Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoP/61/2020

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Jany Dudíkovej vo veci starostlivosti súdu o maloletú N. E. E. nar. XX.X.XXXX štátnu občianku USA a Slovenskej republiky toho času bývajúcu v L. Ľ. na Y. ul. č. XX zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Stará Ľubovňa na návrh starej matky maloletej C. C.. E. nar. XX.X.XXXX trvale bytom XXX L. C. J. L. Z. L. Š. E. zastúpenej JUDr. Katarínou Adamovskou advokátkou so sídlom v Košiciach na Žižkovej ul. č. 6 za účasti otca maloletej C. F. nar. XX.X.XXXX trvale bytom v L. Ľ. na Y. ul. č. XX zastúpeného JUDr. Rastislavom Stašákom advokátom so sídlom v Starej Ľubovni na ul. 17. novembra č. 14 v konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Košice I z 26.9.2019 č.k. -251 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zamietol návrh navrhovateľky a mal. N. E. E., nar. XX.X.XXXX nenavrátil do krajiny obvyklého pobytu. Rozhodol, že žiaden z účastníkov ani štát nemá právo na náhradu trov konania. Trovy znaleckého posudku nenariadil nahradiť ani jednému z účastníkov konania.

2. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka z dôvodov podľa a a a navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že nariadi okamžitý návrat mal. N. E. E., nar. XX.X.XXXX do krajiny jej obvyklého pobytu štát Colorado, USA, otcovi uloží povinnosť zabezpečiť navrátenie maloletého dieťaťa do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia a v prípade, ak otec nezabezpečí navrátenie maloletého dieťaťa v uvedenej lehote do USA, je povinný odovzdať maloleté dieťa navrhovateľke po uplynutí tejto lehoty. Zároveň žiadala, aby bol otec zaviazaný nahradiť jej nevyhnutné náklady, ktoré vynaložila alebo ktoré boli vynaložené v jej prospech vrátane cestovných nákladov, nákladov alebo platieb vynaložených na lokalizáciu maloletého dieťaťa, nákladov právneho zastúpenia a nákladov návratu maloletého dieťaťa do 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Uviedla, že v konaní nebolo sporné, že obvyklým pobytom maloletej boli Spojené štáty americké, ani to, že bola neoprávnene premiestnená svojím otcom v júni 2018 na územie Slovenskej republiky, kde je toho času neoprávnene zadržiavaná. Rovnako nebolo sporné, že maloletá je dieťaťom do 16. roku veku, že navrhovateľka sa s jej neoprávneným premiestnením nezmierila a návrh podala v lehote 1 roka od neoprávneného premiestnenia. Podmienky pre podanie návrhu na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu v zmysle Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého 25. októbra 1980 v Haagu (ďalej len „Haagsky dohovor“) boli teda v celom rozsahu splnené. Opakovane pripomínala súdu prvej inštancie, že takzvané návratové konanie podľa Haagskeho dohovoru je konaním len o tom, či došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa z krajiny jeho obvyklého pobytu a ak áno, o nariadení jeho návratu. Prvou základnou vadou napadnutého rozhodnutia je, že súd prvej inštancie sa pri svojom procesnom postupe nedržal princípov a pravidiel takzvaných návratových konaní, ale svojím postupom de facto vykonal konanie o opatrovníckych právach mal. N. E. E., aj keď de iure rozhodol iba o nenariadení návratu. Táto právomoc súdu prvej inštancie neprislúchala. Ďalšou základnou vadou napadnutého uznesenia je skutočnosť, že súd prvej inštancie bez ďalšieho automaticky vychádzal z domnienky, že nie je možný návrat maloletej do krajiny obvyklého pobytu spolu s otcom. Tento predpoklad súd použil aj napriek tomu, že Veľvyslanectvo USA v SR sa vo veci možnosti návratu otca maloletej do USA nevyjadrilo tak, že by tento návrat otca maloletej bol a priori nemožný alebo vylúčený. Súd si však bez ďalšieho aj napriek zneniu verbálnej noty veľvyslanectva osvojil tvrdenia otca, že jeho návrat do USA nie je možný a v celom ďalšom konaní skúmal už iba okolnosti toho, že maloletá by sa mala do USA vrátiť bez otca a aké by to mohlo mať na ňu následky. Súd prvej inštancie tak prejudikoval rozhodnutie imigračných úradov USA, ktoré mu absolútne neprináleží a následne viedol celé konanie aj dokazovanie jedným smerom a jednostranne. Táto vada postupu súdu má podľa jej názoru za následok nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia súdu, pre ktoré toto rozhodnutie nemôže obstáť. Na základe tejto prejudikcie súd vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré je podľa jej názoru neprimerané povahe a účelu návratového konania, ktorého cieľmi podľa Haagskeho dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané a zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch. Takýmto excesívnym dôkazom je predovšetkým znalecké dokazovanie z odboru psychológie detí a dospelých, ktoré už v priebehu konania na súde prvej inštancie namietala. K vypracovanému znaleckému posudku PhDr. R. Č. č. 78/2019 z 12.7.2019 mala námietky, na ktorých zotrváva, pretože považuje posudok za jednostranný, neobjektívny, spracovaný bez účasti a vyšetrenia navrhovateľky a matky maloletej bez možnosti pozorovať ich vzájomné vzťahy, citovú blízkosť s maloletou a objektívne preveriť otázku, kto je pre maloletú skutočnou primárnou vzťahovou osobou a z akých dôvodov. Navyše znalecký posudok obsahuje niektoré zjavné nesprávnosti ako je tvrdenie, že otec vytvára primeraný priestor pre vzťah maloletej a matky, keď bolo zrejmé, že od júna 2018 do marca 2019 otec neumožnil žiaden kontakt maloletej s matkou a starou matkou, resp. nedostatočne objasnené otázky ako je konštatovanie, že na matku sa maloletá javí byť menej naviazaná a na domácnosť starej matky sa nejaví byť naviazaná vôbec, čo je neštandardné vzhľadom na fakt, že v oboch domácnostiach v minulosti dlhý čas žila a aj po presťahovaní k otcovi udržiavala blízke vzťahy. Znalkyňa, súd, ale aj kolízny opatrovník sa zameriavali na preverenie, ako by na maloletú vplývalo potencionálne odlúčenie od otca, ale nikto sa nevenoval otázke, aký dopad na maloletú bude mať, resp. by malo dlhodobé odlúčenie od matky, pričom práve rola matky je pre maloletú do jej budúcnosti mimoriadne dôležitá. Nikto nezameral svoju pozornosť na otázku, kto v súčasnosti je pre maloletú materským vzorom, aký je vzťah otca maloletej k jeho vlastnej matke, teda starej matke z otcovej strany, ktorú maloletá taktiež ani raz nespomenula, aj keď s ňou momentálne žije v spoločnej domácnosti, čo vo svetle vlastného vyjadrenia otca, že doposiaľ nemal žiaden vážnejší citový vzťah, skôr prechodné známosti telesného charakteru vzbudzuje opodstatnené obavy, v akom prostredí sa bude v maloletej jej ženská stránka osobnosti, rola ženy a matky, formovať. V ďalšom vyjadrila názor, že kolízna opatrovníčka si v tomto konaní neplnila dôsledne svoju úlohu chrániť a zastupovať záujmy maloletého dieťaťa, ale od počiatku vystupovala s vopred stanovenou stratégiou - ponechať maloletú na Slovensku. I samotné správanie sa kolíznych opatrovníčok malo ďaleko od objektívneho výkonu funkcie kolízneho opatrovníka, keďže hraničilo až s urážlivými vyjadreniami na adresu navrhovateľky a matky maloletej. Ďalej uviedla, že množstvo záverov súdu prvej inštancie odôvodňujúcich rozhodnutie nevychádza zo záverov dokazovania, ale iba z ničím nepodložených tvrdení otca maloletej, predovšetkým o tom, že navrhovateľka neustále podávala na otca vymyslené podnety, finančne ho zruinovala, snažila sa nahradiť maloletej matku, matka maloletej sa o maloletú nedokáže v súčasnosti postarať, resp. má obmedzenú schopnosť sa o ňu starať a otec sa nemá v USA kam vrátiť, keďže domáca, u ktorej býval sa odsťahovala do Kostariky a podobne. Tieto nepodložené tvrdenia otca ostali po námietkach a vysvetleniach z jej strany len v rovine tvrdenia proti tvrdeniu a nemožno na nich založiť odôvodnenie rozhodnutia. Zotrváva na tom, že súd mal v tomto konaní riešiť iba otázku, či sú splnené podmienky pre návrat maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu a táto krajina ako jediná má následne právo rozhodovať o opatrovníckych právach maloletej. Súd svojím rozhodnutím zabránil Spojeným štátom americkým uplatňovať svoju jurisdikciu v opatrovníckych veciach nad maloletou, pričom dôvody, pre ktoré tak urobil, neboli dostatočné. Rozhodnutia Ústavného súdu SR či ESĽP, na ktoré súd v odôvodnení svojho uznesenia poukazuje, nie sú pre situáciu maloletej podľa jej názoru použiteľné, nakoľko v tomto konaní nebola preukázaná ani intenzita „neznesiteľnej situácie“ uvádzaná v uznesení ani „vážna ujma“ popisovaná v náleze -94.

3. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že naďalej zotrváva na svojich písomných a ústnych vyjadreniach v predmetnej veci. Ako kolízny opatrovník háji najlepší záujem dieťaťa.

4. Otec vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť a pre prípad úspechu si uplatňuje nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za správne, zákonné a spravodlivé. Stotožňuje sa s navrhovateľkou, že v konaní nebolo sporné, že maloletá je jeho dcérou a ona je starou matkou dieťaťa, že maloletá má okrem občianstva USA aj slovenské štátne občianstvo. Je pravdou, že krajinou obvyklého pobytu maloletej boli v čase jej odchodu na Slovensko Spojené štáty americké, zároveň však bolo preukázané, že jej návrat do krajiny obvyklého pobytu by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, resp. by ju inak priviedol do neznesiteľnej situácie, preto podľa jeho názoru súd správne aplikoval ust. čl. 13 písm.b/ Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí a zároveň tak nad záujem starej matky postavil záujem dieťaťa, čím v podstate naplnil aj dikciu čl. 20 Dohovoru. Nemôže súhlasiť s názorom navrhovateľky, že konajúci súd sa nedržal princípov a pravidiel daných Haagskym dohovorom, ale svojím postupom de facto vykonal konanie o opatrovníckych právach mal. N.. Súdy krajín, ktoré ratifikovali Haagsky dohovor sú povinné nielen skúmať, či sú splnené formálne podmienky uvedené v Dohovore, ktorých preukázanie odôvodňuje nariadiť návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, ale zároveň sú súdy povinné skúmať aj existenciu podmienky uvedenej v citovanom čl. 13 Haagskeho dohovoru. Pri samotnom rozhodovaní konajúce súdy musia mať vždy na zreteli v prvom rade záujem maloletého dieťaťa. Táto právomoc súdom jednoznačne prislúcha. V tejto súvislosti dáva do pozornosti predovšetkým to, že v čase premiestnenia maloletej na Slovensko navrhovateľka v skutočnosti nevykonávala starostlivosť o maloletú. Rozsah jej stretávania s maloletou bol rozhodnutím zo dňa 28.6.2018 určený len na 71 dní ročne, čo v podstate len zodpovedá stretávaniu počas každého druhého víkendu. Reálne tak starostlivosť o maloletú vykonával výlučne on. Matka túto starostlivosť nezabezpečovala a ničím mu na jej starostlivosť ani neprispievala. Obdobne mu na starostlivosť o maloletú neprispievala ani navrhovateľka. De facto bola týmto rozhodnutím maloletá zverená do jeho starostlivosť s právom starej matky stretávať sa s ňou počas 71 dní v roku. Aj súd v USA teda bol toho názoru, že takzvanou primárnou vzťahovou osobou k maloletej je on. Táto skutočnosť bola koniec koncov potvrdená aj vykonaným znaleckým dokazovaním. Matka o maloletú počas celého obdobia preukázateľne neprejavuje reálny záujem a nie je ani schopná sa o dcéru postarať a zabezpečiť jej potrebnú starostlivosť, navyše navrhovateľka zrejme zámerne neuviedla, že matku maloletej opakovane hospitalizovali pre jej psychické problémy a dokonca ju aj odsúdili za protizákonné konanie. Navrhovateľka má momentálne 71 rokov a je otázne, či by bola schopná vykonávať starostlivosť o maloletú nepretržite za predpokladu, že by sa o dcéru nemohol starať on. K odchodu z USA bol v podstate donútený okolnosťami predovšetkým z dôvodu, že tam bol nelegálne a nedokázal sa reálne domôcť svojich práv, čo v konaní nebolo rozporované. Keďže prekročil lehotu, počas ktorej bol oprávnený zdržiavať sa v USA, jeho návrat je dnes v podstate nemožný, čo vyplýva aj z ním predložených dokumentov, ako aj z voľne prístupných informácií zverejnených na internete. Opakovane poukazuje na imigračné dokumenty a konštatuje, že z nich je zrejmé, že sa na neho nevzťahuje ani jedna z výnimiek, kedy by mohol požiadať o odpustenie jeho nelegálnej prítomnosti v USA a žiadať víza do USA. Podotýka, že ide o všeobecne známu skutočnosť a nevyvrátili ju ani písomnosti predložené Veľvyslanectvom USA v SR, preto túto skutočnosť nie je možné považovať len za akúsi domnienku, ako uvádza navrhovateľka v odvolaní. Taktiež nejde o prejudikovanie rozhodnutia imigračných úradov, keďže ide o relatívne známy fakt. Navyše nejde len o otázku udelenia víz, ale aj o ďalšie okolnosti, ako napríklad možnosť bývania, zamestnania a podobne, ktoré majú všetky významný vplyv na zabezpečovanie starostlivosti o maloletú, pričom vzhľadom na tieto okolnosti je vyriešenie všetkých otázok vo vzťahu k jeho osobe v USA veľmi neisté až nemožné. Rovnako nemôže súhlasiť s tvrdením navrhovateľky, že vykonané znalecké dokazovanie je excesívnym dôkazom, práve naopak, aj Ústavný súd SR ( a ), ktorý reflektuje judikatúru ESĽP konštatovaním, že vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu a toto preskúmanie musia náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach a najlepší dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade. Z procesného hľadiska sú súdy dokonca povinné konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy, ako to konštatoval ESĽP v rozhodnutí Neulinger a Shuruk vs. Švajčiarsko z 6.7.2010. Vzhľadom na uvedené nemožno považovať postup súdu prvej inštancie za nezákonný. Pokiaľ ide o znalecký posudok vyhotovený v rámci tohto konania, bol podľa neho vypracovaný objektívne a nezaujato. Pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že nikto sa nevenoval otázke, aký dopad na maloletú by malo dlhodobé odlúčenie od matky, k tomu poukazuje na to, že ani počas pobytu maloletej v USA matka nezabezpečovala starostlivosť o maloletú a maloletá si k nej v podstate ani nestihla vytvoriť normálny plnohodnotný vzťah. Matka sa s maloletou stretávala v podstate len sporadicky. Ako to konštatovala znalkyňa v posudku, väzba maloletej na matku sa javí ako idealizovaná, pravdepodobne ako psychická obrana v záujme zachovania svojej integrity. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že matka má dve maloleté deti, pričom ani o jedno sa nestará. Už táto skutočnosť sama osebe mnoho vypovedá o jej zodpovednosti, schopnosti postarať sa o dieťa a zabezpečiť jej primerané podmienky pre všeobecný rozvoj. Za absolútne scestné a účelové považuje preto tvrdenie, že existujú opodstatnené obavy, v akom prostredí sa bude v maloletej jej ženská stránka osobnosti, rola ženy a matky formovať, nakoľko on vo veku 31 rokov nemal vážnejší citový vzťah, skôr iba prechodné známosti telesného charakteru. Podľa jeho názoru samotné jeho konanie je dostatočným dôkazom toho, že je schopný dcére poskytnúť pokojné zázemie a všestranný rozvoj, čo v konečnom dôsledku konštatuje aj znalkyňa v bode 2 záveru znaleckého posudku, čím neguje uvedené tvrdenia navrhovateľky. Na druhej strane je toho názoru, že práve v prostredí matky, ktorá sa doposiaľ nebola schopná postarať ani o jedno svoje dieťa by mohlo dôjsť k nesprávnemu formovaniu osobnosti maloletej. To, že sa kolízna opatrovníčka zasadzovala za vykonanie znaleckého dokazovania, v žiadnom prípade nemôže znamenať, že si neplnila svoju úlohu chrániť záujmy maloletého dieťaťa, práve naopak. Kolízna opatrovníčka za prvoradý považovala práve záujem maloletej bez ohľadu na to, či boli alebo neboli splnené podmienky na návrat dieťaťa, rešpektujúc citovaný čl. 13 Haagskeho dohovoru. Podotýka, že navrhovateľka zaujatosť kolíznej opatrovníčky napriek jej údajným neobjektívnym vyjadreniam v priebehu konania nenamietala. Navrhovateľka ďalej tvrdí, že súd vychádza iba z ničím nepodložených tvrdení o tom, že sa snažila nahradiť maloletej matku atď., tu však poukazuje na to, že uvedené skutočnosti v priebehu konania neboli vôbec rozporované. V rozpore s názorom navrhovateľky má za to, že citovaná judikatúra ÚS SR a ESĽP je aplikovateľná aj v danom prípade a súd prvej inštancie správne aplikoval ust. čl. 13 Haagskeho dohovoru, kedy v súlade s Dohovorom o právach dieťaťa na prvé miesto dal záujem dieťaťa, ktorý je nadradený nielen záujmom rodičov a starých rodičov, ale aj záujmom jednotlivých štátov rozhodovať o opatrovníckych právach k dieťaťu.

5. Navrhovateľka v odvolacej replike uviedla, že v celom rozsahu zotrváva na svojich vyjadreniach, argumentoch a dôkazoch. Nemôže súhlasiť s účelovým tvrdením otca, že bolo preukázané, že návrat do krajiny obvyklého pobytu by dieťa vystavil fyzickej a duševnej ujme, pretože nič takéto v konaní preukázané nebolo. Tak otec, ako aj kolízna opatrovníčka sa týmto spôsobom vyjadrovali len na základe hypotézy, že návrat otca možný nie je. Rovnako tak aj záver znalkyne PhDr. Č. bol vytvorený iba na tomto hypotetickom základe. Súd nemôže rozhodovať v konaní na základe hypotéz, akokoľvek pravdepodobných, ale iba na základe faktov podporených vykonaným dokazovaním. Otec sa vo vyjadrení snaží navodiť dojem, ako by návrat maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu mal byť len záujmom starej matky. Celé toto konanie sa týkalo záujmu maloletej na tom, aby o jej živote rozhodovali orgány krajiny, ktorá je jej obvyklým pobytom. Otec sa tiež snaží vyvolať dojem, že len čl. 13 Haagskeho dohovoru má byť tým jediným, ktorý chráni záujem dieťaťa. Ona zdôrazňuje, že celý Haagsky dohovor bol prijatý práve preto, aby chránil najlepší záujem maloletých detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené z krajiny ich obvyklého pobytu na ich návrate a na tom, aby o právach k nim rozhodoval ten súd, pod ktorého jurisdikciu patria. Argumenty otca poukazujúce na jej vek vníma ako nekorektné, s diskriminačným podtónom. Účelové sú aj tvrdenia otca týkajúce sa zdravotného stavu a starostlivosti matky o maloletú, či jej údajného odsúdenia, keďže nič z toho nebolo pred súdom prvej inštancie preukázané a ostalo len v rovine nepodložených tvrdení otca. Tvrdenie o protizákonnom konaní matky pritom predkladá otec, ktorý sa na území USA preukázateľne zdržiaval nezákonne viac ako rok, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov tak urobil. Otec ničím nepreukázal, že sa o legalizáciu svojho pobytu v USA skutočne snažil, že využil všetky dostupné možnosti. Poukazovať preto na údajné protizákonné konanie matky, keď on sám sa dlhodobo protizákonne zdržiaval v USA a následne protizákonne premiestnil maloletú na Slovensko vyznieva nepatrične a nemožno naň prihliadať. Absurdné je tvrdiť, že o maloletú nebude v USA riadne postarané, keďže je všeobecne známe a aj z dokumentov predložených spolu s návrhom bolo preukázané, že systém starostlivosti súdov o maloletých je v oboch krajinách veľmi podobný. Tvrdenia otca vo vyjadrení teda nie sú dostatočným dôkazom o tom, že návrat maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu spolu s otcom nie je možný, a preto nie je ani v odvolacom konaní možné vychádzať z tohto tvrdenia ako z preukázaného faktu. Na podporu svojich tvrdení a dôkazov pripája aj žiadosť podľa Haagskeho dohovoru, ktorú pripravila jej americká právna zástupkyňa v čase pred začatím tohto konania. Vzhľadom na uvedené je presvedčená, že jej odvolaniu je potrebné v odvolacom konaní vyhovieť.

6. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

7. Konania o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní sa prejednávajú a rozhodujú podľa (ďalej len „“).

8. Podľa na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

10. Podľa článku 1 ods. 2 SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

11. Podľa článku 1 písm. a) Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. prijatého Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného 25.10.1980, ktorý pre Slovenskú republiku vstúpil v platnosť 1.2.2001 (ďalej len ,r“) predmetom tohto Dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí neoprávnene premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte.

12. Podľa článku 3 Haagskeho dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

13. Podľa článku 5 písm. a) Haagskeho dohovoru opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.

14. Podľa článku 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.

15. Podľa článku 13 Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

16. Podľa článku 14 Haagskeho dohovoru pri hodnotení, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu podľa článku 3, môžu justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu bezprostredne prihliadnuť na právny poriadok štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj na súdne alebo správne rozhodnutia bez ohľadu na to, či boli v štáte obvyklého pobytu formálne uznané alebo nie, aj bez osobitného konania, ktorého účelom je dôkaz cudzieho práva alebo uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré by sa inak muselo uplatniť.

17. Podľa článku 19 Haagskeho dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.

18. Podľa článku 20 Haagskeho dohovoru návrat dieťaťa podľa článku 12 možno odmietnuť, ak by to nepripúšťali základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd dožiadaného štátu.

19. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle zásad vyplývajúcich z a bez nariadenia pojednávania podľa a contrario a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

20. Súd prvej inštancie správne aplikoval na predmet konania, ktorým je rozhodovanie o návrate maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu a v zmysle jeho článku 3 správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, existenciu opatrovníckeho práva a neoprávneného premiestnenia dieťaťa, pričom so záverom, ku ktorému dospel, sa plne stotožňuje aj odvolací súd. Splnenie podmienok pre konanie o návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, ako aj ustálenie miesta obvyklého pobytu dieťaťa, existencie opatrovníckeho práva, ako i záver o neoprávnenom premiestnení dieťaťa na územie Slovenskej republiky neboli v konaní sporné a v konečnom dôsledku sa s nimi stotožňuje i odvolateľka.

21. Súd prvej inštancie ďalej správne zameral dokazovanie na zistenie výnimiek z povinnosti navrátiť dieťa do krajiny obvyklého pobytu vyplývajúcich z článku 13 a článku 20 Haagskeho dohovoru a to, či návratu maloletého dieťaťa nebránia okolnosti, ktoré by zakladali hrozbu jeho vystavenia fyzickej, prípadne duševnej ujmy alebo privedenia do neznesiteľnej situácie alebo to nepripúšťajú základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd dožiadaného štátu. Uvedený postup je plne v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej napokon vychádza i judikatúra Ústavného súdu SR. Okrem judikatúry, na ktorú poukázal súd prvej inštancie v bode 100. odôvodnenia rozsudku odvolací súd dopĺňa ďalšiu judikatúru ESĽP, predovšetkým jeho rozsudok vo veci Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku, v ktorom vyslovil, že návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a podobnej povahy. Dohovor nemožno vykladať vo vákuu, ale je potrebné v zmysle článku 31 ods. 3 písm.c/ Viedenského dohovoru o zmluvnom práve (1969) brať zreteľ na každé príslušné pravidlo medzinárodného práva použiteľné vo vzťahoch medzi stranami (odkaz na rozsudok Streletz, Kessler a Krenz proti Nemecku). Pozitívne záväzky, ktoré článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na ochranu súkromného a rodinného života) ukladá štátom, pokiaľ ide o opätovné zlúčenie rodičov s deťmi, je potrebné vykladať s ohľadom na Dohovor o právach dieťaťa a (odkaz na rozsudok Maire proti Portugalsku). ESĽP je oprávnený preskúmať postup vnútroštátnych súdov, a to najmä to, či tieto súdy pri uplatňovaní a výklade ustanovení Haagskeho dohovoru zachovali záruky v zmysle Dohovoru, najmä článok 8 (odkaz na rozsudok Bianchi proti Švajčiarsku). V tejto oblasti je rozhodujúcou otázkou to, či bola dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi protichodnými záujmami, teda záujmami dieťaťa, oboch rodičov a verejného poriadku v rámci priestoru na voľnú úvahu danú štátom v takýchto veciach (odkaz na rozsudok Maumousseau a Washington proti Francúzsku), pričom je však potrebné mať na pamäti, že prvoradý je najlepší záujem dieťaťa (odkaz na rozsudok Gnahore proti Francúzsku). Za „záujmy dieťaťa“ sú primárne považované dva z nich, a to zachovanie väzieb s rodinou, pokiaľ sa nepreukáže, že takéto väzby sú nežiaduce a možnosť vyvíjať sa v zdravom prostredí (Elsholz proti Nemecku a Maršálek proti Českej republike). Najlepšie záujmy dieťaťa z hľadiska osobného rozvoja závisia od množstva individuálnych okolností, najmä veku a stupňa zrelosti dieťaťa, prítomnosti alebo neprítomnosti rodičov, prostredia, v ktorom žije a jeho skúseností. Ak je aplikovateľný , navrátenie dieťaťa nemožno nariadiť automaticky alebo mechanicky, čo vyplýva z toho, že z povinnosti navrátiť dieťa bolo uznaných viacero výnimiek (najmä článok 12, 13 a 20) na základe posúdenia osobnosti dieťaťa a prostredia, v ktorom žije. Z toho vyplýva, že je na súde, ktorý vec prerokúva, aby prijal konkrétny postoj k veci (opäť odkaz na Maumousseau a Washington proti Francúzsku). Úloha posúdenia najlepších záujmov dieťaťa v každom jednotlivom prípade je preto daná predovšetkým vnútroštátnym orgánom, ktoré majú často výhodu priameho styku s dotknutými osobami. Na ten účel je im daný určitý priestor na voľnú úvahu, ktorý však podlieha európskemu dohľadu, keď ESĽP preskúmaval v zmysle Dohovoru rozhodnutia, ktoré prijali tieto orgány pri výkone uvedenej právomoci (odkaz napríklad na Hokkanen proti Fínsku, Kutzner proti Nemecku, Tiemann proti Francúzsku a Nemecku, Bianchi proti Švajčiarsku a Carlson proti Švajčiarsku). Okrem toho musí ESĽP zabezpečiť, aby rozhodovací proces vedúci k prijatiu napadnutých opatrení vnútroštátnymi súdmi bol spravodlivý a umožnil dotknutým osobám v celom rozsahu predložiť ich prípad, preto musí overiť, či vnútroštátne súdy vykonali dôkladné preskúmanie celkovej rodinnej situácie a celého radu faktorov, najmä vecnej, citovej, psychologickej, materiálnej a medicínskej povahy a vyvážili a primerane posúdili jednotlivé záujmy každej osoby s neustálym záujmom na určení toho, čo by bolo najlepším riešením pre unesené dieťa v súvislosti so žiadosťou o jeho navrátenie do krajiny pôvodu (opäť odkaz na Maumousseau a Washington proti Francúzsku).

22. Súd prvej prvej inštancie sa v rámci dokazovania zjavne zaoberal zistením všetkých okolností konkrétneho prípadu v zmysle vyššie citovanej judikatúry, ktorá je pre neho záväzná a ani odvolací súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odklon, resp. by vylučovali aplikovateľnosť tejto judikatúry. Vzhľadom na uvedené je odvolacia argumentácia navrhovateľky vo vzťahu k vykonaniu podľa nej excesívneho dokazovania zjavne neopodstatnená.

23. Vo vzťahu k námietkam odvolateľky k znaleckému posudku PhDr. R. Č. č. 78/2019 z 12.7.2019 odvolací súd zdôrazňuje, že znalecké dokazovanie je možné nariadiť len na zistenie skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti, a to v rozsahu potrebnom pre preukázanie rozhodujúcich skutočností vzhľadom na konkrétny predmet konania, resp. otázku, ktorú je potrebné vyriešiť v súvislosti s meritórnym rozhodnutím vo veci. Súd prvej inštancie stanovil otázky znalcovi v súlade s predmetom prebiehajúceho konania za účelom zistenia výnimiek, pre ktoré súd nenariadi návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, predovšetkým pokiaľ ide o článok 13 písm.b/ Haagskeho dohovoru. Pokiaľ ide o hodnotenie tohto dôkazu je potrebné uviesť, že súd nie je oprávnený posudzovať znalecký posudok z hľadiska odborných záverov, pretože k tomu nemá požadované odborné znalosti. Na druhej strane nemusí akceptovať závery znalca, ak tieto nezodpovedajú skutkovým zisteniam, resp. sú v rozpore so zásadami logiky, prípadne prekračujú rámec odborného posúdenia. Odborné závery môžu byť spochybnené len preukázaným nedostatkom zadováženia podkladov pre znalca v priebehu znaleckého skúmania či nevierohodnosťou teoretických východísk, ktorými znalec odôvodnil svoje závery, nespoľahlivosťou metód použitých znalcom či nedostatkami v spôsobe vyvodzovania záverov znalca. V prejednávanom prípade však nie je možné dospieť k odôvodnenému záveru, že znalkyňa nemala dostatok podkladov pre vypracovanie znaleckého posudku, nakoľko mala k dispozícii celý súdny spis, vyšetrila dieťa, ako aj otca v súlade so zameraním znaleckého dokazovania, a to zistenia eventuálnych prekážok brániacich návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu na základe konkrétneho skutkového stavu, ktorý vyplynul z výpovedí navrhovateľky, ako aj otca vo vzťahu k okolnostiam zabezpečovania starostlivosti o dieťa pred neoprávneným premiestnením a po jeho neoprávnenom premiestnení, čo je v súlade s požiadavkou dôkladného preskúmania celkovej rodinnej situácie a celého radu faktorov, najmä vecnej, citovej, psychologickej, materiálnej a medicínskej povahy vyplývajúcej z vyššie uvedenej judikatúry ESĽP. Spôsob vyšetrenia a použité diagnostické metódy sú v kompetencii výberu znalca, nie vyšetrovanej osoby či účastníkov konania bez príslušnej odbornej znalosti. Z posudku napokon nevyplýva žiaden rozpor záverov s vyšetrovacou časťou a ani rozpor so zásadami logiky, znalkyňa neprekročila ani rámec odborného posúdenia a nevyjadrovala žiadne závery vo vzťahu k usporiadaniu rodinných vzťahov dieťaťa, resp. k meritu prejednávanej veci, preto aj odvolací súd vyhodnotil znalecký posudok ako objektívny a hodnoverný. Pokiaľ navrhovateľka namieta údajné zjavné nesprávnosti v zisteniach znalkyne, je potrebné uviesť, že znalecký posudok bol vypracovaný ku dňu psychologického vyšetrenia účastníkov 4.7.2019, kedy už 3 mesiace prebiehal kontakt maloletej so starou matkou, ako aj matkou dieťaťa telefonicky, nehovoriac o tom, že stará matka navštívila dieťa v mieste jeho terajšieho pobytu. Pokiaľ ide o údajne nedostatočne objasnené otázky a to, že podľa záverov znalkyne sa maloletá javí byť menej naviazaná na matku a na domácnosť starej matky sa nejaví byť naviazaná vôbec, čo považuje navrhovateľka za neštandardné vzhľadom na fakt, že v oboch domácnostiach v minulosti dlhý čas žila, je potrebné uviesť, že podľa výpovedí samotnej navrhovateľky matka zabezpečovala starostlivosť o maloletú len v dojčenskom veku, následne starostlivosť zabezpečovala stará matka za participácie otca a od januára 2017 bola dá sa povedať vo výlučnej osobnej starostlivosti otca s upraveným stykom so starou matkou a matkou, kde je potrebné zdôrazniť, že styk matky s dieťaťom sa mohol uskutočňovať len za prítomnosti tretej osoby, teda pod dohľadom. I samotná navrhovateľka potvrdila, že matka maloletej mala psychické problémy, v dôsledku čoho nemohla zabezpečovať starostlivosť o dieťa, čo bolo v konečnom dôsledku zdrojom konfliktov medzi ňou a matkou dieťaťa, matka bola istý čas bezdomovkyňa, potom bývala u svojho otca, ktorý zomrel a má i ďalšie dieťa, syna, ktorý je rovnako zverený do osobnej starostlivosti otca, pričom s týmto dieťaťom sa vôbec nestýka. Napokon tieto skutočnosti boli zrejme i dôvodom vydania nového rodičovského plánu v roku 2017, kedy 100% rozhodovaciu právomoc k dieťaťu získal otec maloletej, ako aj podstatný výchovný čas. V tejto súvislosti nie je možné prehliadnuť ani skutočnosť, že záujem matky o dieťa absentuje a je skôr umelo vytváraný navrhovateľkou, čo na druhej strane odvolací súd nehodnotí ako negatívnu snahu navrhovateľky, skôr naopak, ako snahu zabezpečiť dieťaťu starostlivosť zo strany oboch rodičov. Faktom však ostáva, ako správne konštatovala znalkyňa, že z dôvodu nedostatku doterajšej starostlivosti o dieťa zo strany matky je primárnou vzťahovou osobou pre dieťa otec a vzťah k matke je v podstate len idealizovaný. Z uvedeného konštatovania znalkyne vyplýva i ďalší zásadný fakt a to, že otec dieťa negatívne neovplyvňuje vo vzťahu k matke a ani starej matke. V kontexte vyššie uvedeného je preto argumentácia navrhovateľky bezdôvodná, i pokiaľ poukazuje na dôležitosť role matky v živote dieťaťa, ktorú rolu si matka v doterajšom živote dieťaťa zjavne neplnila. Navrhovateľka v konaní nepreukázala ani zlepšenie stavu matky dieťaťa, ktorá trpí psychickým ochorením, ktoré jej spôsobuje i ďalšie životné ťažkosti, pričom nemožno opomenúť ani skutočnosť, že nebola to matka dieťaťa, ale stará matka, ktorá sa domáha návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, že matke nebolo doporučené, aby sa zúčastnila konania vo veci návratu do krajiny obvyklého pobytu, pretože jej prítomnosť by spôsobila zmätok (vyjadrenie navrhovateľky o odporúčaní orgánov v USA) a napokon i rozhodnutie Dištriktového súdu okresu Garfield Colorado č. z 27.6.2018 o nariadení týkajúceho sa návrhu opatrení na predchádzanie únosu, ktorým sa nariaďuje odovzdanie dieťaťa do starostlivosti starej matky, ktorá bude mať jediná rozhodovaciu autoritu, matka bude mať rodičovský čas, ako bolo určené v súčasnom rodičovskom pláne a otec bude mať rodičovský čas len počas dňa pod dozorom licencovaného profesionála v oblasti duševného zdravia alebo osoby schválenej starou matkou s tým, že súd usmerňuje orgány činné v trestnom konaní, aby v prípade, ak orgán presadzovania práva Spojených štátov alebo akékoľvek štátu Spojených štátov príde do kontaktu s dieťaťom, je mu nariadené vynútené dodržanie súdneho príkazu na nútený výkon, od ktorého sa vyžaduje, aby vykonal také ďalšie kroky, ako považuje za vhodné v súlade s orgánom presadzovania práva, aby pomáhal pri vykonávaní akejkoľvek nápravy, ktorá sa môže vykonať alebo dosiahnuť podľa Haagskeho dohovoru o ochrane práv dieťaťa. Nariadenie ostáva platné, kým sa strany nedostavia pred súd a nebudú zavedené ďalšie nariadenia, alebo kým nedôjde k oslobodeniu dieťaťa, alebo keď dieťa dosiahne vek 18 rokov, alebo keď bude toto nariadenie pozmenené, zrušené, vyhlásené za neplatné alebo nahradené súdom s jurisdikciou v súlade s § 14 - 13 - 201 a § 14 - 13 - 203 C.R.S.. Rozhodnutie obsahuje poučenie o tom, že porušujúca strana, ktorá by toto nariadenie porušila sa vystavuje občianskym a trestným postihom.

24. Nakoľko cieľom Haagskeho dohovoru je obnoviť pôvodný stav pred neoprávneným premiestnením, a teda zabezpečiť navrátenie dieťaťa pod pôvodnú jurisdikciu, je nevyhnutné z hľadiska skúmania výnimiek z povinnosti navrátenia dieťaťa posúdiť všetky individuálne okolnosti cez prizmu najlepšieho záujmu dieťaťa z hľadiska jeho osobného rozvoja, veku a stupňa zrelosti dieťaťa, prítomnosti alebo neprítomnosti rodičov dieťaťa, prostredia v ktorom žilo a malo by sa do neho navrátiť, ako aj skúseností dieťaťa, materiálne podmienky, citové a psychologické aspekty vývoja dieťaťa. Súd rozhodujúci o návrate maloletého dieťaťa nerozhoduje o opatrovníckych právach, avšak musí primerane vyvážiť a posúdiť jednotlivé záujmy každej zainteresovanej osoby, avšak neustále prihliadajúc na to, čo by bolo najlepším riešením pre unesené dieťa, a teda čo je v jeho najlepšom záujme.

25. Vzhľadom na závery znaleckého dokazovania, ako aj vzhľadom na vôľu maloletej prejavenú pred kolíznym opatrovníkom a následne aj v rámci výsluchu na súde, keď maloletá podmieňuje svoj návrat do krajiny obvyklého pobytu prítomnosťou otca počas jej eventuálneho pobytu v krajine obvyklého pobytu, bolo tiež povinnosťou súdu zistiť možnosti otca zabezpečovať nielen doprovod, ale aj starostlivosť o maloletú v krajine jej obvyklého pobytu. V konaní nebolo sporné, že otec sa na území USA zdržiaval nelegálne od konca roku 2012, rovnako nebolo sporné, že počas celého obdobia participoval na výchove dieťaťa, ako aj jeho materiálnom zabezpečení, že matka na materiálnom zabezpečení dieťaťa neparticipovala minimálne od účinnosti nového rodičovského plánu z roku 2017 a rovnako nebolo sporné, že vo veci starostlivosti o maloletú prebehli viaceré konania na súde iniciované tak otcom, ako aj navrhovateľkou, starou matku dieťaťa, pričom ani navrhovateľka nepoprela iniciovanie konania vo veci údajného fyzického napadnutia dieťaťa a nevyvrátila tvrdenia otca, že ho to stálo nemalé finančné prostriedky, rovnako nepoprela, že bez súhlasu otca požiadala o vydanie cestovného pasu maloletej, dokonca túto skutočnosť zatajila i súdu. Odvolaciemu súdu takto nie je zrejmé, aké skutočnosti, ktoré mala údajne vyvrátiť vo vzťahu k tvrdeniam otca mala na mysli, keď v odvolacom konaní tvrdí, že súd vychádzal výlučne len z ničím nepodložených tvrdení otca, ktoré vyvrátila. V ďalšom je potrebné uviesť, že vzhľadom na všeobecne známu imigračnú politiku USA a vzhľadom aj na všeobecné konštatovania Veľvyslanectva Spojených štátov amerických vo vzťahu k žiadosti súdu ohľadne možnosti otca získať víza na vstup do USA, aby mohol vykonávať spoločné opatrovnícke a rodičovské práva vo vzťahu k maloletej, ktoré poukázalo len na všeobecne platné predpisy s tým, že nemožno vopred prejudikovať žiadosť o víza alebo vysloviť nejaké záruky, ktoré by sa týkali pravdepodobných výsledkov prípadnej žiadosti o víza, súd prvej inštancie nemohol dospieť k inému záveru len, že návrat otca do USA je s najväčšou pravdepodobnosťou nemožný, čo však nie je možné považovať za prejudikovanie rozhodnutia imigračných úradov, ako namieta navrhovateľka v odvolaní. V tejto súvislosti však odvolací súd považuje za potrebné podotknúť, že ani zo strany navrhovateľky neboli poskytnuté žiadne záruky, ktoré by otcovi umožňovali zabezpečiť pobyt dieťaťa v krajine obvyklého pobytu, jediné čo ponúkla je, že mu umožní kontakt s dieťaťom. I z uvedeného vyjadrenia navrhovateľky v kontexte rozhodnutia súdu obvyklého pobytu z 27.6.2018 č. 2014DH298 o prijatí nariadení týkajúcich sa opatrení na predchádzanie únosu je zjavné, že dieťa by bolo už pri vstupe do USA odtrhnuté od základnej vzťahovej osoby, ktorou je pre neho otec, bolo by odovzdané do výlučnej starostlivosti navrhovateľky až do času, kým by sa účastníci opäť nedostavili pred súd (žiadna lehota na dostavenie sa pred súd z uvedeného rozhodnutia nevyplýva) s tým, že otec by mohol byť v kontakte s dieťaťom len počas dňa a pod dozorom licencovaného profesionála v oblasti duševného zdravia alebo osoby schválenej starou matkou (navrhovateľkou), pričom únos dieťaťa podlieha občianskym a trestným postihom. Z uvedeného teda možno vyvodiť, že pokiaľ by aj otec mal možnosť vstúpiť na územie USA, bol by ihneď trestne stíhaný pre únos dieťaťa, starostlivosť o dieťa by v podstate zabezpečovať samostatne nemohol, nehovoriac o potrebe zabezpečenia jeho bývania a dostatku financií na živobytie, ktoré skutočnosti vo svojom súhrne bez akýchkoľvek pochybností znamenajú duševné, ale i fyzické strádanie, neistotu a stratu akejkoľvek stability, čo možno hodnotiť ako existenciu vážneho nebezpečenstva vystavenia dieťaťa fyzickej alebo duševnej ujme hraničiacej až s neznesiteľnou situáciou. Odvolací súd takto dospel k záveru, že nariadenie návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu bez poskytnutia primeraných záruk pre zabezpečenie pobytu otca v USA za účelom zabezpečenia starostlivosti o dieťa by bolo v rozpore s najlepším záujmom maloletého dieťaťa, ako aj v rozpore s článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo vzťahu k zabezpečeniu práva na ochranu súkromného a rodinného života mal. N. E..

26. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvej inštancie podľa ako vecne správne potvrdil, podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa stotožnil s jeho odôvodnením a v súlade s ods. 3 tohto ustanovenia sa vysporiadal s podstatnou argumentáciou odvolateľky.

27. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s , nakoľko nezistil žiadne výnimočné okolnosti, pre ktoré by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania niektorému z účastníkov.

28. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dovolanie nie je prípustné ( ).