Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sžfk/52/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v právnej veci žalobkyne: M.I.M. Prešov, s.r.o., so sídlom Šarišská 80, 082 21 Veľký Šariš, IČO: 36 471 933, právne zastúpená advokátom: JUDr. Eugen Kostovčík, Gelnická 33, Košice, proti žalovanému: Daňový úrad Prešov, so sídlom Hviezdoslavova 7, Prešov, o preskúmanie zákonnosti postupu a opatrenia žalovaného č. 101200507/2018 zo dňa 20. júna 2018, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. -60 zo dňa 27. mája 2020, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a. II. Žalobkyni p r i z n á v a právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobkyňa si uplatnila právo na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 243.592,77 € za zdaňovacie obdobie marec 2006. U žalobkyne bola následne dňa 6. júna 2006 začatá kontrola oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za predmetné zdaňovacie obdobie, z ktorej bol vyhotovený protokol č. /Fed zo dňa 13. októbra 2008. Nadväzujúce daňové (vyrubovacie) konanie bolo ukončené rozhodnutím žalovaného č. 100634639/2018 zo dňa 28. marca 2018, ktorým bolo daňové konanie zastavené. Zadržaný nadmerný odpočet žalovaný vrátil žalobkyni dňa 12. marca 2018. 2. Dňa 8. júna 2018 požiadala žalobkyňa o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania. 3. Žalovaný oznámením č. 101200507/2018 zo dňa 20. júna 2018 (ďalej len „oznámenie žalovaného“) nevyhovel žiadosti žalobkyne. Dal do pozornosti, že rozhodnutie žalovaného o zastavení daňového konania zo dňa 28. marca 2018 nadobudlo právoplatnosť dňa 4. mája 2018. Žalovaný tým, že vrátil nadmerný odpočet dňa 12. marca 2018, vrátil ho do 10 dní od právoplatnosti konečného rozhodnutie v daňovom konaní. Podľa názoru žalovaného nebol daný dôvod na vrátenie nadmerného odpočtu (či jeho preúčtovanie) pokiaľ vo vyrubovacom konaní nebolo vydané konečné rozhodnutie. Priznanie úroku z omeškania podľa názoru žalovaného nadväzuje na vrátenie nadmerného odpočtu po zákonnej lehote. V predmetnej veci však podľa názoru žalovaného nedošlo k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu a nie sú preto splnené podmienky pre priznanie úroku podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“). II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie 4. Proti oznámeniu žalovaného podala žalobkyňa správnu žalobu na Krajský súd v Prešove (ďalej len „správny súd“) a žiadala, aby správny súd zrušil oznámenie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 5. Žalobkyňa v správnej žalobe argumentovala, že podľa Daňového poriadku zostali zachované účinky a práva vyplývajúce zo zrušenia vyrubovacieho rozhodnutia žalovaného zo dňa 22. decembra 2014. Podľa Daňového poriadku sa sankčný úrok podľa

Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“) považuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku. S odkazom na § 165 ods. 1 a 7 Daňového poriadku žalobkyňa dôvodila, že žalovaný mal v jej veci rozhodnúť o sankčnom úroku podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní v nadväznosti na neoprávnené zadržiavanie nadmerného odpočtu žalovaným. Na predmetný prípad podľa názoru žalobkyne nemožno aplikovať § 156 a § 79 Daňového poriadku. V rámci svojej argumentácie žalobkyňa poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. a sp. zn. . 6. Správny súd rozsudkom č. k. -60 zo dňa 27. mája 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zrušil oznámenie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 7. Správny súd dal do pozornosti, že k vráteniu nadmerného odpočtu DPH žalobkyni došlo dňa 12. marca 2018 a žalobkyňa požiadala o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania dňa 20. júna 2018. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „“) až do 1. januára 2017 neobsahoval právnu úpravu, ktorá by priznala daňovému subjektu nárok na úroky z omeškania zo sumy zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Takáto úprava sa premietla až do , ktoré sa však v dôsledku prechodných ustanovení na predmetný prípad neuplatní. Pre daný prípad je rozhodujúca právna úprava v znení účinnom ku dňu skončenia daňovej kontroly a v dôsledku aplikácie Daňového poriadku. 8. Poukazujúc na a Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica“) správny súd konštatoval, že i keď neobsahuje úpravu úroku z omeškania zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu (a na predmetný prípad nemožno aplikovať), na predmetný prípad je potrebné aplikovať európske právo v súlade s výkladom Súdneho dvora Európskej únie zaujatým v rozhodnutia C-120/2015, C-107/10. Z tejto judikatúry podľa správneho súdu vyplýva, že za oneskorene vrátený nadmerný odpočet prináleží daňovému subjektu úrok ako paušalizovaná kompenzácia majetkovej ujmy pre dotknutého platcu za to, že nemôže používať finančné prostriedky v sume zadržaného odpočtu. Na tieto závery nadväzuje rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. , , a iné), z ktorej vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky zaviazal príslušné orgány na vec aplikovať priamo Smernice v zmysle výkladu Súdneho dvora Európskej únie a zdržať sa aplikácie vnútroštátneho práva. III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde 9. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalovaný - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Žiadal zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. 10. Sťažovateľ zdôraznil, že ako orgán štátnej správy je v súlade s oprávnený konať iba na základe , v medziach, v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom. V predmetnej veci aplikoval a , ktoré neupravujú úrok zo zadržania nadmerného odpočtu a v predmetnej veci celkom zjavne neboli splnené podmienky pre vyrubenie úroku z omeškania podľa Daňového poriadku. Sťažovateľ zdôraznil, že ani Smernica neobsahuje konkrétnu a jednoznačnú úpravu úroku za zadržanie nadmerného odpočtu - teda vzorec výpočtu a obdobie úročenia. 11. Keďže absentuje právna úprava, sťažovateľ by ani v súlade s Daňového poriadku nevedel do výroku rozhodnutia uviesť normu, podľa ktorej rozhodol. 12. Do pozornosti kasačného súdu dal sťažovateľ skutočnosť, že dôvodom zrušenia rozhodnutí, ktorými sťažovateľ nepriznal žalobkyni nárok na nadmerný odpočet, bolo prekročenie lehoty na uskutočnenie daňovej kontroly a následne odmietnutie postupu žalovaného, ktorý opätovne vykonal sporné dôkazy, ktoré boli uskutočnené po lehote na vykonanie daňovej kontroly. Zastavenie daňového konania sa stalo právoplatné dňa 4. mája 2018 a sťažovateľ zo sumy 243.216,32 € preúčtoval sumu 193.831,97 € na daňové nedoplatky a sumu 49.384,35 € vrátil žalobkyni dňa 12. marca 2018. 13. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadrila aj žalobkyňa, ktorá zdôraznila základ jej nároku na úrok zo zadržaného nadmerného odpočtu, ktorý je v únijnom práve. Zopakovala svoju argumentáciu, že v predmetnej veci jej mal vzniknúť nárok na sankčný úrok podľa a Daňového poriadku v spojení s Daňového poriadku a až 7 zákona o správe daní. Žalobkyňa doplnila, že nerozumie, aký význam pre kasačné konanie má konštatovaný dôvod nezákonnosti rozhodnutí sťažovateľa vydaných v daňovom konaní. 14. Vec bola predložená na rozhodnutie o kasačnej sťažnosti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a bola jej pridelená sp. zn. . V priebehu kasačného konania, dňa 1. januára 2021, nadobudla účinnosť novela , ústavný ktorým sa mení a dopĺňa č. v znení neskorších predpisov, ktorou bol

zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ( ). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (g ods. 4, 5 a 6 v spojení s a a o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). 15. V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prerokúvaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3 S v zložení JUDr. Katarína Benczová, Mgr. Kristína Babiaková a JUDr. Zuzana Šabová, PhD. Mgr. Kristína Babiaková bola určená ako sudkyňa spravodajkyňa. 16. Uznesením sp. zn. zo dňa 9. februára 2023 kasačný súd prerušil kasačné konanie o kasačnej sťažnosti žalovaného do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-426/22. 17. Počas kasačného konania doručila žalobkyňa kasačnému súdu vyjadrenie, ktorým v podstatnom zopakovala svoju argumentáciu. Zdôraznila, že podľa jej názoru je potrebné rozlišovať medzi (i) úrokom za oprávnené a zákonné zadržiavanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly (kompenzačný charakter) a (ii) úrokom za neoprávnené, nezákonné zadržiavanie finančných prostriedkov ako dôsledok právnych úkonov, ktoré nastali buď pred alebo po účinnosti Daňového poriadku (sankčný a reparačný charakter). 18. Počas kasačného konania nadobudol účinnosť rozvrh práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2023 v znení opatrenia č. 5. Podľa písm. A štvrtej časti rozvrhu práce v znení účinnom od 1. júna 2023 bola predmetná vec prerozdelená do senátu 8 S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku. 19. Uznesením sp. zn. zo dňa 1. decembra 2023 kasačný súd pokračoval v konaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému rozsudku. IV. Posúdenie kasačného súdu 20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný ( ), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas ( ), oprávnenou osobou ( ) a je prípustná ( ), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 21. Kľúčovou právnou otázkou v predmetnej veci bolo, či žalobkyni vznikol nárok na náhradu (úrok) za zadržanie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie marec 2006 počas súvisiacej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania ukončeného zastavením konania a vrátením nadmerného odpočtu DPH. 22. V súvislosti s nastolenou právnou otázkou a argumentáciou tak sťažovateľa ako aj žalobkyne kasačný súd dáva do pozornosti, že vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať medzi (i) úrokom z neoprávnene (protiprávne) správcom dane zadržiavaných finančných prostriedkov (preplatkov) a (ii) náhradou (úrokom) za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, ktoré boli ukončené v prospech daňového subjektu. Rozlišujúcim aspektom je práve aspekt protiprávnosti a sankčná povaha týchto náhrad. Zatiaľ čo pri úroku z neoprávnene (protiprávne) správcom dane zadržiavaných finančných prostriedkov ide o paušalizované odškodnenie daňového subjektu a sankcionovanie správcu dane za porušenie lehôt a jeho povinností pri vyplácaní daňových preplatkov a iných finančných nárokov daňového subjektu, v prípade náhrady (úroku) za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly je tomu inak. 23. Samotný Súdny dvor Európskej únie uznal, že je legitímnym právom členského štátu zadržať uplatnený nadmerný odpočet DPH za účelom kontroly jeho oprávnenosti (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Molenheide a i. z 18. decembra 1997, spojené veci C-289/94, C-340/95, C-401/95, C-47/96, bod 41). Za súčasť tejto kontroly v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi je potrebné považovať aj nadväzujúce vyrubovacie konanie či súdny prieskum právoplatných rozhodnutí vydaných vo vyrubovacom konaní, v ktorých bol určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu DPH, či jeho nepriznanie. Ak sa však nakoniec ustáli, že nárok na nadmerný odpočet DPH daňovému subjektu naozaj vznikol, štát je povinný kompenzovať daňovému subjektu straty na hodnote sumy zadržaného nadmerného odpočtu, ktoré mu vznikli v dôsledku plynutia času po uplynutí primeranej, nevyhnutnej a legitímnej doby konania štátu (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kovozber z 21. októbra 2015, C-120/15, bod 23, a tam citovaná judikatúra; tiež vo veci technoRent International a i. z 12. mája 2021, C-844/19, body 39 a 40, a vo veci HUMDA z 13. októbra 2022, C-397/21, bod 37). Účelom náhrady (úroku) za zadržanie nadmerného odpočtu tak nie je sankcionovať finančné orgány za ich nezákonný (protiprávny) postup, ale zbaviť daňový subjekt následkov, ktoré si takýto (hoci zákonom predpokladaný ) postup finančných orgánov vo vzťahu k jeho oprávnenému nároku vyžiadal.

24. Podľa § 35b ods. 5 zákona o správe daní rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu... Ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu... Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia... 25. Podľa § 35b ods. 6 zákona o správe daní správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane. 26. V nadväznosti na argumentáciu žalobkyne kasačný súd uznáva a nespochybňuje, že ustanovenie § 35b ods. 5 zákona o správe daní (pri aplikácii eurokonformného výkladu) medzi týmito dvoma nárokmi nerozlišovalo dôsledne a právna úprava obsahovala jednotný nárok na sankčný úrok. V prípade žalobkyne nie je sporné, že daňová kontrola za zdaňovacie obdobie marec 2006 (a súvisiace zadržanie uplatneného nadmerného odpočtu DPH žalobkyne) začala dňa 6. júna 2006 za účinnosti zákona o správne daní, avšak k ukončeniu vyrubovacieho konania došlo až 28. marca 2018, teda za účinnosti Daňového poriadku (bod 1 tohto rozsudku). Pre posúdenie nárokov žalobkyne a ich právnych režimov tak boli podstatné intertemporálne ustanovenia. 27. Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. 28. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na § 165 ods. 7 Daňového poriadku a ňou tvrdené premietnutie celého režimu sankčných úrokov podľa zákona o správne daní do právnej úpravy Daňového poriadku, kasačný súd sa s takouto argumentáciou nestotožňuje. Nemá totiž oporu v texte predmetného ustanovenia. 29. Účelom § 165 ods. 7 Daňového poriadku podľa názoru kasačného súdu (vychádzajúc z textu predmetného ustanovenia a jeho výkladových limitov) nebolo v celku „preklopiť“ právnu úpravu sankčného úroku do Daňového poriadku. Ustanovenie § 165 ods. 7 Daňového poriadku podľa názoru kasačného súdu reaguje na skutočnosť, že právna úprava úrokov a úrokov z omeškania sa v Daňovom poriadku, v porovnaní so zákonom o správe daní, podstatne zmenila (čo do výšky ako aj dôvodov vzniku). V súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní preto zákonodarca predmetným ustanovením poskytol ochranu takým nárokom na sankčný úrok, ktoré síce vznikli za predchádzajúcej právnej úpravy, avšak ešte neboli príslušnými orgánmi a ich rozhodnutiami vyčíslené a vyplatené. Takéto nároky podľa zákona o správe daní sa považujú za úrok z omeškania podľa a nasl. Daňového poriadku, pričom v úprave úroku z omeškania upravuje aj ich výšku a procesný postup určenia - vyrubenie ( a Daňového poriadku). 30. Z hľadiska uplatnenia Daňového poriadku je tak rozhodujúce, či nárok na sankčný úrok, resp. titul, z ktorého tento nárok vzniká, vznikol za účinnosti zákona o správe daní (obdobne tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 5. apríla 2016 či sp. zn. zo dňa 24. januára 2017). Kasačný súd v tomto kontexte dáva do pozornosti, že žalobkyňa svoj nárok na sankčný úrok vyvodzovala z toho, že daňovou kontrolou a súvisiacim vyrubovacím konaním nebol preukázaný rozdiel dane, resp. rozdiel v uplatnenom nadmernom odpočte. Tento nárok však s odkazom na zákona o správe daní mohol vzniknúť až v nadväznosti na konečné právoplatné rozhodnutie vo vyrubovacom konaní, teda až v nadväznosti na ukončenie vyrubovacieho konania dňa 28. marca 2018 (bod 1 tohto rozsudku). K ukončeniu vyrubovacieho konania právoplatným rozhodnutím došlo až za účinnosti Daňového poriadku. Rovnako žiadosť o rozhodnutie o

úroku bola sťažovateľovi doručená až 8. júna 2018 (bod 2 tohto rozsudku), teda za účinnosti Daňového poriadku. 31. Kasačný súd sa preto zhoduje zo správnym súdom a sťažovateľom v tom, že na žalobkyňou uplatnený nárok sa nevzťahuje zákon o správe daní, nejde ani o úrok z omeškania podľa zákona o správe daní v spojení s a Daňového poriadku. Nárok žalobkyne je potrebné posudzovať podľa ustanovení Daňového poriadku a . 32. Podľa Daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok na daň, c) splátku dane, d) vybraný preddavok na daň, e) daň vybranú zrážkou, f) zrazenú sumu na zabezpečenie dane. 33. Podľa Daňového poriadku ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur... 34. Podľa Daňového poriadku ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa a . Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa a . 35. Podľa Daňového poriadku na nadmerný odpočet, daň z pridanej hodnoty uplatnenú podľa osobitného predpisu a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6. 36. Podľa Daňového poriadku na daň z pridanej hodnoty, ktorej vrátenie bolo priznané rozhodnutím správcu dane podľa osobitného predpisu, sa primerane vzťahujú odseky 1 a 5; ak túto daň nemožno použiť podľa odseku 1, použije sa na úhradu pohľadávky členského štátu podľa osobitného predpisu 37. Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Daňovom poriadku sa kasačný súd zhoduje s názorom sťažovateľa, že tento neobsahuje úpravu náhrady (úroku) zo zadržania nadmerného odpočtu za síce zákonné (oprávnené) avšak dlhé zadržiavanie nadmerného odpočtu žalobkyne. Úrok z omeškania je totiž viazaný na porušenie povinností zo strany daňového subjektu, nie správcu dane ( a nasl. Daňového poriadku) a úrok z daňového preplatku je zase zákonodarcom viazaný na porušenie zákonnej povinnosti vrátiť preplatok na základe žiadosti v zákonných lehotách (, , , a Daňového poriadku). Vo veci žalobkyne nejde ani o jednu z vyššie uvedených situácii, a preto jej nárok na náhradu (úrok) podľa Daňového poriadku výslovne nevznikal. 38. Sťažovateľ má preto pravdu v tom, že v právnej úprave Daňového poriadku absentoval nárok/právo na náhradu (úrok) za zadržanie nadmerného odpočtu DPH. Inou otázkou však je, či takáto absencia úpravy náhrady (úroku) za zadržanie nadmerného odpočtu je súladná s únijným právom a v súlade s výkladom, ktorý k nemu zaujal Súdny dvor Európskej únie (bod 24 tohto rozsudku). 39. Podľa v znení účinnom od 1. januára 2017 ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2. 40. Podľa v znení účinnom od 1. januára 2017 platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.

41. Podľa platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa , aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane. 42. Kasačný súd dáva do pozornosti, že právna úprava náhrady (úroku) za zadržanie nadmerného odpočtu bola vložená s účinnosťou od 1. januára 2017 do a nasl. . V súlade s druhá veta bola spod aplikácie vylúčená skupina prípadov, v ktorých bola daňová kontrola skončená do 31. decembra 2016. 43. V tomto kontexte je relevantné, že predmetnou právnou úpravou, vylúčením nároku na náhradu (úrok) zo zadržania nadmerného odpočtu a ich súladom s únijným právom sa zaoberal už Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v stanovisku správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Snj 36/2019 zo dňa 30. októbra 2019 (publikované ako R 56/2019; ďalej len „stanovisko“) uviedol: „Ustanovenie o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu . o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení vety druhej o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) ... nie je súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“ 44. V súlade s už uvedeným záväzným stanoviskom (per analogiam o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) kasačný súd konštatuje, že na prípad žalobkyne je potrebné aplikovať a nasl. , keďže druhá veta sa v predmetnej veci neuplatní. Daňová kontrola bola v prípade žalobkyne začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu dňa 6. júna 2006, nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2006 bol žalobkyni zadržaný a vrátený až dňa 12. marca 2018. Teda celkom zjavne po uplynutí lehoty šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Kasačný súd sa preto stotožnil s názorom správneho súdu v tom, že žalobkyni v predmetnej veci skutočne vznikol nárok na náhradu (úrok) za zadržanie nadmerného odpočtu, pričom tento nárok vznikol z titulu a nasl. . Argumentácia sťažovateľa v predmetnej veci je preto nedôvodná. 45. Kasačný súd si v súvislosti s preskúmavanou vecou uvedomuje, že situácia pred prijatím stanoviska, osobitne v období od 1. januára 2012 do 1. januára 2017, bola judikatúrne komplikovaná. Kasačný súd bol konfrontovaný s absenciou právnej úpravy náhrady (úroku) za zadržanie nadmerného odpočtu DPH a požiadavkou na takúto náhradu vyplývajúcou z únijného práva. Snaha o docielenie a priznanie plného účinku únijného práva sa v rozhodovacej činnosti kasačného súdu premietla do rôznych variácií eurokonformného výkladu viacerých ustanovení zákona o správe daní ako aj Daňového poriadku, vrátane Daňového poriadku. Táto nejednotnosť v rozhodovacej činnosti kasačného súdu však bola vyriešená prijatím stanoviska, ktoré nastavilo akceptovateľný prístup k v spojení s . Týmto došlo k pokrytiu obdobia daňových kontrol (a nadväzujúcich vyrubovacích konaní) ukončených v období od 1. januára 2012 do 31. decembra 2016 nárokom na náhradu (úrok) za zadržanie nadmerného odpočtu v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z únijného práva. Týmto spôsobom bol vyriešený aj prípad žalobkyne, pričom kasačný súd neidentifikoval žiadny dôvod pre neakceptovanie tohto riešenia, či pre prelomenie zjavného významu a jazykového limitu Daňového poriadku v rozpore s jeho znením, ako navrhovala žalobkyňa. 46. Pre úplnosť kasačný súd dodáva, že v predmetnej veci bola nateraz ustálená existencia nároku žalobkyne na úrok podľa a nasl. . V ďalšom procesnom postupe bude úlohou žalovaného o tomto nároku rozhodnúť a tento nárok podľa príslušnej právnej úpravy vyčísliť. 47. V tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že zatiaľ čo sa jeho rozhodovacia činnosť ustálila v právnom názore, že aj v prípade daňových kontrol začatých pred 1. januárom 2017 ako aj daňových kontrol skončených do 31. decembra 2016 vzniká nárok na náhradu (úrok) za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa a nasl. , rozhodovacia činnosť Súdneho dvora Európskej únie nastolila aj ďalšie otázky týkajúce sa súladnosti niektorých čiastkových úprav obsiahnutých v a (kedy, v akej výške a za aké obdobie vzniká nárok na náhradu (úrok) za zadržanie nadmerného odpočtu) s únijným právom. Práve v súvislosti s týmito

otázkami senát 8S kasačného súdu inicioval konanie a rozhodovanie veľkého senátu podľa vo veci sp. zn. uznesením zo dňa 28. marca 2024. S ohľadom na (i) celkovú dĺžku konania a (ii) skutočnosť, že v predmetnej veci sa posudzoval vznik nároku žalobkyne na náhradu, nie však ešte jeho výška, kasačný súd nepočkal s rozhodnutím tejto veci na rozhodnutie veľkého senátu. Výsledok konania pred veľkým senátom v predmetnej veci však bude pre sťažovateľa v ďalšom konaní rozhodujúci z hľadiska určenia sumy nároku žalobkyne, preto by sa s ním mal oboznámiť. V. Záver 48. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že sa v podstatnom stotožnil so závermi správneho súdu a zisteným dôvodom nezákonnosti oznámenia žalovaného. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú podľa zamietol. 49. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa v spojení s a tak, že plne úspešnej žalobkyni priznal nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania voči procesne neúspešnému sťažovateľovi/žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ). 50. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 ( v spojení s ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.