Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-54-2019.pdf
PDF · 124.47 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/54/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ K. N., nar. X.X.XXXX, bytom H., K. XX a 2/ H. N., nar. X.X.XXXX, bytom H., P. armády XX, korešpondenčná adresa: H., Z. trieda XX, zastúpenej JUDr. Jozefom Göblom, advokátom, so sídlom Košice, Jantárova 30, o zaplatenie 10.684,93 € s prísl., o odvolaní žalovanej v 2. rade proti rozsudku 18C/257/2015-148 zo dňa 17.5.2017 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
M e n í rozsudok, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 10.396,58 € s 5 % úrokmi z omeškania zo sumy 9.906,43 € ročne od 1.10.2014 do zaplatenia, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
Stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 10.684,93 € spolu s úrokom za úver 6,99 % ročne zo sumy 9.906,43 € od 1.10.2014 do zaplatenia a s 5 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 10.184,37 € od 1.10.2014 do zaplatenia, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (I.), žalobu v prevyšujúcom rozsahu pohľadávky zamietol (II.) a rozhodol, že žiadna zo sporových strán nemá právo na náhradu trov konania (III.).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť mu dlžné plnenie vo výške 10.684,93 € s prísl. zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere č. 1834828 706 a stavebnom úvere č. 1834828 204 uzavretej dňa 21.1.2009 medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanými K. N., nar. X.X.XXXX ako dlžníkom a spoludlžníčkou H. N., nar. X.X.XXXX, podľa ktorej žalobca poskytol žalovaným úver (tzv. mimoriadny medziúver) vo výške 10.000,- €; žalovaní ako dlžníci sa zaviazali do pridelenia 40 % cieľovej sumy (4.000 €) úver splácať v pravidelných splátkach vo výške 58,25 € mesačne s dohodnutým úrokom 6,99 % p.a. a vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady vo výške 50 €, po pridelení cieľovej sumy sa zaviazali splácať stavebný úver 6.000,- € vrátane úrokov vo výške 4,70 % p.a. pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 87,50 €. Žalovaní porušili povinnosti riadnej a včasnej úhrady dohodnutých splátok a vkladov na účet stavebného sporenia, preto žalobca listom z 2.4.2014 odstúpil od úverovej zmluvy (s účinkami ku dňu 1.5.2014) a vyzval žalovaných na úhradu zostatku úveru, no žalovaní dlh nesplnili ani v dodatočne poskytnutej lehote. Žalobca poukázal na čl. VII. body 5. a 6. úverovej zmluvy, podľa ktorých odstúpením od zmluvy nezanikol záväzok dlžníka splatiť pohľadávku veriteľa vrátane príslušenstva, podľa čl. VII. bod
6. úverovej zmluvy odstúpením od zmluvy nezaniklo ani právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky, na základe ktorých dojednaní žalobca naďalej úročí istinu dohodnutým úrokom za úver vo výške 6,99 % p.a. a v súlade s čl. VII. bod 8. úverovej zmluvy odo dňa nasledujúceho po účinnosti odstúpenia od zmluvy zo zostatku úverového dlhu si uplatňuje tiež úroky z omeškania vo výške 5 % p.a.
3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistení v celom rozsahu zodpovedajúcich tvrdeniam žalobcu uvedeným v žalobe. Zistil, že žalovaní vystupovali v zmluve ako dlžníci povinní a oprávnení zo zmluvy spoločne a nerozdielne, čo jednoznačne definuje označenie strán zmluvy v jej úvodných ustanoveniach, ako aj prehlásenie potvrdené podpismi dlžníkov o ich spoločnom a nerozdielnom záväzku zo zmluvy, že finančné prostriedky z úveru boli riadne vyčerpané, k ich vráteniu podľa podmienok zmluvy však nedošlo, že listom zo dňa 2.4.2014 doručeným žalovaným im žalobca oznámil odstúpenie od zmluvy v zhode s podmienkami odstúpenia podľa čl. VII. zmluvy z dôvodu, že voči žalovanému 1/ bolo vedené exekučné konanie, ktoré postihlo aj finančné prostriedky na účte stavebného sporenia, a súčasne bola porušená povinnosť na riadnu a včasnú úhradu splátok úveru a vkladov na účet stavebného sporenia. Na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 52, § 53 ods. 1, § 511, § 143a, § 145 a § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a ust. § 261 ods. 6 písm. d), § 497, § 499, § 503, § 344, § 359 ods. 1, § 351 ods. 1, 2, § 506, § 293, § 265 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, skutkové tvrdenia žalobcu o uzavretí zmluvy so žalovanými ako (spolu)dlžníkmi, odstúpení veriteľa od zmluvy pre neplnenie si zmluvných povinností dlžníkov a tiež o výške žalobcom uplatnenej pohľadávky posúdil ako nesporné, nebolo súdom zistené, aby žalobou uplatnený nárok mal pôvod v neprijateľných zmluvných podmienkach v zmysle ust. § 53 OZ a dospel k záveru, že žalobca nárok preukázal, a preto žalobe ako dôvodnej vyhovel. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním nemal preukázané tvrdenia žalovanej 2/, že bola uvedená do omylu a mala vystupovať v tomto zmluvnom vzťahu ako ručiteľka; tieto námietky žalovanej vo vzťahu k povahe uplatňovaného záväzku považoval za právne bezvýznamné, nakoľko žalovaná tak v pozícii spoludlžníka ako aj v pozícii ručiteľa je z povahy spoludlžníckeho i ručiteľského vzťahu rovnako povinná na plnenie, ak žalovaný v 1. rade svoj dlh neplní, pričom súd nemal žiadnu pochybnosť o povahe záväzku žalovaných ako spoločných a nerozdielnych dlžníkov, a tak žalobca ako veriteľ môže požadovať plnenie od ktorejkoľvek zmluvnej strany (§ 306 ods. 1 v spojení s § 293 ObZ, § 511 OZ). Námietku žalovanej, že požiadavka na plnenie zo zmluvy voči nej je v rozpore s dobrými mravmi, ak to bol práve žalovaný 1/, ktorý finančné prostriedky z úveru použil a podľa dohody so žalovanou sa zaviazal ich žalobcovi vrátiť, súd pokladal za právne neopodstatnenú, ktorá je v priamom rozpore so zásadami „práva patria bdelým“ (vigilantibus iura scripta sunt) a dodržiavania zmlúv („pacta sunt servanda“), v zmysle ktorých bolo nielen právnou povinnosťou žalovanej, ale aj morálnou v záujme ochrany vlastných záujmov i záujmov jej maloletých detí, s náležitou starostlivosťou sa oboznámiť s podmienkami zmluvy a záväzkami z nej plynúcimi a až následne sa rozhodnúť pre vstup do záväzkového vzťahu. Podľa názoru súdu prvej inštancie, pokiaľ žalovaná sa tak rozhodla neuvážene, či podľahla nejakým subjektívnym pocitom dôvery, neoprávňuje ju to prenášať zodpovednosť za svoje rozhodnutia na tretie osoby, v danom prípade na veriteľa zo zmluvy. Bolo by práve v rozpore so zásadou dobrých mravov, ak by sa „na zmluvnú stranu, ktorá nie je súčasťou rodinného života dlžníkov ani ho nemá možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť, prenášali nepriaznivé následky vyplývajúce z negatívnych vzťahov, či nezodpovedného správania sa rodinných príslušníkov dlžníkov“. Rovnako za nedôvodnú a právne bezvýznamnú pokladal i obranu žalovanej, že pri uzavretí záväzkového vzťahu mala zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo so žalovaným, keďže žalovaná v zmluve nie je dlžníčkou z titulu svojho manželského vzťahu, či bezpodielového spoluvlastníctva, ale z titulu samostatného dlžníckeho vzťahu založeného na princípe spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti za vzniknutý záväzok. Súd uviedol, že akékoľvek dohody medzi dlžníkmi zaviazanými na plnenie voči veriteľovi spoločne a nerozdielne, alebo medzi manželmi pri dohode o zrušení a vyporiadaní ich bezpodielového spoluvlastníctva, sú významné vo vzájomnom pomere medzi nimi, nie však voči tretím osobám (§ 143a, § 145 a § 511 OZ). Súd konštatoval, že rozsah peňažného záväzku vyplýva z obsahu zmluvy a výpisu z úverového účtu, že v bode VI. zmluvy pre prípad omeškania so splácaním dlhu boli dohodnuté úroky z omeškania vo výške 5 % ročne, pričom v súlade s podstatou záväzkového vzťahu zo zmluvy o úvere, ktorým je záväzok platiť úroky ako odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov do doby vrátenia úveru, bola v zmluve dohodnutá tiež povinnosť platenia úrokov z úveru až do času skutočného vrátenia finančných prostriedkov, aj pre prípad odstúpenia od zmluvy, odstúpením od zmluvy nedošlo k zániku povinnosti na platenie úrokov z úveru a žalobca tiež preukázal riadne doručenie odstúpenia od zmluvy obom žalovaným, účinky ktorého nastali ku dňu 1.5.2014. Na základe uvedeného
zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne pohľadávku vo výške 10.684,9, €, ktorá zodpovedá dlhu na istine 9.906,43 €, nezaplateným úrokom a poplatkom do účinnosti odstúpenia od zmluvy 277,94 €, vo zvyšku úroky z omeškania vyčíslené za obdobie od 1.5.2014 do 30.9.2014, ako aj zmluvné úroky 6,99 % ročne z istiny úveru 9.906,43 € od 1.10.2014 až do zaplatenia. Úroky z omeškania priznal žalobcovi len zo sumy splatnej a neuhradenej istiny a úrokov z úveru spolu v sume 10.184,37 €. Suma 10.684,43 €, z ktorej si žalobca uplatňoval úroky z omeškania, zahrňovala už kapitalizované úroky z omeškania, pričom úročenie úrokov z omeškania predstavuje neprípustné finančné obohacovanie sa veriteľa, pretože veriteľ takto prekračuje zákonom dovolenú hranicu finančnej sankcie dlžníka. Veriteľ získava satisfakciu za to, že nedisponuje finančnými prostriedkami vo forme úrokov a úrokov z omeškania, pričom akékoľvek ďalšie znásobovanie zákonom prípustného zadlžovania a sankcionovania dlžníka je obchádzaním zákona i rozporom so zásadou dobrých mravov a poctivého obchodného styku (§ 39 OZ, § 265 ObZ), a preto v tejto časti príslušenstva súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 257 CSP a z dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v nepriaznivých sociálnych pomeroch na strane žalovaných i nepriaznivej rodinnej situácie žalovanej, náhradu trov konania úspešnému žalobcovi nepriznal. Argumentoval tým, že žalovaná má príjem 400 € mesačne, v starostlivosti dve maloleté deti, ku ktorým si žalovaný neplní vyživovaciu povinnosť, žalovaná má reálne problémy pri uspokojovaní základných potrieb rodiny a nachádza sa v neporovnateľne nevýhodnejšom majetkovom postavení ako žalobca, ktorý je finančnou spoločnosťou disponujúcou majetkovým zázemím, ktoré mu umožňuje poskytovanie finančných produktov, z ktorých získava ďalší majetok z úrokov alebo investícií. Je tiež nesporné, že v dlhodobo nepriaznivej majetkovej situácii je aj žalovaný, keďže jednou z príčin odstúpenia žalobcu od zmluvy o úvere bolo exekučné konanie vedené na jeho majetok, doposiaľ nebol uspokojený ani dlh žalovaného na výživnom voči maloletým deťom, ktoré sú zverené do starostlivosti žalovanej. Za týchto okolností nepriznanie žalobcovi náhrady trov vynaložených zaplatením súdneho poplatku za žalobu vo výške 641,- € podľa úvahy súdu prvej inštancie neznamená žiadny podstatný zásah do majetkovej sféry žalobcu, ale by bol negatívnym dopadom na finančné pomery žalovaných, a preto súd náhradu trov konania žalobcovi nepriznal.
4. Rozsudok vo vyhovujúcom výroku napadla včas podaným odvolaním žalovaná v 2. rade (ďalej tiež „žalovaná“), v ktorom uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písmen b), f) a h) CSP a navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Poukázala na svoje podanie z 15.5.2017, v ktorom žiadala o odročenie pojednávania, lebo trvala na osobnej účasti žalovaného 1/ na pojednávaní a jeho predvolanie alebo predvedenie z adresy Čordákova 15, Košice a jeho vypočutie, aby vysvetlil svoj postoj k celej veci. Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s jej návrhom na odročenie pojednávania a nezohľadnil skutočnosť, že vďaka tomuto navrhovanému dôkazu mohlo dôjsť k uzatvoreniu prípadného súdneho zmieru a tým pádom by nedošlo k ohrozeniu jej domácnosti, výživy maloletých detí a starostlivosti o ne. Uviedla, že žalovaný 1/ jej viackrát deklaroval, že si je vedomý tejto situácie a že on to vysporiada. Uviedla, že v čase podpisovania zmluvy mali zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a bola žalovaným ako aj pracovníčkou žalobcu uvedená do omylu, nakoľko až s odstupom času zistila, že je spoludlžníčkou. Uviedla, že finančné prostriedky poskytnuté na základe zmluvy nikdy nevidela, lebo všetky použil žalovaným na úhradu svojich potrieb, že ona sa sama stará o dve maloleté deti, voči ktorým si žalovaný neplní vyživovaciu povinnosť, že neustále preberá výzvy na plnenie nejakého žalovaného a záväzkov, prípadne rozsudky alebo exekučné príkazy a že zo svojich príjmov ledva pokryje podnájom, stravu, oblečenie a školské potreby detí. Tvrdila, že so žalovaným uzavreli dohodu o vyporiadaní BSM, v rámci ktorej mu prenechala motorové vozidlo a on zase prevzal na seba pasívum z BSM, práve tu uplatňovaný nárok žalobcu, pričom žalovaný ju informoval o splácaní dlhu žalobcovi, resp. o rokovaniach a dohodách so žalobcom o splátkach, preto tento nárok ona nijakým spôsobom neriešila a považovala ho za vysporiadaný. Podľa jej názoru sa súd prvej inštancie nevyporiadal so všetkými jej argumentmi a námietkami, preto je rozhodnutie nepreskúmateľné, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Záverom uviedla, že v neposlednom rade sa súd prvej inštancie musí vysporiadať s otázkou dobrých mravov a tzv. spravodlivého usporiadania vzájomných vzťahov medzi sporovými stranami tak, aby práva a povinnosti jedného účastníka neboli v hrubom nepomere k právam a povinnostiam druhého účastníka sporu.
5. Žalovaný v 1. rade bol v odvolacom konaní nečinný.
6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. K námietke žalovanej, že súd nevykonal ňou navrhnutý dôkaz výsluchom žalovaného,
žalobca poukázal na to, že žalovaný si nepreberal zásielky na viacerých súdom zistených adresách, a preto mu súd zásielky doručoval fikciou doručenia. Uviedol, že ani osobná účasť žalovaného na pojednávaní by určite neviedla k následkom predvídaným žalovanou, že nemal dôvod pristúpiť k zmene žaloby a nepredpokladá, že mohlo dôjsť k uzatvoreniu súdneho zmieru, nakoľko ten by si vyžadoval nielen účasť žalovaného na pojednávaní, ale najmä jeho skutočný záujem a reálnu možnosť vyplatiť žalovanú pohľadávku alebo aspoň jej podstatnú časť. Vzhľadom na dlhodobý postoj žalovaného však možnosť uzavretia súdneho zmieru podľa žalobcu aj v prípade jeho osobnej účasti by bola vysoko nepravdepodobná a taktiež ani tvrdenia žalovaného uvedené na pojednávaní pred súdom prvej inštancie, by nemohli spochybniť záväzok žalovanej ako spoludlžníčky z predmetnej úverovej zmluvy, ktorý jednoznačne vyplýva z listinných dôkazov. Poukázal tiež na to, že nie je povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať všetky navrhnuté dôkazy, o to viac v situácii, ak sa o predvolanie žalovaného viackrát neúspešne pokúsil a so všetkými tvrdeniami a argumentmi žalovanej sa vysporiadal v bode 13 odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom so závermi súdu prvej inštancie sa žalobca plne stotožňuje.
7. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (II.) nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť v zmysle § 367 ods. 1 a contrario CSP, a preto v tejto časti nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.
8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovanej v 2. rade ako podané včas (§ 362 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. 365 ods. 1 písmen b), e) a h) CSP a v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, ktorý odvolanie nepodal, nakoľko podľa hmotného práva (§ 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka) medzi žalovanými ide o také spoločné práva a povinnosti, že rozhodnutie sa musí vzťahovať na oboch žalovaných ako manželov a spoludlžníkov zaviazaných z uzavretej zmluvy spoločným a nedielnym záväzkom, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP je sčasti dôvodné, lebo súd prvej inštancie nárok uplatnený žalobcom neposúdil po právnej stránke v úplnom súlade so zákonom. Odvolací súd preto postupom podľa ust. § 388 CSP rozsudok v napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu zmenil tak, že uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 10.396,58 € s 5 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 9.906,43 € od 1.10.2014 do zaplatenia, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
9. Právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu, to zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávne právne posúdenie veci [odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP] je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie); dochádza k nemu vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo ak síce použil správny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo aplikoval na zistený skutkový stav a z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP v prejednávanej veci je dôvodne uplatnený a preukázaný. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, úplne zistil skutkový stav veci a pri jej právnom posúdení použil správne hmotnoprávne normy (ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ust. § 497, § 499, § 502 a § 503, § 506, § 351 ods. 1, 2 a § 359 ods. 1 Obchodného zákonníka), ktoré však čiastočne nesprávne interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav v danej veci.
11. Súd prvej inštancie o nároku uplatnenom žalobou napadnutým rozsudkom nesprávne rozhodol, pokiaľ priznal žalobcovi okrem dlžnej sumy 10.396,58 € pozostávajúcej z úverovej istiny 9.906,43 €, splatných úrokov a poplatkov ku dňu odstúpenia od zmluvy k 1.5.2014 vo výške 277,94 €, úrokov z omeškania 5 % ročne vyčíslených z dlžnej istiny za obdobie od 2.5.2014 do 30.9.2014 vo výške 212,21 € a od 1.10.2014 z dlžnej sumy 9.906,43 € až do zaplatenia, tiež zmluvné úroky aj za obdobie
po mimoriadnej splatnosti úveru v dôsledku odstúpenia žalobcu (veriteľa) od nej, a to na podklade nesprávnej právnej úvahy o spotrebiteľskej prijateľnosti a platnosti zmluvných dojednaní v článku VII. body 5., 6. a 10. úverovej zmluvy, tvoriacich súčasť zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere uzatvorenej dňa 21.1.2009 medzi stranami sporu, z ktorého žalobca odvodzuje tento nárok. Odvolací súd dospel k záveru, že v tejto časti je napadnutý rozsudok vecne nesprávny, založený na nesprávnom právnom posúdení veci. V zmluvných dojednaniach podľa časti VII. bodov 6. a 10. je uvedené, že odstúpením od zmluvy nezaniká právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky a v prípade odstúpenia od zmluvy sa splatná istina, nezaplatené úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8. čl. VII. tejto zmluvy úrokmi z omeškania. Uvedené ustanovenia, ktoré žalovaní nemali možnosť ovplyvniť vzhľadom na formulárovú podobu úverovej zmluvy, podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne spôsobujú zhoršenie ich postavenia v právnom vzťahu s veriteľom vzhľadom na ich dvojnásobné zaťaženie platením úrokov z úverovej istiny (už po zániku hlavného záväzkového vzťahu) popri úrokoch z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaných ako spotrebiteľov. Takáto zmluvná úprava, podľa ktorej má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti (úroky ako cenu služby) aj napriek odstúpeniu veriteľa od zmluvy (zániku úverového vzťahu), a k tomu naviac úroky z omeškania z dlžnej úverovej istiny, je na škodu spotrebiteľa neprijateľne sa odchyľujúca od zákona, a v spotrebiteľskej veci (akým je aj posudzovaný spor) sa dostáva priamo do rozporu s ust. § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, ako aj s ust. § 48 ods. 2 OZ a účinkami predvídanými týmto zák. ustanovením. Z tohto dôvodu podľa posúdenia odvolacieho súdu cit. zmluvné podmienky sú spotrebiteľsky neprijateľnými, a tým aj absolútne neplatnými podľa ust. § 53 ods. 5 OZ a tiež podľa § 39 OZ, žalovaní nimi nie sú viazaní a nemožno na ich základe priznať žalobcovi požadované plnenie od žalovaných. Navyše sa takouto dohodou obchádza kogentné pravidlo o administratívnom strope úrokov z omeškania podľa ust. § 517 ods. 2 OZ. Tým najzávažnejším dôsledkom je však fakt, že platením ceny úverovej služby po jej skončení sa vytvára neželaný stav rovnajúci sa nútenej službe, ktorý naráža na princípy únijného práva. Dodávateľ úverovej služby namiesto súťaže na trhu o nového klienta má z dlžníka náhradu, pretože napriek skončeniu služby má dlžník platiť cenu služby (úroky), čo je podstatou každého nového kontraktu. Naopak podstatou každého skončeného konktraktu, ak došlo k porušeniu práva pri skončení služby, sú nároky z porušenia práva (úroky z omeškania, náhrada škody, zmluvné pokuty a i.). Nevrátením prenechaných peňazí po zosplatnení úveru, bez ohľadu na to, aké účinky z hľadiska trvania úverového vzťahu právnemu úkonu zosplatnenia pripíšeme, nepochybne vzniká protiprávny stav, s ktorým sú ako následok prípadne spojené vyššie uvedené sankčné nároky, na ktorých sa účastníci pre tento prípad dohodli, alebo ktoré sú dané zákonom, a nie záväzky majúce povahu odplaty, medzi ktoré rozhodne patrí zmluvný úrok. Odvolací súd teda nevzhliadol právny, ekonomický a v svojej podstate ani žiaden iný racionálny dôvod, pre ktorý by výklad právnej úpravy odplaty za dočasné prenechanie peňažných prostriedkov úverovou zmluvou (ust. § 502 a § 503 Obchodného zákonníka) mal smerovať k úročeniu poskytnutých peňazí aj po zosplatnení úveru, teda v čase, kedy veriteľ dlžníkovi neposkytuje možnosť užívať jeho peniaze, ale dlžník veriteľove peniaze protiprávne zadržiava.
12. Vzhľadom na uvedené je odvolací súd toho názoru, že dohodnuté (zmluvné) úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov úveru patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok), teda v posudzovanom prípade do 1.5.2014 a od splatnosti dlhu boli žalovaní s plnením v omeškaní a vznikla im povinnosť platiť žalobcovi úroky z omeškania z dlžnej sumy. Pokiaľ veriteľ (v danom prípade žalobca) pristúpil k tomu, že považuje celý dlh za splatný (odstúpením od zmluvy alebo mimoriadnym zosplatnením úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, a dlžná suma (úverovej istiny) sa ďalej už neúročí zmluvným úrokom (k uvedenému pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98 z 1.7.2000, tiež uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18.9.2012).
13. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o právnej nedovolenosti požadovať od dlžníka úroky z omeškania za omeškanie s platením úrokov z úveru. Tento záver, predstavujúci vyjadrenie v našom právnom prostredí všeobecne akceptovaného zákazu brania úrokov z úrokov (tzv. anatocizmus), zodpovedá podľa odvolacieho súdu zákonnej úprave, kedy Občiansky zákonník v ust. § 517 ods. 2 zakotvuje majetkovú sankciu pre prípad omeškania len s platením peňažného dlhu, nie však s platením príslušenstva pohľadávky. Občiansky zákonník vo svojom ust. § 121 ods. 3 za príslušenstvo pohľadávky výslovne určuje tiež úroky (porov. napr. Jehlička O., Švestka, J., Škárová. M. a kol.: Občanský zákoník. Komentář, 8. vydání. Praha: C. H. Beck, 2003, str. 675 a tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 35Odo 101/2002 z 24.3.2004 v spojení s uznesením Ústavného súdu ČR
sp. zn. I.ÚS 1893/08 zo dňa 13.11.2008). So zreteľom na uvedené, zmluvné dojednanie v časti VII. bod 10 úverovej zmluvy, podľa ktorého v prípade odstúpenia od zmluvy sa splatná istina, nezaplatené úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8. čl. VII. zmluvy úrokmi z omeškania, je pre rozpor so zákonom neplatné podľa § 39 OZ, a preto naň súd prvej inštancie vo svojich záveroch správne neprihliadol.
14. Preskúmavaný rozsudok v tej časti vyhovujúceho výroku vo veci samej, v ktorej súd prvej inštancie zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu 10.396,58 € pozostávajúcu z dlhu na istine úveru 9.906,43 €, splatných úrokov a poplatkov do zosplatnenia vyčíslených v sume 277,94 € a kapitalizovaných úrokov z omeškania 212,21 € od 1.5.2014 ku dňu podania žaloby 30.9.2014 a úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 9.906,43 € od 1.10.2014 do zaplatenia, podľa posúdenia odvolacieho súdu je vecne správny a nárok v tejto časti bol žalobcovi prisúdený v súlade so zákonom a s dohodnutými podmienkami zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Odvolacie námietky žalovanej nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie vo vzťahu k tejto časti uplatneného nároku. Súd prvej inštancie sa správnym spôsobom a v súlade so zákonom vysporiadal s námietkami a procesnou obranou žalovanej v danom spore, pokiaľ žalovaná už v konaní namietala, že na úhradu žalobcom uplatneného nároku mal byť zaviazaný iba žalovaný, ktorý poskytnuté finančné prostriedky použil výlučne na svoju potrebu, že so žalovaným uzatvorili dohodu o vyporiadaní BSM, podľa ktorej žalovaný prevzal dlh z predmetného úveru a zaviazal sa ho splácať, príp. že bola pracovníčkou žalobcu pri uzatvorení zmluvy uvedená do omylu, nakoľko až s odstupom času zistila, že je spoludlžníčkou úveru a pod. Súd prvej inštancie celkom dôvodne posúdil uvedené námietky žalovanej ako neopodstatnené a v danej veci právne irelevantné a odvolací súd na správne dôvody uvedené v preskúmavanom rozsudku v tejto časti odkazuje. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd pripomína, že podľa záverov ustálenej súdnej praxe vyporiadanie spoločných pohľadávok a dlhov manželov (vykonané dohodou alebo rozhodnutím súdu), ktoré sú spojené s ich bezpodielovým spoluvlastníctvom a vznikli za trvania manželstva, sa týka iba vzťahov medzi manželmi a nezasahuje do práv a povinností tretích osôb (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR z 3.2.1972 sp. zn. Cpj 86/1971, R 42/1972). V danej veci je nepochybné, že žalovaný 1/ ako dlžník a žalovaná 2/ ako spoludlžníčka dňa 21.1.2009 uzavreli so žalobcom zmluvu o mimoriadnom medziúvere č. 1834828 706 a stavebnom úvere č. 1834828 204, pričom podpisy oboch (spolu)dlžníkov na zmluve boli úradne overené zamestnancom Miestneho úradu MČ Košice - Staré Mesto. Nad podpisom žalovanej je okrem iného zvýrazneným písmom uvedený text, že (podpísaný) spoludlžník sa zaväzuje k splateniu dlhu spoločne a nerozdielne so stavebným sporiteľom. Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že pri uzatvorení zmluvy bola uvedená do omylu, zaťažovalo v konaní žalovanú, ktorá ho v danom spore aj podľa názoru odvolacieho súdu neuniesla. Právnym následkom pasívnej solidarity vo vzťahu veriteľa k dlžníkom je to, že veriteľ je oprávnený vymáhať splnenie záväzku v celom rozsahu alebo jeho časť od ktoréhokoľvek z dlžníkov, t.j. od jedného, niekoľkých alebo od všetkých a dlžník je povinný poskytnúť veriteľovi celé plnenie, pričom ak splní dlh jeden dlžník, povinnosť ostatných vo vzťahu k veriteľovi zanikne (§ 511 Občianskeho zákonníka).
15. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť žiadne pochybenia v procesnom postupe, v dôsledku ktorých by stranám sporu (žalovanej) bola znemožnená realizácia ich procesných práv alebo bolo porušené právo na spravodlivý proces. Podľa zistenia odvolacieho súdu boli splnené podmienky podľa ust. § 180 CSP na prejednanie veci na pojednávaní dňa 17.5.2017 v neprítomnosti žalovaného v 1. rade, ktorý bol na pojednávanie riadne predvolaný z adresy svojho bydliska evidovanej v registri obyvateľov, na pojednávanie sa bez ospravedlnenia nedostavil ani nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov. Odvolací súd nezistil ani žiadnu z vád konania v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie.
16. Súd prvej inštancie nepochybil, ak rozhodol vo veci samej bez výsluchu žalovaného, ktorý dôkaz aj podľa názoru odvolacieho súdu nebol pre zistenie skutkového stavu a rozhodnutie sporu významný a potrebný, a nevykonaním tohto dôkazu súd neporušil právo strán (žalovanej) na spravodlivý proces. Vo vzťahu k uvedenej odvolacej námietke žalovanej odvolací súd poukazuje na to, že význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania, teda či a aké dôkazy sú na zistenie skutkového stavu potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie, sú otázky, posúdenie ktorých patrí do právomoci súdu (porov. I. ÚS 52/03). Súd v civilnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi sporových strán na
vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy, pretože posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú vykonané, je vždy vecou súdu (§ 132 ods. 1, § 185 ods. 1 až 3 CSP), a nie sporových strán. Ak súd rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nerozhodné alebo nadbytočné), nezakladá to vadu konania v zmysle ust. § 237 písm. f) O.s.p. [od 1.7.2016 ust. § 420 písm. f) CSP] a nejde o postup, ktorým by bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. K procesným právam strany sporu nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý dôkaz, ktorý sporová strana považuje za významný. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
17. Odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a e) CSP preto v prejednávanej veci neboli preukázané a z hľadiska týchto odvolacích dôvodov odvolanie žalovanej nemožno považovať za opodstatnené.
18. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa ust. § 388 CSP zmenil rozsudok v napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti tak, že uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 10.396,58 € spolu s 5 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 9.906,43 € od 1.10.2014 do zaplatenia, v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobu v prevyšujúcej časti, pokiaľ ide o 6,99 % úroky ročne zo sumy 9.906,43 € od 2.5.2014 do zaplatenia (za obdobie od 2.5.2014 do 30.9.2014 vyčíslené v sume 288,35 €) a úroky z omeškania 5 % ročne zo sumy úrokov z úveru 277,94 € vyčíslené ku dňu odstúpenia od zmluvy k 1.5.2014, ako nedôvodnú zamietol.
19. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku, v súlade s ust. § 396 ods. 2 CSP odvolací súd rozhodol tiež o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými.
20. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
21. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
22. Odvolací súd sa zhoduje s názorom súdu prvej inštancie o naplnení dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP odôvodňujúcich výnimočné nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi, ktorý mal v spore prevažujúci úspech. Tieto dôvody spočívajú v dlhodobo nepriaznivej majetkovej situácii na strane žalovaných a v osobitných rodinných pomeroch žalovanej, ktorej nízke príjmy nepostačujú ani na uspokojovanie základných životných potrieb a výživu maloletých detí zverených v jej starostlivosti, ako boli podrobne v konaní zistené súdom prvej inštancie, a preto z uvedených dôvodov odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 257 CSP stranám sporu náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania nepriznal.
23. Toto rozhodnutie prijal senát hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).