Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-21-2019.pdf
PDF · 105.63 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/21/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Gabriely Briškovej, vo veci žalobkyne: L. C., nar. XX. B. XXXX, bytom O. XXX, zastúpenej advokátkou: Mgr. Hana Kulíšková, Ul. 29. augusta 32/B, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: T. E., nar. X. V. XXXX, bytom V. E. XXX, o zaplatenie 8.470 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 6. apríla 2018 č. k. 7C/97/2011-233, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
III. Nariaďuje súdu prvej inštancie opravu zrejmej nesprávnosti vo výroku I. napadnutého rozsudku v označení priznaného príslušenstva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 8.470 eur spolu s 9 % ročným rokom z omeškania zo sumy 8.470 eur od 11.4.2011 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, II. žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu, III. štátu priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 46 ods. 1, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 a 2, § 558, § 657, § 658 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník", alebo len „O. z."), § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.1.2013 (ďalej len „nariadenie vlády"), § 215, § 251 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP"). Vecne dôvodil písomným uznaním dlhu žalovaným, nesprávne označené ako zmluva o pôžičke, čo však nemalo žiadny vplyv na jeho platnosť, pretože z obsahu tejto listiny bolo nepochybné, že išlo o jednostranný právny úkon, ktorým žalovaný dňa 26.3.2011 vyhlásil, že žalobkyni dlhuje sumu 8.470 eur zo zmluvy o pôžičke a že ju vráti do 10.4.2011. Podľa obsahu išlo o písomné uznanie dlhu žalovaným čo do dôvodu a výšky so všetkými zákonnými náležitosťami, ktoré obsahovalo aj fakultatívny údaj o lehote splatnosti. Preto v danom prípade nebolo potrebné vykonávať dokazovanie za účelom zisťovania skutočného dátumu uzavretia zmluvy o pôžičke a dátumu reálneho odovzdania peňazí žalobkyňou alebo ňou splnomocnenou osobou žalovanému. Nebolo potrebné preukazovať ani to, či došlo k odovzdávaniu pôžičky žalovanému po častiach alebo naraz, pretože platí právna domnienka, že dlh žalovaného v čase uznania, t. j. k 26.3.2011, trval. Tvrdenie žalovaného, že „zmluvu o pôžičke", ktorá bola svojím obsahom uznaním dlhu, nepodpísal, bolo znaleckým dokazovaním vyvrátené ako nepravdivé, pretože bolo preukázané, že žalovaný podpísal túto listinu vlastnou rukou a zároveň vlastnou rukou dopísal aj dátum. Uznanie dlhu musí mať písomnú formu, avšak nemusí mať formu notárskej zápisnice a podpis
dlžníka nemusí byť úradne osvedčený. Pre platnosť písomného uznania dlhu sa nevyžaduje ani správne pomenovanie tohto právneho úkonu. Pre platnosť samotnej zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka sa nevyžaduje písomná forma, a teda mohla byť uzavretá aj ústne. Preto neobstála námietka žalovaného o tom, že žalobkyňa si mala dať spísať alebo podpísať zmluvu o pôžičke, príp. uznanie dlhu pred notárom. Žalovaný v konaní nepreukázal, že predmetný dlh v čase uznania neexistoval alebo že už neexistuje. Námietky žalovaného o tom, že ho žalobkyňa uviedla do omylu, že listinu nepodpísal preto, že by súhlasil s jeho obsahom, boli iba jeho procesnou, avšak nedostatočnou, obranou. Vychádzajúc zo zásady „právo patrí bdelým", žalovaný mal pristupovať k podpisovaniu predmetnej listiny s náležitou starostlivosťou a ostražitosťou, nepodpisovať žiadnu listinu, z ktorej by žalovaný nemal úmysel plniť alebo ktorú si pred podpísaním riadne neprečítal. Žalovaný má plnú spôsobilosť na právne úkony, vie čítať a písať, predmetná listina mala málo textu, text bol jednoduchý, jasný a zrozumiteľný, preto sa nemohol vyhovárať na to, že nevedel, prečo listinu podpísal a že ho žalobkyňa uviedla do omylu. Skutočnosť, že svedok M. E. nemal vedomosť o tom, že žalobkyňa požičala žalovanému peniaze, nevylučovalo, že tak žalobkyňa urobila. Výpoveď svedka o tom, že žalovaný nebol finančne odkázaný na požičiavanie peňazí taktiež uzavretie zmluvy o pôžičke nevylúčilo. Zákon neobmedzuje platnosť zmluvy o pôžičke na dlžníkov, ktorí sú vo finančnej tiesni. Peniaze si bežne požičiavajú aj ľudia, ktorí majú pomerne vysoké príjmy, príp. majetok veľkej hodnoty. Poukazovanie na nedobré vzájomné medziľudské vzťahy medzi stranami sporu v danom prípade nemalo na rozhodnutie vo veci samej žiadny vplyv. Keďže žalovaný nepreukázal súdu, že by mu žalobkyňa nepožičala sumu 8.470 eur a nepreukázal ani, že by túto sumu vrátil ku dňu vyhlásenia rozsudku, vychádzajúc z právnej domnienky, podľa ktorej platí, že dlh písomne uznaný čo do dôvodu a výšky v čase uznania trval, súd žalobe ako dôvodnej vyhovel. Nakoľko žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, súd žalobe vyhovel aj v časti úrokov z omeškania. V časti o trovách konania (vrátanie náhrady vo vzťahu k štátu) svoje rozhodnutie odôvodnil ust. čl. 4 ods. 1 a 2, § 255 ods. 1, § 259, § 262 ods. 1 a 2 CSP, vecne úspechom žalobkyne v plnom rozsahu; nárokom štátu proti neúspešnému žalovanému na náhradu výdavkov, ktoré mu vznikli vyplatením časti znalečného.
2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal žalovaný včas odvolanie. Uviedol, že samotný skutok sa nikdy nestal, žiadne peniaze si od žalobkyne nikdy nepožičal. Sudkyňa nevzala do úvahy jeho dôkazy. Navrhol, aby žalobkyňa zdokladovala, ako mohla uvedenú sumu nadobudnúť, nakoľko jej príjem v tom čase nepostačoval ani na jej základné životné potreby. Ďalej navrhol predložiť daňové priznania žalobkyne a vypočuť družku žalovaného, ktorú kontaktovala žalobkyňa s tým, že urobí žalovanému a jeho družke zo života peklo. Na výzvu súdu na doplnenie odvolania žalovaný reagoval písomným podaním zo 6.8.2018 (č. l. 255), kde uviedol, že okresný súd je zaujatý voči nemu, pretože sa dozvedel, že žalobkyňa osobne pozná niekoľkých sudcov a vyšších súdnych úradníčok. Žiadal, aby sa vecou zaoberal senát, nie ovplyvnená sudkyňa.
3. Žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie považuje za presvedčivé a vyčerpávajúce (aj v časti odôvodnenia, prečo súd niektoré dôkazy nevykonal). Návrhy na vykonanie dôkazov, ktoré žalovaný uvádzal v odvolaní pred súdom prvej inštancie neuplatnil a keby tak aj urobil, neboli by spôsobilé vyvrátiť existenciu pohľadávky žalobkyne. Odvolanie žalovaného nemá požadované náležitosti a bolo zrejme podané po lehote. Ak má jeho následné podanie (sťažnosť) predstavovať námietku zaujatosti, táto nemá podstatné náležitosti v zmysle § 52 CSP.
4. Žalovaný uviedol, že trvá na tom, že žalobkyňa si celý skutok vymyslela, avšak nie si je istý, či jej niekedy v minulosti nepodpisoval prázdny papier. Tejto chyby sa mohol dopustiť a navrhol dve verzie rozhodnutia: 1. zamietnuť žalobu, 2. nariadiť zaplatiť žalovanú sumu v splátkach (16 x 500 eur a 1 x 470 eur).
5. V reakcii na výzvu súdu adresovanú žalobkyni (či vo veci nie je možné vzhľadom na vyjadrenie žalovaného uzavrieť zmier), žalobkyňa uviedla, že zmier uzavrieť nie je možné a so splátkami nesúhlasí (pozn.: odvolací súd uvádza, že vec mu bola predložená súdom prvej inštancie v roku 2019, nie v roku 2018, ako sa zrejme žalobkyňa mylne domnieva).
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP, odvolanie bolo podané na pošte dňa 8.6.2018), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP, posudzujúc ho podľa obsahu) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie treba (napriek námietkam žalovaného) považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke. Odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:
7. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že žalovaný jednostranným právnym úkonom dňa 26.3.2011 písomne uznal dlh voči žalovanej čo do dôvodu a výšky, platila preto vyvrátiteľná právna domnienka o tom, že dlh v čase uznania trval (§ 558 O. z.), pričom žalovaný v konaní nepreukázal, že predmetný dlh v čase uznania neexistoval alebo že už neexistuje.
8. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
9. Pre platnosť uznania dlhu je potrebná jeho písomná forma a potrebný je prísľub dlžníka, že svoj existujúci dlh zaplatí. Ďalšou obligatórnou náležitosťou uznania dlhu je jeho vymedzenie čo do dôvodu a výšky.
10. Uznanie dlhu predstavuje prostriedok eliminácie straty práv veriteľa vyplývajúcich z primárneho záväzku, ktorý zároveň posilňuje postavenie ako v rovine hmotnoprávnej, tak i v rovine procesnoprávnej a zároveň zasahuje do obsahu samotného záväzku, predovšetkým čo do spôsobu jeho splnenia včas a riadne. Ide o jednostranné vyhlásenie, resp. jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým dlžník v písomnej forme vyhlasuje, že zaplatí svoj dlh čo do dôvodu a výšky. Základným obsahovým prvkom inštitútu uznania dlhu je vznik právnej domnienky, že dlh v čase jeho uznania trval, ktorá sa prejavuje najmä v procesnej rovine, ako prenesenie dôkazného bremena na dlžníka. Žalovaný je tak svoju procesnú obranu nútený viesť v negativistickom smere, a teda vyvrátiť samotnú existenciu dlhu, a zároveň vyvrátiť svoj prísľub, tento dlh splniť (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 ? 880. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, k § 558).
11. Z listiny označenej ako zmluva o pôžičke vyplýva, že žalovaný 26.3.2011 písomne uznal dlh z titulu pôžičky voči žalobkyni vo výške 8.470 eur, s tým, že dlžnú sumu zaplatí do 10.4.2011 (tak ako správne konštatoval i súd prvej inštancie).
12. Z obsahu spisu vyplýva, že podaním zo dňa 23.5.2014 (č. l. 52) sa žalovaný vyjadril k žalobe a uviedol, že dlh neuznáva, nikdy si finančné prostriedky od žalovanej nepožičal a celé to považuje za pomstu zo strany žalobkyne, pretože si našiel novú známosť. Na pojednávaní vedenom JUDr. Luciou Chrapkovou, Ph.D. dňa 11.9.2014 (č. l. 55 a nasl.) v rámci výsluchu žalovaný poprel podpis na listine označenej ako zmluva o pôžičke a uviedol, že nič si od žalobkyne nepožičal. Zo znaleckého posudku č. 19/2016 Mgr. Aleny Najšlovej, znalkyne z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo, bolo zrejmé, že podpis na písomnosti s názvom: Zmluva o pôžičke zo dňa 26.3.2011,
nachádzajúci sa nad textom: „podpis dlžníka", je vlastnoručným podpisom žalovaného. Žalovaný do tej istej listiny zároveň dopísal vlastnou rukou aj dátum 10.4.2011, nachádzajúci sa nad vybodkovanou časťou textu. K znaleckému posudku sa žalovaný písomne nevyjadril. V následnom písomnom podaní (bez datovania, č. l. 197, 198) žalovaný uviedol, že finančné prostriedky si od žalobkyne nepožičal, so žalobkyňou žil v spoločnej domácnosti a navrhol predvolať svedka M. E. a preveriť čestné prehlásenie B. I. a to predvolaním na pojednávanie. Pokiaľ predmetnú listinu podpísal, nebolo to na znak súhlasu s jej obsahom. Uviedol, že nemá vedomosť o tom, ako sa tam dostal jeho podpis a myslí si, že ho žalobkyňa uviedla do omylu v súvislosti s ich rozchodom. Pojednávania dňa 11.4.2017 (vedené JUDr. L. Chrapkovou, Ph.D.) sa žalovaný nezúčastnil (účasť ospravedlnil, odročiť pojednávanie nežiadal). Na pojednávaní dňa 6.4.2018 (vedené sudkyňou JUDr. Ľudmilou Hrickovou) bol vypočutý žalovaným navrhnutý svedok M. E.. Súd súčasne uviedol (č. l. 230 spisu), že nevykoná dokazovanie výsluchom svedkyne I., nakoľko ho nepovažoval za potrebný pre zistenie skutkového stavu za účelom rozhodnutia vo veci a nevykoná dokazovanie ani niektorými listinami, čo zdôvodnil na pojednávaní. Žalovaný na pojednávaní namietal, že žalobkyňa si mala urobiť zmluvu u notára, aby to bolo oficiálne. Dodal, že si nepamätá, že by jej podpisoval nejaký papier a už vôbec nie, že by si od nej požičiaval peniaze.
13. Vo vzťahu k námietkam ohľadom dokazovania odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými návrhmi na vykonanie dokazovania, pričom ak dôkaz nevykonal, tejto svoj postup náležite i odôvodnil (ods. 15 napadnutého rozsudku). Súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 CSP). Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (porov. R 37/1993). Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov/strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 262/2009). Výsluch družky žalovaný v rámci konania pred súdom prvej inštancie nenavrhoval, rovnako zo spisu nevyplýva ani jeho tvrdenie o tom, že navrhol zdokladovanie príjmu žalobkyne (predloženie daňových priznaní). Je potrebné uviesť, že v zmysle § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany (prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky), ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len vtedy ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaný netvrdil splnenie podmienky v zmysle citovaného § 366 CSP, ale splnenie tejto podmienky nevyšlo ani najavo, preto na túto novotu/novoty ako prostriedok procesnej obrany, nebolo možné prihliadať.
14. K námietke žalovaného vo vzťahu k označeniu sudkyne za ovplyvnenú (pozn.: vo veci konali dve sudkyne), je potrebné uviesť, že uvedené nie je možné považovať za námietku zaujatosti so všetkými zákonnými náležitosťami, ktoré zákon požaduje (v námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť). Pre úplnosť sa dodáva, že takáto námietka môže predstavovať odvolací dôvod, pretože pre naplnenie ústavného práva na nezávislý a nestranný súd zákon umožňuje vadu konania - rozhodnutie vydané vylúčeným sudcom - odstrániť aj po vydaní meritórneho rozhodnutia. Samotné tvrdenie o ovplyvnenej sudkyni (nie je zrejme ktorej a čím, ako mala byť ovplyvnená) a tvrdenie, že sa žalobkyňa sa údajne pozná s niektorými sudcami a vyššími súdnymi úradníčkami, bez bližšej konkretizácie, však ostáva bez právneho významu.
15. Pokiaľ ide o povolenie žalovanému plnenia v splátkach, odvolací súd dodáva nasledovné.
16. Podľa § 232 ods. 4 CSP ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne
inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
17. Ak má súd za to, že v prejednávanom prípade je namieste určiť na plnenie dlhšiu lehotu alebo určiť, že plnenie sa má uskutočniť v splátkach, táto časť výroku rozhodnutia súdu musí byť podložená zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci, na povinný nárok a osobné pomery účastníkov je vhodné určiť na splnenie lehotu dlhšiu než tri dni od právoplatnosti rozsudku, alebo určiť, že peňažné plnenie možno uskutočniť v splátkach (porov. R 87/1966).
18. Hľadiskami pre úvahu súdu, či má žalovanému, ktorého platobnú povinnosť určil, priznať výhodu splátok, bude najmä výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného aj v konaní prejavená snaha o plnenie záväzku, možnosť žalobcu domáhať sa plnenia jednotlivých splátok v prípade ich nedodržania a skutočnosť, či by prípadné zdržanie v plnení súdom ustanovenej povinnosti nedodržaním jednotlivých splátok nebolo v riešenom prípade vzhľadom na osobné pomery žalobcu príliš ťaživé (porov. R V/1968).
19. Žalobkyňa s povolením splátok žalovanému nesúhlasila a žalovaný nepreukázal svoje pomery, odôvodňujúce priznanie plnenia v splátkach (pozn.: neurobil tak ani v odvolacom konaní), nepredložil žiaden listinný dôkaz (navyše o splátky nežiadal pred súdom prvej inštancie). Preto len na základe jeho žiadosti nebolo možné zmeniť napadnuté rozhodnutie ani v časti lehoty plnenia.
20. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.
21. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).
22. Odvolací súd osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho a odvolaním nespochybneného rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania (vrátane trov štátu, tzn. výrok II. a III. rozhodnutia súdu prvej inštancie).
23. Vzhľadom na zrejmú nesprávnosť v označení priznaného príslušenstva (namiesto „ročným úrokom z omeškania" sa uvádza „rokom z omeškania") vo výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na čl. 4, § 224 CSP nariadil súdu prvej inštancie vykonanie opravy.
24. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalobkyňa), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalovaný). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.