Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-44-2019.pdf
PDF · 161.16 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/44/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu R. Y. C., a.s., so sídlom v C., L. R. XXX, J. XXXXXXXX, zastúpeného B. P. B., B., so sídlom v A., C. XX/C, proti žalovaným 1/ P. N., narodenej dňa XX.XX.XXXX, bytom C., ul. R. XXX, 2/ V. S., narodenej dňa XX.XX.XXXX, bytom C., ul. R. XX, 3/ Q. S. , narodenému dňa XX.XX.XXXX, bytom C., ul. J. XXXX/X, 4/ Q. B., narodenej dňa XX.XX.XXXX, bytom B. XX, 5/ A. S., narodenej dňa XX.XX.XXXX, bytom C., L. K. M. XXXX/XX, všetci žalovaní zastúpení Q.. Q. R., advokátom so sídlom v C., N.. B. P. XX, o vzájomnej žalobe žalovaných o určenie vlastníckeho práva a o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 25. októbra 2018, č. k. 17C/37/2018-197, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaní m a j ú proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom určil, že podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. C. A., obec C., okres C., vedenom Okresným úradom C., katastrálny odbor, a to pozemok, parcela registra "C" číslo XXX/X, druh pozemku ostatná plocha o výmere 15.891 m2 a pozemok parcela registra "C" číslo XXX/XX, druh pozemku ostatná plocha o výmere 1.157 m2, je aj v podiele 2/30, v súčasnosti zapísanom v prospech žalobcu, žalovaná 1/ (výrok I.), súčasne určil, že spoluvlastnícky podiel o veľkosti 2/30, zapísaný v súčasnosti v prospech žalobcu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX pre k. ú. C. A., obec C., okres C., vedenom Okresným úradom C., katastrálny odbor, a to k pozemku parcela registra "C" číslo XXX/X, druh pozemku ostatná plocha o výmere 15.891 m2 a pozemku parcela registra "C" číslo XXX/XX, druh pozemku ostatná plocha o výmere 1.157 m2, patrí do dedičstva po poručiteľovi M. S., narodenému dňa XX.XX.XXXX, zomrelému dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom C., R. XX (výrok II.), žalovaným 1/ až 5/ priznal spoločne a nerozdielne proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe žalovaných v plnom rozsahu (výrok III.)
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 07.07.2006 bola Okresnému súdu Trenčín doručená žaloba žalobcu, ktorou sa domáha zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území C. A., a to pozemku parc. č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 15.891 m2 a pozemku parc. č. XXX/XX - ostatné plochy o výmere 1.157 m2, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, (ďalej aj ako „predmetné pozemky“). Toto konanie je vedené pod spisovou značkou 17C/106/2006. Dňa 02.03.2007 bola v uvedenom konaní súdu doručená vzájomná žaloba žalovanej 1/ a pôvodného žalovaného 2/ M. S., ktorou sa domáhali určenia, že obaja sú podielovými spoluvlastníkmi predmetných pozemkov aj v spoluvlastníckom podiele 2/30, teda
že žalobca je podielovým spoluvlastníkom predmetných pozemkov o veľkosti podielu 24/30 k celku a žalovaní rade každý v podiele 3/30 k celku. V priebehu uvedeného konania pôvodný žalovaný 2/ M. S. zomrel (dňa XX.XX.XXXX), dedičské konanie bolo právoplatne skončené osvedčením o dedičstve, č. k. 17D/792/2010-38, ako jeho dedičia boli určení žalovaní 2/3/4/5/. Uznesením zo dňa 27.02.2012 súd prvej inštancie na návrh žalovaných pripustil zmenu vzájomnej žaloby tak, že sa domáhajú určenia, že podielovým spoluvlastníkom pozemkov vedených u katastrálneho úradu v C. - Správy katastra C. na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. C. A. ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako parc. č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 15.891 m2 a pozemku parc. č. XXX/XX - ostatné plochy o výmere 1.157 m2, je aj v podiele 2/30 žalovaná 1/ a že aj v podiele 2/30 patria tieto nehnuteľnosti do dedičstva po poručiteľovi M. S., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom C., ul. R. XX, zomrelého dňa XX.XX.XXXX, ktorý bol v čase smrti ich vlastníkom aj v tomto podiele. Uznesením zo dňa 20.10.2014 súd prvej inštancie uvedené konanie vo veci samej a konanie o vzájomnej žalobe žalovaných prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Trenčín pod spisovou značkou 27C/202/2009, v konaní súd rozhodoval o žalobe Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom obrany Slovenskej republiky, ktorou sa proti žalovaným 1/2/ domáhal určenia, že SR je vlastníkom podielu o veľkosti 2/30-iny k predmetným pozemkom (podiel, ktorý žalovaným 1/2/ už je zapísaný na LV k predmetným pozemkom). Žalobca v tomto spore vystupoval ako vedľajší účastník. O tejto žalobe bolo rozhodnuté súdom prvej inštancie rozsudkom zo dňa 23. mája 2014, č. k. 27C/202/2009-254, ktorým žalobu zamietol, rozsudok bol odvolacím súdom potvrdený, dňa 06.03.2017 nadobudol právoplatnosť. Následne súd prvej inštancie uznesením zo dňa 21. apríla 2017 rozhodol o pokračovaní v prerušenom konaní vedenom pod spisovou značkou 17C/106/2006. Uznesením zo dňa 05.06.2018 súd prvej inštancie vylúčil vzájomnú žalobu žalovaných zo dňa 22.03.2007 v spojení s jej zmenou zo dňa 04.11.2011 na samostatné konanie.
3. O vzájomnej žalobe pôvodne žalovaných 1/, 2/ (v tom čase boli žalovanými 1/, 2/ P. N. a M. S.) rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom sp. zn. 17C/106/2006 (správne č. k. 17C/106/2006-233) zo dňa 27.10.2009 tak, že určil, že žalovaní 1/, 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi predmetných pozemkov každý aj v podiele 2/30 a súčasne zrušil a vyporiadal podielové spoluvlastníctvo k predmetným pozemkom, berúc do úvahy podiel žalovaných celkovo 6/30 k celku. Na základe odvolania žalobcu proti tomuto rozsudku odvolací súd uznesením sp. zn. 4Co/344/2009 (správne č. k. 4Co/344/2009-268) zo dňa 26.05.2011 tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (viď bod 1.3 odôvodnenia súdu prvej inštancie). Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie a zadovážil do spisu všetky listinné dôkazy, ktoré odvolací súd nariadil do spisu zadovážiť, na pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením s listinnými dôkazmi, ktoré majú význam pre rozhodnutie súdu o vzájomnej žalobe žalovaných a to: č. l. 13 identifikácia parciel, č. l. 14,15 výpis z pozemkovej knihy vložka číslo XXX, č. l. 16 dedičské rozhodnutie Štátneho notárstva v C. zo dňa 27.03.1986, sp. zn. D 362/86, č. l. 44 rozhodnutie Krajinského úradu v A. číslo 308.467/12 z 06.10.1937, č. l. 81 výmer Okresného úradu v C. číslo XXXX/XX z 14.11.1936, č. l. 84 uznesenie Okresného súdu Trenčín číslo 645/36, č. l. 86 uznesenie Okresného súdu Trenčín z 03.09.1940 číslo 2569/40, D 846/39, č. l. 92 uznesenie Ľudového súdu v Trenčíne z 08.11.1955 číslo 6No 43/51, č. d. XXX/XX, č. l. 112-114 výpis z pozemkovej knihy vložka číslo XXX, č. l. 115-117 výpis z pozemkovej knihy vložka číslo XXX, č. l. 121 osvedčenie o dedičstve, sp. zn. 17D/796/2010 z 09.02.2011, č. l. 135 rozsudok Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 27C/202/2009 z 23.05.2014, č. l. 161 rozsudok KS v TN, sp. zn. 19Co/893/2014z 29.12.2016, z pripojeného dedičského spisu 5D/730/91, č. l. 7-9 identifikácia parciel a č. l. 14 rozhodnutie o dedičstve Štátneho notárstva v C. 5D/730/91 z 27.06.1991, z pripojeného spisu sp. zn. 17D/796/2010 osvedčenie o dedičstve na č. l. 38, sp. zn. 17D/796/2010, z pripojeného spisu 3D/2105/87 resp. 3D/362/86 rozhodnutie Štátneho notárstva v C., sp. zn. D 362/86 z 27.03.1986, č. l. 192 LV č. XXXX pre katastrálne územie C. A., zo spisu 17C/106/2006 rozhodnutie Okresného úradu v C. číslo 28.036/36, XXXX/XX výmer z 05.11.1936 na č. l. 96, výpis z pozemkovej knihy vložka č. XXX na č. l. 301-303, výpis z pozemkovej knihy vložka číslo XXX na č. l. 304-306, rozhodnutie o vymedzení majetku v zakladacej listine žalobcu z 03.03.2005 na č. l. 342-346, z pripojeného spisu 16D/614/2009 uznesenie Okresného súdu Trenčín na č. l. 15 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne na č. l. 31. Uvedené listinné dôkazy podrobne súd prvej inštancie popísal v odôvodnení svojho rozhodnutia pod bodom 2.1 až bod 2.19.
4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že na požadovanom určení v prípade podanej vzájomnej žaloby je daný naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) OSP účinného do 30.06.2016, preto sa
zaoberal meritom veci aj dôvodnosťou vzájomnej žaloby. Uviedol tvrdenia žalovaných, že v pozemkovej knihe v zápisnici (vložke) č. XXX k. ú. C. A. je zapísaná v časti A pod r. č. X parcela č. XXX/XX, a to roľa K. na N. o výmere 2 k.j.1540 š. s., a v časti B je vedená ako podielová spoluvlastníčka pod A P. S. rod. Q. v podiele 1/5-iny, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX. V dedičskom konaní, ktoré bolo po nej vedené bývalým Štátnym notárstvom v C. pod č. D 362/86, jej spoluvlastnícky podiel 1/5 v uvedenej pozemno-knižnej parcele podľa rozhodnutia č. D 362/86 zo dňa 27.03.1986 nadobudli v rovnakom pomere jej deti, a to M. S. (pôvodne žalovaný 2/), P. N., rod. S. (žalovaná 1/) a R. S. (ich brat). Všetci v podiele 1/15 k celku. R. S. zomrel dňa XX.XX.XXXX a v dedičskom konaní, ktoré bolo po ňom vedené bývalým Štátnym notárstvom v C. pod č. 5D 730/91, jeho spoluvlastnícky podiel 1/15-iny v PKN parcele č. XXX/XX, ktorý nadobudol po poručiteľke P. S., prešiel v rovnakom pomere na žalovanú 1/ a poručiteľa žalovaných 2/ až 5/ ako súrodencov tohto poručiteľa. Titulom dedenia po neb. R. S. nadobudla preto žalovaná 1/ jeho spoluvlastnícky podiel v 1/30-iny k celku v pkn. parc. č. XXX/XX a poručiteľ žalovaných 2/ až 5/ (M. S.) taktiež v podiele 1/30-iny k celku. Avšak z LV č. XXXX kat. úz. C. A. vyplýva, že do tohto boli vpísané len spoluvlastnícke podiely žalovanej 1/ a poručiteľa žalovaných 2/ až 5/, u každého v 1/30-ine a neboli do tohto listu vlastníctva vpísané aj ďalšie spoluvlastnícke podiely každého z nich po 2/30-inách, ktoré nadobudli titulom dedenia po ich matke P. S., rod. Q.. Následne nebol tento dedičský podiel prededený ako súčasť dedičstva po poručiteľovi žalovaných 2/ až 5/. Žalovaní poukazovali na obsah a postupnosť zápisov v pozemkovej knihe, a to vložke č. XXX pre k. ú. A., kde najskôr podľa zápisu v časti B pod r. č. X došlo k poznamenaniu vyvlastňovacieho pokračovania pre Československý štát (vojenskú správu) - 21.02.1936 č. d. XXX- ide o zápis podľa výmeru okresného úradu zo dňa 14.02.1936 č. XXXX/XX, následne došlo podľa zápisu v časti B pod r. č. X ku zápisu vlastníckeho práva v dedičskom konaní po neb. Q. Q. v prospech jeho dedičov a medzi nimi aj P. S.. Následne došlo podľa zápisu v časti B pod r. č. X k odpísaniu parcely č. XXX/XXa/X do novovytvorenej zápisnice č. XXX na základe č. d. XXX zo dňa 17.04.1953 (čo však podľa dátumu nemôže byť uznesenie bývalého Ľudového súdu v Trenčíne, keďže toto bolo vydané až 08.11.1955) a napokon na základe tej istej listiny č. d. XXX zo dňa 17.04.1953 došlo podľa zápisu v časti B pod r. č. X k výmazu poznámky pod A teda poznámky vyvlastňovacieho pokračovania pre Československý štát (vojenskú správu).
5. Za podstatné pre správne posúdenie vzájomnej žaloby súd prvej inštancie považoval ustálenie toho, či ich právna predchodkyňa P. S., rod. Q. bola v čase svojej smrti podielovou spoluvlastníčkou pôvodnej pozemno-knižnej parcely č. XXX/XX zapísanej v PK zápisnici č. XXX pre k. ú. C. A. v časti A pod radovým číslom X ako roľa K. na N. vo výmere 2k.j.1540 š. s., alebo či ešte za jej života došlo k právnej skutočnosti, na základe ktorej by jej spoluvlastnícky podiel nadobudla platným právnym spôsobom iná osoba.
6. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že z výpisov z pozemkových kníh vyplýva, že sporná parcela č. XXX/XX, k. ú. C. A. vznikla na základe geometrického plánu zo dňa 17.04.1934 zlúčením pozemno-knižných parciel č. XXX/XX a XXX/XX a ich následným iným rozdelením na pozemno-knižné parcely č. XXX/XX a parc. č. XXX/XX a vlastnícky patrila nebohému Q. Q.. Po jeho smrti (až po vydaní výmerov Okresného úradu v Trenčíne č. XXXX/ XX zo dňa 14.11.1936, Okresného úradu v Trenčíne č. XX.XXX/XX zo dňa 05.11.1936, Krajinského úradu v Bratislave č. XXX.XXX/XX-1937 zo dňa 06.10.1937 o vyvlastnení pozemkov) bola predmetom dedičského konania, vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. D 846/39 a následne, na základe tohto dedičského konania, dňa 02.09.1940 bola parcela č. XXX/XX odpísaná z pozemno-knižnej vložky č. XXX a zapísaná do pozemno-knižnej vložky č. XXX tak, že vlastnícky patrila piatim spoluvlastníkom (dedičom po Q. Q.), každému v podiele 1/5-ina, a to V. R., rod. Q., P. S., rod. Q., mal. R. Q., K. A., rod. Q. a Y. Q.. Dedička po Q. Q. P. S., zomrela dňa XX.XX.XXXX a jej podiel 1/5-inu na pozemno-knižnej parc. č. XXX/XX zdedili na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v C. zo dňa 27.03.1986, sp. zn. D 362/86 rovnakým dielom P. N. (žalovaná 1/), M. S. (pôvodne žalovaný 2/) a R. S.. R. S. zomrel dňa XX.XX.XXXX a jeho podiel na parc. č. XXX/XX v 1/15-ine zdedili na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v C., sp. zn. 5D/730/91 rovným dielom žalovaná 1/ a M. S. (pôvodne žalovaný 2/). Nakoľko M. S. zomrel dňa XX.XX.XXXX, jeho podiel na parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/XX v 1/30-ine zdedila v celosti žalovaná 2/ na základe osvedčenia o dedičstve zo dňa 09.02.2011, sp. zn. 17D/767/2010-38 Dnot 146/2010. Súd prvej inštancie uzavrel, že sporný spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach bol od počiatku zapísaný v pozemkových knihách, pričom línia právnych predchodcov žalovaných je kontinuálna, bez prerušení.
7. V súvislosti s obranou žalobcu, ktorá sa týkala vyvlastnenia predmetných pozemkov, resp. pôvodného pozemku, z ktorého tieto pozemky vznikli (PKN parcela č. XXX/XX), súd prvej inštancie zopakoval rovnaké odôvodnenie, ako uviedol tamojší súd v rozsudku vydanom v súvisiacom konaní vedenom pod sp. zn. 27C/202/2009 a dôvodil, že vyvlastnenie je trvalým a núteným obmedzením vlastníckeho práva, núteným odňatím alebo núteným prechodom vlastníckeho práva k pozemku či stavbe na základe administratívneho rozhodnutia, ktoré je súčasne dôvodom zániku vlastníckeho práva. Vyššie citovaný zákon o vyvlastnení upravuje vyvlastnenie počas mobilizácie, vo vojne alebo za mimoriadnych opatrení, a to vo všeobecnosti na účely obrany štátu. Prechod vlastníckeho práva z pôvodných vlastníkov nehnuteľností na štát však v zmysle tohto zákona nenastal automaticky, účinnosťou tohto zákona, ale zákon o vyvlastnení upravoval pomerne podrobný postup vyvlastňovacieho konania. Vyvlastňovacie konanie vykonával príslušný okresný úrad len na návrh oprávnenej osoby (§ 1 ods. 4 v spojení s § 3 ods. 3 zákona o vyvlastnení), pričom konanie sa považovalo za začaté podaním riadneho návrhu na vyvlastnenie. Začatie vyvlastňovacieho konania sa obligatórne na návrh okresného úradu zaznamenávalo do verejných kníh, teda aj do pozemkových kníh a úrad mal povinnosť požiadať o vykonanie poznámky o začatí vyvlastňovacieho konania hneď, ako mu bol doručený riadny návrh na vyvlastnenie. Vyvlastnenie v zmysle tohto zákona bolo možné iba za náhradu, ktorú mal príslušný orgánu zaplatiť pôvodným vlastníkom do šiestich týždňov ("nedieľ") od právoplatného určenie tejto náhrady. Zákon o vyvlastnení teda počíta s právoplatnými rozhodnutiami vydanými príslušnými orgánmi. Až na základe dokladu o zaplatení náhrady, prípadne poskytnutí vecnej náhrady, bolo možné na návrh oprávnenej osoby vložiť do verejných kníh vlastnícke právo k vyvlastneným nehnuteľnostiam, pričom táto žiadosť musela byť potvrdená ministerstvom národnej obrany, inak nebolo možné povoliť knižný zápis.
8. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní konštatoval, že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by k riadnemu vyvlastneniu predmetných pozemkov v minulosti došlo. Za situácie, kedy ku zmene zápisu v pozemkovej knihe nedošlo, nie je možné opak zápisu v pozemkovej knihe o právnych vzťahoch k príslušnej nehnuteľnosti preukázať inak ako právne perfektnými listinami. Žalobcom predložené a súdom zaobstarané listinné dôkazy za účelom zistenia riadneho skutkového stavu sú v takom vyhotovení, ktoré neumožňuje vyvodiť nepochybný záver o ich právnej perfektnosti, pretože išlo vždy len o kópie, na ktorých absentuje vyznačenie právoplatnosti alebo vykonateľnosti. Právoplatnosť a vykonateľnosť uvedených listín pritom nemožno vyvodiť len z toho, že listiny uvádzajú, že boli vydané na základe právoplatných a vykonateľných predchádzajúcich rozhodnutí. K zmene vlastníckeho práva v prípade vyvlastňovacieho konania podľa zákona o vyvlastnení nedošlo priamo na základe rozhodnutia okresného úradu o vyvlastnení, ale až na základe zmeny zápisu v pozemkovej knihe po zaplatení náhrady v peniazoch alebo poskytnutím vecnej náhrady. V konaní nebolo preukázané splnenie týchto podmienok, dokonca bolo zistené, že k výmazu poznámky vyvlastňovacieho konania došlo pri súčasnom ponechaní zápisu vlastníckeho práva k tomuto pozemku v prospech pôvodných pozemno-knižných vlastníkov (vrátane právnej predchodkyne žalovaných P. S.). Slovenská republika potom podľa výpisu z príslušného listu vlastníctva nadobudla podiel 28/30-in k sporným pozemkom na základe úplne iného právneho titulu - pozemnostného hárku č. XXX, zapísaného do katastra nehnuteľností záznamom pod č. Z XXXX/XX, a to až v roku 2000. Ani listina zo dňa 17.01.1940 sp. zn. P 70/40, nepreukazuje vyvlastnenie sporného spoluvlastníckeho podielu v prospech štátu, pretože je zrejmé, že vyvlastnením boli dotknuté iné nehnuteľnosti vo vlastníctve Q. Q., ktoré nie sú predmetom konania, a za ktoré boli oprávneným osobám vyplatené náhrady.
9. Súd prvej inštancie zdôraznil, že všetky vyššie uvedené dedičské konania, týkajúce sa sporného podielu, boli vykonané orgánmi štátu. mal za to, že pokiaľ štát mohol z pôvodnej pozemno- knižnej vložky č. XXX odpísať iný pozemok - parc. č. XXX/X/a a zapísať ho do pozemno- knižnej vložky č. XXX, spolu s ďalšími nehnuteľnosťami (zapísanými v iných v pozemno-knižných vložkách), v prospech štátu, niet dôvodu sa domnievať, že by tak nemohol urobiť alebo opomenul urobiť aj pri predmetných pozemkoch. Keďže zápis vlastníctva po poručiteľke P. S. na základe dedičského rozhodnutia sp. zn. D 362/86 do listu vlastníctva zapísaný nebol, súd prvej inštancie mal za nesporné, že tým došlo k chybe (opomenutiu zápisu), čím súčasný faktický stav nezodpovedá právnemu stavu. Preto vzájomnej žalobe žalovaných vyhovel a určil, že podielovou spoluvlastníčkou predmetných pozemkov je aj v podiele 2/30, v súčasnosti zapísanom v prospech žalobcu, žalovaná 1/ a zároveň, že spoluvlastnícky podiel o veľkosti 2/30, zapísaný v súčasnosti v prospech
žalobcu k predmetným pozemkom, patrí do dedičstva po poručiteľovi M. S., narodenému XX.XX.XXXX, zomrelému dňa XX.XX.XXXX.
10. K obrane žalobcu, ktorá spočívala v argumentácii o prípadnom vydržaní vlastníckeho práva jeho právnym predchodcom (Slovenská republika) súd prvej inštancie uviedol, že argumentácia žalobcu v tomto smere bola veľmi stručná. Žalobca iba uviedol, že pre prípad, že by vlastnícke právo štátu k spoluvlastníckemu podielu 4/30-in neprešlo na bývalý Československý štát vyvlastnením, uvedený spoluvlastnícky podiel od roku 1986 užíval a svoje vlastnícke právo k tomuto podielu odvodzoval titulom vydržania. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca ohľadne prípadného vydržania spoluvlastníckeho práva k predmetným pozemkom neuniesol ani bremeno tvrdenia. Zdôraznil, že súd nemôže nahrádzať pasivitu sporovej strany, v danom prípade žalobcu, nakoľko by tak nepostupoval nestranne. Poukázal i na odôvodnenie vyššie uvádzaného rozsudku č. k. 27C/202/2009
- 254 z 23.05.2014, vydanom v konaní, kde žalobca vystupoval ako vedľajší účastník, a v ktorom súd posudzoval vydržanie vlastníckeho práva k predmetným pozemkom Slovenskou republikou. V rámci tohto odôvodnenia súd uviedol, že: „Vedľajší účastník na strane navrhovateľa sa síce snažil odstrániť tento nedostatok (nedostatok skutkových tvrdení, pozn. súdu), avšak taktiež neuviedol dostačujúce skutkové okolnosti, podložené zodpovedajúcimi dôkazmi na to, aby bol navrhovateľ v konaní úspešný. Vedľajší účastník len všeobecne dôvodil, že podľa jeho názoru navrhovateľ vydržal uvedené nehnuteľnosti ešte pred r. 1950, tesne po povojnovom období. R. Y. ako štátny podnik vznikli v roku 1949, ale sporné pozemky sa užívali aj pred rokom 1949 a to vtedajším Československým štátom, boli tam postavené budovy. Letisko je tam tiež postavené už od predvojnového obdobia a do roku 1949 to celé užívali iné zložky Československej armády a budovy a pozemky vlastnil Československý štát. Od roku 1949 sa tam nachádza plot, pozemok bol oplotený. Predtým tam bol vojenský útvar, vždy to bolo letisko, ale bývali tam aj kasárne. Letisko zrušené nebolo, doteraz sa prevádzkuje, teraz ho prevádzkujú R. Y. C.. R. to bolo odovzdané v 90-tych rokoch, dovtedy to mala iná zložka Československej armády. Pozemky im boli prevedené do majetku v roku 2005. Nevedel, na základe čoho začali R. Y., resp. štát užívať sporné pozemky, ale určite existuje nejaké rozhodnutie o založení R. Y.. Nevedel uviesť dátum, kedy štát začali sporné pozemky užívať, kedy začala plynúť vydržacia doba a kedy táto uplynula. R. Y. zistili, že odporkyne, resp. ich právni predchodcovia, sú zapísaní ako vlastníci sporných podielov asi v roku 2004, hoci ohľadne toho prebiehala komunikácia aj v roku 1992. R. Y. nadobudli do majetku sporné pozemky v roku 2005 a užívali ich v dobrej viere. Nemali dôvod zisťovať, kto je vlastníkom pozemkov, mysleli, že 100% vlastníkom je ministerstvo obrany. Vedľajší účastník (teda žalobca, pozn. súdu) nadobudol sporné pozemky v roku 2005 na základe rozhodnutia Ministerstva obrany a z týchto dokumentov získal vedomosť o tom, že pozemok nadobudli len v podiele 28/30-in. Potvrdil, že v dokladoch o prevode majetku z roku 2005 bol uvedený podiel 28/30-in. Mal vedomosť o existencii dedičských rozhodnutí z roku 1986 a 1991. V dobrej viere bol do roku 2004, kedy zistil z listín, že do majetku mu prešlo len 28/30-in pozemkov. Súd potom vychádzal len z uvedených skutočností a z navrhovateľom predložených neúplných listín, a to predovšetkým z neúplnej listiny, označenej ako výmer Okresného úradu v C. č. XXXX/XX zo dňa 14.11.1936, ktorým mal Okresný úrad v C. začať podľa § 3 z. č. 63/1935 Sb. z. vyvlastňovacie pokračovanie pozemkov nachádzajúcich sa okrem iného v chotári obce C. A. pod parc. č. XXX /XX, XXX/XX/ a, XXX/XX a iné. Týmto výmerom súčasne mal podľa § 2 ods. 4 zák. č. 63/35 Sb. z. československému štátu, vojenskej správe odovzdať pozemky do užívania vojenskej a nariadiť majiteľom, aby ihneď odovzdali pozemky do držby štátu, Vojenskej správe. Podľa názoru súdu, vydržanie nehnuteľnej veci štátom nie je pojmovo vylúčené s poukazom na to, že v zmysle aktuálnej právnej úpravy štát v občianskoprávnych veciach vystupuje ako právnická osoba. Právnická osoba síce nebola spôsobilým subjektom vydržania nehnuteľnosti podľa právnej úpravy vydržania vlastníckeho práva k účinnej pred 01. januárom 1992; podľa § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka (z. č. 40/1964 Zb.) v znení platnom do 01. januára 1992 sa však právnická osoba mohla stať oprávneným držiteľom, ak s vecou nakladala ako so svojou a bola so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že jej vec patrí. Právnické osoby sa stali spôsobilým subjektom vydržania na základe ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka (z. č. 40/1964 Zb.) s tým, že si do doby vydržania mohli započítať aj oprávnenú držbu do 01. januára 1992. Uvedené vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 201/2005, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 4/2011. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb.), ako aj právnou úpravou súčasnou (§ 134 Občianskeho zákonníka v znení od
1. januára 1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním. Pokiaľ vedľajší účastník na strane navrhovateľa dôvodil, že sa navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca mal stať držiteľom sporného spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach pred rokom 1949 (t.j. v roku 1936 alebo 1937 - na základe neúplnej listiny - výmeru Okresného úradu v C. č. XXXX/XX zo dňa 14.11.1936), mohol nadobudnúť vydržaním vlastnícke právo k nemu, ak mal podiel ako svoj v poctivej, pokojnej a dlhotrvajúcej držbe počas všeobecnej vydržacej doby - 32 rokov. Keďže táto vydržacia doba by uplynula až v roku 1966, resp. 1968, v súlade s intertemporálnym ustanovením § 566 Občianskeho zákonníka - zák. č. 141/1950 Zb. by malo dôjsť k nadobudnutiu vlastníctva právnym predchodcom navrhovateľa najneskôr 01. januára 1961. Medzi účastníkmi pritom nebolo sporné, že štát sporný podiel 2/30-iny parciel C- KN č. XXX/X o výmere 15 891m2 a C- KN č. XXX/XX o výmere 1 157m2, k. ú. C. A., zapísané na LV č. XXXX užíval už pred rokom 1949, že tieto pozemky boli oplotené a boli súčasťou areálu letiska, v ktorom sa nachádzalo množstvo budov a stavieb. Spornou otázkou totiž zostalo len to, či táto držba bola alebo nebola oprávnená, konkrétne, či držiteľ, t.j. navrhovateľ, resp. jeho právni predchodcovia boli držiteľmi dobromyseľnými. Pri držbe v zmysle obyčajového práva pred 01. januárom 1951 mala byť dobromyseľnosť držiteľa prítomná od počiatku, avšak v danom prípade, s poukazom na vyššie uvedené právne závery museli byť zároveň splnené aj ďalšie podmienky vydržania, ktoré boli stanovené Občianskym zákonníkom z roku 1950, teda dobromyseľnosť držiteľa bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby (tu od roku 1936, resp. 1937 do 01.01.1961). V prvom rade súd uvádza, že pokiaľ sa mal štát ujať držby na základe výmeru Okresného úradu v C. č. XXXX/ XX zo dňa 14.11.1936 /odhliadnuc od skutočnosti, že predmetná listina nie je právne perfektnou listinou/, nemohol byť pri jej vzniku dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, pretože týmto výmerom malo dôjsť len k začatiu vyvlastňovacieho konania podľa z. č. .č. 63/1935 Sb. z. a okresný úrad mal nariadiť ďalšie pokračovanie v predmetnej veci. Dobromyseľnosť držiteľa bola pritom v zmysle vyššie uvedeného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danom prípade vyžadovaná počas celého trvania vydržacej doby. V prejednávanej veci potom nebolo možné obísť súvislosť medzi ďalšími rozhodnutiami - aktmi orgánov z toho istého navrhovateľa - štátu, ktorými bol sporný podiel k nehnuteľnostiam prededený postupne na právnych predchodcov odporkýň; najprv z pôvodného vlastníka Q. Q. v dedičskom konaní sp. zn. D 846/39, potom z P. S. v dedičskom konaní Štátneho notárstva v C. sp. zn. D 362/86, následne z R. S. v dedičskom konaní Štátneho notárstva v C. sp. zn. 5D/730/91 a naposledy po M. S. v dedičskom konaní, vedenom notárkou Q.. D. K. pod sp. zn. 17D/767/2010-38 Dnot 146/2010. Štátne notárstva boli v rozhodnom období štátnymi orgánmi, pričom aj evidenciu v pozemkových knihách v rozhodnom období viedli príslušné štátne orgány. Podľa názoru súdu takéto skutkové okolnosti u právnych predchodcov navrhovateľa, resp. samotného navrhovateľa boli objektívne spôsobilé vyvolať absenciu dobrej viery, t.j. presvedčenia, že mu podiel na nehnuteľnostiach vlastnícky patrí. Na tejto skutočnosti nič nemohlo zmeniť, aj keby sa držiteľ naďalej subjektívne utvrdzoval v presvedčení, že mu nehnuteľnosti patria.“
11. K uvedenému odôvodneniu odvolací súd v rozsudku sp. zn. 19Co 893/2014 (správne č. k. 19Co/893/2014-325) z 29.12.2016 dodal, že: „nemožno preto súhlasiť ani s odvolacou námietkou spočívajúcou v tom, že nepretržitosť držby bola prerušená až písomnou výzvou na uzatvorenie dohody na vydanie nehnuteľnosti, ktorú podal M. S. dňa 10.12.1992 tak, ako to tvrdí vedľajší účastník na strane žalobcu, ako aj samotný žalobca. V období do roku 1989, ktoré obdobie sa vyznačovalo silným dešpektom k súkromnému vlastníctvu, boli práva spojené s užívaním pozemkov štátom značne oslabené. Nakoľko aj dané nehnuteľnosti by napriek akejkoľvek snahe žalovaných (resp. právnych predchodcov) naďalej boli užívané štátom, či socialistickou organizáciou, nemožno žalovaným, resp. ich právnym predchodcom vytýkať, že rezignovali na bránenie svojho majetku nachádzajúceho sa v užívaní štátu, ktorý záver vyplýva z rozhodnutia ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 4365/12.“.
12. Záverom tejto časti odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že nedôvodnosti stručnej argumentácie žalobcu ohľade vydržania vlastníckeho práva, resp. spoluvlastníckeho práva k predmetným pozemkom svedčí aj to, že v uvedenom konaní vedenom pod sp. zn. 27C/202/2009 argumentoval žalobca ako vedľajší účastník na strane navrhovateľa, že Slovenská republika vydržala vlastníctvo k predmetným pozemkom najneskôr k 01.01.1992 a v tomto konaní tvrdí, že to bol žalobca, teda R. Y. C., P., ktorý ich drží od roku 1986.
13. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie vzájomnej žalobe vyhovel, právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 80 písm. c) OSP účinného do 30.06.2016, § 137 písm. c) CSP účinného od 01.07.2016, § 133 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1964 do 31.12.1991, § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1992, § 126 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 3 ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 5 ods. 1, ods. 4 zákona č. 63/1935 Sb. o vyvlastnení k účelom obrany štátu, o trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1, ods. 2, § 255 ods. 1 CSP.
14. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že vzájomnú žalobu žalovaných v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov odvolacieho a prvoinštančného konania. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Uviedol, že jeho právny zástupca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní konanom dňa 25.10.2018, na ktorom mal byť vyhlásený napadnutý rozsudok. Poukázal na ustanovenie § 181 ods. 2, § 183 ods. 1 CSP a vyslovil názor, že súd prvej inštancie mal pojednávanie vytýčené na dňa 25.10.2018 odročiť tak, aby mohli byť vykonané úkony podľa § 181 ods. 2 CSP, pričom poukázal na fakt, že podľa tohto procesného predpisu nie je potrebné, aby o odročenie pojednávania strana sporu výslovne požiadala. Vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne skutkové zistenie v otázke spornosti toho, či držba sporných pozemkov bola, alebo nebola oprávnená, konkrétne, či držiteľ, t. j. žalobca, resp. jeho právni predchodcovia boli držiteľmi dobromyseľnými. Nebolo medzi stranami sporné, že štát sporný podiel 2/3-iny, 2/30-iny parciel C-KN č. XXX/X o výmere 15 891m2 a C-KN č. XXX/XX o výmere 1 157 m2 v k. ú. C. A. zapísané na LV č. XXXX užíval už pred rokom 1949, že tieto pozemky boli oplotené a boli súčasťou areálu letiska, v ktorom sa nachádzalo množstvo budov a stavieb. Poukázal na ustanovenie § 145 ods. 1 zákona č. 141/1951 Zb. Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená, čiže zakladá zákonnú prezumpciu oprávnenosti držby. Poukázal na znenie ustanovenia § 192 CSP a uviedol, že v konaní nebol preukázaný opak, a preto mal súd prvej inštancie vyhodnotiť držbu jeho právnych predchodcov k predmetnému spoluvlastníckemu podielu za oprávnenú. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že k zmene vlastníckeho práva v prípade vyvlastňovacieho konania podľa zákona č. 63/1935 Sb. o vyvlastnení k účelom obrany štátu nedošlo priamo na základe rozhodnutia Okresného úradu o vyvlastnení, ale až na základe zmeny zápisu v pozemkovej knihe po zaplatení náhrady v peniazoch alebo poskytnutím vecnej náhrady. Poukázal na názory z právnej teórie, podľa ktorého výnimky z intabulačného princípu neboli príliš početné a dôveryhodnosť zápisu v pozemkovej knihe v podstate nenarušili. Výnimkou bol výkup pozemkov k budovaniu pohraničného opevnenia podľa zákona č. 63/1935 Sb. o vyvlastnení k účelom obrany štátu. V týchto prípadoch štát vykúpil a zaplatil potrebné pozemky, ktoré sa stali vlastníctvom štátu. Z dôvodu utajenia polohy pohraničného opevnenia však u týchto pozemkov nebol knihovný poriadok zámerne vykonaný. Dôsledkom je, že až do dnešnej doby mnohé z týchto pozemkov vyvlastnených štátom nie sú ako vlastníctvo štátu v katastri nehnuteľností zapísané napriek tomu, že pohraničné opevnenie medzitým stratilo akýkoľvek vojenský význam. Z dôvodu utajenia nebol zápis v evidencii nehnuteľnosti zámerne vykonaný a nadobudnutie vlastníckeho práva na základe zákona č. 63/1935 Sb. preto predstavuje výnimku z intabulačnej zásady a vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prešlo na štát bez ohľadu na zápis v pozemkovej knihe.
15. Žalovaní 1/ a 5/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie považujú za zjavne účelové a vedúce len k oddialeniu skončenia konania v tejto veci, a tým aj naň nadväzujúceho konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k príslušným nehnuteľnostiam vedeným na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 17C/106/2006, ktoré bolo do právoplatného skončenia konania o tejto vzájomnej žalobe prerušené. K pojednávaniu konanému dňa 25.10.2018 uviedol, že súd prvej inštancie v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami upravujúcimi postup súdu v konaní postupoval a nebol daný žiaden dôvod na odročenie pojednávania. Zo zápisnice o tomto pojednávaní vyplýva, že sa nedostavili sporové strany ani ich právni zástupcovia, keď právny zástupca žalobcu sa ospravedlnil z neúčasti z dôvodu dopravného kolapsu v A.e, pričom o odročenie pojednávania nepožiadal, právny zástupca žalovaných sa ospravedlnil z neúčasti z dôvodu kolízie s konaním v trestnej veci a nepožiadal o odročenie pojednávania. Z ustanovenia § 183 ods. 1 CSP pritom vyplýva, že pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov a na návrh strany môže byť odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa nechali na pojednávaní zastúpiť. Keďže žiaden dôležitý dôvod na odročenie pojednávania daný nebol a žiadna strana ani jej zástupca nenavrhli odročenie pojednávania konaného dňa 25.10.2018 nebol žiaden dôvod na to, aby súd
pojednávanie odročil. Tvrdenie žalobcu, že súd mal toto pojednávanie odročiť, aby mohli byť vykonané úkony podľa § 181 ods. 2 CSP, je nesprávne a nemá žiadne opodstatnenie, nakoľko súd prvej inštancie postup podľa uvedeného ustanovenia uskutočnil už na predchádzajúcich pojednávaniach týkajúcich sa vzájomnej žaloby ešte pred jej vylúčením na samostatné konanie, a to najmä na pojednávaní konanom dňa 10.05.2018 a tiež na pojednávaní konanom dňa 05.06.2018. Je vždy vecou strany sporu, či sa pojednávania zúčastní, alebo sa nedostavením na pojednávanie a zároveň nepodaním návrhu na odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu vzdá účasti na pojednávaní, a tým aj možnosti zistenia predbežného právneho posúdenia veci súdom. Súd prvej inštancie už na pojednávaní konanom dňa 05.06.2018 vyslovil, že na ďalšom pojednávaní, ktoré bude vo veci vzájomnej žaloby nariadené, bude aj o vzájomnej žalobe rozhodnuté vyhlásením rozsudku. Pokiaľ sa žalobca vediac o tejto skutočnosti na pojednávanie nedostavil a jeho právny zástupca mal vedomosť o prekážke brániacej mu dostaviť sa na pojednávanie, nenavrhol odročenie pojednávania, nemôže teraz relevantne namietať, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto dôvod odvolania tvrdený žalobcom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP nemôže byť daný. K druhej a tretej odvolacej námietke žalobcu uviedli, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami tvrdenými oboma sporovými stranami, vrátane skutočností týkajúcich sa prípadného vydržania vlastníckeho práva k predmetným pozemkom právnym predchodcom žalobcu a dospel ku správnym skutkovým i právnym záverom, ktoré podrobne vyložil v bodoch 7.1, 7.2 a 7.3 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Podrobne sa tiež zaoberal s plnením podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva podľa ustanovení zákona č. 63/1935 Sb. a ku skutkovým a právnym záverom týkajúcim sa tejto otázky sa podrobne vyjadril v bodoch 6.4, 6.5, 6.6, 6.7, 6.8, 6.9, 6.10 a 6.11 odôvodnenia napadnutého rozsudku, a preto spochybnenie takto podrobného skutkového a právneho rozboru tejto veci súdom prvej inštancie v odôvodnení jeho rozsudku žalobcom len tvrdením, že označený právny predpis predstavoval výnimku z intabulačnej zásady a vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prešlo na štát bez ohľadu na zápis v pozemkovej knihe, nemôže žiadnym spôsobom správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie spochybniť. Poukázali tiež, že úplne zhodné skutkové a právne otázky boli už predmetom konania, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 27C/202/2009, v ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 23.05.2014, č. k. 27C/202/2009-254 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.12.2016, č. k. 19Co/893/2014-325, kde oba súdy zaujali k týmto otázkam zodpovedajúce skutkové a právne závery, ktoré sú v plnom rozsahu aplikovateľné na toto konanie o vzájomnej žalobe a nebola zistená žiadna skutočnosť, ktorá by opodstatňovala akýkoľvek odklon od nich. Odvolacie námietky žalobcu preto nemôžu byť opodstatnené a dôvody odvolania tvrdené žalobcom podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP nemôžu byť dané.
16. Ďalšie písomné vyjadrenia v danej veci podané neboli.
17. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
18. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, vyhodnotil pre svoje rozhodnutie významné dôkazy v konaní vykonané, každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ust. § 220 CSP. Námietky žalovaného uvedené v podanom odvolaní sú totožné s námietkami uplatnenými pred súdom prvej inštancie, súd prvej inštancie sa s nimi dostatočne vysporiadal, a preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli žalobcom tvrdené ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie dodáva nasledovné:
19. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie je možné v zmysle ust. § 365 CSP odôvodniť len okolnosťami uvedenými v citovanom zákonnom ustanovení pod písmenom a) až h). Žalobca uplatnil v podanom odvolaní odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. f), písm. h) CSP.
20. Podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
21. Podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky z práva na spravodlivý súdny proces, ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napr. rozhodnutie u Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04). Pod pojmom procesný postup je potrebné rozumieť len faktickú, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúcu činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci znemožňujúca strane sporu realizáciu jeho procesných oprávnení a mariaca možnosti jeho aktívnej účasti na konaní (R 129/1999, 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou (vzájomnou žalobou) uplatneného nároku.
22. Žalobca videl naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu v tej skutočnosti, že súd prvej inštancie mal pojednávanie vytýčené na deň 25.10.2018 odročiť tak, aby mohli byť vykonané úkony podľa § 181 ods. 2 CSP.
23. Odvolací súd sa s názorom žalobcu nestotožňuje.
24. Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania určený na deň 25.10.2018 o 8.15 hod. bol sudcom súdu prvej inštancie stanovený dňa 03.08.2018, predvolanie na pojednávanie zástupca žalobcu prevzal dňa 31.08.2018 a zástupca žalovaných dňa 16.08.2018. Zástupca žalobcu požiadal o ospravedlnenie jeho účasti na pojednávaní dňa 25.10.2018 o 8.12 hod. z dôvodu dopravného kolapsu v A. o odročenie pojednávania nepožiadal. Zástupca žalovaných požiadal o odročenie pojednávania dňa 25.10.2018 o 8.15 hod. z dôvodu kolízie s iným pojednávaním o odročenie pojednávania nepožiadal. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval uvedené skutočnosti, oboznámil ich i zaprotokoloval do zápisnice o pojednávaní a rozhodol, že vec prejedná a rozhodne bez účasti strán sporu bolo jeho rozhodnutie legitímne a v súlade s ust. § 183 CSP , v ktorom sú dôvody na odročenie pojednávania stanovené.
25. Nariadenie pojednávania je rozhodnutím súdu o tom, že v konkrétnom spore sa uskutoční pojednávanie, na ktorom obe strany sporu môžu predniesť svoje skutkové tvrdenia, popretie skutkového tvrdenia druhej strany sporu i hmotnoprávne námietky. Doručenie predvolania na pojednávanie musí byť spoľahlivým spôsobom vykázané a je nevyhnutným prostriedkom na rozhodnutie súdu o tom, či sa pojednávanie bude konať. Pojednávanie nie je procesným nástrojom len na vykonanie dokazovania, ale i osobitným spôsobom bezprostredného konania súdu so stranami, z ktorého môžu vyplynúť ďalšie okolnosti, ktoré prispejú k plynulému skončeniu konania. Doručenie predvolania na pojednávanie nemá za následok povinnosť strany sporu pojednávania sa zúčastniť, takáto povinnosť nastáva až v prípade nariadenia výsluchu strany súdom na pojednávaní. Zúčastniť sa pojednávania v spore pred súdom je neodňateľným právom každej strany sporu, nie však jej povinnosťou. Je na samotnej strane sporu , či toto právo využije. Vec môže byť prejednaná a rozhodnutá aj v neprítomnosti sporovej strany za predpokladu, že strane, alebo v prípade, ak je strana zastúpená, jej zástupcovi, bolo riadne doručené predvolanie na pojednávanie a strana nepožiadala z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. To je i prípad danej veci.
26. Ak sa žalobca rozhodol nezúčastniť sa na pojednávaní, svoju neúčasť ospravedlnil a nepožiadal o odročenie pojednávania, ide o jeho slobodné rozhodnutie. Musel si však byť vedomý, že tým sa vzdáva možnosti reagovať na vývoj procesnej situácie, ktorý nastane na pojednávaní.
27. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdenú absenciu postupu súdu prvej inštancie podľa § 181 ods. 2 CSP (konštatovanie spornosti a nespornosti skutkových tvrdení strán, oznámenie ďalšieho postupu súdu pri dokazovaní a predbežného právneho posúdenia veci) súdom prvej inštancie, odvolací súd zastáva vo všeobecnosti názor, že ide o otázku procesnú, ktorá nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia a eventuálne nedodržanie tohto postupu nepredstavuje takú vadu, ktorá by mala charakter nesprávneho procesného postupu znemožňujúceho strane, aby realizovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
28. Naviac, v danej veci ide už o druhé rozhodnutie súdu prvej inštancie o vzájomnej žalobe (podanej žalovanými už dňa 02.03.2007). Prvé rozhodnutie o žalobe zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a o vzájomnej žalobe žalovaných o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bolo rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 27.10.2009 č. k. 17C/106/2006-233, ktorý bol uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26.05.2011, č. k. 4Co/344/2009-268 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Následne uznesením zo dňa 05.06.2018 súd prvej inštancie vylúčil vzájomnú žalobu žalovaných zo dňa 02.03.2007 v spojení s jej zmenou zo dňa 04.11.2011 na samostatné konanie a konanie vo veci žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bolo prerušené. Je tiež potrebné poukázať na pojednávanie zo dňa 10.05.2018 v konaní sp. zn. 17C/106/2006, z ktorého vyplýva i predbežné právne posúdenie danej veci, kde súd prvej inštancie jasne uviedol, že v súčasnosti sa mu javí ako pravdepodobné vzhľadom na výsledok konania vedeného na tamojšom súde pod sp. zn. 27C/202/2009, že vzájomnej žalobe bude vyhovené a je potrebné, aby bol ustálený okruh podielových spoluvlastníkov v konaní o vzájomnej žalobe. Následne na pojednávaní dňa 05.06.2018 súd vzájomnú žalobu žalovaných zo dňa 02.03.2007 v spojení s jej zmenou zo dňa 04.11.2011 vylúčil na samostatné konanie a vysvetlil ďalší postup v konaní, prerušil konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva až do skončenia konania o vylúčenej vzájomnej žalobe žalovaných a na nej nadväzujúce dedičské konanie po poručiteľovi M. S..
29. Za týchto okolností danej veci odvolací súd konštatuje, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP daný nebol, nakoľko procesný postup súdu v danej veci bol správny, neznemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
30. Žalobca uplatnil i odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
31. Podstata odvolacieho dôvodu podľa citovaného zákonného ustanovenia spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potreba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 191 CSP. Podľa citovaného zákonného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovaným zákonným ustanoveniam. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
32. Žalobca opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu videl v tej skutočnosti, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy týkajúce sa spornosti toho, či držba predmetných nehnuteľností bola alebo nebola oprávnená, teda či jeho právni predchodcovia boli držiteľmi dobromyseľnými a mal za to, že pri držbe v zmysle obyčajového práva pred 01.01.1951 mala byť dobromyseľnosť držiteľa prítomná od počiatku, s poukazom na § 145 ods. 1 zák. č. 141/1951 Zb. Občianskeho zákonníka v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená, čiže zakladá zákonnú prezumpciu oprávnenosti držby, pričom v konaní nebol preukázaný opak.
33. Odvolací súd zdôrazňuje, že v sporovom civilnom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno, ako procesný inštitút v civilnom sporovom konaní, spočíva v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany sporu, táto dôkazné bremeno neuniesla, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, keď neboli preukázané určité skutočnosti, významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť tvrdenia alebo povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec. Žalobca v konaní o vzájomnej žalobe podanej žalovanými nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali, a preto, pokiaľ sa chcel v konaní úspešne brániť, musel nielen všeobecne tvrdiť, že predmetné nehnuteľnosti vydržal a je ich vlastníkom ale musel poskytnúť konkrétne tvrdenia a na svoje tvrdenia označiť i dôkazy. Teória práva v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie dôkazného bremena medzi strany sporu v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.
34. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu (v danej veci § 134 Občianskeho zákonníka). Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Odvolací súd dodáva, že v sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu a riadi sa zásadou formálnej pravdy, ako správne uviedol i súd prvej inštancie. Súd má možnosť strany vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP), avšak činnosť súdu nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť tvrdiť a hodnoverne tvrdenie preukázať. Je prvoradým záujmom strany predkladať a navrhovať súdu také dôkazy a takým spôsobom, aby z nich bolo možné bez akýchkoľvek pochybností zistiť skutkový stav. Nie je úlohou súdu vyzývať strany sporu na predloženie alebo označenie takých dôkazov, aby jej zabezpečil úspech v spore. Ak neboli preukázané tvrdenia strany sporu, táto dôkazné bremeno neuniesla, čoho logickým následkom je rozhodnutie súdu v neprospech takejto strany. V tomto smere poukazuje na rozsiahle a správne odôvodnenie súdu prvej inštancie uvedené v bodoch 7.1 až 7.3 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie.
35. Odvolací súd nezistil v súvislosti s hodnotením dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie také nedostatky, ktoré by boli dôvodom pre záver o nesprávnom hodnotení dôkazov súdom prvej inštancie.
36. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP daný nebol.
37. Žalobca uplatnil i odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
38. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje svoje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
39. Z odvolania žalobcu vyplýva, že naplnenie tohto odvolacieho dôvodu videl v nesprávnom posúdení intabulačnej zásady, keď mal za to, že nadobudnutie vlastníckeho práva na základe zák. č. 63/1935 Sb. o vyvlastnení k účelom obrany štátu predstavuje výnimku z intabulačnej zásady a vlastnícke právo k nehnuteľnosti prešlo na štát bez ohľadu na zápis v pozemkovej knihe.
40. Odvolací súd uvedené tvrdenie žalobcu považoval za obsolentné, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že na základe uznesenia bývalého Ľudového súdu v Trenčíne zo dňa 08.11.1955 o povolení zápisu zmien v pozemkovej knihe bolo vlastnícke právo k inej pozemno-knižnej parcele č. XXX/XX/a/X s dovtedy rovnakým právnym režimom ako pozemno-knižnej parcele č. XXX/XX zapísané v prospech bývalého Československého štátu (vojenskej správy), a preto nie je možné uzavrieť, že by sa tak nestalo (z dôvodov uvádzaných žalovaným) iba vo vzťahu k spornej pozemno-knižnej parcele č. XXX/XX. Z obsahu spisu takýto záver vyvodiť nemožno. Právne posúdenie danej veci súdom prvej inštancie v zmysle ust. § 80 písm. c) OSP účinného do 30.06.2016, § 137 písm. c) CSP účinného od 01.07.2016, § 133 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1964 do 31.12.1991, § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1992, § 126 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 3 ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 5 ods. 1, ods. 4 zákona č. 63/1935 Sb. o vyvlastnení k účelom obrany štátu, o trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1, ods. 2, § 255 ods. 1 CSP považoval odvolací súd za správne.
41. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP daný nebol.
42. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol žalobcom vecne spochybnený, ako vecne správny potvrdil.
43. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a žalovaným 1/, 5/, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní priznal proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
44. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov tri ku jeden.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).