobca vlastníkom plochy, ktorá podľa evidencie nehnuteľnosti je vedená ako vlastníctvo žalobcu. Napriek obrane žalovaných o dlhodobom užívaní spornej plochy pozemku, súd ich námietky odignoroval, vôbec sa nimi nezaoberal a tieto nechal bez povšimnutia.
17. Spravidla súčasťou sporu o priebehu hranice pozemku je spor o vlastníctvo k určitej ploche, a preto je pre rozhodovanie takéhoto sporu daná právomoc súdu. Ide o prípad ochrany vlastníckeho práva (§ 126 Občianskeho zákonníka). Táto ochrana sa poskytuje na základe žaloby vlastníka susedného pozemku, do ktorého práva sa zasiahlo. K zásahu do vlastníckeho práva majiteľa susedného pozemku môže v praxi dôjsť napríklad zložením stavebného materiálu sčasti aj na susedov pozemok, postavením základov domu čiastočne na vedľajšom pozemku, odoraním medze, posunutím medzníka, vykopaním alebo vybraním železných stĺpikov zo zeme a pod. Podstatou žaloby je vždy vyriešenie otázky vlastníctva k spornej ploche pozemku. Súd je preto povinný zaoberať sa otázkou hranice pozemku bez ohľadu na to ako žalobca naformuloval žalobný petit, pričom žalobca sa môže domáhať vydania spornej plochy, vypratania spornej plochy alebo zákazu, aby sused túto plochu užíval, alebo zdržal sa zásahov do jeho vlastníckeho práva.
18. Žaloba o určenie hranice medzi pozemkami patrí medzi reivindakčné žaloby s tým, že ide aj v prípade takejto žaloby o formu ochrany vlastníckeho práva. Táto je upravená v ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Určovacia žaloba ako procesný inštitút má preventívny charakter a je opodstatnená tam, kde jej pomocou možno eliminovať stav ohrozenia práva či neistoty v právnom vzťahu, ak k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak. Podobne je opodstatnená aj v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravy tvoriacej určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Súd prvej inštancie vôbec neskúmal a v dôsledku toho ani v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.
19. Vychádzajúc z ust. § 137 písm. c) CSP, určenia priebehu hranice sa žalobca môže domáhať len vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že jeho právne postavenie je bez tohto určenia ohrozené, neisté. Výrok súdu o určení, potom ohrozenie, právnu neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstráni bez toho, žeby ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Z uvedeného teda vyplýva, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi stranami sporu, ktorý je ohrozením právneho postavenia žalobcu a ktorý možno týmto právnym prostriedkom odstrániť. Ak však dôjde k porušeniu vlastníckeho práva, vlastník má právo domáhať sa na súde ochrany svojho vlastníckeho práva, pričom z okruhu určujúcich návrhov na ochranu vlastníckeho práva nemožno vylúčiť ani návrh na určenie hranice medzi spornými pozemkami, lebo v takomto prípade ide o vzájomné vymedzenie predmetu dvoch vlastníckych práv a „určenie hranice“ treba považovať za spôsob, ktorým účastník konania vyjadril, že mu ide o určenie, ktorá časť zo spornej plochy patrí tomu - ktorému vlastníkovi susediacich pozemkov (prov. uznesenie NS SR z 29. 06. 2010, sp. z n. 1Rkc/2/2009).
20. Už v samotnej žalobe žalobca špecifikoval naliehavý právny záujem na určení priebehu hraníc z dôvodu výrazného ohrozenia svojho vlastníckeho práva, vzniku škody, ohrozenia bezpečnosti a zdravia zamestnancov, rekreantov žalobcu a z dôvodu neistoty žalobcovho právneho postavenia. Mal za to, že vydaním rozhodnutia o určení priebehu hranice, by sa zabránilo neistému postaveniu žalobcu v jeho vlastníckych vzťahov k pozemku a tým by bola odstránená aj spornosť vlastníckeho práva k pozemku žalobcu. Žalobca v priebehu konania zdôrazňoval, že má záujem na usporiadaní hraníc medzi susediacimi pozemkami, keď žalovaní bez právneho zdôvodnenia nerešpektujú v katastri nehnuteľnosti vytýčenú hranicu, neoprávnene vstupujú na pozemok žalobcu, užívajú ho a tým spôsobujú žalobcovi škodu, pričom žalovaní neupustili od svojho protiprávneho konania ani po niekoľkých výzvach zo strany žalobcu. Žalovaný v 1.rade neustále tvrdí, že časť pozemku žalobcu je jeho vlastníctvom, pričom nijako spornú plochu pozemku nešpecifikoval. Žalobca má naopak za to, že táto časť zemského povrchu je výhradne jeho vlastníctvom, tak ako je to evidované v katastri nehnuteľnosti. Preto ak žalovaní tvrdia, že časť spornej plochy, ktorá je v katastri vedená na žalobcovi, je ich vlastníctvo, uvedené nestačí len tvrdiť, ale aj preukázať.
21. Ochrana vlastníckeho práva je garantovaná Ústavou SR (čl. 20). Obsahom vlastníckeho práva je právo predmet vlastníctva držať, nakladať s ním, užívať ho a požívať jeho plody a úžitky. Ak je porušené, obmedzené, čo i len jedno z týchto čiastkových oprávnení, ide o porušenie vlastníckeho práva ako takého. V prípade porušenia vlastníckeho práva vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania vec od toho, kto mu ju neprávom zadržuje (§ 126 ods. 1 OZ). Žalobca v predmetnom konaní tvrdil, že žalovaný v 1.rade neoprávnene vstupuje na jeho pozemok, že napriek opakovaným výzvam žalovaný v 1.rade bráni žalobcovi v riadnom a plnohodnotnom užívaní svojho pozemku. Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi stranami sporu a k potrebe určiť súdom či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba o určenie priebehu hranice je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši, odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie (rozsudok NS SR zo dňa 06. 12. 2012, sp. zn. 5Cdo/31/2011).
23. Súd prvej inštancie sa naliehavosťou právneho záujmu na určení priebehu hranice nezaoberal a v odôvodnení rozsudku len skonštatoval, že aj podľa vytyčovacieho návrhu zo dňa 28. 05. 2015, tvoriaceho neoddeliteľnú súčasť rozsudku aj podľa znaleckého posudku č. X/XXXX, vypracovaného v konaní pribratým znalcom C.. G. Z., je hranica medzi pozemkami strán sporu určená a evidenčne v mapových podkladoch katastra zachytená. Z obsahu spisu je pritom zrejmé, že žalovaní sa od začiatku v konaní bránili tým, že priebeh hranice medzi susediacimi pozemkami strán sporu určený a evidenčne v mapových podkladoch katastra zachytený, nie je správny, pričom záväznosť technicko-hospodárskeho mapovania pozemkov nemožno chápať tak, že sa ním vytvára bez ďalšieho vlastnícky vzťah, čiže žiadne mapovanie či tzv. ROEP nevytvára vlastníctvo, ktoré sa môže nadobudnúť iba na základe zákonom uznaného právneho titulu. Navrhli, aby súd dôkazom - ohliadkou na mieste samom zistil, aký bol užívací stav sporných pozemkov pri nadobudnutí vlastníckeho práva žalovanými od ich právnej predchodkyne a aby zameral dokazovanie na okolnosti ako bola plocha sporného pozemku užívaná ich právnou predchodkyňou, ktorá žalovaným pozemky odpredávala v presne vymedzenom rozsahu, .t j. až po hranicu, ktorú tvoria ihličnaté stromy.
24. V prejednávanej veci súd prvej inštancie sa pri hodnotení skutkového stavu vôbec nezaoberal vyššie uvedenými skutočnosťami namietanými žalovanými, resp. ak súd považoval uvedené tvrdenia žalovanými za bezvýznamné, pre meritórne rozhodnutie, ich bezvýznamnosť a irelevantnosť nijako neodôvodnil. Žalovaní v odvolaní poukazujú, že súd odmietol vykonať ohliadku na mieste samom s konštatovaním, cit.: „že takýto dôkaz nemá vplyv na právne posúdenie veci, lebo súd nemôže na základe ohliadky konštatovať vytýčenie priebehu hranice medzi pozemkami, ani existujúca výsadba ihličnatého porastu ešte neznamená skutočný priebeh hranice“. Podľa žalovaných z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie vyporiadal s ich obranou ohľadom nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej ploche vydržaním.
25. Pokiaľ súd dôjde k záveru, že v konkrétnej veci sa má uplatniť ako titul nadobudnutia vlastníctva vydržanie, je jeho povinnosťou komplexne skúmať splnenie podmienok vydržania. Základnými podmienkami vydržania ako spôsobu pôvodného (neodôvodeného) nadobudnutia vlastníckeho alebo iného práva, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobudnutia vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti
sú 1. oprávnená držba, 2. uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3. spôsobilý predmet vydržania. Pritom právne následky vydržania nastávajú len vtedy, ak sú súčasné splnené všetky podmienky, ktoré právny poriadok pre takéto nadobudnutia vyžaduje. Jedným zo základných predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu vec alebo vykonávanie práva patria. Dobrá viera je psychický stav držiteľa, takýto držiteľ sa domnieva, že mu vec vlastnícky patrí, hoci v skutočnosti to tak nie je. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých je možné usúdiť, že toto jeho presvedčenie je opodstatnené. Okolnosťami svedčiacimi pre záver o existencii dobrej viery sú spravidla skutočnosti, ktoré sa týkajú právneho dôvodu nadobudnutia veci (práva) a svedčia o poctivosti nadobudnutia, tzv. titulu uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby, napr. existencia zmluvy, ktorá je pre určitú vadu neplatnú). Držiteľ sa môže oprávnene držby ujať aj na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Vždy však pôjde o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí.
26. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie riadiť sa právnym názorom vysloveným v tomto rozhodnutí; súd bude prednostne skúmať existenciu naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení a uvedené skúmanie riadne odôvodniť v rozsudku. V závislosti od toho bude potrebné vyvodiť príslušné závery v rovine posúdenia či žalovaní, resp. ich právna predchodkyňa nadobudla časť zo spornej plochy, ktorú musia žalovaní špecifikovať, vydržaním. V závislosti od vyriešenia tejto otázky, súd prvej inštancie vykoná aj žalovanými navrhnutý dôkaz - ohliadku na mieste samom.
27. V súvislosti s vyššie uvedenými dôvodmi, odvolací súd zdôrazňuje, že bude na stranách sporu, aby svoje tvrdenia v konaní aj preukázali. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôvody je vecou účastníkov konania. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať (§ 132 ods. 1 CSP). Predmetné ustanovenie stanovuje aj dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Zásadne na stranách sporu leží iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Totožné následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenia vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé, ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
28. Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočnosti stranou tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia teda neunesenie bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti, potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaní hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma určuje zásadne jednak rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočnosti, ktoré musia byť ako rozhodne preukázané a jednak nositeľa dôkazného bremena.
29. Z dôvodu, že súd prvej inštancie si neujasnil predmet sporu, nijako sa v konaní nezaoberal obranou žalovaných a v dôsledku tohto ani nezisťoval skutkový stav v rozsahu, aby mohol vo veci zákonne rozhodnúť, odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil rozsudok súdu prvej inštancie
a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že v novom rozhodnutí o veci sa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).