Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27C/46/2016

Potvrdené rozhodnutím 7Co/303/2017
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., IČO: 35 838 825, so sídlom Mostová 2, Bratislava, zastúpeného: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 47 255 706, so sídlom Michalská 14, Bratislava proti žalovaným: X/ J. T., R.. XX.X.XXXX, D. K. B. XXX/XX, U. C., X/ K. T., R.. XX.X.XXXX, D. K. B. XXX/XX, U. C. O. X/ W. J., R.. X.X.XXXX, D. A.. I. XXXX/XX, K. o zaplatenie 6 183,16 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 10.3.2017, č.k. 27C/46/2016-135, jednomyseľne takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti potvrdzuje. Žalovaným 1/, 2/ a 3/ sa proti žalobcovi nepriznáva nárok na náhrada trov odvolacieho konania."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Malacky, samosudkyňou JUDr. Katarínou Zaťkovou, v právnej veci žalobcu: Z. F., a.s., J. XX, D., X.: XX XXX XXX, zast. S., advokátska kancelária, s.r.o., K. XX, D., X.: XX XXX XXX, proti žalovanému v 1. rade: J. T., nar. XX.XX.XXXX, K. ulička XXX/XX, U. C., žalovanému v 2. rade: K. T., nar. XX.XX.XXXX, K. ulička XXX/XX, U. C., žalovanému v 3. rade: W. J., nar. XX.XX.XXXX, D. I. XXXX/ XX, K., o zaplatenie 6183,16 € s príslušenstvom

rozhodol:

I. Súd konanie v časti sumy 5.219,08 € a v časti uplatnených úrokov z úveru vo výške 11,10 % ročne z istiny 4.997,92 € od 22.12.2010 až do zaplatenia a v časti úrokov z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 4.033,84 € od 22.12.2010 až do zaplatenia zastavuje.

II. Súd v r a c i a žalobcovi súdny poplatok vo výške 306,30 € prostredníctvom prevádzkovateľa systému Slovenská pošta, a.s., Partizánska cesta 9, Banská Bystrica.

III. Súd žalobu z a m i e t a.

IV. Súd žalovaným v I., II. a III. rade náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu dňa 22.06.2012 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy 6183,16 € s príslušenstvom. Svoj nárok odôvodnil tým, že predmetná pohľadávka bola na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 postúpená spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava na žalobcu. Postúpenie pohľadávky bolo žalovaným oznámené listom zo dňa 28.12.2010. Právny predchodca žalobcu a žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade uzavreli dňa 28.07.2005 Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovaným úver vo výške 3.319,39 €, pri úrokovej sadzbe 11,10 % a žalovaní sa zaviazali poskytnutý úver splácať mesačnou splátkou vždy k 20.temu dňu toho ktorého mesiaca. Splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na 20.08.2005 a konečná splatnosť na 20.07.2011. Na zabezpečenie návratnosti záväzku zo Zmluvy právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným v 3. rade Dohodu o ručení dňa 28.07.2005, v ktorej žalovaný v 3. rade vyhlásil, že uspokojí pohľadávku veriteľa, ak tak neurobí dlžník. Žalovaní svoj záväzok nesplnili a poskytnutý úver nesplatili, a to ani do dňa dohodnutej doby konečnej splatnosti. Podľa vyčíslenia pohľadávky poskytnutej právnym predchodcom žalobcu ku dňu 21.12.2010 bol celkový zostatok v sume 6183,16 € pozostávajúci z istiny 4997,92 €, úrokov 259,76 € a úrokov z omeškania v sume 925,48 €. Žalobca ďalej úročí istinu zmluvným úrokom a zákonným úrokom z omeškania.

2. Súd vo veci rozhodol Platobným rozkazom dňa 29.01.2013 č.k. 16Ro/1152/2012-35, voči ktorému dňa 12.03.2013 podali odpor žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade, v ktorom uviedli, že súhlasia s

tým, že majú záväzok voči Slovenskej sporiteľni, a.s. aj s tým, že žalovaný v 3. rade je ich ručiteľom. Z dôvodu zlej finančnej situácie však úver nedokázali riadne platiť. Keď sa skontaktovali so žalobcom, ten žiadal od nich dlh zaplatiť aspoň v splátkach po 600 € čo nebolo pre nich nožné platiť. Žalovaní uviedli, že zaplatili 367,40 € dňa 30.07.2012, 100 € dňa 14.09.2012, 150 € dňa 15.10.2012 a 100 € dňa 11.11.2012. ďalej uviedli, že neustále komunikujú so spoločnosťou Platiť sa oplatí, s.r.o. ohľadom uhrádzania ich dlhu, avšak táto komunikácia prebieha výlučne telefonicky, takže nemajú o tom žiaden doklad. Na záver žalovaní požiadali, aby mohli dlh splatiť v splátkach po 150 €.

3. Podaním doručeným súdu dňa 20.06.2013 sa k odporu vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že je pravdou, že sa snaží so žalovanými dohodnúť na splátkovom kalendári, avšak splátky vo výške 150 € sú vzhľadom na istinu a úroky neadekvátne. Pokiaľ ide o spoločnosť Platiť sa oplatí, s.r.o., na túto spoločnosť nebol dlh nikdy postúpený. Žalobca ďalaej potvrdil čiastkové úhrady zo strany žalovaných, pričom poslednú úhradu eviduje dňa 30.07.2012, spolu celkovo 718,13 €. V tejto časti teda vzal žalobca týmto podaním žalobu čiastočne späť.

4. Uznesením zo dňa 11.08.2016 č.k. 27C/46/2016-82 súd Platobný rozkaz zrušil v zmysle § 266 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok pre nemožnosť jeho doručenia žalovanému v 3. rade.

5. Žalovaný v 3. rade sa k žalobe nevyjadril, hoci mu bola spolu s prílohami, poučením a výzvou doručená dňa 27.12.2016.

6. Podaním doručeným súdu dňa 08.03.2017 žalobca vzal žalobu späť v istine prevyšujúcej sumu 964,08 € a úrokov z omeškania prevyšujúcich 9% ročne zo sumy 964,08 € od 22.12.2009 do zaplatenia a v tejto časti žiadal konanie zastaviť.

7. V tomto podaní zároveň žalobca uviedol súdu argumenty týkajúce aplikácie ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách a o povinnosti súdu náležite odôvodniť svoje rozhodnutie a vysporiadať sa so všetkými argumentami strán v odôvodnení rozsudku.

8. Podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

9. Na základe vyššie uvedeného súd v späťvzatej časti konanie týmto rozsudkom zastavil. Predmetom konania ostala teda len suma vo výške 964,08 € s príslušenstvom.

10. Podľa § 11 ods. 3 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. poplatok splatný podaním žaloby, návrhu na začatie konania, odvolania, žaloby na obnovu konania alebo dovolania sa vráti, ak sa konanie zastavilo, ak sa žaloba, návrh na začatie konania, odvolanie, žaloba na obnovu konania alebo dovolanie odmietlo alebo vzalo späť pred prvým pojednávaním bez ohľadu na to, či bol vydaný platobný rozkaz; to neplatí, ak bolo dovolanie odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

11. Podľa § 11 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. okrem poplatku v rozvodovom konaní a poplatku, ktorý sa vracia podľa ods. 1, sa poplatok alebo jeho časť (preplatok) vracia krátený o 1%, najmenej však o 6,70 eura.

12. Podľa § 11 odsek 6 písm. b) zák. č. 71/1992 Zb., orgány uvedené v § 3, ktoré sú zapojené do centrálneho systému evidencie poplatkov, zašlú bez zbytočného odkladu odpis právoplatného rozhodnutia o vrátení poplatku alebo preplatku prevádzkovateľovi systému, ktorý poplatok alebo preplatok vráti najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia odpisu právoplatného rozhodnutia o vrátení poplatku alebo preplatku; ak orgán štátnej správy súdov alebo orgán prokuratúry nevydal rozhodnutie, zašle písomné upovedomenie o spôsobe vybavenia sťažnosti podľa osobitného zákona a prevádzkovateľ systému vráti poplatok najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia písomného upovedomenia.

13. Žalobca zaplatil súdny poplatok za žalobu v sume 370,50 € pred prvým pojednávaním vzal späť návrh v časti o zaplatenie 5.219,08 €. Predmetom konania zostala suma 964,08 €, z ktorej súdny poplatok predstavuje sumu 57,50 €. Žalobcovi teda bude vrátený preplatok súdneho poplatku (313 €) krátený o 6,70 Eura, teda v sume 306,30 €.

14. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 10.03.2017, na ktoré sa nedostavil žalobca a jeho právny zástupca. Svoju neprítomnosť ospravedlnili podaním doručeným súdu dňa 08.03.2017. Súd v zmysle § 180 konal v neprítomnosti žalobcu, jeho právneho zástupcu. Na pojednávanie sa dostavili všetci žalovaní. Žalovaní v 1. rade uviedol že sa chce ospravedlniť za neplatenie ale bol dlho nezamestnaný a na úrade mu odmietli dať podporu. Preto sa dostali do takejto platobnej neschopnosti. Žalovaná v 2. rade uviedla, že súhlasí s vyjadrením žalovaného v 1. rade - manžela. Úver sa snažia splácať. Disponuje výpisom z účtu a potvrdenkou o vklade finančných hotovostí n aúčet žalobcu. Žalovaná v 2. rade založila do spisu doklady, z ktorých vyplýva úhrada v sume 1620,73 € a doklad o vklade hotovosti zo dňa 30.07.2012 vo výške 367,40 € a zo dňa 03.11.2014 vo výške 200 €. Žalovaný v 3. rad uviedol, že nemá k veci čo dodať, koľko mohol, toľko pomohol, viac pomôcť nevie.

15. Súd vykonal dokazovanie týmito listinnými dôkazmi: Zmluvou o postúpení pohľadávok č.1424/2010/ CE zo dňa 21.12.2010, Prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 28.01.2005, dohodu o ručení zo dňa 28.07.2005, oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 28.12.2010, výpisom z účtu žalovanej v 2. rade a kópiou poukážok o zaplatenie súm 200 € a 367,40 € a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

16. Žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade uzavreli s právnym predchodcom žalobcu dňa 28.01.2005 Zmluvu o splátkovom úvere, v zmysle ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal poskytnúť žalovaným úver vo výške 3.319,39 € pri úrokovej sadzbe 11,10 % a žalovaní sa zaviazali ho splácať v mesačných splátkach vždy k 20.temu dňu v mesiaci, s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.07.2010. Dňa 28.07.2005 právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným v 3. rade Dohodu o ručení, v zmysle ktorej sa žalovaný v 3. rade zaviazal zaplatiť záväzky zo Zmluvy o úvere, ak žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade úver nebudú riadne splácať. Žalovaní predmetný úver nesplácali riadne a včas a teda svoju povinnosť v zmysle Zmluvy nesplnili. Právny predchodca žalobcu dňa 21.12.2010 postúpil pohľadávku zo Zmluvy na žalobcu Zmluvou o postúpení pohľadávky č. 1424/2010/CE.

17. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/20060413.html>, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

18. Podľa § 52 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

19. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka").

20. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

21. Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, Spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

22. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka Veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.

23. Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka Postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.

24. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 483/2001 o bankách (ďalej len „Zákon o bankách“) Banka je právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky založená ako akciová spoločnosť, ktorá prijíma vklady a poskytuje úvery a ktorá má na výkon činností podľa písmen a) a b) udelené bankové povolenie. Iná právna forma banky sa zakazuje.

25. Podľa § 7 ods. 1 zákona o bankách, O udelení bankového povolenia rozhoduje Národná banka Slovenska. O udelení bankového povolenia pre banky podľa osobitného predpisu a o udelení bankového povolenia na vykonávanie hypotekárnych obchodov rozhoduje Národná banka Slovenska po prerokovaní s Ministerstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“). Žiadosť o udelenie bankového povolenia sa predkladá Národnej banke Slovenska.

26. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

27. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

28. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobe žalobcu v časti po čiastočnom späťvzatí nie je možné vyhovieť. Právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa a. s. uzavrela dňa 28.01.2005 so žalovaným v 1. rade a so žalovanou v 2. rade zmluvu o splátkovom úvere č. 0182654258, na základe ktorej im bol poskytnutý úver vo výške 3319,39 €, ktorý sa žalovaní zaviazali splácať mesačne k 20-temu dňu v mesiaci sumou 74,16 €. Konečná splatnosť úveru bola k 20.07.2010. Dňa 28.07.2005 uzavrel právny predchodca žalobcu Dohodu o ručení so žalovaným v 3. rade, na základe ktorej sa žalovaný v 3. rade zaviazal, že uhradí záväzky zo Zmluvy o úvere, ak žalovaní úver nebudú splácať. S poukazom na ust.§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení novely vykonanej zákonom č. 616/2004 Z. z., súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že zmluva o splátkovom úvere zo dňa 28.01.2005 je zmluvou spotrebiteľskou. Žalovaní nesplácali úver pravidelne a dostali sa teda do omeškania. Predmetom konania je záväzkový vzťah, ktorého predmetom je bankový úver, ktorý na rozdiel od úverov, napr. od nebankových spoločností, je regulovaný aj osobitnou právnou úpravou vyplývajúcou zo Zákona o bankách. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle ust.§ 2 ods. 3 zákona o bankách podlieha bankovému povoleniu a na činnosťou bánk zároveň vykonáva dohľad Národná banka Slovenska. Bez bankového povolenia nemôže nikto prijímať vklady, vydávať bankové platobné karty, poskytovať z vkladov úroky alebo iné odplaty, ktoré sú daňovým výdavkom podľa osobitného predpisu, poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti, z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, vykonávať platobný styk a zúčtovanie pre iného v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti (§ 3 Zákona o bankách).

29. Súd v konaní zistil, že pohľadávka právneho predchodcu žalobcu - Slovenskej sporiteľne, a.s. ako banky bola na žalobcu bola postúpená ako pohľadávka z neukončeného bankového úveru. V konaní totiž žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že jeho právny predchodca vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého úveru, t.j. že by ukončil úverový vzťah. Takúto neukončenú pohľadávku potom právny predchodca žalobcu postúpil na nebankový subjekt - žalobcu. Od tejto skutočnosti potom žalobca odvodzoval v konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Žalobca nielenže nepreukázal ukončenie úverového vzťahu právnym predchodcom žalobcu ale nepreukázal ani, že by právny predchodca žalobcu - banka, žalovaného vyzvala na úhradu jeho splatných záväzkov, tak ako to má na mysli práve

ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré sa na daný vzťah podľa názoru súdu vzťahuje. Žalobca v konaní doložil len Zmluvu o splátkovom úvere, Zmluvu o postúpení pohľadávok a oznámenie o postúpení pohľadávky. Absentoval akýkoľvek doklad, ktorý by vyhlásenie mimoriadnej splatnosti alebo výzvu banky žalovaným preukazoval. Pokiaľ žalobca vo svojom podaní doručenom súdu dňa 08.03.2017 aj uvádzal, že žiada súd v rámci predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, aby oznámil žalobcovi, či je v konaní potrebné preukázať ďalšie skutočnosti súd uvádza, že dôkazná povinnosť zaťažuje žalobcu od začiatku konania. Nie je povinnosťou súdu žalobcu na splnenie si dôkaznej povinnosti vyzývať. V kontradiktórnom procese je výlučne na žalobcovi, či a kedy dôkazy preukazujúceho jeho nárok predloží.

30. Žalobca vo svojom podaní doručenom súdu dňa 08.03.2017 argumentoval (zrejme poznajúc rozsiahlu rozhodovaciu činnosť súdov SR v obdobných veciach), že postup súdu, ktorým by mienil vysloviť neplatnosť Zmluvy o postúpení pohľadávky práve z dôvodu rozporu s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, by bol nesprávny. Žalobca v prvom rade uvádzal, že Zákon o spotrebiteľských úveroch nijakým spôsobom neodkazuje na zákon o bankách, uvádza len, že ak veriteľ postúpi práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu postupuje sa podľa Občianskeho zákonníka (§ 524 Občianskeho zákonníka). Žalobca poukázal pri tom aj na dôvodovú správu k tomuto zákonu, ktorá vyslovene určuje, že v prípade postúpenia pohľadávky je veriteľ limitovaný Občianskym zákonníkom. Žalobca ďalej uviedol, že z dôvodovej správy k Zákonu o bankách vyplýva, že ustanovenie § 92 sa týka uplatňovania bankového tajomstva a § 92 upravuje výnimky z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávky. Žalobca vo svojom podaní poukázal aj na nálezy Ústavného súdu SR, ktoré konštatujú, že pri výklade zmlúv je potrebné zaujať predovšetkým taký výklad, ktorý sleduje zachovanie platnosti uvedených zmlúv, neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR žalobca poukázal ešte na časť, z ktorej vyplýva, že v prípade ak súd v konaní použije taký výklad zákona alebo zmluvy, z ktorého prijme záver, že úkon je neplatný, je povinný uvedenú skutočnosť v rozsudku náležite odôvodniť, teda z rozhodnutia musí byť zrejmé, z akého dôvodu úkon súd považuje za neplatný. Záverom svojej argumentácie v tejto časti svojho podania žalobca uviedol, že okrem uvedeného, v Zmluve o spotrebiteľskom úvere sa právny predchodca žalobcu a žalovaní výslovne dohodli, že žalovaní ako klienti súhlasia s tým, že je banka oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky na tretiu osobu. Napokon žalobca poukázal na viaceré rozhodnutia okresných súdov SR, z ktorých citoval rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 12.10.2015 sp. Zn. 8C/167/2013, podľa ktorého porušenie ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nespôsobuje neplatnosť Zmluvy o postúpení pohľadávky ale má za následok len sankcionovanie banky z administratívnoprávneho hľadiska. Ďalej žalobca poukázal na § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis. Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky na tretiu osobu, postupuje sa podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je § 524 Občianskeho zákonníka.

31. Prihliadnuc na argumentáciu žalobcu je však súd toho názoru, že postúpenie pohľadávky z banky na inú osobu, a to aj na osobu, ktorá nie je bankou, je možné realizovať len v súlade s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. To, že zákon o spotrebiteľských úveroch neobsahuje priamy odkaz na zákon o bankách je právne nepodstatné. Na to, aby bolo možné tento právny predpis v konaní aplikovať nie je potrebné osobitné zákonné splnomocnenie. Súd je v zmysle čl. 144 Ústavy SR pri svojej činnosti viazaný ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a zákonmi. Súd má teda povinnosť pri svojej činnosti aplikovať zákony, ktoré sa na danú vec vzťahujú. Otázka, ktoré zákony súd na vec aplikuje je už otázkou jeho právneho názoru a otázkou správnosti jeho právneho posúdenia danej veci. Ak teda mal súd za to, že zákon o bankách pre danú vec podstatný, mal povinnosť ho aplikovať bez ohľadu na existenciu alebo neexistenciu odkazu v zákone o spotrebiteľských úveroch. Takisto je súd toho názoru, že to, že zákon o spotrebiteľských úveroch obsahuje odkaz v § 17 ods. 1, že v prípade ak veriteľ postúpi práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu, postupuje sa podľa Občianskeho zákonníka - § 524, neznamená, že súd mechanicky aplikuje len tieto ustanovenia bez ohľadu na ich účel a vzťah k iným ustanoveniam právnych predpisov. Súd prihliada na právny poriadok ako celok. V danej veci aplikácia ust. § 524 Občianskeho zákonníka nevylučuje aplikáciu § 92 ods. 8 zákona o bankách. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách je lex specialis k inštitútu cesie. Podľa tohto ustanovenia môže byť banková pohľadávka postúpená (alebo jej časť), ak je (1) splatná, a to až po predchádzajúcej (2) písomnej výzve a kumulatívne ak je splnené (3) omeškanie dlžníka so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky môže byť považované za zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou

nie je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne významná v priebehu trvania úverového vzťahu. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 6Co 119/2013, 19Co 194/2015, 4Co 145/2014, Okresného súdu Trenčín sp. zn. 11C 233/2014, Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12C 152/2014). Ak zákonné predpoklady nie sú splnené, ide o právny úkon postúpenia contra legem a z toho dôvodu je absolútne neplatný pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka navyše určujú, že zákaz postúpenia sa vzťahuje aj na také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou v osobe veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu pohľadávky banky voči klientovi treba za takýto druh považovať. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. Zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo. Tieto povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom ale zo zákona. Postúpením pohľadávky banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom

- postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, z ktorých je veriteľ zo zákona povinný zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Účel § 525 Občianskeho zákonníka je totiž okrem iného ochrana dlžníka pred tým, aby jeho dlh v prípadoch uvedených v tomto ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorými pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení sa účinky neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Pokiaľ žalobca vo svojom podaní poukázal na judikát R 119/2003 - rozsudok NS SR sp. zn. 4 Obo 210/01, v zmysle ktorého relevantným oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi je bez ďalšieho založená aj aktívna legitimácia postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd ju akceptuje bez toho, aby skúmal ako prejudiciálnu otázku existenciu, resp. platnosť zmluvy o postúpení, súd je názoru, že z tohto rozhodnutia v tomto prípade vychádzať nemožno vzhľadom na jeho značný časový odstup a najmä preto, že rozhodnutie sa týka obchodnoprávnych vzťahov, ktoré súd založené na úplne iných princípoch ako vzťahy spotrebiteľské.

32. V danej veci je potrebné dodať, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom právnom vzťahu z bankového úveru, lebo vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní je v omeškaní so splnením, čo i len časti svojho peňažného záväzku. Žalobca nepreukázal, že žalovaným bola zo strany banky skutočne doručená písomná výzva a napriek doručeniu tejto výzvy boli žalovaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Citované ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách umožňuje banke postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou za predpokladu doručenia písomnej výzvy klientovi banky a po tom, čo je dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku. Súd dospel k záveru, že v zmysle citovaného ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú už splatnými, ako to vyplýva to z citovaného ustanovenia zákona, na ktoré poukázal. Aj z dôvodovej správy k Zákonu o bankách (§ 92 ods. 7) vyplýva, že sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Podľa názoru súdu, zákonodarca mal na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Tento záver vyplýva z gramatického, ale aj logického výkladu znenia citovaného ustanovenia, pretože zákonodarca umožňuje peňažný záväzok klienta banky alebo časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník v omeškaní postúpiť. Pod formuláciou pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku treba rozumieť nesplácaný zročný dlh. Ak by banka mohla postúpiť akýkoľvek živý úver po uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na ktoré sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú, na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle Zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska, bolo by to v rozpore s účelom Zákona o bankách a viedlo by k vytvoreniu právne neúnosného vzťahu, kedy by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou neočakávane ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Takýto postup by taktiež

mohol byť v rozpore s požiadavkou vynakladania náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách. Súd však žiadnym spôsobom nespochybňuje právo banky postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutné pristúpiť v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveru je však výlučným oprávnením banky, pričom toto oprávnenie môže banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky.

33. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu týkajúcu sa skutočnosti, že § 92 ods. 8 zákona o bankách určuje len výnimky z bankového tajomstva a že jeho porušenie má pre banku len administratívnoprávny dopad v zmysle sankcie, ktorú zákon o bankách stanovuje súd uvádza, že administratívnoprávna zodpovednosť banky v zmysle tohto ustanovenia nevylučuje dopad tohto ustanovenia aj na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Znenie tohto ustanovenia je potrebné rešpektovať aj z hľadiska tohto, že v zmysle vyššie uvedeného určuje podmienky platnosti právneho úkonu - cesie. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na dôvodovú správu k zákonu o bankách , táto vo vzťahu k rozhodovacej činnosti súdov nemá žiadnu právnu záväznosť.

34. Z uvedeného dôvodu považoval súd Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE zo dňa 21.12.2010 za neplatnú. Pri konštatovaní neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok súd postupoval v súlade s nálezmi Ústavného súdu SR, ktoré za ústavnokomforný považujú taký výklad právneho predpisu, ktorý má za cieľ udržať platnosť právneho úkonu a nie ju vysloviť „za každú cenu“. V danej veci mal súd za to, že ten výklad, ktorý použil, hoci jeho dôsledkom bolo vyslovenie neplatnosti zmluvy, je správny výklad a taký výklad, ktorý sa neprieči zmyslu a účelu zákona. Dôvody neplatnosti súd považoval za zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené.

35. V dôsledku konštatovanej neplatnosti zmluvy, od ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok súd dospel k záveru, že žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný, a preto je potrebné žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade ako hlavným dlžníkom, tak aj voči žalovanému v 3. rade ako ručiteľovi. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou súdneho konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.6. 2010, sp. zn. 2Cdo/205/2009).

36. S poukazom na to, že súd žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu sa súd dôvodnosťou žaloby v jej podstate nezaoberal.

37. Podľa § 262 ods. 1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

38. Podľa § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

39. Podľa § 256 ods. 1 Ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

40. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

41. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd odlíšil náhradu trov konania v zastavenej časti konania a vo zvyšnej časti konania. V zastavenej časti konania súd postupoval v zmysle § 256 ods. 1 a posudzoval zavinenie zastavenia konania. V danej veci žalobca vzal žalobu späť jednak z dôvodu, že žalovaní časť dlhu dobrovoľne plnili (spolu 1470,73 € podľa výpisov z účtu žalovanej v 2. rade a podľa dokladov o vložení hotovosti) a vo zvyšnej časti (5219,08 €) bez uvedenia dôvodu. Z procesného hľadiska ak žalobca vezme žalobu späť bez uvedenia dôvodu má sa za to, že zavinil zastavenie konania. Ak žalovaní plnili dlh po podaní žaloby, má sa za to, že zavinili zastavenie konania. Pomer zavinenia zastavenia konania je teda 28,18 % ku 71,82 % v prospech žalovaných, voči ktorým bola žaloba vzatá späť bez dôvodu. Ich pomer zavinenia je teda 43,64 % (71,82 - 28,18). Vo zvyšnej časti súd posudzoval

úspech strán. Keď teda súd žalobu žalobcu zamietol boli v konaní úspešní žalovaní. V tejto časti vznikol v zmysle § 255 ods. 1 nárok na náhradu trov konania žalovaným. Pri spojení oboch pomyslených častí konania možno konštatovať, že nárok na náhradu trov konania žalovaným voči žalobcovi vznikol vo väčšej časti predmetu konania. Keďže však v súvislosti s týmto konaním žalovaným žiadne trovy konania nevznikli, súd im z dôvodu hospodárnosti ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).