Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_12Co-43-2022.pdf
PDF · 165.97 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/43/2022
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X, XXX XX E., 2/ F. A. G. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, XXX XX E., 3/ H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XX, XXX XX E., a 4/ B. E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, XXX XX E., zastúpených Mgr. Oliverom Kristom, advokátom so sídlom Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, proti žalovanému: KOOCHOV, spol. s r.o., so sídlom Lukov Dvor 72, 949 01 Nitra, IČO: 34 129 669, zastúpenému Nagy & Nagy s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Kukučínova 8, 940 01 Nové Zámky, IČO: 53 582 268, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 17C/72/2009-672 zo dňa 28.10.2021 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II. III., IV., V., VI. vo veci samej a vo výrokoch VII., VIII. o trovách konania z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. výrokom konanie v časti o zaplatenie sumy vo výške 5.616,43 eura zastavil. Výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 39,69 eura spolu s úrokom z omeškania ročne vo výške - vo výške 8,50 % ročne zo sumy 4,75 eura od 26.05.2007 do zaplatenia, - vo výške 10,5 % ročne zo sumy 7,89 eura od 01.01.2008 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 7,89 eura od 01.01.2009 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 7,89 eura od 01.01.2010 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 7,89 eura od 01.01.2011 do zaplatenia,
- vo výške 9,00 % ročne zo sumy 5,54 eura od 01.01.2012 do 13.09.2012, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu. Výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 39,69 eura spolu s úrokom z omeškania ročne vo výške - vo výške 8,50 % ročne zo sumy 4,75 eura od 26.05.2007 do zaplatenia, - vo výške 10,5 % ročne zo sumy 7,89 eura od 01.01.2008 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 7,89 eura od 01.01.2009 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 7,89 eura od 01.01.2010 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 7,89 eura od 01.01.2011 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 5,54 eura od 01.01.2012 do 13.09.2012, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu. Výrokom IV. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 65,03 eura spolu s úrokom z omeškania ročne: - vo výške 8,50 % ročne zo sumy 7,36 eura od 26.05.2007 do zaplatenia, - vo výške 10,5 % ročne zo sumy 12,21 eura od 01.01.2008 do zaplatenia,
- vo výške 9,00 % ročne zo sumy 12,21 eura od 01.01.2009 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 12,21 eura od 01.01.2010 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 12,21 eura od 01.01.2011 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 8,81 eura od 01.01.2012 do 13.09.2012, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu. Výrokom V. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4/ sumu 65,03 eura spolu s úrokom z omeškania ročne: - vo výške 8,50 % ročne zo sumy 7,36 eura od 26.05.2007 do zaplatenia, - vo výške 10,5 % ročne zo sumy 12,21 eura od 01.01.2008 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 12,21 eura od 01.01.2009 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 12,21 eura od 01.01.2010 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 12,21 eura od
01.01.2011 do zaplatenia, - vo výške 9,00 % ročne zo sumy 8,81 eura od 01.01.2012 do 13.09.2012, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu. Výrokom VI. súd žalobu vo zvyšku zamietol. Výrokmi VII. a VIII. priznal žalovanému voči žalobcom 1/ až 4/ náhradu trov konania v rozsahu 94 %, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím.
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali voči žalovanému zaplatenia sumy 39.285,95 eura právnym titulom bezdôvodného obohatenia. Uviedli, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci L., katastrálne územie I. M., zapísaných na liste vlastníctva (LV) č. XXXX ako parcela č. 3696/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1761 m2, parcela č. 3696/10 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 841 m2, parcela č. 3696/12 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 835 m2, parcela č. 3696/13 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 834 m2, parcela č. 3696/14 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 843 m2 a parcela č. 3696/16 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 844 m2, ktoré žalovaný pôvodne užíval na základe nájomnej zmluvy zo dňa 31.07.2002 s dojednanou výškou nájomného v sume 56.000,- Sk. Keďže žalovaný neuhradil v dojednanej lehote dve po sebe splatné platby za nájom, oni vypovedali zmluvu listom doručeným žalovanému dňa 08.02.2006. Následne so súhlasom súdu zmenili žalobu dňa 18.06.2014 tak, že predmetom sporu je zaplatenie sumy vo výške 66.539,74 eura s príslušenstvom. Prípisom zo dňa 30.10.2018 vzali žalobu v časti zaplatenia sumy 5.617,43 eura späť, a teda predmetom sporu zostala suma 60.923,31 eura; o úprave petitu súd rozhodol na pojednávaní dňa 02.06.2020. Prvým rozsudkom č. k. 17C/72/2009-500 zo dňa 14.12.2016 súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 69,48 eura s úrokom z omeškania ročne vo výške 8,5 % zo sumy 18 eura od 01.01.2008 do zaplatenia, vo výške 10,5 % zo sumy l8 eura od 01.01.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % zo sumy 18 eura od 01.01.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % zo sumy 7,15 eura od 01.01.2011 do 26.05.2011, vo výške 9 % zo sumy 8,33 eura od 28.03.2012 do 13.09.2012 do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet žalobcu a vo zvyšku žalobu zamietol. V rozsudku vtedy konštatoval, že žalovaný v danom období užíval nehnuteľnosti bez zmluvy a v dôsledku toho došlo k bezdôvodnému obohateniu na jeho strane; pri určení výšky vychádzal zo znaleckého posudku podľa alternatívy I., a to podľa výpočtu 1 %, čo predstavovalo celkovú sumu 96 eura za sporné obdobie od 26.05.2007 do 14.09.2012. Na základe odvolania žalobcov odvolací súd uznesením č. k. 12Co/189/2017-52 zo dňa 28.02.2018 tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že súd prvej inštancie ustáli, čo všetko je predmetom konania s ohľadom na naposledy pripustenú zmenu žaloby, o takejto žalobe žalobcov nanovo rozhodne tak, že posúdi otázku vydania bezdôvodného obohatenia za žalované obdobie od 26.05.2007 do 14.09.2012 spolu s uplatneným príslušenstvom a výrokmi rozsudku vyčerpá celý obsah žaloby. V novom rozhodnutí uvedie predmet konania zodpovedajúci zmenenej žalobe a v prípade čo i len čiastočného vyhovenia žalobe uvedie vo výroku rozsudku, ktorému žalobcovi (vo výroku súd prvej inštancie totiž vtedy priznal uvedenú sumu nevedno ktorému „žalobcovi“, pozn. odvolacieho súdu), či im všetkým, pohľadávku voči žalovanému priznáva v nadväznosti na ustanovenie § 512 Občianskeho zákonníka a nové rozhodnutie odôvodní tak, aby bolo dostatočne presvedčivé.
3. Právny zástupca žalobcov prípisom zo dňa 17.09.2018 upravil petit žaloby tak, aby žalovaný žalobcom uhradil nájomné za rok 2006 v dohodnutej výške 1.858,86 eura spolu s úrokom z omeškania ročne 6 % od 16.01.2006 do zaplatenia. Zároveň žiadal vydať bezdôvodné obohatenie od 26.05.2007 do 31.12.2007 (5910 m2 x 2,0623 eura/m2): 365 x 220 dní = 7.346,30 eura a úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 7.346,30 eura od 01.01.2008 do zaplatenia, bezdôvodné obohatenie od 01.01.2008 do 31.12.2008 vo výške 5910m2 x 2,0623 eura /m2 = 12.188,19 eura a úrok z omeškania 10,5 % zo sumy 12.188,19 eura od 01.01.2009 do zaplatenia, bezdôvodné obohatenie od 01.01.2009 do 31.12.2009 vo výške 5910 m2 x 2,0623 eura /m2 =12.188,19 eura a úrok z omeškania 9 % zo sumy 12.188,19 eura od 01.01.2010 do zaplatenia, bezdôvodné obohatenie od 01.01.2010 do 31.12.2010 vo výške 5910 m2 x 2,0623 eura/m2 = 12.188,19 eura a úrok z omeškania 9 % zo sumy 12.188,19 eura od 01.01.2011 do zaplatenia, bezdôvodné obohatenie od 01.01.2011 do 31.12.2011 vo výške 5910 m2 x 2,0623 eura / m2 = 12.188,19 eura a úrok z omeškania 9 % zo sumy 12.188,19 eura od 01.01.2012 do zaplatenia, bezdôvodné obohatenie od 01.01.2012 do 13.09.2012 (257 dní) vo výške (5910 m2 x 2,0623 eura/m2) : 356 dní) x 257 dní = 8.581,82 eura a úrok z omeškania 8,75 % zo sumy 8.581,82 eura od 14.09.2012 do zaplatenia. Túto zmenu petitu súd pripustil na pojednávaní dňa 02.06.2020.
4. Žalobcovia tvrdili, že v roku 2010 bolo urobené späťvzatie časti žaloby z titulu bezdôvodného obohatenia ešte predchádzajúcim právnym zástupcom. Podľa zákona je nájomné splatné vždy rok dozadu a keď sa nájomná zmluva vypovedala v r. 2006, tak nájomné sa malo uhradiť v r. 2007, pričom
bezdôvodné obohatenie sa môže priznať 2 roky späť a nájomné zo zmluvy sa môže požadovať 3 roky späť. Nájomné bolo požadované za rok 2006 v dohodnutej výške 1.858,86 eura, čo je zhruba 56.000 Sk; táto suma bola žalobcom zaslaná poštou, avšak žalobcovia si to neprevzali. K rozšíreniu žaloby došlo o sumu 40.304,49 eura a predmetné čiastky sú uplatňované z titulu bezdôvodného obohatenia za čas od 01.01.2008 do 13.09.2012, kedy došlo k prechodu užívania novým užívateľom. K čiastočnému spävzatiu došlo preto, že na LV bola ako podielová spoluvlastníčka zapísaná B. C., ktorej výmera bola uplatnená v žalobe, ale ona účastníčkou sporu nebola a o túto výmeru sa zmenšil aj uplatnený nájom. V časti rozdielu v sume 5.617,43 eura preto navrhli konanie zastaviť. Žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností a v zmysle § 139 Občianskeho zákonníka z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne. Z tohto titulu čo sa týka bezdôvodného obohatenia spoločnej veci sú oprávnení všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne a nie je možné, aby sa spoluvlastník domáhal bezdôvodného obohatenia pripadajúceho na jeho podiel; žiaden z nich nie je oprávnený domáhať sa iba svojho podielu.
5. Žalovaný poukazoval na to, že žalobcovia viackrát menili svoju žalobu. Podľa neho nie je možné hovoriť o nájomnom, lebo nájomná zmluva bola ešte v r. 2006 ukončená výpoveďou žalobcov zo dňa 08.02.2006. Podľa žalovaného výšku bezdôvodného obohatenia nemožno určiť s ohľadom na výšku nájomného zo zaniknutej zmluvy. On žalobcom zaplatil nájomné v zmysle zmluvy v plnej výške 56.000 Sk, ktorú však oni odmietli prevziať. Keďže v čase rozhodovania prvoinštančného súdu nebol zákon v tomto smere jednoznačný, bol vyhotovený znalecký posudok č. 7/2015 zo dňa 12.12.2015, z ktorého súd pri rozhodovaní dňa 14.12.2016 správne vychádzal. Pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia treba vychádzať z alternatívy I. tohto znaleckého posudku tak, ako to v prvom rozsudku urobil súd prvej inštancie; navrhol rozhodnutie „ponechať“. Podiely žalobcov na nehnuteľnostiach vedených v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre kat územie I. M. nie sú rovnaké a ani ich nároky nemôžu byť rovnaké. Naposledy upravený petit žaloby je zmätočný a nevykonateľný. Zároveň poukázal na novelu zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, platnú od mája 2018, s tým, že v § 10 ods. 2 je určená výška nájomného pre prípady, kde je poľnohospodársky pozemok zastavaný poľnohospodárskou stavbou, kde je nájomné minimálne dvojnásobok obvyklého nájomného, čo je v danom prípade 92,72 eura za hektár. V tomto konaní sa posudzuje obdobie r. 2007 až r. 2012, a preto treba vychádzať už z vykonaného znaleckého posudku a z jeho alternatívy I. Upravený petit je vzhľadom na to nevykonateľný, preto navrhol žalobu zamietnuť.
6. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní konštatoval, že medzi stranami sporu bola uzavretá dňa 31.07.2002 nájomná zmluva a jej predmetom boli pozemky, zastavané plochy bez stavieb uvedené na LV č. XXXX katastrálne územie L. 2, a to parcela č. 3696/12 vo výmere 835 m2, parcela č. 3696/3 vo výmere 3563 m2, parcela č. 3696/13 vo výmere 834 m2, parcela č. 3696/10 vo výmere 841 m2, parcela č. 3696/16 vo výmere 644 m2 a parcela č. 3696/14 vo výmere 2908 m2, čiže celková výmera prenajatých zastavaných plôch bola 9675 m2. Pozemky a betónová plocha poľa bodu 1. predmetnej zmluvy boli nájomcovi prenajaté na podnikateľskú činnosť; budovy nachádzajúce sa na pozemkoch sú vo vlastníctve žalovaného. V bode IV. bola dohodnutá výška nájomného 56.000 Sk ročne a toto bolo splatné jednou splátkou k 15.01. príslušného roka poštovou poukážkou na účet žalobcu 4/. Nájom bol dohodnutý na dobu neurčitú od podpísania zmluvy a mohol byť skončený dohodou strán alebo výpoveďou ktorejkoľvek strany. V prípade hrubého porušenia zmluvy ako napríklad neplatenie nájomného bol prenajímateľ oprávnený dať nájomcovi okamžitú výpoveď. Listom zo dňa 30.10.2006 žalobcovia vyzvali žalovaného na zaplatenie dlžného nájomného za 10 mesiacov roka 2006, na zaplatenie dlžného nájomného za posledné 3 roky, t. j. od 01.01.2004 do 31.12.2006 vo výške 535.464 Sk. Listom zo dňa 10.02.2006 potom nájom vypovedali s odôvodnením, že nájomné za rok 2006 nebolo k 15.01.2006 v súlade so zmluvou uhradené a tým došlo k hrubému porušeniu zmluvy; zároveň vyzvali žalovaného na okamžitú úhradu dlžného nájomného.
7. Súd prihliadal na stanovisko Slovenského pozemkového fondu (SPF), podľa ktorého je požadovaná výška neadekvátna, resp. neúmerne vysoko stanovená. SPF totiž u nájomných subjektov, ktoré využívajú zastavané plochy a nádvoria na poľnohospodárske účely, uplatňuje nájomné vo výške 2,5 % z hodnoty bonity pozemku na danej parcele, resp. pri väčšom rozsahu v danom katastrálnom území. Predmetné pozemky a stavby na nich vybudované sa nachádzajú v zastavanom území obce L., časť N. F., v časti pôvodného Štátneho majetku Lukov Dvor. Parcely sú zapísané na LV č. XXXX, ktorých podieloví spoluvlastníci sú H. I. vo veľkosti X/XX-XX, E. C. vo veľkosti X/XX-XX, B. C. a G. C. vo veľkosti po X/XX-XXX. Ďalej na LV č. X. XXXX parc. č. 3696/39, parc. č. 3699/23, parc. č. 3699/24,
parc. č. 3699/51, ktorých podieloví spoluvlastníci sú B. C. a B. C., každý v podiele 1/3-iny. Účel užívania objektov na dotknutých parcelách je nasledovný: Na parcele č. 3696/3 sú vybudované spevnené plochy betónové s vypadaným povrchom, ktoré slúžili a slúžia na prístup k objektom a ako manipulačné plochy okolo pôvodných skladov obilia. Na parcele č. 3696/10 je vybudovaný pôvodný obilný sklad, v termíne obhliadky bol otvorený a bol tam uskladnený triedený štrk a piesok. Na parcele č. 3696/12 je vybudovaný pôvodný obilný sklad a v termíne obhliadky tam bola uskladnená kukurica. Na parcele č. 3696/13 je vybudovaný pôvodný obilný sklad, v termíne obhliadky tam bola uskladnená kukurica. Na parcele č. 3696/354 je trávnatý porast s náletom kríkov a ďalej štrková cesta. Na parcele č. 3696/39 je asfaltová prístupová cesta. Na parcele č. 3699/23 je vybudovaný obilný sklad a pri obhliadke tam boli uskladnené poľnohospodárske stroje. Na parcele č. 3699/24 je spevnená betónová plocha a trávnaté plochy so štrkovým posypom. Na parcele č. 3699/51 sú trávnaté plochy so štrkovým posypom.
8. Súd vykonal znalecké dokazovanie znalcom A. D. O., ktorý mal určiť všeobecnú hodnotu nájmu poľnohospodárskej pôdy ako aj zastavaných plôch a nádvorí za obdobie od 26.05.2007 až do vyhotovenia znaleckého posudku. Znalec v alternatíve a) stanovil výšku nájomného za pozemky podľa § 10 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z., v alternatíve b/ stanovil výšku nájomného za pozemky podľa vyhlášky č. 254/2010 Z. z. a tretím spôsobom bolo stanovenie všeobecnej hodnoty pozemkov podľa metódy polohovej diferenciácie. Výška nájomného za pozemky podľa § 10 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z. bola určená podľa bonity pôdy, teda podľa kódu BPEJ, v sume 18 eur za jeden rok, čiže v čase od 26.05.2007 do 31.12.2007 ide o 220 dní, a teda výška nájmu za r. 2007 je 11 eur, za roky 2008, 2009, 2010, 2011 šlo o sumu po 18 eur a za rok 2012 v dobe od 01.01.2012 do 14.09.2012, čo je 257 dní, predstavuje výška nájmu 13 eur, čiže celková výška nájmu za obdobie od 26.05.2007 až do 14.09.2012 je 96 eur. Znalec podľa spôsobu SPF s použitím ceny pôdy podľa BPEJ 2,5 % vychádzal z predložených nájomných zmlúv uzavretých medzi žalovaným a SPF, kde výška nájomného za dobu od 26.05.2007 až do 14.09.2012 bola 234 eur. Použitím priemernej ceny pôdy na spôsob SPF bola podľa znalca výška nájmu za dobu od 26.05.2007 do 14.09.2012 v sume 191 eur. Znalec v znaleckom posudku postupoval aj podľa druhej alternatívy - nájomného za pozemky podľa vyhl. č. 254/2010 Z. z. a určil výšku nájmu za r. 2007 v dobe od 26.05.2007 do 31.12.2007 za 220 dní v sume 5.830 eur, za rok 2008 vyrátal sumu 11.100 eur, za rok 2009 sumu 17.400 eur, za rok 2010 sumu 6.300 eur, za rok 2011 sumu 6.200 eur a za rok 2012 v dobe od 01.01.2012 do 14.09.2012 za 257 dní sumu 5.120 eur, čiže celková výška nájmu za dané obdobie od 26.05.2007 do 14.09.2012 by predstavovala 41.950 eur.
9. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal najmä z ustanovenia § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“ alebo „Civilný sporový poriadok“), § 451 ods. 1, 2, § 456 a § 671 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Výška plnenia za užívanie cudzej veci (pozemku) bez právneho dôvodu sa odvodzuje od prospechu, ktorý získal obohatený, a ten je povinný vydať všetko, čo sám získal. Bezdôvodným obohatením nie je preto akýkoľvek prospech, ktorý by mohol vlastník prenajatím veci dosiahnuť, ale len ten prospech, o ktorý sa na úkor vlastníka iný subjekt užívaním jeho veci obohatil. Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je peňažitá čiastka, ktorá odpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie veci, a v prípade nájmu sa táto náhrada porovnáva s obvyklou hladinou nájomného. Ak je v daných pomeroch výška obvyklého nájomného závislá aj na účele a spôsobe užívania, musí súd prihliadnuť na to, ako ten, kto sa týmto spôsobom obohatil, vec skutočne užíval a aké nájomné by za takéto užívanie veci bol nútený za normálnych okolností platiť. Užívanie pozemku má majetkovú hodnotu a obohatenie spočívajúce v užívaní cudzieho pozemku nemožno vrátiť v naturálnej podobe. Treba preto vychádzať z ustanovenia § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa musí vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením, a ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí byť poskytnutá peňažná náhrada. Je nepochybné, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil, keď užíval pozemok patriaci žalobcovi, za ktorú by obvykle platil nájomné odvíjajúce sa od účelu a spôsobu užívania pozemkov. Predmetom dokazovania bolo teda určenie výšky sumy predstavujúcej bezdôvodné obohatenie žalovaného.
10. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie poukázal aj na ustanovenie § 1 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj „zákon o nájme“), podľa ktorého nájomná zmluva o nájme pozemku na poľnohospodárske účely sa spravuje ustanoveniami osobitného predpisu o nájomnej zmluve, ak tento zákon neustanovuje inak; rovnako sa to vzťahuje na podnájom. Výška nájomného je spravidla dohodnutá v nájomnej zmluve a ak dohodnutá nie je (resp.
nájomná zmluva vôbec nebola uzavretá), nájomca je povinný platiť nájomné obvyklé v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania. Občiansky zákonník upravuje splatnosť nájomného podľa toho, či ide o nájomné z poľnohospodárskych a lesných pozemkov, ktoré sa platí polročne dozadu, 1. apríla a 1. októbra, t. j. za uplynulý polrok, alebo či ide o nájomné z ostatných nájmov, ktoré sa platí mesačne dozadu. Podľa § 1 ods. 2 zákona o nájme pozemok na účely tohto zákona je taký pozemok, ktorý je poľnohospodárskou pôdou alebo časť tohto pozemku, pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely od 24.06.1991, ako aj iný pozemok prenechaný na poľnohospodárske účely alebo časť tohto pozemku; ustanovenia osobitného predpisu tým nie sú dotknuté. Podľa § 10 ods. 1 zákona o nájme na vznik zmluvy o nájme pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku sa vyžaduje dohoda o výške nájomného alebo o spôsobe jej určenia, pričom výška nájomného je najmenej 1 % z hodnoty poľnohospodárskej pôdy určenej podľa osobitného predpisu (§ 43 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb.).
11. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vychádzal z toho, že po čiastočnom späťvzatí žaloby vo výške 5.617,43 eura predmetom sporu zostalo zaplatenie sumy 60.922,31 eura, ktorá pozostávala z nároku na nájomné za rok 2006 vo výške 1.858,86 eura spolu so 6% úrokom z omeškania a z vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 59.066,45 eura spolu s príslušným úrokom z omeškania z titulu užívania nehnuteľností žalovaným bez právneho dôvodu od 26.05.2007 do 13.09.2012. Zároveň konštatoval, že uplatnený nárok bol dôvodný len čiastočne. Žalobcovia tvrdili, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností; podľa LV č. XXXX sú nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve H. I. a E. C. po 9/24-tín a v podielovom spoluvlastníctve B. C. a G. C. po 3/24-tiny a zároveň podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa na LV č. XXXX sú B. C. a G. C. v podiele po 1/3- ine. V konaní nebolo sporné, že k ukončeniu nájomnej zmluvy došlo výpoveďou žalobcov ku dňu 15.02.2006. Tiež nebolo sporné, že žalovaný predmetné nehnuteľnosti užíval aj ďalej, bez nájomnej zmluvy a za toto užívanie nič neplatil. Žalovaný užíval pozemky žalobcov zastavané stavbami na poľnohospodárske účely, ktoré boli takto klasifikované do 24.06.1991. Spornou medzi stranami zostala výška bezdôvodného obohatenia u žalovaného v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, najmä či je potrebné vychádzať zo všeobecnej právnej úpravy - vyhlášky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku alebo je potrebné vychádzať zo špeciálneho právneho predpisu, ktorým je zákon o nájme a súvisiaca vyhláška č. 38/2005 Z. z. o určení hodnoty pozemkov a porastov na nich na účely pozemkových úprav.
12. Podľa odôvodnenia rozsudku súd vychádzal zo znaleckého posudku znalca A. D. O., z alternatívy č. I. bod 6 - určenie výšky bezdôvodného obohatenia podľa § 10 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z., a to podľa spôsobu využívaného Slovenským pozemkovým fondom použitím ceny podľa BPEJ - 2,5 %. Takto súd postupoval z dôvodu, že v zmysle § 10 ods. 1 zákona o nájme na vznik zmluvy o nájme pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku sa vyžaduje dohoda o výške nájomného alebo o spôsobe jej určenia, pričom výška nájomného je najmenej 1 % z hodnoty poľnohospodárskej pôdy určenej podľa osobitného predpisu (zákon č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, ktorý odkazuje na vyhlášku Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 38/2005 Z. z. o určení hodnoty pozemkov a porastov na nich na účely pozemkových úprav, ďalej aj „vyhláška č. 38/2005 Z. z.“). Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 38/2005 Z. z. hodnota pozemku, ktorý tvorí poľnohospodársku pôdu a ostatnú plochu, sa určuje podľa bonitovaných pôdnoekologických jednotiek a príslušných sadzieb uvedených v prílohe č. 1 vyhlášky. Bonitovanou pôdnoekologickou jednotkou (BPEJ) je kvalifikačný a identifikačný údaj vyjadrujúci kvalitu a hodnotu produkčnoekologického potenciálu poľnohospodárskej pôdy na danom stanovišti. Súd pri použití tejto alternatívy vychádzal z podkladov zistených v znaleckom posudku, t. j. že stavebné objekty na predmetných parcelách boli vybudované zhruba v r. 1972 a slúžili pre poľnohospodársku výrobu, teda na poľnohospodárske účely, keďže stavby na pozemkoch boli vybudované do 24.06.1991, pričom žalovaný predmetné nehnuteľnosti ako aj stavby nachádzajúce sa na nich užíval za účelom poľnohospodárstva a je podnikateľom v oblasti poľnohospodárstva. Podľa vyjadrenia SPF na dopyt znalca v rokoch 2007 až 2012 bola v lokalite N. F. u nájomcu stanovená výška nájmu 1,50 %, resp. 2,50 %. Podľa nájomnej zmluvy uzavretej medzi SPF ako prenajímateľom a KOOCHOV, spol. s r.o., ako nájomcom zo dňa 12.11.2007 výška nájomného bola 1,5 % z priemernej ceny pôdy za prenájom poľnohospodárskej pôdy, ostatných a vodných plôch a za prenájom zastavaných plôch a nádvorí bola dohodnutá výška nájomného 2,5 % z priemernej ceny pôdy. V znaleckom posudku znalec uviedol, že pri zohľadnení BPEJ vo výške 2,5 % výška nájomného bola za rok 1.762,71 eura x 2,5 %= 44,07 /5910 m2 /rok = 0,00746 eura/m2/rok je 0,225 eura/m2/ rok, čo je 44
eur za rok. Súd urobil záver, že takúto sumu nájmu možno považovať za cenu obvyklého nájomného v prípade užívania pozemkov na poľnohospodárske účely. Keďže nejde o dohodnuté nájomné, žalobcovi patrí nárok len vo výške vyplývajúcej z vyššie uvedených ustanovení, a ak sa strany dohodnú na vyššej výške nájomného, je to ich výlučná vôľa.
13. Vzhľadom na to, že žalovaný ako dlžník má splniť dlh viacerým veriteľom, ide podľa § 512 ods. 1 Občianskeho zákonníka o delený záväzok. Pri delenom záväzku je každý z viacerých veriteľov oprávnený požadovať alebo každý z viac dlžníkov zaviazaný plniť len určitú časť (podiel) celého záväzku. Žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností a súd mal za to, že nejde o solidárny záväzok; ide totiž o spoločný záväzok s deliteľným plnením, a preto vo výroku rozsudku zaviazal žalovaného zaplatiť každému žalobcovi bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce jeho podielu k predmetným nehnuteľnostiam. K argumentácii žalobcov, že žalovaný ako dlžník môže plniť ktorémukoľvek zo žalobcov ako veriteľov, súd uviedol, že každý zo žalobcov má samostatnú pohľadávku vyplývajúcu z listu vlastníctva a veľkosti jeho podielu, pričom žalobcovia nepreukázali, že by medzi nimi bola dohoda ohľadom plnenia spočívajúca v tom, že žalovaný môže splniť ktorémukoľvek z nich. Výšku bezdôvodného obohatenia bolo teda potrebné určiť v pomere k veľkosti podielu žalobcov s tým, že dlh dlžníka voči každému z veriteľov teda žalobcov zanikne samostatným plnením svojho podielu na dlhu.
14. Znalec v znaleckom posudku stanovil výšku nájomného za jeden rok v sume 1.762,71 eura za celkovú výmeru 5.910 m2. K nehnuteľnostiam vo výmere 4.373m2 ( 1761m2 + 824m2 +17m2 + 835m2 + 102m2) to bola suma 1.303,54 eura, pričom k tejto výmere mali žalobcovia 3/, 4/ podiel po 9/24 a žalobcovia 1/, 2/ mali podiel po 3/24. K nehnuteľnostiam vo výmere 1.537m2 (387m2 + 835m2 + 250m2 + 65m2) v sume 459,17 eura mali žalobcovia 1/, 2/ podiel po 1/3. Čo sa týka výmery 4.373m2, ktorá predstavuje sumu 1.303,54 eura, z toho podiel vo veľkosti 9/24 činí 12,25 eura (1303,54 : 100 x 2,5 %= 32,58 eura a z toho 9/24 je 12,25 eura). Podiel vo veľkosti 3/24 zo sumy 1.303,54 eura predstavuje sumu 4,073 eura (v 1303,54 : 100 x 2,5 % je 32,58 eura a z toho 3/24 je 4,073 eura). Podiel vo veľkosti 1/3 zo sumy 459,17 eura predstavuje sumu vo výške 3,82 eura (459,17 eura : 100 x 2,5% = 11,479 a z toho 1/3 je 3,82 eura). Žalobcom 1/, 2/ teda vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia u každého vo výške 39,69 eura vzhľadom na veľkosti podielov 3/24 + 1/3. Výpočet: 3/24=4,07 x 4 roky (2008, 2009, 2010, 2011) čo je 16,28 eura, plus k tomu alikvotná časť za 220 dní vo výške 2,45 eura, čo je za čas od 26.05.2007 do 31.12.2007 (3,827 : 365 dní x 220 dní = 2,30 eura), a následne alikvotná časť za 257 dní vo výške 2,86 eura, a to za čas 01.01.2012 do 13.09.2012 (4,07 : 365 dní x 257 dní = 2,86 eura). Výpočet: 1/3= 3,82 x 4 roky (2008, 2009, 2010, 2011) čo je 13,12 eura, plus k tomu alikvotná časť za 220 dní vo výške 2,30 eura, čo je za čas od 26.05.2007 do 31.12.2007 a následne alikvotná časť za 257 dní vo výške 2,86 eura, a to za čas 01.01.2012 do 13.09.2012. Priznaná suma celkovo predstavuje čiastku 39,69 eura, a to suma za podiel 3/24, a to 16,28 eura + 2,45 eura + 2,86 eura = 21,54 eura a k tomu nárok na podiel vo veľkosti 1/3, a to 13,12 eura + 2,30 eura + 2,86 eura = 18,1 eura, čiže celkovo čiastku 21,54 eura + 18,1 eura = 39,69 eura. Za dobu od 26.05.2007 do 31.12.2007 (3/24 + 1/3) je alikvotná časť 2,45 eura + 2,30 eura = 4,75 eura, za jeden rok 2008, 2009, 2010, 2011 (4,07 eura + 3,82 eura = 7,89 eura), za dobu od 01.01.2012 do 13.09.2012 je alikvotná časť 2,86 eura + 2,68 eura = 5,54 eura.
15. Z dôvodu, že žalovaný užíval nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, žalobcom 3/, 4/ vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd zaviazal žalovaného zaplatiť každému z nich sumu 65,03 eura z veľkosti podielu 9/24. Výpočet: 9/24 = 12,217 x 4 roky (2008, 2009, 2010, 2011), čo je 48,86 eura, plus k tomu alikvotná časť za 220 dní vo výške 7,36 eura, čo je za čas od 26.05.2007 do 31.12.2007 (12,217 : 365 dní x 220 dní = 7,36 eura), a následne alikvotná časť za 257 dní vo výške 8,81 eura, a to za čas 01.01.2012 do 13.09.2012 (12,217 : 365 dní x 257 dní = 8,81 eura ), čo celkovo prestavuje sumu 65,03 eura (48,86 eura + 7,36 eura + 8,81 eura). Vzhľadom na to, že pri písaní rozsudku bolo zistené, že došlo k matematickej chybe, a to k chybe pri počítaní (podrobný matematický výpočet bod rozsudku č. 27) súd s odkazom na ustanovenie § 224 CSP opravil výrok rozsudku č. II. a III. a namiesto sumy 36,96 eura správne uviedol sumu vo výške 39,69 eura. Keďže žalobcami uplatnený nárok z bezdôvodného obohatenia predstavoval celkovú čiastku vo výške 60.922,31 eura, pričom predmetná suma pozostávala z uplatnenia nároku na nájomné, a to za rok 2006 vo výške 1.858,86 eura spolu so 6 % úrokom z omeškania a z vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 59.066,45 eura a súd žalobcom priznal len 209,44 eura a žalobu vo zvyšku ako nedôvodnú zamietol.
16. Žalobcovia požadovali aj zaplatenie nájomného za obdobie 2006 vo výške 1.858,86 eura tvrdiac, že podľa zákona je nájomné splatné vždy rok dozadu, a keďže sa nájomná zmluva vypovedala v
roku 2006, tak v podstate nájomné sa malo uhradiť v roku 2007. Žalobcovia nepopreli, že žalovaný im nájomné uhradil poštovou poukážkou, ktoré si nevyzdvihli. Súd konštatoval, že nájom žalobcovia vypovedali písomne zo dňa 10.02.2006 a vo výpovedi požadovali uhradiť neuhradené nájomné za rok 2005. Podľa nájomnej zmluvy žalovaný mal uhrádzať nájomné 56.000 Sk (1.858,85 eura) mesačne, ktoré bolo splatné jednou splátkou k 15.01. príslušného roka. Nájomná zmluva medzi stranami sporu teda zanikla výpoveďou s tým následkom, že žalovaný od tohto obdobia predmetné nehnuteľnosti užíval bez právneho dôvodu, t. j. bez riadne uzavretej zmluvy, a žalobcom vznikol nárok len na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ nájomná zmluva zanikla výpoveďou, je zrejmé, že žalobcovia už nemajú nárok na zaplatenie nájomného za rok 2006, a to z dôvodu, že žalovaný začal nehnuteľnosti užívať bez platnej nájomnej zmluvy, čím na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu a žalobcom vznikol nárok uplatňovať si len vydanie bezdôvodného obohatenia od ukončenia zmluvy, a nie zaplatenie nájomného. Vzhľadom na to súd nárok žalobcov na zaplatenie nájomného za rok 2006 ako nedôvodný zamietol. Žalobcom vznikol nárok na zaplatenie nájomného naposledy za rok 2005, čo žalovaný ani nerozporoval; nárok žalobcov je premlčaný poukazujúc na nájomnú zmluvu, z ktorej vyplýva, že nájomné je splatné jednou splátkou k 15.01. príslušného roka, čo znamená, že nájomné za rok 2005 bolo splatné v roku 2005 a žaloba bola podaná na súd 26.05.2009, teda po márnom uplynutí premlčacej doby.
17. Súd prvej inštancie priznal žalobcom z istiny aj úroky z omeškania s odkazom na ustanovenie § 559 ods. 2 a § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Súd teda žalobcom priznal výšku bezdôvodného obohatenia uvedenú vo výroku rozsudku za dobu od 26.05.2007 do 13.09.2012, pričom žalovaný sa s platením každej splátky za rok dostal do omeškania so splatením svojho dlhu voči žalobcom, a preto je povinný za čas omeškania platiť podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka úrok z omeškania z dlžnej sumy v zákonnej výške podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom vtom čase, pričom výšku úrokov žalobcovi priznal tak, ako to žalobcovia žiadali.
18. O trovách konania súd rozhodol s odkazom na ustanovenie § 262 ods. 1, § 255 ods. 2 a § 262 ods. 2 CSP. V danom prípade súd náhradu trov konania rozdelil. Žalobcovia sa domáhali zaplatenia celkovej sumy 60.922,31 eura (100 %), avšak boli úspešní len v časti 209,44 eura (4 %). Úspech žalovaného bol 96 %, a preto čistý úspech žalovaného je v rozsahu 94 %, ktoré mu súd priznal.
19. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia, ktorí navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnili tým, že súd prvej inštancie im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, ďalej že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a napokon že súd nevykonal navrhnuté dôkazy. Podľa nich súd zamlčal viaceré rozhodujúce skutkové okolnosti, na ktorých bola postavená žaloba, a účelovo ich zmenil, pričom v odôvodnení rozsudku je uvedený len čiastočne právny stav vychádzajúci z iných skutkových a právnych okolností. Súd zamlčal, že v žalobe podanej dňa 26.05.2009, bola výška požadovaného bezdôvodného obohatenia postavená na znaleckom posudku A. B. F. č. 154/2006 zo dňa 02.10.2006, ktorý vypracoval znalec. V ňom bola určená výška nájomného za 1 m2 dotknutých pozemkov na 62,13 Sk (2,0623 eura), na čom oni založili výšku požadovaného bezdôvodného obohatenia. Dňa 21.06.2012 predložili súdu ďalší znalecký posudok číslo 48/2012 znalca A. B. F. zo dňa 25.04.2012, pretože súdom ustanovený znalec doc. N. nepreberal písomnosti zo súdu a ani nezačal pracovať na novom znaleckom posudku. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku uvedené znalecké posudky vôbec nespomenul a zamlčal ich. Tieto skutočnosti mali nadväznosť na rozhodnutie o trovách konania. Na základe zásadnej rozdielnosti medzi znaleckými posudkami predloženými žalobcami a znaleckým posudkom vypracovaným povereným znalcom A. D. O. sa dožadovali výsluchu znalca v tejto veci. Ale súd výsluch znalca odoprel a dovolil mu položiť len otázky, na ktoré on už neodpovedal z dôvodu ukončenia znaleckej činnosti. Na otázky žalobcov teda odpovede neboli dané a tým neboli odstránené rozpory medzi znaleckými posudkami. Súd nevykonal nimi navrhnuté dôkazy na zistenie rozporov medzi znaleckými posudkami, respektíve rozporu o tom, že znaleckým posudkom je možné všeobecnú hodnotu nájmu akéhokoľvek pozemku určiť iba podľa vyhlášky č. 492/2004 Z. z. a stanoviť ju možno len dvomi spôsobmi, a to porovnávaním s už dohodnutými nájmami na porovnateľný majetok v časovej blízkosti, resp. výpočtom podľa vzťahu uvedenom v časti „G“ prílohy č. 3 vyhlášky č. 492/2004 Z. z., kde vstupnými veličinami sú: jednotková všeobecná hodnota pozemku, úroková miera, zaťaženie daňou z príjmu a obdobie predpokladanej návratnosti investície. Poukázali
na dôkaz - list Žilinskej univerzity v Žiline, Ústav súdneho inžinierstva zo dňa 08.07.2010, ktorý bol priamo založený v znaleckom posudku A. D. O. a z ktorého vyplýva, že zatiaľ čo znalecké posudky predložené žalobcami boli vyhotovené v zmysle vyhlášky č. 492/2004 Z. z., znalecký posudok A. O. upravuje akési alternatívne určenie výšky nájmu podľa zákona č. 504/2003 Z. z., v zmysle ktorého sa znalecký posudok vyhotoviť nedá. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a zároveň v odôvodnení rozsudku zamlčal predloženie takýchto znaleckých posudkov žalobcami k žalobe. Takýto postup možno vyhodnotiť ako porušenie ich práva na spravodlivé súdne konanie, a to na jasné a zrozumiteľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie o trovách konania je rovnako chybné a v tomto smere žalobcovia poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 475/2018-31. Rozhodnutie vo veci totiž záležalo od znaleckého posudku, preto súd nemohol rozhodnúť podľa pomeru úspešnosti v konaní, ale v súlade s ustanovením § 255 CSP. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že znalec odpovedal na otázku určenia všeobecnej hodnoty nájmu poľnohospodárskej pôdy ako aj zastavaných plôch a nádvorí tromi alternatívami, no na druhej strane neuviedol rozhodujúcu skutočnosť, a to že znalec pri vypracovaní alternatív znaleckom posudku nepostupoval v zmysle uznesenia súdu zo dňa 07.01.2013 v spojení s opravným uznesením zo dňa 17.10.2014, ale na základe akejsi požiadavky súdu zo dňa 02.04.2013. Znalec A. O. v podaní zo dňa 20.11.2018 totiž na ich dopyt výslovne uviedol, že použitie zákona č. 504/2003 Z. z. v posudku vykonal na základe požiadavky súdu zo dňa 02.04.2013 a v posudku je to uvedené ako I. alternatíva. Ak teda znalec vypracoval alternatívy na základe požiadavky súdu ale mimo jeho uznesenia, tak zo strany súdu išlo o hrubé porušenie procesného postupu a takýto znalecký posudok možno považovať za nezákonný. Pokiaľ teda súd uviedol, že znalec vychádzal pri výpočte nájmu z jeho uznesenia, podľa ktorého mal určiť všeobecnú hodnotu nájmu, toto nie je pravda, lebo znalec postupoval v zmysle akéhosi iného pokynu súdu. Súd zamlčal, že dal znalcovi pokyn mimo svojho uznesenia na vypracovanie posudku aj podľa zákona č. 504/2013 Z. z., a teda ide o odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore so skutkovým a právnym stavom, čo možno považovať za porušenie práv žalobcov na spravodlivý proces. Znalec nedospel k výsledku na základe nezávislého odborného posúdenia, ale na základe pokynu súdu, čo má byť základom pre vypočítanie tejto alternatívy na určenie výšky nájmu. Výpočet alternatívy I. tak nie je možné považovať za výsledok znaleckého dokazovania. Súd v odôvodnení v bode 25. poukázal na znalecký posudok, podľa ktorého pri zohľadnení BPEJ vo výške 2,5 % za rok bola výška nájomného 44 eur, a teda takúto sumu možno považovať za cenu obvyklého nájomného pri užívaní pozemkov na poľnohospodárske účely. Tvrdenie súdu, že za cenu obvyklého nájomného v prípade užívania pozemkov na poľnohospodárske účely možno považovať takú výšku nájmu, akú si stanovuje SPF, možno považovať za absolútne nesprávne, v rozpore so skutkovým a právnym stavom a možno to považovať až za svoju vôľu súdu. Určená suma bezdôvodného obohatenia totiž nebola stanovená na základe odborného posúdenia znalca, ale bola mechanicky prevzatá z podmienok, ktoré si stanovuje SPF vo výške 2,5 % z hodnoty bonity pozemku. Vypočítaná suma nepredstavuje výšku obvyklého nájomného, ale výšku nájomného stanovenú SPF, ktorú znalec prevzal a vynásobil počtom metrov štvorcových. Takto vypočítaná suma bezdôvodného obohatenia nemôže predstavovať obvyklé nájomné, preto je nepravdivá a je v rozpore so skutkovým stavom. Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline v liste zo dňa 08.07.2010 uviedol, že všeobecnú hodnotu pozemku možno určiť až porovnaním s už dohodnutými najmä vín, ktoré boli dohodnuté na porovnateľný majetok v časovej blízkosti a v podmienkach voľnej súťaže. Žalobcovia poukázali ďalej na to, že od roku 2007 do roku 2012 na daniach z pozemkov uhradili spolu takmer 800 eur, zatiaľ čo súd im za celé toto obdobie priznal bezdôvodné obohatenie za neoprávnené užívanie pozemkov len 209,44 eura. Rozhodnutie súdu s uvedeným výsledkom je nezákonné a porušuje práva žalobcov ako vlastníkov pozemkov, pričom ide o zásah do ich základných práv a slobôd vyjadrených v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR právo vlastniť majetok a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na pokojné užívanie majetku. Čo sa týka rozdelenia súdom priznanej sumy tomu - ktorému žalobcovi podľa § 512 Občianskeho zákonníka, toto nie je v súlade s ustanovením § 137 ods. 1 a § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na podielových spoluvlastníkov sa totiž vzťahuje právny režim ustanovenia § 513 Občianskeho zákonníka, pretože títo sú voči dlžníkovi na základe § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnení spoločne a nerozdielne a v žiadnom prípade nejde o delený záväzok. Žalobcovia v závere odvolania navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
20. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že súd vykonal rozsiahle a dostatočné dokazovanie a vykonané dôkazy správne vyhodnotil, správne zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil z právneho hľadiska. Za základ svojho rozhodnutia použil znalecký posudok A. D. O. a z neho
vybral prvú alternatívu. Obdobným spôsobom rozhodovali aj iné krajské súdy, na ktoré vo vyjadrení poukázal. Znalec vychádzal zo správnych právnych predpisov a žalovaný považuje tento znalecký posudok za správny. On namietal premlčanie nároku žalobcov uplatnený za obdobie do 26.05.2007. Žalobcovia v súvislosti s tým čiastočne zobrali žalobu späť, ale následne opätovne žalobu rozšírili a menili ju. Nie je pravda, že im súd znemožnil uskutočňovať im patriace procesné práva a nedošlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Súd vo veci správne rozhodol aj v časti náhrady trov konania, ktorú pomerne rozdelil podľa úspešnosti účastníkov konania. Navrhol preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
21. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a po prejednaní veci rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní postupoval podľa § 470 ods. 1, 2 prvej vety CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
22. Podľa obsahu spisu sa žalobcovia pôvodnou žalobou voči žalovanému domáhali zaplatenia sumy 39.285,95 eura ako aj na náhrady trov konania, a to z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože z ich strany došlo k vypovedaniu nájomnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným dňa 31.07.2002; k výpovedi došlo listom doručeným žalovanému dňa 08.02.2006 pre neuhradenie dvoch po sebe splatných platieb nájomného v dojednanej lehote, pričom pôvodne prenajaté pozemky užíval aj naďalej. Na pojednávaní dňa 21.07.2010 vzali žalobu v časti o zaplatenie sumy vo výške 13.050,70 eura späť a žiadali priznať im sumu vo výške 26.235,25 eura s 9 % úrokom z omeškania ročne od 26.05.2009 do zaplatenia. Prípisom zo dňa 28.03.2014 žalobcovia upravili žalobný návrh a žiadali zaviazať žalovaného, aby im zaplatil sumu 66.539,74 eura s príslušným úrokom z omeškania zo sumy 66.539,74 eura, spolu s úrokom z omeškania vo výške 6 % zo sumy 1.858,86 eura od 01.01.2008 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % zo sumy 7.346,30 eura od 01.01.2008 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 10,5 % zo sumy 12.188,19 eura od 01.01.2009 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 12.188,19 eura od 01.01.2010 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 12.188,19 eura od 01.01.2011 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 12.188,19 eura od 01.01.2012 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 8.581,82 eura od 14.09.2012 až do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. O pripustení tejto zmeny žaloby súd rozhodol na pojednávaní dňa 18.06.2016 a následne vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 17C/72/2009-500 zo dňa 14.12.2016, ktorý bol potom odvolacím súdom zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia prípisom zo dňa 30.10.2018 vzali žalobu v časti zaplatenia sumy vo výške 5.617,43 eura späť a predmetom sporu napokon zostala suma 60.923,31 eura. V ďalšom konaní súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vyššie v bode 1., pričom rozsudok vo výroku I. týkajúcom sa zastavenia konania v časti o zaplatenie sumy vo výške 5.616,43 eura nadobudol v dôsledku absencie odvolania právoplatnosť.
23. Rozhodujúc o odvolaní žalobcov v súčasnom odvolacom konaní, ktorí opätovne navrhovali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, odvolací súd mal na zreteli ustanovenie § 390 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. V tomto prípade však odvolací súd dospel k tomu, že je daný dôvod na opätovné zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie v nadväznosti na dôvody uvádzané Ústavným súdom Slovenskej republiky v náleze č. k. III. ÚS 570/2023-30 zo dňa 21.12.2023. Podľa jeho záverov vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s aplikáciou § 390 CSP v uznesení krajského súdu je potrebné pripomenúť, že cieľom § 390 CSP je zrýchlenie a zefektívnenie súdneho konania. Ak by krajský súd ignoroval alebo bez odôvodnenia nerešpektoval § 390 CSP, predstavoval by jeho postup ústavne neakceptovateľný zásah do základného práva na súdnu ochranu, pretože koliduje
s jeho obsahom v záruke postupu podľa zákona (I.ÚS 451/2022, III.ÚS 379/2017). Opomenutie príkazu, aby krajský súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto opomenutia, by bolo excesom, ktorý zakladá porušenie ústavných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III.ÚS 5/2018). Tieto závery však neposkytujú odpoveď na otázku, či zákaz druhýkrát zrušiť rozsudok okresnému súdu a vec mu vrátiť má absolútnu povahu a či z pravidla podľa § 390 CSP je možné ústavne konformným spôsobom odvodiť výnimku. Pokiaľ však krajský súd dostatočným spôsobom odôvodní, prečo aj druhýkrát zrušil rozsudok okresného súdu, takýto postup môže byť ústavne súladný, a to najmä za podmienky, že uvedie konkrétne skutočnosti, pre ktoré sa domnieva, že s ohľadom na cieľ § 390 CSP je pre spravodlivé rozhodnutie účelnejšie vrátiť vec okresnému súdu; vrátenie veci okresnému súdu musí byť posledná možnosť po tom, čo krajský súd zváži, že jeho rozhodnutie by bolo v danej veci horším riešením. Rozhodnutie okresného súdu musí vykazovať závažné nedostatky a je to tak najmä v prípade, keď je zjavné, že sa okresný súd v rozpore s § 391 ods. 2 CSP nijako nevysporiadal so skorším rozhodnutím krajského súdu a vo svojej podstate opakuje rovnaké odôvodnenie a závery alebo inak úplne ignoruje svoje právomoci súdu prvej inštancie tak, ako vyplývajú z ustanovení zákona.
24. Pokiaľ by podľa záverov Ústavného súdu SR v uvedenom náleze nebolo možné odchýliť sa od § 390 CSP, okresné súdy by mali bezbrehý priestor na neplnenie svojich právomocí s následkom ich faktického prenosu na odvolacie súdy, no predovšetkým s rizikom porušenia iných ústavných práv strán civilného sporu; môže ísť o prípad, že okresný súd aj napriek jasnému príkazu krajského súdu svoje druhé rozhodnutie odôvodní obdobne nedbalo. Krajský súd pritom má zdôvodniť, prečo zrušenie rozsudku a vrátenie veci okresnému súdu je lepším riešením s ohľadom na spravodlivé vyriešenie sporu, a má poukázať na konkrétne nedostatky odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ak toto len rekapituluje závery vykonaných dôkazov bez akejkoľvek snahy o vyhodnotenie ich rozporov, pričom sa zjavne nevysporiada s medzi stranami spornými skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením.
25. Odvolací súd v súčasnom odvolacom konaní bol viazaný dôvodmi odvolania žalobcov, ktorí namietali, že im súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, ďalej že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že súd nevykonal navrhnuté dôkazy. Už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolací súd poukázal na to, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy na základe navrhnutých dôkazov zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa strane znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných mu v civilnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký postup súdu, ktorý znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov, a to aj z hľadiska práv na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
26. Odôvodnenie rozsudku súdu teda musí obsahovať uvedené zákonné náležitosti, t. j. musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyrovnať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť. Ak rozsudok takéto odôvodnenie neobsahuje, potom je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný, v dôsledku čoho dochádza k porušeniu procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v civilnom sporovom konaní. Nepreskúmateľnosť či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia bráni jeho vecnému preskúmaniu a konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho
stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy, najmä pri zachovaní zásady dvojinštančnosti. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva (konkrétne právo účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
27. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vydaný v tomto konaní trpí opätovne podľa názoru odvolacieho súdu podstatnou vadou jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, a to hlavne z tých aspektov, ktoré žalobcovia vo svojom odvolaní opodstatnene namietali. Odôvodňujúca časť rozsudku je nedostatočná, a to najmä v časti posúdenia výšky nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré súd stanovil na podklade jednej z alternatív znaleckého posudku znalca A. O. bez toho, aby zhodnotil a porovnal obsah záverov znaleckých posudkov, ktoré do konania doložili sami žalobcovia na dôkaz opodstatnenosti výšky ich uplatneného nároku. Súd prvej inštancie nielenže závery rozdielnych znaleckých posudkov neporovnal a nezhodnotil a ani sa len nezmienil o tom, že žalobcovia na dôkaz k žalobe predložili súkromný znalecký posudok A. F. a že následne doložili aj znalecký posudok tohto znalca zhodnocujúci ďalšie obdobie užívania pozemkov žalobcov žalovaným. Nie je preto zrejmé, ako súd posúdil závery súkromných znaleckých posudkov, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty žalobcov aj žalovaného, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ani akými myšlienkovými pochodmi sa v uvedených smeroch spravoval. Tiež nie je zrejmé, prečo za podstatné považoval pri rozhodovaní oprieť sa o výšku nájomného, ktoré je použité v prípade nájomných vzťahov uzavieraných so Slovenským pozemkovým fondom, keď v danom prípade nárok žalobcov z titulu nájomného neposúdil, pretože malo ísť o vydanie bezdôvodného obohatenia po uplynutí nájmu, a ako sa vysporiadal s nutnosťou aplikácie zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov s ohľadom na účel upravený v ustanovení § 1 tohto predpisu.
28. Bezdôvodné obohatenie je osobitným právnym dôvodom vzniku záväzkového právneho vzťahu (§ 489 Občianskeho zákonníka) a jeho podstatou je zákonná povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, vydať o tomu, na úkor koho bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne za splnenia určitých predpokladov: a) vznik bezdôvodného obohatenia objektívne merateľného v peňažných jednotkách na strane určitej osoby (obohatený), b) k získaniu majetkového prospechu na strane obohateného došlo na základe právnych skutočností, ktoré sú výslovne uvedené v zákone (§ 451 ods. 2 a § 454 Občianskeho zákonníka), c) vznik majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, ktorá postihuje inú určitú osobu (oprávneného), pričom táto majetková ujma zodpovedá bezdôvodnému obohateniu na strane obohateného, a d) nejde o prípad bezdôvodného obohatenia, keď zákon napriek majetkovému prospechu vznik bezdôvodného obohatenia výslovne neustanovuje. Subjektmi záväzkového právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia sú: ten, na koho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané (oprávnený subjekt), a ten, kto bezdôvodné obohatenie získal (povinný subjekt - obohatený). Týmito subjektmi môžu byť na oboch stranách ako fyzická osoba, tak právnická osoba. Predmetom bezdôvodného obohatenia môžu byť veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktorých hodnotu možno vyjadriť v peniazoch. Týmto hľadiskám má zodpovedať aj odôvodnenie rozsudku súdu.
29. Podľa záverov odvolacieho súdu rovnako ani v súčasnosti z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je jasné, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s tým, ktorým dňom bol vlastne ukončený nájomný vzťah strán sporu v zmysle uzavretej nájomnej zmluvy, a to najmä vo vzťahu k ustanoveniu § 6 zákona č. 504/2003 Z. z., a teda ako sa vysporiadal s nárokom žalobcov na zaplatenie sumy 1.858,86 eura s príslušenstvom, ktorý považoval za premlčaný na podklade námietky premlčania vznesenej žalovaným v jeho vyjadrení zo dňa 20.02.2019 (v spise na č. l. 585-586) a ktorý považoval za uplatnený ako nájomné za r. 2005 (bod 32. odôvodnenia), čo je v rozpore s prednesmi žalobcov, ktorí si tento nárok uplatňovali za rok 2006.
30. Žalobcovia namietali aj to, že súd im mal priznať žalovanú sumu spoločne a nerozdielne, ako to s odkazom na ustanovenie § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka požadovali. Odvolací súd vo svojom predchádzajúcom uznesení poukázal na to, že v prvom rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný je povinný zaplatiť danú sumu žalobcovi. V konaní však nevystupoval len jeden žalobca, ale žalobu podali štyria žalobcovia ako fyzické osoby, a teda z výroku rozsudku nebolo zrejmé, ktorému
zo žalobcov vlastne súd uvedenú sumu priznal. Odvolací súd s ohľadom na uvedené dospel vtedy k tomu, že odvolanie žalobcov bolo opodstatnené a celý napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom súd prvej inštancie mal v ďalšom konaní ustáliť, čo všetko je predmetom konania s ohľadom na naposledy pripustenú zmenu žaloby, o takejto žalobe žalobcov nanovo rozhodnúť po posúdení otázky vydania bezdôvodného obohatenia za žalované obdobie od 26.05.2007 do 14.09.2012 spolu s uplatneným príslušenstvom a výrokmi rozsudku vyčerpať celý obsah žaloby. Zároveň odvolací súd poukázal na to, že v prípade čo i len čiastočného vyhovenia žalobe súd uvedie vo výroku rozsudku, ktorému žalobcovi, či im všetkým, pohľadávku voči žalovanému priznáva v nadväznosti na ustanovenie § 512 a nasl. Občianskeho zákonníka, a nové rozhodnutie mal odôvodniť dostatočne presvedčivo so splnením všetkých náležitostí vyžadovaných ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Zároveň s ohľadom na celkový výsledok sporu ma znovu rozhodnúť aj o trovách konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).
31. Uvedené nedostatočné a rozporné odôvodnenie má za následok, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je z obdobných dôvodov, ako to bolo pri jeho prvom rozhodnutí, nepreskúmateľné, čo znamená, že neumožňuje odvolaciemu súdu preskúmať jeho vecnú správnosť. Odvolací súd odvolávajúc sa na vyššie uvedené okolnosti konštatoval, že v tomto konkrétnom prípade sa súd prvej inštancie dopustil takých nedostatkov v odôvodnení jeho v poradí druhého rozhodnutia, ktoré pri ignorovaní prvého zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu vykazuje znaky odopretia spravodlivosti. Z porovnania prvého a druhého rozsudku súdu prvej inštancie bolo možné uzavrieť, že druhý rozsudok v jeho odôvodnení nevyhodnotil závery všetkých znaleckých posudkov doložených v rámci tohto súdneho konania, a teda súd sa ani nesnažil o vysvetlenie skutkových rozporov. Súd prvej inštancie tak v podstate nerešpektovaním záväzného právneho názoru súdu vyššieho stupňa v rozpore s ustanovením § 391 ods. 2 CSP postavil odvolací súd do situácie, v ktorej by odvolací súd ako prvý a posledný riešil rozpory medzi jednotlivými dôkazmi, a tak sa vlastne ocitol v postavení súdu prvej inštancie. K tomu došlo napriek tomu, že CSP stranám konania priznáva to, aby o spore bolo v jeho skutkových a právnych otázkach rozhodnuté vo dvoch inštanciách tak, aby bola zabezpečená kvalita rozhodnutia, ktorá zodpovedá ústavným právam strán na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
32. Odvolací súd opätovne zrušiac rozsudok súdu prvej inštancie na základe odvolania žalobcov považoval takýto postup za vyváženie ústavných práv na spravodlivú súdnu ochranu na strane jednej a na postup bez zbytočných prieťahov na strane druhej, ktorá sa v ustanoveniach CSP o odvolaní koncentruje do protichodných príkazov zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie, ak tento nesprávnym procesným postupom znemožnil strane uskutočňovanie jej procesných práv v miere porušenia práva na spravodlivý proces (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP) na strane jednej a rozhodnúť sám vo veci, ak rozhoduje o druhom rozsudku súdu prvej inštancie po zrušení jeho prvého rozhodnutia (§ 390 CSP). Zabezpečenie ochrany týchto ústavných práv je ďalej v právomoci oboch súdov, pričom bude práve úlohou súdu prvej inštancie, aby k ochrane ústavných práv strán sporu prispel aspoň takým odôvodnením, ktoré nebude len deskripciou vyjadrení strán a vykonaných dôkazov, ale jasným vyhodnotením dôkazného bremena strán a záverov už vykonaného dokazovania (Ústavný súd SR - III.ÚS 570/2023).
33. Napokon odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie zvolil nesprávny postup aj v súvislosti s opravou výroku rozsudku v časti trov konania, ktorú v rozpore s ustanovením § 224 CSP realizoval bez vydania opravného uznesenia priamo v texte svojho rozsudku. Podľa uvedeného ustanovenia totiž súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti, a o oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.
34. V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne vec prejedná, bude sa zaoberať všetkými relevantnými návrhmi a stanoviskami strán sporu, vrátane námietok žalobcov uvedených v podanom odvolaní k výsledkom dokazovania a k nesprávnosti prvoinštančného rozhodnutia, vo veci nanovo rozhodne a presvedčivo sa vysporiada v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) so všetkými vykonanými dôkazmi, pričom zhodnotí a porovná závery všetkých znaleckých posudkov podaných v tomto súdnom konaní. Nové rozhodnutie vo veci samej bude obsahovať náležitosti v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP ako aj výroky o trovách konania, a to samostatne tak vo vzťahu k už právoplatne zastavenej časti konania a samostatne aj vo vzťahu k novému rozhodnutiu vo veci samej, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).
35. Odvolací súd v závere poznamenáva, že súd prvej inštancie sa vysporiada aj s právnym zastúpením žalovaného v tom smere, či je stále zastúpený advokátom alebo advokátskou kanceláriou ako právnickou osobou, na čo bude potrebné dodatočne doložiť riadne plnomocenstvo (§ 12 ods. 1 písm. e/ a nasl. zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, § 89 CSP).
36. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).