Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Sa-1-2017.pdf
PDF · 126.64 KB
Case nature
Area
Subarea
10Sa/1/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: U. E., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan, bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Ú. S. T. S. L. K., C. XX, K., zastúpený Centrom právnej pomoci, Námestie slobody 12, Bratislava, týka sa Kancelárie Košice, Moyzesova 18, Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné, Nemocničná 1, 066 01 Humenné, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 27.12.2016 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-PO11-ZVC-22/2016 zo dňa 19.12.2016, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné, Nemocničná 1, 066 01 Humenné č. PPZ-HCP-PO11-ZVC-22/2016 zo dňa 19.12.2016, týkajúce sa žalobcu: U. E., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan, bez dokladov totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca U. E., narodený XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III./ Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO11-ZVC-22/2016 zo dňa 19.12.2016 (č.l. 10-17 spisu) zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) na základe skutočností, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území C. a L. na účel zabezpečenia prípravy jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, ak existuje značné riziko jeho úteku. Zároveň ho umiestnil v Ú. S. T. S. L. K. (ďalej „Ú. K.“) a podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov ho zaistil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 19.03.2017.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 19.12.2016 bol účastník konania prevzatý od pracovníkov M. M. N. Z. z dôvodu podozrenia, že sa na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) zdržiava neoprávnene. Opísal priebeh jeho zadržania, pričom dňa 16.08.2016 bol hliadkou OO PZ Považská Bystrica zadržaný na Č.G. K. a následne dňa 17.08.2016 odovzdaný príslušníkom OO PZ Trenčín. Šetrením bolo zistené, že sa zdržiava na území SR neoprávnene, bez platných cestovných
dokladov a podľa jeho vyjadrenia sa jednalo o maloletého cudzinca bez sprievodu. Preto bol vyrozumený Úrad práce sociálnych vecí a rodiny R., ktorým bol účastník konania odovzdaný dňa 17.08.2016.
3. Rovnako žalovaný uviedol, že po tom, čo bol na základe rozhodnutia Okresného súdu v Trenčíne umiestnený v M. N. Z., z tohto dňa XX.XX.XXXX utiekol, pričom bol zadržaný hliadkou v X. N. M. XX.XX.XXXX a následne vrátený. Druhýkrát sa pokúsil utiecť dňa XX.XX.XXXX, avšak došlo k jeho zraneniu a musel sa podrobiť operačnému zákroku. Z dôvodu podozrenia, že ide v jeho prípade o dospelú osobu bol podrobený vyšetreniu na určenie veku, pričom z odborného lekárskeho vyjadrenia MUDr. B. Q. bolo zistené, že účastník konania je starší ako 18 rokov, pričom dané aj sám následne potvrdil. Z nemocničného ošetrenia bol prepustený dňa 17.10.2016 a umiestnený do M. M. N. Z., kde sa zdržiaval až do dňa XX.XX.XXXX.
4. Na základe tej skutočnosti, že nespĺňa podmienky na umiestenie a starostlivosť o maloletého v M. Z., nemá udelené žiadne povolenie na pobyt, ani iné právo na pobyt a taktiež nie je v súčasnosti žiadateľom o udelenie azylu na území SR a bol schopný absolvovať prevoz na správny orgán, bol predvedený na správny orgán.
5. Žalovaný dodal, že v informačných systémoch bolo zistené, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území C. a L., čo potvrdil aj sám vo svojom vyjadrení pred žalovaným, čím sú naplnené podmienky jeho prevozu na územie C. resp. L. podľa nariadenia (EÚ) č. 604/2013. Danú skutočnosť správny orgán oznámil dňa 19.12.2016 Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“). Preto správny orgán začal konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa nariadenia (EÚ) č. 604/2013 z dôvodu, že existuje značné riziko jeho úteku, o čom bol riadne upovedomený dňa 19.12.2016.
6. V zápisnici účastník konania pred správnym orgánom uviedol, že sa volá U. E., rok narodenia XXXX, presný dátum narodenia nevedel uviesť, pričom z Afganistanu vycestoval asi S. Q. M. P., potom cez R., K. B. L. až na Slovensko, kde prišiel dňa 16.08.2016. Cestoval rôznymi prostriedkami spolu s jedným kamarátom Z.D. K.. Mal namierené do T. G.. Iné mená a dátumy narodenia uvádza preto, aby nebol vrátený do L.. Z C. odišiel, pretože chcel pokračovať v ceste do Í.. Z M. N. Z. utekal taktiež z dôvodu, že chcel pokračovať v ceste do Í..
7. Správny orgán poukazoval na zákonnú citáciu ustanovení § 88 ods. 1 písm. c) a § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ako aj na tú skutočnosť, že ako štátny príslušník tretej krajiny má medzinárodnými dohovormi, ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi, na území členských štátov Európskej únie a Schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany a na preskúmanie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom Európskej únie, ktorým je C., resp. L.. Aj napriek tejto skutočnosti nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny a preto mal správny orgán za to, že v jeho prípade je potrebné preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, o ktorú účastník konania na území Európskej únie žiada na území C., resp. L., ktoré je príslušné na preskúmanie jeho žiadosti. V prípade, ak sa zistia dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany účastníka konania, je potrebné mu takúto ochranu bezodkladne udeliť a tým mu umožniť zdržiavať sa na území C., resp. L., prípadne iných štátoch Európskej únie v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
8. Pokiaľ sa týka rizika úteku účastníka konania správny orgán poukázal nato, že tento pri zadržaní počas nelegálnej migrácie z územia C., resp. L., cez územie SR uviedol dátum narodenia XX.XX.XXXX a teda sa vydával za maloletého, aby sa vyhol jeho administratívnemu vyhosteniu, resp. zaisteniu, čo vyvrátilo až odborné lekárske vyšetrenie na určenie veku, kde bol uznaný za osobu staršiu ako 18 rokov. Navyše požiadal o udelenie azylu dňa XX.XX.XXXX v C. a dňa XX.XX.XXXX v L., avšak ešte pred ukončením azylovej procedúry z uvedených krajín odišiel, pričom rovnako aj po umiestnení v M. M. N. Z. sa dvakrát neúspešne pokúsil o útek. Takisto uviedol, že jeho cieľovou krajinou je Í., vydával sa za maloletého a na území SR sám nevyhľadal pomoc, ale bol kontrolovaný hliadkou polície. Na základe týchto skutočností existuje značné riziko jeho úteku, čo podporuje aj tá skutočnosť, že nemá na území Európskej únie ani Schengenského priestoru udelený pobyt.
9. Mal zato, že štátny príslušník tretej krajiny je povinný rešpektovať všeobecne záväzné predpisy platné na území členských štátov EÚ a Schengenského priestoru a dodržiavať podmienky pobytu, ktoré sú mu stanovené na základe vôle spoločnosti, ktorá má právo na ochranu pred vplyvom nelegálnej migrácie cudzincov. Preto v jeho prípade je potrebné zabezpečiť jeho prípravu alebo výkon jeho prevozu podľa nariadenia (EÚ) č. 604/2013 formou zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC. Ak by správny orgán takto nepostupoval, bola by daná mu možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste a tým by správny orgán mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom zabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území členských štátov EÚ a Schengenského priestoru zo strany účastníka konania.
10. Pokiaľ sa týka stanovenia doby zaistenia žalovaný poukazoval na znenie ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC, ktorú stanovil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 19.03.2017, pričom daná doba bola stanovená len na nevyhnutnú dobu a na čo najkratší čas. Počas tejto doby správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie do C., resp. L.. V danom prípade pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany bulharských alebo chorvátskych úradov, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie. Takisto pri určovaní jej dĺžky vychádzal z ustanovenia čl. 28. ods. 3 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 s tým, že počas celej doby zaistenia bude skúmať či trvá účel zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, pričom presnú dobu zaistenia nie je možné predbežne presne určiť a nie je ju možné odhadnúť presne taktiež z aplikačnej praxe ani zo strany Dublinského strediska. Rovnako dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré patrí komunikácia štátnych orgánov SR so štátnymi orgánmi C. a L., prípadne nepredvídateľné zhoršenie zdravotného stavu účastníka konania, vybavenie všetkých ostatných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe menované krajiny signatármi. Z daných dôvodov sa preto správny orgán priklonil k trojmesačnej dĺžke zaistenia, ktorá však v prípade skoršieho vybavenia náležitosti môže byť skrátená.
11. Takisto správny orgán uviedol, že sa venoval uloženiu miernejších foriem podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC, pričom účastník konania nesplnil podmienku podľa § 89 ods. 3 ZoPC, pretože nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 ZoPC, pričom taktiež z jeho doterajšieho spôsobu života je zrejmé, že nie je schopný zabezpečiť primeranú nehnuteľnosť na bývanie, prípadne primerané ubytovanie počas pobytu na území SR a finančné prostriedky na pokrytie pobytu pre seba. Predchádzajúcim pobytom si nevytvoril dostatočné finančné prostriedky na pokrytie ďalšieho pobytu na území SR či už po stránke materiálnej alebo nemateriálnej, čo vyplýva z jeho súčasnej finančnej situácie. Preto pri zaoberaní sa inými normatívnymi prostriedkami na dosiahnutie účelu sa správny orgán opieral o správnu úvahu a o skutočnosť, že účastník konania je bez dostatočných finančných prostriedkov, ktorými by zabezpečil vhodné ubytovanie pre seba, čo by mohlo mať za následok ujmu na jeho zdravotnom stave, pričom bez týchto základných potrieb a finančných prostriedkov sa môže dostať do stavu núdze, či už sociálnej, hmotnej, finančnej, čo neprospeje k bytiu a životu účastníka konania na území SR.
12. Žalovaný záverom konštatoval, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov predmetné zaistenie účastníka konania je plne v súlade s článkom 5 ods. 1, písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nakoľko je preukázané, že tento je v súčasnej dobe žiadateľom o udelenie azylu na území C. a L., čo bolo potvrdené pozitívnou lustráciou, ako aj jeho vyjadrením, pričom k výkonu prevozu podľa osobitného predpisu priamo slúži inštitút zaistenia.
13. Správnou žalobou zo dňa 27.12.2016 (č.l. 1-4 spisu) žalobca navrhol rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO11-ZVC-22/2016 zo dňa 19.12.2016 zrušiť a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Zároveň si uplatnil náhradu trov tohto konania. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v správnej žalobe.
14. Doplnil, že v danej veci ide o pozbavenie osobnej slobody cudzinca za účelom dublinského návratu, pričom poukazoval na ustálenú súdnu prax a rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR v obdobných veciach a na tú skutočnosť, že medzi zaistením a jeho účelom, t. j. konaním o odsune, vyhostením, Dublinským návratom a podobne, je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov, pričom vzhľadom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo povinnosťou žalovaného skúmať reálnu vyhostiteľnosť, ktorá je podmienkou
zaistenia cudzinca, a to z dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Doplnil, že správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa tohto ustanovenia povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo. Poukazoval na celú škálu rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS/264/09-81 zo dňa 19.10.2012, sp. zn. II. ÚS/147/2013-50 z 09.10.2013. Ohľadne danej námietky zároveň doplnil, že má za to, že žalobca je zaistený čisto formálne, neúčelne a arbitrárne.
15. Poukazoval na výklad článku 3 Dohovoru, ktorý bol štrasburskými orgánmi ochrany práva interpretovaný tak, že zabezpečuje ochranu ľudských práv vo väčšom rozsahu ako národné právo. V porovnaní s ostatnými právami a slobodami, ktoré zakotvuje Dohovor, sa čl. 3 vyznačuje absolútnosťou a kolektívnou garanciou. S výkonom tohto práva nemožno spájať žiadne výnimky, napríklad z dôvodu zachovania verejného poriadku alebo bezpečnosti štátu alebo z dôvodu predchádzania dôsledkov nelegálnej migrácie. Preto ani tvrdením o prevahe všeobecného záujmu nad striktným dodržiavaním všeobecne záväzných právnych predpisov, v danom prípade dokonca medzinárodných dohovorov o ochrane ľudských práv, nemožno ospravedlňovať porušovanie práv absolútnej povahy.
16. Mal zato, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia žalobcu do L., resp. C. s ohľadom na potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom táto povinnosť vyvstala o to väčšmi v predmetnej veci, nakoľko sa jedná o cudzinca, ktorý sa pred časom podrobil operačným zákrokom a jeho zdravotný stav si vyžaduje primerané humanitárne podmienky. V zmysle citovanej judikatúry nie je možné automaticky považovať každú členskú krajinu za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca v rámci dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia. Preto považoval rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom viacerých závažných skutkových a právnych okolností v právnej veci žalobcu.
17. Takisto namietal, že ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie nevyhnutné, aj tu platí základný princíp resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl v inej krajine. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé (čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia). Aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 z 16.04.2003) sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade.
18. Podaním zo dňa 10.01.2017 označené ako Doplnenie dôkazov a správnej žaloby vo veci zaistenia vedenej v konaní pred Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 10Sa/1/2017 (č.l. 31-33 spisu) žalobca doplnil žalobné dôvody s poukazom na ustanovenie § 206 ods. 4 a 5 Správneho súdneho poriadku, nakoľko od vydania rozhodnutia sa podstatne zmenili okolnosti veci. Dňa 30.12.2016 žalobca požiadal o udelenie azylu na území SR, čím sa jeho postavenie zmenilo na žiadateľa o udelenie azylu na území SR.
19. Mal zato, že dňom 30.12.2016 zanikol účel jeho zaistenia, ktorým je konanie o odovzdanie do iného členského štátu v zmysle zákona o azyle, pretože toto konanie bolo prijatím žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území SR dňa 30.12.2016 v zmysle §46b ods. 1 písm. a) zákona o azyle zastavené. Držanie žalobcu v zaistení na základe napadnutého rozhodnutia je po 30.12.2016 nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, v rozpore s § 90 ods. 1 písm. d) a § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti poukazoval na judikatúru kasačného súdu (rozhodnutie sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24.09.2013), ktorým Najvyšší súd SR reagoval na judikatúru SD EÚ vo veci Mehmet Arslan proti ČR a potrebu sledovania aktuálnosti účelu zaistenia.
20. Vychádzajúc z ustanovení zákona o pobyte cudzincov, zákona o azyle, ako aj z právneho názoru kasačného súdu mal zato, že dňa 30.12.2016 mal byť žalobca prepustený zo zaistenia na základe napadnutého rozhodnutia za účelom § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC a v prípade, ak žalovaný mal zato, že jeho žiadosť o azyl bola účelová, v zmysle citovaného právneho názoru kasačného súdu a § 88a ZoPC mal zákonnú možnosť rozhodnúť o opätovnom zaistení žalobcu, avšak už v zmysle ustanovení upravujúcich predpoklady zaistenia žiadateľov o azyl a prípadne zvážiť uplatnenie dôvodu zaistenia v zmysle § 88a ods. 1 písm. e) ZoPC. Doplnil, že zákon o pobyte cudzincov stanovuje iné zákonné podmienky pre
zaistenie žiadateľov o azyl a iné na zaistenie cudzincov, ktorí nemajú postavenie žiadateľov o azyl, pričom rovnako je potrebné v prípade zaistenia žiadateľov o azyl zo strany žalovaného vysporiadať sa s možnosťou alternatívneho opatrenia voči zaisteniu v podobe azylového zariadenia, ktoré je od 30.12.2016 možné uplatniť aj v právnej veci žalobcu. Naďalej zotrvával na dôvodoch a obsahu správnej žaloby zo dňa 27.12.2016.
21. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe zo dňa 31.12.2016 (č.l. 18-23 spisu) žiadal, aby súd zamietol správnu žalobu ako nedôvodnú. K dôvodom uvádzaným v správnej žalobe uviedol, že z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení vyplýva, že žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, pričom dôvodom zaistenia bolo zabezpečenie prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, nakoľko žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území iného členského štátu.
22. Mal zato, že skutkový stav zistil dostatočne, nakoľko pred vydaním rozhodnutia bolo lustráciou v informačnom systéme Eurodac zistené, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území členských štátov Európskej únie, pričom v C. žiadal o udelenie azylu dňa XX.XX.XXXX a v L. dňa XX.XX.XXXX, čo potvrdil aj vo svojom vyjadrení. Ďalej šetrením bolo zistené, že uvedené krajiny žalobca počas azylového konania svojvoľne opustil, nakoľko jeho cieľovou krajinou bolo Í.. Po svojom zadržaní na území SR dňa 16.08.2016 uviedol, že je maloletý bez sprievodu, z M. M. N. Z., kde bol umiestnený, sa dvakrát neúspešne pokúsil o útek (dňa XX.XX.XXXX a XX.XX.XXXX). Týmto boli naplnené podmienky na postup žalovaného na zaistenie žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC, nakoľko žalobca je žiadateľom o medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte, ktorý je zodpovedný za posúdenie jeho žiadosti a žalovaný mal zato, že z doterajšieho správania sa žalobcu je zrejmé, že existuje značné riziko jeho úteku.
23. Ďalej doplnil, že žalobca nie je administratívne vyhostený z územia SR do krajiny pôvodu, ani resp. do tretej krajiny. Bol zaistený na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu do jedného z členských štátov EÚ (Bulharska, resp. Chorvátska), pretože žalobca požiadal o medzinárodnú ochranu v dvoch členských štátoch.
24. Pokiaľ sa týka nedostatočne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k prijímacím podmienkam pre žiadateľov o azyl v L. a C. s ohľadom na potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konštatoval, že obe krajiny sú členskými štátmi Rady Európy, ktorá je najstaršou medzinárodnou politickou organizáciou Európy, ktorej základnými princípmi sú pluralitná demokracia, ľudské práva a právny štát. Podmienkou členstva v Rade Európy je záväzok dodržiavať princípy právneho štátu, demokracie a rešpektovať základné ľudské práva a slobody. Členský štát musí byť zmluvnou stranou štatútu Rady Európy a musí tiež prijať a uplatňovať Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jednou z primárnych aktivít Rady Európy je zmluvná normotvorba, pričom doposiaľ bolo prijatých cca 200 dohovorov v oblasti ľudských práv a dodržiavanie dohovorov je zaistené kontrolným mechanizmom dohodnutom v samotnom dohovore zmluvnými stranami.
25. Zdôraznil, že ani C., ani L., nie sú krajinami pôvodu žalobcu, ani tretími krajinami, ale sú to krajiny, ktoré sú členmi EÚ a Rady Európy, čo je samo o sebe dostatočnou zárukou, že tieto krajiny dodržiavajú Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
26. Skutočnosť, že v rozhodnutí žalovaného absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia žalobcu do L., resp. C. neznamená, že sa tým žalovaný nezaoberal, nezistil však žiadne takéto skutočnosti, ktoré by bránili prevozu žalobcu do týchto krajín. Pri vydaní rozhodnutia o zaistení žalobcu postupoval v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, zákonom o správnom konaní, ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. V rozhodnutí dostatočne dokázal, že žaloba je žiadateľom o azyl v C. a v L.. Dostatočne odôvodnil riziko úteku žalobcu, ktoré vyplýva z jeho predchádzajúceho konania, že sa dvakrát neúspešne pokúšal opustiť M. M. N. Z. a tým aj SR, aj jeho vyjadrením v zápisnici, že jeho cieľovou krajinou je Í.. Na tomto základe bolo nadobudnuté odôvodnené podozrenie, že existuje reálne riziko, že žalobca, ak by nebol zaistený počas Dublinského konania, by mohol opustiť územie SR.
27. Na pojednávaní konanom dňa 12.01.2017 žalovaný uviedol, že zotrváva na dôvodoch zaistenia žalobcu uvedených v napadnutom rozhodnutí, nakoľko v jeho prípade bolo nutné zaistenie z dôvodu postupu podľa Dublinského dohovoru, keďže požiadal o udelenie azylu na území L. a C.. Zaistenie v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC je zákonné a naďalej trvajú dôvody zaistenia. Mal zato, že
jeho žiadosť o udelenie azylu je iba účelová, nakoľko počas celého svojho dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky nepožiadal o udelenie azylu, viackrát sa pokúsil utiecť a jeho cieľovou krajinou je Í.. Žiadal, aby súd správnu žalobu zamietol.
28. Z Vyhlásenia cudzinca (č.l. 34 spisu) súd zistil, že žalobca požiadal dňa 30.12.2016 o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky po prvýkrát z dôvodu obavy o svoj život v domovskej krajine s tým, že chce zostať na Slovensku, lebo je tu dobrá zdravotná starostlivosť.
29. Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
30. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
31. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.
32. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
33. Podľa § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a) na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti, b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, d) ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c).
34. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
35. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
36. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
37. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
38. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
39. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
40. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
41. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
42. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
43. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
44. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu, a ak je potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanovení opatrovníka.
45. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
46. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
47. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.
48. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
49. Podľa § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
50. Podľa § 206 ods. 5 Správneho súdneho poriadku, Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci.
51. Pokiaľ sa týka námietok žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného, súd právne uzatvára:
52. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO11- ZVC-22/2016 zo dňa 19.12.2016, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil žalobcu na
základe skutočností, že je žiadateľom o udelenie azylu na území C. a L. na účel zabezpečenia prípravy jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 a stanovil dĺžku doby zaistenia do 19.03.2017 s tým, že ho umiestil v Ú. S. T. S. L. N. K..
53. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013), ktorým aj žalovaný účelnosť zaistenia zdôvodňoval.
54. V predmetnej veci však po vydaní napadnutého rozhodnutia (19.12.2016) došlo k podstatnej zmene okolnosti vecí v dôsledku tej skutočnosti, že žalobca požiadal dňa 30.12.2016 o azyl na území Slovenskej republiky (viď Vyhlásenie cudzinca z 30.12.2016 č.l. 34 spisu). Keďže po vydaní napadnutého rozhodnutia nastala taká zmena okolností prípadu, ktorá podľa názoru súdu má podstatný vplyv na posúdenie zákonnosti zaistenia žalobcu, súd sa v ďalšom nezaoberal žalobnými námietkami uvedenými v správnej žalobe zo dňa 27.12.2016.
55. Dňom 30.12.2016 sa žalobca dostal do právneho režimu v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, v zmysle ktorej žiadateľa možno zaistiť iba z dôvodov uvedených v článku 8 ods. 3 Smernice.
56. Príslušné ustanovenia Smernice 2013/33/EÚ boli transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou zákona o pobyte cudzincov, ktorý zaviedol ustanovenie § 88a, na základe ktorého možno zaistiť aj žiadateľa o udelenie azylu a to z dôvodov v ňom uvedených.
57. Preto vzhľadom na tú skutočnosť, že zákon o pobyte cudzincov obsahuje ustanovenie § 88a, v zmysle ktorého môže dôjsť k zaisteniu žiadateľov o udelenie azylu, mal žalovaný po tom, čo zo strany už zaisteného žalobcu dňa 30.12.2016 bola podaná žiadosť o udelenie azylu, vydať nové rozhodnutie o zaistení žalobcu ako žiadateľa o azyl, pokiaľ ho neprepustí a rozhodne sa ho ponechať v zaistení, so špecifikovaním dôvodu jeho zaistenia v zmysle § 88a zákona o pobyte cudzincov, nakoľko každý zaistený žiadateľ o azyl má celý rad procesných záruk, ktoré nadväzujú na vydané rozhodnutie o zaistení žiadateľa o azyl v zmysle smernice o prijímaní žiadateľov o azyl, a to predovšetkým právo na súdny prieskum takéhoto zaistenia, ktorého predpokladom je vydanie rozhodnutia o zaistení s uvedením presne špecifikovaného dôvodu zaistenia v zmysle smernice, resp. ustanovenia § 88a zákona o pobyte cudzincov (rozsudok NS SR sp. zn. 10Sža/29/2014 zo dňa 27.08.2014).
58. S poukazom na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú poukazoval žalobca v správnej žalobe, ako aj judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, súd má zato, že držanie žalobcu v zaistení v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC je dňom 30.12.2016 neprípustné, keďže sa na neho nevzťahuje právny režim Návratovej smernice, čím jeho ďalšie držanie v zaistení je nezákonné, nakoľko pominuli dôvody jeho pôvodného zaistenia.
59. Po zvážení všetkých skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo a vzhľadom na to, že po vydaní napadnutého rozhodnutia žalovaného sa podstatne zmenili okolnosti veci, súd podľa § 206 ods. 5 Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO11-ZVC-22/2016 zo dňa 19.12.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia.
60. Zároveň súd za analogického použitia ustanovenia § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku nariadil žalovanému, aby žalobca U. E., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
61. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 167 ods. 3 písm. b) Správneho súdneho poriadku tak, že žalobcovi nepriznal náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie žalovaného bolo zrušené z dôvodu podľa § 206 ods. 5 Správneho súdneho poriadku.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.