Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-123-2019.pdf
PDF · 133.19 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/123/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcov 1/ D.. P. K., Z.. X.X.XXXX T. X/ D.. P. K., Z.. XX.X.XXXX, obaja bytom A., B. XX, obaja zast. JUDr. Mariánom Lenhardom, advokátom, so sídlom Michalovce, Maxima Gorkého 1, proti žalovanej D.. T. X., Z.. X.X.XXXX, trvale bytom A., B. XX, zast. JUDr. Gabrielou Jablonskou, advokátkou, so sídlom Košice, Letná 47, zaplatenie 15.269,24 € s príl., o odvolaní žalobcov proti rozsudku 19C/1/2013-36 z 18.11.2015 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanej priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobcom uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanej trovy konania v sume 1.007,35 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali vydania bezdôvodného obohatenia v sume 15.269,24 €, ktoré malo žalovanej vzniknúť tým, že za užívanie nehnuteľností v ich vlastníctve za čas od 1.7.2010 do 31.5.2012 im neposkytovala žiadne finančné plnenie a nehnuteľnosť užívala bez právneho dôvodu. Žalobcovia skutkovo nárok odôvodnili tým, že sú spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXXX k. ú. K., H. A.- I., parcely č. 4680/53 o výmere 373 m2 zastavané plochy a nádvoria a rodinného domu súp. č. 534 na parcele č. 4680/53, ktoré nehnuteľnosti v podiele 1 nadobudla žalobkyňa 2/ do svojho vlastníctva na základe osvedčenia o dedičstve 28D 1020/97 Dnot 303/97 zo dňa 6.4.1998, v podiele 1 sú obaja žalobcovia bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností. Žalovaná užíva prízemnú časť rodinného domu súp. č. 534 pozostávajúcu zo spálne o výmere 13,91 m2, chodby o výmere 9,02 m2, kúpeľne a WC o výmere 4,66 m2, obývacej izby o výmere 16,92 m2, kuchyne o výmere 6,57 m2, komory o výmere 2,26 m2 a záhradnej terasy o výmere 10,48 m2. Súčasne užíva spoločné technické priestory domu, a to zádverie o výmere 4,41 m2, garáž o výmere 29,32 m2, dielňu a kotolňu o výmere 10,78 m2, suterén a pivnicu o výmere 28,15 m2, závetrie o výmere 6,18 m2, chodbu o výmere 0,90 m2 a schodisko o výmere 4,80 m2, všetko v rozsahu a spôsobom, ktorý zodpovedá podielu 1/5-iny na celkovej podlahovej ploche. Nehnuteľnosti žalovaná takto užíva od roku 1998, od času vzniku spoluvlastníctva žalobcov k nehnuteľnostiam, pričom neuhrádza žiadne náklady spojené s ich užívaním, neplatí náklady za dodávku vody, elektriny, plynu, za odvoz odpadu.
3. Súd konštatoval, že v prejednávanej veci uplatňovaný nárok vychádza zo zhodných skutkových okolností, ako tomu bolo v skorších súdnych konania strán sporu na vydanie bezdôvodného obohatenia (za iné obdobie ako v tomto konaní) vedených na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 37C/59/2011,
v ktorom boli žalobcovia neúspešní (rozsudok o zamietnutí žaloby sa stal právoplatným 3.10.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/412/2013-88 z 19.6.2014) a sp.zn. 13C/188/2009, v ktorom rozsudkom zo 17.3.2010 bola žaloba zamietnutá. Žalovaná nárok žalobcov popierala (podobne ako v predchádzajúcich konaniach), poukazujúc na osvedčenie o dedičstve sp. zn. 28D 1020/97 D not 303/97 zo dňa 6. 4. 1998 po poručiteľovi H. X., nebohom manželovi žalovanej a otcovi žalobkyne 2/, ktoré obsahuje tiež dohodu dedičov, na základe ktorej došlo k založeniu osobného záväzku spoluvlastníkov nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXXX o doživotnom a bezplatnom práve užívania rodinného domu a ostatnej nehnuteľnosti žalovanou. V konaní vedenom na Okresnom súde Košice II sp. zn. 12C/44/2006 medzi totožnými stranami, bola rozsudkom z 31.10.2012, právoplatným 8.1.2014, zamietnutá žaloba smerujúca proti žalovanej na vypratanie nehnuteľností z dôvodu, že žalovaná je oprávnená nehnuteľnosť užívať na základe osobného záväzku zaťažujúceho spoluvlastníkov nehnuteľnosti, z titulu ktorého jej patrí právo na doživotné a bezplatné užívanie nehnuteľností, vychádzajúce z obsahu z obsahu dedičskej dohody obsiahnutej v osvedčení o dedičstve sp. zn. 28D 1020/97 D not 303/97 zo dňa 6. 4. 1998. Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 41C/78/07-147 z 25.3.2009, právoplatným 13.5.2009, bolo vo vzťahu medzi tými istými stranami rozhodnuté o zamietnutí žaloby D.. T. X. o určenie, že existuje vecné bremeno doživotného a bezplatného užívania nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXXX. Súčasne ale z obsahu odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že dedičskou dohodou obsiahnutou v osvedčení o dedičstve 28D 1020/97, Dnot 303/97 zo 6.4.1998, bol založený osobný záväzok dedičov a spoluvlastníkov nehnuteľností voči D.. T. X., na základe ktorého má právo bezplatného doživotného užívania domu a nehnuteľnosti. Ak bola v odôvodnení rozsudku konštatovaná neurčitosť či neplatnosť právneho úkonu obsiahnutého v dedičskej dohode, toto konštatovanie sa vzťahovalo práve k právnemu názoru súdu, že dohodou dedičov nedošlo a ani nemohlo dôjsť k zriadeniu práva majúceho charakter vecného bremena v zmysle ustanovení § 151n Obč. zák., keďže dohoda neobsahovala náležitosti právneho úkonu o zriadení vecného bremena, a medzi dedičmi vznikol len osobný záväzok. Žalobcovia mali za to, že nie je možné vychádzať z obsahu osvedčenia o dedičstve sp.zn. 28D 1020/97, Dnot 303/97 zo 6. 4. 1998, ako z listiny zakladajúcej akýkoľvek osobný záväzok spoluvlastníkov nehnuteľnosti v prospech žalovanej, pretože táto dohoda je neurčitá, nezrozumiteľná a absolútne neplatná, a v tejto súvislosti poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo 45/14 zo dňa 24.3.2015, ktorým bolo vyhovené dovolaniu žalobkyne 2/ v procesnom postavení obvinenej pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru, v ktorom trestnom konaní žalovaná vystupovala ako poškodená. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia okrem iného vyplýva, že súdy nižšieho stupňa pri posudzovaní trestného skutku obvinenej vychádzali z existencie osobného záväzku obvinenej (žalobkyne 2/) založenej na dedičskej dohode, obsiahnutej v osvedčení o dedičstve sp. zn. 28D 1020/97, D not 303/97 zo 6. 4. 1998, aj keď podľa stanoviska dovolacieho súdu je treba konštatovať, že v tejto časti je dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva neurčitá, právne nevymožiteľná a všetko nasvedčuje tomu, že môže byť aj absolútne neplatná a teda nevynutiteľná.
4. Súd na vec aplikoval ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Vo všetkých z už zmienených konaní sa súdy náležite vysporiadali s obsahom dedičského záväzku, vyplývajúceho z osvedčenia o dedičstve sp. zn. 28D 1020/97, D not 303/97 zo 6.4.1998. Za neurčitý a nezrozumiteľný právny úkon sa považuje len taký právny úkon, ktorého neurčitosť a nezrozumiteľnosť nemožno odstrániť ani za použitia výkladových pravidiel podľa ust. § 35 OZ. Žalovaná už pred vydaním rozhodnutia v dedičskom konaní užívala nehnuteľnosti spolu s nebohým manželom - poručiteľom, spôsobom a v rozsahu, ktorý bol stranám zrejmý a ktorý zodpovedá aj aktuálnemu stavu. Žalovaná z nehnuteľnosti, ktorá bola zapísaná v podielovom spoluvlastníctve v rozsahu 1 na nej a na nebohom poručiteľovi, nezískavala žiadny podiel na nehnuteľnosti a nadobúdala len nárok na polovicu výplaty z bezpodielového spoluvlastníctva a právo bezplatného doživotného užívania nehnuteľnosti v rozsahu, v akom ho do času vysporiadania dedičstva užívala aj s nebohým manželom. To zodpovedalo rozsahu užívania prvého poschodia, resp. prízemia rodinného domu a spoločných častí a zariadení rodinného domu. Tieto okolnosti boli účastníkom dedičskej dohody zrejmé, keďže takto bola dlhodobo nehnuteľnosť užívaná ešte za života poručiteľa. Za použitia výkladových pravidiel, zohľadňujúc znenie dedičskej dohody, bolo konštatované, že zámerom dedičskej dohody bolo, aby žalovanej, ktorá z nehnuteľnosti nenadobudla žiadny dedičský podiel, aj keby jej taký patril, zostalo zachované právo užívania nehnuteľnosti v dovtedajšom rozsahu, čo je vyjadrené v texte osvedčenia slovami „manželka poručiteľa D.. X. J.. G. má podľa dohody doživotné a bezplatné právo v rodinnom dome a právo užívania nehnuteľnosti“, a zakladá to osobný záväzok pre spoluvlastníkov nehnuteľnosti. Súd ďalej argumentoval, že dôvodnosť nároku žalobcov je závislá od existencie,
či neexistencie právneho dôvodu užívania nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov žalovanou, čo je predbežnou otázkou konania. Táto, pre konanie významná predbežná otázka, už bola medzi stranami právoplatne rozhodnutá a súd nemôže o nej opätovne konať a ani zo zhodných skutkových okolností medzi totožnými sporovými stranami vyvodzovať odlišné právne závery (zásada právnej istoty). Z uvedených súdnych rozhodnutí vyplýva, že právny vzťah strán sporu treba posudzovať skrz obsah osvedčenia o dedičstve sp. zn. 28D 1020/97, Dnot 303/97 zo 6.4.1998, ktoré v súlade so zásadou výkladu právnych úkonov a obsahom tohto dedičského rozhodnutia, ktoré v znení „ manželka poručiteľa D.. X. rod. G. má podľa dohody doživotné a bezplatné právo v rodinnom dome a právo užívania nehnuteľnosti“, v kontexte dedičského osvedčenia a dovtedy existujúcich užívateľských vzťahov, má nepochybne jediný význam, a to založenie osobného práva užívania nehnuteľnosti žalovanej v rozsahu, v akom bola užívaná doteraz, ktoré je navyše doživotné a bezplatné. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti odkázal aj na odôvodnenie rozsudku odvolacieho Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co 412/13-88 zo dňa 19.6.2014, právoplatného dňa 3.10.2014, ktorým bol potvrdený rozsudok sp. zn. 37C/59/11, v ktorom odvolací súd konštatoval, že predmetom dedičského konania po nebohom H. X. bol spoluvlastnícky podiel 1 k celku a doživotné právo žalovanej ako manželky poručiteľa bolo dojednané ako zmluvný záväzok v rámci dohody dedičov, ktoré právo nebolo nijakým spôsobom podmienené ani vo vzťahu k vyplateniu finančnej čiastky zodpovedajúcej podielu dedičky. Dohodnutý záväzkový vzťah nezanikol ani na základe jednostrannej výzvy žalobcov, či jednostranného právneho úkonu žalobkyne 2/, ide o obligačný záväzok žalobkyne 2/ voči žalovanej, ktorý je záväzkom osobným a zanikne až smrťou žalovanej. Pokiaľ žalobca 1/ s obsahom dohody nesúhlasil, mal sa domáhať relatívnej neplatnosti právneho úkonu, keďže išlo o úkon, ktorý sa sčasti týkal bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov, ale žalobca 1/ sa relatívnej neplatnosti v zákonnej trojročnej lehote nedomáhal, preto sa právny úkon považuje v zmysle ust. § 40a OZ za platný. Vo vzťahu k námietkam o neurčitosti a nezrozumiteľnosti právneho úkonu, súd vyššieho stupňa zdôraznil, že právne úkony je potrebné vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale aj podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak vôľa nie je v rozpore z jazykovým prejavom, pričom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený ( § 35 OZ). Súd napokon s poukazom na ust. § 159 v čase jeho rozhodovania účinného O.s.p. uzavrel, že aj v prejednávanej veci vyšiel zo záveru, že žalovaná užíva nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcov na základe práva bezplatného a doživotného užívania nehnuteľnosti založeného platnou dohodou dedičov obsiahnutou v osvedčení o dedičstve sp. zn. 28D 1020/97, Dnot 303/97 zo 6.4.1998, ktoré právo doposiaľ existuje v nezmenenej forme, čo do rozsahu užívania i jeho charakteru (bezodplatnosť). Žalobu preto zamietol.
5. O trovách konania rozhodol súd tak, že zaviazal žalobcov spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanej trovy konania v sume 1.007,35 €.
6. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobcovia, ktorí uviedli, že jeho nesprávnosť a nesprávnosť konania, ktoré mu predchádzalo, vidia v tom, že napadnutý rozsudok obsahuje nesprávne skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch a súd vychádzal pri rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a zaviazal žalovanú na plnenie v zmysle petitu žaloby. Zároveň uviedli, že zdôvodnenie odvolacích dôvodov predložia osobitným písomným podaním v lehote 15 dní.
7. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu poukázala na trojdohodu uzatvorenú v Osvedčení o dedičstve 28D 1020/97, Dnot 303/97 po poručiteľovi H. X., zákonnými dedičmi T. X., P. K. T. T. G., podľa ktorej žalovaná má doživotné a bezplatné právo v rodinnom dome a právo užívania nehnuteľnosti (špecifikovaných v bode 2. odôvodnenia, pozn. odvolacieho súdu), ktorá dohoda nebola zmenená napriek snahe žalobcov a ani ju nemožno zmeniť bez súhlasu všetkých účastníkov dohody, t.j. zákonných dedičov po poručiteľovi H. X.. Preto námietku o jednostrannom právnom úkone považuje za úplne mylnú, nakoľko osobný záväzok nemá charakter jednostranného právneho úkonu a ukončiť takýto právny vzťah možno konkludentne i písomnou formou spôsobmi, ktoré zákon pripúšťa. Žalobcovia takýto vzťah neukončili ani ukončiť nemôžu, lebo k takémuto úkonu sa zaviazali v konaní, ktoré má charakter súdneho konania. Aj v konaní, v ktorom sa žalovaná domáhala určenia vecného bremena (a bola v ňom neúspešná) bol vyslovený právny názor, že dohoda o bezplatnom užívaní je trojdohodou a nie žiadnym jednostranným právnym úkonom. V tomto konaní použitý rozsudok v trestnom konaní nemôže obstáť, nakoľko predmetom dokazovania nebolo preskúmavanie notoricky známej skutočnosti o bezplatnom a doživotnom užívaní nehnuteľnosti, pretože to už vyplývalo zo súdnych občianskoprávnych skutočností. Navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej trovy odvolacieho konania.
8. Súd prvej inštancie následne dňa 1.3.2016 predložil spis Krajskému súdu v Košiciach ako súdu odvolaciemu, ktorý uznesením sp. zn. 1Co/105/2016-153 z 22.3.2017 odmietol odvolanie žalobcov dôvodiac, že odvolatelia nedoplnili odvolacie dôvody, ktoré sú v zmysle § 363 CSP obligatórnou náležitosťou každého odvolania a na doplnenie ktorých súd prvej inštancie odvolateľa nikdy nevyzýva. Pokiaľ odvolanie po uplynutí odvolacej lehoty neobsahuje riadne vymedzený odvolací dôvod a tento nemožno z obsahu odvolania vyvodiť, odvolací súd bez ďalšieho odvolanie odmietne podľa § 386 písm. d/ CSP, keďže absencia relevantného odvolacieho dôvodu je vadou odvolania, pre ktorú nemožno v odvolacom konaní pokračovať. Na prípadné oneskorené doplnenie odvolacieho dôvodu rozhodnutím o odmietnutí odvolania nemôže odvolací súd prihliadnuť vzhľadom na znenie § 365 ods. 3 CSP. Odvolací súd poukázal aj na tú skutočnosť, že žalobcovia vo vzťahu k chýbajúcim dôvodom odvolania neboli ukrátení na svojich procesných právach poukazom na skutočnosť, že boli v konaní zastúpení advokátom a navyše z obsahu ich odvolania vyplýva, že títo si boli vedomí potreby doplniť do odvolania jeho odvolacie dôvody a k tomu sa aj sami zaviazali a to v lehote do 15 dní od podania odvolania. Napriek tomu svoje odvolanie nedoplnili o odvolacie dôvody, ani do uplynutia lehoty na podanie odvolania, ani v lehote 15 dní, ktorú v odvolaní sami uviedli a ani v lehote do rozhodnutia odvolacieho súdu.
9. Z obsahu spisu vyplýva, že na č.l. 157 (po uznesení odvolacieho súdu) je zažurnalizované zdôvodnenie odvolania žalobcov, ktoré bolo Okresnému súdu Košice II doručené 27.1.2016. Vytýkali v ňom súdu prvej inštancie, že napadnutý rozsudok obsahuje nesprávne skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu v dôkazoch vykonaných súdom prvej inštancie v prejednávanej veci, a preto súd dospel aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Vyjadrili názor, že rozsudok je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., pretože neobsahuje vysvetlenie, z ktorých dôkazov vykonaných v konaní 19C/1/2013 súd vychádzal a akými úvahami sa riadil pri hodnotení týchto dôkazov, neobsahuje zdôvodnenie, prečo nevykonal dôkazy nimi navrhované, jasne a zrozumiteľne nezdôvodnil všetky právne a skutkové otázky s vecou súvisiace, ktoré boli sporné tak, aby bolo zrejmé, z akých dôkazov vychádzal ale súd iba odkázal na doposiaľ vedené súdne spory a na základe citovaných súdnych rozhodnutí dospel k záveru o neopodstatnenosti žaloby. Rozsudok je preto nepreskúmateľný a nezákonný. Právoplatné rozhodnutia v súdnych sporoch, ktoré cituje odôvodnenie napadnutého rozsudku, nie sú prekážkou v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Uviedli, že v dedičskom konaní sp. zn. 28D 1020/97, Dnot 303/97 bolo vydané dedičské osvedčenie dňa 6.4.1998, z ktorého mimo iného vyplýva, že v bode V. dedičia uzavreli o vyporiadaní dohodu, v ktorej je tiež uvedené, že manželka poručiteľa D.. T. X. má podľa dohody doživotné a bezplatné právo v rodinnom dome a právo užívania nehnuteľností. Osobný záväzok žalobkyne 1/ poskytovať žalovanej právo doživotného bývania a užívania, ktorý je obsahom dedičskej dohody je možné považovať za jednostranný právny úkon sľubujúci adresátovi - žalovanej - určité plnenie. Tento jednostranný právny úkon bol zrušený a nahradený ďalším jednostranným právnym úkonom, ktorým bola výzva žalobcov 1/ a 2/ adresovaná žalovanej 7.8.2006 na vysťahovanie a vypratanie sporných nehnuteľností. Ustanovenia § § 34 až 40 OZ nevylučujú, aby jednostranný právny úkon ako prejav vôle smerujúci k vzniku práv a povinností bol zrušený a nahradený iným prejavom vôle, ktorý zrušuje práva a povinnosti založené prvším jednostranným právnym úkonom. Preto výzvou zo 7.8.2006, ktorú žalovaná prevzala 19.8.2006, bol zrušený osobný záväzok žalobkyne 1/ poskytovať žalovanej bývanie a užívanie v nehnuteľnosti. Žalovaná bez právneho dôvodu užíva nehnuteľnosť a za užívanie neposkytuje náhradu a neplatí ani za služby spojené s užívaním bytu, čím sa bezdôvodne obohacuje.
10. Po dovolaní sa žalobcov proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/105/2016-153 z 22.3.2017, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4 Cdo 190/2018-202 z 29.1.2019 zrušil dovolaním napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach a vrátil mu vec na ďalšie konanie, lebo súdy nižších inštancií svojím nesprávnym postupom zaťažili konanie vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP, keď z listinných dôkazov priložených k dovolaniu a z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie nezažurnalizoval podania žalobcov z 26.1.2016 do spisu, v rámci ktorého žalobcovia zdôvodnili skôr podané blanketové odvolanie predtým, ako vec predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní napriek tomu, že v tom čase mu už uvedené podanie bolo doručené. Preto pokiaľ odvolací súd neprihliadol na podanie žalobcov z 26.1.2016 a odmietol ich odvolanie, lebo nemá náležitosti podľa § 363 CSP, týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcom aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas (§ 362 v spojení s ust. § 367 ods. 2 CSP) oprávnenými osobami (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je opodstatnené a napadnutý rozsudok je vecne správny. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 14.5.2020 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.
12. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
13. Podľa ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
14. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že odvolací súd posudzuje prípustnosť odvolania v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, avšak dôvodnosť odvolania už posudzuje podľa Civilného sporového poriadku v zmysle citovaného ust. § 470 ods. 1 CSP.
15. Žalobcovia uplatnili odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 1, 2 písm. d/ a f/ O.s.p. účinného v čase podania odvolania, t.j.súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
16. Tieto odvolacie dôvody neboli naplnené a odvolacie námietky žalobcov nie sú spôsobilé spochybniť správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie ohľadne otázky existencie či neexistencie právneho dôvodu užívania nehnuteľnosti žalovanou a od toho sa odvíjajúcej ne/existencie bezdôvodného obohatenia.
17. Argumenty žalobcov v odvolaní nemôžu viesť k inému rozhodnutiu vo veci, pretože súd z vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
18. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel a závery, ktoré prijal, primerane a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej tak aj po stránke právnej. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
19. Žalobcovia v odvolaní neuvádzajú žiadnu relevantnú skutočnosť, v dôsledku ktorej by nimi uplatnený nárok bol dôvodný, rozhodnutie súdu prvej inštancie v čase jeho vyhlásenia nebolo vecne správne, pričom je potrebné uviesť, že rozhodnutie súdu spĺňa všetky požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia, tak ako to má na mysli § 220 CSP, preto rozhodnutie netrpí ani vadou konania pre jeho nepresvedčivosť, resp. nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť.
20. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré odkazuje a rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
21. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.
22. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).
23. Odvolací súd poukazuje na to, že medzi stranami bolo viacero sporov, okrem iných aj spory o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalobcovia založili na totožných skutkových tvrdeniach ako v prejednávanej veci (viď rozsudok sp. zn. 41C/424/2016-110 z 21.4.2017 Okresného súdu Košice II v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/42/2018 zo 14.11.2018, rozsudok sp. zn. 37C/59/2011-70 z 11.4.2013 Okresného súdu Košice II v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/412/2013 z 19.6.2014, rozsudok sp. zn. 29C/21/02015-161 z 22.3.2017 Okresného súdu Košice II v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/233/2017 z 31.5.2018, rozsudok sp. zn. 13C/188/2009-89 zo 17.3.2010 Okresného súdu Košice II v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/208/2010 z 3.2.2011) a v ktorých boli zhodne neúspešní. Ich odvolacie námietky v uvedených konaniach s menšími obmenami boli totožné ako v prejednávanej veci a odvolacie senáty Krajského súdu v Košiciach sa s nimi riadne vysporiadali.
24. K tvrdeniu žalobcov v odvolaní, že osobný záväzok žalobkyne v dedičskom konaní po por. H. X., ktorý bol obsahom dedičskej dohody, je iba jednostranným právnym úkonom sľubujúcim žalovanej určité plnenie a že tento jednostranný právny úkon bol zrušený a nahradený ďalším jednostranným právnym úkonom a to výzvou na vysťahovanie a vypratanie, sa Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací jednoznačne vyjadril v rozsudku sp. zn. 11Co/79/2013 z 20.11.2013, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 12C 146/2006-137 z 31.10.2012, ktorým súd zamietol žalobu žalobcov, ktorí sa domáhali vypratania žalovanej z nehnuteľnosti (špecifikovanej v bode 2. odôvodnenia). Aj v uvedenom konaní žalobcovia nesúhlasili s tým, že súd posúdil právny vzťah z dedičskej dohody ako záväzkovo právny vzťah založený dohodou účastníkov, s tým, že nebolo preukázané, aby došlo k zmene alebo zániku tohto právneho vzťahu, mali za to, že je nesprávny záver súdu, keď vec posúdil ako záväzkovo právny vzťah, obsahom ktorého je osobné právo žalovanej doživotne a bezplatne rodinný dom užívať a povinnosť ďalších dvoch účastníčok dohodnuté užívanie žalovanej umožniť, takúto dohodu mali za neplatnú a tvrdili, že ide o osobný záväzok žalobkyne poskytovať žalovanej právo doživotného bývania a užívania, ktorý je obsahom dedičskej dohody, ktorú možno považovať iba za jednostranný právny úkon sľubujúci adresátovi - žalovanej určité plnenie. Tento jednostranný právny úkon bol podľa žalobcov zrušený a nahradený ďalším jednostranným právnym úkonom, ktorým je výzva žalobcov na vysťahovanie a vypratanie žalovanej zo sporných nehnuteľností. Výzvou zo dňa 7.8.2006 podľa žalobcov bol zrušený záväzok žalobkyne poskytovať žalovanej bývanie a užívanie predmetných nehnuteľností, a preto žalovaná bez akéhokoľvek právneho dôvodu užíva domovú nehnuteľnosť bez toho, aby za užívanie poskytovala náhradu, pričom neplatí ani za služby spojené s užívaním bytu. Odvolací súd k týmto námietkam v potvrdzujúcom rozsudku uviedol, že súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní túto spornú otázku, majúcu rozhodujúci význam pre posúdenie dôvodnosti žaloby vyriešil právne tak, že žalovaná má pre užívanie predmetnej nehnuteľnosti, resp. jej časti zodpovedajúcej ňou obývanej bytovej jednotky právny titul vyplývajúci z dohody obsiahnutej v Osvedčení o dedičstve 28D 1020/1997, Dnot 303/97 vydaným notárom JUDr. J. Pavlíkom 6.4.1998 a s uvedeným právnym posúdením sa odvolací súd stotožnil v celom rozsahu a odkázal na odôvodnenie rozsudku v tejto časti, podľa ktorého súd posúdil dohodu uvedenú v osvedčení o dedičstve ako záväzkovo právny vzťah založený dohodou dedičiek v zmysle § 489, § 490 a § 491 OZ, pričom podľa § 493 OZ takýto záväzkový vzťah nemožno meniť bez súhlasu jeho strán, pokiaľ to zákon neustanovuje inak. Ide o záväzkovo právny vzťah ( § 488 OZ), založený dohodou dedičiek, obsahom ktorého je osobné právo žalovanej doživotne a bezplatne rodinný dom užívať a osobný záväzok ďalších dvoch účastníčok dohody a to žalobkyne a D.. T. G. dohodnuté užívanie žalovanej umožniť. Žalovanej z tohto vzťahu vzniklo právo na plnenie a žalobkyni vznikla povinnosť plniť záväzok v zmysle § 488 OZ, pričom aj tento záväzok možno meniť len so súhlasom strán, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak (§ 493 OZ). K zmene záväzku ani podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo. Tento záväzkovo právny vzťah, keďže vznikol jedným zo zákonných spôsobov vzniku záväzkovo právnych vzťahov a nedošlo k jeho zmene, trvá aj toho času, lebo nedošlo k jeho zániku niektorým zo zákonných spôsobov v zmysle zákonných ustanovení o zániku záväzkovo právnych vzťahov. Žalovaná má v zmysle tejto dohody doživotné a bezplatné právo
v rodinnom dome užívať časť nehnuteľností, ktorú so svojím nebohým manželom do jeho smrti užívala ako samostatnú bytovú jednotku. Podľa § 578 OZ práva a povinnosti zaniknú uplynutím času, na ktorý boli obmedzené. Dohodnutý osobno záväzkový vzťah tak nemôže zaniknúť na základe výzvy žalobcov ako jednostranného právneho úkonu, ktorým žalobcovia vyzvali žalovanú na vysťahovanie a vypratanie nehnuteľnosti, nakoľko podľa § 582 OZ, ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť alebo záväzok zdržať sa určitej činnosť alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zmluvy nevyplýva iný spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka s tým, že podľa § 582 ods. 2 OZ výpoveď je neúčinná ohľadne záväzku zdržať sa určitej činnosti, ak z jeho povahy alebo zo zmluvy vyplýva, že záväzok je časovo neobmedzený. Záväzok žalovanej je svojou povahou obligačným osobným záväzkom, ktorý zanikne - pokiaľ nedôjde medzi účastníkmi dohodou k zmene - až smrťou. Odvolací súd zastával rovnaký názor ako súd prvého stupňa, že už zmienená dohoda neodporuje zákonu a nie je ani v rozpore s dobrými mravmi. Nie je dôvod ani pre úvahu, že by dohoda ako právny úkon nebola urobená slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne a taktiež že by predmetom bolo plnenie nemožné, čo je absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 OZ. Právny úkon je nezrozumiteľný vtedy, ak jeho obsah je vyjadrený tak nejasne, že ani pomocou výkladu v zmysle § 35 ods. 2 a 3 OZ nemožno ustáliť, čo sa ním chcelo vyjadriť. Právny úkon je neurčitý, keď síce je zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho obsah je nejasný a existujúce vecné nedostatky spočívajúce v neurčitom vyjadrení obsahu nemožno odstrániť ani prostredníctvom interpretačného pravidla vyjadreného v § 35 ods. 2 a 3 OZ a to v tom znení, že právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa jazykového vyjadrenia ale najmä tiež podľa toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom a právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na to, kto právny úkon urobil a taktiež aj na dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený. Z výsledkov vykonaného dokazovania v danej veci jednoznačne zrozumiteľným a určitým spôsobom vyplýva, že vôľa účastníčok dohody bola umožniť bezplatné a doživotné právo užívania tej časti rodinného domu, ktorú žalovaná so svojím nebohým manželom do jeho smrti užívala ako samostatnú bytovú jednotku. Žalobcovia nepreukázali absolútnu neplatnosť dohody obsiahnutej v osvedčení o dedičstve a ani zákonný zánik predmetnej dohody, na základe ktorej vznikol osobno záväzkový vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou, preto právne posúdenie súdu prvého stupňa, že žalovaná neužíva nehnuteľnosť bez právneho dôvodu (§ 126 ods. 1 OZ) je správne.
25. Podobne v konaní Okresného súdu Košice II 29C/21/2015 medzi totožnými stranami sporu o vydanie bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaná sa na úkor žalobcov bezdôvodne neobohacuje, lebo má platný titul na užívanie časti predmetných nehnuteľností na základe dohody obsiahnutej v Osvedčení o dedičstve 28D 1020/1997, Dnot 303/97. V prípade, ak žalobca ako manžel žalobkyne nesúhlasil s obsahom dedičskej dohody, mal sa domáhať relatívnej neplatnosti právneho úkonu, keďže išlo o úkon, ktorý sa sčasti týka bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov. Žalobcovia v odvolaní proti tomuto rozsudku rovnako ako v prejednávanej veci namietali nesprávnosť napadnutého rozsudku, ktorú videli v tom, že pri hodnotení dôkazov nebral súd do úvahy skutočnosti, ktoré vyplývali z vykonaných dôkazov pri právnom posudzovaní vzťahu medzi žalobcami a žalovanou, že súd pri hodnotení dôkazov neprihliadal na zistené skutočnosti, vyplývajúce z listinných dôkazov, že rozsudok je v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP, pretože neobsahuje vysvetlenie, z ktorých vykonaných dôkazov v konaní vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení týchto dôkazov riadil, lebo súd iba odkázal na doposiaľ vedené súdne spory, medzi účastníkmi. Tvrdili, že obsah dedičskej dohody nie je možné posúdiť ako záväzkovo právny vzťah založený nepomenovanou zmluvou v zmysle ust. Občianskeho zákonníka a osobný záväzok žalobkyne poskytovať žalovanej právo doživotného bývania a užívania, ktorý je obsahom dedičskej dohody, je možné považovať iba za jednostranný právny úkon sľubujúci adresátovi - žalovanej, určité plnenie, ktorý jednostranný právny úkon bol zrušený a nahradený ďalším jednostranným právnym úkonom, ktorým je výzva žalobcov adresovaná žalovanej dňa 7.8.2006, ktorou ju vyzvali na vysťahovanie a vypratanie sporných nehnuteľností aj s konkrétnym odôvodnením tohto úkonu. Výzvou zo dňa 7.8.2006, ktorú žalovaná prevzala 19.8.2006 bol zrušený osobný záväzok žalobkyne D.. P. K. poskytovať žalovanej bývanie a užívanie v predmetných nehnuteľnostiach. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 2Co/233/2017 z 31.5.2018 potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny a poukázal na to, že žalobcovia sa v minulosti voči žalovanej domáhali vydania bezdôvodného obohatenia titulom užívania predmetnej časti nehnuteľnosti na súde a súdy opakovane vyslovili vo svojich rozhodnutiach (zamietavých) svoj právny názor - tak napr. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd v rozsudku 2Co/208/2010-120 vyslovil, že vzhľadom na uzavretú dohodu o vyporiadaní dedičstva, obsahom ktorej okrem iného je aj doživotné bezplatné právo žalovanej
v rodinnom dome a to právo užívania nehnuteľnosti, neobstojí tvrdenie žalobcov, že u nej došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcov. Ďalej v konaní 37C/59/2011-88 Okresného súdu Košice II, Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd rozsudkom zo dňa 19.6.2014 sp. zn. 3Co/412/2013-88 posúdil dohodu obsiahnutú v osvedčení o dedičstve ako záväzkovoprávny vzťah založený dohodou dedičov, pričom dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva môže obsahovať aj ďalšie záväzky, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia 8. časti Občianskeho zákonníka, ktorá upravuje záväzkové právo. Odvolací súd vyslovil právny názor, že tento dohodnutý záväzkový vzťah nemôže zaniknúť na základe jednostrannej výzvy žalobcov, či na základe jednostranného právneho úkonu žalobkyne. Záväzok žalobkyne je voči žalovanej obligačným osobným záväzkom, ktorý zanikne smrťou žalovanej, pokiaľ nedôjde k inému platnému spôsobu zániku tohto záväzkovoprávneho vzťahu. Súd sa vyjadroval aj k námietke neurčitosti a nezrozumiteľnosti právneho úkonu, ktorú námietku taktiež považoval za nedôvodnú. Vyjadril sa tiež aj k možnosti žalobcu, pokiaľ s obsahom dohody nesúhlasil, domáhať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu, keďže šlo o úkon, ktorý sčasti týka bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov.
26. V konkrétne prejednávanej veci odvolací súd nemal žalobcami daný vecný argument a nezistil ani žiaden dôvod, aby sa odklonil od už vysloveného právneho názoru vo viacerých totožných veciach odlišných len pokiaľ ide o obdobie, za ktoré sa žalobcovia domáhajú vydania bezdôvodného obohatenia, a nič na tom nemení ani názor Najvyššieho súdu SR uvedený v odôvodnení rozsudku sp. zn. 4 Tdo 45/2014 z 24.3.2045, že dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva je neurčitá a právne nevymožiteľná a všetko nasvedčuje tomu, že môže byť posudzovaná ako absolútne neplatná. Ide o právny názor vyslovený v odôvodnení trestného rozsudku, bez bližšej znalosti veci z hľadiska občianskeho práva, navyše odôvodnenie rozsudku nespôsobuje právnu záväznosť rozsudku. Povinnosť žalobcov umožniť žalovanej bezplatné užívanie predmetnej nehnuteľnosti bola medzi tými istými účastníkmi už právoplatne vyriešená viacerými rozhodnutiami, na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Právoplatnými súdnymi rozsudkami došlo k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyplýva právo žalovanej užívať predmetnú nehnuteľnosť, a to na základe osobného práva žalovanej užívať nehnuteľnosť doživotne a bezplatne, vyplývajúceho z obsahu osvedčenia o dedičstve. Súd prvej inštancie (aj súd odvolací) bol preto viazaný vyriešením tejto predbežnej otázky (§ 219 ods. 4 CSP) a nemohol vychádzať z iného záveru ohľadom ne/existencie práv a povinností medzi tými istými účastníkmi, o takom istom nároku, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté.
27. Výrok o trovách vyplýva z ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Žalobcovia boli v odvolacom konaní neúspešní, preto odvolací súd priznal žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
28. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).