Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)Rozsudok_13Co-109-2019.pdf
PDF · 86.27 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/109/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava proti žalovanej: N. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX/XX, XXX XX P., o zaplatenie 2.810,15 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 19Csp/277/2017 - 150 zo dňa 13. mája 2019 jednohlasne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy vo výške 2.810,15 eura s príslušenstvom, pričom svoju žalobu odôvodnil tou skutočnosťou, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej podľa ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka zo dňa 23.06.2017 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova č. 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653 a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanej. Žalobca zastával názor, že zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere v zmysle Obchodného zákonníka, ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaná nesplnila v stanovených termínoch splátky, čím porušila svoju povinnosť podľa zmluvy. Ku dňu podania žaloby pohľadávka predstavovala sumu vo výške 2.832,15 eura, ktorá pozostávala z istiny vo výške 2.555,96 eura, z riadne úroku vo výške 89,93 eura, úroku z omeškania vo výške 133,76 eura a z poplatkov vo výške 52,5 eura, a to v súlade s prílohou k zmluve o postúpení pohľadávok. Žalovaná po postúpení pohľadávky do podania žaloby vykonala úhradu vo výške 8,- eur, a to dňa 18.08.2017, úhradu vo výške 7,- eur dňa 22.09.2017 a poslednú úhradu vo výške 7,- eur, a to dňa 10.10.2017.
2. Okresný súd Prešov, ako súd prvej inštancie (ďalej len súd prvej inštancie), napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:
„I. Konanie o zaplatenie 62 eur s príslušenstvom z a s t a v u j e . II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. III. Nárok žalovanej na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .“
3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. (Bankový zákon) a podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka.
4. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetom konania je nárok žalobcu, ktorý bol postúpený bankou na žalobcu Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 23. 6.2017, pričom sa jedná o nárok vyplývajúci z nepovoleného debetu na bežnom účte fyzickej osoby. Žalobca poukázal na zmluvu uzavretú medzi bankou a žalovanou dňa 21.6.2006, avšak vo výzve z 22.3.2017 sa uvádza zmluva z 11.4.2014. Akokoľvek tieto listinné dôkazy nie sú preukazné na zistenie skutkového stavu tvrdeného v žalobe a následných vyjadreniach žalobcu, je potrebné nárok posúdiť podľa ustanovení ZoSÚ v znení platnom a účinnom v čase uzavretia týchto zmlúv a ustanovení §§ 52 a nasl. OZ, nakoľko právna úprava podľa OZ má v spotrebiteľských sporoch a vzťahoch prednosť pred úpravou zmluvnou resp. úpravou podľa Obchodného zákonníka, pokiaľ je to na prospech spotrebiteľa. Súd v prvom rade poukazuje napriek nečinnosti spotrebiteľa - keďže je slabšou stranou v tomto spore - na ex offo povinnosť zistiť, či je daná vecná aktívna legitimácia žalobcu v tom prípade, pričom v zmysle judikátu R60/2018 zisťoval, či došlo k platnému postúpeniu bankovej pohľadávky voči žalovanému na terajšieho žalobcu. Podľa tohto judikátu (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2018 sp.zn. 1Cdo 147/2017) podobne tiež (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018 sp.zn. 7Cdo 26/2017) ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. (bankový zákon) podrobne upravuje práva klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon. Keďže v danom prípade bolo zistené, že písomná výzva banky z 22.3.2017 ani odstúpenie od zmluvy zo dňa 16.2.2017, neboli žalovanej doručené a žalobca nepredložil ani len podací hárok o tom, aby boli doručované, súd konštatuje, že nedošlo k splneniu podmienok pre platné postúpenie pohľadávky, pričom sa už nezaoberá samotnou nedôvodnosťou žaloby, keďže skutkové tvrdenia nekorešpondujú s predloženými listinnými dôkazmi a nie je možné vôbec zistiť, ako dospela banka a následne žalobca k vyčísleniu nárokov, ktoré sú predmetom žaloby. V časti, v ktorej žalobca zobral žalobu späť, súd konanie zastavil podľa ustanovení §§ 144, 145 CSP. Žalobcovi nesvedčí aktívna vecná legitimácia na uplatnenie tohto nároku a súd z tohto dôvodu žalobu zamietol.
5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 255 a § 262 Civilného sporového poriadku, pričom, keďže žalovaná bola v konaní plne úspešná a nárok na náhradu trov si neuplatnila a tieto jej ani nevznikli, súd prvej inštancie jej nárok na náhradu trov konania nepriznal.
6. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca, pričom navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ust. § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle ust. § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie podal voči zamietavej časti rozsudku o zaplatenie 2.748,15 eura s príslušenstvom a s tým súvisiaceho výroku o náhrade trov konania. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca zastával názor, že pokiaľ žalovaná doručenie výzvy zo dňa 22.03.2017 a odstúpenia od zmluvy zo dňa 16.02.2017 nijakým spôsobom nespochybnila, a to ani na pojednávaní konanom dňa 13.05.2019, je vylúčené, aby súd v rozsudku konštatoval, že výzva na odstúpenie žalovanej doručená nebola. V súvislosti s uvedeným žalobca poukazoval na nesporné skutkové tvrdenia. Zároveň poukázal na ust. § 150 ods. 1 a §151 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Podľa názoru žalobcu, už samotnými pojmami procesný útok a procesná obrana, zákonodarca zdôrazňuje kontradiktórnosť procesného postavenia protistrán v sporovom konaní. Ust. § 149 až § 154 Civilného sporového poriadku predstavujú inštitucionálne prehĺbenie sporovosti konania upraveného v Civilnom sporovom poriadku, pričom ich cieľom je prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a k hospodárnosti sporového konania. Nová právna úprava v ust. § 150 Civilného sporového poriadku zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Nakoľko žalobcom tvrdené skutkové tvrdenia neboli počas celého konania protistranou žiadnym spôsobom popreté, je nutné ich v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP považovať za nesporné skutkové tvrdenia, na základe čoho bolo v konaní potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením (ktoré nie je potrebné preukázať ďalšími listinnými, prípadne inými dôkazmi), že predmetné výzvy boli žalovanej riadne doručené. V tomto poukázal žalobca na obdobný právny záver ohľadom nesporných skutkových tvrdení, ktorý bol vyslovený aj v uznesení Krajského súdu v Trnave zo dňa 04.12.2018 pod sp. zn. 24Co/124/2018, ako aj v uznesení zo dňa 18.12.2018 pod sp. zn. 24Co/152/2018. Nakoľko súd prvej inštancie v bode č. 33 v odôvodnení rozsudku uviedol, že sa nezaoberal samotnou nedôvodnosťou žaloby, žalobca sa nevie k uvedenému bodu relevantným spôsobom vyjadriť. Súd prvej inštancie navyše svoje rozhodnutie nezaložil na tomto dôvode, ale na nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. Pre úplnosť však žalobca poukázal na ním
vypracovanú špecifikáciu uplatneného nároku zo dňa 27.02.2019, v ktorej je samotný nárok žalobcu podrobne špecifikovaný a odôvodnený.
7. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná písomne nevyjadrila.
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust. § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v zmysle zásad ust. § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasledujúce CSP bez nariadenia pojednávania ( § 380 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje aj vo vzťahu k odvolacím námietkam, poukazuje na ust. § 387 ods. 2 CSP.
10. Na doplnenie náležitého a presvedčivého rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné.
11. Hlavnou a základnou odvolacou námietkou v danom konaní bola skutočnosť, že súd prvej inštancie nerešpektoval ust. § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku a nepristúpil procesne k sporu tak, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, mal považovať za nesporné. Tieto nemal dokazovať, resp. sa nimi bližšie zaoberať a vychádzať so žalobcom tvrdených skutočností, ako skutočností nesporných. V tejto časti je potrebné uviesť, že samotný žalobca sa opiera o rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, ktoré tak, ako je vyššie citované, vytýka ako neprípustné, aby súd prvej inštancie bez spochybnenia skutkových tvrdení žalobcu žalovanou, tieto sám vlastnou činnosťou spochybňoval a bez riadneho dokazovania na pojednávaní aj vyhodnocoval. Predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Trnave odvolací súd, v žalobcom citovanej časti, považuje za nesprávne z procesného náhľadu materiálnej korekcie, ktorá bola v predmetnom rozhodnutí úplne opomenutá. Súd prvej inštancie v prvom rade správne pristúpil k vyhodnocovaniu toho, či aktívna hmotnoprávna legitimácia svedčí samotnému žalobcovi. Bez akýchkoľvek pochybností a právnych polemík je zrejmé, že aktívna vecná legitimácia patrí medzi základné procesné podmienky. Skutočnosť ohľadne existencie a doručovania výzvy, ktorá má základný a podstatný vplyv na posúdenie procesnej podmienky, a to aktívnej vecnej legitimácie, nemá nič spoločné s ust. § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ohľadne skutkových tvrdení strany, ktoré má protistrana výslovne poprieť, resp. súd považovať za sporné, či nesporné. Tu je potrebné poukázať, že samotný žalobca nezohľadnil jednu zo základných zásad civilného sporového konania, a to materiálne korektívy prejednacej zásady. V rámci materiálnych korektívov prejednacej zásady jedným z podstatných je aj ust. § 185 ods. 2 a ods. 3 Civilného sporového poriadku. V zmysle ust. § 185 ods. 3 tento jednoznačne stanovuje, že súd aj bez návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky. V danom prípade sa jednoznačne jedná o procesnú podmienku a súd prvej inštancie bol plne oprávnený v zmysle citovaného materiálneho korektívu pristúpiť k preskúmaniu základnej procesnej podmienky, ako je aktívna vecná legitimácia a túto aj následne vyhodnotiť a urobiť z nej právne závery. Skutočnosť, či protistrana, a to strana žalovanej danú skutočnosť popierala alebo nepopierala v kontradiktórnom spore, hrá úlohu minimálnu, resp. úlohu zohrávať nemusí, keďže súd môže aj bez návrhu pristúpiť k preskúmaniu jednotlivých procesných podmienok, v danom prípade existencie, ako aj doručenia samotnej výzvy. V tomto ponímaní odvolací súd nie je viazaný rozhodnutím Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/124/2018 - 97 zo dňa 04.12.2018. V tomto smere ohľadom preukazovania otázky vecnej legitimácie je judikatúra súdov SR jednotná. Je úlohou samotného žalobcu, aby preukázal, že je oprávnený podať takú žalobu, ktorá spĺňa všetky predpoklady v rámci podmienok konania na to, aby takáto žaloba mohla byť podaná a aby mu zároveň teoreticky v konaní umožňovala úspešnosť. Nie je v tomto prípade žiadnou povinnosťou samotnej žalovanej brániť sa voči žalobe, ktorá nespĺňa základné predpoklady pre svoj úspech v zmysle nenaplnenia procesných podmienok a touto skutočnosťou je povinný sa súd prvej inštancie zaoberať bez ohľadu na aktivitu druhej sporovej strany. Je totiž v kontradiktórnom spore s materiálnymi korektívnmi (akým je aj civilné sporové
konanie) neprípustné, aby súdy priznávali akékoľvek uplatnené nároky žalobcov len na základe toho, že protistrana sa procesne nebráni, resp. takto uplatnené nároky nenamieta.
12. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie vykazujúci znaky procesnej odbornosti, v jeho napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
13. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca v odvolacom konaní úspešný nebol a žalovaná napriek tomu, že v odvolacom konaní bol úspešná, jej žiadne odvolacie trovy nevznikli. Z tohto dôvodu odvolací súd konštatuje, že v rámci princípu hospodárnosti konania nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania úspešnej žalovanej.
14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).