Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7S-183-2018.pdf
PDF · 202.35 KB
Case nature
Area
Subarea
7S/183/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD. v právnej veci žalobcu: ALEX RV, s.r.o. v likvidácii, so sídlom v Bratislave, Karpatské námestie 10A, IČO: 36 572 489, zastúpeného JUDr. Miroslavom Katunským, advokátom so sídlom kancelárie v Košiciach, Floriánska 16 proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102133716/2018 zo dňa 29.10.2018 takto
rozhodol:
I. Žalobu zamieta.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalované Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 102133716/2018 zo dňa 29.10.2018 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 101245094/2018 zo dňa 28.06.2018 (v ďalšom texte aj: „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa,“ resp. „prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu“), ktorým podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku bol daňovému subjektu ALEX RV s.r.o., Karpatské námestie 10A, Bratislava, IČO: 36572489 vyrubený rozdiel v sume 14.749,22 EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2015.
2. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že správca dane - Daňový úrad Košice vykonal u daňového subjektu, t.j. žalobcu v tomto konaní daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (v ďalšom texte aj: „DPH“) za zdaňovacie obdobia január až november 2015, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 101835682/2017 zo dňa 25.08.2017, a to za zdaňovacie obdobie január, február, apríl, máj, júl, november 2015 a protokol č. 101835680/2017 zo dňa 25.08.2017 za zdaňovacie obdobia marec, júl, august, september a október 2015. Protokoly spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokoloch boli doručené daňovému subjektu dňa 31.08.2017 a tento sa vyjadril v zákonnej lehote dňa 21.09.2017. Vo veci prerokovania pripomienok k predmetnému protokolu boli s daňovým subjektom spísané zápisnice o ústnom pojednávaní z 29.01.2018, z 22.02.2018, z 27.03.2018 a zo dňa 14.06.2018. Následne správca dane dňa 28.06.2018 vydal rozhodnutie č. 101245094/2018, ktorým vyrubil rozdiel na DPH v sume 14.749,22 EUR za zdaňovacie obdobie júl 2015.
3. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia boli závery správcu dane o porušení ustanovenia § 49 v nadväznosti na § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj : „ zákon č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov,“ resp. „zákon o DPH“). Správca dane neuznal právo na odpočítanie dane v celkovej sume 14.749,22 eur z faktúr vystavených spoločnosťou: GRPK TRADE s.r.o., Čučmianska dlhá 2, Rožňava, IČO : 44999020
- int. č. 156700266, dátum dodania 31.07.2015, základ dane 15.942,46 eur, DPH : 3.188,49 eur, predmet faktúry : sprostredkovanie obchodu,
- int. č. 156700267, dátum dodania 31.07.2015, základ dane 17.934,33 eur, DPH : 3.586,87 eur, predmet faktúry : sprostredkovanie obchodu,
- int. č. 156700268, dátum dodania 31.07.2015, základ dane 18.247,54 eur, DPH : 3.649,51 eur, predmet faktúry : sprostredkovanie obchodu a
- int. č. 156700269, dátum dodania 31.07.2015, základ dane 21.621,75 eur, DPH: 4.324,35 eur, predmet faktúry : sprostredkovanie obchodu.
4. Správca dane v rozhodnutí argumentoval nasledovne : „Správca dane pri preverovaní zdaniteľných obchodov so spoločnosťou GRPK TRADE s.r.o. zistil, že na adrese sídla - Čučmianska dlhá 2, Rožňava sa spoločnosť nenachádzala, nemala žiadne označenie spoločnosti, nemala zriadenú poštovú schránku, nemala vytvorené priestory na podnikanie (Úradný záznam z miestneho zisťovania č. 103576714/2016 zo dňa 22.07.2016). Správca dane zistil, že adresa dodávateľskej spoločnosti GRPK TRADE s.r.o., Čučmianska dlhá 2, Rožňava uvedená v obchodnom registri ako sídlo spoločnosti nezodpovedala sídlu ekonomickej činnosti, nakoľko pojem sídlo ekonomickej činnosti sa vzťahuje na miesto, kde sa prijímajú zásadné rozhodnutia súvisiace so všeobecným vedením tejto spoločnosti a vykonávajú sa činnosti centrálnej správy spoločnosti. V prípade preukázania, že takáto adresa nezodpovedá sídlu ekonomickej činnosti, je správca dane oprávnený považovať podnik za fiktívny. Podľa čl. 9 ods. 1 Smernice o systéme DPH je zdaniteľnou osobu každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť, ak túto činnosť nemá kde vykonávať, nie je zdaniteľnou osobou (na adrese Čučmianska dlhá 2, Rožňava sa spoločnosť nenachádzala, t.j. nemala žiadne označenie spoločnosti, nemala zriadenú poštovú schránku, nemala vytvorené priestory na podnikanie), Z rozsudku Európskeho súdneho dvora zo dňa 28.06,2007, C-73/06, Pflanzer je zrejmé, že: „Ak vyplynie zo zisťovaní, že adresa uvedená v osvedčení o dani pre zdaniteľnú osobu ( charakteristika podnikateľa v práve DPH) nezodpovedá sídlu ekonomickej činnosti, je daňová správa oprávnená považovať podnik za fiktívny a vyvodiť z toho náležité dôsledky.“ Následne správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len ,,MVI“) č. 1371797/2016 zo dňa 26.07.2016 za účelom vypočutia konateľa spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. - Z. J., V. K. T.W. X, XXXX P., K. (konateľ od 27.04.2015 do 11.10.2016) vo veci dodania služby - sprostredkovanie obchodu pre daňový subjekt ALEX RV s.r.o. Z. J. potvrdil, že bol od 27.04.2015 konateľom spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. Za podpísanie dokladov o prevzatí spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. dostal finančnú odmenu od neznámeho muža. Žiadne splnomocnenie k akýmkoľvek úkonom inej osobe nebolo p. J. udelené, p. J. nepozná predchádzajúceho konateľa spoločnosti. Žiadne doklady za spoločnosť mu neboli odovzdané. K predmetu hlavnej činnosti a k obchodným aktivitám spoločnosti sa p. J. nevedel vyjadriť, nevedel uviesť, kde má spoločnosť zriadené sídlo, koľko mala zamestnancov v preverovanom zdaňovacom období, kto viedol účtovníctvo, kto podával daňové priznania k DPH. O daňovom subjekte ALEX RV s.r.o. nevie nič (čiastočná odpoveď č. 1572855/2016 zo dňa 29.09.2016 a konečná odpoveď č. 1779651/2016 zo dňa 13.12.2016 na žiadosť o MV1). Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia správca dane poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu 5 Sžf/97/2009 zo dňa 27.01,2010, z ktorého vyplýva: „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí, Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené.“ Daňový subjekt podal dňa 21.09.2017 vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole č. 101835680/2017 zo dňa 25.08,2017. Prílohou vyjadrenia bolo plnomocenstvo zo dňa 03.06.2015, ktorým spoločnosť GRPK TRADE s.r.o. splnomocňuje S. J., bytom S.. O.. J. XXXX/XX. W., aby Z. J. ako konateľa spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. v celom rozsahu práv a povinností konateľa zastupoval a konal v mene spoločnosti všetky právne úkony, včítane nakladania s peňažnými prostriedkami a majetkom spoločnosti, podpisovania písomností zakladajúcich práva a povinnosti spoločnosti a konania za spoločnosť v
súvislosti s dokončením tých obchodných prípadov a vzťahov, do ktorých spoločnosť vstúpila v čase, keď funkciu konateľa spoločnosti vykonával splnomocnenec. Predložené plnomocenstvo zo dňa 03.06.2015, ktorým spoločnosť GRPK TRADE s.r.o. splnomocňuje S. J., nie je zaevidované v registri Daňového úradu Košice ako splnomocneného zástupcu spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. V rámci daňovej kontroly bola správcovi dane predložená Zmluva o sprostredkovaní, propagačné služby zo dňa 30.06.2015 a Dodatok č. 1 k zmluve o sprostredkovaní, propagačné služby zo dňa 01.08.2015. Správca dane poukázal na skutočnosť, že na uvedenej zmluve a na dodatku k tejto zmluve figuruje však meno a podpis Z. J. ako konateľa spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. V rámci zaslanej žiadosti o MVI č. 1371797/2016 do Maďarska, na základe ktorej bol vypočutý Z. J. ako svedok, bolo zistené, že p. J. nevie nič o obchodovaní spoločnosti GRPK TRADE s.r.o., neudelil žiadne splnomocnenie k akýmkoľvek úkonom inej osobe. Za podpísanie dokladov o prevzatí spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. dostal finančnú odmenu od neznámeho muža. Z vyššie uvedeného vyplýva, že za spoločnosť GRPK TRADE s.r.o. vystupovala a konala neoprávnená osoba, nakoľko v preverovanom zdaňovacom období bol jedinou oprávnenou osobou vystupovať a konať v mene spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. Z. J., V. K. T. X, XXXX P., K.. Správca dane dňa 29.01.2018 oboznámil S. H., konateľa daňového subjektu ALEX RV s.r.o. so zisteniami získanými v rámci vyrubovacieho konania a spísal Zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 100242867/2018. Daňový subjekt podal dňa 02.02.2018 vyjadrenie k zápisnici o ústnom pojednávaní č. 100242867/2018 zo dňa 29.01.2018, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami správcu dane, že predmetné služby neboli v uvedenom období reálne dodané dodávateľskou spoločnosťou, tak ako to uvádzajú preverované faktúry, ktoré sú v účtovníctve správne zaúčtované a priznané tak, aby vzniklo právo na odpočítanie dane. Ďalej uviedol, že plnomocenstvo udelené k zastupovaniu v obchodných veciach nie je možné zamieňať so splnomocnením pre zastupovanie a komunikáciu s finančnou správou, resp. daňovým úradom. Všetky predložené plnomocenstvá sú platné a obchodný zákonník ani nevyžaduje pre plnomocenstvo písomnú formu, takže plnomocenstvo je možné platne udeliť aj ústne. Správca dane plnomocenstvo zo dňa 03.06.2015, ktoré predložil daňový subjekt ALEX RV s.r.o. k vyjadreniu správca dane spochybnil, pretože konateľ spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. Z. J. uviedol, že žiadne splnomocnenie k akýmkoľvek úkonom inej osobe neudelil, rovnako nepozná ani predchádzajúceho konateľa spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. Predmetné splnomocnenie mal za spoločnosť GRPK TRADE s.r.o. predložiť, respektíve ústne udeliť do zápisnice na daňovom úrade, konateľ spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. Z. J. alebo splnomocnenec spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. S. J.. Predchádzajúcim konateľom spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. bol S. J., ktorému konateľstvo zaniklo dňa 27.04.2015 a nastupujúcim konateľom sa stal Z. J., teda ak Z. J. tvrdil, že nepozná predchádzajúceho konateľa spoločnosti, je veľká pravdepodobnosť, že nemohol udeliť plnomocenstvo S. J.. Správca dane spísal dňa 22.02.2018 s daňovým subjektom zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 100431282/2018. Daňový subjekt navrhol správcovi dane preveriť dodanie tovarov a služieb na základe podaných kontrolných výkazov spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. Správca dane na základe návrhu daňového subjektu požiadal o údaje z kontrolných výkazov spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. za príslušné zdaňovacie obdobie. Na základe poskytnutých údajov bolo zistené, že uvedená spoločnosť má v kontrolnom výkaze v príslušnom zdaňovacom období zahrnuté dodania služieb pre daňový subjekt ALEX RV s.r.o. Správca dane šetrením zistil, že kontrolný výkaz DPH, ako aj ďalšie podania v príslušnom zdaňovacom období podala za spoločnosť GRPK TRADE s.r.o, neoprávnená osoba (EKR_2103248 - S. J.). Správca dane s uvedenými zisteniami oboznámil daňový subjekt a spísal Zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 100627381/2018 zo dňa 27.03.2018. Daňový subjekt navrhol správcovi dane predvolať osobu, ktorá bola konateľom spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. za preverované zdaňovacie obdobie. Správca dane na základe zistení z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania za preverované zdaňovacie obdobie návrhu daňového subjektu ALEX RV s.r.o. nevyhovel, keďže konateľ spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. už bol vypočutý v rámci zaslanej žiadosti o MVI. Správca dane spísal dňa 14.06.2018 s daňovým subjektom poslednú zápisnicu o ústnom pojednávaní č, 1.01163848/2018, oboznámil daňový subjekt so. zistenými skutočnosťami a závermi vo veci. Na základe šetrení v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania správca dane dospel k záveru, že dodanie služieb daňovým subjektom GRPK TRADE s.r.o. sa pre daňový subjekt ALEX RV s.r.o,. nepotvrdilo, pretože nebolo preukázané, že služby boli reálne dodané zdaniteľnou osobou - spoločnosťou GRPK TRADE s.r.o., t.j. nepotvrdila sa pravdivosť údajov uvedených na faktúrach.
Samotné vyjadrenie a prehlásenie o tom, že sa nejaký zdaniteľný obchod uskutočnil, ešte nie je dostatočným dôkazom o reálnom dodaní tovaru alebo služby bez toho, aby daňový subjekt svoje tvrdenie podložil relevantnými dokladmi a dôkazmi. Zároveň samotná faktúra nie je bez ďalšieho preukázania dôkazom toho, že určité zdaniteľné obchody boli uskutočnené, je len tvrdením o takýchto udalostiach. Predloženie faktúry je len splnenie formálnej stránky na uplatnenie odpočítania dane, táto faktúra však musí byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybnosti preukazuje platiteľ. Ak si daňový subjekt uplatní právo na odpočítanie dane, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak, ako ho deklaroval v daňovom priznaní alebo na predloženom doklade, a to aj osobou uvedenou na tomto doklade. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ vo faktúre musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar alebo službu odberateľovi. Hodnotenia správcu dane vychádzajú z faktov, ktoré získal z rôznych zdrojov, čo svedčí o objektivite vykonaného dokazovania a z neho vyplývajúcich logických záverov. Správca dane v rámci daňovej kontroly vykonal šetrenia zamerané na zistenie skutkového stavu, pričom sa snažil nevychádzať len z faktúr predložených platiteľom, ale k tomuto účelu vykonal aj zistenia, či predložené faktúry odrážajú skutočnosť. Správca dane skúmal uskutočnenie zdaniteľného obchodu nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Existencia faktúr a skutočnosť, že doklady vystavil dodávateľ, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty, nie je dostatočným dôkazom na preukázanie, že sa uskutočnilo dodanie tovaru alebo služby, Daňový subjekt je povinný preukázať a správca dane je oprávnený preveriť, kým a ako sa zdaniteľný obchod uskutočnil. Zo strany spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. nebolo dokázané, že k dodaniu služieb reálne došlo (jediný konateľ spoločnosti Z. J. sa k predmetu hlavnej činnosti, ako aj k obchodným aktivitám spoločnosti nevedel vyjadriť, nevedel uviesť sídlo spoločnosti, nevedel koľko mala spoločnosť zamestnancov, kto viedol účtovníctvo, nedisponoval a nedisponuje žiadnymi dokladmi za spoločnosť) preto právo na odpočítané dane z predmetných faktúr od dodávateľa GRPK TRADE s.r.o. nemôže byť uznané. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie dane použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že údaje v ňom uvedené odrážajú skutočnosť. Napriek tomu, že daňový subjekt ALEX RV s.r.o. viedol účtovníctvo a predložil k daňovej kontrole faktúry za dodanie služieb, z ktorých si uplatnil odpočítané dane, správca dane kontrolou zistil a preukázal, že zo strany dodávateľa GRPK TRADE s.r.o. nedošlo k dodaniu služieb, teda k vzniku daňovej povinnosti v zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z, z. v znení neskorších predpisov a tým ani k právu odpočítať daň z týchto služieb, Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené a nepostačujú iba predložené faktúry.“ 5. Žalobca v podanom odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa argumentoval nasledovne: „.........že sa nestotožňuje so záverom správcu dane o neuznaní odpočítania dane z preverovaných faktúr z dôvodu, že fakturované služby neboli reálne dodané deklarovaným dodávateľom GRPK TRADE s.r.o., nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynul pravý opak. Existencia reálnosti zdaniteľných obchodov medzi daňovým subjektom a spoločnosťou GRPK TRADE s .r. o. bola preukázaná faktúrami, zmluvou o sprostredkovaní, listinou propagačné služby zo dňa 01.08.2015, výpoveďou konateľa zdaniteľného subjektu. Reálnosť zdaniteľného obchodu preukazuje aj priložená fotodokumentácia a vyhlásenia odberateľov daňového subjektu, ktoré tvoria prílohu odvolania (Vyhlásenie I. T., Lesy Smolník, s.r.o., Reštaurácia K2, N.. K. N., Klub vodného lyžovania Trixen; Reklamný leták BA, NR, TN, TT júl 2015; fotografie - mikina oranžová, tričko tmavé). Z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane vyplýva, že tento svoj vyššie uvedený záver, opiera výlučne o tvrdenia p. J., pričom všetky ostatné listinné dôkazy ignoruje a označuje ich za nepravdepodobné. Správca dane odmietol vykonať výsluch svedka p. S. J., bytom S.. O.. J., ktorý bol v rozhodnom období oprávnený na základe generálnej plnej moci zo dňa 03.06.2015 konať za spoločnosť GRPK TRADE s.r.o., a to napriek tomu, že správca dane bol o tejto skutočnosti upovedomený a uvedená plná moc mu bolo doručená p. J.. Svoje rozhodnutie správca dane zdôvodnil tým. že p. J. tvrdil, že nepozná predchádzajúceho konateľa spoločnosti GRPK TRADE s.r.o., a preto je veľká pravdepodobnosť, že nemohol udeliť plnomocenstvo p. J.. Daňový subjekt uvádza, že plnomocenstvo predložené p. J. správcovi dane je nielenže p. J. podpísané, aleje aj úradne overené, preto vyššie uvedená argumentácia správcu dane, prečo nevykonal výsluch svedka, s ktorým daňový subjekt pri dohadovaní zdaniteľných obchodov za spoločnosť GRPK TRADE s.r.o. jednal, a ktorý je schopný potvrdiť reálnosť zdaniteľných plnení, neobstojí.
Daňový subjekt pre úplnosť uvádza, že pokiaľ ide o daňové, účtovné a obchodné doklady iných obchodných spoločností (nástupníckych spoločností jeho dodávateľov), t.j. nie daňového subjektu, daňový subjekt nemá prístup k účtovníctvu iných obchodných spoločností a teda nevie nijako ovplyvniť vedenie ich účtovníctva, z čoho potom následne vyplýva, že daňový subjekt nemôže niesť ani žiadnu zodpovednosť a ani sankcie za to, že iná spoločnosť si nesplnila svoje povinnosti a neodviedla daň. Daňový subjekt ďalej cituje ust. § 24 ods. 2, ods. 4 Daňového poriadku a poukazuje na základné zásady daňového konania uvedené v Daňovom poriadku v § 3 ods. 1 (zásada zákonnosti) a ods. 3 (zásada voľného hodnotenia dôkazov). Aby daňové orgány mohli uvedené zásady realizovať, sú vybavené rozsiahlymi právomocami. Preto ani povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení (rozsudok NS SR, sp. zn. 4Sžf/7/2011 zo dňa 31.05.2011). Skutkový stav veci správca dane musí zistiť presne, pravdivo a čo najúplnejšie, aby bolo možné hovoriť o spravodlivom procese a právna veta, že pritom správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov, dáva správcovi dane zákonné právo, ale i povinnosť, podľa okolností prípadu a výsledkov dosiaľ vykonaného dokazovania voliť v rámci výkonu daňovej kontroly ďalšie možnosti uplatnenia dôkazných prostriedkov, až pokým sa nevylúči pochybnosť vo vzťahu k preukázanosti jednotlivých účtovných položiek rozhodných pre správne určenie dane. Daňový subjekt uvádza, že poskytoval správcovi dane plnú súčinnosť a predkladal dôkazy k svojim tvrdeniam. Daňový subjekt uvádza, že je povinnosťou správcu dane viesť dokazovanie a dbať, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku). Toto ustanovenie určitou mierou koriguje dôkaznú povinnosť samotného platiteľa dane. Správca dane takto nemôže prenechať na daňovom subjekte absolútne dôkazné bremeno. Daňový subjekt v tejto súvislosti poukazuje taktiež na ustálenú judikatúru, ktorá uvádza, že „v prípade, ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Sžf 1/2011). Z vyššie uvedeného vyplýva, že predložením všetkých, daňovému subjektu dostupných, podkladov o reálnosti zdaniteľného obchodu daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno a dôkazné bremeno na preukázanie opaku prešlo na správcu dane, pričom daňový subjekt zvýrazňuje tú skutočnosť, že správca dane opak, t.j. že daňový subjekt nepreukázal splnenie podmienok na odpočítanie dane, nepreukázal. Daňový subjekt má za to, že správca dane neoznačil jediný dôkaz, resp. neuviedol jedinú relevantnú skutočnosť, ktorou by vyvrátil, resp. preukázal opak daňovým subjektom tvrdenej a dôkazmi podloženej skutočnosti, že sa uskutočnili zdaniteľné obchody medzi daňovým subjektom a spoločnosťou GRPK TRADE s.r.o. Dôkazné bremeno nezaťažuje daňový subjekt bezhranične, pretože po adekvátnom splnení dôkaznej povinnosti platiteľom dane prechádza dôkazné bremeno na správcu dane. Akceptovanie vyššie uvedeného postupu správcu dane by pre daňový subjekt znamenalo, že na ňom dôkazné bremeno leží absolútne, pričom v praxi by teda správcovi dane postačovalo sa len opakovane odvolávať na neunesenie dôkazného bremena o reálnosti zdaniteľného obchodu daňovým subjektom, a tým by daňový subjekt nemohol objektívne splniť neprimerané požiadavky správcu dane na splnenie svojej dôkaznej povinnosti. Je preto chybný záver správcu dane o tom, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že jeho dodávateľom bola spoločnosť GRPK TRADE s.r.o, V zmysle vyššie uvedeného je podľa daňového subjektu zrejmé, že uniesol svoje dôkazné bremeno, keď správcovi dane predložil všetky jemu dostupné informácie, listiny a doklady na preukázanie svojich tvrdení a za predkladanie dôkazov tretím subjektom nástupníckymi obchodnými spoločnosťami a plnenie si ich daňových povinností nemôže predsa niesť zodpovednosť a právne následky. Záver správcu dane o neunesení dôkazného bremena považuje preto daňový subjekt za úplne nepatričný a nesprávny. Je evidentné, že daňový subjekt preukázal realizovanie správcom dane kontrolovaných zdaniteľných obchodov, dostatočným spôsobom preukázal a identifikoval svojho dodávateľa, ktorý uvedený zdaniteľný obchod nepopiera. Navyše v tejto súvislosti je zrejmé, že správca dane viedol dokazovanie jednostranne a nevykonal všetky daňovým subjektom navrhované dôkazy, napr. výsluch svedka p. J..
Zásada voľného hodnotenia dôkazov je jednou zo zásad daňového konania, ktorá však musí byť správcom dane využívaná až po zabezpečení dostatku dôkazov a po čo najúplnejšie zistenom skutkovom stave. Zároveň je nutné získavanie dôkazov, ako aj ich hodnotenie správcom dane vykonávať v súlade s právnymi predpismi, nie svojvoľne. Na základe vyššie uvedených dôvodov navrhuje daňový subjekt odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.“ 6. Žalovaný v rámci odvolacieho konania proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa z predloženého spisového materiálu zistil, že : „.....správca dane objasnenie všetkých otázok, okolností či vyvrátenie pochybností nepodsunul iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu ALEX RV s.r.o., ale využil prostriedky, ktorými objasňoval okolnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Správca dane v danom prípade skúmal uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym a postupoval pri tom v súlade s § 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane. Vzhľadom na to, že správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti daňovým subjektom predložených dokladov, nevychádzal len z faktúr a dokladov predložených daňovým subjektom, ale k tomuto účelu vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, že daňový subjekt ALEX RV s.r.o. prijal fakturované dodania od spoločnosti uvedenej na faktúrach - GRPK TRADE s.r.o. a či údaje uvedené na faktúrach odrážajú skutočnosti tak, ako nastali. Konanie správcu dane, ktorým zabezpečoval dôkazné prostriedky, je plne v súlade s procesno-právnou normou a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkazy v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Správca dane všetky zabezpečené dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, hlavne z hľadiska ich pravdivosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Finančné riaditeľstvo SR z vyššie uvedených skutočností, z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, z protokolu o daňovej kontrole a z predloženého spisového materiálu zistilo, že správca dane pri preverovaní sporných dodaní fakturovaných dodávateľskou spoločnosťou odvolávajúcemu sa vychádzal z vlastných šetrení, z odpovede na medzinárodnú výmenu informácií a zhodnotením všetkých dôkazov dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním boli zistené také skutočnosti, ktoré nepreukázali opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane z preverovaných faktúr. Správca dane vykonal dokazovanie a získal počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dostatočné množstvo dôkazov, na základe ktorých dospel k správnemu záveru, že odvolávajúci sa odpočítal daň z preverovaných faktúr neoprávnene, keďže dodanie služieb deklarovaných preverovanými faktúrami predloženými odvolávajúcim sa ku daňovej kontrole nebolo uskutočnené tak, ako bolo deklarované, teda spoločnosťou uvedenou na faktúrach. Zistenia správcu dane preukazujú, že dodávateľská spoločnosť nepreukázala dodanie služieb podľa § 9 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Z. J. ako jediný konateľ spoločnosti GRPK TRADE s.r.o., ktorá fakturovala daňovému subjektu služby
- sprostredkovanie obchodu, sa k predmetu hlavnej činnosti, ako aj k obchodným aktivitám spoločnosti nevedel vyjadriť, nevedel uviesť sídlo spoločnosti, nevedel koľko mala spoločnosť zamestnancov, kto viedol účtovníctvo, nedisponoval a nedisponuje žiadnymi dokladmi za spoločnosť. Z. J. zároveň uviedol, že za podpísanie dokladov o prevzatí spoločnosti dostal finančnú odmenu od neznámeho muža, žiadne splnomocnenie inej osobe neudelil, predchádzajúceho konateľa spoločnosti nepozná. Z uvedeného vyplýva, že jedinou oprávnenou osobou, ktorá mohla v preverovanom zdaňovacom období konať za spoločnosť GRPK TRADE s.r.o. bol Z. J.. V tejto súvislosti bol preto správny postup správcu dane, keď neakceptoval predložené splnomocnenie predložené odvolávajúcim sa. Ak nebolo dodávateľom preukázané dodanie služieb, nemohla dodávateľovi pri týchto dodaniach vzniknúť daňová povinnosť podľa § 19 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, Ak nevznikla dodávateľovi pri dodaniach služieb daňová povinnosť podlá § 19 tohto zákona, nemohlo odberateľovi vzniknúť právo na odpočítanie dane podľa § 49 tohto zákona. Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že správca dane viedol dokazovanie tak, aby smerovalo z rôznych strán k prevereniu vecnej a formálnej správnosti uplatneného odpočítania dane deklarovaného na základe preverovaných faktúr. Je na správcovi dane, aké dôkazy v daňovom konaní vykoná. Pokiaľ z týchto úkonov vyplynuli skutočnosti, ktoré jednoznačne nepreukazujú dodanie tovarov a služieb tak, ako je uvedené na faktúrach, správca dane musel na tieto okolnosti prihliadnuť a bolo zákonnou povinnosťou odvolávajúceho sa predložiť dôkazy, ktoré by tieto pochybnosti vyvrátili. Doklady odvolávajúceho sa, ktoré mal správca dane k dispozícii, majú povahu listinných dôkazov, ktoré nemohli spochybniť .skutkové zistenia správcu dane týkajúce sa ekonomickej činnosti dodávateľskej spoločnosti, pretože technicky je
možné vyhotoviť akýkoľvek doklad. Odvolávajúci sa v podstate ničím relevantným nespochybnil závery správcu dane, ktorý vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o fakturovaných zdaniteľných obchodoch, pretože iba samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená daň, ešte nezakladá právo na odpočítanie dane. Daňový subjekt musí byť schopný preukázať nielen dokladmi, ale aj inými dôkazmi, že reálne došlo k fakturovaným obchodom a výkon práva nebol v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, obzvlášť, ak správca dane preukázateľne spochybnil vierohodnosť a pravdivosť dokladov predložených daňovým subjektom. Ustanovenie § 24 Daňového poriadku príkladne vymenúva rôzne druhy a typy dôkazných prostriedkov, ktoré zákon pripúšťa na využitie daňovým subjektom. Je iba vecou zodpovednosti daňového subjektu, aby sám, resp. s osobou znalou daňových predpisov zvážil rozsah, potrebnosť a využiteľnosť jemu dostupných dôkazných prostriedkov, ktoré v daňovej kontrole, resp. v odvolacom konaní predloží. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že predloženým dokladom absentuje reálny základ a pochybnosti správcu dane o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu neboli odvolávajúcim sa odstránené. Finančné riaditeľstvo SR k dôkazom, ktoré majú preukázať reálnosť zdaniteľných obchodov, a ktoré daňový subjekt priložil k odvolaniu (vyhlásenia odberateľov, reklamné letáky, fotografie) uvádza, že vyhlásenia odberateľov, ktorí uvádzajú, že ich v priebehu roka 2015 kontaktovali obchodní zástupcovia vysielaní daňovým subjektom ALEX RV, s.r.o. a prinášali im aktuálne letáky a propagačné materiály, ani predložené fotografie a letáky nepreukazujú, vzhľadom na zistenia správcu dane a vyjadrenia konateľa dodávateľskej spoločnosti, že fakturované služby boli dodané spoločnosťou uvedenou na faktúrach.
7. Žalovaný ďalej v preskúmavanom rozhodnutí k tvrdeniam daňového subjektu o dôkaznom bremene uviedol: „.....správca dane vykonal preverovanie na strane deklarovaného dodávateľa služieb, ale vzhľadom na zistené skutočnosti oprávnene nadobudol pochybnosti o tom, že tieto dodania skutočne dodal deklarovaný dodávateľ. Pri posudzovaní práva daňového subjektu na odpočítanie dane sa kladie dôraz na preukázanie dodania zdaniteľných obchodov konkrétnymi podnikateľskými subjektmi a nielen na samotnú existenciu materiálneho plnenia u platiteľa dane. Finančné riaditeľstvo SR konštatuje, že pre vydanie odvolaním napadnutého rozhodnutia bolo podstatné nepreukázanie dodania služieb deklarovanou spoločnosťou GRPK TRADE s.r.o. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bol zdaniteľný obchod uskutočnený tak, ako bol deklarovaný, nie je povinný preukazovať jeho uskutočnenie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobou uvedenou v predloženej faktúre, pokiaľ si uplatňuje právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, inak nemôže byť úspešný v uplatnení práva na odpočítanie dane. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že daňový subjekt ani sám nevedel uviesť, s kým pri preverovaných zdaniteľných obchodoch jednal, keď do zápisnice č. 103444221/2016 zo dňa 06.07.2016 uviedol, že k osobám vystupujúcim za daňové subjekty sa momentálne nevie vyjadriť. Jedinou osobou spoločnosti GRPK TRADE s.r.o., ktorá bola oprávnená konať v jej mene, bol Z. J., ktorý však poprel akékoľvek aktivity tejto spoločnosti. Ak za spoločnosť GRPK TRADE s.r.o. vystupovala iná osoba, bola to osoba neoprávnená a na jej konanie nemožno prihliadať. Daňový subjekt je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii, mal dostatočné podklady na to, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomická činnosť pod kontrolou daňového subjektu, preto odvolávajúci sa ako platiteľ dane mal možnosť obstarať si dôkazy, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočnenia zdaniteľného obchodu tak, ako je to deklarované na faktúre. Malo byt v záujme daňového subjektu, aby si obchodných partnerov vyberal s určitou dávkou obozretnosti, a aby správcovi dane predložil také dôkazy, ktoré by jednoznačne preukázali uskutočnenie fakturovaných zdaniteľných obchodov, V prípade, ak daňový subjekt vo svojich obchodných prípadoch neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá na seba riziko, že nebude môcť splniť svoju dôkaznú povinnosť, tak ako k tomu došlo v danom prípade.“
8. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí tvrdenie daňového subjektu o splnení si dôkaznej povinnosti a unesení dôkazného bremena smerujúceho k preukázaniu zdaniteľných obchodov (s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) považoval za neopodstatnené. Zdôraznil, že pri posudzovaní práva daňového subjektu na odpočítanie dane sa kladie dôraz na preukázanie uskutočnenia zdaniteľných obchodov konkrétnymi podnikateľskými subjektmi, a nie samotná existencia materiálneho plnenia u platiteľa dane. Aj keď by daňový subjekt v tomto zmysle vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, nebránilo by to správcovi dane preverovať ďalšie skutočnosti týkajúce sa toho, či skutočne
došlo k zdaniteľnému obchodu tak, ako je to uvedené na faktúre, keďže spornou otázkou v tomto konaní bolo to, či v tomto konkrétnom prípade reálne došlo k uskutočneniu zdaniteľného obchodu - k dodaniu služieb uvedených na predmetných sporných faktúrach, a to dodávateľskou spoločnosťou, ktorá je na nich uvedená - GRPK TRADE s.r.o. Vo vzťahu k námietke, že správca dane preniesol dôkazné bremeno na daňový subjekt a že za neplnenie povinnosti nástupníckych spoločností jeho dodávateľov nemôže niesť žiadnu zodpovednosť, žalovaný uviedol, že správca dane dôkazné bremeno na daňový subjekt nepreniesol a nevyvodil záver o neuznanie odpočítania dane z deklarovaných dodaní, na základe pochybení nástupníckej spoločnosti dodávateľa, keďže spoločnosť GRPK TRADE s.r.o. nezanikla a nemá nástupnícku spoločnosť. Celkový obraz preverovaných obchodných aktivít dotvorili aj zisťovania ohľadom sídla spoločnosti, ktoré však neboli hlavným dôvodom neuznaného odpočítania dane, keďže rozhodujúcou skutočnosťou, pre ktorú správca dane neuznal odpočítanie dane z preverovaných faktúr boli zistenia nepreukazujúce vznik daňovej povinnosti u dodávateľskej spoločnosti. Postup správcu dane tak bol v súlade s § 24 ods. 4 daňového poriadku, a preto žalovaný žalobcove námietky vyhodnotil ako neopodstatnené.
9. K námietke o nevypočutí p. J., žalovaný uviedol, že z § 24 ods. 2 daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Správca dane v danej veci vykonal dokazovanie v priamom vzťahu dodávateľ - odberateľ a jeho úlohou pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane bolo vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny základ. Nie je povinnosťou správcu dane zisťovať, od ktorého iného dodávateľa daňový subjekt služby v skutočnosti nadobudol, alebo akým spôsobom ich získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú tvrdenia daňového subjektu o tom, že predmet fakturácie bol dodaný spoločnosťou uvedenou na faktúre.
10. V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaný zhrnul výsledky odvolacieho konania nasledovne : „Finančné riaditeľstvo SR z vyššie uvedených skutočností, ako aj z predloženého spisového materiálu a vykonaného dokazovania zistilo, že správca dane objektívne spochybnil splnenie zákonom stanovených podmienok predloženými faktúrami, ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola s ohľadom na zistenia týkajúce sa dodávateľského subjektu správcom dane spochybnená. Ak teda správca dane preukázal, že dodávateľská spoločnosť nedodala fakturované služby, tak daňový subjekt nemohol tieto dodania od tohto dodávateľa nadobudnúť. Správca dane obchodné vzťahy medzi vyššie uvedenými daňovými subjektmi vyhodnotil tak, že zdaniteľné obchody deklarované predmetnými faktúrami neboli reálne uskutočnené spoločnosťou GRPK TRADE s.r.o. a daňový subjekt nepreukázal opak. Správca dane opodstatnene nepriznal právo na odpočítanie dane, pretože s ohľadom na objektívne skutočnosti preukázal, že toto právo nebolo uplatnené v súlade s ustanovením § 49 a § 51 zákona č, 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Finančné riaditeľstvo SR konštatuje, že správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 3 a ustanovením § 24 Daňového poriadku, keď na základe zhodnotenia všetkých dôkazov, ktoré zaobstaral v súlade s ustanovením § 24 Daňového poriadku dospel k záveru o porušení ustanovenia § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a neuznaní odpočítania dane z preverovaných faktúr. Správca dane pri vyvodení záverov v danej veci vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dospel k záveru, že k dodaniu fakturovaných služieb nedošlo tak, ako je to deklarované na predmetných faktúrach, daňová povinnosť nevznikla a následne nevzniklo ani právo na odpočítanie dane z predmetných faktúr. Daňový subjekt nepredložil správcovi dane také relevantné dôkazy, ktorými by preukázal splnenie podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.“ 11. Včas podanou správnou žalobou zo dňa 05.12.2018 žalobca žiadal, aby správny súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania. Žalobca namietal, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil a svoje rozhodnutie nedostatočne zdôvodnil, následkom čoho je preskúmavané rozhodnutie žalovaného vecne nesprávne, ukracujúce žalobcu na jeho právach a právom chránených záujmoch. Žalobu odôvodnil tým, že nesúhlasí so záverom správcu dane, ako aj žalovaného, že nebolo preukázané, že došlo k dodaniu
tovarov a služieb v zdaňovacom období júl 2015 od dodávateľskej spoločnosti GRPK TRADE s.r.o., preto nárok na odpočítanie dane z predmetných faktúr nemôže byť uznaný. Žalobca tvrdil, že z vykonaného dokazovania vyplynul pravý opak, keď dodanie služieb preukázal faktúrami, zmluvou o sprostredkovaní, listinou propagačné služby zo dňa 01.08.2015, ako aj výpoveďou konateľa zdaniteľného subjektu. Reálnosť zdaniteľného obchodu bola preukázaná aj priloženou fotodokumentáciou, vyhlásením daňového subjektu a zistením, že táto spoločnosť má v kontrolnom výkaze v príslušnom zdaňovacom období zahrnuté dodanie tovarov a služieb pre žalobcu. Z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného vyplýva, že záver o nesplnení podmienok pre odpočítanie dane z predmetných faktúr vychádza výlučne z tvrdenia pána J., pričom všetky ostatné listinné dôkazy boli administratívnymi orgánmi ignorované a označené za nepravdepodobné. Žalobca predovšetkým vytýkal správcovi dane, že odmietol vykonať výsluch svedka S. J., ktorý na základe generálnej plnej moci zo dňa 03.06.2015 bol v rozhodnom období oprávnený konať za dodávateľskú obchodnú spoločnosť GRPK Trade s.r.o., a to aj napriek tomu, že správca dane bol o tejto skutočnosti upovedomený a táto plná moc mu bola doručená pánom J.. Správca dane svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že pán J. tvrdil, že nepozná predchádzajúceho konateľa tejto spoločnosti, preto je veľká pravdepodobnosť, že plnomocenstvo pánovi J. nemohol udeliť. Žalobca však uviedol, že označené plnomocenstvo je nielen podpísané, ale aj úradne overené, preto argumentácia správcu dane neobstojí. Zároveň zdôraznil, že žalovaný sa žiadnym spôsobom nevyporiadal so skutočnosťou, že pán J. uznal podpis na udelenom plnomocenstve za svoj. Poukázal zároveň na tú skutočnosť, že daňový subjekt nemá prístup k účtovníctvu iných obchodných spoločnosti, a teda nevie nijako ovplyvniť vedenie účtovníctva, z čoho potom následne vyplýva, že daňový subjekt nemôže niesť ani žiadnu zodpovednosť a ani sankcie za to, že iná spoločnosť si nesplnila svoje povinnosti a neodviedla daň.
12. Vo vzťahu k dokazovaniu vykonávanému správcom dane žalobca uviedol, že jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, upravujúca povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chrániť záujmy štátu a obcí a dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov aj iných osôb, ktorá sa premieta v ustanovení § 3 ods. 1 zákona o správe daní. Zároveň pre daňové konanie platí aj zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 3 ods. 3 zákona o správe daní), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Aby daňové orgány mohli vyššie uvedené zásady realizovať, sú vybavené rozsiahlymi právomocami. Preto ani povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti, nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení (právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/7/2011 zo dňa 31.05.2011). Povinnosťou správcu dane je zistiť presne, pravdivo a čo najúplnejšie skutkový stav veci tak, aby bolo možno hovoriť o spravodlivom procese, pričom správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Uvedené dáva správcovi dane zákonné právo, ale aj povinnosť (podľa okolností prípadu a výsledkov dosiaľ vykonaného dokazovania) voliť v rámci výkonu daňovej kontroly ďalšie možnosti uplatnenia dôkazných prostriedkov, až pokým sa nevylúči pochybnosť vo vzťahu k preukázanosti jednotlivých účtovných položiek rozhodných pre správne určenie dane. Žalobca tvrdil, že počas daňovej kontroly, aj neskôr poskytol správcovi dane plnú súčinnosť, ak k svojim tvrdeniam predložil aj potrebné dôkazy. Správca dane nemôže prenechať na daňovom subjekte absolútne dôkazné bremeno, tzn., že správca dane nemôže celé dokazovanie nechať iba na pleciach platiteľa dane. Aj podľa ustálenej judikatúry: „V prípade, ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane“ (právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15.03.2011, sp. zn. 3Sžf/1/2011). Žalobca z uvedeného vyvodil, že predložením všetkých jemu dostupných podkladov o reálnosti zdaniteľného plnenia vyčerpal vlastné dôkazné bremeno a dôkazné bremeno na preukázanie opaku prešlo na správcu dane. Zároveň zvýraznil tú skutočnosť, že správca dane opak, t.j. že žalobca splnenie podmienok uplatnenia práva odpočítať daň v zmysle § 49 zákona o DPH nepreukázal, pretože administratívny orgán neoznačil jediný dôkaz, resp. neuviedol jedinú relevantnú skutočnosť, ktorou by vyvrátili resp. preukázali opak žalobcom tvrdenej a dôkazmi podloženej skutočnosti, že sa reálne uskutočnilo zdaniteľné plnenie medzi žalobcom a spoločnosťou GRPK TRADE s.r.o.. Tvrdil, že aj keby žalobca vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, nebránilo to správcovi dane preverovať ďalšie skutočnosti týkajúce sa toho, či skutočne došlo k zdaniteľnému obchodu. Podľa názoru žalobcu dôkazné
bremeno nezaťažuje žalobcu ako daňový subjekt bezhranične, pretože po adekvátnom splnení dôkaznej povinnosti platiteľom dane, prechádza dôkazné bremeno na správcu dane. V prípade, ak by bol akceptovaný vyššie označený postup správcu dane, v podstate by to znamenalo, že na žalobcovi leží absolútne dôkazné bremeno, a teda v praxi by správcovi dane postačovalo sa len opakovane odvolávať na neunesenie dôkazného bremena o reálnosti zdaniteľného plnenia daňovým subjektom, a tým by daňový subjekt nemohol objektívne splniť neprimerané požiadavky správcu dane na splnenie dôkaznej povinnosti.
13. Z vyššie uvedených skutočností preto žalobca vyvodil záver, že uniesol svoje dôkazné bremeno, keď správcovi dane predložil všetky jemu dostupné informácie, listiny a doklady na preukázanie svojich tvrdení a za predkladanie dôkazov tretím subjektom - nástupníckymi obchodnými spoločnosťami a plnenie si ich daňových povinnosti, nemôže niesť zodpovednosť a právne následky. V priebehu daňovej kontroly tak preukázal realizovanie správcom dane kontrolovaných zdaniteľných plnení a dostatočným spôsobom aj preukázal a zidentifikoval svojho dodávateľa, ktorý uvedený zdaniteľný obchod nepopiera.
14. V závere žalobca namietal, že správca dane viedol dokazovanie jednostranne a nevykonal všetky daňovým subjektom navrhované dôkazy, napr. aj výsluch svedka J.. V tej súvislosti žalobca zdôraznil, že získavanie dôkazov, ako aj ich hodnotenie daňovými orgánmi je možné vykonávať iba v súlade s právnymi predpismi a nie svojvoľne.
15. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 28.06.2019 k správnej žalobe konštatoval, že žalobné dôvody uplatnené v správnej žalobe žalobcu sú zhodné s odvolacími námietkami uplatnenými v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane a žalovaný sa so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní (teda aj v žalobe) vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Zároveň nad rámec odôvodnenia uvedeného v žalobou napadnutom rozhodnutí uviedol : „.....prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotno- právnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu, a tým naplnili jeho príjmovú časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konajú na základe Ústavy SR, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok osobitne upravuje inštitút zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňovej kontroly je preto zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si daňový subjekt svoje zákonom stanovené povinnosti splnil. Správa daní je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená (s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu) tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, teda má bremeno tvrdenia, ale má aj povinnosť toto svoje tvrdenie doložiť, teda má aj dôkazné bremeno. Toto svoje bremeno daňový subjekt plní v rámci dokazovania, ktoré vedie správca dane. Správca dane je oprávnený a zároveň povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane, predchádzajúcej vyrubeniu daňovej povinnosti autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia, uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam.“ 16. Vo vyjadrení k správnej žalobe ďalej žalovaný argumentoval nasledovne: „Z dokazovania vykonaného správcom dane vyplynulo, že žalobca odpočítal daň z preverovaných faktúr neoprávnene, keďže dodanie služieb deklarovaných preverovanou faktúrou nebolo uskutočnené tak, ako bolo deklarované, teda spoločnosťou uvedenou na faktúre - GRPK TRADE s.r.o. Z. J. ako jediný konateľ spoločnosti GRPK TRADE s.r.o., ktorá fakturovala daňovému subjektu služby
- sprostredkovanie obchodu, sa k predmetu hlavnej činnosti, ako aj k obchodným aktivitám spoločnosti nevedel vyjadriť, nevedel uviesť sídlo spoločnosti, nevedel koľko mala spoločnosť zamestnancov, kto viedol účtovníctvo, nedisponoval a nedisponuje žiadnymi dokladmi za spoločnosť. Z. J. zároveň uviedol, že za podpísanie dokladov o prevzatí spoločnosti dostal finančnú odmenu od neznámeho muža, žiadne splnomocnenie inej osobe neudelil, predchádzajúceho konateľa spoločnosti nepozná. Z uvedeného vyplýva, že jedinou oprávnenou osobou, ktorá mohla v preverovanom zdaňovacom období konať za
spoločnosť GRPK TRADE s.r.o. bol Z. J.. V tejto súvislosti bol preto správny postup správcu dane, keď neakceptoval predložené splnomocnenie predložené žalobcom. Žalovaný nepovažuje tvrdenie žalobcu, že žalovaný sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, že p. J. uznal podpis na udelenom plnomocenstve za svoj, za opodstatnené. Z predloženého spisového materiálu takáto skutočnosť (uznanie podpisu) nevyplýva. Podľa odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácii Z. J. uviedol, že podpísal doklady v slovenskom jazyku pred notárom, za čo dostal 50 000 HUF. Na otázku, či udelil on ako konateľ spoločnosti GRPK TRADE s.r.o. plnú moc inej osobe, uviedol p. J., že „ako ja viem, nie“. Správca dane vykonal preverovanie na strane deklarovaného dodávateľa služieb, ale vzhľadom na zistené skutočnosti oprávnene nadobudol pochybnosti o tom, že tieto dodania skutočne dodal deklarovaný dodávateľ. Pri posudzovaní práva daňového subjektu na odpočítanie dane sa kladie dôraz na preukázanie dodania zdaniteľných obchodov konkrétnymi podnikateľskými subjektmi a nielen na samotnú existenciu materiálneho plnenia u platiteľa dane. Pre vydanie napadnutého rozhodnutia bolo podstatné nepreukázanie dodania služieb deklarovanou spoločnosťou GRPK TRADE s.r.o. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bol zdaniteľný obchod uskutočnený tak, ako bol deklarovaný, nie je povinný preukazovať jeho uskutočnenie, ale žalobca musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobou uvedenou v predložených faktúrach, pokiaľ si uplatňuje právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, inak nemôže byť úspešný v uplatnení práva na odpočítanie dane. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že žalobca ani sám nevedel uviesť, s kým pri preverovaných zdaniteľných obchodoch jednal, keď do zápisnice č. 103444221/2016 zo dňa 06.07.2016 uviedol, že k osobám vystupujúcim za daňové subjekty sa momentálne nevie vyjadriť. Jedinou osobou spoločnosti GRPK TRADE s.r.o., ktorá bola oprávnená konať v jej mene, bol Z. J., ktorý však poprel akékoľvek aktivity tejto spoločnosti. Ak za spoločnosť GRPK TRADE s.r.o. vystupovala iná osoba, bola to osoba neoprávnená a na jej konanie nemožno prihliadať. Uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomická činnosť pod kontrolou daňového subjektu, preto žalobca ako platiteľ dane mal možnosť obstarať si dôkazy, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočnenia zdaniteľného obchodu tak, ako je to deklarované na faktúre. Malo byť v záujme žalobcu, aby si obchodných partnerov vyberal s určitou dávkou obozretnosti, a aby správcovi dane predložil také dôkazy, ktoré by jednoznačne preukázali uskutočnenie fakturovaných zdaniteľných obchodov. V prípade, ak žalobca vo svojich obchodných prípadoch neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá na seba riziko, že nebude môcť splniť svoju dôkaznú povinnosť. V zmysle vykonaného dokazovania, ako aj vyhodnotenia predložených dokladov, správca dane objektívne spochybnil vierohodnosť splnenia zákonom stanovených podmienok predloženou faktúrou, ktorej vierohodnosť a pravdivosť bola s ohľadom na zistenia týkajúce sa dodávateľského subjektu správcom dane spochybnená. Ak teda správca dane preukázal, že dodávateľská spoločnosť nedodala fakturované služby, tak žalobca nemohol tieto dodania od dodávateľa nadobudnúť. Správca dane obchodné vzťahy medzi vyššie uvedenými daňovými subjektmi vyhodnotil tak, že zdaniteľné obchody deklarované predmetnými faktúrami neboli reálne uskutočnené spoločnosťou GRPK TRADE s.r.o. a žalobca nepreukázal opak. Správca dane opodstatnene nepriznal právo na odpočítanie dane, pretože s ohľadom na objektívne skutočnosti preukázal, že toto právo nebolo uplatnené v súlade s ustanovením § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.“ 17. Žalobca v replike zo dňa 17.01.2020 k vyjadreniu žalovaného trval na podanej správnej žalobe a uviedol, že aj z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že správca dane v konaní vykonával dôkazy a prihliadal iba na dôkazy v neprospech žalobcu a dôkazmi, ktoré žalobca navrhoval vykonať za účelom preukázania reálnosti zdaniteľného plnenia, sa správca dane odmietol zaoberať. Zdôraznil, že nie je pravdou, že by zo spisového materiálu nevyplývalo, že p. J. uznal podpis na plnomocenstve za svoj. Plnomocenstvo predložené p. J. správcom dane je nielenže p. J. podpísané, ale aj úradne overené. V konaní preto neexistoval dôvod, prečo správca dane nevykonal výsluch svedka, s ktorým žalobca pri dohadovaní zdaniteľných obchodov za spoločnosť GRPK TRADE s.r.o. jednal a ktorý je schopný potvrdiť reálnosť zdaniteľných plnení. Žalovaný sa bez všetkého stotožnil so záverom správcu dane, s tým, že jedinou osobou, ktorá by mohla potvrdiť udelenie plnej moci je p. J.. Vôbec žiadnym spôsobom sa však žalovaný nevyporiadal so skutočnosťou, že p. J. pri overovaní podpisu na udelenom plnomocenstve uznal podpis za svoj. Táto skutočnosť vyvracia tvrdenia p. J. a tento rozpor nebol v konaní žiadnym spôsobom odstránený.
18. Napriek tomu, že replika žalobcu spolu s výzvou súdu na vyjadrenie bola doručená žalovanému dňa 27.01.2020, žalovaný sa súdu v stanovenej lehote a ani neskôr duplikou vo veci nevyjadril.
19. Súd v konaní podľa § 177 a nasledujúcich zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (SSP) po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia, ako aj úplných administratívnych spisov správcu dane a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto túto v zmysle § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol. 20. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu. Zákonodarca v právnej úprave správneho súdnictva predpokladá súdny prieskum každého takéhoto objektívne poznateľného výstupu z konania správneho orgánu smerujúceho voči občanovi, ako aj právnickej osobe, bez ohľadu na jeho označenie, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté.
21. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (súd na to nemá kompetenciu), ale len preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených správnou žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
22. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
23. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. (Daňový poriadok) v znení neskorších predpisov, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
24. Podľa § § 3 ods. 3 Daňového poriadku , správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
25. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
26. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
27. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
28. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
29. Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.
30. Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku, správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.
31. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
32. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
33. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm.a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
34. Podľa ust. § 5 ods. 2 SSP, konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania.
35. Podľa ust. § 5 ods. 3 SSP, pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu.
36. Podľa ust. § 5 ods. 4 SSP, správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade zo základnými princípmi tohto zákona.
37. Podľa ust. § 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
38. Podľa § 177 ods. 1 SSP (konanie o správnej žalobe), správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
39. Správny súd dáva do pozornosti, že nie je súdom skutkovým, ale jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi, resp. s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahuje zákonné náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.
40. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Daňový poriadok je procesným predpisom, ktorý pravidlá postupu daňových správcov pri príprave, výkone, resp. uskutočňovaní aktov daňového konania. V tomto zmysle je zárukou zákonného postupu pri plnení úloh správcu dane, ako aj zárukou zákonnej ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Z Daňového poriadku vyplýva, že dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 24 ods. 1).
41. Vychádzajúc zo znenia citovaných ustanovení zákona o DPH, daň či nárok na odpočítanie dane musí mať základ nielen vo formálnom doklade, ale predovšetkým v existencii zdaniteľného plnenia, nakoľko
zákon o DPH nestojí iba na formálnom, ale aj na reálnom preukázaní zdaniteľného plnenia a preto dôkaz predložením daňového dokladu je iba formálnym dôkazom dovršujúcim hmotnoprávne aspekty skutočného prevedenia zdaniteľného plnenia. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť len samotné predloženie daňového dokladu, hoci formálne správneho a bezchybného, podkladom pre uznanie nároku na odpočítanie dane, ale tento nárok musí byť v prvom rade fakticky podložený existujúcim zdaniteľným plnením.
42. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že správca dane Daňový úrad Košice, pobočka Rožňava vykonal u daňového subjektu, t.j. u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až november 2015, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 101835682/2017 zo dňa 25.08.2017 za zdaňovacie obdobie marec, jún, august, september 2015 a protokol č. 101835680/2017 zo dňa 25.08.2017 za zdaňovacie obdobie január, február, apríl, máj, júl, november 2015. Označené protokoly boli daňovému subjektu doručené dňa 31.08.2017, spolu s výzvou č. 101838902/2017 zo dňa 25.08.2017 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Kontrolou predložených dokladov za preverované zdaňovacie obdobie boli zistené porušenia zákona o DPH, konkrétne porušenie ustanovenia § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 2 zákona o DPH u faktúr od dodávateľskej spoločnosti GRPK TRADE s.r.o., č. 156700266, 156700267, 156700268 a č. 156700269, ktorými dodávateľská spoločnosť žalobcovi fakturovala predmet služby: sprostredkovanie obchodu. Na základe šetrení v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania správca dane dospel k záveru, že dodanie služieb v zdaňovacom období júl 2015 daňovým subjektom GRPK TRADE s.r.o. sa pre daňový subjekt ALEX RV s.r.o. nepotvrdilo, pretože nebolo preukázané, že služby boli reálne dodané zdaniteľnou osobou - spoločnosťou GRPK TRADE s.r.o., t.j. nepotvrdila sa pravdivosť údajov uvedených na správcovi dane predložených faktúrach. Správca dane, ako aj žalovaný zdôraznili, že splnenie formálnej stránky predloženia faktúr je síce jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré preukazuje daňový subjekt. Samotné vyjadrenie a prehlásenie o tom, že sa nejaký zdaniteľný obchod uskutočnil, ešte nie je dostatočným dôkazom o reálnom dodaní tovaru alebo služby bez toho, aby daňový subjekt svoje tvrdenie podložil relevantnými dokladmi a dôkazmi. Samotná faktúra nie je bez ďalšieho preukázania dôkazom toho, že určité zdaniteľné obchody boli uskutočnené, je len tvrdením o takýchto udalostiach. Z vyššie uvedeného vyplýva, že predloženie faktúry je len splnením formálnej stránky na uplatnenie odpočítania dane, táto faktúra však musí byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje platiteľ. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie, bez ohľadu na to, či takéto plnenie reálne poskytnuté bolo, resp. či bolo poskytnuté v deklarovanom rozsahu a dodávateľom uvedeným na doklade. Administratívny orgán zdôraznil, že zo strany daňového subjektu GRPK TRADE s.r.o. nebolo dokázané, že k dodaniu služieb v zdaňovacom období júl 2015 reálne došlo (jediný konateľ spoločnosti Z. J. sa k predmetu hlavnej činnosti, ako aj k obchodným aktivitám tejto spoločnosti nevedel vyjadriť, nevedel uviesť miesto sídla spoločnosti, nevedel koľko mala spoločnosť zamestnancov, kto viedol účtovníctvo, nedisponoval žiadnymi dokladmi za túto spoločnosť), preto z uvedeného správne orgány vyvodili záver o nesplnení podmienok pre uznanie odpočtu z označených faktúr. Aj napriek tomu, že daňový subjekt, t.j. žalobca viedol účtovníctvo a predložil k daňovej kontrole faktúry za dodanie služby, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane, správca dane kontrolou zistil a preukázal, že zo strany deklarovanej dodávateľskej spoločnosti nedošlo k dodaniu služieb, teda k vzniku daňovej povinnosti a v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH ani k právu odpočítať daň z týchto služieb. 43. Správny súd zdôrazňuje, že dokazovanie v daňovom konaní je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno) rozdeľuje Daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. Splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti majúce vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnoteniu dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Preto správca dane hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prioritou je ich pravdivosť a preukazná hodnota. V zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 písm.
a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplatením z dôvodu ich splatnosti. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, a to ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca pre ľahkú zneužiteľnosť požaduje, aby platiteľ, ktorý uplatňuje nárok na odpočítanie dane preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na jej odpočítanie stanovil. V zmysle platných ustanovení zákona, ak si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol aj reálne uskutočnený, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúre, preto musí byť identická s osobou, ktorá tovar, resp. službu dodávateľovi aj reálne dodala. Ak daňový subjekt takéto dôkazné bremeno neunesie, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. V rámci dokazovania vykonávaného správcom dane sa musí overiť, či údaje uvedené vo faktúre naozaj dokladujú predmetné skutočnosti. Pre rozhodnutie správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňované právo na odpočítanie, nestačí len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy. Práve s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti správca dane v danom prípade skúmal uskutočnenie zdaniteľného obchodu nielen z formálnej stránky, ale preveroval skutočný súlad stavu so stavom formálnym, a práve z týchto dôvodov správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného práva nevychádzal len z faktúry predloženej platiteľom dane, ale preveroval, či predložená faktúra odráža skutočnosti uvedené na faktúre.
44. Správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.03.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého o.i. vyplýva, že „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods.8 zákona č. 511/1992Zb. v spojení s § 49 ods.2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to, daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 Daňového poriadku). Odpočítanie dane nenastane ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Pritom ani správcovi dane ani správnemu súdu nesvedčí právo žalobcovi určovať, aké dôkazy má na preukázanie ním tvrdených skutočností predložiť.
45. Správny súd poukazuje na to, že v danej veci správca dane, ako aj žalovaný pri rozhodovaní o nároku žalobcu vychádzali z informácií získaných z rôznych zdrojov, čo svedčí o objektivite vykonávaného dokazovania a z týchto informácií vyvodili logické závery zodpovedajúce platnému právnemu stavu. Správca dane v rámci daňovej kontroly vykonal potrebné šetrenia zamerané na zistenie skutkového stavu, pričom nevychádzal len z faktúr predložených platiteľom, ale vykonával aj dokazovanie na preukázanie toho, či predložené faktúry odrážajú reálnu skutočnosť. Došlo tak k skúmaniu zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, ale aj k prevereniu súladu skutočného stavu so stavom formálnym. Samotná existencia faktúr a skutočnosť, že doklady vystavil dodávateľ, ktorý je platiteľom DPH nie sú dostatočným dôkazom na preukázanie, že sa uskutočnilo dodanie služby. Daňový subjekt je povinný preukázať a správca dane je oprávnený preveriť, kým a ako sa plnenie uskutočnilo. Zo strany deklarovanej dodávateľskej spoločnosti nebolo preukázané, že došlo k reálnemu dodaniu vo faktúrach označených služieb dodávateľom GRPK TRADE s.r.o., preto nárok na odpočítanie dane z predmetných faktúr nemohol byť uznaný. Tak ako je vyššie uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia, daňový doklad
z hľadiska nároku na odpočet DPH je použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť.
46. K jednotlivým námietkam uplatneným v správnej žalobe správny súd zaujíma stanovisko, že tieto nie sú dôvodné. Predovšetkým súd administratívnym orgánom zistený skutkový stav považuje za dostatočne preukázaný, a z tohto právneho stavu vyvodené právne závery za správne a zodpovedajúce príslušným ustanoveniam zákona o DPH. Ako správny hodnotí súd aj záver, že jedinou osobou, ktorá bola oprávnená konať za spoločnosť GRPK TRADE s.r.o. v čase uzavretia predmetných zmlúv, ako aj dodania služieb bol Z. J., ktorý ako konateľ tejto spoločnosti aj podpísal Zmluvu o sprostredkovaní, propagačné služby zo dňa 30.06.2015, ako aj Dodatok č. 1 k tejto zmluve zo dňa 01.08.2015. Z odpovede na zaslanú žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií maďarskej daňovej správe pritom vyplynulo, že Z. J. nevie nič o obchodovaní spoločnosti, ktorej mal byť konateľom, neudelil žiadne splnomocnenie k akýmkoľvek úkonom inej osobe a neboli mu odovzdané ani žiadne účtovné a daňové doklady. Aj keď sa v administratívnom spise žalovaného nachádza Plnomocenstvo zo dňa 03.06.2015, z obsahu ktorého vyplýva, že deklarovaná dodávateľská spoločnosť mala splnomocniť zastupovaním S. J., ktorý mal konať v mene spoločnosti v celom rozsahu práv a povinnosti konateľa Z. J., podpis konateľa spoločnosti na tomto plnomocenstve overený nie je. Podľa pripojeného dokladu k overeniu pravosti jeho podpisu (Z. J. uznal podpis na listine za svoj vlastný) malo dôjsť až s časovým odstupom dňa 11.10.2016. S ohľadom na dátum dodania deklarovaných služieb dodávateľskou spoločnosťou ku dňu 31.07.2015, podľa názoru súdu nemožno vylúčiť účelovú manipuláciu zo strany dodávateľskej spoločnosti zakryť nedostatky v jeho postupe, najmä, keď z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií bola maďarskej daňovej správe odoslaná dňa 06.07.2016.
47. V závere správny súd poukazuje na to, že nezistil žiadne pochybenia procesného charakteru v postupe správcu dane, resp. žalovaného, ktoré by boli takého charakteru a takej miery závažnosti, že by spôsobovali neplatnosť administratívneho rozhodnutia, resp. bránili preskúmaniu napadnutého rozhodnutia v medziach uplatnených žalobných dôvodov.
48. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby, preto túto žalobu v zmysle ustanovenia § 190 SSP zamietol.
49. O trovách konania správny súd rozhodol podľa ustanovenia § 167 ods. 1 SSP a náhradu trov konania žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, nepriznal. Vo vzťahu k žalovanému o trovách konania rozhodol podľa § 168 SSP, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
50. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).