Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 67 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (83)Uznesenie_24Co-124-2018.pdf
PDF · 121.29 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/124/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpený splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovaným: 1. B. T., narodená XX.X.XXXX, bytom M. R. E. XXX/X, E., 2. S. T., narodený X.X.XXXX, bytom L.. I. R. XXX/X, E., o zaplatenie 830,71 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 18Csp/82/2016-63 zo dňa 6.11.2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovaným 1., 2. náhradu trov nepriznal.
2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 488, § 489, § 494, § 497, § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, § 1 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2, § 879j Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 100, § 101, § 111, § 524 ods. 1, § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a. s. ako veriteľ uzatvoril so žalovanými ako dlžníkmi dňa 28.1.2005 Zmluvu o kontokorentnom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie kontokorentného úveru č. 0048241874/1/1 za nasledovných podmienok: výška úverového rámca 15.000,-Sk, premenlivá úroková sadzba 11,85 % ročne, konečná splatnosť úveru 27.1.2006, poplatok za poskytnutie úveru 2 % z výšky úverového rámca splatný pri podpise zmluvy, poplatok za správu úveru 0,20 % z výšky úverového rámca mesačne. Výpoveďou zmluvy zo dňa 14.4.2015 mala Slovenská sporiteľňa, a. s. oznámiť žalovaným 1., 2., že v súlade s podmienkami pre poskytovanie bankových produktov a služieb týmto vypovedá Zmluvu, na základe ktorej im banka poskytla Povolené prečerpanie k účtu č. XXXXXXXX/XXXX, a to s účinnosťou ku dňu uplynutia výpovednej doby, pričom od tohto dňa im už povolené prečerpanie nebude poskytované. Zároveň týmto banka vyhlasuje mimoriadnu splatnosť tohto povoleného prečerpania. Výpovedná doba je dva mesiace a začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po doručení tejto výpovede. Výška pohľadávky banky z povoleného prečerpania ku dňu vyhotovenia výpovede je 770,18 eur, pričom ku dňu nadobudnutia účinnosti výpovede môže byť vyššia z dôvodu zúčtovania úrokov a poplatkov v
zmysle sadzobníka. Slovenská sporiteľňa, a. s. a žalobca uzatvorili dňa 23.10.2015 Zmluvu o postúpení pohľadávok číslo 1237/2015/CEE. V prílohe číslo 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok je uvedená aj pohľadávka voči žalovaným. Oznámením zo dňa 30.10.2015 Slovenská sporiteľňa, a. s. oznámila žalovanej 1., že dňa 23.10.2015 postúpila pohľadávku z nepovoleného debetu na účte žalobcovi. Podľa podacieho hárku zo dňa 12.11.2015 malo byť oznámenie odoslané žalovanej 1. dňa 12.11.2015.
4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania postupiteľnosti predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa, t. j. banky, na žalobcu, pretože v konaní nemal preukázanú písomnú výzvu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, z ktorého dôvodu postúpenie pohľadávky na žalobcu podľa § 524 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie vyhodnotil ako neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko odporuje zákonu, konkrétne ustanoveniu § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca v konaní nepredložil predmetnú písomnú výzvu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, čo znamená, že žalobca nepreukázal, že by jeho právny predchodca vyzval žalovaných akýmkoľvek spôsobom na splnenie jeho záväzku zo zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie ďalej upriamil pozornosť na podstatnú skutočnosť, že konečná splatnosť úveru podľa zmluvy nastala dňom 27.1.2006. V tomto kontexte je potom výpoveď zmluvy zo strany právneho predchodcu žalobcu listom zo dňa 14.4.2015, resp. v tomto liste zároveň vyhlásená mimoriadna splatnosť povoleného prečerpania, právne irelevantná, keďže zmluva zanikla podstatne skôr, t. j. konečnou splatnosťou zmluvy. Ak by aj žalobca mal za to, že predmetná výpoveď by mala byť považovaná za výzvu v zmysle zákona o bankách, bola by pohľadávka uplatnená v tomto konaní premlčaná. Keďže žalobcom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, súd je v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. povinný z úradnej povinnosti skúmať, či nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu a prihliadnuť na premlčanie ex offo. Úver bol v celom rozsahu splatný dňa 27.1.2006 a pri uplatnení trojročnej premlčacej doby bol uplatnený nárok premlčaný dňa 28.1.2009. Žaloba bola na súd podaná dňa 12.12.2016, preto by bola zamietnutá aj už len z tohto dôvodu. Vzhľadom na záver o premlčaní nároku žalobcu by sa súd podrobnejšie meritom veci nezaoberal, ale žalobu by v celom rozsahu z dôvodu premlčania zamietol s poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebol preukázaný základný predpoklad vyžadovaný zákonom na platné postúpenie pohľadávky od pôvodného veriteľa na žalobcu, a preto žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie v žalobe.
5. Súd prvej inštancie úspešným žalovaným náhradu trov konania nepriznal, keďže im žiadne trovy v konaní objektívne nemohli vzniknúť, keďže na doručenú žalobu nereagovali a v konaní zostali po celú dobu nečinní.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V odvolaní žalobca uviedol, že nesúhlasí so skutkovým záverom súdu prvej inštancie o splatnosti úveru ku dňu 27.1.2006 s poukazom na čl. III. bod 1, 2 zmluvy o kontokorentnom úvere. Skutočnosť, že úver sa nemohol stať splatným dňa 27.1.2006 vyplývala v konaní okrem iného aj z Prílohy č. l k Zmluve o postúpení pohľadávok, kde je uvedený počet dní omeškania 631 dní. Žalovaní čerpali finančné prostriedky až do doby vypovedania zmluvy, pričom žalobca by si nemohol svoj nárok uplatniť pred tým, ako došlo k ukončeniu záväzkového vzťahu. V nadväznosti na vyššie uvedené žalobca zastáva názor, že súd prvej inštancie sa nedostatočne oboznámil s predloženými dôkazmi, ak skutkovo uzavrel, že dňa 27.1.2006 sa stal úver splatným. K začatiu plynutia premlčacej doby teda mohlo dôjsť najskôr dňa 15.4.2015 (deň nasledujúci po dni, kedy postupca vyhotovil výpoveď zmluvy) a premlčacia doba by uplynula najskôr dňa 16.4.2018. V súvislosti s nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie v konaní si žalobca dovoľuje v prvom rade poukázať na to, že v konaní bolo celkom nesporne preukázané, že pred postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá a teda nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. V konaní bolo preukázané, že žalovaní boli v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že žalovaní boli postupcom vyzvaní na úhradu omeškaných splátok, a to výzvou zo dňa 14.4.2015 označenou ako „Výpoveď zmluvy“. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že v konaní tvrdí, že žalovaní boli v čase postúpenia pohľadávky v nepretržitom omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň boli postupcom pred postúpením pohľadávky opakovane vyzvaní na úhradu omeškaných splátok. Keďže tieto skutkové tvrdenia nie sú protistranou
popierané, v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku ich je potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, na základe čoho je potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením (ktoré nie je potrebné preukázať ďalšími listinnými, prípadne inými dôkazmi), že žalovaní boli v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň boli postupcom vyzvaní na úhradu omeškaných splátok. Žalobca v súvislosti s platným postúpením pohľadávky taktiež poukazuje na bod 18.14 Všeobecných obchodných podmienok. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení zákona o bankách, zmluvné strany si v posudzovanom prípade dohodli vzájomné práva a povinnosti odchýlne od predmetného zákona, a to v bode 18.14 Všeobecných obchodných podmienok. Žalobca v súvislosti s aktívnou legitimáciou v konaní ďalej poukazuje na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v tomto ustanovení nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovaným ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona o bankách. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie, resp. aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
9. Podanou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 830,71 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 569,88 eur od 24.10.2015 do zaplatenia. Súd prvej inštancie žalobu zamietol dôvodiac, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania postupiteľnosti pohľadávky pôvodného veriteľa na žalobcu, pretože nepreukázal písomnú výzvu v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že ak by výpoveď zmluvy zo dňa 14.4.2015 mala byť považovaná za výzvu v zmysle zákona o bankách, bol by nárok premlčaný a vzhľadom na záver o premlčaní nároku žalobcu by sa súd podrobnejšie meritom veci nezaoberal, ale žalobu by v celom rozsahu z dôvodu premlčania zamietol s poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.. Žalobca nesúhlasil so zamietajúcim rozsudkom súdu prvej inštancie, nakoľko jeho tvrdenie, že žalovaní boli v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň boli postupcom vyzvaní na úhradu omeškaných splátok, nebolo protistranou popreté, a preto je ho potrebné v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku považovať za nesporné skutkové tvrdenie. Ďalej žalobca poukazoval na to, že v konaní naplnil všetky zákonné predpoklady domáhať sa zaplatenia finančnej sumy v zmysle podanej
žaloby a zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchylne od zákona o bankách, keď ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa odchylnú úpravu. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či procesným postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či správne právne posúdil uplatnený nárok. Žiada sa dodať, že aj keď žalobca výslovne v odvolaní neuviedol, že napáda rozsudok súdu prvej inštancie i z dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, z obsahu jeho odvolania je zrejmé, že namieta i nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie v súvislosti s porušením ustanovení § 150 ods. 1, § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
10. V prejednávanej veci súd prvej inštancie s odkazom na ustanovenie § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku, že ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur, mimo pojednávania vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a to oboznámením sa so žalobou, písomným vyjadrením žalobcu zo dňa 21.7.2017, zmluvou o kontokorentnom úvere zo dňa 28.1.2005, výpoveďou zmluvy zo dňa 14.4.2015, všeobecnými obchodnými podmienkami, zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 23.10.2015 s prílohou č. 1, oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 30.10.2015 s podacím hárkom. Predtým súd prvej inštancie doručil žalobu s prílohami do vlastných rúk dňa 19.7.2017 žalovanej 1. a dňa 28.7.2017 žalovanému 2. spolu s uznesením č. k. 18Csp/82/2016-39 zo dňa 26.6.2017, ktorým uznesením vyzval žalovaných, aby sa vyjadrili k žalobe. Žalovaní na uvedenú výzvu súdu prvej inštancie nereagovali žiadnym spôsobom a počas celého konania prebiehajúceho na súde prvej inštancie zostal nečinnými.
11. Podľa § 149 Civilného sporového poriadku prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
12. Podľa § 150 Civilného sporového poriadku strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (odsek 1). Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (odsek 2).
13. Podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné.
14. Už samotnými pojmami procesný útok a procesná obrana zákonodarca zdôrazňuje kontradiktórnosť procesného postavenia protistrán v sporovom konaní. Ustanovenia § 149 až 154 Civilného sporového poriadku predstavujú inštitucionálne prehĺbenie sporovosti konania upraveného v Civilnom sporovom poriadku, pričom ich cieľom je prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu sporového konania. Nová právna úprava v ustanovení § 150 Civilného sporového poriadku zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku) alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania a tvorí jednotu s jedným z nosných princípov novej právnej úpravy sporového konania, a to s princípom arbitrárneho poriadku.
15. Postup súdu prvej inštancie sa odvolaciemu súdu javí rozporný s ustanovením § 215 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu procesným postupom podľa Civilného sporového poriadku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého je potrebné postupovať aj v spotrebiteľských sporov (pri ktorých sa nepoužijú ustanovenia o sudcovskej a zákonnej koncentrácii v zmysle ustanovenia § 296 Civilného sporového poriadku).
16. Jedným z dôvodov zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo nepreukázanie zo strany žalobcu, že zaslal žalovaným písomnú výzvu v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona bankách, čo znamená, že
neboli splnené podmienky platného postúpenia žalovanej pohľadávky a žalobca nie je v spore aktívne vecne legitimovaný.
17. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žaloba spolu s prílohami, výzvou na vyjadrenie k žalobe a procesným poučením bola žalovanej 1. doručená dňa 19.7.2017 a žalovanému 2. doručená dňa 28.7.2017, avšak žalovaní sa k žalobe vôbec nevyjadrili, t. j. nevyjadrili sa k jednotlivým skutkovým tvrdeniam uvedeným v tejto žalobe, ani neoznačili žiadne dôkazy, ktoré navrhujú v konaní vykonať vo vzťahu k prípadným svojim tvrdeniam.
18. Uvedená otázka doručenia písomnej výzvy banky klientovi na plnenie peňažného záväzku, s ktorým je klient v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 dní, je otázkou skutkovou a odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie v konaní pri posúdení existencie písomnej výzvy a jej doručenia bol povinný v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku vychádzať z nesporných skutkových tvrdení, t. j. z tvrdení strany (žalobcu), ktoré protistrana (žalovaní) výslovne nepopreli (preto sa považujú za nesporné). V tejto súvislosti treba poukázať opakovane na skutočnosť, že žalovaní existenciu a doručenie písomnej výzvy nepopreli. Je neprípustné, aby súd prvej inštancie bez spochybnenia skutkových tvrdení žalobcu žalovanými, tieto sám vlastnou činnosťou spochybňoval bez riadneho dokazovania na pojednávaní.
19. Nakoľko súd prvej inštancie nepostupoval vyššie uvedeným spôsobom a neriadil sa ustanovením § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku, je nepochybne jeho postup nepredvídateľný a prekvapivý, čo je v rozpore s právom sporovej strany na spravodlivý súdny proces.
20. Rovnako bolo pre rozhodnutie odvolacieho súdu významné vyriešiť si tiež tú procesnoprávnu otázku, či súd prvej inštancie mohol podľa ustanovenia § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku vo veci samej rozhodnúť bez nariadenia pojednávania za situácie, keď podľa neho neboli žalobcom predloženými listinami preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti a súd prvej inštancie tak potom musel založiť svoje rozhodnutie vo veci samej na závere o neunesení dôkazného bremena žalobcu.
21. Podľa § 177 ods. 2 Civilného sporového poriadku pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak a) ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2.000 eur, b) strany s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo c) to ustanovuje tento zákon.
22. Podľa § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku súd na prejednanie sporu nariadi pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur.
23. Formulácia ustanovenia § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku korešponduje s formuláciou ustanovenia § 177 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Z ustanovenia § 177 ods. 2 v spojení s ustanovením § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku teda vyplýva, že súd prvej inštancie môže vec samú prejednať a rozhodnúť o nej bez nariadenia pojednávania okrem toho, že ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci i v prípade, že hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur (daný prípad) a ak skutkové tvrdenia strán nie sú sporné.
24. Podľa § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.
25. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení súd prvej inštancie bez nariadenia pojednávania môže vec prejednať a rozhodnúť súčasne len za podmienky, že bol náležite zistený skutkový stav veci na základe stranami predložených listín, lebo nimi boli preukázané všetky medzi stranami sporné skutkové okolnosti, významné pre právne posúdenie veci. Ak totiž ustanovenie § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku upravuje podmienku, že skutkové tvrdenia strán nie sú sporné, vyjadruje tým nielen požiadavku, aby súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu veci nevychádzal, samozrejme okrem zhodných tvrdení strán, resp. zo skutkových tvrdení strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela (§ 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku), z iného dôkazu ako z listín predložených stranami (ich zástupcami
alebo splnomocnencami), ale aj podmienku, že všetky rozhodujúce skutočnosti budú zhodnými, resp. nespornými tvrdeniami strán, a nimi predloženými listinami náležite preukázané a že teda podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie nebude (aj) nesplnená povinnosť tvrdenia alebo neunesenie dôkazného bremena (tak ako je tomu v danom prípade). Ak sa ukáže, že strana doteraz nesplnila svoju povinnosť tvrdenia (neuviedla všetky rozhodujúce skutočnosti alebo ich uviedla neúplne) alebo povinnosť dôkaznú (nenavrhla dôkazy potrebné na preukázanie všetkých svojich sporných tvrdení, ktoré sú pre právne posúdenie veci významné), musí súd prvej inštancie, aj keby išlo o spor podľa ustanovenia § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku, ako to bolo v danom prípade, vždy nariadiť pojednávanie (§ 297 veta prvá Civilného sporového poriadku), pretože si musí splniť obligatórnu povinnosť v zmysle ustanovenia § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku a informovať o rozsahu sporných a nesporných skutočností a dokazovania, čo bez nariadenia pojednávania nie je možné.
26. Z uvedených dôvodov je potom možné tiež uzavrieť, že na prejednanie veci samej v spotrebiteľských sporoch nie je potrebné v zmysle ustanovenia § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku nariadiť na súde prvej inštancie pojednávanie, i keď ide o spotrebiteľský spor do 1.000 eur, len vtedy, ak strany sporu prostredníctvom nimi predložených listinných dôkazov a svojich nesporných tvrdení uniesli bremená tvrdenia a dôkazné a ak podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej bol týmito dôkazmi (prípadne aj pomocou zhodných, resp. nesporných tvrdení strán) zistený skutkový stav veci, čo však daný prípad nie je.
27. S poukazom na vyššie uvedené je potom nesporné, že súd prvej inštancie tiež pochybil, ak vo veci vyhlásil rozsudok dňa 6.11.2017 (ktorým žalobu zamietol pre neunesenie dôkazného bremena žalobcu) bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku, nakoľko porušil svoju obligatórnu povinnosti v zmysle ustanovenia § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku tým, že neurčil (najmä žalobcovi neoznámil), ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné, čím porušil zákonom dané procesné práva žalobcu pre ďalší jeho procesný postup v kontradiktórnom sporovom konaní, najmä vytvorenie mu priestoru na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku (procesnej obrany) vo vzťahu k ochrane subjektívnych práv a oprávnených záujmov, keď jeho žalobu zamietol z dôvodu neunesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena.
28. Ďalším dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky, ku ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Súd prvej inštancie totiž dôvodil, že ak by aj žalobca mal za to, že za výzvu v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách by mala byť považovaná výpoveď zo zmluvy, bol by uplatnený nárok premlčaný. Dňa 7.2.2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci vyhlásil nález sp. zn. PL. ÚS 11/2016, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie právneho predpisu, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).
29. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek tomu nález Ústavného súdu SR treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia právneho predpisu (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov SR), predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení Ústavy Slovenskej republiky (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia právneho predpisu (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito článkami Ústavy Slovenskej republiky). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s vtedy účinnými čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
30. Odvolací súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2006 sp. zn. PLz. ÚS 1/2006 (zjednocujúce stanovisko pléna), kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.
31. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
32. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
33. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
34. Odvolací súd poukazuje i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).
35. Porušením práva na spravodlivý súdny proces je možné podľa odvolacieho súdu chápať i taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré jej priznáva Civilný procesný poriadok za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými predpismi.
36. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou argumentáciu žalobcu a v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, neostávalo odvolaciemu súdu nič iné, než tento napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku zrušiť a podľa ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
37. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (akt. stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania (akt. strany), ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (akt. strán) (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
38. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa ustanovenia § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku viazaný, opätovne teda vec prejednať, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.
39. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
40. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).