Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Cob-118-2019.pdf
PDF · 131.38 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/118/2019
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu JUDr. Moniky Školníkovej a JUDr. Marty Šašinkovej, v právnej veci žalobcu: Centrum dobrovoľníctva (občianske združenie, OZ), Ružová 13, 974 11 Banská Bystrica, IČO: 35 999 543, zast. PETKOV & Co s. r. o., Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 430 742 proti žalovanému: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Špitálska 4-6, 816 43 Bratislava, IČO: 00 681 156, zast. Martin Pavle s. r. o., Pribinova 4, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 36 860 450 o určenie neexistencie práva na zaplatenie 33.097,72 eur, o zaplatenie 9.543,09 eur a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 37Cb/46/2015-254 zo dňa 7.12.2017 takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 37Cb/46/2015-254 zo dňa 7.12.2017 v napadnutej časti z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti zaplatenia sumy 18.050,48 eur zastavil, vrátil žalobcovi v zastavenej časti súdny poplatok vo výške 1.072,17 eur a pripustil zmenu žaloby nasledovne: i/ Súd určuje, že žalovaný nemá voči žalobcovi právo na zaplatenie/vrátenie sumy vo výške 33.097,72 eur. ii/ Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 9.543,09 eur a to v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. iii/ Žalobca má právo voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozsudkom ďalej súd prvej inštancie žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 29.1.2015 domáhal proti žalovanému určenia neexistencie práva na zaplatenie 54.308,45 eur, o zaplatenie 27.593,57 eur a o zaplatenie finančného zadosťučinenia 50.000 eur. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 25.6.2010 uzavrel so žalovaným Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. Z 2714013008701 (ďalej aj ako „NFP“), ktorej predmetom bola úprava práv a povinností zmluvných strán pri poskytnutí NFP na realizáciu aktivít projektu s názvom: Vzdelávanie a supervízia koordinátorov a koordinátoriek dobrovoľníckych programov (ďalej aj ako „Projekt“). Na základe Zmluvy o NFP sa žalovaný zaviazal zúčastniť sa na spolufinancovaní Projektu do výšky 95% z celkových oprávnených výdavkov a za tým účelom poskytnúť žalobcovi NFP do výšky 204.397,25 eur (bod 3.1. písm. c) Zmluvy o NFP) a to formou kombinácie zálohových platieb a refundácie podľa bodu 5.1 Zmluvy o NFP. Žalobca sa zaviazal zabezpečiť vlastné zdroje financovania Projektu v zostávajúcej časti 5- tich % (bod 3.1. d) Zmluvy o NFP). Podľa žalobcu sa jedná o súkromnoprávnu zmluvu ako inominátny kontrakt podľa § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v platnom znení (ďalej len ako „OBZ“) uzatvorený medzi subjektmi súkromnoprávnych vzťahov - právnickými osobami, kde v súlade so
zásadou rovnosti a autonómnej slobody subjektov súkromnoprávnych vzťahov nie je žalovaný v pozícii nadriadeného „verejnoprávneho“ subjektu, ktorý môže jednostranne určovať práva a povinnosti žalobcu. Žalobca zúčtoval zálohové platby poskytnuté žalovaným na úhradu oprávnených výdavkov riadne v súlade so Zmluvou o NFP už v priebehu rokov 2011 a 2012 a tieto boli žalobcom riadne a v celom rozsahu použité na úhradu oprávnených výdavkov podľa faktúr pripojených k jednotlivým žiadostiam o platbu (ŽOP). Žalovaný žalobcovi oznámil, že niektoré z deklarovaných a uplatnených výdavkov považuje za tzv. neoprávnené výdavky a ich výšku i dôvod neuznania špecifikoval v tzv. reportoch ku kráteniam ku jednotlivým ŽOP, tieto však boli podľa názoru žalobcu odôvodnené nedostatočne. Celkové krátené deklarované výdavky podľa reportov k ŽOP predstavujú sumu spolu vo výške 54.308,45 eur. Z uvedeného dôvodu žalovaný žalobcu písomne upozornil, že v zmysle Zmluvy o NFP, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je aj Systém finančného riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu, verzia 7.0, účinný od 1.2.2014 (ďalej aj ako „Systém finančného riadenia“), má žalovaný povinnosť zúčtovať 100 % z poskytnutej zálohovej platby najneskôr do 31. januára 2015. Súčasne žalovaný žalobcu upozornil, že nezúčtovanie 100 % poskytnutých zálohových platieb v tejto lehote je porušením Zmluvy o NFP v dôsledku ktorého má žalovaný právo o Zmluvy o NFP odstúpiť. Súčasne žalobcu upozornil, že v prípade nezúčtovania zálohových platieb do 31.1.2015 je žalobca povinný vrátiť celú sumu nezúčtovaných zálohových platieb a teda sumu vo výške 54.308,45 eur najneskôr do siedmich dní, t.j. do 7.2.2015 späť žalovanému. Žalovaný sa teda domnieval, že žalobca bol povinný vrátiť „nezúčtované zálohové platby“ okamžite už v čase, kedy bolo žalobcovi oznámené, že časť ním deklarovaných výdavkov vo výške 54.308,45 eur je žalovaným klasifikovaná ako neoprávnená v dôsledku nedodržania limitov podľa Usmernenia RO N3/2007, t.j. ešte v priebehu roka 2011 a 2012. Žalobca bol však presvedčený, že poskytnuté zálohové platby vynaložil v súlade so Zmluvou o NFP a v súlade so žalovaným schváleným rozpočtom Projektu, ktorý je súčasťou Zmluvy o NFP a že tieto riadne zúčtoval vo výške 100 % už v rokoch 2011 a 2012 prostredníctvom ŽOP č. 3, 5, 7 a 9 a mal za to, že nie je právne akceptovateľné, aby v dôsledku jednostranného prejavu vôle jednej zmluvnej strany, ktorým je v tomto prípade Metodické usmernenie riadiaceho orgánu (žalovaný) č. N3/2007 došlo k zmene podstatnej náležitosti Zmluvy o NFP a síce k zmene limitov oprávnenosti výdavkov, ktoré boli pôvodne dohodnuté zmluvnými stranami schváleným rozpočtom Projektu v Zmluve o NFP. Naopak, Zmluva o NFP je podľa tvrdenia žalobcu konformná s požiadavkou obojstranného súhlasu zmluvných strán s akoukoľvek zmenou Zmluvy o NFP v zmysle bodu 5.16. Žalobca teda ustálil, že spor medzí ním a žalovaným spočíva v existencii/neexistencii povinnosti žalobcu vrátiť najneskôr ku dňu 7.2.2015 „krátenú“ sumu vo výške 54.308,45 eur z titulu zníženia limitov oprávnených výdavkov jednostranným prejavom vôle žalovaného formou Usmernenia vydaného žalovaným č. N3/2007 v znení účinnom po tom, ako bola výška limitov oprávnených výdavkov obojstranne dohodnutá v Zmluve o NFP schváleným rozpočtom a zdôraznil, že spôsobuje právnu neistotu žalobcu vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu Zmluvy o NFP, vo vzťahu k zodpovednosti za porušenie finančnej disciplíny a hrozby uloženia pokút a penále ako aj v krajnom prípade vo vzťahu ku hrozbe vyvodzovania trestnoprávnej zodpovedností. Žalobca mal za to, že je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení, že žalovaný nemá voči žalobcovi právo na vrátenie/zaplatenie sumy 54.308,45 eur. Ako ďalej žalobca ozrejmil, v dôsledku neoprávnených krátení žalobcom riadne zúčtovaných oprávnených výdavkov bol nútený uhradiť ďalšie oprávnené výdavky Projektu z vlastných prostriedkov a to v celom rozsahu napriek skutočnosti, že podľa Zmluvy o NFP mala byť účasť žalovaného na úhrade týchto výdavkov z prostriedkov NFP vo výške 95 %. Keďže žalovaný v rozpore so Zmluvou o NFP neposkytol žalobcovi časť NFP na úhradu oprávnených výdavkov Projektu, hoci na to bol a je zmluvne zaviazaný, vznikla žalobcovi v priamej príčinnej súvislostí s porušením Zmluvy o NFP žalovaným skutočná škoda vo výške 27.593,57 eur. Taktiež, vzhľadom na charakter konania žalovaného, výšku spôsobenej škody, poškodenie dobrého mena žalobcu v spoločenskom i hospodárskom živote, považuje žalobca za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 50.000 eur.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení namietal dôvodnosť nárokov žalobcu uplatneného v žalobnom návrhu. Poukázal najmä na skutočnosť, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je čisto súkromnoprávnym vzťahom, ale má aspekty aj verejnoprávneho vzťahu. Žalovaný poukazuje na č. 1 bod 1.3 Zmluvy o NFP: „Poskytovateľ a Prijímateľ uzatvárajú v zmysle § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva a v zmysle § 20 ods. 2 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov medzi sebou túto zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku.“ Žalovaný mal za to, že vo veci určenia neexistencie práva na zaplatenie 54.308,45 eur nie je daný naliehavý právny
záujem. V súvislosti s uplatnením peňažnej čiastky vo výške 27.593,57 eur z titulu plnenia zo Zmluvy o NFP a z titulu náhrady škody žalovaný okrem iných skutočností uviedol, že žalovaný neschválil žalobcovi žiadosť o platbu, v ktorej by si žalobca mohol uplatňovať výdavok vo výške 27.593,57 eur, preto žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na ich vyplatenie.
4. Žalobca v reakcii poukázal na skutočnosť, že ak je zmluva uzatvorená podľa § 269 ods. 2 OBZ, je bez akýchkoľvek pochybností zmluvou súkromnoprávnou a žiadny vzťah podriadenosti medzi zmluvnými stranami v prospech žalovaného neprichádza v zmluvnom vzťahu založenom zmluvou o NFP do úvahy. Podľa názoru žalobcu je potrebné ustáliť, či počínanie si žalovaného tak, že jednostranne krátil výšku NFP na základe nástroja „metodické usmernenie“ je alebo nie je porušením jeho zmluvnej povinnosti „poskytovateľa príspevku“. Podľa názoru žalobcu je podstatou predmetného sporu oprávnenosť výdavkov vynaložených žalobcom na projekt podľa zmluvy o NFP v tej časti, ktorá bola za neoprávnene určená žalovaným („krátená podľa N3/2007“) v reakcii na žiadosti o platbu s odkazom na usmernenie RO č. N3/2007 v jeho znení podľa aktualizácii účinných až po uzavretí zmluvy o NFP, či sa práva a povinnosti zmluvných strán zmluvy o NFP (oprávnenosť výdavkov) vôbec riadia aj usmernením RO N3/2007 v znení aktualizácii účinných až po uzavretí zmluvy o NFP. V tejto súvislosti poukázal žalobca aj na Nariadenie komisie (EÚ) č. 1407/2013 o uplatňovaní článkov 107 a 108 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na pomoc deminimis v spojení s § 5 ods. 1 in fine zákona č. 538/2015 Z. z. o úprave niektorých vzťahov v oblasti štátnej pomoci a minimálnej pomoci a o zmene a doplnení niektorých zákonov. K tvrdeniam o predčasnosti podania žaloby v časti pôvodne žalovanej sumy 27.593,57 eur pred späťvzatím v časti 18.050,48 eur žalobca uviedol, že do okamihu, kým žalovaný nevyhovel jeho žiadosti o platbu v časti 18.050,48 eur, k čomu došlo až po podaní žaloby a čo následne rezultovalo v späťvzatí žaloby v tejto časti, žalobca uplatňoval túto sumu z titulu náhrady škody spôsobenej porušením povinnosti žalovaného poskytnúť žalobcovi NFP systémom zálohových platieb v prípade preukázania oprávnenosti výdavkov.
5. Žalobca podaním zo dňa 14.9.2017 vzal žalobu čiastočne späť a žiadal spresnenie určovacieho výroku v žalobnom petite tak, že (i) súd určuje, že žalovaný nemá voči žalobcovi právo na zaplatenie sumy vo výške 33.097,72 eur, (ii) žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 9.543,09 eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, (iii) žalobca má právo voči žalovanému na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobca tu poukázal na skutočnosť, že žalovaný dňa 7.4.2016 zaplatil žalobcovi sumu 18.050,48 eur. Zároveň došlo k návrhu na zmenu petitu, k čomu žalobca uviedol, že bol v čase podania žaloby zo strany žalovaného informovaný o výške krátenia zálohových platieb celkovo vo výške 54.308,45 eur, ale vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný žiadal vrátiť „len“ sumu vo výške 33.097,72 eur, spresnil žalobca žalobný petit v časti sumy uvedenej výroku o určenie neexistencie práva na sumu 33.097,72 eur.
6. Súd prvej inštancie poukázal na § 132 ods. 1 CSP, § 191 ods. 1 CSP, § 215 ods. 1, 2 CSP, § 218 ods. 1 CSP a konštatoval, že predmetný právny stav posudzoval podľa § 12 ods. 2 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva, § 8a zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 415 a § 420 zákona č. 40/1964 7b. Občiansky zákonník v platnom znení, § 265 OBZ, § 272 ods. 1 OBZ, § 269 ods. 2 OBZ, § 266 ods. 4 OBZ, § 272 ods. 1 OBZ, § 273 ods. 1 OBZ, § 373 OBZ.
7. Súd prvej inštancie mal za preukázanú existenciu právneho vzťahu založeného na inominátnej zmluve, podriadenej režimu Obchodného zákonníka, avšak s rešpektovaním verejného prvku. Ohľadom naliehavého právneho záujmu mal súd prvej inštancie za to, že tento nie je daný a s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/56/2009 ako aj na aktuálny právny stav, kedy v čase rozhodovania súdu nebola naliehavá potreba daná, žalobca negatívne určenie podal ako preventívne opatrenie voči žalovanému, ktorému v prípade porušenia povinnosti žalobcu, vznikne nárok na vrátenie celej sumy vyplatených prostriedkov. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 M cdo/7/2004 a dodal, že nie je možné konať o určovacom petite, nakoľko základný predpoklad, t.j. naliehavý právny záujem v kontexte uvedeného rozsudku NS SR preukázaný nie je.
8. V súvislosti s nárokom na refundáciu výdavkov tento súd prvej inštancie nepoňal ako titul náhrady škody, nakoľko žalobcovi nemohol vzniknúť, keď žalovaný neporušil svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, žalobcovi nevznikla škoda a neexistuje bezprostredná príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi konaním žalovaného a vznikom údajnej škody žalobcu. Podľa VZP k Zmluve o NFP vznikne žalobcovi
nárok na platbu iba v prípade, ak podá úplnú a správnu žiadosť o platbu, a to až v momente schválenia žiadosti o platbu žalovaným. Nárok žalobcu na vyplatenie príslušnej platby vzniká len v rozsahu, v akom žalovaný rozhodne o oprávnenosti výdavkov projektu.
9. Proti tomuto rozsudku, proti výroku o zamietnutí žaloby a súvisiacemu výroku o náhrade trov konania, podal v zákonnej lehote odvolal žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), e) a h) CSP. Uviedol, že chcel využiť možnosť účinne namietať nesprávne právne posúdenie veci súdom, avšak predpokladom takéhoto postupu musí byť dostatok dôvodov uvedených v rozsudku, ktoré by bolo možné podrobiť preskúmaniu a následnej vecnej protiargumentácii a súčasne aj zrozumiteľnosť týchto dôvodov. Mal za to, že táto požiadavka kladená na odôvodnenie rozsudku aj podľa § 220 ods. 2 CSP nebola v danom prípade splnená, čoho nevyhnutným dôsledkom je pochopiteľne následná nepresvedčivosť rozsudku a zaťaženie rozsudku i konania na súde prvej inštancie vadou zakladajúcou odvolací dôvod. Ohľadom záveru súdu o absencii naliehavosti právneho záujmu na určení sa žalobca domnieval, že odôvodnenie presvedčenia súdu o tejto absencii na požadovanom určení konštatovaním, že „nebola naliehavá potreba“ takéhoto určenia, nie je preskúmateľné. Následne súd prvej inštancie uviedol, že žalobca určovaciu žalobu podal „ako preventívne opatrenie voči žalovanému, ktorému v prípade porušenia povinnosti žalobcu, vznikne nárok na vrátenie celej sumy vyplatených prostriedkov“, pričom žalobca namietal nepreskúmateľnosť aj tejto časti odôvodnenia, keď konštatácia súdu nemôže mať žiadnu oporu v zákone ani v judikatúre týkajúcej sa naliehavého právneho záujmu. K zákonnému predpokladu uvedenému v hypotéze právnej normy obsiahnutej v § 137 písm. c) CSP (že na určení, či pozitívnom či negatívnom, musí byť naliehavý právny záujem) musí v rozhodovacej praxi súdu v odôvodnení rozsudku nevyhnutne pristúpiť aj vysvetlenie, čo by sa (ne)zmenilo v tvrdenom neistom právnom postavení žalobcu, ak by súd požadované negatívne určenie vyslovil. Uvedené v napádanom rozsudku úplne absentuje a aj preto je rozsudok v časti zamietavého výroku žaloby o určenie nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Žalobca tiež namietal, že súdu predložil listinný dôkaz Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov, ktorým žalovaný vyzval žalobcu na vrátenie sumy NFP vo výške 33.097,72 eur, pričom ho poučil o možných následkoch jej nevrátenia spočívajúcich nielen v možnosti odstúpenia od zmluvy o NFP a následnej povinnosti vrátiť celý NFP v plnej výške, ale aj o riziku možných sankčných dôsledkov z dôvodu údajného porušenia finančnej disciplíny podľa § 31 zákona o rozpočtových pravidlách nevrátením požadovanej 33.097,72 eur v lehote. Uvedený dôkaz ostal súdom úplne opomenutý, hoci práve ním žalobca preukazuje stav svojej právnej neistoty a naliehavú potrebu jej odstránenia (naliehavý právny záujem) negatívnym určovacím výrokom súdu. Žalobca tak zotrval na tvrdení, že má naliehavý právny záujem na požadovanom určení a dôvody, ktoré predostrel súdu, zostali opomenuté. Neistý právny stav žalobcu je spôsobený rizikom možných sankčných dôsledkov z dôvodu údajného porušenia finančnej disciplíny podľa § 31 zákona o rozpočtových pravidlách nevrátením špecifikovanej sumy NFP v lehote 50 dní od doručenia žiadosti o vrátenie, o čom je žalovaný povinný urobiť oznámenie príslušnému orgánu finančnej kontroly podľa čl. 10 bod 6. VZN a tiež z dôvodu, že žalovaný by mohol, podľa názoru žalobcu neoprávnene, odstúpiť od zmluvy o NFP podľa článku 9 bod 2. VZP pre podstatné porušenie zmluvy o NFP a žiadať vrátenie celého NFP. Keďže žalobca nemal inú možnosť ani právny prostriedok, akým by sa mohol účinne brániť a predísť ďalším konfliktným situáciám súc presvedčený o svojom práve, podal tzv. preventívnu žalobu o určenie, že žalovaný právo na „vrátenie" časti NFP nemá, čím sa definitívne vyrieši stav jeho právnej neistoty, ako vo vzťahu k vzniku eventuálnych zodpovednostných vzťahov podľa zmluvy o NFP, tak aj a najmä podľa zákona č. 528/2008 Z. z. či zákona o rozpočtových pravidlách. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19.12.2008, sp. zn. 5 Obdo 10/2008 a konštatoval, že nemôže v tomto stave právnej neistoty zotrvávať a čakať, či žalovaný voči nemu podá žalobu o zaplatenie 33.097,72 eur, alebo aký iný úkon voči nemu vykoná, prípadne ako bude voči nemu postupovať príslušný úrad finančnej kontroly, ak môže jednoduchým určovacím výrokom súdu stav tejto právnej neistoty odstrániť. Žalobca mal za to, že uvedené vecné argumenty ostali súdom opomenuté, pričom žalobca má právo na vysvetlenie, prečo súd aj vzhľadom na tvrdenia a argumentáciu žalobcu nepovažuje naliehavý právny záujem za daný a preukázaný. V súvislosti so zamietnutím žalobného návrhu v časti o zaplatenie sumy 9.543,09 eur z titulu náhrady škody vzniknutej v priamej príčinnej súvislosti s porušením zmluvnej povinnosti žalovaného zo Zmluvy o NFP spočívajúcej v povinnosti žalovaného poskytnúť žalobcovi plnenie vo výške 95 % z riadne preukázaných oprávnených výdavkov projektu žalobca namietal, že sa v tejto časti nedokáže účinne brániť proti vecne nesprávnemu výroku napádaného rozsudku v tejto časti v dôsledku nedostatku dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku. Žalobca zdôraznil, že do konania vniesol celý rad argumentov majúcich zásadný význam pre rozhodnutie vo veci, ktoré ostali súdom opomenuté. Žalobca v súvislosti s otázkou „oprávnenosti výdavkov“ projektu namietal strohé vyslovenie súdu, že:
„...žalovaný... neporušil svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu.“, pričom tento ju v konaní sám označil podstatnú pre rozhodnutie vo veci.
10. Žalobca ďalej vyslovil názor, že nemožnosť aplikácie čl. 16 bod 4.15 VZP z dôvodu prednosti odlišného ustanovenia bodu 5.32 Zmluvy o NFP pred ustanovením čl. 16 bod 4.15 VZP mohla a môže mať zásadný význam vo vzťahu k posudzovanej podstatnej otázke sporu, avšak súd prvej inštancie sa ani s touto argumentáciou žalobcu nevysporiadal. Prednosť bodu 5.32 zmluvy o NFP pred ustanoveniami VZP totiž vyplýva explicitne práve so súdom opomenutého tretieho odseku zhora prvej strany VZP. Žalobca opätovne upriamil pozornosť na bodu 5.32 zmluvy o NFP: „Schválením výdavku v rozpočte projektu nevzniká prijímateľovi automaticky nárok na uhradenie výdavku, ak nepreukáže oprávnenosť výdavku v zmysle usmernenia RO č. N3/2007 k správnosti výdavkov pre programové obdobie 2007 - 2013 v zmysle neskorších aktualizácii“. A contrario, k vzniku automatického nároku na uhradenie výdavku dôjde po splnení podmienky spočívajúcej v preukázaní oprávnenosti výdavku v zmysle usmernenia RO N3/2007 v zmysle neskorších aktualizácii. Na tomto závere nič nemení ani od zmluvy NFP (5.32) odlišné ustanovenie článku 16 bod 4.15 VZP. Podľa samotnej zmluvy o NFP (bez prílohy VZP) je vznik nároku podmienený len preukázaním oprávnenosti výdavkov podľa usmernenia RO N3/2007 prijímateľom (žalobcom). Naproti tomu VZP vznik nároku, odhliadnuc od toho, že len v systéme zálohových platieb (nie v systéme refundácie), upravuje odlišne, a síce tak, že ho podmieňuje splnením úplne inej podmienky (aj inou zmluvnou stranou), ktorou je schválenie žiadosti o platbu a rozhodnutie o oprávnenosti výdavku poskytovateľom. Je tu tak celkom zrejmý rozpor medzi bodom 5.32 zmluvy o NFP a čl. 16 bodom 4.15 VZP a vzniká otázka, ktoré ustanovenie je potrebné aplikovať. Odpoveď na položenú otázku dáva ustanovenie tretieho odseku zhora v úvodných ustanoveniach VZP (štvrtá veta), podľa ktorého: „VZP sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o poskytnutí NFP. Ak by niektoré ustanovenie VZP boli v rozpore s ustanoveniami zmluvy o poskytnutí NFP, platia ustanovenia zmluvy o poskytnutí NFP“. Vznik nároku žalobcu na zaplatenie nenávratného finančného príspevku je preto potrebné posudzovať výlučne podľa zmluvy o NFP a konkrétne podľa bodu 5.32 zmluvy o NFP, ktoré interpretuje infine tak, že „v znení neskorších aktualizácii“ neznamená nič iné, ako znenie pôvodného predpisu v znení „doterajších“ neskorších aktualizácii predpisu, a teda aktualizácii účinnej v čase uzavretia zmluvy o NFP. Ak sa podmienky oprávnenosti stali súčasťou zmluvy, stali sa tak z vôle zmluvných strán, a teda aj z vôle žalobcu a len tieto (žiadne iné „budúce“ podmienky či neskôr zavedené limity) sú rozhodujúce pre posúdenie oprávnenosti výdavkov. Tvrdenie, že akékoľvek ďalšie jednostranné zmeny tohto predpisu žalovaným bez vedomia a vôle žalobcu by mali byť rovnako súčasťou zmluvy, absolútne popiera jeden zo základných princípov právneho štátu, a to princíp zákazu retroaktivity. Žalobca uviedol, že súd ďalej žiadnym spôsobom nezdôvodnil, v čom by mala spočívať záväznosť usmernenia RO N3/2007 v znení akt. č. 10 ako „aktu sui generis“ pre žalobcu ako zmluvnú stranu. Nezaujal tiež žiadne stanovisko ani k otázke, či tento akt sui generis je alebo nie je súčasťou zmluvy o NFP a ak áno, tak v akom znení, prípadne od čoho iného tento akt odvíja svoju právnu záväznosť pre žalobcu, hoci táto otázka je pre spravodlivé rozhodnutie sporu absolútne kľúčová a uvádza to v bode 11. aj sám súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa nezaoberal ani námietkou žalobcu ohľadom nedodržania formálneho postupu zmeny zmluvy o NFP jednostranným aktom žalovaného - usmernenie v znení aktualizácií, ktoré nadobudli účinnosť až v čase po uzatvorení zmluvy vrátane spornej aktualizácie č. 10.
11. Žalobca konštatoval, že nedostatok riadneho odôvodnenia a absencia argumentácie v súdnom rozhodnutí je porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tiež práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Záverom žalobca dodal, že ak sa súd v odôvodnení rozhodnutia buď vôbec alebo dostatočným spôsobom nevysporiadal so špecifickými argumentmi a námietkami žalobcu, uvedenými v rámci jeho procesnej obrany, ani s jeho právnou argumentáciou, došlo tým k arbitrárnemu konaniu súdu, zakladajúcemu porušenia práva na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok, vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %.
12. Podaním zo dňa 5.4.2018 sa k odvolaniu žalobcu vyjadril žalovaný, ktorý zdôraznil, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal oprávnenosť výdavkov, keď nepoukázal ani na jedno ustanovenie Zmluvy o NFP, ktoré by žalovaný porušil. Žalovaný bol toho názoru, že žalobca ohľadom vzniku, existencie a splatností domnelého nároku uplatneného v konaní neuniesol bremeno tvrdenia a tým ani dôkazné bremeno. Ako ďalej žalovaný vyvodil, žalobca si žalobou neuplatňoval ani úroky z omeškania z dôvodu, že nevedel určiť splatnosť svojej domnelej pohľadávky. Žalobca pred súdom
prvej inštancie nepreukázal vynaloženie finančných prostriedkov v zmysle Zmluvy o NFP, ktoré si žalobou uplatnil (t.j. nepredložil relevantné faktúry, dodacie listy, výpisy z bankových účtov a pod.). Žalobca na preukázanie výšky žalovanej čiastky mal okrem iného preukázať, že spĺňa všetky podmienky oprávnenosti výdavkov, najmä hospodárnosť výdavkov vzhľadom na ceny bežné na trhu v čase a mieste ich vzniku, avšak tieto skutočnosti nepreukázal, preto nemohol byť pred súdom prvej inštancie úspešný. Žalovaný zároveň odôvodnenie rozsudku považoval za ucelenú a dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky podstatné skutkové a právne otázky, keď súd prvej inštancie správne poukázal len na tie, ktoré považoval za podstatné z hľadiska svojho rozhodnutia vo veci samej. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia jasne uviedol, že žalobcovi nevznikol nárok na platbu, odcitoval a poukázal na predmetné ustanovenie zo Zmluvy o NFP (článok 16 bod 4.15 VZP k Zmluve o NFP), pričom žalobca v konaní nepreukázal opak.
13. V súvislosti so zamietnutím žaloby o určenie neexistencie práva žalovaného na zaplatenie žalovaný uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia existencie naliehavého právneho záujmu, keď nepostačuje len strohé konštatovanie, že žalovaný nemá právo na zaplatenie sumy v určitej výške bez uvedenia právneho titulu, z ktorého toto právo má vyplývať. Taktiež zmena žalobného petitu špecifikáciou výzvy na zaplatenie zo dňa 10.11.2016 nepostačuje. Žalovanému by nič nebránilo vystaviť novú výzvu s iným označením a rovnakou sumou a určovací výrok v tunajšom konaní by žalobcovi nijako nepomohol v jeho údajnej neistote. Pokiaľ žalobca poukazoval na výzvu na zaplatenie zo dňa 10.11.2016, ktorá mala údajne odôvodňovať naliehavosť určovacieho výroku ako prostriedku preventívnej ochrany pred správnym konaním o porušení finančnej disciplíny, žalovaný uviedol, že určovací výrok by žalobcovi nevytvoril právny základ pre vyhnutie sa administratívnoprávnej zodpovednosti. Uvedené potvrdzuje aj začatie správneho konania (porušenie finančnej disciplíny) voči žalobcovi. Okrem iného predmetnú pohľadávku vo výške 33.097,72 eur si žalovaný prihlásil do konkurzu žalobcu. Ak uvedená pohľadávka nebude popretá, tak sa bude považovať za nespornú. Ak pohľadávka bude popretá, žalovaný sa bude musieť domáhať na súde určenia popretej pohľadávky žalobou. Uvedené podľa žalovaného potvrdzuje, že žalobca nemá v predmetnom konaní naliehavý právny záujem a žiadnym spôsobom nevyrieši údajný stav právnej neistoty. Žalovaný poukázal na nesprávnu argumentáciu žalobcu v konaní, a to, že civilné súdy pri rozhodovaní súkromnoprávnych sporov sú príslušným orgánom, ktorých rozhodnutie by bolo záväzné pre správne orgány s poukazom na § 40 ods. 1 Správneho poriadku ohľadom otázok týkajúcich sa porušenia finančnej disciplíny. Žalovaný ozrejmil, že príslušné správne orgány (Úrad vládneho auditu) v správnych konaniach postupujú samostatne na základe vlastných zistení a nie sú viazané rozhodnutím civilných súdov o otázkach týkajúcich sa porušenia finančnej disciplíny. Taktiež žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu, že určovací výrok by zabránil odstúpeniu od Zmluvy o NFP pre jej podstatné porušenie zo strany žalovaného, keď tento bez ohľadu na daný určovací výrok súdu by mohol odstúpiť od Zmluvy o NFP, a to aj napríklad na základe čl. 9 bod 2.2 v spojení s bodom 2.4 písm. k) VZP, nakoľko bol na žalobcu vyhlásený konkurz.
14. Ohľadom zamietnutia žaloby o zaplatenie žalovaný poukázal na tvrdenie žalobcu, že nárok na poskytnutie NFP vzniká priamo zo Zmluvy o NFP. Žalobca však neuviedol konkrétne ustanovenie Zmluvy o NFP alebo zákona, z ktorého by táto skutočnosť vyplývala. Ak by nárok na NFP vznikal priamo zo Zmluvy o NFP, bola by v Zmluve o NFP uvedená presná výška NFP (nie maximálna výška), boli by v nej uvedené výšky jednotlivých splátok NFP a čas ich úhrady a neobsahovala by značnú časť ustanovení VZP, predovšetkým ustanovenia o systéme financovania (článok 16 odsek 4 VZP), o oprávnených výdavkoch (článok 14 VZP) a preukazovaní ich oprávnenosti (bod 5.32 Zmluvy o NFP) a pod. Žalobca tiež neuviedol akékoľvek konkrétne ustanovenie Zmluvy o NFP, ktoré by žalovaný porušil tak, aby zodpovedalo žalobcom uplatnenému právu v tomto konaní. Pasívne vecne legitimovaným v spore môže byť len nositeľ hmotnoprávnej povinnosti, pričom nedostatok pasívnej vecnej legitimácie je dôvodom na zamietnutie žaloby. Žalobca tiež v odvolaní uviedol, že žalovaný schválil dodržanie zásad hospodárnosti, efektívnosti, transparentnosti a nediskriminácie zo strany žalobcu v procese verejného obstarávania. Žalobca podľa názoru žalovaného vedome zavádzal a z jeho konania bolo zrejmé, že žalobný návrh ako aj odvolanie je špekulatívne a nedôvodné. V tejto súvislosti žalovaný predložil závery kontroly Úradu pre verejné obstarávanie, ktoré preukazujú porušenia zákona o verejnom obstarávaní zo strany žalobcu. Na základe uvedenej skutočnosti o zistených porušeniach zákona o verejnom obstarávaní, žalovanému vznikol nárok na vrátenie príspevku vo výške 12.840,89 eur. Žalobca uznal tieto porušenia zákona o verejnom obstarávaní aj výšku dlžnej sumy v Dohode o odklade plnenia zo dňa 12.01.2017 spísanej aj vo forme notárskej zápisnice. Uvedenú pohľadávku žalobca nezaplatil a vstúpil do konkurzu. Žalovaný
navrhol napadnutý rozsudok ako vecne právny potvrdiť a žalobcu zaviazať na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
15. Krajský súd v Bratislave preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov a v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP), a po oboznámení sa s obsahom spisu, dôvodmi odvolania žalobcu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
16. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 29.1.2015 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd určí neexistenciu práva žalovaného voči žalobcovi na zaplatenie/vrátenie sumy 54.308,45 eur, zároveň žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 27.593,57 eur z titulu náhrady škody a tiež sumu 50.000 eur z titulu finančného zadosťučinenia. Podaním zo dňa 28.4.2015 vzal žalobca návrh späť v časti uplatňovanej sumy 50.000 eur, o čom rozhodol súd prvej inštancie dňa 27.8.2015 uznesením č. k. 37Cb/46/2015-24. Zároveň, z dôvodu úhrady žalovaného sumy 18.050,48 eur dňa 07.04.2016 žalobcovi a z dôvodu, že žalovaný žiadal vrátiť „len“ sumu vo výške 33.097,72 eur, aj keď výška krátenia zálohových platieb bola celkovo vo výške 54.308,45 eur, vzal žalobca podaním zo dňa 14.9.2017 žalobu čiastočne späť a žiadal spresnenie určovacieho výroku v žalobnom petite tak, že (i) súd určuje, že žalovaný nemá voči žalobcovi právo na zaplatenie sumy vo výške 33.097,72 eur, (ii) žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 9.543,09 eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, (iii) žalobca má právo voči žalovanému na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
17. Žalobca sa domáhal určenia, že žalovaný nemá právo na zaplatenie nenávratného finančného príspevku v sume 33.097,72 eur z dôvodu, že krátenie poskytnutých zálohových platieb NFP bolo žalovaným vykonané neoprávnene. Žalobca mal za to, že poskytnuté zálohové platby vynaložil v súlade so Zmluvou o NFP a v súlade so žalovaným schváleným rozpočtom projektu ako súčasťou Zmluvy o NFP a tieto riadne zúčtoval. Žalobca sa v súlade s § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku preto domáhal určenia, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, a to s poukazom na naliehavý právny záujem. Tento žalobca charakterizoval existenciou potreby odstránenia neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu, a teda aplikujúc aspekty naliehavého právneho záujmu na daný prípad sporu medzi žalobcom a žalovaným mal žalobca za to, že v danom prípade je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení, že žalovaný nemá voči žalobcovi právo na vrátenie/zaplatenie sumy 33.097,72 eur. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie vo veci naliehavého právneho záujmu len stručne skonštatoval, že tento nie je daný, pričom poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/56/2009. Zároveň mal za to, že vzhľadom na aktuálny právny stav, kedy v čase rozhodovania súdu nebola naliehavá potreba daná, žalobca negatívne určenie podal ako preventívne opatrenie voči žalovanému, ktorému v prípade porušenia povinnosti žalobcu vznikne nárok na vrátenie celej sumy vyplatených prostriedkov. Súd poukázal na ďalší rozsudok NS SR sp. zn. 1 M cdo/7/2004, v zmysle ktorého je podmienkou úspešnosti určovacej žaloby naliehavý právny záujem na požadovanom určení, a to u žalobcu. Požadovaná naliehavosť právneho záujmu je chápaná jednak v zmysle časovom (potreba odstránenia neistoty musí byť aktuálna), jednak v tom zmysle, že žalobca nemá inú možnosť, hlavne že nemá možnosť žalovať na plnenie z toho istého právneho pomeru. Nedostatok naliehavého právneho záujmu je dôvodom zamietnutia žaloby bez toho, že by sa posudzovala jej vecná opodstatnenosť. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je v časti zamietavého výroku žaloby o určenie nepreskúmateľný, nakoľko konajúci súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby, a teda existenciou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, čím sa rozumie právny záujem žalobcu. Súd prvej inštancie nepomenoval konkrétne okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť akýkoľvek právny záver, napr. ako konkrétne sa navrhované určenie pozitívne prejaví v právnej sfére žalobcu v čase vyhlásenia rozsudku, resp. tak ako v odvolaní poukázal žalobca, čo by sa nezmenilo v neistom právnom postavení žalobcu, ak by súd požadované negatívne určenie vyslovil. Odvolací súd dodáva, že naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Preto bolo povinnosťou súdu podať vyčerpávajúce zdôvodnenie na preukázanie skutočnosti, že naliehavý právny záujem k určovaciemu petitu, ktorého sa žalobca v konaní domáhal, bol, resp. nebol daný.
18. Zamietnutie žaloby v časti návrhu žalobcu o zaplatenie sumy 9.543,09 eur z titulu náhrady škody vzniknutej v priamej príčinnej súvislosti s porušením zmluvnej povinnosti žalovaného zo zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, spočívajúcej v povinnosti žalovaného poskytnúť žalobcovi plnenie vo výške 95 % z riadne preukázaných oprávnených výdavkov projektu dôvodil súd prvej inštancie tak, že žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na náhradu škody, keďže žalovaný neporušil svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, žalobcovi škoda nevznikla a neexistuje bezprostredná príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom údajnej škody žalobcu. Súd prvej inštancie ďalej len uviedol znenie článku 16 bod 4.15 VZP k Zmluve o NFP, v zmysle ktorého vznikne žalobcovi nárok na platbu iba v prípade, ak podá úplnú a správnu žiadosť o platbu, a to až v momente schválenia žiadosti o platbu žalovaným. Nárok žalobcu na vyplatenie príslušnej platby vzniká len v rozsahu, v akom žalovaný rozhodne o oprávnenosti výdavkov projektu. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neozrejmil skutočnosti, na základe ktorých dospel k vyššie uvedenému záveru. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentujú akékoľvek dôvody, na základe ktorých mal súd prvej inštancie za to, že žalovaný neporušil svoju povinnosť zo záväzkového stavu, že žalobcovi škoda nevznikla a z toho odvodená neexistencia kauzálneho nexusu medzi konaním žalovaného a údajnej škody žalobcu.
19. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí v zmysle § 220 ods. 2 CSP vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým dospel na základe zhodnotenia skutkového stavu veci, boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé, a najmä presvedčivé. Súd musí dať odpoveď na všetky relevantné otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú podľa jeho názoru pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Neodôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť, a teda uvedeným postupom súd prvej inštancie znemožnil strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorého jednotlivým čiastkovým právom je aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
20. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné. Tieto požiadavky rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti nespĺňa.
21. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (A. F. c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; T. R. c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; I. c. Grécko z 29. mája 1997; T. c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. US 115/03).
22. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
23. Podľa § 391 ods. 1 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
24. So zreteľom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie, v ktorom súd prvej inštancie vec opätovne prejedná v intenciách vyššie uvedeného, najmä v rozsahu bodov 18 a 21 tohto uznesenia a svoje nové rozhodnutie súd prvej inštancie presvedčivo a zrozumiteľne odôvodní postupom podľa § 220 CSP. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o náhrade trov odvolacieho konania.
25. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).