Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Sa-22-2020.pdf
PDF · 106.47 KB
Case nature
Area
Subarea
5Sa/22/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Ondrejom Hviščom, PhD., v právnej veci žalobcu: A. G., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť U. Ľ. N., bez cestovných dokladov alebo iného dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, sídlo: Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly PZ Zboj, Zboj č. 11, 067 68 Zboj, v konaní o prepustenie zo zaistenia žalobcu, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Košiciach správnu žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou vo veci zaistenia, podanou žalovanému dňa 12.05.2020, doručenú správnemu súdu dňa 18.05.2020, žiadal právny zástupca žalobcu o nariadenie bezodkladného prepustenia žalobcu zo zaistenia v zmysle § 221 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Zároveň žiadal, aby mu správny súd priznal právo na náhradu trov súdneho konania.
I. Administratívne konanie
2. Žalobca bol zaistený rozhodnutím č. PPZ-HCP-S018-9- 006/2020-ZAV zo dňa 20.03.2020 dňom 20.03.2020 podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) na dobu 21 dní, t.j. do 09.04.2020, na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, nakoľko neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu z Ukrajiny do Slovenskej republiky.
3. Ohľadom okolnosti príchodu žalobcu na územie Slovenskej republiky žalovaný v rozhodnutí uvádza: „Účastník konania bol dňa 20.03.2020 v čase o 08.00 hod. kontrolovaný hliadkou Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Zboj na prístupovej ceste pri rampe v úseku U. v blízkosti vonkajšej hranice, v katastrálnom území obce Q. Y., v služobnom úseku OHK PZ Zboj. GPS súradnice miesta zadržania: Q. XX°XX.XXX' P. XXX°XX.XXX'. Účastník konania uviedol, že z domovskej krajiny odišiel pred 2 mesiacmi letecký do Turecka na neznáme miesto. V Turecku mu vzali všetky doklady, odtiaľ pokračoval na Ukrajinu na rôznych dopravných prostriedkoch, pričom presne miesta, kde sa nachádzal, nepoznal. Väčšinu cesty mal šatku cez oči. Z Ukrajiny sa chcel dostať do Nemecka. Pri presune lesom boli zadržaní hliadkou polície SR.“
4. Nakoľko na území Slovenskej republiky pretrvávalo karanténne opatrenie, nezačal správny orgán konanie o administratívnom vyhostení v zmysle § 61a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov.
Po zadržaní bol žalobca vyrozumený o opatreniach prijatých Slovenskou republikou v súvislosti so šírením ochorenia COVID 19, pričom na základe prijatých opatrení a na pokyn hlavného hygienika musí byť každý cudzinec, ktorý vstúpi na územie SR na 14 dní umiestnený v karanténnom zariadení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, kde je takéto zariadenie zriadené. Žalobca bol upovedomený, že po uplynutí karanténneho opatrenia bude začaté konanie o jeho vrátení na územie Ukrajiny v rámci readmisie podľa medzinárodnej zmluvy.
5. Na základe uvedených skutočností bolo dňa 06.04.2020 správnym orgánom začaté konanie o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov s poukázaním na § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko žalobca neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu. Dňa 06.04.2020 správny orgán vypočul do zápisnice číslo PPZ-HCP-SO18-20- 004/2020-ZAV účastníka konania, kde zistil, že neexistujú také reálne zákonné dôvody, ktoré by bránili jeho vyhosteniu na územie Ukrajiny. Na základe týchto skutočností vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ- HCP-SO18-20-006/2020-ZAV podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a § 82 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny, nakoľko účastník konania neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu.
6. Následne žalovaný vydal rozhodnutie č. PPZ-HCP-SO18-9-015/2020-ZAV zo dňa 06.04.2020 (ďalej len „rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia“), ktorým predĺžil lehotu zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pričom stanovil dĺžku lehoty zaistenia na tri mesiace, t.j. do 09.07.2020. Dôvodom predĺženia lehoty zaistenia bol mimoriadny stav vyhlásený na území Slovenskej republiky, ako aj v iných krajinách v súvislosti s ochorením COVID - 19. V tejto súvislosti správny orgán argumentoval: „Taktiež Ukrajina prijala opatrenia na zamedzenie šírenia ochorenia COVID-19 (viď stránka Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitosti SR ). Z tohto dôvodu nie je možne zrealizovať výkon administratívneho vyhostenia účastníka konania podľa medzinárodnej zmluvy.“
II. Správna žaloba a vyjadrenie žalovaného
7. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na tunajší správny súd včas správnu žalobu o prepustenie žalobcu zo zaistenia podľa štvrtej hlavy, tretej časti SSP z nasledujúceho dôvodu.
8. Podľa názoru právneho zástupcu žalobcu majú za to: „... v právnej veci odo dňa prijatia jeho vyhlásenia o azyle je žalobca žiadateľom o azyl a po dobu azylového konania nie je prípustný výkon rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Držanie žalobcu v zaistení na základe rozhodnutia žalovaného zo dňa 06.04.2020 aj po 30.04.2020 je preto nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, v rozpore s § 90 ods. 1 písm. d) a § 90 ods. 2 písm. b) bodu 1 zákona o pobyte cudzincov. Postup žalovaného a ponechanie žalobcu v zaistení na základe pôvodného rozhodnutia o zaistení žalobcu, resp. rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu aj potom, čo odpadol účel zaistenia, je navyše aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov SR a Súdneho dvora EÚ v obdobných veciach.“
9. Ďalej v správnej žalobe právny zástupca uvádza: „Zaistenie cudzincov za účelom administratívneho vyhostenia, aj odovzdania, v zmysle readmisnej zmluvy je realizované v zmysle tzv. návratovej smernice, ktorú cituje v rozhodnutí o predĺžení zaistenia žalobcu aj samotný žalovaný, pričom zaistenie žiadateľov o azyle realizované v zmysle tzv. recepčnej smernice o spoločných podmienkach pre prijímanie žiadateľov o azyl, a teda tieto zaistenia spadajú do osobitných právnych režimov s odlišným podmienkami pre realizovanie zaistenia v zmysle tej ktorej smernice.“ V tejto súvislosti preto poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/29 /2014 z 27.08.2014, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Szak/4/2017 z 11.05.2017, sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24.09.2013) a Krajského súdu v Košiciach, napr. rozsudok sp. zn. 10Sa/1/2017.
10. Právny zástupca žalobcu zastáva právny názor, že ak žalovaný považuje žalobcovu žiadosť o azyl za účelovú, v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu a § 88a zákona o pobyte cudzincov má zákonnú možnosť rozhodnúť o opätovnom zaistení cudzinca - žiadateľa o azyl, avšak už v zmysle ustanovení upravujúcich predpoklady zaistenia žiadateľov o azyl a prípadne zvážiť uplatnenie toho ktorého dôvodu zaistenia v zmysle § 88a zákona o pobyte cudzincov. Zákon o pobyte cudzincov stanovuje iné zákonné podmienky pre zaistenie žiadateľov o azyl a iné na zaistenie cudzincov, ktorí nemajú postavenie žiadateľa o azyl.
11. V správnej žalobe právny zástupca žalobcu poukazuje na situáciu v Bangladéši a v tejto súvislosti poukazuje na možné priznanie medzinárodnej ochrany žalobcovi, čo podľa jeho názoru spôsobuje prekážku jeho zaistenia, pretože jeho žiadosť o azyl nemožno vyhodnotiť ako zjavne účelovú. V tejto súvislosti uvádza na podporu svojho tvrdenia nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013.
12. Listom č. PPZ-HCP-SO18-9-020/2020-AV zo dňa 18.05.2020 sa vyjadril k správnej žalobe žalovaný správny orgán. Vo vyjadrení uviedol doterajší priebeh správneho konania, pričom zdôraznil, žalobca dlhodobo neoprávnene migruje a na území Slovenskej republiky a má neoprávnený pobyt. Uvádza: „Žalovaný uvádza, že so žalobcom bola dňa 06.04.2020 spísaná zápisnica číslo PPZ- HCPSO18-20-004/202020-ZAV, kde na otázku, z akého dôvodu odišiel z domovskej krajiny odpovedal, že z ekonomických dôvodov a cieľom jeho cesty bolo dostať sa do Nemecka. Taktiež sa nevyjadril, že by mu v domovskej krajine hrozilo nebezpečenstvo ohrozenia života, mučenia, krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trest zo strany štátu alebo inej organizácie. Počas celého konania neprejavil záujem o medzinárodnú ochranu. Žalobca sa nachádzal v zaistení od 20.03.2020, rozhodnutie o administratívnom vyhostení a rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia mu boli vydané 06.04.2020 a o žiadosť o udelenie azylu podal po viac ako mesiaci od prvotného zaistenia a 24 dní od predĺženia lehoty zaistenia, čo je v rozpore s jeho predchádzajúcimi vyhláseniami a stanoviskami, preto už len na základe týchto faktov je podozrenie z účelovosti jeho konania.
Z výpovedí a konania žalobcu je zrejmé, že sa na neho nevzťahuje čl. 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951. Na základe zistených skutočností žalovaný usúdil, že cieľom žalobcu je vyhýbať, sa alebo brániť procesu prípravy jeho administratívneho vyhostenia a je dôvodné podozrenie, že žiadosť o udeleniu azylu podal s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Žalovaný je toho názoru, že žalobca svojou žiadosťou o azyl sleduje jednak oddialenie svojho vydania na Ukrajinu a jednak má snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu žiadateľov o azyl, a tento voľný režim by vzápätí využil na útek v snahe dostať sa do svojej skutočnej cieľovej krajiny - Nemecka. Žalobca sa pred príchodom na územie Slovenskej republiky zdržiaval na území štátu (Turecko, Ukrajina), v ktorom nežiadal o medzinárodnú ochranu. O medzinárodnú ochranu požiadal až na území Slovenskej republiky a aj to až po zistení a preukázaní jeho neoprávneného prekročenia vonkajšej hranice až po nej akej dobe.
Po posúdení všetkých zhromaždených dôkazov žalovaný konštatuje, že žalobca po neoprávnenom prekročení vonkajšej hranice z územia Ukrajiny do Slovenskej republiky neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že na území Ukrajiny bol jeho život, alebo sloboda ohrozené a taktiež sa po vstupe na územie SR neprihlásil na úradoch a neodôvodnil svoj nezákonný vstup. Máme za to, že ak Migračný úrad rozhodne o žiadosti o udelenie azylu podľa § 11 ods. 1 alebo § 12 ods. 1 zákona o azyle do 60 dní od začatia konania o udelenie azylu, nie je táto skutočnosť dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny z ÚPZC. Počas lehoty 60 dní od začatia konania o udelení azylu stále trvá účelnosť zaistenia vzhľadom na to, že je tu existencia reálneho predpokladu, že bude možné realizovať výkon jeho vyhostenia z územia SR v rámci maximálnej zákonnej lehoty zaistenia. Rovnaké konštatuje Ústavný súd SR vo svojom Náleze spz. II. ÚS 147/2013-50“
13. Vo vyjadrení žalovaný správny orgán poukázal na dôvodnosť a účelnosť zaistenia v súvislosti s pandémiou korona vírusu SARS - CoV-2, pričom citoval z rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. 6Sa/11/2020. Taktiež na poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-534/11, Arslan proti Polícii ČR, Krajské riaditeľstvo Ústeckého kraja, odbor cudzineckej polície (body 49 a 63).
14. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, žalovaný navrhol správnu žalobu zamietnuť.
III. Právny názor správneho súdu
15. Krajský súd v Košiciach, ako vecne a miestne príslušný súd, preskúmal dôvody zaistenia žalobcu a na nariadenom pojednávaní dňa 27.05.2020 podľa ustanovenia § 206 a nasl. SSP, postupujúc a zisťujúc neformálne všetko potrebné pre preskúmanie zákonnosti zaistenia žalobcu dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe nie je dôvodná.
16. Podľa § 229 SSP, správny súd správnu žalobu zamietol a konštatuje, že žalovaný sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami a na základe náležite zisteného skutkového stavu zákonným spôsobom rozhodol a postupoval. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcu nemožno prepustiť zo zaistenia na základe dôvodov, ktoré uvádza žalobca.
17. Predmetom konania je preskúmanie zákonnosti dôvodov zaistenia žalobcu na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-S018-9- 006/2020-ZAV zo dňa 20.03.2020 a č. PPZ-HCP-S018-9-015/2020- ZAV zo dňa 06.04.2020.
18. Krajský súd nariadil pojednávanie na deň 27.05.2020 o 14.00 hod., na ktorom sa zúčastnil právny zástupca žalovaného, ktorý zopakoval svoju argumentáciu obsiahnutú vo vyjadrení (bod 12. rozsudku). K prekážkam vrátenia žalobcu uviedol, že momentálne neexistujú prekážky na vrátenie žalobcu na Ukrajinu. Právny zástupca žalobcu bol na jeho žiadosť správnym súdom ospravedlnení z neúčasti na pojednávaní.
19. Správny súd poznamenáva, že účelom správnej žaloby, ktorou sa žalobca domáha prepustenia zo zaistenia, je poskytnúť žalobcovi ochranu aj pre prípad, že samotné rozhodnutie o zaistení, resp. predĺžení lehoty zaistenia bolo síce súladné so zákonom, avšak následné trvanie zaistenia prestalo byť zákonné. K takejto situácii môže dôjsť nielen vtedy, ak žalobca zostal zaistený aj po uplynutí doby vyplývajúcej z rozhodnutia o jeho zaistení, resp. predĺžení lehoty zaistenia, ale aj z dôvodu, že zaistenie nemožno vyhodnotiť ako nevyhnutne potrebné.
20. V preskúmavanom prípade žalobcovi uplynula lehota na podanie správnej žaloby na preskúmanie rozhodnutia o zaistení a rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia, preto možno konštatovať, že uvedené rozhodnutia žalovaného možno považovať z formálneho hľadiska za súladné so zákonom.
21. Podľa žalobcu je jeho žiadosť o udeleniu azylu na území Slovenskej republiky, ktorú urobil vo forme vyhlásenia dňa 30.04.2020 v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach tou skutočnosťou, ktorá mala spôsobiť nezákonnosť trvania zaistenia počas lehôt judikovaných správnymi rozhodnutiami.
22. K hlavnej námietke žalobcu, ktorou bola absencia účelu jeho zaistenia z dôvodu, že bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov aj po podaní žiadosti o udelenie azylu správny súd uvádza, že táto nie je žalobcom správne vyhodnotená.
23. Žalobca sa domnieval, že jeho zaistenie podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je automaticky po podaní žiadosti o udelenie azylu, bez ohľadu na okolnosti prípadu, nezákonné. Zastával názor, že ak žalovaný považuje žalobcovu žiadosť o azyl za účelovú, v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu a § 88a zákona o pobyte cudzincov, má zákonnú možnosť rozhodnúť o opätovnom zaistení cudzinca - žiadateľa o azyl, avšak už v zmysle ustanovení upravujúcich predpoklady zaistenia žiadateľov o azyl a prípadne zvážiť uplatnenie toho ktorého dôvodu zaistenia v zmysle § 88a zákona o pobyte cudzincov. Na podporu týchto tvrdení uviedol príklady z rozhodovacej praxe kasačného súdu (pozri bod 9. rozsudku).
24. Správny súd dáva do pozornosti ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat, nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu (zákon o azyle) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Nič nebráni správnemu orgánu, aby v súlade s § 90 ods. 1 písm. d) prehodnotil trvanie účelu zaistenia, ktorý môže byť naďalej zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov aj po podaní žiadosti o udelenie azylu.
25. Žalobca v správnej žalobe uviedol síce príklady z rozhodovacej praxe kasačného súdu (pozri bod 9. rozsudku), no tieto judikované prípady sa netýkali rovnakého dôvodu zaistenia, čo považuje správny súd za rozhodujúce. Správny súd považuje za relevantnú judikatúru v danom prípade rozhodnutia kasačného súdu, napr. sp. zn. 1Sza/5/2013 a 1Sza/3/2013, pretože tieto prípady sa týkali zaistenia cudzinca zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, ktorý požiadal počas doby zaistenia o udelenie azylu. Rozhodnutia uvádzané žalobcom v správnej žalobe sa týkali zaistenia
cudzinca podľa § 88 ods. 1 písm. a), resp. písm. b) zákona o pobyte cudzincov, čo nemožno považovať za relevantné v posudzovanom prípade.
26. Správny súd sa stotožňuje s právnym hodnotením žalovaného, že žalobca po neoprávnenom prekročení vonkajšej hranice z územia Ukrajiny do Slovenskej republiky neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že na území Ukrajiny bol jeho život, alebo sloboda ohrozené a taktiež sa po vstupe na územie SR neprihlásil na úradoch a neodôvodnil svoj nezákonný vstup. Žalobca sa nachádzal v zaistení od 20.03.2020, rozhodnutie o administratívnom vyhostení a rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia mu boli vydané 06.04.2020 a o žiadosť o udelenie azylu podal po viac ako mesiaci od prvotného zaistenia a 24 dní od predĺženia lehoty zaistenia, čo je v rozpore s jeho predchádzajúcimi vyhláseniami a stanoviskami, preto už len na základe týchto faktov je podozrenie z účelovosti jeho konania.
27. Pri posúdení právnej otázky, či je možné zaistiť cudzinca, (ktorý je žiadateľom o azyl) podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov na účel jeho vrátenia v zmysle readmisnej dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb je rozhodujúce posúdenie samotného vstupu cudzinca na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia alebo jeho zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky najmä z pohľadu vyhodnotenia, či úmyslom jeho vstupu a zdržiavania sa na území Slovenskej republiky bolo požiadať o azyl. Správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je žiadateľom o azyl najmä v kontexte Dohovoru o postavení utečencov, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, návratovej smernice, ale aj zákona o azyle, ale aj možnými prekážkami vrátenia cudzinca podľa readmisnej dohody, v danom prípade prebiehajúcim konaním o azyle, najmä ak tieto vyšli najavo pred rozhodnutím o zaistení (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.02.2013, sp. zn. 1Sza 3/2013). 28. Vzhľadom na vyššie uvedené, správny súd vyhodnotil úmysel vstupu žalobcu na územie Slovenskej republiky ako úmysel, ktorý nesmeroval k požiadaniu o azyl na území Slovenskej republiky, čomu nasvedčuje deklarovaná vôľa žalobcu cestovať ďalej do Nemecka a požiadanie o azyl so značným časovým odstupom od vstupu na územie Slovenskej republiky a po rozhodnutí o jeho zaistení. Navyše, vstup žalobcu na územie Slovenskej republiky nebol oprávnený. Počas pojednávania sa právny zástupca žalovaného vyjadril, že momentálne neexistujú prekážky na vrátenie žalobcu na územie Ukrajiny.
29. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd právne uzatvára, že žalobca nevstúpil na územie Slovenskej republiky s úmyslom požiadať o medzinárodnú ochranu, a teda zaistenie žalobcu je zákonné, a preto existuje účel zaistenia žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov.
30. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.
Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat, nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.
31. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody
osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
32. Správny súd, ako bolo vyššie konštatované, po preskúmaní dôvodov zaistenia žalobcu dospel k záveru, že žalovaný postupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite zistil skutkový stav veci, v konaní správne aplikoval ním označené ustanovenia právneho predpisu a rozhodnutie riadne odôvodnil. Jeho rozhodnutie je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a medzinárodnými predpismi, ako je vyššie uvedené.
33. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré uviedol žalobca, resp. jeho zástupca v rámci konania o jeho zaistení. Žalobné dôvody, ktorými žalobca spochybňoval zákonnosť jeho zaistenia správny súd nepovažuje za dôvodné.
34. Z týchto dôvodov súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu vo veci zaistenia podľa § 229 SSP zamietol, majúc za to, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.
35. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach, v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku, to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu, a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu, a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.