Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/303/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., IČO: 35 838 825, so sídlom Mostová 2, Bratislava, zastúpeného: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 47 255 706, so sídlom Michalská 14, Bratislava proti žalovaným: X/ J. T., R.. XX.X.XXXX, D. K. B. XXX/XX, U. C., X/ K. T., R.. XX.X.XXXX, D. K. B. XXX/XX, U. C. O. X/ W. J., R.. X.X.XXXX, D. A.. I. XXXX/XX, K. o zaplatenie 6 183,16 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 10.3.2017, č.k. -135, jednomyseľne takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti potvrdzuje.

Žalovaným 1/, 2/ a 3/ sa proti žalobcovi nepriznáva nárok na náhrada trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti sumy 5 219,08 eur a v časti uplatnených úrokov z úveru vo výške 11,10 % ročne z istiny 4 997,92 eur od 22.12.2010 do zaplatenia a v časti úrokov z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 4 033,84 eur od 22.12.2010 do zaplatenia zastavil (výrok I.), vrátil žalobcovi súdny poplatok vo výške 306,30 eur prostredníctvom prevádzkovateľa systému Slovenská pošta, a.s. (výrok II.), žalobu zamietol (výrok III.) a žalovaným 1/, 2/ a 3/ nepriznal náhradu trov konania (výrok IV.).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil , , , , , , , (ďalej len „“), o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „“), , , o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) a vecne tým, že žalobe v časti po jej čiastočnom späťvzatí nebolo možné vyhovieť. Uviedol, že predmetom konania je záväzkový vzťah, ktorého predmetom je bankový úver, pričom tento je na rozdiel od iných úverov regulovaný osobitnou právnou úpravou vyplývajúcou zo . Zistil, že pohľadávka právneho predchodcu žalobcu - Slovenskej sporiteľne, a.s. ako banky bola na žalobcu postúpená pohľadávka z neukončeného bankového úveru, s tým, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že jeho právny predchodca vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého úveru, t.j. že by ukončil úverový vzťah, zároveň však takúto neukončenú pohľadávku postúpil na nebankový subjekt - žalobcu, ktorý od tejto skutočnosti odvodzoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Uviedol, že žalobca zároveň nepreukázal, že by jeho právny predchodca vyzval žalovaného na úhradu jeho splatných záväzkov tak ako to má na mysli ust. , ktorý sa na daný vzťah vzťahuje. Berúc do úvahy argumentáciu žalobcu vyvodil, že postúpenie pohľadávky z banky na inú osobu, a to aj na osobu, ktorá nie je bankou, je možné realizovať len v súlade s ust. . Poukázal na to, že skutočnosť, že zákon o spotrebiteľských úveroch neobsahuje priamy

odkaz na , je právne nepodstatné, pričom aplikácia nevylučuje aplikáciu s tým, že toto ustanovenie je lex specialis k inštitútu cesie. Konštatoval, že v zmysle môže byť banková pohľadávka postúpená, ak je splatná, a to až po predchádzajúcej písomnej výzve a kumulatívne ak je splnené omeškanie dlžníka so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, pričom uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Vyvodil, že ak dané predpoklady nie sú splnené, ide o právny úkon postúpenia contra legem a z toho dôvodu je absolútne neplatný pre rozpor so zákonom. Naviac poukázal na ust. v spojení s , ktoré určujú, že zákaz postúpenia sa vzťahuje aj na také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou v osobe veriteľa zmenil, a pohľadávku banky je potrebné za takúto pohľadávku považovať, keďže s pohľadávkou banky voči klientovi sú neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle a nasl. ako aj obsiahle bankové tajomstvo. Dospel k záveru, že postúpením pohľadávky banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom, z toho dôvodu je potrebné vychádzať z toho, že bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, z ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka, nakoľko účelom je okrem iného ochrana dlžníka pred tým, aby jeho dlh v prípadoch uvedených v tomto ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému pôvodne vznikol. Vyvodil, že ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle nemá voči dlžníkovi žiadne účinky a dlžník nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Vo vzťahu k judikátu R 119/2003 uviedol, že nemožno z neho vychádzať vzhľadom na jeho značný časový odstup a najmä preto, že rozhodnutie sa týka obchodnoprávnych vzťahov, ktoré sú založené na úplne iných princípoch ako vzťahy spotrebiteľské. Poukázal na to, že ust. poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom právnom vzťahu z bankového úveru, lebo vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní je v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Uzavrel, že žalobca nepreukázal, že žalovaným bola zo strany banky skutočne doručená písomná výzva a napriek doručeniu tejto výzvy boli žalovaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Dospel k záveru, že v zmysle ust. môže byť spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky len pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými. Poukázal na dôvodovú správu k , z ktorej síce vyplýva možnosť použiť inštitút postúpenia pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, avšak zákonodarca mal na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní, pričom tento záver vyplýva z gramatického aj logického výkladu znenia citovaného ustanovenia. Uviedol, že pod formuláciou pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku treba rozumieť nesplácaný zročný dlh, nakoľko ak by banka mohla postúpiť akýkoľvek živý úver, bolo by to v rozpore s účelom a viedlo by to k neúnosnému vzťahu, kedy by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou neočakávane ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom a takýto postup by bol aj v rozpore s požiadavkou vynakladania náležitej odbornej starostlivosti vyžadovanej od dodávateľa. Nespochybnil právo banky postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveru je výlučným oprávnením banky, pričom toto oprávnenie môže banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že porušenie bankového tajomstva má pre banku len administratívnoprávny dopad v zmysle sankcie uviedol, že administratívnoprávna zodpovednosť banky nevylučuje dopad tohto ustanovenia aj na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Na základe uvedeného považoval zmluvu o postúpení pohľadávok za neplatnú, pričom mal za to, že výklad, ktorý použil, hoci jeho dôsledkom bolo vyslovenie neplatnosti zmluvy, je správny a taký, ktorý sa neprieči zmyslu a účelu zákona. Dospel k záveru, že žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný, preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Pri rozhodovaní o trovách konania vzal do úvahy späťvzatie žaloby a posudzoval zavinenie zastavenia konania v závislosti od skutočnosti, že žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie 1 470,73 eur z dôvodu plnenia žalovaných a v časti o zaplatenie 5 219,08 eur bez uvedenia dôvodu. Zistil pomer zavinenia 43,64% v prospech žalovaných a vo zvyšnej časti konštatoval úspech žalovaných, z toho vyvodil, že nárok na náhradu trov konania vznikol žalovaným voči žalobcovi vo väčšej časti predmetu konania; keďže im žiadne trovy v súvislosti s konaním nevznikli, nepriznal im ich náhradu.

3. Proti uvedenému rozsudku vo výroku III. podal odvolanie žalobca z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jeho podaním zo dňa 7.3.2017, v ktorom uviedol podstatnú argumentáciu týkajúcu sa aplikáciou na daný zmluvný vzťah v súvislosti s postúpením pohľadávky. Napadnuté rozhodnutie považoval za všeobecné, vzorové, zjavne používané v iných prípadoch, ktoré nereaguje na jeho konkrétne obsiahle vyjadrenie. Zároveň upozornil, že súdu prvej inštancie uviedol, že žalovaným bolo oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky spolu s výzvou na úhradu riadne doručované. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie neodôvodnene odmietol aplikovať na danú vec judikát R 119/2003, čo je v rozpore s princípom právnej istoty. Namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jeho argumentáciou v súvislosti s SR a s dôvodovou správou k . Podľa jeho názoru bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vysvetliť, prečo nie je jeho argumentácia dôvodná a vyhovujúca, súvis a vysporiadanie sa s rozhodovacou činnosťou súdu, na ktorú poukázal, ako aj s právnymi závermi Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Upozornil, že vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že „Bez ohľadu na to však boli žalovaným pred postúpením pohľadávky žalobcovi bankou - právnym predchodcom žalobcu v nadväznosti na riadne robené a doručované všetky písomné výzvy banky na zaplatenie, ktoré vo svojom texte uvádza“, pričom uvedené skutkové tvrdenie nebolo nijakým spôsobom popreté, preto sa považuje za nesporné a z tohto pohľadu je napadnuté rozhodnutie právne nesprávne, v rozpore s Odvolaním napadnuté rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné, t.j. súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v treťom výroku zmenil tak, že žalobe vyhovie, alternatívne, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Žalovaní 1/, 2/ a 3/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( , a ods. 1 , ďalej len „“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. 6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( ). 7. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia 6 183,16 eur spolu so zmluvným úrokom a úrokom z omeškania titulom postúpenej pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s. vyplývajúcej zo zmluvy o splátkovom úvere. Žalobca pred rozhodnutím vo veci zobral žalobu čiastočne späť, a to v časti o zaplatenie 5 219,08 eur a v časti uplatnených zmluvných úrokov vo výške 11,10% ročne z istiny 4 997,92 eur od 22.12.2010 do zaplatenia a v časti úrokov z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 4 033,84 eur od 22.12.2010 do zaplatenia. 9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní aj s použitím ustanovení v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti , viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ).

10. Podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

12. Podľa neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

13. Podľa ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

14. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak v dôsledku vyvodenia neplatnosti postúpenia pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu vyslovil nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktorý nepochybne nemožno považovať za nepreskúmateľný, keď prvoinštančný súd sa podrobne zaoberal podstatnou argumentáciou žalobcu a zrozumiteľným a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil svoju úvahu, na základe ktorej považoval nárok žalobcu za neopodstatnený.

15. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. apríla 2018 sp. zn. , uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 8/2018 pod č. 80, v ktorom dovolací súd dospel k záveru, že ustanovenie o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky a postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon. Je potrebné konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR plne korešponduje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v prejednávanej veci. Najvyšší súd SR okrem iného uviedol, že „rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a následné dlžníkovo nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko je špeciálnym predpisom vo vzťahu k . Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj tretia veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje“. Dovolací súd zároveň skonštatoval, že „v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa prvá veta ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so ), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle “. Vo vzťahu k judikátu uverejnenému v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov SR bol pod č. 119/2003, sp. zn. uviedol, že „sa jedná o judikát v obchodnoprávnom spore staršieho dáta, ktorého závery v súčasnosti nie je možné aplikovať v oblasti spotrebiteľského práva, ktoré spočíva na diametrálne odlišných (až protichodných) princípoch ako právo obchodné. Uvedený judikát primárne rozoberá notifikačnú povinnosť (denunciáciu) s dôrazom na to, ako vplýva toto oznámenie (táto právna skutočnosť) na zmenu v obsahu záväzku vo vzťahu k dlžníkovej povinnosti plniť v obchodnoprávnom spore. Tu však treba mať na zreteli, že uvedený judikát nevylučuje (a ani nemôže) možnosť súdneho prieskumu platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, najmä v prípade, keď samotná právna úprava postúpenia pohľadávky podľa obsahuje ustanovenia o zákaze postúpenia ( ). Je preto logické, že ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Je potrebné si

uvedomiť, že oznámením postúpenia pohľadávky, ktoré je adresované dlžníkovi, dochádza v prvom rade k tomu, že postupca vyvolá zmenu osoby oprávnenej prijať plnenie, a zároveň berie na seba riziko vyplývajúce z toho, že i v prípade neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky splní dlžník dlh tretej osobe (postupníkovi). Samotným postúpením pohľadávky však nedochádza k inej zmene záväzku než v osobe veriteľa a v prípade, že zmluva bola neplatná, dochádza k tomu, že k veriteľovi pristupuje ďalšia osoba oprávnená prijať plnenie s účinkami i pre pôvodného veriteľa“. V súvislosti s dôvodovou správou k konštatoval, že „zákonodarca úpravou ZoB mal na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo . Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu , keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou“. Najvyšší súd SR vo vzťahu k argumentácii, že ZoB upravuje výnimky z bankového tajomstva a nie podmienky pre platné postúpenie pohľadávky uviedol, že „aj keď je uvedené ustanovenie systematicky zaradené do štrnástej časti právneho predpisu s názvom Bankové tajomstvo, nemožno len na základe tohto zaradenia bez ďalšieho usudzovať, že zákonodarca pri úprave postúpenia pohľadávky bankou na nebankový subjekt, mal zámer riešiť výlučne len otázku ne/porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič by nebránilo tomu, aby to v znení zákona výslovne uviedol [napr. porovnaj novelu účinnú od 1. januára 2017 () - sprísnenie pravidiel pre postúpenie pohľadávok bánk zo spotrebiteľských úverov a úverov na bývanie podľa osobitného predpisu]. Ako už bolo spomenuté v bode 21. tohto rozhodnutia, podmienky platného postúpenia pohľadávky banky a podmienky možnosti prelomenia bankového tajomstva sa vzájomne nevylučujú, ale práve naopak sa prekrývajú“. Zohľadňujúc uvedené potom možno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci.

16. Pokiaľ žalobca argumentoval ustanovením Všeobecných obchodných podmienok prislúchajúcich k predmetnej úverovej zmluve, ktoré umožňujú banke postúpiť akúkoľvek pohľadávku, odvolací súd konštatuje, že pokiaľ bola dojednaná takáto zmluvná podmienka, ktorú skutočnosť však žalobca nepreukázal (VOP neboli v konaní predložené), a ktorú by bolo potrebné vykladať v tom smere, že zmluvné strany si dojednali vzájomné práva a povinnosti odchylne od ustanovenia , nebolo by možné na takúto zmluvnú podmienku prihliadať, nakoľko by bola dojednaná v neprospech spotrebiteľa. Najvyšší súd SR v závere svojho rozhodnutia zo dňa 28.3.2018, sp.zn. naviac pripustil kogentnú povahu ust. , od ktorej sa účastníci zmluvného vzťahu nemôžu odchýliť.

17. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu o nespornosti jeho tvrdenia ohľadom riadneho doručovania výziev banky. Za situácie, keď žalobca v priebehu konania vo svojom písomnom vyjadrení v celom rozsahu popieral aplikáciu , a zároveň v jednej vete všeobecným spôsobom uviedol, že banka riadne doručila všetky výzvy v zmysle , nemožno vyvodiť, že išlo o nesporné tvrdenie, z ktorého by mal súd pri rozhodovaní vychádzať, nakoľko nezodpovedá obsahu povinnosti vyplývajúcej z , ukladajúcej strane sporu povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (uvedený záver korešponduje s názorom vysloveným ústavným súdom SR zo dňa 11.6.2019, č.k. -14). Na základe uvedeného nemožno vyvodiť, že konanie má vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

18. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ako vecne a právne správny potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a a nárok na ich náhradu nepriznal úspešným žalovaným zohľadňujúc skutočnosť, že im v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).