Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/160/2019

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35724803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36613843, proti žalovanému S. K., nar. X.X.XXXX, adresa evidovaná v Registri obyvateľov SR, V., T. W. X, o 5.060,18 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku -186 z 5.10.2018 Okresného súdu Košice II

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.218,63 € s prísl. a v súvisiacom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

O d m i e t a odvolanie proti výroku o zastavení konania v časti o zaplatenie 3.832,26 € a výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1.218,63 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % od 16.9.2015 do zaplatenia v pravidelných mesačných splátkach po 50 € počnúc mesiacom január 2019, vždy do 30. dňa v mesiaci až do zaplatenia, pod následkom straty výhody splátok. V časti o zaplatenie 3.832,26 € konanie zastavil a v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol. Žalovanému náhradu rov konania nepriznal.

2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa právny predchodca žalobcu Všeobecná úverová banka, a.s. domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 5.060,18 € s prísl. a náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že so žalovaným ako dlžníkom uzavrela dňa 31.7.2007 zmluvu o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty, ku ktorej bol vedený účet č. 18712743 a žalovanému ku dňu vystavenia výpisu z kartového účtu bol schválený úverový rámec vo výške 2.550 € so štandardnou mesačnou splátkou 85 € a s dohodnutým úrokom vo výške 16,50 %. Žalovaný si neplnil povinnosti zo zmluvy, preto veriteľ ku dňu 10.9.2015 vystavil nový výpis z bankovej knihy s konečným stavom ku dňu 31.8.2015 vo výške 5.060,18 €, ktorá pozostávala z istiny, poplatkov, sankčného úroku a štandardného úroku.

3. Súd vo veci dňa 17.3.2016 rozhodol platobným rozkazom sp. zn. -29, proti ktorému žalovaný podal včas odôvodnený odpor.

4. Žalovaný okrem toho, že namietal, že zmluvu nepodpísal on, ale jeho bývalá manželka, namietal premlčanie nároku a žiadal o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 225,94 €. Uviedol, že poslednú splátku uhradil 18.9.2012 a následne si mohol žalobca uplatniť svoje právo na súde. Tým, že žalobca sa nedomáhal svojho nároku na súde odo dňa 18.9.2012 do dňa 18.9.2015, stal sa dlh premlčaným dňom 19.9.2015. Navyše v zmluve sa nachádzajú neprijateľné podmienky, preto ide o zmluvu bezúročnú a bezpoplatkovú a žalobca sa preto na jeho úkor obohatil o 225,94 €, ktoré žiadal vydať.

5. Uznesením sp. zn. -75 z 18.10.2017 súd pripustil zmenu žalobcu tak, že na miesto pôvodného žalobcu Všeobecnej úverovej banky a.s. vstúpil do konania ako žalobca EOS KSI Slovensko, s.r.o. Bratislava. Tento upresnil, že na základe zmluvy uzavretej dňa 31.7.2007 pôvodný veriteľ poskytol žalovanému úverový rámec vo výške 995,81 € (30.000,- Sk), ktorý sa žalovaný zaviazal splácať spolu s dohodnutými úrokmi formou pravidelných mesačných splátok po 33,19 € (1.000,- Sk). Na základe žiadosti žalovaného z 12.5.2009 bol úverový rámec navýšený na sumu 1.500 € s pravidelnou mesačnou splátkou 50 € a dňa 22.4.2010 bol opäť na základe žiadosti žalovaného úverový rámec navýšený na sumu 1.950 € s pravidelnou mesačnou splátkou 65 € a dňa 14.1.2011 na sumu 2.550 € s pravidelnou mesačnou splátkou 85 €. V ďalšom podaní oznámil, že z platobnej histórie vyplýva, že žalovaný z poskytnutého úverového rámca vyčerpal celkovo sumu vo výške 6.875 e a uhradil sumu 5.647,08 €. K námietke premlčania vznesenej žalovaným uviedol, že plynutie premlčacej doby nemožno samo o sebe bez ďalšieho odvodzovať od dátumu neuhradenia finančných prostriedkov žalovaným, nakoľko je nutné, aby veriteľ aj využil svoje právo žiadať o zaplatenie celej pohľadávky, čím sa jeho právo stáva nárokom a k tejto skutočnosti došlo vyhlásením predčasnej splatnosti dlžného zostatku dňa 2.11.2012. Žalobca predtým, ako dlžníka vyzval na plnenie, si nemohol uplatniť svoj nárok. Premlčacia doba nemohla začať plynúť pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti, nakoľko žalobcovo právo nebolo „actio nata“. Zároveň uviedol, že žalobu berie čiastočne späť v sume 3.832,26 € s prísl. a žiadal, aby žalovaný bol zaviazaný zaplatiť mu 1.227,92 € spolu s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 16.9.2015 do zaplatenia. Táto suma podľa žalobcu je rozdielom medzi čerpanými a uhradenými finančnými prostriedkami.

6. Súd skutkovo vyšiel zo skutkového stavu tvrdeného žalobcom a vec právne posudzoval podľa ust. , , , , - 4, , , , , , , (ďalej len „“), , , veta prvá, , o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy, nar. vlády SR č. v znení účinnom do 31.1.2013. Uplatnený nárok hodnotil najprv z hľadiska premlčania a konštatoval, že ust. obsahuje dispozitívne pravidlo dávajúce veriteľovi právo určiť čas plnenia, teda vyvolať splatnosť, ktorá nastáva nasledujúci deň po dni, keď bol dlžník vyzvaný na plnenie. Až splatnosťou vzniká možnosť uplatnenia práva na súde. Pokiaľ by veriteľ podal žalobu skôr, ako požiadal dlžníka o splnenie dlhu, teda skôr ako by nastala splatnosť dlhu, nebola by „actio nata“, žaloba by bola predčasná, pretože by ňou nebol uplatňovaný existujúci nárok. V prejednávanej veci k „actio nata“ došlo vyhlásením predčasnej splatnosti dlžného zostatku úveru dňa 2.11.2012, a preto sa žalobca mohol svojho práva domáhať na súde najskôr 3.11.2012. Premlčacia doba by uplynula dňa 3.11.2015. Žaloba bola podaná na súde dňa 21.10.2015, preto podľa právneho názoru súdu námietka premlčania vznesená žalovaným je nedôvodná. K argumentom žalovaného týkajúceho sa čerpania a navyšovania úveru výlučne jeho manželkou, bez jeho vedomia, súd uviedol, že žiadosť o úver počas trvania manželstva zaväzuje oboch manželov spoločne a nerozdielne, aj keď úver prevzal len jeden z nich. Veriteľ si však môže žiadať plnenie od ktoréhokoľvek dlžníka a tento je povinný poskytnúť celé plnenie veriteľovi. Za nesporné súd považoval sumu, ktorú žalovaný vyčerpal, t.j. 6.875 € a vychádzajúc z predložených výpisov z pôžičkovej karty Quatro dospel k záveru, že žalovaným bola splatená suma 5.656,37 € a nie suma 5.647,08 € ako tvrdil žalobca. Preto rozdiel medzi čerpanými a uhradenými finančnými prostriedkami je suma 1.218,63 € (a nie 1.227,92 € ako uviedol žalobca) na zaplatenie ktorej žalovaného zaviazal, žalobu zamietol v časti tvoriacej rozdiel medzi sumou 1.227,92 € a sumou 1.218,63 € a konanie zastavil v časti späťvzatej žalobcom t.j. 3.832,26 €. Žalobcovi súd priznal aj úrok z omeškania v zákonnej výške 8,05 % odo dňa nasledujúceho po splatnosti dlhu, teda od 16.9.2015 do zaplatenia. Žalovanému súd umožnil dlh zaplatiť v splátkach po 50 € mesačne zohľadniac jeho finančnú a sociálnu situáciu, keď jeho príjem je 480 € mesačne a výdavky cca 360 € mesačne.

7. O trovách konania rozhodol súd podľa dôvodiac, že žalobca bol úspešný len v časti 1.218,63 €, čo je 24,08 % z pôvodne uplatnenej sumy 5.060,18 € a 75,92 % tvorí jeho neúspech. Prevažný úspech v spore mal žalovaný, ktorý by preto mal nárok na náhradu trov, ale tomuto v konaní žiadne trovy nevznikli, preto mu súd ich náhradu nepriznal.

8. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, opätovne namietajúc premlčanie, lebo „ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, a to tak, že moja posledná splátka bola vykonaná dňa 18.9.2015, čiže nesplnená splátka mala byť 18.10.2015, a tým pádom aj premlčanie malo začať plynúť týmto dňom 18.10.2015“. Konanie žalobcu nemožno hodnotiť inak, ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Vytkol súdu jeho nesprávny procesný postup pri posudzovaní veci samej, keď nevykonal to, čo mal, neskúmal a nezaoberal sa dôkazmi o splácaní, nezaoberal sa ich dátumami a nevykonal aj dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, čím porušil práva na spravodlivý súdny proces. Namietal aktívnu legitimáciu žalobcu a navrhol žalobu zamietnuť.

9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného tvrdil, že právny predchodca žalobcu dodržal všetky podmienky podľa ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalovaný bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že žalovaný bol právnym predchodcom žalobcu opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok a to výzvou z 10.10.2012 a výzvou označenou ako vyhlásenie predčasnej splatnosti dlžného zostatku z 2.11.2012. Žalobca poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, spolu s podacím hárkom, preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovanému, pričom relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník (žalovaný) sa v takom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej prípadne neexistencie. V tejto súvislosti žalobca podporne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.6.2003, sp. zn. ako aj uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. zo dňa 4.5.2016 a ďalšie rozhodnutia krajských súdov. Žalobca zastával názor, že v konaní bolo nesporne preukázané, že pred postúpením pohľadávky právny predchodca žalobcu dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá a mal za to, že toto ustanovenie nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky, čo znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle . S nedoručením takejto výzvy nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Pre uvedené dôvody žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

10. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 30.1.2019 k vyjadreniu žalobcu uviedol, že zmluvu o postúpení pohľadávky z dňa 14.12.2015 spochybňuje, nakoľko táto nemá hlavičku ani pečiatku spoločnosti. Tvrdil, že poslednú splátku uhradil dňa 18.9.2012, pričom Všeobecná úverová banka postúpila pohľadávku 27.11.2015, pred uplynutím 90 dní omeškania, takže to považuje za neplatný právny úkon. Mal za to, že EOS KSI Slovensko, s.r.o. do 6.9.2016 nemal bankovú licenciu a nemohol robiť bankové úkony. Odvolateľ namietal, že § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje aj práva klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Žalovaný mal za to, že postúpenie pohľadávky bolo porušením jeho práv a ide o neplatný právny úkon, nakoľko k nemu došlo bez súhlasu spotrebiteľa, čo malo za následok hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi zmluvnými stranami. Odkázal v tejto súvislosti na vyjadrenie MS SR. Namietal i tú skutočnosť, že l spoločnosť EOS nemala právo, podľa zákona o ochrane osobných údajov k spracovávaniu a používaniu jeho osobných údajov, keďže k tomu nikdy nedal súhlas. Poukazoval na judikatúru krajských súdov, ktorá uvádza, že premlčacia doba plynie od zročnosti poslednej nezaplatenej splátky a nie od zosplatnenia úveru, teda v tomto prípade žalovaný uhradil poslednú splátku 18.12.2012 a právny predchodca žalobcu podal žalobu dňa 21.10.2015, teda po uplynutí 3 ročnej premlčacej doby. Namietal, že súd zmanipuloval konanie, lebo stavil na zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorá je neplatná a nevyžiadal dôkaz o tom, či mu VUB alebo EOS poskytli finančné prostriedky a najmä koľko. Žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako bezdôvodnú.

11. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 15.8.2019, ktoré podal k vyjadreniu žalovaného, tvrdil, že žalobca do 6.9.2016 nebol subjektom s bankovým povolením, poukázal na skutočnosť, že predmetné ustanovenie, ktoré zakladá aktívnu vecnú legitimáciu nadobudlo účinnosť dňa 23.12.2015 a k postúpeniu pohľadávky zo Žiadosti o aktiváciu pôžičkovej karty Quatro došlo ku dňu 27.11.2015. Na základe uvedeného mal za to, že v čase postúpenia pohľadávky žalobca nemusel disponovať licenciou na poskytovanie nebankových úverov. Žalobca disponuje licenciou na poskytovanie spotrebiteľských úverov od 5.8.2016. Ďalej uviedol, že osobné údaje žalovaného sú spracované za účelom plnenia zmluvy, resp. výkonu práva. Podľa o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „“), čl. 6 ods. 1 písm. b) Nariadenia (EÚ) 2016/679 (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) (ďalej ako „GDPR“) je spracovanie údajov nevyhnutné na plnenie zmluvy v dôsledku omeškania platieb. Ďalším účelom spracovania osobných údajov je správa pohľadávok v súlade s , čl. 6 ods. 1 písm. f) GDPR. Spracovanie osobných údajov je preto nevyhnutné na ochranu oprávnených záujmov žalobcu alebo na ochranu oprávnených záujmov tretích osôb.

12. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas ( ) oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ až 358 ) bez nariadenia pojednávania v zmysle a contrario , v rozsahu vyplývajúcom z , z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa , a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle a dospel k dôvodu, že nie sú podmienky ani na potvrdenie ( ) ani zmenu rozsudku ( ).

13. Podľa ust. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

14. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

15. Účelom odôvodnenia je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ). To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (porovnaj Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997, Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. ).

16. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP); o taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” ( z rozhodnutia ESĽP vo veci Sutyazhnik proti Rusku z 23. júla 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (por. rozhodnutie ESĽP vo veci Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné (len) tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ). V otázke, za akých okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku sp. zn. z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

17. Súd prvej inštancie sa v rozsudku úplne opomenul zaoberať návrhom žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, vzniknutého podľa jeho názoru z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ktoré raz uviedol v sume 225,08 € a druhýkrát vo výške 225,94 €. Z rozsudku nie je zrejmé, ako tento návrh súd posúdil, teda či ho považoval za nedôvodný alebo za obranu žalovaného (v takomto prípade mal súd uviesť, či sumu zarátal do sumy priznanej žalobcovi). Odôvodnenie napadnutého rozsudku preto nespĺňa parametre riadneho odôvodnenia a tento nedostatok odôvodnenia možno bezpochyby považovať za už zmienenú celkom ojedinelú situáciu (extrém) pri odôvodňovaní rozhodnutia a nie iba nespokojnosť odvolateľa so zdôvodnením. Pre tento nedostatok je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľným. Ak totiž nastane situácia, že rozsudok v napadnutej časti má nedostatočné dôvody, je bez dôvodov alebo ide o dôvody chaotické, treba konštatovať, že nedostatok týchto dôvodov prináša porušenie práva na spravodlivý súdny proces, a je preto potrebné napadnutý rozsudok zrušiť. Odvolací súd totiž vzhľadom na nedostatok dôvodov nemôže posúdiť, či v tejto časti súd prvej inštancie vecne správne rozhodol.

18. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania v zmysle , pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva (konkrétne právo účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Tým je naplnený dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa .

19. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami uplatnil podľa obsahu svojho odvolania odvolací dôvod aj podľa , keď namietal správnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie premlčania uplatneného nároku.

20. Podľa , zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

21. Podľa ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

22. Podľa ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

23. Podľa právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej.

24. Podľa pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

25. Podľa ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

26. Vychádzajúc z obsahu spisu je zrejmé, že listom z 2.11.2012 s hlavičkou „Slovenské kreditné karty“ došlo k vyhláseniu okamžitej predčasnej splatnosti dlžného zostatku na kreditnej karte Quatro vo výške 2.806,82 € z dôvodu porušenia platobnej disciplíny a nesplácania v pravidelných mesačných intervaloch (č.l. 92). Podľa prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok z 27.11.2015 (č.l. 26) dátum zosplatnenia úveru bol 31.10.2012 a dátum poslednej úhrady bol 19.9.2012. Z upomienky - výzvy k úhrade III. z 10.10.2012 vyplýva, že veriteľ eviduje už tri nezaplatené povinné mesačné splátky na účte kreditnej karty Quatro č. 0018712743 a vyzval žalovaného k okamžitej úhrade sumy 2.734,01 €.

27. Z uvedeného nie je jasné, že k zosplatneniu dlhu listom z 2.11.2012 došlo v dôsledku omeškania s ktorou splátkou, keď posledná splátka bola zaplatená v septembri 2012 (viď č.l. 26), odkedy neuplynuli 3 mesiace do vyhlásenia predčasnej splatnosti celého dlhu, čo je v rozpore so zákonnými podmienkami pre zosplatnenie spotrebiteľského úveru stanovenými ust. v spojení s .

28. Je potrebné uviesť, že v prípade splátok, ktorých splatnosť nastala do času predčasného zosplatnenia úveru listom z 2.11.2012 (ak toto bolo vykonané v súlade so zákonom) sa tieto premlčali v samostatných lehotách, trojročná premlčacia doba jednotlivých splátok začala plynúť odo dňa ich zročnosti a vo vzťahu k týmto splátkam premlčacia lehota márne uplynula už pred podaním žaloby (21.10.2015). V tejto súvislosti treba uviesť, že predčasné zosplatnenie úveru veriteľom, kedy veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej sumy úveru, nemá vplyv na plynutie premlčacej doby v prípade už splatných splátok pred predčasným zosplatnením úveru ( prvá veta ). Preto pri splátkach splatných pred predčasným zosplatnením úveru, nezačína plynúť nová premlčacia doba od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Inak povedané, nemožno zosplatniť splátky, ktorých splatnosť už nastala; ak splatné splátky sú premlčané, zosplatnenie splátok nemá na premlčané splátky a splátky, ktorých splatnosť nastala do zosplatnenia úveru, a tým ani na určenie začiatku plynutia premlčacej doby vo vzťahu k týmto splátkam, nijaký vplyv.

29. V prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľom zákon ustanovuje osobitné pravidlo pre začiatok plynutia premlčacej doby zosplatneného dlhu v ust. druhá veta . Toto ust. však treba interpretovať vo väzbe na právne dôsledky uvedené v ust. , ktoré umožňuje veriteľovi v prípade omeškania dlžníka so zaplatením niektorej zo splátok, žiadať dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky naraz pri splnení zákonom stanovených predpokladov, ak to bolo medzi stranami dohodnuté alebo v rozhodnutí určené; toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže veriteľ uplatniť právo podľa najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva ( ). Splatnosť celej pohľadávky však nenastáva priamo zo zákona, ale až v dôsledku uplatnenia práva veriteľom podľa ust. , teda záleží na veriteľovi, či toto právo uplatní, či vyzve dlžníka na zaplatenie celého zostatku úveru s prísl., prípadne podá žalobu na súde na plnenie, pričom splatnosť celej pohľadávky nemôže nastať skôr, kým veriteľ nepožiada dlžníka o jej zaplatenie z dôvodu omeškania so zaplatením splátok (porov. rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 23. decembra 2005, sp. zn. , tiež ).

30. Súd prvej inštancie preto postupoval nesprávne, pokiaľ začiatok plynutia premlčacej doby v prípade celého predčasne zosplatneného dlhu určil odo dňa splatnosti celého dlhu, t.j. od 2.12.2012, a nie od uplynutia dodatočnej lehoty poskytnutej veriteľom na splnenie dlhu žalovanému t.j. od splatnosti súdom ustálenej prvej omeškanej splátky, preto z dôvodu nesprávnej interpretácie právneho predpisu súd nesprávne posudzoval aj námietku premlčania. Premlčacou dobou sa rozumie časový úsek, v ktorom musí byť právo vykonané, inak môžu nastať účinky premlčania podľa . Premlčacia doba je ustanovená konkrétnym časovým úsekom, ktorý má určený začiatok plynutia. Dĺžku premlčacej doby určuje zákon a pod sankciou neplatnosti nemožno túto dobu zmeniť ani dohodou strán, pričom jej uplynutím dochádza k právnym účinkom premlčania (strata možnosti vynúteného splnenia práva na základe námietky premlčania). Z hľadiska prejednávaného sporu je premlčacia doba trojročná ( ) a nakoľko zo strany veriteľa došlo k vyhláseniu mimoriadnej (predčasnej) splatnosti úveru ( ), začala plynúť premlčacia lehota plynúť odo dňa splatnosti nesplnenej splátky ( ), pre ktorú došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti a nie odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, ako tvrdí žalobca. Ustanovenie je potrebné vykladať vo vzájomnej súvislosti s ustanovením , t. j. veriteľ môže vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru do splatnosti najbližšej splátky nasledujúcej po uplynutí troch mesiacov od splatnosti splátky, pre omeškanie s ktorou sa stal splatný celý dlh samozrejme za splnenia ďalšej podmienky podľa , ktorým je upozornenia dlžníka na možnosť zosplatnenia úveru aspoň 15 dní pred uplatnením tohto práva. Ustanovenie má vo vzťahu k povahu špeciality, rovnako povahu lex specialis má ustanovenie vo vzťahu k .

31. Súd prvej inštancie sa v prejednávanej veci opomenul tiež zaoberať otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a druhá strana strane subjektom tomuto právu zodpovedajúcej povinnosti o plnenie ktorej v konaní ide, sa v sporovom konaní používa pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že mu uplatnený nárok patrí (žalobca), v skutočnosti nie je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je povinný plniť (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , uverejnený v periodiku Zo súdnej praxe č. 46/2008). Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní je dôvodom na zamietnutie žaloby (por. napr. uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 27.2.2015). Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov nenamieta (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 29.6.2010). Súd prvej inštancie sa pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, so zreteľom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu strán, v ktorom žalovaný ako spotrebiteľ požíva zvýšenú ochranu, medzi iným tiež i pred nepriaznivými dôsledkami dispozície s pohľadávkou voči nemu, vôbec nezaoberal otázkou platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, od ktorej žalobca uplatnený nárok odvíjal a mimo všeobecných kritérií platnosti tohto právneho úkonu neskúmal tiež, či vyhovuje i osobitným požiadavkám, vzťahujúcich sa na postúpenie bankovej pohľadávky a nezaoberal sa aplikáciou ust. v znení neskorších zmien a doplnkov.

32. Podľa ust. v znení neskorších zmien a doplnkov, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len ""), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

33. V súvislosti s argumentáciou žalobcu k § 92 ods. 8 zákona o bankách v jeho vyjadrení k odvolaniu, odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. marca 2018, sp. zn. , ktorý v rámci dovolacieho konania v obdobnej veci riešil otázku nastolenú dovolateľom, a to, či ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre prelomenie bankového tajomstva v prípade postúpenia pohľadávky banky na inú osobu (ktorý výklad zastával dovolateľ), alebo podmienok, ktorých splnenie je potrebné pre platné postúpenie pohľadávky banky na inú osobu (výklad podaný súdom). Dovolací súd sa stotožnil s výkladom podaným súdom a po vykonaní rozboru ust. zákona o bankách (odhliadnuc od prečíslovania k 1. januáru 2009 pôvodného odseku 7 na odsek 8, v tejto súv. por. čl. III bod 46 a čl. XI ) dospel k tomu, že „celkom jednoznačne (ust. , pozn. odvolacieho súdu) definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke (ktorou sa v nasledovnom rozumie rovnako ako v zákone i pobočka zahraničnej banky) buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už ust. ), z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité, viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť... Z takejto úpravy vyplýva zjavná neudržateľnosť argumentácie dovolateľa tým, že v prípade súčtu všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho viac než rok sa nemusí trvať ani na výzve banky klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky napriek neskoršiemu plneniu klienta a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu možno pristúpiť... To obdobne platí aj o nosnej časti samým dovolateľom ponúknutej odpovede na otázku predostieranú dovolaním, teda že zákona o bankách ako celok treba chápať len ako úpravu podmienok, za ktorých môže dôjsť k prelomeniu bankového tajomstva, pretože takáto interpretácia opomína, že splnením podmienok podľa prvej vety ustanovenia zákonodarca podmienil nielen postúpenie pohľadávok mimo tzv. bankový sektor, ale tiež také postúpenie, pri ktorom pohľadávku patriacu pôvodne jednej banke prevezme iná osoba s rovnakým statusom. Tým, čo je ale z pohľadu správnosti úvah nižších súdov v prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu tým najdôležitejším, je to, že zadefinovanie v rámci bankového zákona podmienok, za ktorých môže banka pristúpiť k postúpeniu pohľadávky je z povahy veci úpravou, ktorej zmyslom (účelom) je to, že bez splnenia takýchto podmienok k postúpeniu prísť nemôže (nesmie)..., ...na nesprávanie sa zákonom výslovne ustanoveným spôsobom, teda odmietnutie učiniť zadosť pomerne jednoznačnej právnej úprave, je potrebné nazerať ako na zakázané a teda i odporujúce zákonu. Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno či obsahu úkonu alebo len jeho účelu) so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru dovolacieho súdu neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom ( .). ... ak neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok bez ochoty alebo schopnosti žalobcu preukázať splnenie podmienky postúpenia reprezentovanej písomnou výzvou banky pred postúpením spôsobila nedostatok prechodu žalobou uplatneného práva na žalobcu a teda i nedostatok jeho aktívnej legitimácie konštatovaný už nižšími súdmi. Osobe s takýmto deficitom samozrejme nemohlo prislúchať ani oprávnenie na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a vzhľadom na už priblížené nazeranie na vec by do úvahy neprichádzalo ani odchýlenie sa účastníkov úverového vzťahu od úpravy celkom jednoznačnou pre jeden z nich“.

34. Podobne, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 24. apríla 2017, sp. zn. , zamietol dovolanie totožného žalobcu v obdobnej veci proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. , konštatujúc, že „vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za týmto účelom sa mu zachovávajú všetky námietky proti postúpenej pohľadávke a rovnako aj možnosť namietať voči tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v právnom postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami s ňou spojenými. sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu v osobe veriteľa, ustanovuje pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné... V zmysle dôvodovej správy k zákonu o bankách mal zákonodarca úpravou § 92 ods. 8 ZoB na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. Podľa názoru dovolacieho súdu v danej veci kardinálnym právnym problémom je otázka platnosti či neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa . Teda, či podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalobca) podľa prvá veta ZoB musia byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok, alebo v prípade ich nedodržania prichádza sankcia v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu postúpenia. Súdy oboch inštancií v tejto veci sa veľmi podrobne vysporiadali so všetkými relevantnými dôvodmi týkajúcimi sa neplatnosti právneho úkonu o postúpení pohľadávky, a dovolací súd si tieto skutočnosti všimol a v plnom rozsahu s ich uvedenými argumentmi súhlasí. Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k . Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj tretia veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje... Podľa nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom. Dovolací súd preto konštatuje, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa prvá veta ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle “. Dovolací súd sa vo svojom rozhodnutí vyjadril aj k judikátu uverejnenému v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov SR bol pod č. 119/2003, sp. zn. , na ktorý žalobca opakovane poukazuje a ktorého publikovaná právna veta znie: „Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení “. Podľa názoru vec prejednávajúceho trojčlenného senátu sa jedná „o judikát v obchodnoprávnom spore staršieho dáta, ktorého závery v súčasnosti nie je možné aplikovať v oblasti spotrebiteľského práva, ktoré spočíva na diametrálne odlišných (až protichodných) princípoch ako právo obchodné. Uvedený judikát primárne rozoberá notifikačnú povinnosť (denunciáciu) s dôrazom na to, ako vplýva toto oznámenie (táto právna skutočnosť) na zmenu v obsahu záväzku vo vzťahu k dlžníkovej povinnosti plniť v obchodnoprávnom spore. Tu však treba mať na zreteli, že uvedený judikát nevylučuje (a ani nemôže) možnosť súdneho prieskumu platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, najmä v prípade, keď samotná právna úprava postúpenia pohľadávky podľa obsahuje ustanovenia o zákaze postúpenia ( ). Je preto logické, že ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Je potrebné si uvedomiť, že oznámením postúpenia pohľadávky, ktoré je adresované dlžníkovi, dochádza v prvom rade k tomu, že postupca vyvolá zmenu osoby oprávnenej prijať plnenie, a zároveň berie na seba riziko vyplývajúce z toho, že i v prípade neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky splní dlžník dlh tretej osobe (postupníkovi). Samotným postúpením pohľadávky však nedochádza k inej zmene záväzku než v osobe veriteľa a v prípade, že zmluva bola neplatná, dochádza k tomu, že k veriteľovi pristupuje ďalšia osoba oprávnená prijať plnenie s účinkami i pre pôvodného veriteľa. Dovolací súd preto uzatvára, že následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia podľa alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť postupnej zmluvy pre jej rozpor so zákonom ( ), pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia, musí prihliadnuť súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť. K dovolateľovej argumentácii ohľadne jeho námietky, že ZoB upravuje výnimky z bankového tajomstva a nie podmienky pre platné postúpenie pohľadávky dovolací súd záverom podotýka nasledovné. Aj keď je uvedené ustanovenie zákona o bankách systematicky zaradené do štrnástej časti právneho predpisu s názvom Bankové tajomstvo, nemožno len na základe tohto zaradenia bez ďalšieho usudzovať, že zákonodarca pri úprave postúpenia pohľadávky bankou na nebankový subjekt, mal zámer riešiť výlučne len otázku ne/porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič by nebránilo tomu, aby to v znení zákona výslovne uviedol [napr. porovnaj novelu zákona o bankách účinnú od 1. januára 2017 () - sprísnenie pravidiel pre postúpenie pohľadávok bánk zo spotrebiteľských úverov a úverov na bývanie podľa osobitného predpisu“.

35. Súd prvej inštancie vedený nesprávnymi právnymi úvahami pri posudzovaní premlčania, opomenutí zaoberať sa ex offo aktívnou legitimáciou žalobcu, neustálil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre záver o dôvodnosti uplatneného nároku. Nakoľko tento nedostatok, vzhľadom na povahu a rozsah jeho procesných dôsledkov, nebolo možné efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z pohľadu ust. neostávalo iné, ako rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku a tiež v závislom výroku o trovách konania ( ), zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

36. Podľa odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Žalovaný podal odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku, teda vrátane výroku, ktorým bolo konanie čiastočne zastavené po späťvzatí žalobcom, s čím žalovaný na pojednávaní súhlasil, ako aj výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Týmito výrokmi žalovanému nebola spôsobená žiadna ujma, preto na podanie odvolania proti tomuto výroku odvolateľ nie je subjektívne procesne legitimovaný. Odvolací súd preto odmietol jeho odvolanie proti týmto výrokom napadnutého rozsudku podľa .

37. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre posúdenie dôvodnosti ostávajúcej časti predmetu konania. K tomu v intenciách v tomto uznesení vytknutých nesprávností vyvodí zodpovedajúce skutkové zistenia z už vykonaných dôkazov, eventuálne umožní stranám uplatniť i ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany a po prípadnom doplnení dokazovania, či už dôkazmi, ktoré strany navrhli alebo ešte navrhnú v nastávajúcom priebehu konania, alebo ktoré sú pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné a ich vykonanie je možné aj bez iniciatívy spotrebiteľa s použitím ust. , súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne. V novom rozhodnutí prvoinštančný súd vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 ) procesne správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri právnom posudzovaní veci vyjde z názoru odvolacieho súdu ( ), tak ako ho vyjadril v tomto uznesení. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vysporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. , ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia. 38. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne tiež o nároku strán na náhradu trov konania vrátane trov tohto odvolacieho konania ( ).

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné ( ).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).