Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5S-61-2018.pdf
PDF · 136.1 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/61/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., a JUDr. Ingrid Kalinákovej, v právnej veci žalobcu M. I. M. Prešov, s. r. o., so sídlom Slovenská 69, Prešov, právne zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, so sídlom Gelnická 33, Košice, proti žalovanému Daňovému úradu Prešov, so sídlom Hviezdoslavova 7, Prešov, o preskúmanie zákonnosti postupu a opatrenia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 20. júna 2018 na základe všeobecnej správnej žaloby, takto
rozhodol:
Z r u š u j e opatrenie Daňového úradu Prešov č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 20. júna 2018 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
1. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že žalovaný ako správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2006. Daňová kontrola bola začatá dňa 06.06.2006 a z tejto daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol č. XXX/XXX/XXXXX/XXXX/T. zo dňa 13.10.2008. Daňová kontrola bola vykonávaná podľa § 15 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Na základe výsledkov daňovej kontroly správca dane vydal rozhodnutie č. XXX/XXX/XXXXX/XX/A. zo dňa 03.11.2008, ktorým znížil žalobcovi nadmerný odpočet na sumu 7 327 135,-- Sk a priznal nadmerný odpočet v sume 11 341,-- Sk. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/XXX/XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa 11.02.2009. Žalobca toto rozhodnutie napadol žalobou na Krajský súd v Prešove, ktorý rozsudkom č. k.: 3S/17/2009-65 zo dňa 24.11.2009 žalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe odvolania žalobcu uznesením sp. zn.: 6Sžf/8/2010 zo dňa 31.05.2011 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k.: 3S/17/2019-158 zo dňa 31.01.2012 zrušil rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a vec mu vrátil na ďalšie konanie, ktoré následne vydalo rozhodnutie č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 29.05.2012, ktorým potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. XXX/XXX/XXXXX/XX/A. zo dňa 03.11.2008. Žalobca opätovne napadol toto rozhodnutie žalobou na Krajský súd v Prešove, ktorý rozsudkom č. k.: 4S/25/2012-38 zo dňa 07.02.2013 zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe odvolania podaného žalobcom rozsudkom sp. zn.: 3Sžf/76/2013 zo dňa 06.11.2013 rozsudok Krajského súdu v Prešove potvrdil. Na základe právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správca dane vydal
rozhodnutie č. XXXXXXX/X/XXXXX/XX/XXXX/T. zo dňa 22.12.2014, ktorým určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu 243 216,32 eur a znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2006 zo sumy 243 592,77 eur na sumu 376,45 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. XXXXXXXX/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 25.05.2015, ktorým potvrdilo rozhodnutie správcu dane zo dňa 22.12.2014. Žalobca rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky napadol žalobou, o ktorej rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k.: 1S/29/2015-96 zo dňa 31.05.2016 tak, že žalobu zamietol. Na základe odvolania žalobcu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.: 4Sžfk/10/2016 zo dňa 03.10.2017 tak, že zmenil rozsudok Krajského súdu v Prešove a zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 25.05.2015 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/T. zo dňa 22.12.2014 a vec vrátil žalovanému. Najvyšší súd vyslovil názor, že daňová kontrola, pri výkone ktorej nebola dodržaná zákonom stanovená lehota, je nezákonná a teda je nepochybné, že v následnom postupe správcu dane nemožno použiť žiadne dôkazy získané počas trvania nezákonnej kontroly bez ohľadu na to, či jednotlivé dôkazy boli uskutočnené v rámci zákonnej lehoty alebo až po jej prekročení. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tiež nie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, keď správca dane po vydaní právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatujúc v ňom, že nebola dodržaná lehota na výkon daňovej kontroly, pokračuje v konaní tým spôsobom, že vstúpi do vyrubovacieho konania, v ktorom zopakuje dokazovanie, ktoré správca dane môže vykonať podľa zákona v procese daňovej kontroly. Takýto postup je v rozpore s princípom právnej istoty. Správca dane môže v takom prípade preskúmať existenciu zákonných podmienok na prípadnú opätovnú daňovú kontrolu rešpektujúc príslušné ustanovenia Daňového poriadku a v prípade, že takýto postup Daňový poriadok neumožňuje, správca dane by mal konanie skončiť bez dorubenia dane. Na základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Daňový úrad Prešov vydal rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 28.03.2018, ktorým podľa § 62 ods. 1 písm. h) zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov zastavil daňové konanie na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2006 u žalobcu.
2. Žalobca podal dňa 08.06.2018 Daňovému úradu Prešov žiadosť o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania s odvolaním sa na ustanovenie § 165 ods. 1 a 7 zákona č. 563/2009 Z. z.
3. Žalovaný Oznámením č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 20.06.2018 popísal priebeh predchádzajúceho konania tak, ako je uvedené vyššie, a uviedol, že na základe týchto skutočností nebol daný dôvod na vrátenie nadmerného odpočtu ani na jeho preúčtovanie postupom podľa § 55 ods. 6 a 7 Daňového poriadku v nadväznosti na § 79 ods. 1 Daňového poriadku, pokiaľ vo vyrubovacom konaní nebolo vydané rozhodnutie, na základe ktorého bol priznaný nadmerný odpočet, ktorý by predstavoval kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutím a nadmerným odpočtom vráteným po skončení daňovej kontroly. Rozhodnutím vydaným v ďalšom konaní, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29.05.2015, bol vyrubený rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 243.216,32 eur. Na základe tohto rozhodnutia nevznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu. Žalovaný nadmerný odpočet vrátil bezodkladne na účet žalobcu dňa 12.03.2018. Priznanie úroku zo zákona nadväzuje na vrátenie nadmerného odpočtu po zákonnej lehote, čo je zároveň zákonnou podmienkou pre vznik nároku na úrok. V prípade splnenia podmienok na vznik nároku na úrok je správca dane zo zákona povinný tento úrok daňovému subjektu priznať a rozhodnúť o priznaní úroku. Ak však v konkrétnom prípade nedošlo k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu, nie je splnený zákonný predpoklad na konanie vo veci priznania úroku podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku.
II.
4. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia Opatrenia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 20.06.2018 s argumentáciou, že v žiadosti o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania poukazoval na ustanovenie § 165 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Z uvedeného možno prijať záver, že zachované zostávajú aj práva vyplývajúce pre žalobcu a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane zo zrušeného rozhodnutia Daňového úradu Prešov č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/T. zo dňa 22.12.2014. Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Z uvedeného vyplýva, že podľa ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového
poriadku sa posudzuje aj sankčný úrok, ktorý bol povinný platiť správca dane podľa § 35b ods. 3 až ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. s neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu. Na základe týchto skutočností žiadal o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania.
5. Žalobca nesúhlasil s tvrdeniami a argumentáciou žalovaného uvedenom v napadnutom opatrení a dôvodil, že podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Úrok z omeškania je upravený v ustanovení § 156 Daňového poriadku, a preto odôvodňovať nepriznanie úroku z omeškania ustanovením § 79 Daňového poriadku, kde sú upravené daňové preplatky a úrok, ako aj tým, že správca dane vrátil nadmerný odpočet do 10 dní od právoplatnosti rozhodnutia o zastavení daňového konania, považuje za právne irelevantné. Subsumpcia skutkového stavu pod ustanovenie § 79 Daňového poriadku je jedným z dôkazov, že predmetné oznámenie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ťažiskovým argumentom žalovaného je jeho tvrdenie, že vo vyrubovacom konaní nebolo vydané rozhodnutie, na základe ktorého bol priznaný nadmerný odpočet, ktorý by predstavoval kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a nadmerným odpočtom vráteným po skončení daňovej kontroly. Žalovaný mal na mysli pravdepodobne ustanovenie § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., z ktorého vyplýva, že ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Žalovaný uvádza, že v ďalšom konaní bolo vydané rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29.05.2015 (rozhodnutie zo dňa 22.12.2014). Týmto rozhodnutím bol vyrubený rozdiel v sume nadmerného odpočtu a na základe tohto rozhodnutia nevznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu. V podstate týmto namieta, že za daných okolností podmienka existencie nového rozhodnutia, ktorým sa priznáva nadmerný odpočet, uvedená v § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., nie je splnená. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že správca dane v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4Sžfk/10/2016 nemohol opätovne vstúpiť do vyrubovacieho konania a vydať nové rozhodnutie podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ktorým by priznal vyšší nárok na nadmerný odpočet. Išlo o nemožnú podmienku, na ktorú nie je možné prihliadať a za daného stavu správca dane mal postupovať len tak, že konanie zastavil. Rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 28.03.2018 o zastavení konania nie je len procesným rozhodnutím, ale má aj hmotnoprávne účinky, pretože potvrdzuje nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní žalobcu za marec 2006 a na základe tohto rozhodnutia sa v zmysle § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. priznáva vyšší nárok na nadmerný odpočet oproti zrušenému rozhodnutiu zo dňa 22.12.2014.
6. Žalobca poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: III.ÚS 341/07, z ktorého vyplýva, že pri výklade aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne, môže, ba dokonca sa musí, od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecných záväzných predpisov. Poukázal aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: I.ÚS/306/2010 zo dňa 08.12.2010, v ktorom sa uvádza, že orgánom verejnej moci a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorých ústavných princípov. Pri výklade aplikácií právnych predpisov teda nemožno opomenúť ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho ktorého zákonného predpisu ale i v základných princípoch právneho štátu. Podľa žalobcu takýto postup je nutné aplikovať na daný stav aj pri výklade ustanovenia § 35b zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca dal do pozornosti aj rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 2S/175/2013, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1Sžf/14/2015 ako aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 6S/270/2013 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1Sžf/96/2015 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 2S/239/2013.
III.
7. K žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 16.08.2018, v ktorom popísal priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal napadnutému Opatreniu č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa
20.06.2018. Žalovaný uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že je právne irelevantné odôvodňovanie priznania úroku z omeškania podľa ustanovení § 79 Daňového poriadku. Považuje za potrebné uviesť, že posledné rozhodnutie žalovaného o určení rozdielu v sume nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2006 bolo vydané podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku, a preto nie je dôvod tvrdiť, že správca dane mal uplatňovať prechodné ustanovenia tohto zákona, t. j. § 165 ods. 7. Za podstatnú skutočnosť, ktorá zmenila celkovú situáciu vo vyrubení rozdielu v sume nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2016, považuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4Sžfk/10/2016 zo dňa 03.10.2017, ktorý sa stal právoplatným dňa 26.10.2017 a vykonateľným dňa 28.11.2017. Do dňa jeho právoplatnosti bolo právoplatné aj rozhodnutie správcu dane zo dňa 22.12.2014, teda používať právny režim zákona č. 511/1992 Zb. v danom čase nie je namieste. Na základe uvedeného rozsudku správca dane rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 28.03.2018 zastavil daňové konanie a toto rozhodnutie má účinky ex nunc, nie ex tunc.
8. Žalovaný ďalej uviedol, že ustanovenie § 156 Daňového poriadku rieši len situácie, ak si daňový subjekt neplní povinnosti voči správcovi dane a správca dane vyrubí daňovému subjektu úrok z omeškania a nie situácie akéhosi oprávneného zadržiavania peňažných príspevkov vrátane jeho výpočtu. Ak by správca dane vydal rozhodnutie o úroku z omeškania, konal by nad rozsah zákona, a teda aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Daňový poriadok jedine v ustanovení § 79 rieši priznanie úroku daňovému subjektu a to v prípade, ak správca dane vráti preplatok po lehote ustanovenej v ods. 2, pričom táto situácia v danom prípade nenastala. K rozsudkom krajských súdov a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukázal žalobca, uviedol, že ide o odlišné situácie, čo sa týka časového rozmeru, a preto nie je možné tvrdiť, že ide o identické prípady. Navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
IV.
9. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
10. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
11. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
12. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
13. Podľa § 180 ods. 1 SSP žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.
14. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva a právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
15. Predmetom preskúmania v tomto konaní je opatrenie žalovaného - oznámenie č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 20.06.2018, ktorým žalovaný zamietol žiadosť žalobcu o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania.
16. Správny súd vec prejednal podľa § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania s udelením súhlasu zo strany žalobcu zo dňa 14.04.2020.
17. Správny súd preskúmal napadnuté opatrenie žalovaného a konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná.
18. Ako spornú otázku bolo v tomto konaní potrebné posúdiť, či žalovaný postupoval v súlade so zákonom, ak argumentáciou ustanovení § 79 ods. 1 a 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) zamietol žiadosť žalobcu o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania titulom vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2006.
19. Správny súd mal z obsahu administratívneho spisu žalovaného za preukázané, že žalovaný ako správca dane vykonal u žalobcu kontrolu oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2006, ktorá začala dňa 06.06.2006. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil žalovaný Protokol č. XXX/XXX/XXXX/XXXX/T. zo dňa 13.10.2008, ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa 31.10.2008, t. j. týmto dňom bola daňová kontrola ukončená.
20. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd ďalej zistil, že daňová kontrola bola vykonávaná podľa § 15 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Z. z.). Na základe výsledkov daňovej kontroly správca dane vydal rozhodnutie č. XXX/XXX/XXXXX/XX/A. zo dňa 03.11.2008, ktorým znížil žalobcovi nadmerný odpočet na sumu 7 327 135,-- Sk a priznal nadmerný odpočet v sume 11 341,-- Sk. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/XXX/XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa 11.02.2009. Žalobca toto rozhodnutie napadol žalobou na Krajský súd v Prešove, ktorý rozsudkom č. k.: 3S/17/2009-65 zo dňa 24.11.2009 žalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe odvolania žalobcu uznesením sp. zn.: 6Sžf/8/2010 zo dňa 31.05.2011 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k.: 3S/17/2019-158 zo dňa 31.01.2012 zrušil rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a vec mu vrátil na ďalšie konanie, ktorý vydal rozhodnutie č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 29.05.2012, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. XXX/XXX/XXXXX/XX/A. zo dňa 03.11.2008. Žalobca opätovne napadol toto rozhodnutie žalobou na Krajský súd v Prešove, ktorý rozsudkom č. k.: 4S/25/2012-38 zo dňa 07.02.2013 zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe odvolania podaného žalobcom rozsudkom sp. zn.: 3Sžf/76/2013 zo dňa 06.11.2013 rozsudok Krajského súdu v Prešove potvrdil. Na základe právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správca dane vydal rozhodnutie č. XXXXXXX/X/XXXXX/XX/XXXX/T. zo dňa 22.12.2014, ktorým určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu 243 216,32 eur a znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2006 zo sumy 243 592,77 eur na sumu 376,45 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. XXXXXXXX/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 25.05.2015, ktorým potvrdilo rozhodnutie správcu dane zo dňa 22.12.2014. Žalobca rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky napadol žalobou, o ktorej rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k.: 1S/29/2015-96 zo dňa 31.05.2016 tak, že žalobu zamietol. Na základe odvolania žalobcu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.: 4Sžfk/10/2016 zo dňa 03.10.2017 tak, že zmenil rozsudok Krajského súdu v Prešove a zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 25.05.2015 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/T. zo dňa 22.12.2014 a vec vrátil žalovanému. Najvyšší súd vyslovil názor, že daňová kontrola, pri výkone ktorej nebola dodržaná zákonom stanovená lehota, je nezákonná a teda je nepochybné, že v následnom postupe správcu dane nemožno použiť žiadne dôkazy získané počas trvania nezákonnej kontroly bez ohľadu na to, či jednotlivé dôkazy boli uskutočnené v rámci zákonnej lehoty alebo až po jej prekročení. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tiež nie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, keď správca dane po vydaní právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatujúc v ňom, že nebola dodržaná lehota na výkon daňovej kontroly, pokračuje v konaní tým spôsobom, že vstúpi do vyrubovacieho konania, v ktorom zopakuje dokazovanie, ktoré správca dane môže vykonať podľa zákona v procese daňovej kontroly. Takýto postup je v rozpore s princípom právnej istoty. Správca dane môže v takom prípade preskúmať existenciu zákonných podmienok na prípadnú opätovnú daňovú kontrolu rešpektujúc príslušné ustanovenia Daňového poriadku a v prípade, že takýto postup Daňový poriadok neumožňuje, správca dane by mal konanie skončiť bez dorubenia dane. Na základe rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Daňový úrad Prešov vydal rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 28.03.2018, ktorým podľa § 62 ods. 1 písm. h) zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov zastavil daňové konanie na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2006 u žalobcu.
21. Žalobca podal dňa 08.06.2018 Daňovému úradu Prešov žiadosť o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania s odvolaním sa na ustanovenie § 165 ods. 1 a 7 zákona č. 563/2009 Z. z.
22. Žalovaný Oznámením č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 20.06.2018 v tomto oznámení popísal priebeh predchádzajúceho konania tak, ako je uvedené vyššie, a uviedol, že na základe týchto skutočností nebol daný dôvod na vrátenie nadmerného odpočtu ani na jeho preúčtovanie postupom podľa § 55 ods. 6 a 7 Daňového poriadku v nadväznosti na § 79 ods. 1 Daňového poriadku, pokiaľ vo vyrubovacom konaní nebolo vydané rozhodnutie, na základe ktorého bol priznaný nadmerný odpočet, ktorý by predstavoval kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutím a nadmerným odpočtom vráteným po skončení daňovej kontroly. Rozhodnutím vydaným v ďalšom konaní, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29.05.2015, bol vyrubený rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 243.216,32 eur. Na základe tohto rozhodnutia nevznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu. Žalovaný nadmerný odpočet vrátil bezodkladne na účet žalobcu dňa 12.03.2018. Priznanie úroku zo zákona nadväzuje na vrátenie nadmerného odpočtu po zákonnej lehote, čo je zároveň zákonnou podmienkou pre vznik nároku na úrok. V prípade splnenia podmienok na vznik nároku na úrok je správca dane zo zákona povinný tento úrok daňovému subjektu priznať a rozhodnúť o priznaní úroku. Ak však v konkrétnom prípade nedošlo k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu, nie je splnený zákonný predpoklad na konanie vo veci priznania úroku podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku.
23. Podľa § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátenia dane, považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.
24. Podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane.
25. Podľa § 35b ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.
26. Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.
27. Podľa § 79 ods. 1 Daňového poriadku pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7.
28. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
29. Podľa § 79 ods. 6 Daňového poriadku, ak daňový subjekt v žiadosti o vrátenie daňového preplatku neuvedie číslo účtu, správca dane vráti daňový preplatok na jeden z účtov daňového subjektu, ktorý mu bol oznámený podľa § 26 ods. 3. Poštovým poukazom na adresu daňového subjektu možno zaslať preplatok do výšky 15 000 eur vrátane. Ak správca dane nemá k dispozícii číslo účtu daňového subjektu a výška preplatku presiahne sumu podľa druhej vety, lehota podľa odseku 2 plynie odo dňa oznámenia čísla účtu. Za deň vrátenia preplatku sa považuje deň, keď bola suma preplatku odpísaná z účtu správcu dane. Poskytovatelia platobných služieb sú povinní oznámiť daňovému subjektu deň, keď došlo k odpísaniu platby z účtu správcu dane.
30. Podľa § 79 ods. 7 Daňového poriadku na nadmerný odpočet, daň z pridanej hodnoty uplatnenú podľa osobitného predpisu a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6.
31. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.
32. Podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z., ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške
zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.
33. Správny súd mal z obsahu administratívneho spisu žalovaného za nepochybne preukázané, že daňová kontrola u žalobcu bola vykonávaná za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku sa sankčný úrok upravený v §35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. preklopil do novej právnej úpravy a to citovaným ustanovením § 165 ods. 7 Daňového poriadku, podľa ktorého sa sankčný úrok podľa doterajších predpisov považuje za úrok z omeškania. Z dôvodovej správy k tejto novele vyplýva, že účelom novej právnej úpravy bolo ponechať doterajší sankčný systém ako celok, teda nielen sankcionovanie daňových subjektov ale aj správcu dane, čo je zrejmé aj z citovaného ustanovenia § 165 ods. 7.
34. Správny súd mal ďalej za preukázané, že k vráteniu nadmerného odpočtu žalobcovi zo strany žalovaného došlo dňa 12.03.2018 a žalobca následne listom zo dňa 20.06.2018 požiadal žalovaného o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania. Zákon č. 222/2004 Z. z. až do 01.01.2017 neobsahoval právnu úpravu, ktorá by priznala daňovému subjektu nárok na úroky z omeškania zo sumy zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH počas vykonávania daňovej kontroly, resp. počas nadväzujúceho vyrubovacieho konania, ktorých výsledkom je zistenie, že tento odpočet bol uplatnený oprávnene. Tento inštitút bol do zákona č. 222/2004 Z. z. zaradený s účinnosťou od 01.01.2017, pričom v zmysle § 79a tohto zákona má platiteľ nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu za každý deň po uplynutí 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5 až do jeho vrátenia. Podľa prechodných ustanovení účinných od 01.01.2017 sa toto ustanovenie neuplatní, ak daňová kontrola začala do 31.12.2017. Na preskúmavanú vec je teda nevyhnutné aplikovať ustanovenie zákona č. 222/2004 Z. z. v znení účinnom ku dňu skončenia daňovej kontroly a Daňového poriadku, nie zákona č. 511/1992 Zb. Podľa ustanovenia § 165b Daňového poriadku sa daňové konania začaté podľa zákona SNR č. 511/1992 Zb. dokončia podľa Daňového poriadku, pričom podľa odseku 2 citovaného ustanovenia § 165 ods. 2 a § 165a sa od 30.12.2012 nepoužijú.
35. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom alebo na základe takej zmluvy, preniesť výkon časti svojich práv na európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
36. Podľa čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak sa dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia.
37. V zmysle Zásady prednosti práva Európskej únie pred vnútroštátnym právom (vrátane judikatúry Súdneho dvora) sú orgány verejnej moci členských štátov EÚ povinné vykladať všetky vnútroštátne ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej a správnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z právneho poriadku EÚ, pričom právo EÚ má v prípade kolízie jeho právnych noriem s právnymi normami členského štátu prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami. Niet pochýb ani o tom, že rozpor v rozhodnutiach vnútroštátneho orgánu členského štátu s judikatúrou Súdneho dvora zakladá zodpovednosť členského štátu za škodu, ktorá jednotlivcovi vznikla porušením práva EÚ.
38. Správny súd zdôrazňuje, že aj keď v danom prípade zákon č. 222/2004 Z. z. neobsahoval právnu úpravu, ktorá by upravovala nárok žalobcu na úroky z omeškania zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH a ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z., účinné od 01.01.2017, na preskúmavanú vec
nemožno použiť, je nevyhnutné na predmetnú vec aplikovať európske právo a judikatúru Súdneho dvora. Predovšetkým vo veci posúdenia vnútroštátneho práva Slovenskej republiky vo veci Kovozber C-120/2015, v ktorom Súdny dvor vyslovil právny záver, že článok 183 prvý odsek Smernice č. 2006/112/ ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa ma vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. V bode 23 uviedol, že v tejto súvislosti Súdny dvor uznal, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej DPH v plnej výške, sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú. Ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor však zdôraznil, že keďže zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktorého by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality (pozri v tomto zmysle rozsudok Enel Maritza Iztok 3, C-107/10, EÚ:C:2011:298,bodu 52 a 53).
39. V bode 24 Súdny dvor uviedol, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplýva z nemožnosti disponovať predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úroku z omeškania. V bode 25 Súdny dvor uviedol, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že podľa uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy vo veci samej sa nadmerný odpočet DPH musí v zásade vrátiť zdaniteľnej osobe v lehote 30 dní od podania daňového priznania DPH. V prípade začatia daňovej kontroly sa môže táto lehota predĺžiť na 6 mesiacov s možnosťou predĺženia o 6 mesiacov alebo dokonca o 12 mesiacov pre zahraničné zdaniteľné osoby. Nadmerný odpočet sa podľa § 79 ods. 2 zákona č. 22/20014 Z. z. o DPH vráti v lehote 10 dní od skončenia tejto kontroly. V bode 26 Súdny dvor poukázal na to, že treba však konštatovať, že taká vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej neutrality pripomenutej v bode 21 tohto uznesenia, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu DPH zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže byť 6 až 12x dlhšie ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca. V bode 28 Súdny dvor konštatoval, že z uvedeného vyplýva, že zdaniteľné osoby ako aj žalobkyňa vo vnútroštátnom konaní, ktorej bol vrátený nadmerný odpočet DPH po skončení daňovej kontroly, ktorej dĺžka presiahla primeranú lehotu, majú podľa práva Únie nárok na zaplatenie úrokov z omeškania.
40. Správny súd teda zdôrazňuje, že v súlade s konštantnou judikatúrou Súdneho dvora za oneskorene vrátený nadmerný odpočet prináleží daňovému subjektu úrok ako paušalizovaná kompenzácia majetkovej ujmy pre dotknutého platcu za to, že nemôže používať finančné prostriedky v sume zadržiavaného odpočtu.
41. V súlade s rozhodnutím Súdneho dvora vo veci Kovozber C-120/2015 bola vykonávaná aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to v rozsudkoch sp. zn.: 4Sžf/57/2016, 4Sžf/65/2014, 4Sžf/68/2014 ako aj v najnovšej judikatúre pod sp. zn.: 3Sžf/31/2017, 5Sžf/24/2017, 3Sžf/4/2017 a 1Sžfk/75/2017.
42. V citovaných rozhodnutiach Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že žalovaný sa mal pri rozhodovaní o nároku žalobcu zaoberať a zohľadniť aj judikatúru Súdneho dvora EÚ, a ak tak neurobil, vec nesprávne právne posúdil. Z citovanej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj vyplýva, že najvyšší súd žalovaného už v minulosti zaviazal aplikovať na vec rozhodovania o nároku daňového subjektu o priznaní úroku za zadržiavanie odpočtu DPH článok 183 Smernice o DPH v zmysle výkladu podaného Súdnym dvorom Európskej únie. Napriek tomu však správca dane uvedené nerešpektuje a naďalej rozhoduje striktne podľa úprav obsiahnutých v zákone č. 222/2004 Z. z. a Daňového poriadku, ktoré však nie sú súladné s únijným právom.
43. V danom prípade správny súd bol povinný zdržať sa aplikácie vnútroštátneho práva, ak zistí jeho rozpor s právom Európskej únie, čo bolo aj v danom prípade.
44. Správny súd poukazuje na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn.: 1Sžfk/75/2017 zo dňa 27.06.2019, v ktorom uviedol: „V zmysle Smernice interpretovanej rozhodnutiami Súdneho dvora patria žalobcovi úroky zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu od uplynutia všeobecných lehôt na vrátenie odpočtov a to až do dňa vrátenia zadržanej sumy žalobcovi. Tento záver sa opiera predovšetkým o zásadu neutrality DPH, v zmysle ktorej kontrola dane vykonaná orgánmi štátu spojená so zadržaním nadmerného odpočtu, nesmie byť kontrolovanému daňovému subjektu na ujmu bez primeranej kompenzácie. To platí aj v prípade, že k vráteniu odpočtu dôjde po súdnom zrušení rozhodnutí daňových orgánov o neuznaní odpočítania dane a vyrubení daňovej povinnosti pre nezákonnosť protokolu z daňovej kontroly spôsobenú prekročením zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly.“
45. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd opatrenie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. Úlohou žalovaného bude opätovne vec právne posúdiť v súlade s judikatúrou a rozhodovaním Súdneho dvora a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a následne vo veci rozhodnúť. Právny názor vyslovený v tomto rozsudku je pre správny orgán záväzný (§ 191 ods. 6 SSP).
46. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP a priznal úspešnému žalobcovi nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
47. Senát správneho súdu sa uzniesol pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.