Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Co-40-2019.pdf
PDF · 138.33 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/40/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v sporovej veci žalobcu: M.. B. A., G.. XX.X.XXXX, L. XX, XXXXX K., Š. C., zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Pavol Kollár, s. r. o., Lehotského 4, Bratislava, IČO: 36 757 276, proti žalovaným: 1/ M. M., G.. XX.X.XXXX, P. XX, K., 2/ M. M., G.. X.X.XXXX, P. XX, K., obaja zastúpení advokátom JUDr. Matúšom Lemešom, Kuzmányho 29, Košice, o zaplatenie 45.000 eur s prísl., na odvolanie žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 26C/46/2018-101, zo dňa 8.11.2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania (výroky II. a V.) potvrdzuje.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému 1/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 35.000 eur voči žalovaným 1/ a 2/ zastavil (výrok I.). Žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 10.000 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 45.000 eur od 1.4.2018 do 5.10.2018, spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 10.000 eur od 6.10.2018 do zaplatenia (výrok II.) a vo zvyšku žalobu žalobcu voči žalovanému 1/ zamietol (výrok III.). Žalobu žalobcu voči žalovanej 2/ zamietol (výrok IV.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 1/ v plnom rozsahu (výrok V.). Žalovanej 2/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu (výrok VI.). V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 6.3.2018 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by zaviazal žalovaného na zaplatenie 45.000 eur na tom základe, že dňa 18.8.2017 uzatvoril so žalovaným 1/ zmluvu, ktorej predmetom bolo zloženie platby - preddavku na kúpnu cenu nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, okres A., katastrálne územie Y., obec T. O. V. a to pozemkov parc. č. XX/X o výmere 101 m2, zastavané plochy a nádvoria, spoluvlastnícky podiel 1, parc. č. XX/X o výmere 131 m2, zastavané plochy a nádvoria, spoluvlastnícky podiel 1, parc. č. XX/X o výmere 27 m2, zastavané plochy a nádvoria, spoluvlastnícky podiel 1 (ďalej len ,,nehnuteľnosti"), na stavbu rodinného domu s dvoma bytovými jednotkami, každá o veľkosti 110 m2, postavenej na pozemku registra "C" parc. č. XX/X. Žalobca v súlade so zmluvou uhradil 28.8.2017 žalovanému 1/ bezhotovostným prevodom časť kúpnej ceny 45.000 eur s tým, že žalovaný 1/ prisľúbil žalobcovi, že sprostredkuje žalobcovi postavenie nového rodinného domu a prevedie na žalobcu časť pozemkov v zmysle zmluvy, na ktorých mala výstavba rodinného domu prebiehať. Po uhradení 45.000 eur žalobca zistil, že na nehnuteľnostiach sú zapísané dve záložné práva v prospech spoločnosti BPT LEASING, a.s., Drieňová 34, Bratislava, IČO: 313 578 14 a to záložné právo na zabezpečenie pohľadávok zo zmluvy o úvere č. 5312/17 zo dňa 30.5.2017 a zmluvy o úvere č. 5323/17 zo dňa 31.10.2017 na parc. č. XX/X, parc. č. XX/X, parc. č. XX/X, rodinný dom súp. č. XXX, na parc. č. XX/X, sklad súp. č. XXXX na parc. č. XX/X. Žalovaný
1/ tiež neprejavil záujem o prevod spoluvlastníckeho podielu v prospech žalobcu bez záložných práv v prospech veriteľa žalovaného BPT LEASING, a.s.. Zo žaloby ďalej vyplynulo, že žalovaný 1/ do podania žaloby nezačal s výstavbou nového rodinného domu a pravdepodobne ani nedisponuje stavebným povolením príslušného stavebného úradu, pričom nový rodinný dom mal byť postavený do 31.3.2018. Žalobca považoval toto konanie žalovaného 1/ za pravdepodobne podvodné konanie na jeho úkor a poukázal na skutočnosť, že účastníčkou Zmluvy o zložení zálohy nebola žalovaná 2/ ako manželka žalovaného 1/ a preto považuje zmluvu za absolútne neplatný právny úkon, nakoľko táto mala byť účastníčkou predmetnej zmluvy v zmysle § 145 Občianskeho zákonníka. Žalobca bol tiež toho názoru, že táto zmluva je neplatná aj podľa § 37 Občianskeho zákonníka, nakoľko jej predmetom je nemožné plnenie, pretože nový dom mal byť v zmysle zmluvy postavený do 31.3.2018 a žalovaný 1/ do dňa podania žaloby nepredložil žalobcovi právoplatné stavebné povolenie; z uvedených dôvodov žiadal o vrátenie sumy 45.000 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
2. Keďže žalobca vzal žalobu späť v časti žalovanej istiny 35.000 eur dôvodiac, že dňa 5.10.2018 mu žalovaný 1/ túto sumu poukázal na jeho účet, súd prvej inštancie v súlade s § 144 C.s.p. a § 145 ods. 1 C.s.p. konanie v tejto časti zastavil.
3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie skonštatoval, čo nebolo medzi stranami sporné: že dňa 18.8.2017 došlo medzi žalobcom a jeho manželkou na strane jednej a žalovaným 1/ na strane druhej k uzatvoreniu zmluvy o označenej ako Zmluva o zložení zálohy; ďalej, že žalobca na základe tejto zmluvy 28.8.2017 poukázal na účet žalovaného 1/ sumu 45.000 eur. Zrekapituloval, že žalobca sa domáhal vydania takto poskytnutého plnenia, keďže samotnú zmluvu považoval za neplatnú a to z dôvodu, že s jej uzatvorením nevyjadrila svoj súhlas žalovaná 2/ ako manželka žalovaného 1/, ako aj z dôvodu nemožnosti dohodnutého plnenia a neskôr ako dôvod neplatnosti predmetnej zmluvy uviedol aj nezrozumiteľnosť samotnej zmluvy. V tejto súvislosti objasnil v celej šírke ustanovenie § 145 Občianskeho zákonníka upravujúce právny vzťah bezpodielových spoluvlastníkov k tretím osobám, pokiaľ ide o spoločné veci. Z uvedeného mal za zrejmé, že aj právny úkon - zmluva zo dňa 18.8.2017, predstavuje úkon, ktorý určitou formou zasahoval do dispozície s nehnuteľ-nosťami zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX, môže predstavovať právny úkon týkajúci sa vecí patriacich do BSM žalovaných 1/ a 2/. Tu považoval za potrebné poznamenať, že právny úkon, ktorý bol urobený len jedným z manželov bez súhlasu druhého a ktorý nie je vybavovaním bežnej veci nie je právnym úkonom absolútne neplatným; v tomto prípade ide o relatívnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 40a Občianskeho zákonníka. Dodal, že právny úkon, ktorý má vadu majúcu za následok jeho tzv. relatívnu neplatnosť v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka sa považuje za platný (so všetkými právnymi dôsledkami z neho vyplývajúcimi) pokiaľ sa ten, na ochranu ktorého je dôvod neplatnosti právneho úkonu určený (oprávnená osoba), neplatnosti nedovolá. Ak sa oprávnená osoba relatívnej neplatnosti právneho úkonu dovolá, je právny úkon neplatný od svojho začiatku (ex tunc). To platí i tam, kde na základe tohto relatívne neplatného právneho úkonu vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností vecné právo. Relatívnej neplatnosti sa treba dovolať. Otázku relatívnej neplatnosti je možné v občianskom súdnom konaní vždy riešiť ako otázku predbežnú. Bez dovolania sa relatívnej neplatnosti je právny úkon platný a súd bez tohto jednostranného právneho úkonu nemôže z úradnej povinnosti prihliadnuť na relatívnu neplatnosť. Súd prvej inštancie mal za to, že v súlade s § 40a v spojení s § 145 Občianskeho zákonníka možno za osobu aktívne legitimovanú dovolať sa relatívnej neplatnosti zmluvy z 18.08.2017 považovať jedine žalovanú 2/, ktorá sa však jej neplatnosti nikdy nedovolávala; preto nemožno absenciu súhlasu žalovanej 2/ hodnotiť ako dôvod neplatnosti tejto zmluvy a to aj v prípade, ak by išlo o právny úkon dotýkajúci sa spoločnej veci.
4. Súd prvej inštancie skonštatoval, že za dôvod neplatnosti zmluvy nemožno považovať ani žalobcom uvádzanú nemožnosť plnenia, ktorá mala byť spôsobená tým, že nehnuteľnosti vymedzené v čl. II predmetnej zmluvy boli zaťažené záložným právom, resp. tým, že žalovaný 1/ sa omeškal s výstavbou nehnuteľnosti, na ktorých financovaní sa mal žalobca zložením preddavku podieľať. Objektívne totiž možnosť plnenia v takomto prípade nemal za vylúčenú a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že zmluva z 18.8.2017 nie je zmluvou o budúcej zmluve, nakoľko neobsahuje záväzok zmluvných strán v budúcnosti uzatvoriť kúpnu zmluvu, ktorej predmetom by bol prevod týchto nehnuteľností a záväzok žalovaného 1/ nenakladať s predmetnými nehnuteľnosťami po dobu platnosti zmluvy. Zdôraznil, že v čase uzatvorenia zmluvy tak nebolo možné vylúčiť, že žalovaný 1/ resp. aj obaja žalovaní do skončenia platnosti zmluvy zabezpečia právnu voľnosť predmetu nájmu, resp. jeho časti.
5. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s ďalším argumentom žalobcu, podľa ktorého je predmetná zmluva neplatná z dôvodu jej nezrozumiteľnosti; pripomenul, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Nie je ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim (sp. zn. I. ÚS 242/07). V súlade s takto koncipovaným princípom výkladu zmlúv v prospech ich platnosti, súd prvej inštancie nemohol konštatovať neplatnosť Zmluvy o zložení zálohy ako celku a to aj napriek tomu, že niektoré jej ustanovenia vykazujú značnú mieru nejednoznačnosti až zmätočnosti a niektoré ustanovenia sú kvôli ich zmätočnosti skutočne absolútne neplatné.
5.1. Uviedol, že predmetom zmluvy o budúcej zmluve v zmysle § 50a Občianskeho zákonníka je záväzok zmluvných strán uzatvoriť spolu zmluvu, ktorej podstatné náležitosti sú uvedené v samotnej zmluve. Práve vymedzenie podstatných náležitostí budúcej zmluvy ako aj vymedzenie času, do ktorého má byť budúca zmluva uzatvorená tvoria esenciálne náležitosti zmluvy o budúcej zmluve v zmysle § 50a Občianskeho zákonníka. Zo skutkových tvrdení žalobcu ako aj žalovanej strany, z ich vzájomnej e- mailovej komunikácie a najmä zo samotného obsahu zmluvy zo dňa 18.8.2017 súdu prvej inštancie nevyplynulo, že by túto zmluvu bolo možné považovať za Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, ktorej predmetom by boli nehnuteľnosti vymedzené v čl. II zmluvy (resp. spoluvlastnícky podiel k nim). Podčiarkol, že žiadne zo zmluvných ustanovení neobsahuje záväzok ktorejkoľvek zo zmluvných strán uzatvoriť zmluvu o budúcej zmluve a doplnil, že žalobca sa v tejto zmluve iba zaviazal uhradiť žalovanému sumu 45.000 eur ako prejav svojho záujmu o kúpu nehnuteľností a žalovaný sa zaviazal počas doby trvania platnosti predmetnej zmluvy neponúkať ich tretím osobám. Mal za to, že obe strany mali byť týmto záväzkom viazané po dobu platnosti tejto zmluvy, ktorá bola dohodnutá do 31.3.2018; aj z obsahov skutkových tvrdení strán sporu mu vyplynulo, že suma 45.000 eur mala slúžiť na financovanie stavby domu s dvoma bytovými jednotkami vymedzenom v čl. II bod 1 zmluvy. Vôľou žalobcu teda bolo podieľať sa na výstavbe nehnuteľnosti - domu s dvoma bytovými jednotkami a po ich dokončení nadobudnúť vlastníctvo k jednej z týchto bytových jednotiek a zároveň spoluvlastnícky podiel k pozemkom, na ktorých tieto nehnuteľnosti stoja. Tu však považoval za potrebné podotknúť, že v zmluve o zložení zálohy sa žalobca zaviazal poskytnúť iba jednu platbu vo výške 45.000 eur a k poskytnutiu akejkoľvek ďalšej platby žalovanému 1/ ho nezaväzoval ani čl. IV bod 3 zmluvy. V zmysle tohto článku sa mal žalobca zaviazať uhradiť zvyšok kúpnej ceny nehnuteľností "v súlade s ustanoveniami v kúpnej zmluve". Z vykonaného dokazovania, ako aj zo skutkových tvrdení účastníkov mal však súd prvej inštancie za zrejmé, že samotná kúpna zmluva, resp. aspoň jej návrh v čase uzatvorenia zmluvy o sprostredkovaní neexistovali. Uzavrel, že v čase uzatvorenia zmluvy o sprostredkovaní tak neexistovali žiadne "ustanovenia", z ktorých by bolo zrejmé v akých lehotách a v akej výške má žalobca uhradiť ďalšie preddavky, resp. ďalšie časti kúpnej ceny. Argumentáciu žalovaného 1/ o škode, ktorú mal utrpieť tým, že žalobca prestal výstavbu nehnuteľnosti financovať vyhodnotil preto ako bezpredmetnú.
6. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že Zmluva o zložení zálohy bola uzatvorená na dobu určitú do 31.3.2018 a uplynutím tejto doby došlo v súlade s § 578 Občianskeho zákonníka aj k zániku práv a povinností, ktoré z tejto zmluvy vyplývali jej účastníkom; uplynutím doby, na ktorú bola uzavretá tak došlo aj k zániku povinnosti žalobcu zložiť žalovanému 1/ zálohu a suma 45.000 eur prijatá žalovaným 1/ sa stala bezdôvodným obohatením.
6.1. Súd prvej inštancie k samotnému bezdôvodnému obohateniu uviedol, že osobou aktívne legitimovanou na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia je osoba, ktorej majetkový substrát sa v dôsledku bezdôvodného obohatenia zmenšil; pasívne legitimovanou osobou je zase tá osoba, ktorá prijala plnenie majúce charakter bezdôvodného obohatenia, resp. ktoré tento charakter získalo odpadnutím právneho dôvodu, z ktorého bolo poskytnuté. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, alebo pasívnej je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že suma 45.000 eur bola na účet žalovaného 1/ poukázaná žalobcom; s poukazom na uvedené rozvinul úvahu, že osobou oprávnenou (aktívne legitimovanou) domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia je v tomto prípade žalobca a osobou, ktorej svedčí povinnosť toto bezdôvodné obohatenie vydať (pasívne legitimovanou) je žalovaný. Naopak, žalovaná 2/ nositeľkou pasívnej vecnej legitimácie na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je, nakoľko sama skutočnosť, že je manželkou žalovaného 1/ jej pasívnu vecnú legitimáciu v tomto spore
nezakladá; žalovaná 2/ vôbec nebola účastníčkou zmluvy o zložení zálohy a ani na základe tejto zmluvy žiadne plnenie neprijala, nemohla jej teda po zániku tejto zmluvy vzniknúť povinnosť vydať žalobcovi akékoľvek plnenie.
6.2. Súd prvej inštancie zopakoval, že Zmluvu o zložení zálohy nie je možné z hľadiska jej obsahu považovať za zmluvu o budúcej zmluve a tiež, že táto zmluva zároveň nezakladala žalobcovi právo a žalovanému 1/ povinnosť uzatvoriť kúpnu zmluvu, ktorej predmetom by bol prevod nehnuteľností patriacich do BSM žalovaných 1/ a 2/. K samotnej veci potom, vychádzajúc z týchto záverov, súd prvej inštancie poznamenal, že túto zmluvu nie je možné kvalifikovať ako právny úkon týkajúci sa spoločnej veci v zmysle § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z ktorého by boli obaja žalovaní zaviazaní spoločne a nerozdielne; z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobe žalobcu vo vzťahu k žalovanej 2/ nemohol vyhovieť.
7. Po podaní žaloby žalobcom žalovaný 1/ uhradil žalobcovi 35.000 eur; zvyšok uplatneného nároku žalovaný 1/ neuznal, keďže táto suma mala predstavovať jeho nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa zmluvy o zložení zálohy. Súd prvej inštancie skonštatoval, že podľa čl. IV bod 4 zmluvy mal žalobca (a jeho manželka) uhradiť zmluvnú pokutu 10.000 eur "ak nesplní svoju povinnosť uzatvoriť kúpnu zmluvu o prevode nehnuteľností". V takomto prípade mala byť časť prijatej zálohy práve vo výške 10.000 eur považovaná za zmluvnú pokutu. Súd prvej inštancie vychádzal z účelu zmluvnej pokuty; dohodou o zmluvnej pokute možno zaistiť splnenie určitej zmluvnej povinnosti, vyplývajúce z akejkoľvek zmluvy, dokonca aj zo zmluvy inominátnej, pravda, pokiaľ to jej charakter pripúšťa. Dohoda o zmluvnej pokute, ako zaisťovací prostriedok, je však závislá na existencii hlavného záväzku, ktorý je zmluvnou pokutou zabezpečený. Mal za to, že právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 544 a § 545 Občianskeho zákonníka vyžaduje pre platné dojednanie zmluvnej pokuty, okrem písomnej formy, vymedzenie zmluvnej povinnosti, ktorá má byť takto zabezpečená a jednoznačnú dohodu o výške zmluvnej pokuty, resp. spôsobu jej určenia.
7.1. Súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené rozvinul relevantné hľadisko na posudzovaný spor a síce, že existencia záväzku uhradiť zmluvnú pokutu je ako zaisťovací prostriedok závislá na existencii hlavného záväzku, ktorý má zabezpečovať; dohodou o zmluvnej pokute nie je možné zabezpečiť neexistujúci záväzok, ktorého splnenie zo zmluvy vôbec nevyplýva. Zrekapituloval, že Zmluva o zložení zálohy nemá charakter zmluvy o budúcej zmluve a v žiadnom ustanovení predmetnej zmluvy sa ani jeden z účastníkov zmluvy (žalobcu nevyní-majúc) nezaviazal samotnú kúpnu zmluvu uzatvoriť. Podčiarkol, že Zmluva o zložení zálohy dokonca neobsahovala ani termín, v ktorom mala byť predmetná zmluva uzatvorená. Z akcesorickej povahy zabezpečenia záväzkov súdu prvej inštancie vyplynulo, že vedľajší (zabezpečovací) záväzok nemôže platne vzniknúť bez existencie platného hlavného (zabezpečo-vaného) záväzku.
7.2. Súd prvej inštancie tak svoje rozhodnutie založil o.i. na konštatovaní, že pokiaľ vôbec nedošlo k dojednaniu o založení hlavného záväzku (t.j. k záväzku uzatvoriť budúcu kúpnu zmluvu), nemohlo platne vzniknúť ani jeho zabezpečenie, a teda neplatným je aj dojednanie o zmluvnej pokute. Dojednanie o zmluvnej pokute mal za neplatné, nakoľko nevznikol platne záväzok, ktorého splnenie má byť zmluvnou pokutou zabezpečené. Pripomenul, že vedľajšie (akcesorické) záväzkové vzťahy sledujú osud hlavného záväzkového vzťahu a dôsledkom ich akcesorickej povahy je okrem iného aj to, že trvajú len za predpokladu platnosti hlavného záväzkového vzťahu a uzavrel, že žalovaný tak nebol oprávnený ponechať si sumu 10.000 eur titulom plnenia zmluvnej pokuty. Na podporu uvedeného názoru poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23.1.2008, sp. zn. 26 Odo 1100/2006 v zmysle ktorého dojednanie o zmluvnej pokute je neplatné, ak nevznikol platne záväzok, ktorého splnenie má byť zmluvnou pokutou zabezpečené. Pokiaľ si účastníci v zmluve o budúcej zmluve dojednali ako zmluvnú pokutu nevrátenie zálohy, je podmienkou platnosti tohto dojednania o zmluvnej pokute platnosť zmluvy o budúcej zmluve.
8. Zo všetkých uvedených skutočností, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase vyhlásenia rozhodnutia (§ 217 C.s.p.) mal súd prvej inštancie za zrejmé, že žalovaný 1/ si ku dňu vyhlásenia tohto rozhodnutia splnil svoju povinnosť vrátiť žalobcovi plnenie, ktoré mu poskytol na základe zmluvy, ktorej platnosť uplynutím času skončila iba čiastočne a to v sume 35.000 eur. Súd prvej inštancie na uvedenom základe za použitia § 34 § 35 ods. 1, ods. 2, § 37 ods. 2, § 46 ods. 1, ods. 2, § 50a ods. 1, ods. 2, § 51, § 451
ods. 1, ods. 2, § 456, § 457 a § 458 ods. 1, § 544 a § 545 Občianskeho zákonníka zaviazal žalovaného 1/ na zaplatenie istiny 10.000 eur spolu s príslušen-stvom.
8.1. Záverom poznamenal, že ustanovenie § 217 C.s.p. ukladá súdu povinnosť rozhodovať na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Keďže skutkový stav sa môže v priebehu konania meniť, bolo nevyhnutné určiť tiež okamih, ktorý sa stane rozhodujúcim pre zistenie skutkového stavu. Týmto okamihom je práve okamih vyhlásenia rozhodnutia. Znamená to okrem iného, že súd pri zisťovaní skutkového stavu berie pri dokazovaní do úvahy nielen skutočnosti, ktoré tu boli pred začatím konania a v čase začatia konania, ale prihliada tiež ku všetkému, čo nastalo za konania až do vyhlásenia rozsudku, teda vychádza zo stavu, ktorý tu je v čase vyhlásenia rozsudku. Zásada, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku sa plne uplatní vtedy, ak zistené skutočnosti alebo skutočnosti, ktoré vyšli za konania najavo a ku ktorým je súd povinný prihliadať majú v čase vyhlásenia rozsudku význam pre hmotnoprávne posúdenie veci.
8.2. Za takúto skutočnosť súd prvej inštancie považoval uplynutie času, na ktorý bola uzatvorená zmluva o zložení zálohy. Uplynutím času, na ktorý bola zmluva uzatvorená došlo aj k zániku právnych účinkov, ktoré táto zmluva spôsobovala. Uplynutím času platnosti zmluvy odpadol aj právny dôvod poskytnutia prostriedkov, ktorých vrátenia sa žalobca svojou žalobou domáhal. Uvedená skutočnosť (uplynutie času) má nesporne význam pre hmotnoprávne posúdenie žalobcom uplatneného nároku a preto bol v súlade s § 217 C.s.p. povinný na túto skutočnosť prihliadať, skonštatoval súd prvej inštancie.
9. Zároveň nemohol akceptovať obranu žalovanej strany, že žalobu je potrebné zamietnuť a že nárok uplatnený žalobcom z jeho skutkových tvrdení nevyplýva; žalovaná strana poukazovala na skutočnosť, že žalobca menil právnu kvalifikáciu svojho nároku a to najmä zmenou právnej kvalifikácie dôvodov, z ktorých odvodzoval samotnú neplatnosť zmluvy o zložení zálohy. Tu súd prvej inštancie považoval za potrebné poznamenať, že žalobca v priebehu súdneho konania nemenil skutkové tvrdenia, od ktorými zdôvodňoval oprávnenosť svojich nárokov. Za tieto skutkové tvrdenia bolo možné považovať tvrdenia o tom, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o zložení zálohy, na základe tejto zmluvy bolo poskytnuté plnenie vo výške 45.000 eur a toto plnenie žalovaný odmietol žalobcovi vrátiť. V tomto kontexte objasnil, že civilné sporové konanie je ovládané zásadou iura novit curia (súd pozná právo); strany sporu konania nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak strana sporu uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný jeho právnym názorom a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú, čo podľa súdu prvej inštancie tento v danom prípade aj urobil.
10. K požadovaným a priznaným úrokom z omeškania uviedol, že záväzkové právne vzťahy, pre ktoré je charakteristické, že veriteľovi zakladajú právo na plnenie (pohľadávku) a dlžníkovi povinnosť na plnenie (dlh) vznikajú nielen z dvojstranných právnych úkonov (zmlúv), ale aj mimozmluvne pri splnení zákonom stanovených podmienok, teda okrem iného aj z bezdôvod-ného obohatenia, ako výslovne stanovuje zákon. Bezdôvodné obohatenie teda predstavuje záväzkový právny vzťah, z ktorého pohľadávka vzniká tomu, na koho úkor sa iný bezdôvodne obohatil, a dlh tomu, kto obohatenie získal. Ak tento dlh (povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie) nespočíva v povinnosti vydať vec, ale v platobnej povinnosti, mal za nepochybné, že ide o dlh peňažný, s ktorého riadnym a včasným nesplnením spája ustanovenie § 517 Občian-skeho zákonníka nepriaznivý dôsledok vzniku omeškania na strane dlžníka s právom veriteľa požadovať okrem plnenia aj úroky z omeškania. Plnenie prijaté žalovaným 1/ na základe Zmluvy o zložení sa stalo bezdôvodným obohatením dňom 1.4.2018, t.j. dňom kedy táto zmluva stratila účinnosť. Uvedený deň mal za rozhodujúci aj pre začiatok omeškania žalovaného so splnením jeho peňažného záväzku. Súd prvej inštancie na tomto podklade zaviazal žalovaného 1/ na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 45.000 eur od 1.4.2018 do 5.10.2018, kedy vydal žalovanému časť bezdôvodného obohatenia v sume 35.000 eur a zo sumy 10.000 eur (zostáva-júcej časti bezdôvodného obohatenia) od 6.10.2018 do zaplatenia.
11. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 C.s.p. podľa pomeru úspechu strany vo veci a v časti, v ktorej bolo konanie zastavené podľa § 256 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko mal žalobca voči žalovanému 1/ v konaní plný úspech, pričom aj čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom bolo spôsobené správaním sa žalovaného, priznal žalobcovi náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému 1/. Vo vzťahu k žalovanej 2/ bol žalobca neúspešný z dôvodu nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie v spore, preto priznal žalovanej 2/ náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. 12. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný 1/ z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.; žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.
13. Po úvodnom zrekapitulovaní obsahu napadnutého rozhodnutia, podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že žalobca sa nikdy nedomáhal vrátenia časti kúpnej ceny (45.000 eur) titulom uplynutia času, na ktorý bola zmluva uzatvorená; žalobca svoj postoj nezmenil dokonca ani na pojednávaní a stále zotrvával na dovtedajších skutkových tvrdeniach, t.j. na dôvodnosti žalobou uplatneného nároku len z dôvodu absolútne neplatnej zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na to, že uplynutie času zmluvy je skutkovou okolnosťou, o ktorú však žalobca svoj nárok nikdy neopieral. Z tohto dôvodu aj argumentácia žalovaných sa koncentrovala iba na žalobcom tvrdené skutočnosti a keďže tieto neboli subsumovateľné pod právnu normu, ktorá by odôvodňovala žalobou uplatnený nárok žalobcu, žalovaní mali za to, že žaloba mala byť v celom rozsahu zamietnutá. Považoval za potrebné uviesť, že aj keď je právne posúdenie žalovaného nároku na súde, súd musí vychádzať len z tvrdených skutkových okolností, ktoré sú základom žalobného nároku, a to môže urobiť iba strana sporu. Namietal skutočnosť, že žalobca nikdy netvrdil, že si uplatňuje nárok titulom ukončenia zmluvy. Súd teda žalobcovi priznal rozsudkom nárok na podklade skutočnosti, o ktorú žalobca svoj nárok nikdy neopieral.
13.1. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry zastával názor, že za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca požaduje rovnaké plnenie, ale robí tak následne na základe iných skutkových okolností, než tých, ktoré uvádza v žalobe, lebo okruh skutkových tvrdení je potrebné subsumovať pod ustanovenia konkrétnej právnej normy. Žalobca však v konaní neurobil žiaden procesný úkon, ktorý by bolo možné označiť ako zmenu žaloby. V nadväznosti na uvedené uviedol, že zásadu "iura novit curia" vymedzil Ústavný súd SR v jednom zo svojich rozhodnutí tak, že táto zásada predstavuje povinnosť všeobecného súdu poskytnúť právnu kvalifikáciu skutkového stavu veci tak, ako ho označila strana sporu a ako vyplýva z vykonaných dôkazov (ide teda o subsumpciu zisteného skutkového stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy) bez ohľadu na právne posúdenie poskytnuté stranou sporu (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR pod sp. zn. PL. ÚS 43/95, I. ÚS 13/00). Mal za to, že za okolností, keď skutkovým základom žalobou uplatňovaného nároku bola absolútna neplatnosť zmluvy, ktorá nebola v konaní preukázaná, nemal súd právo posúdiť žalobcom uplatnený nárok podľa právnych predpisov upravujúcich uplynutie času. Súd prvej inštancie mal vychádzať zo žalobcom tvrdených skutočností, ergo, že zmluva je absolútne neplatná a dodal, že žalobca zjavne ani nechcel zmeniť skutkové okolnosti, keďže ani na pojednávaní neurobil žiaden procesný úkon, ktorým by zmenil skutkové tvrdenia, ktorými zdôvodňoval žalobou uplatnený nárok.
13.2. Opätovane upriamil pozornosť na to, že ak by sa žalobca domáhal žalobou uplatneného nároku v dôsledku uplynutia času zmluvy, aj žalovaní by týmto smerom zameriavali svoju argumentáciu. Predovšetkým v konaní bolo preukázané, že do ukončenia zmluvy (31.3.2018) žalovaný 1/ zrealizoval dielo, i keď nie v celom rozsahu a podľa výpovede žalovaného 1/ vyplynulo, že stavba nebola dokončená v určenom čase z dôvodov na strane žalobcu, ktorý už odmietal finančne participovať na realizácii stavby a v neposlednom rade odmietol uzatvoriť kúpnu zmluvu. V konaní nemal za sporné, že žalovaný 1/ zaslal žalobcovi e-mailom návrh kúpnej zmluvy, ktorú však žalobca nepodpísal, čím porušil svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o zložení zálohy; pripomenul svoju výpoveď na pojednávaní, že nečinnosť žalobcu vyvolala na jeho strane náklady nad rámec pôvodných nákladov a to v rozsahu niekoľko desiatok tisíc eur. Zdôraznil súčasne, že žalobca toto skutkové tvrdenie nepoprel a preto sa malo považovať za nesporné.
14. Podľa žalovaného 1/ nie je bez právneho významu ani to, že samotný žalobca e-mailom zo dňa 2.3.2018 oznámil žalovanému 1/, že je ochotný zriecť sa sumy 10.000 eur, teda, že žalovaný 1/ mu
vráti 35.000 eur. Žalobca si bol totiž vedomý toho, že žalovaný 1/ reálne stavbu realizoval a mal s jej realizáciou náklady. Z uvedeného dôvodu preto nerozumel konštatovaniu súdu prvej inštancie, podľa ktorej je argumentácia žalovaného 1/ o škode, ktorú mal utrpieť tým, že žalobca prestal výstavbu nehnuteľnosti financovať bezpredmetná (ods. 42). Vychádzajúc z relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka (ktorým sa spravujú právne vzťahy neupravené zmluvou o zložení zálohy uzatvorenou stranami sporu) mal za nesporné, že ak sa zmluva skončí predtým, ako sa dielo dokončí, je objednávateľ (t.j. žalobca) povinný zaplatiť zhotoviteľovi sumu pripadajúcu na vykonanú prácu a vzniknuté náklady podľa pôvodne dohodnutej ceny. Napriek tomu, že explicitne vo svojom vyjadrení zo dňa 5.10.2018 uviedol, že žalovaný 1/ si zo zloženej zálohy ponecháva sumu 10.000 eur jednak titulom zmluvnej pokuty podľa v čl. IV, ale aj titulom nákladov, ktoré mu vznikli z dôvodu, že žalobca si nesplnil povinnosť uzatvoriť kúpnu zmluvu, súd prvej inštancie na jeho argumentáciu nijako nereflektoval.
15. Nestotožnil sa ani s tvrdením súdu prvej inštancie o neplatnosti čl. IV bodu 4 zmluvy upravujúcej zmluvnú pokutu, majúc za to, že neexistoval hlavný záväzok; argumentoval tým, že vôľa zmluvných strán bola nesporná a vyplynula aj z ich vzájomnej komunikácie, t.j. povinnosť zmluvných strán uzatvoriť kúpnu zmluvu a to najneskôr do platnosti zmluvy o zložení zálohy. V prípade, že záujemca, t.j. žalobca si nesplní svoju povinnosť kúpnu zmluvu uzatvoriť, časť prijatej zálohy v sume 10.000 eur sa považuje za zmluvnú pokutu v prospech sprostredkovateľa. Napokon žalobca nikdy nespochybňoval, že by sa necítil byť viazaný ustanovením zmluvy o zmluvnej pokute, resp., že si nebol vedomý svojej povinnosti uzatvoriť kúpnu zmluvu najneskôr do 31.3.2018. Len pre úplnosť záverom pripomenul, že žalovaný 1/ riadne doručil žalobcovi návrh kúpnej zmluvy (žalobca to v konaní nerozporoval), avšak žalobca zmluvu uzatvoriť odmietol, z čoho považoval svoj nárok domáhať sa od žalobcu zaplatenia zmluvnej pokuty za absolútne dôvodný.
16. Žalovaný 1/ vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku o trovách konania poukázal na to, že aj podľa názoru súdu prvej inštancie bola žaloba až do 31.3.2018 (t.j. do ukončenia zmluvy o zložení zálohy) nedôvodná, preto by nemala byť žalobcovi priznaná plná náhrada trov konania. Minimálne tie úkony, ktoré žalobca uskutočnil do 31.3.2018 boli neúčelné a naopak obrana žalovaných uskutočnená do uvedeného dátumu bola v celom rozsahu opodstatnená, keďže súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom, že predmetná zmluva nebola neplatná. Ak by súd meritórne rozhodoval o nároku žalobcu v období do 31.3.2018, žalobu by v celom rozsahu zamietol a dôvodne možno predpokladať, že žalovaným by priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Bez ohľadu na iné skutočnosti sa javí ako nezákonné a aj nespravodlivé, aby bola žalobcovi priznaná náhrada trov za tie úkony, ktoré realizoval v čase, keď aj podľa názoru súdu bola žaloba nedôvodná. Pre úplnosť doplnil, že konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobca mal v konaní plný úspech neplatí minimálne vo veci úrokov z omeškania; keď žalovaný žiadal úroky z omeškania zo žalovanej istiny od 29.8.2017, ale boli mu priznané úroky až od 1.4.2018.
17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť; obsah odvolania žalovaného považoval za zavádzajúci s pravdepo-dobným cieľom naďalej sa vyhýbať vráteniu 10.000 eur spolu s prísl. s tým, že sa pridržiava všetkých svojich písomných a ústnych vyjadrení v konaní pred súdom prvej inštancie.
17.1. Zdôraznil, že svoju žalobu a petit (ani svoju argumentáciu) v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nikdy nemenil, hoci to žalovaný 1/ mylne uvádza.
17.2. Vo vzťahu k judikátom Najvyššieho súdu SR, na ktoré žalovaný 1/ upriamoval pozornosť odvolacieho súdu žalobca poznamenal, že je všeobecne známe (C.s.p. priznáva aj dôvod na podanie dovolania), že jednotlivé senáty Najvyššieho súdu SR rozhodovali a pravdepodobne aj naďalej rozhodujú navzájom s rozdielnym právnym názorom a niekedy protikladne; zároveň poznamenal, že podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia nie sú viazaní rozhodnutiami iných súdov.
17.3. Poukázal na skutočnosť, že sa nikdy ústne, ani písomne nezaviazal uzatvoriť akúkoľvek kúpnu zmluvu na nehnuteľnosť, na ktorej viazli záložné práva v prospech tretej osoby.
17.4. Prezentoval tiež názor, že žalovanému 1/ nemohla vzniknúť žiadna škoda, nakoľko realizoval vlastnú stavbu rodinných domov, ktorých bol vlastníkom podľa svojej projektovej dokumentácie a ktoré aj následne predal so ziskom.
17.5. Trval na tom, že ustanovenie o zmluvnej pokute je absolútne neplatné, tak ako je absolútne neplatná aj celá zmluva; ak aj mal záujem pred začatím súdneho konania na dohode, žalovaný 1/ ani raz nedodržal návrh dohody a tak bol okolnosťami prinútený uplatniť svoj nárok prostredníctvom všeobecných súdov SR. Súd prvej inštancie správne zaviazal žalovaného 1/ na náhradu trov konania vzniknutých na strane žalobcu vo výške 100 %, nakoľko žalobca bol v predmetnom súdnom konaní úspešný v celom rozsahu.
18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len "C.s.p."), preskúmal rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti, prejednal odvolanie žalovaného 1/ bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch (II. a V.) vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.5.2020 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).
19. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a v podrobnostiach poukazuje na vyčerpávajúce skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie zoširoka vysporiadal so všetkými aspektmi prejednávaného prípadu; dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré adekvátne vysvetlil.
20. Žalovaný 1/ v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa nevyrovnal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolaciemu súdu sa preto javí úloha vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 C.s.p.) ako kontraproduktívna a neúčelná, keďže žalovaným 1/ prezentované "podstatné tvrdenia" v odvolaní boli vo všetkých súvislostiach zodpovedané v dôkladnej a presvedčivej argumentácii súdu prvej inštancie.
21. Posúdenie veci odvolacím súdom sa tak odráža v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych a skutkovo relevantných otázok v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Na uvedenom základe, neboli z povahy veci právne irelevantné odvolacie námietky žalovaného 1/ spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
22. Závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku vychádzajú zo zmyslu a účelu Čl. 2 ods. 1 Základných princípov C.s.p.; ochrana porušených práv a právom chránených záujmov žalobcu bola postupom súdu prvej inštancie spravodlivá a účinná, pri súčasnom naplnení princípu právnej istoty. Žalovaný 1/ žiadnym spôsobom nespochybnil skutkové závery súdu prvej inštancie, ktoré sa stali rozhodnými pre právne posúdenie veci.
23. Nemožno súhlasiť s takým subjektívnym hodnotením veci žalovaným 1/, podľa ktorého uplynutie času zmluvy je skutkovou okolnosťou, o ktorú žalobca svoj nárok nikdy neopieral a z tohto dôvodu sa aj jeho argumentácia koncentrovala iba na žalobcom tvrdené skutočnosti a keďže tieto neboli subsumovateľné pod právnu normu, ktorá by odôvodňovala žalobou uplatnený nárok žalobcu, žaloba mala byť v celom rozsahu zamietnutá; podľa žalovaného 1/ mal žalobca (pri požadovaní rovnakého plnenia) navrhnúť zmenu žaloby, lebo rovnaké peňažné plnenie požadoval už na základe iných skutkových okolností, než tých, ktoré uvádzal v žalobe. Ďalej tvrdil, že za okolností, keď skutkovým základom uplatňovaného nároku bola absolútna neplatnosť zmluvy, ktorá nebola v konaní preukázaná, súd nemal právo posúdiť žalobcom uplatnený nárok podľa právnych predpisov upravujúcich uplynutie času.
23.1 Takáto argumentácia je nedôvodná a pramení z elementárneho nepochopenia samotného základu žaloby, ktorým je pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 C.s.p.); ide o údaje, ktoré sú nevyhnutné na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Žalobca musí v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutok, na základe ktorého uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individu-alizáciu, teda vymedziť predmet konania po skutkovej stránke. Súčasne platí, že civilné sporové konanie je ovládané zásadou "iura novit curia" (súd pozná právo) a teda, že žalobca nie je povinný uplatnený nárok právne kvalifikovať, pretože právna
kvalifikácia veci je vecou súdu. Neuvedenie právnej kvalifikácie uplatneného nároku preto nie je vadou žaloby a neprichádza do úvahy odmietnutie podania.
23.2. Na povinnosť o náležitostiach žaloby nadväzuje povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (§ 150 ods. 1 C.s.p.). Prívlastok "skutkové" slúži práve na zvýraznenie, že nejde o tvrdenia právne. Strany nemajú povinnosť vyjadrovať sa k právnemu posúdeniu veci, teda k otázkam aplikácie určitého právneho predpisu na nimi tvrdený skutkový stav a k otázkam jeho interpretácie (majú však právo tak urobiť).
23.3. Treba zdôrazniť, že predmetom skutkových tvrdení sú aj rôzne právne skutočnosti, teda skutočnosti označené určitou právnou normou v jej hypotéze (v skutkovej podstate). Právne skutočnosti (tzv. zložené právne skutočnosti) môžu byť tiež výsledkom aplikácie nejakej právnej normy ako napr. právny úkon, zmluva. To, že predmetom "skutkových" tvrdení sú aj "právne" skutočnosti, nie je vo vzájomnom protiklade; prívlastok "právne" znamená, že skutočnosti sú významné pre právo (pre aplikáciu právnej normy). Na objasnenie napr. ak sa žalobca domáha zaplatenia nejakej sumy z inominátnej zmluvy, musí tvrdiť, že došlo k uzavretiu zmluvy. Každá zmluva ako taká je právnym úkonom, čiže predstavuje právnu skutočnosť.
23.4. Vice versa, potom pre ustálenie toho, čo pojmovo spadá pod "rozhodujúce skutkové tvrdenia" platí, že sentencia: "inominátna Zmluva o zložení zálohy bola uzavretá, ale táto je neplatná" je tvrdením skutkovým (o právnej skutočnosti).
24. Vychádzajúc z uvedeného v nadväznosti na ustanovenie § 140 ods. 2 C.s.p., potom žalobca v prípade zmeny žaloby opiera svoj nárok o nové skutočnosti, ktoré sú rozhodné pre uplatnený nárok; musí ísť o zmenu v skutkovom stave, ktorý má vplyv na zmenu právnej kvalifikácie.
24.1. O zmenu v skutkovom stave však nepôjde vtedy, ak dôjde síce ku zmene právneho dôvodu, ale bez zmeny v skutkovom stave, tak ako tomu bolo aj v prejednávanom prípade; súd prvej inštancie 10.000 eur žalobcovi nepriznal titulom vydania bezdôvodného obohatenia z neplatne dojednanej Zmluvy o zložení zálohy (podľa právneho posúdenia nároku žalobcom), ale po uvedení vlastného predbežného právneho posúdenia veci o platnosti tejto inominátnej zmluvy a uplynutí doby na ktorú bola uzavretá (do 31.3.2018), súd prvej inštancie zhodnotil, že v súlade s § 578 Občianskeho zákonníka došlo k zániku práv a povinností, ktoré z tejto zmluvy vyplývali jej účastníkom, čím došlo k zániku povinnosti žalobcu mať u žalovaného 1/ zálohu a že práve z tohto právneho dôvodu 10.000 eur prijatých žalovaným 1/ sa stalo bezdôvodným obohatením, na vydanie ktoré v napadnutom rozsudku zaviazal žalovaného 1/.
24.2. Tieto závery odvolacieho súdu sú plne súladné s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.7.2008, sp. zn. 1M Obdo V 19/2007, na ktoré argumentačne poukazoval žalovaný 1/ v odvolaní, podľa ktorého "Za zmenu žaloby je treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutočností než tých, ktoré uviedol v žalobe." Bolo iba vecou súdu prvej inštancie, aby žalobcom tvrdený skutkový stav podradil pod hmotnoprávnu normu, ktorá tomuto skutkovému stavu zodpovedá. Mimoriadne výstižné vo vzťahu k posudzovanej veci je však iné rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.7.2003, sp. zn. 25Cdo 1934/2001: "Je-li žalobou uplatněn nárok na peněžité plnění, vycházející ze skutkového tvrzení, že na základě smlouvy o nájmu žalovaný užíval nebytové prostory a neposkytl za to žalobci smluvené protiplnění (nájemné), avšak podle názoru soudu je nájemní smlouva neplatná a jiný důvod užívání není tvrzen, není změnou skutkového stavu vymezeného v žalobě, posoudí-li soud nárok žalobce na zaplacení požadované částky podle hmotněprávních norem upravujících nárok na vydání plnění z bezdůvodného obohacení."
25. Neobstojí ani námietka žalovaného 1/ v podanom odvolaní, že ak by sa žalobca (od počiatku) domáhal žalobou uplatneného nároku v dôsledku uplynutia času Zmluvy o zložení zálohy, potom by týmto smerom zameral aj svoju argumentáciu; súd prvej inštancie predsa v súlade s § 181 ods. 2 C.s.p. na prvom pojednávaní (č.l. 79) uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci (ktoré sa ukázalo ako konzistentné), žalovaný 1/ s ním bol oboznámený a mal dostatočný priestor na to, aby v priebehu ďalšieho konania naň reagoval prostriedkami procesnej obrany.
26. Žalovaný 1/ v podanom odvolaní napadol aj výrok o trovách konania z dôvodov uvádzaných v ods. 16; nebolo však možné stotožniť sa s jeho argumentáciou, v zmysle ktorej, ak by súd meritórne
rozhodoval o nároku žalobcu v období do 31.3.2018, žalobu by v celom rozsahu zamietol; je tomu tak jednak pre samotný charakter upomínacieho konania, ktorým konanie začalo (dňa 6.3.2018 podaný návrh na vydanie platobného rozkazu, odpor proti platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 28.3.2018, sp. zn. 11Up/182/2018 bol podaný 13.4.2018), ktoré z povahy veci (pre skrátenú formu konania) neumožňovalo meritórne rozhod-núť do 31.3.2018 a jednak z dôvodu, že pre posúdenie zákonnosti a vecnej správnosti rozsudku bol určujúci stav objektívne existujúci v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie (§ 217 ods. 1 C.s.p.). Nepriznanie úrokov z omeškania zo žalovanej istiny od 29.8.2017, ale až od 1.4.2018, vzhľadom na nepatrnú výšku požadovaného príslušenstva nezavážilo v celkovom úspechu žalobcu čo do právneho základu veci a výšky priznaného nároku a preto bolo bez relevancie na vecnú správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania.
27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalova-nému 1/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.
28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).