Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/206/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v spore žalobcu C. B., a. s., so sídlom v O., J. XXXX/X, N.: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Zvara advokáti, s. r. o., so sídlom 811 06 Bratislava, Námestie SNP 1, IČO: 46 547 878, v mene ktorej koná ako advokát konateľ Mgr. Peter Zvara, proti žalovanej U. republike, v mene ktorej koná T. spravodlivosti SR so sídlom v X., Z. námestie XX, o náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci v sume 183.149,32 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. -315 (na rozsudku okresného súdu označeného ako sp. zn. -308) zo dňa 31. augusta 2016, takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 177.841,12 € s príslušenstvom a vo výroku o náhrade trov konania m e n í tak, že žalobu o zaplatenie sumy 177.841,12 € s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne počítaný od 03. 10. 2008 do zaplatenia z a m i e t a ;

žalovanej sa náhrada trov konania pred súdom prvej inštancie n e p r i z n á v a .

II. Vo výroku o čiastočnom zastavení konania z o s t á v a rozsudok okresného súdu nedotknutý.

III. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 31. augusta 2016 č. k. -315 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup sumu 177.841,12 € spolu s úrokom o zmeškania vo výške 8,5 % ročne od 3. októbra 2008 do zaplatenia, konanie v časti zaplatenia sumy 5.308,20 € a úroku z omeškania zo sumy 183.149,32 € vo výške 6 % ročne, počítaný od 18. augusta 2005 do zaplatenia, zastavil a žalobcovi priznal trovy konania v pomere 94,20 %.

2. Vykonaným dokazovaním zistil, že na Okresnom súde Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) prebiehalo pod sp. zn. exekučné konanie na návrh oprávnenej Sociálnej poisťovne Bratislava, proti povinnému M-U., spol. s r. o., G. U., o vymoženie sumy 13.823,522 Sk. Dňa 22. apríla 2005 vydal okresný súd poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Róbertovi Tutkovi. Okresný súd uznesením z 1. júna 2005 schválil príklep, ktorý bol udelený dňa 23. mája 2005 súdnym exekútorom k nehnuteľnostiam špecifikovaným v predmetnom uznesení (č. l. 122 a 123 spisu sp. zn. ) v prospech vydražiteľa V. W., ktorý urobil najvyššie podanie vo výške 14.145,496 Sk. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 17. júna 2005. Súdny exekútor dňa 12. júla 2005 doručil okresnému súdu návrh na schválenie rozvrhu výťažku z dražby. Okresný súd uznesením z 22. júla 2005 nevyhovel námietkam Sociálnej poisťovne a zároveň schválil rozvrh výťažku z dražby vykonanej dňa 23. mája 2005.

Rozdeľovaná podstata predstavovala 14.145,596 Sk ako výťažok z dražby. Na uvedenom uznesení bola vyznačená právoplatnosť dňom 18. augusta 2005. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala dňa 22. júla 2005 Sociálna poisťovňa, pobočka Rimavská Sobota. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 21. februára 2006 sp. zn. napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podaním zo 14. júla 2006 právny predchodca žalobcu oznámil súdnemu exekútorovi zmenu v osobe záložného veriteľa z Fondu národného majetku SR na právneho predchodcu žalobcu, a to titulom postúpenia pohľadávky zabezpečenej záložným právom na majetok povinného. Následne právny predchodca žalobcu žiadal vydať uznesenie o rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľností. Okresný súd Rimavská Sobota dňa 28. júna 2007 vydal nové uznesenie, kde opätovne schválil rozvrh výťažku z dražby, konanej dňa 23. mája 2005. Okresný súd na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom na majetok povinného mal za preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu (jeho právneho predchodcu) v tomto konaní. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením vydanom v konaní sp. zn. zmenil uznesenie okresného súdu, a to tak, že rozvrh výťažku z dražby neschválil, pričom v odôvodnení poukázal na pochybenie exekútora pri vyčíslení trov exekučného konania a pri určovaní poradia uspokojovaných záložných veriteľov. Súdny exekútor však na základe vyznačenej právoplatnosti na uznesení z 22. júla 2005 sp. zn. , ktoré bolo opatrené doložkou právoplatnosti, plnil, hoci uvedené rozhodnutie nemalo nadobudnúť (nenadobudlo) právoplatnosť, a preto zo strany súdneho exekútora JUDr. Tutka nemala byť exekúcia realizovaná (nemalo dôjsť k rozvrhu výťažku).

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že Krajský súd v Banskej Bystrici (ako súd odvolací) rozhodnutím z 31. marca 2016 sp. zn. zrušil pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie z 28. októbra 2009 č. k. -100 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo veci vyslovil záväzný názor, že v danom prípade je daná existencia protiprávneho úkonu, spočívajúceho v nesprávnom vyznačení doložky právoplatnosti na uznesení Okresného súdu Rimavská Sobota z 22. júla 2005, a že žalobcovi vznikla škoda. Ďalej konštatoval, že otázka príčinnej súvilosti medzi protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou, a pokiaľ je v konaní preukázaný nesprávny úradný postup Okresného súdu Rimavská Sobota, vznik škody, ako aj príčinná súvislosť medzi nimi, je daná zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci. Súdu prvej inštancie následne uložil povinnosť zistiť skutočnú výšku škody s poukazom na to, že ňou nie je hodnota všetkých nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložného práva, ale len tá časť hodnoty nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložného práva, ktorá by bola žalobcovi pripadla pri dodržaní zákonného postupu pri rozvrhu výťažku z dražby, pri zohľadnení nárokov jednotlivých veriteľov podľa poradia ustanoveného zákonom.

4. Súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedený záväzný právny názor odvolacieho súdu uviedol, že nesprávnym vyznačením doložky právoplatnosti došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a teda k protiprávnemu konaniu, ako predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu, ktorou je majetková ujma objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Poukázal na to, že ide o objektívnu zodpovednosť za škodu, ktorej sa žalovaná nemôže zbaviť. Poškodenému (žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi) mala, vyznačením právoplatnosti na neprávoplatnom uznesení okresného súdu, vzniknúť škoda, keď v dôsledku uvedeného nesprávneho úradného postupu, došlo k uspokojeniu len jedného z veriteľov dlžníka, a nie aj žalobcu (jeho právneho predchodcu), bez ohľadu na to, že žalobca, resp. jeho právny predchodca odvolanie voči uzneseniu o schválení rozvrhu výťažku z dražby nepodal. Podľa názoru súdu prvej inštancie, bez vyznačenia právoplatnosti na neprávoplatnom rozhodnutí, by škodný následok (realizácia rozvrhu výťažku z dražby, pri ktorej právny predchodca žalobcu nebol uspokojený vo svojich právach), nenastal. V danej veci, tak bola podľa súdu preukázaná existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pričom táto bola priama, bezprostredná, neprerušená, a nebola sprostredkovaná. Iba v dôsledku nesprávneho vyznačenia právoplatnosti na neprávoplatnom uznesení došlo k realizácii exekučného titulu nezákonným spôsobom, a to rozvrhom výťažku z dražby. V danej veci mal tak súd prvej inštancie preukázaný nesprávny úradný postup, vznik škody, ako aj príčinnú súvislosť medzi nimi, a preto bola daná zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci.

5. Pokiaľ išlo o samotnú výšku škody, súd prvej inštancie pri jej určení vychádzal z toho, že záložným právom k nehnuteľnostiam dlžníka (M-U., spol. s r. o.! vedeným na LV č. XXXX, k. ú.: G. U., boli zabezpečené pohľadávky Fondu národného majetku (právneho predchodcu žalobcu), Sociálnej poisťovne G. U., Daňového úradu G. U. a V. W. (pôvodne P., a. s.). Súdny exekútor z výťažku dražby

(na základe neprávoplatného rozhodnutia, resp. rozhodnutia s nesprávne vyznačenou právoplatnosťou) po uspokojení trov exekúcie, uspokojil len pohľadávku V. W.. Krajský súd v Banskej Bystrici, vo svojom uznesení z 25. septembra 2007 č. k. -206, okrem iného uviedol, že súdny exekútor pochybil pri uspokojovaní jednotlivých záložných veriteľov, keď nebral do úvahy rozsah jednotlivých záložných práv k jednotlivým nehnuteľnostiam zapísaných na LV č XXXX a na úkor ostatných záložných veriteľov uprednostnil záložného veriteľa, ktorého záložné právo bolo síce zapísané ako prvé v poradí, ale len k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX ako parcela č. 516, 1173/4 a 1157/5. Hodnota nehnuteľností, ktoré boli predmetom dražby, bola znaleckým posudkom Ing. X. O., stanovená na sumu 5.517.556,40 Sk (183.149,32 €). Fond národného majetku SR (právny predchodca žalobcu), ako záložný veriteľ, mal právo, aby jeho pohľadávka bola uspokojená z výťažku predaja nehnuteľností ako pohľadávka v 1. poradí. Po odpočítaní trov exekúcie vo výške 411.575,- Sk, na rozdelenie veriteľom podľa § 157 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku, mala potom pripadnúť suma 13.734.021,- Sk (455.885,98 €). Súdny exekútor mal z uvedeného výťažku uspokojiť veriteľov, ktorí mali svoje pohľadávky zabezpečené záložným právom, a to podľa času vzniku záložného práva. Hodnota vydražených nehnuteľností, založených v prospech Fondu národného majetku SR, podľa času vzniku v 1. poradí predstavovala z celkovej sumy, ktorá bola dosiahnutá vydražením 39,01 % (5.517.566,40 Sk : 14.145.596,- Sk). Na pohľadávky Fondu národného majetku SR mala potom z rozvrhovanej sumy, pripadnúť suma 5.357.641,59 Sk, čo predstavovalo 39,01 % zo sumy 13.732.021,- Sk, čiže 177.841,12 €. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobe v tejto výške škody vyhovel. Za nedôvodnú považoval argumentáciu žalovanej, že sa mal žalobca pred podaním žaloby o náhradu škody najskôr domáhať vydania bezdôvodného obohatenia (od p. W.), ako aj, že priznanie náhrady škody by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Tak isto za nedôvodnú vyhodnotil i žalovanou vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku. O príslušenstve pohľadávky rozhodol podľa v spojení s nariadenia vlády č. s tým, že počiatok omeškania určil dňom nasledujúcim po márnom uplynutí lehoty na predbežné prejednanie nároku. O trovách konania rozhodol podľa , .

6. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo 14. decembra 2017 sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu 177.841,12 € a vo výroku o trovách konania, ďalej zmenil napadnutý rozsudok v časti uloženej povinnosti zaplatiť úroky z omeškania tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania zo sumy 177.841,12 € vo výške 6 % ročne od 3. októbra 2008 do zaplatenia a v časti zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 2,5 % ročne zo sumy 177.841,12 € od 3. októbra 2008 do zaplatenia žalobu zamietol. Zároveň konštatoval, že vo výroku o čiastočnom zastavení konania zostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

7. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že pôvodne o žalobe súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom z 28. októbra 2009 č. k. -100 tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 183.149,32 € s príslušenstvom. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 18. februára 2010 č. k. -126 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dospel k právnemu záveru, že Fond národného majetku SR (ďalej len „FNM“) nepodal proti uzneseniu, ktorým súd schválil rozvrh výťažku z dražby, odvolanie (toto podala len Sociálna poisťovňa), tento nekonal (bol nečinný), opravný prostriedok nevyužil, a preto vznik škody na jeho majetku nemohol byť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu. Uviedol, že nebyť odvolania Sociálnej poisťovne, tak by predmetné uznesenie okresného súdu v dôsledku nečinnosti FNM SR nadobudlo právoplatnosť. Toto rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 18. februára 2010 sp. zn. bolo následne zrušené Najvyšším súdom SR uznesením z 27. apríla 2011 sp. zn. z dôvodu, že odvolací súd rozhodol o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Následne Krajský súd v Banskej Bystrici po nariadení pojednávania rozsudkom z 13. októbra 2011 č. k. -184 opätovne rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol. I toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo zrušené Najvyšším súdom SR uznesením z 30. apríla 2013 sp. zn. z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku. Na to odvolací súd uznesením zo 6. novembra 2013 č. k. -223 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd pritom dospel k záveru, že nesprávnym vyznačením doložky právoplatnosti na uznesení z 22. júla 2005 sp. zn. došlo k nesprávnemu úradnému postupu tohto okresného súdu a uspokojením len jedného z veriteľov (V. W.) došlo i k vzniku škody na strane právneho predchodcu žalobcu. Odvolací súd však spochybnil žalobcom uplatnenú výšku škody, ktorou podľa neho nebola hodnota všetkých nehnuteľností, ktoré boli

predmetom záložného práva, ale len ich pomerná časť, ktorá by bola žalobcovi pripadla pri dodržaní zákonného postupu pri rozvrhu výťažku z dražby pri zoradení nárokov jednotlivých veriteľov podľa poradia ustanoveného zákonom. Odvolací súd nepovažoval za sporné, že v súdenej veci bol daný i kauzálny nexus medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. I toto rozhodnutie Najvyšší súd SR zrušil (uznesením z 26. marca 2015 sp. zn. ), keď vytkol odvolaciemu súdu, že tento vo svojom rozhodnutí presvedčivo nevysvetlil zmenu svojho právneho názoru. Odvolací súd v poradí ďalším uznesením z 31. marca 2016 č. k. -276 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom vo svojom rozhodnutí odôvodnil zmenu svojho predošlého právneho názoru. Opätovne dospel k záveru, že sporným v konaní ostala len výška nároku na náhradu škody. Súd prvej inštancie následne vo veci rozhodol rozsudkom z 31. augusta 2016 č. k. -315.

8. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci na základe vykonaného dokazovania a následne vec aj správne právne posúdil. Svoje rozhodnutie i riadne, dostatočne, zrozumiteľne a jasne odôvodnil.

9. Odvolací súd sa potom stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nesprávnym vyznačením doložky právoplatnosti na uznesení Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. z 22. júla 2005 (z dôvodu podaného odvolania Sociálnou poisťovňou), došlo k nesprávnemu úradnému postupu tohto okresného súdu. Na základe nezákonne vyznačenej právoplatnosti na neprávoplatnom uznesení došlo k plneniu súdneho exekútora JUDr. O. len v prospech jedného z veriteľov, a to v prospech V. W., a nie aj právneho predchodcu žalobcu. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní tak rešpektoval právny názor nadriadeného súdu vyslovený v jeho uznesení z 31. marca 2016 č. k. -276 (strana 22 a 23 uznesenia) a rešpektoval aj záver tohto súdu v otázke príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Následne sa súd prvej inštancie správne zameral len na zistenie výšky škody, ktorej ustálenie považoval za správne i odvolací súd.

10. K jednotlivým dôvodom odvolacej argumentácie žalovanej uviedol, že žalobca bol v spore aktívne vecne legitimovaný, keď žalovanú pohľadávku nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávky zo 14. októbra 2011, ktorou pôvodný žalobca O. postúpil ako postupca pohľadávku proti žalovanej terajšiemu žalobcovi C. B., a. s. Za nedôvodnú považoval námietku o neexistencii príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V tomto smere poukázal na podrobné posúdenie tejto otázky vo svojom predošlom zrušujúcom uznesení z 31. marca 2016 č. k. -276, ako aj uznesení zo 6. novembra 2013 č. k. -223, na ktoré v podrobnostiach odkázal. K námietke žalovanej ohľadne prezumovania rozhodnutia o rozvrhu výťažku z dražby súdom prvej inštancie, za situácie, že by došlo k jeho právoplatnému schváleniu ešte pred rozhodnutím súdu o zastavení exekučného konania ex offo pre začatý konkurz povinného, odvolací súd uviedol, že žalobca sa nedomáhal náhrady škody vyčíslenej ako suma pohľadávky voči dlžníkovi M-U., spol. s r. o., ale škody vyčíslenej v sume, ktorá by žalobcovi pripadla z výťažku speňaženia založenej veci, ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu súdu a exekútor by vykonal rozvrh výťažku, ktorý by bol zákonný. Nešlo teda o prezumovanie rozhodnutia o rozvrhu výťažku z dražby, ale o vyčíslenie škody, ktorá žalobcovi (jeho právnemu predchodcovi) vznikla. V ďalšom sa nestotožnil ani s námietkou žalovanej, že žalobca si zavinil škodu sám, keď nevyužil možnosť domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky v konkurze. Podľa názoru odvolacieho súdu zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť oprávnenej osoby domáhať sa svojej pohľadávky voči povinnej osobe v konkurznom konaní, a až následne v prípade jej neuspokojenia v konkurznom konaní domáhať sa náhrady škody voči štátu. K možnosti uplatnenia moderačného práva (primeraného zníženia náhrady škody) zo strany súdu uviedol, že zodpovednosť štátu za škodu je zodpovednosťou objektívnou, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Z uvedeného dôvodu neprichádza do úvahy ani moderačné právo v zmysle ustanovenia je totiž vo vzťahu k zákonom špeciálnym, t. j. v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali má aplikácia osobitného (špeciálneho) prednosť pred , podľa ktorého sa postupuje len vtedy, ak neobsahuje osobitný je úpravou celkovou a nedostatok úpravy moderačného práva v nie je možné vykladať takým spôsobom, že pokiaľ tento zákon úpravu o moderačnom práve neobsahuje, uplatnia sa ustanovenia (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR ). V ďalšom odvolací súd zaujal právny záver, že nárok z bezdôvodného obohatenia má subsidiárny charakter, a preto vo všeobecnosti možno tento nárok uplatniť len vtedy, ak nemožno požadovať plnenie z iného titulu. Bezdôvodné obohatenie potom

predstavuje len podporný titul pre ochranu osoby postihnutej v majetkovej sfére; primárnym však bude vždy inštitút náhrady škody, ak osobe dlžníka možno pričítať zodpovednosť za protiprávne konanie.

11. Za dôvodnú uznal odvolací súd iba argumentáciu žalovanej v otázke premlčania novouplatneného úroku o omeškania. Uviedol, že žalobca si pôvodne uplatnil úroky z omeškania vo výške 6 % ročne od 18. augusta 2005 do zaplatenia. Podaním z 23. augusta 2016, doručeným súdu prvej inštancie 30. augusta 2016, si uplatnil úrok z omeškania od 3. októbra 2008, t. j. od prvého dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Uvedeným podaním tak žalobca v skutočnosti čiastočne vzal žalobu späť ohľadne uplatnených úrokov z omeškania od 18. augusta 2005 do 3. októbra 2008 a zároveň žalobu rozšíril, keď si už neuplatňoval úroky z omeškania vo výške 6 % ročne, ale vo výške 8,5 % ročne. K čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo aj pohľadom istiny, ktorú žalobca uplatnil pôvodne v sume 183.149,32 € a ktorú podaním z 23. augusta 2006 upravil na sumu 177.841,12 €. K čiastočnému späťvzatiu žaloby teda došlo ohľadom rozdielu medzi pôvodne uplatnenou istinou a istinou uplatnenou podaním z 23. augusta 2016, ohľadom ktorej súd prvej inštancie konanie zastavil a keďže v tejto časti odvolanie podané nebolo, zostal rozsudok v tejto časti nedotknutý.

12. Odvolací súd poukázal na to, že nárok žalobcu na úroky z omeškania, ktorý si uplatnil až podaním z 23. augusta 2016, nebol uplatnený v premlčacej dobe (, ). Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznaného nároku na úrok z omeškania nad rámec 6 % ročne, t. j. vo výške 2,5 % ročne zo sumy 177.841,12 € od 3. októbra 2008 do zaplatenia, zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Žalovanej tak uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania zo sumy 177.841,12 € vo výške 6 % ročne od 3. októbra 2008 do zaplatenia, v lehote 60 dní. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa .

13. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Napadla ním výrok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu 177.841,12 € a vo výroku o trovách konania a ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti uloženej povinnosti zaplatiť úroky z omeškania tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania zo sumy 177.841,12 € vo výške 6 % ročne od 3. októbra 2008 do zaplatenia.

14. Dovolací súd rozhodol uznesením sp. zn. zo dňa 11. septembra 2019 po vyriešení otázky aktívnej legitimácie žalobcu (bod 23 uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu) tak, že rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. decembra 2017 sp. zn. vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu 177.841,12 € a vo výroku o trovách prvoinštančného konania, a ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti uloženej povinnosti zaplatiť úroky z omeškania tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania zo sumy 177.841,12 € vo výške 6 % ročne od 3. októbra 2008 do zaplatenia, ako aj vo výroku o trovách odvolacieho konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. K otázke zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, najmä k otázke príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody v súdenej veci, najvyšší súd uviedol:

„24. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je jeho objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: a/ nesprávny úradný postup štátneho orgánu, b/ vznik škody a c/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Dovolací súd v svojich skorších rozhodnutiach, napr. v rozhodnutiach z 30. júna 2010 sp. zn. , z 31. januára 2012 sp. zn. , z 27. júna 2018 sp. zn. dospel k záveru, že príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo,

príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť. Pravda, protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. V tejto súvislosti možno poukázať aj na Princípy európskeho deliktného práva (Principiles of European Tort Law - PETL), ktoré (ako dielo popredných predstaviteľov európskej civilistiky z prostredia akademickej obce i právnej praxe) právnicky vymedzujú príčinnú súvislosť ako predpoklad zodpovednosti za škodu (porovnaj Luboš Tichý, Jiří Hrádek et al., Prokazování příčinné souvislosti multikauzálních škod, Univerzita Karlova v Prahe 2010, str. 89). Podľa týchto princípov (čl. 3:104, bod 1), ak určitá skutočnosť viedla neodvratne k spôsobeniu škody, následná skutočnosť, ktorá by sama spôsobila tú istú škodu, nemôže byť braná do úvahy (nemožno na ňu brať zreteľ). Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (ujmu).

25. Ako už bolo uvedené, otázka príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade, je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú.

26. Dovolací súd je zhodne so žalovanou tohto názoru, že v danej veci k súčasnému (kumulatívnemu) splneniu podmienok vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup nedošlo. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca (jeho právny predchodca) voči žalovanej uplatňoval nárok titulom náhrady škody podľa vo výške 5.517.556,40 Sk, spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. , spočívajúcim v nesprávnom vyznačení doložky právoplatnosti na neprávoplatnom uznesení tohto súdu z 22. júla 2005 sp. zn. -137 o schválení rozvrhu výťažku z dražby (dňom 18. augusta 2005) nehnuteľností vo vlastníctve povinného (T., spol. s r. o.). V dôsledku takéhoto postupu podľa neho nedošlo k uspokojeniu jeho pohľadávky (z výťažku dražby) ako záložného veriteľa (jeho právneho nástupcu) zabezpečenej záložným právom k nehnuteľnostiam (vo vlastníctve povinného - záložcu) zriadeným na základe zmluvy o zriadení záložného práva uzavretej 14. apríla 1997 a prihlásenej v exekučnom konaní.

Z obsahu spisu Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. (a exekučného spisu EX 21/0) v právnej veci oprávnenej Sociálnej poisťovne Bratislava proti povinnému M-U., spol. s r. o., vyplýva, že okresný súd uznesením z 1. júna 2005 a právoplatným 17. júna 2005 schválil príklep udelený súdnym exekútorom JUDr. G. O. (poverenie na vykonanie exekúcie vydané 22. apríla 2005) k špecifikovaným nehnuteľnostiam v prospech vydražiteľa V. W. (urobil najvyššie podanie vo výške 14.145.496 Sk). Uznesením z 22. júla 2005 súd schválil rozvrh výťažku z dražby nehnuteľností (vykonanej 23. mája 2005), na ktorom vyznačil právoplatnosť dňom 18. augusta 2005. To napriek tomu, že po odvolaní oprávnenej (Sociálnej poisťovne) krajský súd (uznesením z 21. februára 2006) uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Právny predchodca žalobcu (spoločnosť O. N. I.) podaním zo 14. júla 2006 oznámil exekútorovi zmenu v osobe záložného veriteľa (z Fondu národného majetku na spoločnosť TIKKA N. I.) titulom postúpenia pohľadávky zabezpečenej záložným právom na majetok povinného. Po žiadosti tejto spoločnosti okresný súd (opätovne) uznesením z 28. júna 2006 schválil rozvrh výťažku z dražby nehnuteľností, ktoré uznesenie krajský súd po odvolaní oprávnenej a právneho predchodcu žalobcu spoločnosti O. N. I. uznesením z 25. septembra 2007 zmenil tak, že rozvrh výťažku z dražby nehnuteľností neschválil. Uznesením zo 14. marca 2011 okresný súd následne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju v časti vykonania exekúcie predajom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k. ú.: G. U.. Proti tomuto rozhodnutiu podala spoločnosť O. N. I. odvolanie, v ktorom namietala, že exekučný súd vydal uznesenie o zastavení exekúcie, hoci uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo 7. apríla 2008 bol na majetok povinného (M-U., spol. s r. o.) na základe návrhu SR - Daňového riaditeľstva SR, Daňového úradu G. U. vyhlásený konkurz podľa V zmysle cit. zákona, sa exekučné konania vyhlásením konkurzu zastavujú. Ak v konaní o výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní už došlo k speňaženiu majetku podliehajúceho konkurzu, avšak výťažok ešte nebol vyplatený oprávnenému, výťažok sa stáva súčasťou príslušnej podstaty a trovy konania sú pohľadávkou proti príslušnej podstate; ak je oprávneným veriteľom zabezpečenej pohľadávky, výťažok exekútor alebo iný vymáhajúci orgán vyplatí veriteľovi zabezpečenej pohľadávky do výške jeho zabezpečenej pohľadávky, ako keby konkurz nebol vyhlásený. Dňom vyhlásenia konkurzu na majetok povinného, t. j. dňom 15. apríla 2008 došlo teda k zastaveniu celého predmetného exekučného konania na základe zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 4. novembra 2011 odvolanie spoločnosti O. N. I. odmietol. Z obsahu exekučného spisu ďalej vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica uznesením zo 7. apríla 2008 (právoplatným dňa 3. mája 2008) vyhlásil konkurzu na majetok dlžníka - M-U., spol. s r. o. Súdny exekútor následne dňa 29. marca 2012 vrátil exekučnému súdu poverenie na vykonanie exekúcie.

27. Žalobca v konaní tvrdil, že na základe nezákonne vyznačenej právoplatnosti na neprávoplatnom uznesení došlo k plneniu súdneho exekútora JUDr. O. len v prospech jedného z veriteľov, a to v prospech V. W., a nie aj právneho predchodcu žalobcu. Nesprávne vyznačenie doložky právoplatnosti (dňom 18. augusta 2005) na uznesení z 22. júla 2005 považoval za nesprávny úradný postup, v dôsledku ktorého mu mala vzniknúť škoda v sume 177.841,12 eur, zodpovedajúca 39,01 % z celkovej sumy dosiahnutej vydražením nehnuteľností a určenej na rozdelenie veriteľom. Inými slovami výšku škody odvodzoval od sumy, ktorá by mu z exekúcie pripadla, ak by súdny exekútor vykonal rozvrh výťažku správne (zohľadnil poradie vzniku záložných práv ako i rozsah zabezpečenia jednotlivými nehnuteľnosťami).

28. Ak súd v konkrétnej veci konštatuje existenciu (danosť) jednotlivých predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, uskutočňuje tým svoj právny záver, a preto i otázka o tom, či v konkrétnom prípade, bola alebo nebola daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, je otázkou právnou, hoci je tento záver závislý na skutkovom zistení. Ak by totiž príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Žalobcom tvrdené nesprávne vyznačenie doložky právoplatnosti na neprávoplatnom uznesení by síce bolo možné považovať za postup priečiaci sa zákonu (t. j. nesprávny úradný postup - k tomu pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR R 42/1998 v zmysle ktorého: „Nesprávnym úradným postupom podľa je aj vyznačenie doložky právoplatnosti na rozhodnutí, ktoré doposiaľ nie je právoplatné“), na druhej strane ale nemožno prehliadať, že tento postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto nesprávnym vyznačením doložky právoplatnosti. Žalobca sa v danej veci domáha náhrady škody predstavujúcej peňažnú sumu, ktorá by mu pripadla v exekúcii na uspokojenie jeho pohľadávky voči dlžníkovi (M-U., spol. s r. o.), ak by súdny exekútor postupoval pri rozvrhu výťažku v súlade so zákonom (t. j. zohľadnil by poradie vzniku záložných práv ako i rozsah zabezpečenia). Plnenie, ktorého sa žalobca domáha titulom náhrady škody, ale nepredstavuje

jeho majetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Rimavská Sobota, ako súdu exekučného, pri vyznačovaní doložky právoplatnosti na neprávoplatnom uznesení; a to ani za situácie, že výťažok dosiahnutý speňažením nehnuteľností bol v dôsledku nesprávne vyznačenej doložky právoplatnosti medzičasom vydaný inému veriteľovi. V dôsledku uvedeného vznikol iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (na vrátenie predčasne vyplateného výťažku) od tohto veriteľa. Dovolací súd poukazuje na to, že aj keby súd nevyznačil právoplatnosť na neprávoplatnom rozhodnutí a súdny exekútor by nevydal tento výťažok veriteľovi p. W. (t. j. ak by nedošlo k namietanému nesprávnemu úradného postupu), žalobcova pohľadávka by aj tak nebola v predmetnom exekučnom konaní uspokojená. Z obsahu exekučného spisu totiž vyplýva, že v danej exekučnej veci nedošlo k schváleniu rozvrhu výťažku súdom, keďže žiadne z rozhodnutí exekučného súdu v tomto smere nenadobudlo právoplatnosť (prvý krát bolo rozhodnutie exekučného súdu krajským súdom zrušené a druhý krát zmenené tak, že rozvrh výťažku schválený nebol). Je tak zrejmé, že ak by aj súdny exekútor týmto výťažkom disponoval (t. j. nevyplatil ho medzičasom p. W.), nemohol by z neho uspokojiť pohľadávku žalobcu, dokiaľ by súd opätovne o rozvrhu výťažku právoplatne nerozhodol. K uvedenému však nedošlo, nakoľko medzičasom (v apríli 2008) bol na majetok dlžníka (M-U., spol. s r. o.) vyhlásený konkurz, v dôsledku čoho zo zákona ( ) došlo k zastaveniu exekučného konania a nakoľko žalobca nemal v exekučnom konaní postavenie oprávneného (toto mala iba Sociálna poisťovňa, pobočka Rimavská Sobota) nemohol byť výťažok zo speňaženia nehnuteľností vyplatený žalobcovi ( veta druhá za bodkočiarkou). Navyše exekučný súd (aj keď až 3 roky po vyhlásení konkurzu) uznesením zo 14. marca 2011 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju v časti vykonania exekúcie predajom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k. ú.: G. U., s tým, že odvolanie právneho predchodcu žalobcu voči nemu, krajský súd uznesením zo 4. novembra 2011 odmietol. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca nebol so svojou pohľadávkou v exekučnom konaní uspokojený nie preto, že exekučný súd nesprávne vyznačil doložku právoplatnosti na uznesení z 22. júla 2005 č. k. -137, resp. že tento výťažok z daného dôvodu vydal veriteľovi p. W., ale z dôvodu, že vo veci nebolo vydané nové rozhodnutie súdu o rozdelení výťažku, ktoré by nadobudlo právoplatnosť, resp. že medzičasom došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu konkurzu vyhláseného na majetok dlžníka, čo bránilo v exekučnom konaní pokračovať. Inak povedané, ak by aj nedošlo k namietanému nesprávnemu úradného postupu, žalobcova pohľadávka by v predmetnom exekučnom konaní uspokojená nebola. Majetok žalobcu sa teda nezmenšil v dôsledku namietaného nesprávneho postupu exekučného súdu, a teda v konaní nebolo v konkrétnostiach preukázané, že vznik škody na majetku žalobcu bol zapríčinený namietaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody neexistuje bezprostredná vecná súvislosť. Nesprávny úradný postup tak nebol jedinou, dôležitou a podstatnou príčinou vzniku žalovanej škody. Podľa dovolacieho súdu, i nebyť tohto nesprávneho úradného postupu, škodlivý následok v podobe neuspokojenia pohľadávky žalobcu v exekučnom konaní, by aj tak nastal. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná táto zodpovednosť, dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je opodstatnené, lebo smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý spočíva na nesprávnom právnom závere, že v danej veci sú splnené podmienky pre zodpovednosť žalovanej za škodu.

29. Dovolací súd poukazuje i na vyjadrenie žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu v exekučnom konaní (viď podania z 27. októbra 2006, 15. januára 2007, 28. júna 2007) z ktorých potom vyplýva, že i samotný žalobca za nesprávny postup, v dôsledku ktorého mu v tom čase hrozila škoda, neoznačuje ani tak nesprávne vyznačenie doložky právoplatnosti na uznesení exekučného súdu, ale predovšetkým nečinnosť súdneho exekútora pri vyhotovovaní nového rozvrhu výťažku z dražby (najmä po zrušení rozhodnutia exekučného súdu krajským súdom), ako i jeho nezákonný postup, ktorým koná v rozpore s Exekučným poriadkom, tým že ignoruje zákonom chránené práva záložných veriteľov na prospech jedného záložného veriteľa p. W.. Teda i samotný žalobca vznik, resp. hrozbu vzniku škody odvodzoval od nesprávneho postupu súdneho exekútora (jeho nečinnosti a nesprávneho rozvrhnutia výťažku dražby) v predmetnom exekučnom konaní, a nie samotného exekučného súdu. Nakoniec i Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom uznesení z 25. septembra 2007, ktorým neschválil rozvrh výťažku z dražby nehnuteľností (v tomto smere zmenil napadnuté rozhodnutie exekučného súdu), označil za pochybenie postup súdneho exekútora pri uspokojovaní jednotlivých záložných veriteľov, keď tento „nebral do úvahy rozsah jednotlivých záložných práv k jednotlivým nehnuteľnostiam, zapísaným na LV č. XXXX a na úkor ostatných záložných veriteľov uprednostnil záložného veriteľa, ktorého záložné právo bolo síce zapísané ako prvé v poradí, avšak len k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX ako p. č. 516,

1157/5“. Žalobca si bol vedomý i toho, že po novom schválení rozvrhu výťažku dražby (ktorý by bol v súlade so zákonom) by bol p. W. povinný vyplatený výťažok súdnemu exekútorovi vrátiť, keďže táto skutočnosť by zakladala voči nemu právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Samotné nesprávne vyznačenie doložky právoplatnosti, a z toho dôvodu vyplatenie výťažku p. W., by tak vyvolalo iba vznik práva na jeho vrátenie titulom vydania bezdôvodného obohatenia, nie však škodu na majetku žalobcu.

30. Pokiaľ u žalobcu nebola splnené jedna z kumulatívnych podmienok pre priznanie náhrady škody, a to existencia priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody v zmysle , bolo v ďalšom nadbytočné zaoberať sa ďalšími dovolacími dôvodmi žalovanej, keďže táto skutočnosť bola sama osebe dôvodom pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu v jeho napadnutých výrokoch.“

15. Po doručení zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu žalobca v písomnom vyjadrení uviedol po poukázaní na podstatný obsah spisu a na rozhodnutia vydané vo veci, že z formulácie vymedzenia právnych otázok, ktoré žalovaná uviedla v článkoch III. až VII. dovolania, vyplýva, že posúdenie právnej otázky, či je daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a škodou, ktorá vznikla žalobcovi, a to v zmysle právnej argumentácie žalobcu a právneho posúdenia, ktoré krajský súd uviedol v bode XXb) dôvodov rozhodnutia, žalovaná vo svojom dovolaní vôbec nenamietala. Z obsahu článku III. vyplýva, že žalovaná sa venuje výlučne otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, a teda otázke, či je žalobca vecne legitimovaný domáhať sa náhrady škody. Súd prvej inštancie, ako aj krajský súd, žalobcom odôvodnené splnenie podmienky príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou nespochybnil. Žalovaná v dovolaní nevzniesla námietku nesprávneho právneho posúdenia príčinnej súvislosti, nehovoriac o úplnej absencii splnenia podmienok podľa . Podľa názoru žalobcu najvyšší súd napriek tomu, že v bode 20 cituje už ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, sám túto prax obišiel, keď dovolaciemu prieskumu podrobil práve posúdenie otázky, ktorá v dovolaní žalovanej nebola vôbec položená. Právny záver, ktorý uviedol najvyšší súd v bode 26 svojho rozhodnutia, považuje za prekvapivý. Najvyšší súd sa v zrušujúcom uznesení odklonil od vlastnej rozhodovacej praxe, za ničím nepodložené považoval žalobca aj tvrdenie dovolacieho súdu na strane 20: „Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca nebol so svojou pohľadávkou v exekučnom konaní uspokojený nie preto, že Exekučný súd nesprávne vyznačil doložku právoplatnosti..., resp. že tento výťažok z daného dôvodu vydal veriteľovi p. W. ale z dôvodu, že vo veci nebolo vydané nové rozhodnutie súdu o rozdelení výťažku, ktoré by nadobudlo právoplatnosť, resp. že medzičasom došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu konkurzu vyhláseného na majetok dlžníka, čo bránilo v exekučnom konaní pokračovať.“, čo nakoniec viedlo Najvyšší súd k záveru, že „podľa dovolacieho súdu, i nebyť tohto nesprávneho úradného postupu, škodlivý následok v podobe neuspokojenia pohľadávky žalobcu v exekučnom konaní, by aj tak nastal“. Vyššie uvedené tvrdenia sú v rozpore s vykonaným skutkovým dokazovaním a preukázaným skutkovým stavom. Nie je sporným fakt, že vyznačenie právoplatnosti predstavuje príčinu, ktorej následkom bolo vydanie finančných prostriedkov veriteľovi W.. Podľa Najvyššieho súdu však vyznačenie právoplatnosti a vydanie finančných prostriedkov veriteľovi nie je takou podstatnou skutočnosťou, ktorá spôsobila škodlivý následok v podobe zmenšenia majetku poškodeného, pretože k škodlivému následku viedli iné, ďalšie skutočnosti, medzi ktoré Najvyšší súd radí nárok domáhať sa bezdôvodného obohatenia, vyhlásenia konkurzu a pod. Zásadná, dôležitá, pre vznik škody podstatná a preukázaná skutočnosť je však tá, že v prípade, ak by nebola vyznačená právoplatnosť na uznesení Exekučného súdu, súdny exekútor by nevydal výťažok p. W. a až do zákonného rozhodnutia o rozvrhu výťažku alebo do vyhlásenia konkurzu by tento výťažok mal k dispozícii. Ak by súdny exekútor nevydal výťažok V. W. a týmto výťažkom by disponoval po zrušení odvolaním napadnutého uznesenia Exekučného súdu, by Exekučný súd schválil nový zákonný rozvrh výťažku, exekútor by bol povinný uspokojiť záložných veriteľov podľa rozsahu záložného práva a škoda na majetku žalobcu by nevznikla. Ak by súdny exekútor nevydal výťažok V. W. a v priebehu exekúcie by nedošlo k vykonaniu zákonného rozvrhu a uspokojeniu záložných veriteľov podľa rozsahu záložného práva, po vyhlásení konkurzu by súdny exekútor disponoval výťažkom, ktorý by bol povinný vydať správcovi konkurznej podstaty; v tomto prípade by žalobca mal dôvod prihlásiť si pohľadávku do konkurzu, v zmysle ustálenej judikatúry konkurzného práva by bol uspokojený z výťažku podľa rozsahu záložného práva a škoda na majetku žalobcu by nevznikla. Žalobca ďalej namietal, že najvyšší súd sa nevyjadril ani k zásade, ktorá v tom čase platila pre exekučné konanie v ust. Exekučného poriadku, podľa ktorého na vrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené. Záverom vyjadrenia žalobca požiadal na prejednanie veci v rozsahu zrušenia nariadiť pojednávanie a umožniť tým vo vzťahu

k právnym záverom dovolacieho súdu, ktoré žalobca považuje za nesprávne, „vyvolať konštruktívnu a zmysluplnú polemiku“.

16. Žalovaná v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedla, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu ohľadom svojvoľnosti rozhodovania Najvyššieho súdu SR a postupe v rozpore so základnými princípmi . Žalovaná síce predložila Najvyššiemu súdu SR námietku aktívnej vecnej legitimácie, táto však bola len jednou z mnohých námietok, pričom zodpovedným oboznámením sa s obsahom dovolania žalovanej nemožno konštatovať, že by zároveň vôbec v dovolaní nenamietala otázku neexistencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Uvedený záver vylučuje už samotný podnadpis, uvedený v dovolaní zo dňa 21. 03. 2018, a to: „K bodu 44 písm. a) - vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne a k príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou“ ako aj námietka v danej časti obsiahnutá - „Žalovaná namieta nesprávne právne posúdenie uvedených parciálnych otázok odvolacím súdom...“ Otázka príčinnej súvislosti bola žalovanou namietaná a riešená v priebehu celého konania o náhradu škody. K tvrdeniu žalobcu o prekvapivosti prijatých záverov najvyšším súdom žalovaná uviedla, že pre absenciu vysvetlenia, v čom spočíva prekvapivosť prijatého záveru Najvyšším súdom SR, k nej nemožno zaujať adekvátne stanovisko. Žalovaná sa stotožňuje so záverom prijatým Najvyšším súdom SR v otázke nepreukázania splnenia podmienky príčinnej súvislosti medzi namietaným nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v nesprávnom vyznačení doložky právoplatnosti a vznikom škody. Tento záver dovolací súd náležite, racionálne a preskúmateľne vysvetlil a nie je dôvod sa od neho v ďalšom konaní odkloniť, nakoľko zmena skutkového stavu sa už nedá predpokladať. Čo sa týka požiadavky žalobcu na nariadenie pojednávania, podľa žalovanej na takýto postup nie je dôvod. Na nariadenie pojednávania nie sú splnené predpoklady s poukazom na ust. . Navyše žalobca svoj názor dostatočne, zreteľne vyjadril v ostatnom podaní, čím nepochybne boli naplnené požiadavky na spravodlivý súdny proces. Žalovaná uviedla, že v ostatnom zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach.

17. Žalobca v podaní zo dňa 22. 04. 2020 označenom ako „Doplnenie vyjadrenia k uzneseniu Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 11. 09. 2019 uviedol úvahu žalobcu k otázke prekročenia zákonných limitov dovolacieho súdu na vykonanie dovolacieho prieskumu v intenciách ust. , pričom poukázal na to, že žalovaná v dovolaní proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu pri námietke nesprávneho právneho posúdenia príčinnej súvislosti odvolacím súdom (právna otázka), odvodila prípustnosť dovolania (dovolací dôvod) od a (b/ právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ právna otázka je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne“. Ak by aj súd prvej inštancie a zároveň odvolací súd zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery, na vecné preskúmanie námietky žalovanej nebola splnená ani jedna z podmienok prípustnosti dovolania, ktoré žalovaná uviedla. V zrušovacom uznesení dovolací súd nedal žiadne prijateľné vysvetlenie, prečo založil prípustnosť dovolacej námietky, pustil sa do jej vecného preskúmania a na záver vyslovil od súdov nižšieho stupňa odlišný právny záver. Dovolací súd preskúmal námietku žalovanej napriek tomu, že právna otázka posudzovania príčinnej súvislosti je už vyriešená ustálenou rozhodovacou praxou a zároveň neobstojí (nie je ani preukázaný) argument, že by právna otázka príčinnej súvislosti bola dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolací súd porušil zásadné princípy civilného sporového konania zakotvené v článku I. až XVIII. , keď bez legitímneho základu pripustil a preskúmal dovolanie žalovanej a porušil právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie.

18. Krajský súd ako súd odvolací odvolania prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ) bez nariadenia pojednávania na prejednanie odvolania ( a contrario ) a rozsudok okresného súdu podľa ust. v napadnutom výroku a vo výroku o náhrade trov konania zmenil z nasledovných dôvodov:

19. Podľa ust. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

20. Podľa ust. na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

21. Kedy má odvolací súd nariadiť pojednávanie, jasne a zreteľne vyplýva z ust. , a to, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V súdenej

veci nariadenie pojednávania nevyžaduje dôležitý verejný záujem a nie je ani potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie.

22. Podľa , ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. Podľa ods. 2 toho istého ustanovenia odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla.

23. Odvolací súd má za to, že v súdenej veci súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, a preto nie je potrebné dokazovanie odvolacím súdom zopakovať. V konaní nie je sporným, že na Okresnom súde Rimavská Sobota prebiehalo pod sp. zn. exekučné konanie o vymoženie sumy 13.823.522,- Sk, dňa 22. apríla 2005 vydal okresný súd poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Róbertovi Tutkovi, okresný súd uznesením z 1. júna 2005 schválil príklep, ktorý bol udelený dňa 23. mája 2005 k nehnuteľnostiam špecifikovaným v predmetnom uznesení (č. l. 122 a 123 spisu sp. zn. ) v prospech vydražiteľa V. W., ktorý urobil najvyššie podanie vo výške 14.145.496,- Sk. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 17. júna 2005. Súdny exekútor dňa 12. júla 2005 doručil okresnému súdu návrh na schválenie rozvrhu výťažku z dražby. Okresný súd uznesením z 22. júla 2005 schválil rozvrh výťažku z dražby vykonanej dňa 23. 05. 2005 a na uvedenom uznesení bola vyznačená právoplatnosť dňom 18. augusta 2005, hoci proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala dňa 22. 07. 2005 Sociálna poisťovňa, pobočka Rimavská Sobota odvolanie s tým, že Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 21. februára 2006 sp. zn. napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zabezpečenej záložným právom na majetok povinného mal za preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu (jeho právneho predchodcu) v tomto konaní. Ďalšie rozhodnutie okresného súdu o schválení rozvrhu výťažku z dražby krajský súd uznesením sp. zn. zmenil a to tak, že rozvrh výťažku z dražby neschválil. Súdny exekútor však na základe vyznačenej právoplatnosti na uznesení z 22. júla 2005, ktoré bolo opatrené doložkou právoplatnosti, plnil, hoci uvedené rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, a preto zo strany súdneho exekútora nemala byť exekúcia realizovaná. Z uvedeného skutkového stavu vychádzal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. zo dňa 11. septembra 2019, ktorým rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14. decembra 2017 sp. zn. v napadnutých výrokoch a v závislom výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. V uvedenom uznesení najvyšší súd zaujal právne závery, ktoré sú pre odvolací súd záväzné. Vo veci nie je potrebné zopakovať vykonané dôkazy, pretože súd v konaní nedospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov, ktoré by nebol vykonal súd prvej inštancie. V súdenej veci nebolo potrebné nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie aj vzhľadom na ust. , podľa ktorého ustanovenia odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

24. Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci ( ). Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť (ods. 2).

25. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní ( ).

26. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 177.841,12 € s príslušenstvom, priznal žalobcovi trovy konania v pomere 94,20 % a čiastočne konanie v časti, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 5.308.20 € a úroku z omeškania zo sumy 183.149,32 € vo výške 6 % ročne počítaný od 18. 08. 2005 do zaplatenia, zastavil. Rozhodol tak na základe rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 31. 03. 2016, v zmysle ktorého v súdenej veci bol protiprávny úkon daný, a to nesprávnym vyznačením doložky právoplatnosti a na strane žalobcu došlo ku vzniku škody. Odvolací súd mal za to, že otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou a pokiaľ v konaní je preukázaný nesprávny úradný postup súdu, vznik škody, ako aj príčinná súvislosť medzi nimi, je daná zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci. S takýmto právnym záverom súdu prvej inštancie (ale aj odvolacieho súdu) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení

sp. zn. zo dňa 11. septembra 2019 nestotožnil, otázku o tom, či v konkrétnom prípade bola alebo nebola daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody považoval za otázku právnu, hoci tento záver je závislý na skutkovom zistení. Najvyšší súd dospel k záveru, že žalobca so svojou pohľadávkou v exekučnom konaní nebol uspokojený nie preto, že exekučný súd nesprávne vyznačil doložku právoplatnosti na uznesení z 22. júla 2005 č. k. -137, resp. že tento výťažok z daného dôvodu vydal veriteľovi p. W., ale z dôvodu, že vo veci nebolo vydané nové rozhodnutie súdu o rozdelení výťažku, ktoré by nadobudlo právoplatnosť, resp. že medzičasom došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu konkurzu vyhláseného na majetok dlžníka, čo bránilo v exekučnom konaní pokračovať. Inak povedané, ak by aj nedošlo k namietanému nesprávnemu úradnému postupu, žalobcova pohľadávka by v predmetnom exekučnom konaní uspokojená nebola. Medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody neexistuje bezprostredná vecná príčinná súvislosť. Nesprávny úradný postup tak nebol jedinou dôležitou a podstatnou príčinou vzniku žalovanej škody. I nebyť tohto nesprávneho úradného postupu, škodlivý následok v podobe neuspokojenia pohľadávky žalobcu v exekučnom konaní by aj tak nenastal. Poukázal i na to (viď bod 29 dôvodov zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu), že i samotný žalobca vznik, resp. hrozbu vzniku škody, odvodzoval od nesprávneho postupu súdneho exekútora (jeho nečinnosti a nesprávneho rozvrhnutia výťažku z dražby) v predmetnom exekučnom konaní, a nie samotného exekučného súdu. Žalobca si bol vedomý toho, že i po novom schválení rozvrhu výťažku z dražby, ktorý by bol v súlade so zákonom, by bol p. W. povinný vyplatený výťažok súdnemu exekútorovi vrátiť, keďže táto skutočnosť by zakladala voči nemu právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Samotné nesprávne vyznačenie doložky právoplatnosti, a z toho dôvodu vyplatenie výťažku p. W., by tak vyvolalo iba vznik práva na jeho vrátenie titulom vydania bezdôvodného obohatenia, nie však škodu na majetku žalobcu. Súd teda uzavrel, že nebola vo veci splnená jedna z kumulatívnych podmienok pre priznanie náhrady škody, a to existencia priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody v zmysle

27. Tak ako je uvedené vyššie, odvolací súd je viazaný týmto právnym záverom najvyššieho súdu podľa ust. . Uvedené ustanovenie nepripúšťa polemiku na odvolacom súde o tom, kedy a za akých okolností odvolací súd nie je právnymi závermi najvyššieho súdu viazaný. Dovolací súd v zrušujúcom rozhodnutí náležite uviedol, z akého právneho názoru pri posudzovaní danej veci vychádzal. Jeho právny názor bol skutočným základom jeho zrušujúceho rozhodnutia, po zrušení veci nedošlo k zmene skutkových zistení. Z uvedeného dôvodu krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 177.841,12 € s príslušenstvom a vo výroku o náhrade trov konania zmenil podľa ust. a v tomto rozsahu žalobu zamietol a žalobkyni náhradu trov konania nepriznal, i keď žalovaná bola v konaní v celom rozsahu úspešná (v časti o zaplatenie sumy 5.308,20 € s príslušenstvom zapríčinil žalobca zastavenie konania čiastočným späťvzatím žaloby). Hoci by žalovaná mala na ich náhradu právo podľa pomeru jej úspechu vo veci ( ), odvolací súd jej náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie nepriznal, keďže jej žiadne trovy nevznikli.

28. Pokiaľ okresný súd čiastočne zastavil konanie o zaplatenie sumy 5.308,20 € s príslušenstvom, proti tomuto výroku rozsudku okresného súdu odvolanie nesmerovalo, preto v tomto výroku zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

29. Žalovaná bola úspešná aj v odvolacom konaní, preto má právo na priznanie náhrady trov odvolacieho konania podľa . V odvolacom konaní žalovanej ale žiadne trovy nevznikli, ani si ich neuplatňovala, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).