Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/113/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne Y. S., rod. O., A.. XX.XX.XXXX, bytom O. W. XX, zastúpenej JUDr. Mikulášom Buzgom, so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovaným: 1. Slovenská republika v mene ktorej koná Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, Dobrovičova 12, Bratislava, 2. Slovenská republika v mene ktorej koná Ministerstvo zdravotníctva SR, Limbova 2, Bratislava, v konaní o náhradu škody zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 29.6.2018 č.k. -145

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) zamietol žalobu, ktorou žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu škody za ne o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej „“) týkajúci sa vydania pozemku zapísaného v PKV č. XXXX, kat. územia O. - X. P. ako parcela č. 2318 roľa o výmere 3098 m2, ku ktorej nehnuteľnosti jej nebolo priznané vlastnícke právo. Náhradu škody v sume 2.540.081 € žiadala v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu na pozemku 1/2, ktorý by jej v prípade vydania nehnuteľnosti patril, ktorá škoda pozostávala z hodnoty pozemku 390.800 €, ušlého zisku vo výške 441.604 € žiadaného za čas od 3.4.2002 do 30.6.2013 a sankčného úroku z omeškania 18,25 % ročne za uvedené obdobie vyčísleného v hodnote 1.707.677 €.

2. Žalobkyňa uvádzala, že rozhodnutie Pozemkového úradu Košice - mesto zo dňa 17.1.1995 č. 6/95- PÚ, ktorým jej nebolo priznané vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ale iba právo na náhradný pozemok alebo finančnú náhradu, bolo zrušené a opätovne vo veci rozhodol Obvodný pozemkový úrad Košice

- mesto dňa 16.2.2009 v konaní sp.zn. č. 229/19/2009-Hi tak, že jej nepriznal vlastnícke právo k parcele č. 2318 roľa o výmere 3908 m2 pôvodne zapísanej PKV č. XXXX kat. územie O. - X. P., a to z dôvodu, že ide o zastavaný pozemok, preto ho vydať nemožno, avšak priznal jej za nevydaný pozemok právo na náhradný pozemok, resp. na finančnú náhradu. O opravnom prostriedku, ktorý proti uvedenému rozhodnutiu podala, rozhodol Krajský súd v Košiciach vo veci sp.zn. rozsudkom zo dňa 14.5.2010 tak, že rozhodnutie pozemkového úradu potvrdil, a rovnako tak Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 28.7.2011 sp.zn. rozhodol o jej odvolaní proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu, keď ňou napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. potvrdil.

Žalobkyňa poukazovala na to, že na pozemku, ktorého vydania sa domáhala, sa nachádzala stavba detského lôžkového oddelenia Nemocnice s poliklinikou Košice s príslušenstvom, ktoré stavby boli podľa informácií z verejnej tlače zo dňa 13.2.2002, predmetom odpredaja ako nadbytočný majetok štátu. Prejavila preto záujem o kúpu budovy za cenu podľa znaleckého posudku, a podľa jej názoru nič nebránilo tomu, aby jej táto stavba zdravotníckeho zariadenia bola predaná, a následne jej mohol byť vydaný aj pozemok budovou zastavaný. Tvrdila, že v rozpore s žalovaný v 2. rade nakladal s nehnuteľnosťou, u ktorej bol uplatnený reštitučný nárok, pretože došlo k prevodu nehnuteľnosti na ďalší subjekt. Podľa tvrdení žalobkyne, k prevodom nehnuteľnosti na tretie osoby došlo tiež v dôsledku prieťahov v konaní a nečinnosti pozemkových úradov, ktoré sa až po období desiatich rokov zaoberali jej opravným prostriedkom proti rozhodnutia pozemkového úradu zo dňa 17.1.1995 sp.zn. , teda žalovaný v 1. rade nepostupoval pri reštitučnom konaní tak, ako to vyžadovala zákonná úprava, a neoprávnene považoval rozhodnutie z roku 1995 za právoplatné. K námietkam žalovaných o oneskorenom uplatnení nároku na náhradu škody uviedla, že od právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.7.2011 sp.zn. , ktorým sa preskúmavalo pôvodné rozhodnutie správneho orgánu z roku 2009, do času podania žaloby v tejto veci 26. 8. 2013 neuplynula doba dlhšia ako dva roky, teda nárok podľa o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (ďalej zákon č. 513/04 Z.z.) uplatnila riadne a včas.

3. Žalovaní v 1. a 2. rade sa v konaní bránili námietkou premlčania a nesplnením predpokladov zodpovednosti štátu za tvrdený vznik škody, pretože absentovalo nezákonné rozhodnutie, ako aj nesprávny úradný postup, ktoré by zodpovednosť štátu zakladali, a nebol preukázaný samotný vznik škody, ani žiadna príčinná súvislosť medzi postupom a rozhodnutím orgánov verejnej moci a žalobkyňou uplatňovanou škodou. Poukázali na to, že rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Košice -mesto zo dňa 16.2.2009 č. 229/19/2009-Hi v spojení s rozhodnutím č. 229/26/2009-Hi zo dňa 12.3.2009, ktorými žalobkyni neboli vydané sporné nehnuteľnosti a súčasne jej bola priznaná finančná náhrada, boli potvrdené aj v opravnom konaní rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 14.5.2010 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR rozsudkom sp.zn. zo dňa 28.7.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 26.8.2011. Rozhodnutia správnych orgánov teda neboli zrušené pre nezákonnosť, ale naopak z odôvodnenia správnych a súdnych rozhodnutí vyplýva, že nehnuteľnosti nebolo možné žalobkyni vydať ani v roku 1995 práve z dôvodu, že sa na nich nachádzali stavby a ich súčasti, čo znemožňovalo v zmysle vydanie nehnuteľnosti, no nezbavovalo žalobkyňu ako oprávnenú osobu, nároku na poskytnutie náhrady. Žalovaný v 1. rade tiež poukázal na fakt, že žalobkyňa uplatňovala v rámci predbežného prejednania nároku náhradu škody už v roku 2007, avšak po zamietnutí jej žiadosti, žiadnu žalobu voči štátu nepodala, ale nárok uplatnila až žalobou v roku 2013, a až po podaní žaloby požiadala o opätovné predbežné prerokovanie nároku, z ktorých dôvodov žalovaný v 1. rade považoval za nesplnené aj podmienky zákona č. 514/03 Z.z. pre uplatnenie práva na náhradu škody. Žalovaný v 2. rade vo svojich vyjadreniach poukazoval na priebeh predaja stavieb na nehnuteľnostiach, ktorých vydania sa žalobkyňa domáhala, odkazujúc na ponukové konanie v období v roku 2002, keď správca majetku Obvodný úrad Košice-okolie zverejnil 13.2.2002 inzerát s ponukovým konaním s celoštátnou pôsobnosťou, pričom podmienkou bol predaj stavby spolu s pozemkom, ktorý bol tiež vedený ako vlastníctvo štátu v správe Nemocnice s poliklinikou. O tejto skutočnosti bolo komunikované aj so žalobkyňou, a dňa 3.4.2002 komisia pre vyhodnocovanie ponúk na odpredaj prebytočného majetku štátu oznámila žalobkyni, že jej ponuka na odkúpenie nehnuteľnosti nespĺňala podmienku minimálnej ceny. Zákonnosť postupu správcu majetku štátu bol preverený aj Ministerstvom financií SR, ktoré udelilo súhlas k uzavretej kúpnej zmluve.

4. Súd prvej inštancie vychádzajúc z rozhodnutí správnych a súdnych orgánov, vyjadrení strán sporu, právne vec posudzoval podľa , , , , , , , a dospel k záveru, že nárok na náhradu škody uplatnený žalobou zo dňa 26. 8. 2013 bol uplatnený oneskorene, po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty, a ani pre prípad včasného uplatnenia nároku neboli preukázané podmienky pre vznik zodpovednosti štátu, a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a nesprávnym postupom a tvrdenou škodou. Súd konštatoval, že konania pozemkových úradov o nevydaní spornej nehnuteľnosti parcely č. 2318, PKV č. 4561 kat. územie Severné mesto boli právoplatne ukončené a opravné prostriedky podané žalobkyňou proti vydaným rozhodnutiam boli vyhodnotené ako neopodstatnené. Pritom žalobkyňa si uplatnila v súvislosti s nečinnosťou správnych orgánov nárok na náhradu škody voči žalovanému v 1. rade žiadosťou z roku 2007, no žiaden taký nárok následne neuplatnila v konaní na súde. Za nesprávny označil postup žalobkyne, ktorá podala

žalobu prejednávanú v uvedenej veci skôr, než požiadala žalovaných o predbežné prejednanie nároku, keď túto doručila žalovanému v 1. rade až 27.8.2013, pritom žalobu na súd podala už 26.8.2013. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že žalobkyňa nepreukázala existenciu škody, pretože ňou požadované plnenie je založené len všeobecných tvrdeniach, bez akýchkoľvek dôkazov o skutočnej existencii škody, a absentoval aj opis akýchkoľvek súvislostí osvedčujúcich existenciu príčinnej súvislosti medzi postupom, či rozhodnutím správnych orgánov a žiadanou náhradou škody. O trovách konania rozhodol s prihliadnutím na zásadu zodpovednosti za procesný výsledok konania tak, že úspešným žalovaným priznal náhradu trov v rozsahu 100 %.

5. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa z odvolacích dôvodov podľa , , , teda že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h). Žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Odvolateľka za podstatné považovala to, že rozhodnutie Pozemkového úradu Košice - mesto č. 6/95-PÚ zo dňa 17.1.1995, ktorým bolo prvýkrát rozhodnuté o tom, že jej nepatrí vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti, bolo zrušené v konaní o opravnom prostriedku až po 10-tich rokoch, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 13.9.2005. Dôvodom oneskoreného konania o jej opravnom prostriedku bolo to, že správny orgán nepredložil administratívny spis na rozhodnutie o odvolaní nadriadenému krajskému súdu. Nové rozhodnutie o jej nároku bolo vydané až dňa 12.3.2009 Obvodným pozemkovým úradom Košice - mesto sp.zn. Hi. Proti uvedenému rozhodnutiu podala opravný prostriedok, o ktorom rozhodoval krajský súd, ktorý rozhodnutie potvrdil, a odvolaní proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu rozhodoval Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom sp.zn. zo dňa 28.7.2011, právoplatným 26.8.2011, potvrdil rozhodnutie správneho orgánu, a až odo dňa právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu začala plynúť žalobkyni lehota na uplatnenie nároku v konaní pred súdom. S odkazom na uvedené považoval za nepoužiteľné a irelevantné tvrdenia žalovaných, z ktorých vychádzal aj súd prvej inštancie a nezaoberal sa dôvodnosťou žaloby. Nemocnica s poliklinikou Košice bola ako povinná osoba podľa , zaviazaná nakladať s nehnuteľnosťou ku ktorej bol uplatnený reštitučný nárok so starostlivosťou riadneho hospodára, a nemohla prevádzať nehnuteľnosti, ich súčasti a príslušenstvo na iný subjekt, lebo takéto úkony boli považované za neplatné. V čase konania o reštitučnom nároku žalobkyne pritom došlo k zmene vlastníka nehnuteľnosti, napriek tomu, že prevodu bránili ustanovenia , ako aj ustanovenia zákona č. 92/91 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Ku skutočnosti, že požiadala žalovaného v 1. rade o náhradu škody už v roku 2007 uviedla, že tento postup súvisel s opätovným uplatnením jej nároku pre 10-ročnú nečinnosť o jej odvolaní. Zastávala názor, že žalovaní nezabránili nezákonnému predaju nehnuteľnosti, u ktorej uplatnila reštitučný nárok, aj keď o uvedenej skutočnosti mali vedomosť, pritom nový vlastník v roku 2005 až 2007 postavil na nehnuteľnosti rodinné domy a bytový dom. Obvodný pozemkový úrad O.G.-P. zapríčinil svojím rozhodnutím, že utrpela stratu postavenia relevantného a akceptovateľného uchádzača, pretože iný spôsob rozhodnutia o reštitúcii, by bol spôsobilý nastoliť stav výlučne v jej záujme o kúpu nehnuteľnosti. Protizákonnosť právneho úkonu predaja majetku, voči ktorému bol uplatnený reštitučný nárok spôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Namietala tiež, že nebol v konaní vykonaný dôkaz výsluchom U. O., jej právneho zástupcu, ktorý sa zúčastňoval uplatnenia reštitučného nároku a inicioval postupy a súdne konania v čase výstavby bytov. Vyčíslené nároky na náhradu škody označila za spôsobilé ich preskúmania súdom a zodpovedajúce ustanoveniam .

7. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu zopakoval svoje tvrdenia o neexistencii predpokladov zodpovednosti za vzniknutú škodu z dôvodov absencie nezákonného rozhodnutia, či nesprávneho úradného postupu pozemkových úradov, pretože rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu č. 229/19/2009-Hi zo dňa 16.2.2009 o tom, že nehnuteľnosti sa žalobkyni nevydávajú, bolo potvrdené tak Krajským súdom v Košiciach, ako aj Najvyšším súdom SR. Tvrdil tiež nesplnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody, za ktorú označil predbežné prejednanie nároku podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/03 Z.z., nakoľko žalobkyňa podala žalobu skôr, než požiadala o predbežné prerokovanie nároku. Poukázal ďalej na fakt, že žalobkyňa žiadala o náhradu škody už v roku 2007 žiadosťou zo dňa 29.6.2007, ktorá jej bola zamietnutá, pričom žalobu v subjektívnej ani objektívnej premlčacej lehote na súd nepodala. V konaní žalobkyňa nepreukázala ani výšku škody či ušlého zisku,

len vychádzala zo svojich odhadov. Za nedôvodný považoval výsluch právneho zástupcu žalobkyne, F.. O., pretože jeho výpoveď nezmení skutkový ani právny stav veci.

8. Žalovaný v 2. rade v odvolaní odkázal na svoje písomné podania a prednesy na pojednávaní zdôrazňujúc, že z vyjadrení žalobkyne v zásade nie je zrejmé, kedy malo dôjsť k vzniku škody, za ktorú má zodpovedať. Ak podľa obsahu listinných dôkazov základom sporu malo byť ponukové konanie a predaj nehnuteľností v roku 2002, v uvedenom čase bolo žalobkyni oznámené, že jej ponuka nespĺňa podmienku minimálnej ceny, a to listom zo dňa 3.4.2002, teda už v uvedenom čase sa dozvedela o výsledku ponukového konania, a teda i o možnej škode. Pokiaľ žalobkyňa odvádza plynutie premlčacej lehoty od právoplatnosti rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu č. 229/26/2009-I zo dňa 12.3.2009 zdôraznil, že sa jednalo o rozhodnutie, u ktorého nebola konštatovaná nezákonnosť, ale naopak v konaní o opravných prostriedkoch a žalobách proti rozhodnutiu správnych orgánov bola tak Krajským súdom v Košiciach, ako aj Najvyšším súdom SR potvrdená zákonnosť a správnosť tohto rozhodnutia. Žalobkyňa teda v konaní nepreukázala základ nároku na náhradu škody, keď nie je zrejmé, akým nezákonným spôsobom mala byť škoda spôsobená, vôbec nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti, ani rozsah škody, ktorá je predmetom žaloby.

9. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa a contrario, v rozsahu danom , , z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok je vecne správny, z ktorých dôvodov ho odvolací súd podľa potvrdil.

11. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 4. 6. 2020 o 10.05 hod. v pojednávacej miestnosti č. 202/II.posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s , .

12. Žalobkyňou uplatnený dôvod podľa je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom. Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

13. Odvolací dôvod podľa ods1 písm. f) je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ,193 a 205 , pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

14. K odvolaciemu dôvodu podľa odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové

zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

15. Podľa názoru odvolacieho súdu odvolací dôvod podľa ustanovenia 365 ods. 1 písm. e/ nebol naplnený, pretože nedošlo počas konania pred súdom prvej inštancie k nevykonaniu takých stranou sporu navrhnutých dôkazov, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť. Odvolací súd zdôrazňuje, že samotná okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhnutý stranou sporu nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom, nakoľko súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Zároveň je nutné konštatovať, že aj keď by súd prvej inštancie nevykonal nejaký navrhovaný dôkaz, odvolací súd má za to, že súd vykonal všetky dôkazy potrebné na preukázanie skutočnosti, ktoré z hľadiska hmotného práva boli významné (teda nevykonal iba tie dôkazy, ktoré z tohto hľadiska významné neboli, resp. boli nadbytočné). Aj keď súd nevykoval výsluch žalobkyňou navrhovaného svedka Koľveka, ktorý zastupoval žalobkyňu v reštitučnom konaní, vykonanie tohto dôkazného prostriedku bolo bez právneho významu pre výsledok sporu. Výpoveď svedka by nemohla nič zmeniť na absencii základných predpokladov zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu, pretože tieto musia vyplývať zo skutkových tvrdení žaloby a pripojených listinných dôkazov, a výpoveď svedka je tiež bez vplyvu na posudzovanie včasnosti uplatnenia nároku na súde, ktorý faktor plynutia času a podania žaloby na súd je nezávislý od vnemov fyzickej osoby.

16. Nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa , keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy hodnotil podľa , , t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.

17. Súd prvej inštancie skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu, preto nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa .

18. Žalobkyňa svoj nárok na náhradu škody zakladá v zásade na tvrdení, že v dôsledku údajného nesprávneho úradného postupu a nezákonných rozhodnutí orgánov verejnej moci bola pripravená o možnosť navrátenia vlastníckeho práva podľa , k pozemku pôvodne PKV č. 4561 kat. úz. Košice - Severné mesto, parc. č. 2318 o výmere 3908 m2, ktorý nárok si riadne uplatnila v reštitučnom konaní. Tým jej mala byť spôsobená škoda zodpovedajúca hodnote jej podielu na nehnuteľnosti, od čoho odvíja tiež nárok na ušlý zisk počnúc 3. 4. 2002, ako aj právo na úroky z omeškania. Z obsahu súdneho spisu a pripojených administratívnych spisov pozemkových úradov vyplýva, že o nároku žalobkyne podľa bolo prvýkrát rozhodnuté Pozemkovým úradom v Košiciach dňa 17.1.1995, vo veci sp.zn. tak, že vlastnícke právo k pozemku sa nepriznáva z dôvodu jeho zastavania, a oprávnené osoby (žalobkyňa, spolu s bratom ako druhým podielovým spoluvlastníkom), boli odkázané na podanie žiadosti o finančnú náhradu alebo vydanie náhradného pozemku. Uvedené rozhodnutie správne orgány považovali za právoplatné, aj keď v skutočnosti žalobkyňa proti nemu podala opravný prostriedok, na ktorý reagovali správne orgány až na pokyn Najvyššieho súdu SR v jeho rozhodnutí sp.zn. z 13.9.2005. Najvyšší súd SR rozsudkom sp.zn. z 13.9.2005 potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. z 8.7.2004 o správnosti rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu Košice-mesto zo dňa 4.5.2004 č. 503/3/2004-Hi, ktorý rozhodol o nenavrátení vlastníctva a nepriznaní náhrady žalobkyni k pozemku PKV č. XXXX, parcelné číslo 2318 o výmere 3908 m2 z dôvodu, že už o týchto nárokoch žalobkyne bolo rozhodnuté skôr v konaní Pozemkového úradu O.-P. č. 6/95 PÚ zo 17.1.1995. Najvyšší súd SR však v uvedenom rozhodnutí poukázal na to, že podanie žalobkyne zo dňa 20.2.1995 vzťahujúce sa ku konaniu Pozemkového úradu sp.zn. má povahu opravného prostriedku, ktorým oprávnené osoby žiadali o preskúmanie pôvodne vydaného rozhodnutia na poskytnutie náhrady, namietajúc nesúhlas s určením druhu pozemku a spôsobom jeho ocenenia. Na základe uvedeného pokynu, bol opravný prostriedok žalobkyne z roku 1995 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, ktorý rozhodnutím sp.zn. zo dňa 13.2.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 8.3.2007 zrušil rozhodnutie Obvodného pozemkového

úradu sp.zn. 6/95- PÚ zo 17.1.1995 s odôvodnením, že je potrebné preskúmať celý rozsah reštitučného nároku, lebo u časti parciel sa javí, že sú splnené podmienky na ich vydanie. V opätovnom konaní Obvodný pozemkový úrad Košice-mesto dospel k rovnakému záveru a rozhodnutím sp.zn. Hi zo dňa 16.2.2009 žalobkyni nepriznal vlastnícke právo k pozemku PKV č. XXXX kat. úz. O.-X. P., parcela č. 2318, roľa o výmere 3908 m2, z dôvodu, že neboli splnené zákonné podmienky pre vydanie, keďže ide o pozemok, ktorý je zastavaný. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že pozemky boli vo vlastníctve štátu a neskôr Nemocnice s poliklinikou Košice-vidiek, na pozemku sa nachádzalo zdravotnícke zariadenie s obslužnými zariadeniami a stavbami, preto vydaná bola len časť pôvodného pozemku o výmere 670 m2, a to rozhodnutím sp.zn. 5/95- PÚ zo dna 16.1.1995, v ktorom bola schválená dohoda medzi oprávnenou a povinnou osobou. Správny orgán sa vyjadroval aj k ďalším pozemkom, ktorých možnosti vydania mu uložil preskúmať Krajský súd v Košiciach, a to parcely č. 1735/1, 1735/4, 1735/6 a 1735/7, vedené na LV č. XXXXX vo vlastníctve Slovenskej republiky - Správe Slovenského pozemkového fondu, na ktorých pozemkov bolo tiež zistené umiestnenie komunikácií a objektov slúžiacich k chodu nemocnice, preto rovnako nespĺňali podmienky na vydanie. Uvedené rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu Košice-mesto sp.zn. zo dňa 16.2.2009 bolo potvrdené aj v konaní o opravných prostriedkoch podaných žalobkyňou, a to rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 14.5.2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 28.7.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 26.8.2011. V odôvodnení rozhodnutia Najvyšší súd SR tiež uviedol, že žalobkyňa už v roku 1995 rokovala s príslušnými orgánmi vo veci náhrady za nevydané pozemky, z čoho na účely tohto sporu vyplýva, že už v tom čase vychádzala zo záveru, že k vydaniu pozemkov nedôjde.

19. Počas prebiehajúceho reštitučného konania žalobkyňa reagovala aj na ponuku správcu majetku štátu o odpredaj budov zdravotníckych zariadení stojacich na pozemkoch, ktorých vydania sa domáhala. Z komunikácie medzi žalovaným v 2. rade, komisiou pre vyhodnocovanie ponúk a žalobkyňou (č. l. 100 - 103 spisu), ktorá prebiehala v čase od 14.1.2002 do 3.4.2002 vyplýva, že podmienkou bola kúpa stavieb spolu s pozemkom na ktorých stoja, ktoré boli evidované ako vlastníctvo predávajúceho, pričom ponuka žalobkyne nespĺňala minimálnu cenovú ponuku, a žalobkyňa mala záujem len o kúpu stavieb, ktorý jednotlivý predaj však nebol možný.

20. Žalobkyňa svoj nárok odvodzovala od , ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004. Z ust. vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi. Pokiaľ k žalobkyňou tvrdenej škode malo dôjsť pred 1.7.2004, aplikujú sa na jej nároky ustanovenia zákona č. 58/69 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zák.č. 58/69 Zb.) Ustanovenia sa môžu vzťahovať len na rozhodnutia vydané, a postupy orgánov verejnej moci uskutočnené po 30. 6.2004.

21. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia resp. existencii nesprávneho úradného postupu, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

22. Predpokladom kvalifikácie rozhodnutia ako „nezákonného“ je, že sa jedná o právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Rozhodnutím tohto orgánu (ktorý vyslovil nezákonnosť), je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný ( zák..č. 58/69 Zb., ).

23. Z dôvodu oddelenosti súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov oboch sústav verejnej moci nie je okresný súd rozhodujúci o náhrade škody oprávnený ani ako prejudiciálnu otázku skúmať zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to menej preskúmavať jeho vecnú správnosť, t. j. či boli splnené hmotnoprávne podmienky podľa osobitných predpisov pre vydanie administratívneho aktu. Je vylúčené, aby súd v konaní o nároku na náhradu škody za nezákonné rozhodnutie preskúmaval právoplatné rozhodnutia iných orgánov. Pokiaľ orgán verejnej správy v rámci jemu zverenej právomoci rozhodol, že žalobkyni nevznikol nárok na vydanie pozemkov podľa , súd konajúci v tomto spore je uvedeným právnym záverom viazaný v súlade s , a

nemôže si túto otázku ani ako otázku predbežnú, vyriešiť inak (porovnaj aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. ).

24. Vychádzajúc z vyššie označených rozhodnutí orgánov verejnej správy konajúcich o reštitučnom nároku žalobkyne vyplýva, že neexistuje žiadne také rozhodnutie, ktoré by konštatovalo, že nevydanie pozemkov žalobkyni bolo nezákonné, naopak v opätovnom konaní a rozhodnutí pozemkových úradov (sp.zn. zo 16.2.2009) správne orgány ako aj súdy konajúce o žalobách a opravných prostriedkov v správnom súdnictve dospeli k záveru, že sporný pozemok žalobkyni nebolo možné vydať ani v roku 1995 ani v roku 2009. Je preto vylúčené, aby nezákonným rozhodnutím od ktorého žalobkyňa odvodzuje svoj nárok bolo rozhodnutie o nepriznaní vlastníctva k nehnuteľnosti sp.zn. zo dňa 16.2.2009 v spojení s rozhodnutím č. 229/26/2009-Hi zo dňa 12.3.2009 o nároku na náhradu za nevydané nehnuteľnosti. V konaní nebolo zistené ani žiadne iné rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré by v súvislosti s konaním o reštitučnom nároku žalobkyne spĺňalo charakteristiku nezákonnosti tak, ako to vyžaduje zák.č. 58/69 Zb. a Správne preto súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyňa v konaní nepreukázala základný predpoklad existencie jej nároku na náhradu škody, ktorou je nezákonnosť rozhodnutia.

25. Ak sa žalobkyňa odvolávala tiež na zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup, je potrebné uviesť, že pre zodpovednosť z dôvodu nesprávneho úradného postupu je rozhodujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa to v jeho obsahu neodrazí. Nesprávnym úradným postupom nie je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti, lebo ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou súvisí. Nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, ale pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú.

26. Z tohto pohľadu je nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát potom zodpovedá len za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania, a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, nemalo byť vydané, prípadne, že malo byť vydané v inej podobe alebo za iných okolností.

27. Pokiaľ by takým nesprávnym úradným postupom malo byť konanie súvisiace s predajom stavieb na pozemkoch, ktoré podliehali reštitučnému konaniu, tak žalobkyňa nadobudla vedomosť o tom, že stavby nezíska do svojho vlastníctva už v roku 2002, ako to osvedčuje obsah listinných dôkazov. Za situácie, že škoda mala vzniknúť v súvislosti s obdobím nečinnosti orgánov verejnej správy pri prejednaní opravného prostriedku žalobkyne, podaného v roku 1995, tak žalobkyňa nadobudla vedomosť o ukončení tvrdeného nesprávneho úradného postupu najneskôr v čase, kedy o jej odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach rozhodnutím zo dňa 13.2.2007 vo veci sp.zn. , ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 8.3.2007.

28. Ak je v konaní pred súdom vznesená námietka premlčania, súd sa z dôvodov účelnosti konania prvotne vysporiadava s uvedenou procesnou obranou, pretože ak je nárok premlčaný, nie je dôvodné sa zaoberať jeho vecnou opodstatnenosťou.

29. Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v stanovenej dobe. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať ( ).

30. V zmysle § 22 ods. 1 až 3 zák. č. 58/69 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1),

premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.

31. Podľa až 3 právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

32. Ak sa nejedná o škodu vzniknutú v dôsledku nezákonného rozhodnutia, tak zák.č. 58/69 Zb, ako aj začiatok plynutia premlčacej lehoty upravujú vo väzbe na vedomosť poškodeného o vzniknutej škode, teda keď mu boli známe okolnosti, z ktorých možno zistiť vznik škody. Zo spôsobu formulácie žalobného návrhu, keď žalobkyňa vyčíslenie škody odvádza od dátumu 3. 4. 2002 vyplýva, že už k uvedenému obdobiu mala vedomosť o vzniku údajnej škody, čo sa zhoduje s obdobím, kedy získala vedomosť, že nenadobudne do svojho vlastníctva stavby stojace na pozemku, vydania ktorého sa domáha. Od uvedeného času (3. 4. 2002) jej preukázateľne uplynula trojročná subjektívna lehota na uplatnenie nároku v konaní pred súdom, keďže žalobu podala na súd až v roku 2013. K uplynutiu premlčacej lehoty došlo aj v prípade, ak žalobkyňa vedomosť o vzniku škody spájala s nečinnosťou správnych orgánov pri prejednávaní jej opravného prostriedku, ktorá nečinnosť bola ukončená najneskôr v roku 2007, v ktorom roku si uplatnila nárok u žalovaného v 1. rade, avšak nepodala žalobu na súde. Ak jej mala v tejto súvislosti vzniknúť nejaká škoda pri prejednaní reštitučného nároku, premlčacia lehota uplynula najneskôr 9. 3. 2010.

33. Nad rámec uvedeného odvolací súd doplňuje, že medzi žalobkyňou označenými rozhodnutiami správnych orgánov, ich postupom a uvádzanou škodou, ktorá v zásade spočíva v strate možnosti disponovať nehnuteľným majetkom, neexistuje žiadna príčinná súvislosť. Žalobkyni nebolo navrátené vlastníctvo k pozemku v roku 1995 z dôvodu zastavania pozemku, pre ktorý prípad vydanie nehnuteľnosti vylučoval. Táto okolnosť nebola spochybnená, a sama žalobkyňa v roku 1995 jednala s príslušnými orgánmi už len o charaktere náhrady za nevydané pozemky. Nič na týchto okolnostiach nezmenilo ani opakované konanie o vydaní nehnuteľnosti, a závery reštitučného konania nie je možné meniť v inom súdnom spore. Ak žalobkyni od počiatku nepatril nárok na vydanie pozemkov, objektívne jej nemohla byť ani spôsobená škoda dodatočnou zmenou pomerov na nehnuteľnostiach.

34. Správne súd prvej inštancie rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania podľa , podľa ktorého žalovaní ako úspešná strana sporu majú nárok na plnú náhradu trov konania proti žalobkyni, ktorá nemala úspech v spore.

35. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s v spojení s , . Odvolateľka bola v konaní neúspešná, preto nemá nárok na náhradu trov konania, a procesne úspešným žalovaným nevznikli žiadne trovy, o výške ktorých by bolo potrebné rozhodovať, preto náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná žiadnej strane sporu.

36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( poslednej vety ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).