Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8S-93-2019.pdf
PDF · 120.48 KB
No categories available
8S/93/2019
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne: H.. U. P., nar. XX.XX.XXXX, zastúpená zákonným zástupcom H.. R. P., G.. K.. X.., X.. XX.XX.XXXX, obaja bytom R. E. Č.. XX/X, F., právne zastúpená JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Košický samosprávny kraj - lekár samosprávneho kraja, so sídlom Námestie Maratónu mieru č. 1, Košice, o správnej žalobe opomenutého účastníka zo dňa 12.09.2019, o uloženie povinnosti doručiť žalobcovi rozhodnutie žalovaného č. 6154/2017/OSVaZ-34782 zo dňa 20.11.2017, takto
rozhodol:
I. U k l a d á žalovanému, aby v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia doručil žalobkyni prostredníctvom jej zákonného zástupcu rozhodnutie žalovaného č. 6154/2017/OSVaZ-34782 zo dňa 20.11.2017.
II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalovaný, ako vecne príslušný orgán, podľa ustanovenia § 46 ods. 2 zákona o zdravotnej starostlivosti § 92 a § 80 ods. 3 ZoPZS rozhodnutím č. 6154/2017/OSVaZ-34782 zo dňa 20.11.2017, ktoré žalobkyni nebolo doručené, vyhovel žiadosti Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, odboru kriminálnej polície Rampová č. 7, Košice, o zbavenie mlčanlivosti zdravotníckej pracovníčky PhDr. U. K. a zbavil túto osobu povinnosti mlčanlivosti.
2. Vo výroku predmetného rozhodnutia je uvedené, že žiadosť spĺňa podmienky podľa ust. § 80 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z.z. a že menovaná zdravotnícka pracovníčka je zbavená povinnosti mlčanlivosti pre účely trestného stíhania v trestnom konaní vo veci zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného zákona pod sp. zn. ČVS: ORP-2264/2- VYS-KE-2017. Ďalej sa vo výroku rozhodnutia uvádza, že menovaná pracovníčka je zbavená povinnosti mlčanlivosti ohľadom skutočností súvisiacich s výkonom jej povolania na účel výsluchu ako svedka v tejto veci. Vyšetrovateľ je oprávnený v zmysle uvedeného rozhodnutia vykonať výsluch počínajúc dňom nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Žalovaný v predmetnom rozhodnutí dospel k záveru, že existencia trestného stíhania vo vyššie uvedenej veci je dostatočným dôvodom na zbavenie povinnosti mlčanlivosti zdravotníckej pracovníčky a vzhľadom k dôležitosti inštitútu povinnosti mlčanlivosti Košický samosprávny kraj konkrétne určil aj vecný rozsah, časovú platnosť a okruh subjektov, voči ktorým je zdravotnícky pracovník zbavený povinnosti mlčanlivosti. Súčasťou rozhodnutia je aj poučenie, podľa ktorého je možné proti tomuto rozhodnutiu podať odvolanie, a to prostredníctvom lekára Košického samosprávneho kraja na Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky. Na rozhodnutí je vyznačená právoplatnosť dňom 06.12.2017.
4. Správnou žalobou, doručenom správnemu súdu dňa 12.09.2019, sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti doručiť rozhodnutie Košického samosprávneho kraja - lekára samosprávneho kraja pod
č. 6154/2017/OSVaZ-34782 zo dňa 20.11.2017, ide teda o žalobu opomenutého účastníka v zmysle ustanovenia § 179 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“).
5. Žalobkyňa uviedla, že predmetom trestného stíhania vedeného na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Košiciach, odbore kriminálnej polície pod sp. zn. ČVS: ORP-2264/2-VYS-KE-2017 je podozrenie zo spáchania trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, pričom poškodenou v predmetnej trestnej veci má byť maloletá U. P.. Trestné stíhanie začalo vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania zo dňa 03.10.2017. Maloletej U. P. nebol v trestnom konaní na výkon jej práv poškodenej ustanovený opatrovník.
6. Žalobkyňa citovala ustanovenia § 14, § 16 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), § 80 ods. 3, 4, § 92 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“ alebo „ZoPZS“), § 11 ods. 9 písm. f) a poznámka č. 13 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“), § 179 ods. 1 SSP a považoval za nesporné, že konanie o pozbavení povinnosti zdravotníckeho pracovníka zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom povolania, je konaním podľa zákona č. 578/2004 Z. z. a ako na také sa naňho vzťahuje ust. § 92 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.. Uvedený zákon v žiadnom svojom ustanovení nezakotvuje pre rozhodovanie o pozbavení povinnosti mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka zo strany orgánu oprávneného na vydanie povolenia, výnimku z ust. § 92 ods. 1. Skutočnosť, že pozbavenie mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka je rozhodnutím podľa ust. § 1 ods. 1 Správneho poriadku, vyplýva nesporne zo samotného predmetu jeho konania, keďže orgán príslušný na vydanie povolenia v ňom rozhoduje o práve osoby, ktorej sa poskytuje zdravotná starostlivosť, ktoré jej vyplýva z ust. § 11 ods. 9 písm. f) zákona č. 576/2004 Z. z..
7. Žalobca považoval za nesporné, že pri rozhodovaní o tom, či a v akom rozsahu je zdravotnícky pracovník zbavený povinnosti zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone svojho povolania, teda pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dotknutej osobe. Podľa jeho názoru je zároveň rozhodované aj o tom, do akej miery bude právo tejto dotknutej osoby na zachovávanie mlčanlivosti o všetkých údajoch týkajúcich sa jej zdravotného stavu obmedzené. Orgán rozhodujúci o pozbavení povinnosti mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka rozhoduje na základe úplne zisteného skutočného stavu veci a v súlade so zákonom nie je teda vylúčené, aby bez ohľadu na postoj dotknutej osoby, jej súhlas, či nesúhlas s pozbavením zdravotníckeho pracovníka zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach týkajúcich sa jej zdravotného stavu, zdravotníckeho pracovníka povinnosti zachovávať mlčanlivosť pozbavil. Takéto rozhodnutie by bolo odôvodnené, ak by z vykonaného dokazovania vyplynulo, že na ochranu súkromia dotknutej osoby prevažuje konkrétny verejný záujem. Podľa žalobkyne však nie je zodpovedajúce citovanej právnej úprave, ak správny orgán, ktorý vydá rozhodnutie o pozbavení povinnosti mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka nekoná ako s účastníkom konania s osobou, ktorej zdravotného stavu sa skutočnosti vo vzťahu, ku ktorým zbavil zdravotníckeho pracovníka povinnosti zachovávať mlčanlivosť, týkajú. V predmetnej veci žalobkyni, resp. jej zákonným zástupcom, nebolo oznámené ani začatie správneho konania, ani im nebola daná možnosť, aby práva žalobkyne, ako účastníčky konania v predmetnom správnom konaní, realizovali a nebolo im ani doručené rozhodnutie o pozbavení PhDr. U. K. povinnosti zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti maloletej žalobkyne. Žalobkyňa je teda podľa svojho názoru opomenutou účastníčkou predmetného správneho konania. Od jeho vydania neuplynula doba viac než tri roky.
8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 25.10.2019 konštatoval, že ZoPZS v žiadnom svojom ustanovení neupravuje formu, akou orgán príslušný na vydanie povolenia môže zdravotníckeho pracovníka zbaviť povinnosti mlčanlivosti. Žalovaný písomnou formou, vydaním rozhodnutia zo dňa 20.11.2017 č. 6154/2017/OSVaZ-34782 zo dňa 20.11.2017, zbavil PhDr. U. K. - zdravotníckeho pracovníka povinnosti mlčanlivosti a uviedol aj účel a rozsah tohto oslobodenia. Mal za to, že žalovaný ako subjekt, ktorý zbavuje konkrétnu osobu mlčanlivosti, nevystupuje v danom prípade ako nadriadený orgán rozhodujúci o právach alebo povinnostiach fyzických osôb v oblasti verejnej správy a preto nie je namieste realizovať administratívne konanie, ktorého výsledkom je formálne rozhodnutie s náležitosťami v zmysle § 47 Správneho poriadku. Takýto postup podľa jeho právneho názoru nemá svoje
opodstatnenie, ani právny podklad. Žalovaný vychádza z tej skutočnosti, že ako oprávnený subjekt zbavil konkrétnu osobu - zdravotníckeho pracovníka povinnosti mlčanlivosti, nejde o výkon verejnej správy, ale o osobitný právny akt mimo realizácie verejnej správy, ktorý nemá charakter rozhodnutia o právach alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb. Napriek uvedenému žalovaný nad rámec zákona vydal formálne rozhodnutie so všetkými náležitosťami v zmysle Správneho poriadku a z tohto rozhodnutia nepochybne vyplýva vôľa žalovaného zbaviť konkrétnu osobu - zdravotníckeho pracovníka povinnosti mlčanlivosti pre účely trestného konania. Žalovaný bol zároveň toho názoru, že aj napriek tomu, že zdravotníckeho pracovníka zbavil povinnosti mlčanlivosti právnym aktom, ktorý má formálne náležitosti rozhodnutia v súlade s ustanovením § 47 Správneho poriadku, nejde a ani nie je účelné považovať ho za rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu a teda, že nejde o správne konanie a žalobca nebol a ani nemohol byť účastníkom takéhoto konania, nebolo uvedené rozhodnutie doručované žalobkyni prostredníctvom jej zákonného zástupcu a preto nemôže mať postavenie opomenutého účastníka konania. Podľa žalovaného, vychádzajúc z uvedeného by postačovalo, ak by išlo o písomnosť, ktorá musí obsahovať označenie osoby, ktorej sa oslobodenie týka, účel, i rozsah tohto oslobodenia. Rozhodnutie, ktorým žalovaný pozbavil uvedeného zdravotníckeho pracovníka sa dotýkalo len jej povinnosti mlčanlivosti, ktorej ju žalovaný zbavil na účely uvedeného trestného konania. K uvedenému považoval za potrebné dodať, že rozhodnutie je platným právnym aktom, ktorého účinok nastal už dňom jeho vydania a oboznámenia sa zdravotníckeho pracovníka ako osoby povinnej zachovávať mlčanlivosť s ním. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby správny súd žalobu zamietol a žalobkyni náhradu trov nepriznal.
9. K vyjadreniu žalovaného k žalobe sa dňa 25.11.2019 vyjadrila žalobkyňa, ktorá poukázala na to, že vyjadrenie žalovaného nie je spôsobilé spochybniť opodstatnenosť žalobnej argumentácie. Žalovaný vo svojom vyjadrení úplne ignoruje platnú právnu úpravu, zákon č. 578/2004 Z. z., tento vykladá selektívne, zámerne opomínajúc jeho konkrétne ustanovenia, rovnako ako konkrétne ustanovenia zákona č. 576/2004 Z. z., ako aj Správneho poriadku. Stanovisko žalovaného vychádza prakticky celé zo Späťvzatia upozornenia prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach zo dňa 14.03.2019. Je pritom podľa jeho názoru signifikantné, že žalovaný predkladá Späťvzatie upozornenia, ale nie upozornenie samotné. V tejto súvislosti poukázala žalobkyňa na to, že v prípade, že by rozhodnutie žalovaného bolo napadnuté protestom prokurátora, podanie žaloby opomenutej účastníčky by neprichádzalo do úvahy, resp. konanie o takejto žalobe by bolo prerušené až do skončenia konania o tomto proteste. Opätovne považoval za potrebné poukázať na to, že žalovaný tak vo svojom vyjadrení, ako aj v postupe, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia, ktoré žalobkyni nebolo doručené, nerešpektoval ust.§ 92 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., ktoré výslovne ustanovuje, že na konanie a rozhodovanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Poznámka č. 72 k tomuto zákonnému ustanoveniu odkazuje na Správny poriadok. Keďže v ust. § 80 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. je výslovne uvedené, že okrem osoby, ktorej sa skutočnosti tvoriace predmet povinnosti mlčanlivosti týkajú, môže zdravotníckeho pracovníka zbaviť povinnosti mlčanlivosti orgán príslušný na vydanie povolenia, je nesporné, že postup orgánu príslušného na vydanie povolenia je konaním podľa tohto zákona. Žiadne úvahy žalovaného, celkom jasne zakotvené v Späťvzatí upozornenia prokurátora, ktoré svojským výkladom ignorujú toto zákonné ustanovenie, nemôžu legitimizovať stav vytvorený žalovaným, kedy konajúc o jeho právach a právom chránených záujmoch nekonal so žalobkyňou ako s účastníkom konania. Žalovaný nepoukázal na konkrétne zákonné ustanovenie v zákone č. 578/2004 Z. z., ktoré by ustanovovalo inak, teda tak, že na pozbavenie povinnosti zdravotníckeho pracovníka zachovávať mlčanlivosť podľa § 80 ods. 4 sa nevzťahuje Správny poriadok.
10. V tejto súvislosti žalobkyňa považovala za potrebné poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 796/2016 zo dňa 22.06.2017 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 23/2017, podľa ktorého: „Právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky novelizovať“. Uvedený záver ústavného súdu platí podľa jej názoru o to viac pre orgány verejnej správy. Postup žalovaného a jeho súčasný postoj spočívajúci v tom, že v skutočnosti nebol povinný vydať ani len rozhodnutie, je práve takýmto výkladom, ktorý ust. § 92 ods. 1 v spojení s ust. § 80 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. novelizuje, keďže ich platné a účinné znenie nahrádza svojim výkladom, ktorý je s týmto výslovným znením zákona v rozpore. Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza, že v predmetnej veci nerozhoduje „ako nadriadený orgán rozhodujúci o právach, alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy a preto nie je na mieste realizovať administratívne konanie, ktorého výsledkom je formálne rozhodnutie s náležitosťami v zmysle § 47 správneho poriadku“, a že „takýto
postup nemá svoje opodstatnenie ani právny podklad“, tento jeho právny záver je podľa žalobkyne zmäťou výslovného popierania už vyššie označeného § 92 ods. 1 v spojení s ust. § 80 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. a naopak, polemikou s pojmami, ktoré v zákone nie sú, a nakoniec explicitným poprením skutočnosti, že žalovaný o právach a povinnostiach fyzických osôb v predmetnej veci rozhoduje.
11. Pokiaľ ide o neexistenciu právneho podkladu, žalobkyňa opätovne považovala za potrebné zdôrazniť, že žalovaný popiera obsah platného a účinného právneho predpisu. Ak sa žalovaný bráni tým, že nevystupuje voči zdravotníckemu pracovníkovi ako „nadriadený orgán“, takýto pojem zákon č. 578/2004 Z. z. ani nepozná a žalobkyni nebolo jasné, z akého dôvodu zvolil žalovaný na svoju obranu takýto argument. Pravdepodobne ide o nepriamy odkaz žalovaného na judikatúru českých súdov, osobitne na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 321/06 zo dňa 18.12.2006, v ktorom ústavný súd poukázal na nepoužiteľnosť ustanovení zákona o starostlivosti o zdravie ľudu, v čase rozhodovania ústavného súdu, zjavne ešte účinného v Českej republike, ktorý oprávnenie pozbaviť zdravotníckeho pracovníka povinnosti mlčanlivosti zveruje nadriadenému orgánu. Tento zákon bol pre Slovenskú republiku zrušený zákonom č. 277/1994 Z. z., ale pre Českú republiku až zákonom č. 372/2011 Sb.. Zákon č. 578/2004 Z. z. však žiaden takýto termín neobsahuje a zveruje oprávnenie povolenia, ktorý nepochybne je orgánom verejnej správy, v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti a osobitne v oblasti regulácie vzťahujúcej sa k poskytovateľom zdravotnej starostlivosti.
12. Žalobkyňa považovala za nesporné, že pozbavenie mlčanlivosti je rozhodovaním o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb, a to zdravotníckeho pracovníka, keďže žalovaný rozhodoval o jeho povinnosti zakotvenej v ust. § 80 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z., ale zároveň aj práve žalobkyne na zachovávanie mlčanlivosti o všetkých údajoch týkajúcich sa jej zdravotného stavu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti (§ 11 ods. 9 písm. f/ zákona č. 576/2004 Z. z.). Právo na ochranu súkromia, ku ktorým podľa žalobkyne nepochybne patrí aj právo, aby zdravotnícki pracovníci zachovávali mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, je základným ľudským právom zakotveným v čl. 16 ods. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne. Skutočnosť, že otázka mlčanlivosti o údajoch týkajúcich sa zdravotného stavu je otázkou súkromia, vyplýva, okrem iného, z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Z. proti Fínsku zo dňa 25.02.1997 (sťažnosť č. 22009/93) z bodu 95 ktorého vyplýva:
„V tejto súvislosti súd berie do úvahy, že ochrana osobných údajov, vrátane medicínskych údajov, má základný význam pre realizáciu práva každého na rešpektovanie súkromného a rodinného života tak, ako je zaručené čl. 8 dohovoru. Rešpektovanie dôvernosti zdravotníckych záznamov je základným princípom v právnych systémoch všetkých zmluvných strán Dohovoru. Je kľúčové nielen rešpektovať pocit súkromia pacienta, ale tiež zachovať jeho dôveru v zdravotníckych pracovníkov a v zdravotnícke služby vo všeobecnosti.......Vnútroštátne právo musí poskytovať primerané záruky na zabránenie akejkoľvek komunikácii, alebo sprístupneniu osobných údajov o zdravotnom stave, ktoré by mohli byť nekonzistentné so zárukami podľa čl. 8 Dohovoru...“.
13. Žalobkyňa konštatovala, že nie je možné priznať úspech obrane žalovaného, ktorý tvrdí, že nerozhodoval o právach žalobkyne. Naopak, žalovaný vydaním súhlasu rozhodol o obmedzení základného práva žalobkyne a preto nie je možné nepriznať žalobkyni právo na to, aby bola účastníčkou takéhoto konania. Žalobkyňa týmto podľa vlastných slov nespochybňuje právo žalovaného vydať prípadne rozhodnutie o pozbavení zdravotníckeho pracovníka povinnosti mlčanlivosti aj v situácii, kedy by ona, ako účastníčka konania, s takýmto rozhodnutím žalovaného nesúhlasila. Nie je však možné, spôsobom súladným so základnými právami sťažovateľa, zbaviť ju možnosti byť účastníkom konania o jej základnom ľudskom práve. Nakoniec skutočnosť, že žalobkyňa je účastníčkou predmetného administratívneho konania, podľa žalobkyne vyplýva priamo z ust. § 1 ods. 1, ods. 2 v spojení s ust. § 14 Správneho poriadku.
14. K vyjadreniu žalobkyne sa dňa 29.01.2020 vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že v zmysle uvedeného žalovaný, t.j. Košický samosprávny kraj, má postavenie orgánu, ktorý vydal povolenie na prevádzkovanie ambulancie konkrétnemu zdravotníckemu pracovníkovi a z tohto titulu je subjektom oprávneným zbaviť zdravotníckeho pracovníka povinnosti mlčanlivosti, keďže išlo o žiadosť orgánov činných v trestnom konaní. Zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v žiadnom svojom ustanovení neupravuje formu, akou orgán príslušný na vydanie povolenia môže zdravotníckeho pracovníka zbaviť povinnosti
mlčanlivosti. Z uvedeného mal žalovaný za to, že prípustná je akákoľvek forma zbavenia mlčanlivosti, avšak z dôvodu právnej istoty a vzhľadom na dôsledky je najvýhodnejšia forma písomná. Žalovaný písomnou formou, avšak nad rámec zákona vydal rozhodnutie zo dňa 20.11.2017 č. 6154/2017/ OSVaZ-34782, ktorým zbavil PhDr. U. K. - zdravotníckeho pracovníka povinnosti mlčanlivosti a uviedol aj účel a rozsah tohto oslobodenia. Uvedené rozhodnutie nebolo doručované žalobkyni, nakoľko nejde o rozhodnutie v zmysle Správneho poriadku a z toho vyplýva, že žalobkyňa nebola a nemohla byť účastníčkou konania.
15. Žalovaný mal za to, že ako oprávnený subjekt zbavil konkrétnu osobu - zdravotníckeho pracovníka povinnosti mlčanlivosti, nejde o výkon verejnej správy, ale o osobitný právny akt mimo realizácie verejnej správy. Zdôraznil, že v uvedenom prípade je dôležité vychádzať z účelu, ktorý zákonodarca sledoval uvedeným ustanovením. Ak by žalovaný pripustil, že o zbavení mlčanlivosti je potrebné rozhodovať, a to vydaním písomného rozhodnutia v súlade so Správnym poriadkom, ktorý pripúšťa aj možnosť odvolať sa voči uvedenému rozhodnutiu a uvedené rozhodnutie by sa doručovalo aj žalobkyni, ktorej by sme priznali postavenie účastníka konania a žalobkyňa by v súlade s uvedeným mala možnosť sa voči uvedenému rozhodnutiu odvolať a toto svoje právo by využila, tým by uvedené rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Dôsledkom vyššie uvedeného by bola právne neriešiteľná situácia, keď bez súhlasu „účastníka konania“, t.j. pacienta, by zdravotnícky pracovník nemohol byť zbavený mlčanlivosti a tým by sa míňal účel zákona, ktorý je vyjadrený v ustanovení § 80 ods. 4 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Žalovaný mal za to, že z účelu zákona vyplýva to, že orgán, ktorý vydal povolenie, môže zbaviť zdravotníckeho pracovníka mlčanlivosti aj bez prejavu vôle pacienta alebo aj proti vôli pacienta, avšak musí určiť v akom rozsahu, voči akým osobám a na aký čas a účel. Je dôležité poznamenať, že samotné zbavenie mlčanlivosti ešte neznamená to, že lekár (prípadne iný zdravotnícky pracovník) môže aktívne podľa svojej ľubovôle šíriť informácie o pacientovi. Zdravotnícky pracovník môže sprístupniť informácie o pacientovi len v prípade, ak bol zbavený mlčanlivosti, v súlade s účelom tohto zbavenia mlčanlivosti, avšak je podstatné zdôrazniť, že sprístupniť neznamená zverejniť. Mal za to, že je chybou zákonodarcu, keď v samotnom zákone o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti opomenul explicitne vyjadriť osobitný postup orgánov k postupu zbavenia mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka.
16. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 155/2017 z 31.08.2017, podľa ktorého: „Orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.
17. Žalovaný trval na svojej právnej argumentácii, že aj napriek tomu, že zdravotníckeho pracovníka zbavil povinnosti mlčanlivosti právnym aktom, ktorý má formálne náležitosti rozhodnutia v súlade s ustanovením § 47 Správneho poriadku, nejde a ani nie je možné považovať ho za rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu, že žalovaný nerozhodoval v správnom konaní, nešlo o správne konanie, tak žalobkyňa nebola a ani nemohla byť účastníčkou takéhoto konania a preto jej nebolo uvedené rozhodnutie doručované a nemôže mať ani postavenie opomenutej účastníčky konania. Na podporu svojho tvrdenia žalovaný poukázal aj na Späťvzatie upozornenia prokurátora, v ktorom samotný prokurátor uvádza, že: „Vydanie formálnych rozhodnutí totiž nemá oporu v zákone. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 578/2004 Z. z., ani zákona č. 576/2004 Z. z. nevyplýva, že KSK má o zbavení povinnosti mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka vydať rozhodnutie, resp. konať v správnom konaní. Takýto postup KSK je nad rámec zákona.“ Prokurátor uviedol aj: „K popísaným právnym záverom možno dospieť aj logickým výkladom dotknutej právnej normy, a síce, ak môže konkrétnu osobu zbaviť povinnosti mlčanlivosti osoba, ktorej sa údaje (skutočnosti) týkajú, a táto nie je orgánom verejnej správy a nevydáva žiadne rozhodnutie v administratívnom konaní, možno vysloviť záver, že aj v prípade, ak zbavuje konkrétnu osobu povinnosti mlčanlivosti orgán verejnej správy, nejde o výkon verejnej správy, ale o osobitný právny akt mimo realizácie verejnej správy, ktorý nemá charakter rozhodnutia o právach alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb. V praxi ide o písomnosť, ktorá musí obsahovať označenie osoby, ktorej sa oslobodenie týka, účel i rozsah tohto oslobodenia.“ Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhol, aby správny súd rozsudkom žalobu zamietol a žalobkyni náhradu trov nepriznal.
18. Krajský súd v Košiciach, ako správny súd, konajúc podľa SSP preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v právnych medziach žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP) a v právnej konfrontácii žalobných bodov s obsahom argumentácie žalovaného orgánu verejnej správy a obsahu jeho administratívneho spisu dospel k záveru, že je v zmysle § 179 ods. 1 SSP potrebné žalovanému uložiť povinnosť, aby v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia doručil žalobkyni prostredníctvom jej zákonného zástupcu rozhodnutie žalovaného č. 6154/2017/OSVaZ-34782 zo dňa 20.11.2017.
19. Podľa § 179 ods. 1 SSP ak správnu žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom administratívneho konania malo konať (ďalej len "opomenutý účastník"), správny súd overí správnosť tohto tvrdenia a skutočnosť, či od vydania napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia neuplynuli viac ako tri roky, a ak sú tieto podmienky splnené, uznesením rozhodne, že orgán verejnej správy je povinný doručiť opomenutému účastníkovi vo veci vydané rozhodnutie alebo opatrenie.
20. Podľa § 179 ods. 2 SSP ak orgán verejnej správy bezdôvodne nedoručí rozhodnutie alebo opatrenie opomenutému účastníkovi, správny súd mu i bez návrhu môže uznesením uložiť pokutu.
21. Podľa § 179 ods. 3 SSP doručením uznesenia správneho súdu podľa odseku 1 orgánu verejnej správy sa zo zákona odkladajú účinky napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, a to až do právoplatnosti rozhodnutia o riadnom opravnom prostriedku, ak osobitný predpis upravujúci konanie pred orgánom verejnej správy jeho podanie proti napadnutému rozhodnutiu alebo opatreniu pripúšťa. V takom prípade je opomenutý účastník oprávnený na podanie riadneho opravného prostriedku v lehote a za podmienok ustanovených osobitným predpisom a orgán verejnej správy je povinný o tomto riadnom opravnom prostriedku konať a rozhodnúť.
22. Podľa § 179 ods. 4 SSP po právoplatnosti uznesenia podľa odseku 1 správny súd konanie zastaví. Správny súd zastaví konanie vždy aj vtedy, ak od vydania napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia do podania žaloby opomenutým účastníkom uplynuli viac ako tri roky.
23. Podľa § 179 ods. 5 SSP opomenutý účastník môže opätovne podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy podľa odseku 1, len ak proti tomu nie je prípustný riadny opravný prostriedok, a v lehote počítanej od vykonania správnym súdom nariadeného doručenia.
24. Podľa § 179 ods. 6 SSP ak proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy podľa odseku 1 je prípustný riadny opravný prostriedok, môže opomenutý účastník podať novú správnu žalobu proti rozhodnutiu o tomto opravnom prostriedku.
25. Podľa § 179 ods. 7 SSP ak sa správny súd nestotožní s tvrdením opomenutého účastníka, vo veci ďalej koná.
26. Podľa § 80 ods. 3 ZoPZS zdravotnícky pracovník je povinný zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojho povolania.
27. Podľa § 80 ods. 4 ZoPZS povinnosti mlčanlivosti môže zdravotníckeho pracovníka zbaviť iba osoba, ktorej sa skutočnosti týkajú, alebo orgán príslušný na vydanie povolenia, a to na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov; ak nemožno určiť orgán príslušný na vydanie povolenia, povinnosti mlčanlivosti o skutočnostiach, o ktorých sa zdravotnícky pracovník dozvedel v súvislosti s výkonom zdravotníckeho povolania, môže zdravotníckeho pracovníka na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov zbaviť ministerstvo zdravotníctva.
28. Podľa § 92 ods. 1 ZoPZS na konanie a rozhodovanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
29. Podľa § 11 ods. 9 písm. f) zákona o zdravotnej starostlivosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti má každý právo za podmienok ustanovených týmto zákonom na zachovanie mlčanlivosti o všetkých údajoch týkajúcich sa jeho zdravotného stavu, o skutočnostiach súvisiacich s jeho zdravotným stavom,
ak v prípadoch ustanovených osobitným predpisom (ktorým je § 80 ods. 3 ZoPZS) nie je zdravotnícky pracovník zbavený tejto mlčanlivosti.
30. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.
31. Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku účastníka konania ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu a ak je to potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanoví opatrovníka.
32. Súd posúdil podanú správnu žalobu zo dňa 12.09.2019 ako správnu žalobu opomenutého účastníka v zmysle § 179 v spojení s § 177 a nasl. SSP.
33. Správna žaloba opomenutého účastníka predstavuje osobitný typ všeobecnej správnej žaloby, ktorej procesná úprava je v podstate plne vymedzená v § 179. Z povahy veci vyplýva, že aktívnu žalobnú legitimáciu na podanie tejto žaloby má len fyzická alebo právnická osoba tvrdiaca, že jej nebolo doručené rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, pretože len takejto osobe môže svedčať postavenie účastníka administratívneho konania. Skutočnosť, že ide o správnu žalobu opomenutého účastníka konania, musí vyplývať už z jej označenia. V zmysle § 182 ods. 1 písm. a) totiž náležitosťou správnej žaloby musí byť uvedenie, že sa žalobca považuje za opomenutého účastníka. Toto vyjadrenie súčasne nahrádza deň oznámenia rozhodnutia alebo opatrenia, ktorý je náležitosťou všeobecnej správnej žaloby fyzickej alebo právnickej osoby. To znamená, že správny súd by mal bez ďalšieho už zo samotnej žaloby zistiť, že ide o správnu žalobu opomenutého účastníka. Takéto zistenie je totiž rozhodujúce pre ďalší postup v správnom súdnom konaní. Konanie o správnej žalobe opomenutého účastníka je totiž čiastočne odlišné od „bežného“ konania o všeobecnej správnej žalobe (Správny súdny poriadok - Komentár, Autorský kolektív pod vedením JUDr. Jany Baricovej, C.A.Beck, 2018, str. 886).
34. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalovaný dňa 20.11.2017 rozhodnutím č. 6154/2017/OSVaZ-34782 zo dňa 20.11.2017 vyhovel žiadosti Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, odboru kriminálnej polície Rampová č. 7, Košice, o zbavenie mlčanlivosti zdravotníckej pracovníčky PhDr. U. K. a zbavil túto osobu povinnosti mlčanlivosti. Predmetné rozhodnutie žalovaného obsahuje náležité odôvodnenie s odkazom na citované ustanovenie § 80 ods. 3 ZoPZS, ale taktiež aj poučenie s odkazom na § 53 a 54 Správneho poriadku o opravnom prostriedku, ktorý možno podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia (oznámenia) prostredníctvom žalovaného na Ministerstvo zdravotníctva SR. Zároveň bola žalobkyňa poučená aj o možnosti preskúmateľnosti rozhodnutia súdom.
35. Správny súd má za to, že za takejto situácie vydal žalovaný rozhodnutie, ktoré napĺňa v celom rozsahu formálne aj materiálne náležitosti administratívneho rozhodnutia vydaného podľa Správneho poriadku v rámci administratívneho konania. Samotný žalovaný navyše výslovne odkázal v poučení tohto rozhodnutia na § 53 a § 54 Správneho poriadku.
36. Správny súd zároveň nemal pochybnosť o tom, že žalovaný predmetné rozhodnutie vydal v postavení správneho orgánu, ktorý rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy tak, ako to vyplýva z § 1 ods. 2 Správneho poriadku. Ustanovenie § 80 ZoPZS pojednáva o povinnostiach zdravotníckeho pracovníka, pričom v ustanovení § 80 ods. 4 tohto zákona upravuje inštitút zbavenia zdravotníckeho pracovníka povinnosti mlčanlivosti. Zbavenie zdravotníckeho pracovníka povinnosti mlčanlivosti, a to rozhodnutím štátneho orgánu, ktorý je príslušný na vydanie povolenia pre výkon činnosti pre tohto pracovníka, ktorý je zároveň priamo zo zákona zmocnený touto kompetenciou, je podľa názoru správneho súdu rozhodnutím správneho orgánu o povinnosti fyzickej alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy.
37. Správny súd nepopiera skutočnosť, že ZoPZS, ako aj iné právne predpisy dostatočne neprecizujú spôsob a predovšetkým formu zbavenia mlčanlivosti zdravotníckych, prípadne iných pracovníkov a teda v praxi môže nastať situácia, že o tejto veci povinný subjekt rozhodne aj iným spôsobom ako rozhodnutím. Avšak uvedené nie je právne relevantné pre posúdenie predmetnej právnej veci
žalovaného, nakoľko žalovaným bolo vydané rozhodnutie, pričom samotný žalovaný v rozhodnutí vychádzal z tej skutočnosti, že ide o rozhodnutie vydané v rámci správneho konania podľa Správneho poriadku. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné, aby žalovaný dodržal aj ostatné procesné pravidlá vyplývajúce zo všeobecného procesného predpisu aplikovateľného v predmetnej veci, ktorým je v Správny poriadok.
38. V ustanovení § 14 ods. 1 Správneho poriadku je pomerne obšírne definovaný účastník správneho konania, ktorým je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Z citovaného ustanovenia mal správny súd za preukázané, že žalobkyňa je tým subjektom, ktorého práva alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím správneho orgánu priamo dotknuté, a teda mal byť účastníkom administratívneho konania o žiadosti Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, odboru kriminálnej polície Rampová č. 7, Košice, o zbavenie mlčanlivosti zdravotníckej pracovníčky PhDr. U. K..
39. Správny súd zároveň skúmal v zmysle ustanovenia § 179 ods. 1 SSP či od vydania napadnutého rozhodnutia neuplynuli viac ako tri roky. Rozhodnutie žalovaného bolo vydané dňa 20.11.2017 a teda v predmetnej veci nedošlo k uplynutiu 3 ročnej prekluzívnej lehoty.
40. Správny súd dospel k záveru, že žalobkyňa mala byť účastníčkou administratívneho konania o zbavenie mlčanlivosti zdravotníckej pracovníčky PhDr. U. K., avšak s ňou, ako s účastníčkou, konané nebolo, preto v zmysle ustanovenia § 179 ods. 1 SSP rozhodol tak, že uložil žalovanému, aby v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia doručil žalobkyni prostredníctvom jej zákonného zástupcu rozhodnutie žalovaného č. 6154/2017/OSVaZ-34782 zo dňa 20.11.2017.
41. Po právoplatnosti tohto uznesenia správny súd konanie zastaví (§ 179 ods. 4 SSP).
42. Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí uviesť ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.