Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/99/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: BFF Central Europe s.r.o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 44 414 315, zastúpený: CHOCHOĽAK & ČESLA s.r.o., Krmanova 6, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 857 416, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, Rastislavova 43, 041 90 Košice, IČO: 00 606 707, zastúpený: JUDr. Alena Zadáková, advokát, Kováčska 32, 040 01 Košice, o zaplatenie 183.963,26 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II, č.k. -334 zo dňa 13.3.2019, takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 183.963,26 eur s priznanými úrokmi z omeškania v rozsudku súdu prvej inštancie a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,- eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách konania.

II. M e n í rozsudok v prevyšujúcej vyhovujúcej časti tak, že náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 3.840,- eur zamieta.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 183.963,26 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 5.808,- eur od 24.2.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 10.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 12.254,24 eur od 18.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 6.792,84 eur od 3.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.111,44 eur od 16.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 21.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.906,44 eur od 28.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 28.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.489,64 eur od 2.5.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 7.5.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.111,44 eur od 13.5.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.535,33 eur od 22.5.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 22.5.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.954,52 eur od 23.5.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.239,08 eur od 4.6.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,15 % ročne zo sumy 1.473,22 eur od 17.6.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 17.6.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.873,56 eur od 19.6.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 26.6.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 27.6.2014 do zaplatenia zo sumy 1.535,33 eur od 27.6.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 30.6.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 7.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 9.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.424,05 eur od 24.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 4.8.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.111,44 eur od 4.8.2014 do zaplatenia zo sumy 984,84 eur od 8.8.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 8.8.2014 do zaplatenia, zo sumy 5.808,- eur od 20.8.2014 do zaplatenia, zo sumy 498,- eur od 26.8.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 26.8.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 28.8.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.401,64 eur od 2.9.2014 do

zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 4.9.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 984,84 eur od 18.9.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 19.9.2014 do zaplatenia, zo sumy 2.157,60 eur od 16.10.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 16.10.2014 do zaplatenia, zo sumy 5.808,- eur od 3.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.969,68 eur od 7.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.401,64 eur od 12.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 12.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 24.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 888,72 eur od 5.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 3 312,77 eur od 8.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 16.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.111,44 eur od 17.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.254,24 eur od 17.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 5.808,- eur od 25.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 1.494,- eur od 25.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 5.808,- eur od 30.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 888,72 eur od 6.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 9.1.2015 do zaplatenia zo sumy 5.808,- eur od 20.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 21.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 5.808,- eur od 21.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 646,61 eur od 26.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 2.424,05 eur od 26.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 13.2.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 18.2.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 18.2.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.535,33 eur od 20.2.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.535,33 eur od 23.2.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 26.2.2015 do zaplatenia, zo sumy 2.762,28 eur od 4.3.2015 do zaplatenia, zo sumy 646,61 eur od 9.3.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 9.3.2015 do zaplatenia, zo sumy 5.808,- eur od 17.3.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 17.3.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 23.3.2015 do zaplatenia, zo sumy 5.808,- eur od 23.3.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 8.4.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 14.4.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 14.4.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 14.4.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 20.4.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 21.4.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 18.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.535,33 eur od 29.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 29.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 3.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 2.424,05 eur od 3.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 15.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 15.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 16.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.092,72 eur od 19.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 888,72 eur od 21.7.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 3.8.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 11.8.2015 do zaplatenia, zo sumy 556,80 eur od 14.8.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.969,68 eur od 23.9.2015 do zaplatenia, zo sumy 11.290,- eur od 28.9.2015 do zaplatenia, zo sumy 2 239,08 eur od 28.9.2015 do zaplatenia, zo sumy 3.351,68 eur od 14.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.535,33 eur od 3.2.2016 do zaplatenia, zo sumy 2.764,- eur od 3.2.2016 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky 3.880,- eur, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou podanou na upomínacom súde (Okresný súd Banská Bystrica) navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 183.963,26 eur s príslušenstvom, titulom neuhradenia kúpnej ceny liekov a zdravotníckych pomôcok pôvodnému veriteľovi žalovaného. Nárok odôvodnil tým, že so spoločnosťou ELU Medical s.r.o. uzavrel žalobca dňa 12.5.2016 Zmluvu o postúpení pohľadávok č. v znení jej Dodatku č. 1, na základe ktorej ako postupník nadobudol voči žalovanému pohľadávky v celkovej výške 233,988,14 eur. Oznámenie o postúpení pohľadávok žalovanému vykonal postupca formou doporučenej zásielky.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, a to v odpore proti platobnému rozkazu namietal, že žalobca nepreukázal zmluvný vzťah a doručenie tovaru. Rovnako namietal neúplné znenie zmluvy o postúpení pohľadávok, keďže v žalobcom predloženej verzii zmluvy o postúpení pohľadávok absentuje dojednanie o odplate ako jedna z jej podstatných náležitostí. Žalovanému tým bolo znemožnené kvalifikovane sa vyjadriť k aktívnej legitimácii žalobcu. Ďalej žalovaný namietal nespôsobilosť predmetu postúpenia, argumentujúc špecifickou povahou prostriedkov určených na zdravotnú starostlivosť a ich výslovnú spätosť s osobou pôvodného veriteľa, teda záujmom poskytnúť plnenie práve jemu. Žalovaný zároveň poukázal na všeobecnú nemožnosť postúpenia pohľadávok majúcich verejnoprávny charakter. S poukazom na absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok žalovaný namietal aj nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu v spore. Túto námietku založil na tvrdení, že pohľadávku tvoriacu predmet sporu nebolo možné postúpiť, keďže nemohla byť postihnutá výkonom rozhodnutia, nakoľko v čase jej postúpenia žalovaný nedisponoval majetkom mimo rámca o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ďalej žalovaný považoval za nedôvodný aj nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky nad 40,- eur, keďže táto paušálna náhrada patrí v jednom konaní len raz.

4. Žalobca v priebehu konania uviedol, že existenciu zmluvného vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu ako dodávateľom a žalovaným ako odberateľom dostatočne preukázal predložením jednotlivých hlásení o implantátoch a faktúrami. O existencii zmluvného vzťahu svedčí aj skutočnosť, že žalovaný do procesu oddĺženia nemocníc prihlásil aj pohľadávky tvoriace predmet sporu. Ďalej žalobca poukázal, že „zneviditeľnenie“ výšky odplaty na zmluve o postúpení pohľadávok nespôsobuje jej neplatnosť. Z jej obsahu jednoznačne vyplýva, že zmluva bola dojednaná odplatne, ktorú skutočnosť potvrdil aj samotný žalovaný. Zmena osoby veriteľa pri pohľadávkach peňažného charakteru nespôsobuje zmenu obsahu pohľadávky. Postúpením peňažných pohľadávok znejúcich na zaplatenie ceny za dodaný tovar na nového veriteľa ako žalobcu nebolo dotknuté právne postavenie ani povinnosti žalovaného. Žalovaný v priebehu zmluvného vzťahu nikdy nenamietal nespôsobilosť predmetu postúpenia a nikdy sa ani nedomáhal plnenia v prospech pôvodného veriteľa. Naopak, žalovaný doposiaľ cenu za dodaný tovar nezaplatil. Žalobca ďalej poukázal na účelovosť tvrdenia žalovaného ohľadom nemožnosti postúpenia pohľadávok tvoriacich predmet sporu z titulu ich verejnoprávneho charakteru. V spore si žalobca uplatňuje pohľadávky vzniknuté na základe obchodnoprávneho záväzkového vzťahu dvoch subjektov, ktoré majú rovnaké postavenie. Pokiaľ ide o žalovaným tvrdenú absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok a teda nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, z dôvodu nemožnosti postúpenia pohľadávky, ktorá nemôže byť predmetom exekúcie, žalobca uviedol, že pokiaľ by súd pripustil tento výklad, táto skutočnosť by nemala za následok neplatnosť samotnej zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len nevymožiteľnosť danej pohľadávky v exekúcii. Žalobca konštatoval, že v rozhodnom období žalovaný disponoval príjmami a majetkom, ktoré nespadajú pod § 8 ods. 10 Zákona o rozpočtových pravidlách, teda nie je možné vyvodzovať neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok v zmysle argumentácie žalovaného. K nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky žalobca uviedol, že ak má pohľadávka samostatný právny základ, nárok na paušálnu náhradu nákladov vzniká ku každej pohľadávke samostatne.

5. Žalovaný v ďalšom priebehu konania uviedol, že žalobca odvodzuje vznik zmluvného vzťahu o faktúry a o tzv. hlásenky, obsahujúce potvrdenie o prevzatí tovaru, ktoré boli vyhotovené zdravotníckym pracovníkom žalovaného. Pracovníci žalovaného boli oprávnení na prevzatie tovaru, avšak neboli oprávnení uzavrieť zmluvu o dodaní tovaru. Faktúry môžu slúžiť len ako účtovný doklad, preto záväzkový vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným nevznikol.

6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení , , , , , nariadenia vlády č. , upravujúce kúpnu zmluvu, povinnosť kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu, omeškanie dlžníka a nároky z toho plynúce. Ďalej podľa §, 524, 525, 526 ods. 2 , upravujúce neplatnosť právneho úkonu, postúpenie pohľadávky, nemožnosť postúpenia niektorých pohľadávok a , o rozpočtových pravidlách verejnej správy, upravujúce zákaz výkonu rozhodnutia na prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu, z rozpočtu Európskej únie a definíciu príspevkovej organizácie.

7. Súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu mal preukázané, že dňa 12.5.2016 uzavrel žalobca ako postupník so spoločnosťou ELU Medical s.r.o. ako postupcom zmluvu o postúpení pohľadávok č. , ktorých špecifikácia je uvedená v prílohe č. 1 v zmysle jej dodatku č. 1 zo dňa 13.6.2016. Na jej základe bola na žalobcu postúpená pohľadávka v žalovanej výške, ktorá skutočnosť bola postupcom oznámená žalovanému v oznámení o postúpení pohľadávok listom, ktorý žalovaný prevzal dňa 8.3.2018. Predmetná pohľadávka vznikla na základe dodávania liekov a zdravotníckych pomôcok pôvodným veriteľom žalovanému v zmysle jeho objednávok.

8. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že mal preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu, spoločnosťou ELU Medical, s.r.o. ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim vznikli kúpne zmluvy podľa a nasl. , na základe ktorých žalovaný od právneho predchodcu žalobcu kúpil tovar, čím mu vznikla povinnosť zaplatiť kúpnu cenu 183.963,26 eur. Žalovaný v konaní nepoprel skutočnosť, že kúpnu cenu dodaného tovaru doposiaľ neuhradil.

9. Súd prvej inštancie poukázal, že medzi spoločnosťou ELU Medical s.r.o. a žalovaným bola pri predaji zdravotníckeho materiálu (tovaru) bežne a dlhodobo zaužívaná prax, keď ELU Medical s.r.o. dodal do tzv. „konsignačného skladu“ zdravotníckeho materiálu rôzny tovar, ktorý podľa aktuálnej

potreby žalovaný fakticky prevzal a použil pri výkone svojej zdravotníckej činnosti. Po prevzatí tovaru vystavil príslušný ošetrujúci lekár žalovaného tzv. „hlásenku“, ktorá predajcovi potvrdzovala prevzatie konkrétneho tovaru. Následne na to žalovaný vystavil objednávku pre predajcu. Táto prax bola dlhodobá, o čom mal súd prvej inštancie vedomosť aj z iných, obdobných konaní medzi totožnými sporovými stranami.

10. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že spornou a podstatnou zostala otázka možnosti a platnosti postúpenia pohľadávok tvoriacich predmet sporu, resp. posúdenie platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, na základe ktorých právny predchodca žalobcu na žalobcu pohľadávky postúpil.

11. Žalovaným namietanú nespôsobilosť predmetu postúpenia z dôvodu, že zmenou osoby veriteľa dôjde k zmene obsahu záväzku, považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú. Uviedol, že peňažné pohľadávky sú pohľadávkami, ktorých obsah zmenou veriteľa nie je dotknutý, nakoľko svojím obsahom nie sú viazané na osobu konkrétneho veriteľa a výkon práva iným než pôvodným veriteľom pre dlžníka neznamená zmenu záväzku v jeho neprospech. Žalovaný svoje tvrdenie o enormnom záujme plniť konkrétnemu veriteľovi v priebehu konania žiadnym spôsobom nepreukázal. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že žalovaný doposiaľ svoj záväzok plniť veriteľovi a to pôvodnému či novému, doposiaľ nesplnil.

12. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s ďalšou námietkou žalovaného o nemožnosti postúpenia pohľadávok z dôvodu ich tvrdeného tzv. verejnoprávneho charakteru. Konštatoval, že v spore ide o pohľadávky vzniknuté na základe súkromnoprávneho záväzkového vzťahu medzi dvoma subjektmi v rovnoprávnom postavení, založeného kúpnymi zmluvami podľa ustanovení a nasl. .

13. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že zákaz postúpenia verejnoprávnych pohľadávok sa týka výlučne pohľadávok, ktoré vznikli z výkonu verejnej moci, ktorá bola príslušnému subjektu zverená na základe zákona (napr. dane, poplatky, pokuty). Právo inkasovať platbu je tu výhradne zverené subjektu, ktorého postavenie ustanovuje všeobecne záväzný predpis a ktorý je viazaný ústavnou zásadou vyjadrenou v ustanovení SR. Osobitné ustanovenia týkajúce sa postúpenia pohľadávok voči príspevkovým organizáciám, ktorou je žalovaný, právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje. Na základe žalovaným predloženej časti účtovnej evidencie nie je možné jednoznačne uzavrieť, že žalovaný v príslušnom období nedisponoval žiadnymi inými finančnými prostriedkami ako prostriedkami, ktoré dostal od štátu ako príspevok na svoju činnosť. Žalovaný je štátnou príspevkovou organizáciou a časť jeho nákladov je pokrytých jeho tržbami. Žalovaný teda pri svojej činnosti disponuje aj inými peňažnými prostriedkami ako sú prostriedky, ktoré mu boli poskytnuté zo štátneho rozpočtu a ktoré nepodliehajú exekúcii. Neprípustnosť postúpenia takej pohľadávky, ktorú nemožno postihnúť exekúciou, je práve v záujme ochrany nového veriteľa, nie dlžníka.

14. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že predloženie zmluvy o postúpení pohľadávky bez toho, aby jej časť týkajúca sa odplaty bola viditeľná „a priori“ nespôsobuje jej neplatnosť.

15. Ďalej súd prvej inštancie poukázal, že žalobca si uplatnil paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 3.880,- eur (97 x 40,- eur), ktorý nárok viažuci sa na tieto samostatné pohľadávky uplatnené v jednom konaní nemení nič na skutočnosti, že právo na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky sa viaže na uplatnenú pohľadávku a to bez ohľadu na počet konaní, v ktorých si dané pohľadávky žalobca uplatní. Súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu aj v tejto časti za opodstatnený.

16. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie kúpnej ceny vymedzenej v jednotlivých faktúrach, ktoré medzi stranami sporné neboli, preto vyhovel žalobe v plnom rozsahu, vrátane zákonných úrokov z omeškania z jednotlivých fakturovaných súm tvoriacich kúpnu cenu, odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých faktúr do zaplatenia.

17. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces / /, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam / / a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci / /. Žalovaný poukázal, že súd prvej inštancie síce správne zistil skutkové okolnosti uvedené v napadnutom rozsudku a to, že v konaní uplatnená pohľadávka vznikla na základe dodávania liekov a zdravotníckych pomôcok pôvodným veriteľom žalovanému v zmysle objednávok ako aj o zaužívanej praxi medzi postupcom a žalovaným, keď po prevzatí tovaru žalovaný vystavil objednávku pre predajcu, no došiel k nesprávnym skutkovým záverom. Súd prvej inštancie nesprávne právne a skutkovo posúdil otázku, či medzi pôvodným veriteľom a žalovaným bol dohodnutý zákaz postúpenia vo vzťahu k pohľadávkam uplatneným v spore. Rozsudok je zároveň nepreskúmateľný a vnútorne rozporný, keďže neobsahuje túto hlavnú námietku žalovaného s ktorou sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal. Základným a hlavným prostriedkom procesnej obrany zo strany žalovaného je totiž námietka absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok z dôvodu aplikácie ustanovenia , keďže medzi žalovaným a postupcom bol dohodnutý zákaz postúpenia pohľadávok. V napadnutom rozsudku však absentuje úvaha súdu prvej inštancie, ako sa s predmetnou námietkou vysporiadal, resp. informácia či považuje námietku za významnú alebo irelevantnú pre rozhodnutie vo veci samej. Súd prvej inštancie sa rovnako nevysporiadal ani s námietkou žalovaného, že tvrdenia postupcu o neexistencii dohody o zákaze postúpenia v zmysle vníma žalovaný ako konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom, keďže je v rozpore s poctivým obchodným stykom utvrdzovať žalovaného ako objednávateľa v tom, že zákaz postúpenia je platne dohodnutý a ďalej kontrahovať a následne vyhlásiť opak. Ak by súd prvej inštancie priznal dodatočnému namietaniu neplatnosti dohody o zákaze postúpenia charakter konania v rozpore s poctivým obchodným stykom, tak by táto námietka nebola účinná. Keďže by nebolo účinné tvrdiť, že dohoda o zákaze postúpenia neexistuje, tak by súd prvej inštancie musel vyvodiť záver o existencii platnej dohody o zákaze postúpenia. Žalovaný zároveň poukázal na vnútorná rozpornosť argumentácie súdu prvej inštancie uvedenej v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorý na jednej strane pristupuje k záveru o platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok a na strane druhej uvádza, že pohľadávky vznikli v zmysle objednávok, ktorých obsahom je ustanovenie o zákaze postúpenia. Ďalej žalovaný poukázal, že v konaní uplatnil viaceré dôkazné prostriedky, ktorých účelom bolo preukázanie skutočnosti, že medzi žalovaným a postupcom je dohodnutý zákaz postúpenia pohľadávok. Ako listinné dôkazy boli predložené originály objednávok, zápisnice o výsluchu svedkov a iné, ktoré dôkazne prostriedky nie sú obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku a súd prvej inštancie sa s nimi vôbec nevysporiadal a ani ich nebral v úvahu. Poukázal pritom na čestné vyhlásenie postupcu, ktoré bolo predložené zo strany žalobcu a ktoré je v priamom rozpore s listinnými dôkazmi, ktoré boli predložené žalovaným. Keďže v dôsledku uvedeného nastal rozpor medzi dôkaznými prostriedkami, ktoré sú si navzájom protirečivé, tak bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa vysporiadať s hodnovernosťou a pravdivosťou týchto dôkazných prostriedkov. Obsahom odôvodenia napadnutého rozsudku, však nie je žiadna úvaha, alebo aspoň záver o tom, ako súd prvej inštancie vyhodnotil predmetné dôkazné prostriedky. Súd prvej inštancie zrejme dospel k záveru, že dohoda o zákaze postúpenia neexistovala a teda postúpenie pohľadávok bolo platné, čo je v rozpore s dôkaznými prostriedkami, ktoré žalovaný v konaní uplatnil, konkrétne objednávkami, ktoré obsahujú zákaz postúpenia v zmysle ust. a zápisnicami z pojednávaní v spore vedenom na Okresnom súde Košice II sp.zn.: , kde boli vypočutí členovia štatutárneho orgánu žalovaného - medicínsky riaditeľ U.. G. a ekonomický riaditeľ C.. Š. a ďalej svedkovia U.. E. a C.. Y.. Z uvedených výpovedí a výsluchov svedkov vyplýva, že žalovaný dohadoval s každým dodávateľom zákaz postúpenia v zmysle a ďalej, že žalovaný vyhotovoval v každom prípade objednávku na základe hlásenky, pričom táto objednávka bola doručovaná dodávateľovi. Žalovaný bol oprávnený na prevzatie tovaru lekárom, ale na uzatvorenie zmluvy o dodaní tovaru bol oprávnený výlučne vedúci odboru nákupu, ktorý bol na to oprávnený na základe osobitného poverenia riaditeľa žalovaného. Toho času bol na uzatváranie zmlúv oprávnený výlučne C.. Y. a riaditeľ žalovaného. Keďže riaditeľ toto oprávnenie nevykonával, fakticky jedinou osobou oprávnenou na uzatváranie zmlúv o dodaní tovaru u žalovaného bol C.. Y.. Táto skutočnosť je veľmi významná, keďže preukazuje spôsob samotnej kontraktácie, ktorá mala vopred určený postup, pričom jej dodržanie bolo nevyhnuté pre vznik záväzkového vzťahu. Existencia dohody o zákaze postúpenia vyplýva zo samotného spôsobu kontraktácie, čo je objektívny stav preukázaný v konaní, ktorý je uvedený aj v odôvodnení rozsudku

súdu prvej inštancie. Spôsob kontraktácie a vzniku zmlúv o dodaní tovaru bol nastavený tak, že na základe hlásenky je vystavená objednávka a až tá zakladá právny úkon vzniku zmluvy o dodaní tovaru, ktorý bol akceptovaný následným vytavením faktúry. Ako vyplýva z predkladaných dôkazov, lekár, ktorý podpisoval hlásenku a tým osvedčoval to, čo bolo prevzaté, nebol oprávnený na uzatvorenie zmluvy o dodaní tovaru. Samotné doručenie hlásenky samo o sebe znamenalo výlučne to, že tovar bol prevzatý, žiadne iné právne následky to nemalo, keďže lekár nebol oprávnený na uzatvorenie zmluvného vzťahu. Následne bola vystavená objednávka, na základe ktorej mala byť realizovaná fakturácia. To, že v každom prípade má význam až samotná objednávka vyplýva z predmetu záväzku - zmluvy o dodaní tovaru, keďže medzi obligatórne náležitosti uvedeného zmluvného typu v zmysle patrí aj dohoda o cene. Keďže prvý úkon, ktorý obsahuje dojednanie o cene je samotná objednávka, tak kúpna zmluva mala vzniknúť až na základe danej objednávky. Keďže uvedený spôsob kontraktácie je dlhodobou praxou medzi žalovaným a postupcom, právny záver o neexistencii dohody o zákaze postúpenia vníma žalovaný ako omyl v aplikácií práva zo strany súdu prvej inštancie, ktorý neaplikoval . Žalovaný prostredníctvom oferty mal záujem uzatvoriť zmluvu o dodaní tovaru, ktorej obsahom je aj zákaz postúpenia. Keďže za žalovaného uzatváral zmluvy C.. Y., tak ten bol povinný rešpektovať rozhodnutie štatutárneho orgánu a dojednávať pri každej zmluve zákaz postúpenia. Pôvodný veriteľ napriek skutočnosti, že mu bol obsah objednávky známy, žiadnym relevantným spôsobom v rozhodnom čase nenamietal dojednanie zákazu postúpenia, resp. žiadnym relevantným spôsobom neprijal objednávku s výhradou. Vychádzajúc z praxe, ktorá bola medzi zmluvným stranami zavedená, akceptáciu predstavuje dodanie tovaru zo strany pôvodného veriteľa. Keďže ten neprijal ofertu akceptáciou s výhradou, tak nemožno mať pochybnosti o tom, že v dôsledku dodania tovaru vznikol zmluvný vzťah, ktorého obsahom je aj zákaz postúpenia.

19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedol, že napriek tomu, že žalovaný tvrdí, že malo dôjsť k uzavretiu dohody o zákaze postúpenia pohľadávok, neuviedol skutočnosti a ani nepreukázal, že k takejto dohode skutočne došlo. Žalobca a aj pôvodný veriteľ existenciu takejto dohody poprel. Žalovaným predložené objednávky nie je možné považovať za právny úkon oferty dohody o zákaze postúpenia pohľadávky. Zároveň tieto objednávky neplnia ani funkciu potvrdenia o uzavretej dohode o zákaze postúpenia pohľadávok, nakoľko v nich absentuje prejav vôle druhej zmluvnej strany o prijatí takéhoto návrhu. Objednávky predložené žalovaným, ktoré obsahujú odkaz na boli žalovaným vystavené až po odobratí tovaru žalovaným z konsignačného skladu, kde tovar dodal pôvodný veriteľ a po vystavení hlásenia o implantátoch, tzv. hláseniek, ktoré potvrdzovali odobratie tovaru a to niekedy aj po niekoľkých dňoch po odobratí tovaru. Preberaním tovaru žalovaným z konsignačného skladu vznikali medzi pôvodným veriteľom a žalovaným kúpne zmluvy, na základe ktorých žalovaný kúpil tovar vyúčtovaný faktúrami predávajúcim a žalovanému na základe tejto skutočnosti vznikla povinnosť zaplatiť za dodaný tovar kúpnu cenu. Následné vystavenie objednávky je už pre vznik kúpnej zmluvy nepodstatné. Preto nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že kúpne zmluvy vznikli až na základe objednávok, na základe ktorých vznikol aj zmluvný vzťah, obsahom ktorého mal byť aj zákaz postúpenia pohľadávok, čo pôvodný veriteľ údajne odsúhlasil dodaním tovaru. Ak žalovaný vyhotovil objednávky, urobil tak pravdepodobne len pre vlastné účely, keďže tieto boli už nadbytočné ak k dodaniu tovaru už došlo a pre vznik záväzkového vzťahu - uzavretie kúpnej zmluvy na dodaný konkrétny tovar nemali žiaden význam. Dohoda o zákaze postúpenia pohľadávky je dvojstranným právnym úkonom. Na jej uzavretie je potrebný návrh ako jednostranný adresovaný prejav vôle, ktorým navrhovateľ navrhuje druhému určitému subjektu uzavretie zmluvy, ale aj jednostranný právny úkon tohto subjektu adresovaný navrhovateľovi, ktorým prejavuje vôľu návrh prijať. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu. Ak by aj bolo preukázané doručenie predmetných objednávok pôvodnému veriteľovi, tieto nepreukazujú existenciu dohody o zákaze postúpenia medzi žalovaným a pôvodným veriteľom. Žalobca zároveň poukázal na rozhodnutia v konaniach vedených pod sp.zn. a sp.zn. (totožný pôvodný veriteľ a totožný skutkový stav) a taktiež v analogických veciach, vedených pod sp.zn.: , sp.zn.: , sp.zn.: (rozdielny pôvodný veriteľ, avšak analogický skutkový stav), kde súd mal za preukázanú existenciu zmluvného vzťahu medzi pôvodnými veriteľmi a žalovaným, ako aj to, že medzi pôvodnými veriteľmi a žalovaným nedošlo riadne k uzavretiu dohody o zákaze postúpenia pohľadávky, keďže len samotná vedomosť o takomto zákaze, resp. návrhu neznamená jeho akceptáciu. Žalovaný potvrdil prevzatie tovaru ako aj to, že faktúry vystavené pôvodným veriteľom za dodaný tovar mu boli doručené. Záväzok z nich vyplývajúci eviduje vo svojom účtovníctve a ani jednu faktúru ako neoprávnenú nevrátil. Žalobca zároveň odmietol ako ničím nepodloženú argumentáciu žalovaného o údajnom konaní v rozpore so zásadou poctivého obchodného

styku pôvodného veriteľa, ktorý mal utvrdzovať žalovaného o dohode o zákaze postúpenia pohľadávok a následne jej existenciu v konaní poprel, keďže pôvodný veriteľ žalovaného v ničom neutvrdzoval. Už vôbec nie v tom, že zákaz postúpenia je platne dojednaný a žiadnu dohodu o zákaze postúpenia pohľadávok s ním zákonom predpokladaným spôsobom neuzavrel.

20. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že zákaz postúpenia sa stal obsahom záväzkového vzťahu na základe objednávky, ktorá spoločne s akceptáciou predstavuje privatívnu nováciu, ktorej následkom je doplnenie záväzkového vzťahu o zákaz postúpenia. Žalobca pritom žiadnym spôsobom nezohľadňuje prax a osobitosť danej nastavenej dlhodobej spolupráce medzi postupcom a žalovaným, ktorá spočíva v tom, že obe zmluvné strany súhlasili s tým, že sa bude dodávať prezentovaným spôsobom, teda do konsignačného skladu sa naskladní tovar, ktorý sa odoberie, spotrebuje podľa uváženia žalovaného a až následne dochádza k fakturácii. Na základe argumentácie žalobcu pritom možno dôjsť k záveru, že zmluva bola uzatvorená momentom dodania a následná faktúra, s ktorou žalovaný nevyjadril súhlas (nečinnosť) by neznamenala prijatie vopred nedohodnutej zmluvnej ceny a jednalo by sa o bezdôvodné obohatenia, teda žalobca by nebol aktívne vecne legitimovaný a nárok z bezdôvodného obohatenia by nebol doteraz splatný. Predmetná pohľadávka však vznikla na základe dodávania liekov a zdravotníckych pomôcok pôvodným veriteľom žalovanému v zmysle objednávok, tak ako to uviedol aj súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení rozsudku, čo je dlhodobo zaužívaná prax, ktorá existovala medzi stranami, ktorá v zmysle značne mení klasický spôsob vzniku záväzkového vzťahu. Žalovaný ďalej uviedol, že postupca neustále obchodoval so žalovaným, pričom v zmysle výsluchov svedkov (U.. E., C.. Y.) mal vedomosť o dohadovanom zákaze postúpenia. Preto je v rozpore s poctivým obchodným stykom neustálou kontraktáciou a opakovaným dodávaním tovaru utvrdzovať žalovaného v tom, že zákaz postúpenia je dohodnutý a následne v súdnom konaní vyhlásiť, že to dohodnuté nebolo. Práve uvedené je konanie v rozpore s obchodným stykom, na ktoré tvrdenia žalobcu a postupcu nemal súd prvej inštancie prihliadať. Závery súdu prvej inštancie preukazujú to, že postupca mal vedomosť o obsahu objednávok aj o zákaze postúpenia.

21. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojej argumentácii a tvrdeniach uvedených v konaní. Poukázal, že sám žalovaný tým, že jednoznačne nevie uviesť, resp. v priebehu konania menil skutkové tvrdenia o tom, kedy a ako mala byť uzatvorená dohoda o zákaze postúpenia pohľadávok, sám prakticky spochybnil svoje tvrdenia o existencii zmluvného dojednania podľa . Žalovaný sa snaží akýmkoľvek spôsobom prekryť svoju dôkaznú núdzu s jediným cieľom, vyhnúť sa povinnosti zaplatiť kúpnu cenu za riadne dodaný a spotrebovaný tovar. Žalovaný zároveň nepreukázal svoje tvrdenia, že ho pôvodný veriteľ utvrdzoval o existencii dohody o zákaze postúpenia pohľadávok. Skutočnosť, že žalovaný obchodoval a obchoduje s viacerými dodávateľmi po tom, ako títo postúpili svoje pohľadávky na iné subjekty, vrátane žalobcu, svedčí v neprospech tvrdenia o výlučnej kontraktácii žalovaného so subjektmi, ktoré návrh na dohodu o zákaze postúpenia pohľadávok údajne mali akceptovať. Ak by aj súd prvej inštancie pri vyhodnotení dôkazu - čestného vyhlásenia pôvodného veriteľa o neexistencii dohody o zákaze postúpenia pohľadávok na tento neprihliadal, stále by žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno o ním tvrdenej existencii takéhoto zákazu, ktoré žalovaný v konaní neuniesol (platí, že nemožno preukazovať negatívnu skutočnosť, t.j. neexistenciu zákazu postúpenia pohľadávky, ale práve naopak).

22. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa . Odvolania prejednal podľa - a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.

23. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle a odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

24. Žalovaný odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa , a . Odvolací súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

25. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a právnym posúdením, posúdil, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie

odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

26. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalovaný nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalovaný mal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je dostačujúcou bázou pre záver, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a že konanie má vadu podľa

27. Nemožno preto konštatovať, že by rozsudok súdu prvej inštancie neobsahoval zásadné vysvetlenie podstatných dôvodov pre jeho rozhodnutie, a že by tak bol naplnený predpoklad pre prípustnosť odvolania z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR.

28. Žalovaný odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie okrem iného z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho vyhodnotenia uskutočneného súdom prvej inštancie. Odvolací súd vo všeobecnosti k námietke ohľadom nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie uvádza, že ak žalovaný v podanom odvolaní namietal skutkové závery súdu prvej inštancie, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. , v zmysle ktorého ...„dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo ( )“. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov () a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi strán sporu (). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (). Rozhodnutie súdu prvej inštancie v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. , podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strany sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opieralo o nesporné tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.

29. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:

30. Predmetom sporu je nárok žalobcu proti žalovanému na zaplatenie istiny 183,963,26 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe a uložil žalovanému túto pohľadávku žalobcovi zaplatiť.

31. Odvolací súd uvádza, že medzi stranami nebolo sporné, že medzi spoločnosťou ELU Medical s.r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom došlo dňa 12.5.2016 k uzavretiu Zmluvy o postúpení pohľadávok č. , na základe ktorej žalobca ako postupník nadobudol pohľadávky v celkovej výške 233.988.14 eur voči žalovanému. Oznámenie o postúpení pohľadávok vykonal postupca formou doporučenej zásielky dňa 8.3.2018, ktoré doručenie žalovaný nenamietal. Spoločnosť ELU Medical s.r.o. vykonávala obchodnú činnosť v oblasti distribúcie liekov a zdravotníckych pomôcok (tovaru), ktoré

dodávala aj žalovanému a za dodanie ktorých vystavila faktúry, ktorých zaplatenia sa žalobca v spore domáha. Žalovaný výšku a splatnosť vystavených faktúr v spore nenamietal.

32. Súd prvej inštancie tak správne posúdil vzťah medzi postupom a žalovaným ako obchodnoprávny podľa , ktorý vznikol uzatvorením jednotlivých kúpnych zmlúv podľa a nasl. .

33. Žalovaný v konaní namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že zmluva o postúpení pohľadávok je neplatná. S týmto právnym názorom žalovaného nemožno súhlasiť, pretože nezodpovedá vykonanému dokazovaniu a judikatúre súdov.

34. Podľa a , veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

35. Podľa , postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.

36. Podľa , nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

37. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalovaného, že dohodou s veriteľom môže dlžník vylúčiť možnosť postúpiť pohľadávku. Ak by postúpenie pohľadávky odporovalo takejto dohode, bolo by podľa ustanovenia neplatné ako akákoľvek dohoda, ktorá by bola v rozpore s ustanovením .

38. Dohoda o zákaze postúpenia pohľadávky (cesie) je pritom dvojstranným právnym úkonom. Podľa ustanovenia prvá veta je zmluva (dvojstranný alebo viacstranný právny úkon) uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Dané ustanovenie upravuje moment vzniku zmluvy a taktiež to, že na jej vznik je nevyhnutné, aby boli splnené dva predpoklady vo forme jednostranných právnych úkonov, ktoré keď sa stretnú a vzájomne kryjú prejavy vôle v nich vyjadrené, spôsobia vznik zmluvy. Zo súkromnej autonómie účastníkov zásadne vyplýva, že úplne závisí od vôle účastníka, či vstúpi do nejakého právneho vzťahu, a teda či vezme na seba určitú právnu povinnosť, alebo nie a aký bude obsah a forma tohto právneho vzťahu. Pokiaľ ide o právny význam nečinnosti v procese vzniku zmluvy, samo mlčanie nemôže znamenať prejav vôle. Zásadu o tom že, kto mlčí, nemožno predpokladať, že súhlasí, potvrdzuje aj znenie druhá veta , upravujúce okamih uzavretia zmluvy. Druhá veta výslovne ustanovuje, že mlčanie alebo nesúhlas samy osebe neznamenajú prijatie návrhu. Prijatie alebo neprijatie návrhu je podľa princípu zmluvnej autonómie plne v úvahe adresáta návrhu (obláta). Adresát nie je ani len povinný odpovedať. Mlčanie ani nečinnosť sa samy osebe nepovažujú za prijatie návrhu, okrem prípadu, ak tak ustanovuje zákon alebo zmluvné strany sa na tomto druhu (spôsobu) vzniku dohodli.

39. Pre úspech žalovaného v spore tak bolo jeho povinnosťou nielen tvrdiť ale aj preukázať existenciu platnej dohody o zákaze postúpenia, keďže žalobca existenciu takejto dohody medzi postupcom a žalovaným namietal a zároveň predložil čestné vyhlásenie postupcu, ktorý existenciu dohody podľa výslovne poprel, ako aj doručenie objednávok žalovaného, ktoré by obsahovali text uvedenej dohody.

40. Žalovaný v spore potvrdil, že obchodná spolupráca medzi postupcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim prebiehala tak, že postupca dodal do tzv. „konsignačného skladu“ zriadeného u žalovaného tovar, ktorý podľa potreby žalovaný fakticky prevzal a použil pri výkone svojej činnosti. Po prevzatí tovaru sa vystavila tzv. „hlásenka“, ktorá postupcovi potvrdzovala prevzatie konkrétneho tovaru. Následne žalovaný vystavil objednávku pre predávajúceho, ktorá obsahovala odkaz na o zákaze postúpenia pohľadávky.

41. Z uvedených tvrdení žalovaného, ako zmluvnej strany vyplýva, že hlásenky, resp. objednávky ktoré v spore predložil nepredstavovali návrh (ofertu) na uzatvorenie jednotlivých kúpnych zmlúv vrátane

dohody o zákaze postúpenia pohľadávky, ale iba potvrdenie o prevzatí konkrétneho tovaru a to vzhľadom k tomu, že kúpna zmluva bola reálne uzatvorená už prevzatím konkrétneho tovaru zamestnancom žalovaného zo skladu postupcu, kedy podľa nadobudol žalovaný ako kupujúci vlastnícke právo k predmetnému tovaru, keďže iný okamih vzniku vlastníckeho práva v konaní nebol preukázaný. Zároveň v týchto objednávkach absentuje prejav vôle druhej zmluvnej strany o prijatí takéhoto návrhu o zákaze postúpenia pohľadávky. To, že objednávky vystavované žalovaným, ktoré obsahovali odkaz na nepredstavujú návrh na uzatvorenie kúpnej zmluvy medzi postupcom a žalovaným vyplýva aj z vystavených faktúr, kde je odkaz práve na jednotlivé „hlásenky“ (a nie na objednávky žalovaného, ktoré odkazujú na ), ktoré boli potvrdené zamestnancami postupcu a žalovaného, kde je uvedený konkrétny predmet kúpy a kúpna cena.

42. Ak žalovaný v konaní namietal, že k uzatvoreniu jednotlivých kúpnych zmlúv došlo až na základe objednávok žalovaného (obsahujúce odkaz na ), keďže až v nich je uvedená kúpna cena, odvolací súd udáva, že kúpna cena je uvedená v jednotlivých hlásenkách. Pritom je potrebné uviesť, že podľa všeobecne na platnosť kúpnej zmluvy je postačujúca dohoda o jej odplatnosti a nie dohoda o konkrétnej kúpnej cene. Ani prípadná neplatnosť kúpnych zmlúv by nemala za následok zamietnutie žaloby, keďže by vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré by bol povinný vydať. Zo zhodných tvrdení strán pritom jednoznačne vyplýva, že dodaný tovar bol žalovaným spotrebovaný, teda žalovaný by bol povinný vydať bezdôvodné obohatenie, ktoré predstavuje peňažný ekvivalent tohto vecného plnenia, ktoré je judikatúrou vytrvalo vymedzovaný prostredníctvom kritéria obvyklej ceny, teda ceny, ktorú by v danom mieste a čase musel obohatený na nadobudnutie daného - porovnateľného plnenie vynaložiť. Prípadná zmena právneho základu uplatňovanej pohľadávky, vyvolaná zmenou právneho dôvodu plnenia z kúpnych zmlúv na zodpovednosť z bezdôvodného obohatenia, by nemala bez ďalšieho za následok nepostupiteľnosť pohľadávky v zmysle , a tým neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Ani prípadná nesprávna právna kvalifikácia právneho dôvodu vzniku postupovanej pohľadávky stranami v zmluve o postúpení pohľadávky, by tak nespôsobovala neplatnosť postúpenia pohľadávky z uvedeného dôvodu a nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu ako postupníka v tomto spore.

43. Žalovaný zároveň uvádzal, že ním predložené objednávky predstavovali návrh (ofertu) na uzatvorenie jednotlivých kúpnych zmlúv, vrátane dohody o zákaze postúpenia, ktoré boli postupcom akceptované konkludentným konaním podľa a to dodaním tovaru pre žalovaného.

44. Ak by jednotlivé objednávky žalovaného, tak ako ich tento predložil v konaní s textom odkazujúcim na , predstavovali návrh na uzatvorenie dohody o zákaze postúpenia, nemožno z nich a ani z následného správania postupcu, ktorý už pred vystavením objednávok realizoval jednotlivé dodávky tovaru pre žalovaného, jednoznačne vyvodiť vôľu postupcu uzavrieť dohodu o zákaze postúpenia pohľadávok, keďže zo strany predávajúceho s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, takýto jednoznačný prejav vôle chýba. Na tom nemení nič ani účelový výklad jednotlivých častí odôvodnenia napádaného rozsudku žalovaným, keďže súd prvej inštancie iba všeobecne konštatoval, že žalovaný vystavoval objednávky pre postupcu, resp. tovar bol dodávaný v zmysle objednávok (nie však takých objednávok, ktoré by mali obsahovať odkaz na ), na základe čoho však ani súd prvej inštancie nedospel k záveru o existencii platnej dohody o zákaze postúpenia pohľadávok. Pritom z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že ten nezistil žiaden dôvod neplatnosti spornej zmluvy o postúpení pohľadávok, resp. nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v spore, keďže žalobe vyhovel. Uvedené je logickým dôsledkom, že súd prvej inštancie obranu žalovaného spočívajúcu v námietke existencie zákazu postúpenia uplatnených pohľadávok považoval za nedôvodnú.

45. Žalovaný existenciu dohody o zákaze postúpenia pohľadávok jednoznačne nepreukázal. Existenciu takejto dohody poprel aj samotný postupca ako zmluvný partner žalovaného. Pritom treba prisvedčiť žalobcovi, že nemožno preukazovať negatívnu skutočnosť, t.j. neexistenciu zákazu cesie, ale práve opak. Ak by súd prvej inštancie pri vyhodnotení dôkazu - čestného vyhlásenia postupcu o neexistencii dohody o zákaze cesie na tento aj neprihliadal, stále by žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno o ním tvrdenej existencii takéhoto zákazu, ktoré žalovaný v konaní neuniesol.

46. Existenciu platnej dohody o zákaze postúpenia pritom nemožno vyvodzovať ani z výpovede svedka U.. G. E. (v inom konaní), ktorý len všeobecne uviedol, že takáto dohoda bola uzatvorená so všetkými dodávateľmi žalovaného, resp. aj s postupcom, bez toho aby svedok jednoznačne a bez pochybností uviedol s kým konkrétne za postupcu takúto dohodu žalovaný uzatvoril, kde a kedy. Uvedené rovnako platí aj na tvrdenie svedka, že všetci zmluvní partneri žalovaného o zákaze postúpenia pohľadávok vedeli. Bolo preto v záujme žalovaného, aby tento zákaz postúpenia pohľadávok premietol do písomnej podoby zmluvy, čím by sa jeho dôkazné bremeno v tomto konaní uľahčilo.

47. Ak žalovaný existenciu dohody o zákaze postúpenia pohľadávok vyvodzoval s poukazom na ustanovenie , podľa ktorého môže osoba prijímajúca ofertu robiť aj faktickým konaním odvolací súd udáva, že akceptácia návrhu (oferty) je možná podľa faktickým konaním, no aj v takomto prípade platí podľa , že mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu. Faktické dodanie tovaru predávajúcim a jeho prevzatie kupujúcim, nie je aj faktickým uzatvorením dohody o zákaze postúpenia pohľadávok a to aj s poukazom na to, že jednotlivé kúpne zmluvy boli uzatvorené a tovar dodaný už pred prípadným vystavením objednávok zo strany žalovaného, ktoré obsahovali odkaz na .

48. Od samotnej skutočnosti, že žalovaný na listinách označených ako objednávky jednostranne uvádzal odkaz na ustanovenie , nemožno odvodzovať zvyklosť alebo prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli a teda ani takýto úmysel strán.

49. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že výkladom podľa možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Ak žalovaný poukazoval, že zákaz postúpenia pohľadávok v oblasti zdravotníctva je obchodnou zvyklosťou, toto svoje tvrdenie nepreukázal a nemá o nej vedomosť ani odvolací súd zo svojej rozhodovacej praxe.

50. K námietke žalovaného, že postúpené pohľadávky predstavujú nespôsobilý predmet postúpenia podľa , teda obsah postúpených pohľadávok by sa so zreteľom na ochranu záujmov dlžníka v súvislosti so zmenou v osobe veriteľa zmenil (zhoršil) odvolací súd udáva, že z postúpenia sú vylúčené len tie pohľadávky, ktoré sú späté s osobou pôvodného veriteľa do takej miery, že ich plnenie je nemožné úplne alebo je nemožné bez toho, aby došlo k zmene ich obsahu. Toto ustanovenie zákona zabezpečuje dlžníkovi ochranu pred zhoršením jeho postavenia v záväzkovom právnom vzťahu. Peňažná pohľadávka voči dlžníkovi však nie je spojená s osobou pôvodného veriteľa, keďže jej obsahom je povinnosť dlžníka plniť svoj záväzok v peniazoch a právo veriteľa požadovať peňažné plnenie. Plniť v peniazoch môže každá osoba. Postúpením peňažnej pohľadávky sa preto postavenie dlžníka nezhoršuje a zmena veriteľa peňažnej pohľadávky nemá vplyv na jej obsah.

51. Odvolací súd zároveň uvádza, že nie každé zaužívané pravidlo správania účastníkov obchodných vzťahov musí predstavovať obchodnú zvyklosť. Nebude to tak hlavne v prípadoch opakovaného porušovania práv a povinností (či už subjektívnych alebo objektívnych), pretože je pojmovo vylúčené, aby pravidlo správania, ktoré je v rozpore so zákonom alebo zmluvnou úpravou, bolo spôsobilé nadobudnúť formu obchodnej zvyklosti. Porušovanie povinnosti splniť včas a riadne záväzok, aj keby išlo o jav dlhotrvajúci a rozšírený v celom odvetví, nie je možné považovať za obchodnú zvyklosť.

52. K ďalšej námietke žalovaného, že postupca utvrdzoval žalovaného v tom, že bol platne dohodnutý zákaz postúpenia pohľadávok, čo je podľa žalovaného konaním v rozpore s poctivým obchodným stykom, odvolací súd udáva, že takéto tvrdenia v konaní žalovaný nepreukázal.

53. Súd prvej inštancie taktiež správne vyhodnotil, že postupované pohľadávky nepredstavujú nespôsobilý predmet postúpenia z dôvodu uspokojovania verejných potrieb, tak ako to uvádzal žalovaný a to z dôvodu, že nešlo o postúpenie prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu európskej únie, ale o pohľadávky titulom úhrady ceny liekov a zdravotníckych pomôcok, pričom žalovaný ako štátna príspevková organizácia má časť svojich nákladov pokrytých tržbami. Žalovaný teda pri svojej činnosti disponuje aj inými peňažnými prostriedkami ako sú prostriedky, ktoré mu boli poskytnuté zo štátneho rozpočtu a ktoré nepodliehajú exekúcii.

54. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý zaviazal žalovaného na úhradu peňažnej pohľadávky 183.963.26 eur, ktorá predstavuje nárok na úhradu kúpnej ceny dodaného tovaru pre žalovaného zo strany spoločnosti ELU Medical s.r.o. a ktorá bola platne postúpená Zmluvou o postúpení pohľadávok č. zo dňa 12.5.2016 na žalobcu. Keďže žalovaný neuhradil kúpnu cenu dodaného tovaru v lehote splatnosti, čo napokon ani v konaní nerozporoval, správne súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj na úhradu zákonných úrokov z omeškania z jednotlivých faktúr po lehote ich splatnosti podľa , nariadenia vlády č. a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur podľa , nariadenia vlády č. a preto v tejto časti odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie podľa ako vecne správny, keďže odvolanie žalovaného v tejto časti rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo dôvodné.

55. Odvolanie žalovaného však bolo dôvodné proti tej časti prvého výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobcovi priznal nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky nad 40,- eur, teda vo výške 3.840,- eur.

56. Podľa , omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa §, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

57. Podľa nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa zákona je 40,- eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.

58. Z vyplýva, že veriteľovi vzniká právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ktorých výška je podľa nariadenia vlády SR č. stanovená sumou 40,- eur. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu, žalobcovi v spore vznikol nárok iba na jednu paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- eur, keďže v tomto jednom súdnom konaní bola uplatnená pohľadávka 183.963,26 eur a to bez ohľadu na to, že táto bola žalovanému pôvodne fakturovaná viacerými faktúrami. Rozhodným kritériom je uplatnenie pohľadávky v jednom súdnom konaní, čo v posudzovanom prípade predstavuje jednu pohľadávku vyčíslená žalobcom v konaní vo výške 183.963,26 eur, ktorej zodpovedá nárok na jednu paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- eur a nie spolu 97 paušálnych náhrad (za každú vystavenú faktúru), tak ako to nesprávne uviedol súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí, keď priznal žalobcovi nárok titulom paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 3.880,- eur.

59. Odvolací súd preto podľa zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky tak, že nárok uplatnený žalobcom titulom paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v prevyšujúcej časti, nad 40,- eur, ako nedôvodný zamietol, keďže neboli splnené podmienky pre potvrdenie napadnutého rozsudku čo do paušálnej náhrady nákladov vo výške 3.840,- eur, ale neboli splnené podmienky ani pre jeho zrušenie.

60. Konštantná judikatúra súdov vychádza zo záveru, že paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je príslušenstvom pohľadávky ( ) a pokiaľ nie je samostatne predmetom konania (uplatnená samostatne), súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádza len z uplatnenej istiny a z úspechu strán sporu k tomuto nároku. Z uvedeného vyplýva, že zamietnutie žaloby v časti, čo do paušálnej náhrady nákladov vo výške 3.840,- eur, nemá na rozhodnutie o náhrade trov konania žiaden vplyv. Odvolací súd preto podľa potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o trovách konania ako vecne správny.

61. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s ustanovením a tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

62. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa

V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).