Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_48Ek-3174-2022.pdf
PDF · 119.85 KB
Case nature
Subarea
48Ek/3174/2022
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekúcii oprávnených: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. E. XXX, XXX XX F., 2/ G. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. E. XXX, XXX XX F., 3/ H. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. E. XXX, XXX XX F.; všetci zastúpení zákonným zástupcom I. J. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. E. XXX, XXX XX F., právne zast. JUDr. Michal Rebro, advokát, IČO: 42 183 219, Maróthyho 6, 811 06 Bratislava, proti povinnému: H. B., nar. XX.XX.XXXX, K. XXXX/X, XXX XX K., právne zast. JUDr. Katarína Michálková MBA, advokát, IČO: 42 171 423, Košická 48, 821 08 Bratislava 2, o vymoženie zameškaného a bežného výživného, vedenej súdnym exekútorom: Mgr. Petr Krušina, súdny exekútor, Exekútorskú úrad Bratislava, Lazaretská 4, 811 08 Bratislava, pod sp. zn. 361EX 7/23, o sťažnosti povinného proti výroku II. uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 48Ek/3174/2022 zo dňa 29.06.2023, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť povinného proti výroku II. uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 48Ek/3174/2022 zo dňa 29.06.2023 z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. Oprávnení sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 06.12.2022 domáhali od povinného vymoženia zameškaného výživného vo výške 40.260 Eur a bežného výživného vo výške 660 Eur mesačne vždy k 10. dňu v mesiaci vopred k rukám matky, na základe exekučného titulu - rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1P/178/2013 -96 zo dňa 14.05.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 10.06.2014.
2. Exekučný súd poverením zo dňa 27.12.2022 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora Mgr. Petr Krušina, so sídlom exekútorského Lazaretská 2514/4, 811 08 Bratislava, ktorý ju vedie pod sp. zn. 361EX 7/23.
3. Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 48Ek/3174/2022 zo dňa 29.06.2023 exekúciu v časti vymoženia zameškaného výživného vo výške 19.076 Eur podľa ustanovenia § 61k ods. 1 písm. a) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení od 01.04.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok “) zastavil (výrok I.), vo zvyšnej časti návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol (výrok II.) a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal nárok na náhradu trov konania v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie (výrok III.). V odôvodnení uznesenia vyšší súdny úradník v podstate uviedol, že sa v danom prípade zaoberal právomocou slovenského súdu konať vo veci vymáhania výživného od povinného na maloleté deti. Pri posudzovaní právomoci súd vychádzal z úpravy vnútroštátneho práva ako aj z existencie, resp. neexistencie medzinárodných zmlúv, ktorými by bola Slovenská republika viazaná. Vo veciach úpravy rodičovských práv a povinností voči deťom vo všeobecnosti platí, že právomoc slovenských súdov vo veciach starostlivosti o maloletých je daná, ak má maloletý na území Slovenskej republiky svoj obvyklý pobyt, jeho obvyklý pobyt nemožno určiť alebo je občanom Slovenskej republiky. V prípade určenia či právomoc slovenského súdu daná je alebo nie je, treba vychádzať z povahy veci. V konaní o schválenie dohody a následnej zmene úpravy výkonu rodičovských práv
a povinností slovenským súdom daná právomoc nebola, nakoľko obvyklý pobyt maloletých nie je na Slovensku. Avšak tu treba rozlišovať medzi základným súdnym konaním - viazaným na osobu maloletého, ktoré práva a povinnosti priznáva a určuje, a následným vykonávacím konaním - viazaným na osobu povinného, v ktorom už existuje rozhodnutie všeobecného súdu a zabezpečuje sa výkon povinnosti uloženej exekučným titulom, kedy ju povinný dobrovoľne nesplnil. Nakoľko sa jedná o výkon rozhodnutia a povinný je občan SR, a má trvalý pobyt na území SR, majetkové hodnoty, ktoré majú byť výkonom rozhodnutia postihnuté a sú viazané na povinného sa nachádzajú na území SR, a exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie slovenského všeobecného súdu, je zrejmé, že právomoc exekučného súdu je daná. V ďalšom sa súd zaoberal exekučným titulom samotným. V základnom súdnom konaní bolo rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1P/178/2013 zo dňa 14.05.2014 manželstvo rodičov maloletých rozvedené, maloleté deti boli na čas po rozvode zverené do starostlivosti matky a povinný (otec maloletých) bol zaviazaný na ich výživu. Dňa 18.01.2018 bola medzi rodičmi maloletých uzavretá „Dohoda o výkone rodičovských práv a povinností“, a to na území Spojených štátov mexických, pred štátnym notárom v Colime /Mexiko/. Uvedená dohoda mala podľa obsahu nahradiť rodičovskú dohodu zo dňa 21.03.2014 schválenú súdom SR. V ustanovení II. v otázke zverenia maloletých do osobnej starostlivosti sa rodičia maloletých dohodli, že ju bude aj naďalej vykonávať matka maloletých, a to na území Mexika. V otázke vyživovacej povinnosti sa stanovila výška výživného na sumu 1 Eur mesačne na každé maloleté dieťa, vždy k rukám matky k 10. temu dňu v mesiaci vopred, počnúc novembrom 2017. V ustanovení VI. dohody bolo uvedené, že „táto dohoda nadobúda platnosť dňom podpísania dohody a účinnosť dňom právoplatnosti rozsudku, ktorým bude schválená“. Povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie uviedol, že Dohoda z roku 2018 nahradila súdom schválenú Dohodu z roku 2014, a s poukazom na platnosť Dohody z roku 2018 si plnil aj svoju vyživovaciu povinnosť (vo výške1 Eur mesačne na každé maloleté dieťa). Súd sa zaoberal otázkou, či tu je alebo nie je rozhodnutie, ktoré nahrádza exekučný titul, na základe ktorého začalo toto exekučné konanie. V prvom rade vyšší súdny úradník uviedol, že rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1P/178/2013 zo dňa 14.05.2014, ktorý zaviazal povinného na výživu maloletých detí, je rozhodnutím vykonateľným až do okamihu, kým nebude nahradené novým rozhodnutím. Dohoda zo dňa 18.01.2018, uzavretá medzi stranami (rodičmi maloletých), nie je spôsobilá nahradiť rozsudok zo dňa 14.05.2014, nakoľko nespĺňa obligatórne náležitosti vyžadované právnym poriadkom (dohoda zo dňa 18.01.2018 nie je schválená súdom a nie je vykonateľná, navyše odporuje § 62 ods. 1 ,2 ,3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoR “)). Samotný podpis dohody stranami nie je dostačujúcim dôvodom na to, aby táto bola spôsobilá nahradiť súdne rozhodnutie. Zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len „ZMPSP “) presne vymedzuje podmienky uznania takéhoto rozhodnutia, ktoré musia byť splnené, Haagsky dohovor upravuje použitie apostilly na verejných listinách. V tomto štádiu konania súd konštatoval, že exekúcia vedená na základe exekučného titulu, rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1P/178/2013 zo dňa 14.05.2014, je v súlade so zákonom. Oprávnenými iniciované exekučné konanie bolo začaté za účelom vymoženia zameškaného výživného vo výške 40.260 Eur za obdobie od október 2017 do október 2022, 61x 660 Eur mesačne. Povinný vo väzbe na vymáhaný nárok vzniesol v prvom námietku premlčania, a to vo vzťahu k vyživovacej povinnosti za obdobie do 10.01.2020. K uvedenému súd dodal, že podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 - 110). Platí tu subsidiárne ustanovenie § 110 ods. 3 Občianskeho zákonníka , kde je uvedené, že úroky a opakujúce sa plnenia sa premlčujú v troch rokoch, ak však ide o práva právoplatne priznané alebo písomne uznané, platí táto premlčacia doba, len pokiaľ ide o úroky a opakujúce sa plnenia, zročnosť ktorých nastala po právoplatnosti rozhodnutia alebo po uznaní. To znamená, že mesačné platby výživného, na ktoré je povinný rodič zaviazaný, sa premlčujú v trojročnej premlčacej lehote. Na základe vyššie uvedeného sa splatné výživné premlčí po desiatich rokoch a výživné (jednotlivé splátky výživného) ako opakujúce sa plnenie sa premlčí v trojročnej premlčacej dobe. Keďže daný nárok je koncipovaný na báze jednotlivých opakujúcich sa plnení, ktoré sa v zmysle ustanovenia § 77 ods. 2 ZoR premlčujú v základnej trojročnej premlčacej lehote (t. j. každá splátka bežného výživného má svoju vlastnú premlčaciu lehotu), súd s ohľadom na dátum začatia exekučného konania (06.12.2022) konštatoval, že oprávnenými uplatnené zameškané výživné v celkovej výške 40.260 Eur je za obdobie 10.10.2017 až do 10.12.2019 premlčané, a to vo výške 17.820 Eur. Povinný vo väzbe na vymáhaný nárok vzniesol v druhom námietku započítania, a to vo vzťahu k pravidelným aj nepravidelným platbám, ktoré vykonal na účet matky maloletých detí a taktiež aj platbami v hotovosti. V návrhu na zastavenie exekúcie povinný uviedol, že počas obdobia, za ktoré si oprávnení vymáhajú nezaplatené výživné vykonal úhrady. Z výpisu platieb z účtu, a aj predložením potvrdení o realizácií platieb povinným mal súd za preukázané, že povinný zrealizoval nasledujúce platby: dňa 02.05.2018 vo výške 100 Eur, dňa
03.12.2019 vo výške 1.000 Eur, dňa 21.11.2019 vo výške 36 Eur, dňa 10.08.2020 vo výške 36 Eur, dňa 18.08.2021 vo výške 36 Eur, 18.08.2022 vo výške 36 Eur, dňa 10.09.2022 vo výške 3 Eur, dňa 10.10.2022 vo výške 3 Eur, dňa 10.11.2011 vo výške 3 Eur, dňa 10.12.2011 vo výške 3 Eur; v celkovej výške 1.256 Eur na účet matky maloletých. Časť platieb bola označená ako platby na výživné, časť platieb bola určená pre maloletých na účel nákupu oblečenia, darčekov alebo k Vianociam. Pre platby, ktoré neboli prioritne určené ako výživné, súd uviedol že prvoradá je vždy vyživovacia povinnosť rodiča k dieťaťu, ktoré nie je schopné sa samé živiť, pred ostatnými výdavkami, resp. dlhmi. Súd preto aj tieto platby uznal ako platby povinného na výživné. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, kladiac dôraz na to, že povinný úspešne vzniesol námietku premlčania, súd exekúciu v časti vymoženia zameškaného výživného vo výške 19.076 Eur v zmysle ustanovenia § 61k ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavil. Nakoľko povinným predostretá argumentácia nebola vo zvyšnej časti jeho podania spôsobilá na zastavenie exekúcie, keď ním realizované úhrady vo vzťahu k vyživovacej povinnosti neboli v súdom stanovenej výške, v dôsledku čoho je nesporné, že oprávnenými iniciované exekučné konanie sa začalo dôvodne, v čase skutočnej existencie dlhu na výživnom. Z uvedených dôvodov zastavenie exekúcie súdom vo zvyšnej časti vymáhaného nároku nebolo prípustné, a súd návrh povinného na zastavenie exekúcie vo zvyšnej časti zamietol. Nakoľko žiaden z účastníkov konania si trovy v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie neuplatnil, súd žiadnemu z účastníkov trovy nepriznal.
4. Povinný podal proti výroku II. uznesenia (o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie exekúcie v zostávajúcej časti) v zákonnej lehote sťažnosť a uviedol, že súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd manželstvo povinného a I. A. J. B. rozviedol na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14.05.2014 v konaní sp. zn. 1P/178/2013 . Súd na čas po rozvode manželstva schválil rodičovskú dohodu zo dňa 21.03.2014, na základe ktorej maloleté deti boli zverené do osobnej starostlivosti matky, povinný bol zaviazaný prispievať na výživu každého maloletého dieťaťa výživným vo výške 220 Eur vždy k 10. dňu v mesiaci vopred k rukám matky. Povinný bol oprávnený stretávať sa s maloletými deťmi každý párny víkend v mesiaci od piatku od 15.00 hod. do nedele 12.00 hod. mimo školských prázdnin a vianočných sviatkov. Matka však túto dohodu prestala dodržiavať a maloleté deti boli v Bratislave s povinným naposledy 13.12.2015, od tohto času nemal možnosť styku s vlastnými deťmi, napriek tomu povinný naďalej plnil svoju vyživovaciu povinnosť. Matka sa s maloletými deťmi (oprávnenými) presťahovala najskôr do Rakúska a následne po nejakom čase do Mexika. Potom, čo sa matka maloletých ozvala prostredníctvom právneho zástupcu z Mexika, prebiehala komunikácia iba medzi právnymi zástupcami, kde matka bola ochotná a otvorená zmene úpravy styku k maloletým z dôvodu, že sa obávala ostať v Mexiku s maloletými deťmi bez súhlasu otca. Týmto spôsobom došlo k podpisu Dohody o výkone rodičovských práv a povinností v súlade so ZoR , ktorú na znak súhlasu podpísala pred notárom v Mexiku dňa 18.01.2018 a ktorú následne podpísal aj povinný pred notárom v SR dňa 06.02.2018. Sama matka chcela, aby nebolo ustanovené výživné, resp. následne navrhla výživné vo výške 1 Eur. Povinný sa dôrazne vyhradil voči tomu, že by podpis tejto dohody vynucoval násilím, keďže medzi rokom 2015 a 2021 matku osobne vôbec nevidel, dlhú dobu ani nevedel jej adresu v Mexiku a ani predchádzajúce v Rakúsku. Rovnako je súčasťou dohody v záverečných ustanoveniach uvedené, že účastníci prehlasujú, že bola podpísaná „slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne v záujme ich maloletých detí...“. Overenie podpisu pred notárom v Mexiku, kde otec bol v tom čase na Slovensku rovnako vyvracia možnosť použitia násilia voči matke pri podpise dohody. Dňa 16.04.2018 navrhovateľ podal návrh na súd na schválenie rodičovskej dohody zo dňa 06.02.2018, kde súd uznesením zo dňa 30.04.2018 konštatoval, že nemá právomoc rozhodovať, nakoľko neexistuje medzinárodná zmluva medzi Slovenskou republikou a Mexikom, ktorou by bola SR viazaná pri riešení právnych vzťahov v oblasti rodinného práva. Po podpise rodičovskej dohody v roku 2018 matka a povinný prestali spolu komunikovať. Povinný sa bezúspešne snažil dovolať a domôcť kontaktu so svojimi maloletými deťmi. Povinný vycestoval do Mexika, aby svoje deti videl aspoň tam a dúfal v osobné stretnutie. Matka potom, čo povinný prišiel na adresu jej pobytu s deťmi zavolala na povinného políciu. Otec napriek tomu chodil k domu matky, ostal vždy vonku pri plote a snažil sa aspoň zahliadnuť svoje deti na záhrade. Otec rovnako vyvešal na plot spoločné fotografie, nechal pred bránou darčeky pre deti ako aj peniaze. Najstaršej oprávnenej A. dal bankomatovú kartu, aby si takto mohla kúpiť čo chce. Uvedené konanie v žiadnom prípade nemôže byť vyhodnocované ako nevôľa otca svoje maloleté deti podporovať či už osobnou starostlivosťou alebo finančne. Konanie matky však je proti dobrým mravom, bráni vlastným deťom v styku s otcom, roky zakazuje kontakt čo i len telefonický a po návšteve otca v Mexiku podala okrem návrhu na vykonanie exekúcie aj trestné oznámenie na otca. Súd uvedené nezobral vôbec do úvahy a obmedzil sa na stručný popis skutočností, pričom k uzatvorenej rodičovskej dohode uviedol iba, že nie je schválená súdom.
Prejav vôle matky tak súd úplne odignoroval. Povinný poukázal na § 24 ods. 3 ZoR , rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností možno nahradiť dohodou rodičov, čo sa medzi povinným a matkou oprávnených aj stalo 06.02.2018. Táto dohoda je medzi účastníkmi platná a nikto do dnešnej doby nenamietol účinne jej platnosť. Súčasťou dohody je prejav vôle účastníkov, ktorý bol vykonaný s úmyslom zmeniť rozhodnutie súdu zo dňa 14.05.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 10.06.2014, tak ako je v uvedené v samotnej dohode. Táto rodičovská dohoda odzrkadľuje prejav vôle účastníkov konania, ktorý je na dôkaz prejavu vôle a vyjadrenia vážnosti a autenticity tohto dokumentu podpísaný pred notárom v Mexiku a následne pred notárom v Slovenskej republike. Dohoda o výkone rodičovských práv a povinností, ktorá je podpísaná obidvomi účastníkmi, je platná v súlade so ZoR . Rozhodovanie súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností je až druhoradým riešením, pokiaľ medzi rodičmi nedôjde k dohode o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Pre takúto dohodu, ktorá nahrádza rozhodnutie súdu, platia rovnaké zásady, ako pre rozhodovanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Jej subjektmi však môžu byť len rodičia, preto neobstojí argument matky, že ju podpísala za svoje maloleté deti, na čo nebola oprávnená. „Až keď nedôjde k dohode, rozhoduje o výkone rodičovských práv a povinností súd vždy s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa. Zákon nepredpisuje rodičom obsah dohody o úprave ich styku s maloletým dieťaťom a nepredpisuje pre túto dohodu žiadne náležitosti, ani neukladá žiadne obmedzenie, ako ani nepredpisuje obsah výroku rozhodnutia súdu, ktorým tento následne rozhodne o úprave styku rodiča k maloletým deťom.“ (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 5.5.2016, sp. zn. 9 CoP 57/2015 ). Prejav vôle účastníkov na Dohode o úprave výkonu rodičovských práv a povinností je právnym úkonom (prejavom vôle) smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú. Prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá pravidlám slušnosti a občianskeho spolužitia. Použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje vždy iba k tomu, aby obsah právneho úkonu, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase, kedy bol úkon robený (viď Zo súdnej praxe č. 38/2009). Matka, ktorá sa na základe vlastného rozhodnutia bez súhlasu otca odsťahovala mimo územia SR, následne sa niekoľkokrát bez oznámenia miesta svojho pobytu presťahovala a odrezala tak všetok kontakt povinného s vlastnými deťmi v roku 2018 súhlasila okrem iného so zmenou vyživovacej povinnosti, jej prejav vôle je dostatočný, zreteľný, slobodný a vážny a vzhľadom na jej pobyt s deťmi mimo SR a neschopnosť slovenských orgánov zabezpečiť jej návrat do SR de facto sama spôsobila, že súd neschválil rodičovskú dohodu v rámci ktorej bola zmenená aj vyživovacia povinnosť k maloletým deťom. Povinný ďalej uviedol, že Slovenská republika ako aj Mexiko sú signatármi Dohovoru o vymáhaní výživného v cudzine, ktorý bol podpísaný 20.06.1956 v New Yorku, prijatý Vyhláškou Ministerstva zahraničných vecí č. 33/1959 Z. z. (ďalej len „Dohovor “). Znamená, že nakoľko nie je uzatvorená novšia bilaterálna dohoda, platí medzi zmluvnými štátmi táto vyhláška, ktorá upravuje postup pri vymáhaní výživného zo zahraničia. Oprávnení nedodržali postup pri vymáhaní výživného a pri uplatňovaní si nárokov voči osobám, ktoré sú zodpovedné na úhradu výživného v Slovenskej republike. Okresný súd Banská Bystrica sa zjavne vo svojom rozhodovaní o zastavení exekúcie venoval iba oblasti medzinárodných vzťahov v súvislosti s majetkom odporcu, ktorý je v SR. Súd sa nezaoberal výživným ako súčasťou rodinných vecí, ktoré spadajú pod iný režim ako samotná exekúcia na majetok povinného a neposudzoval v rámci toho vymáhanie výživného. Oprávnení sa mali so svojim nárokom v zmysle vyhlášky obrátiť na mexické úrady. Základný rámec celej rodinnoprávnej úpravy je obsiahnutý v čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky. Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa. Na základe uvedeného povinný navrhol, aby súd zmenil výrok II. v uznesení Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 29.06.2023, ktorým súd návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol, resp. zastavil exekúciu voči povinnému. Súd nedostatočne vyhodnotil predložené dôkazy, čo spôsobilo nedostatočné zistenie skutkového a právneho stavu. Rodičovská dohoda je prejav vôle, na ktorého platnosť ZoR vyžaduje dohodu rodičov ako účastníkov a prejav vôle uvedený na tejto dohode. Samotná skutočnosť, že dohodu neschválil súd vzhľadom na nedostatok právomoci spôsobuje nedostatok právomoci slovenského súdu aj v súvislosti s exekúciou výživného, nakoľko táto je súčasťou rodinných vecí, kde má právomoc súd v Mexiku. Okrem toho súd úplne opomenul vyhlášku Ministerstva zahraničných vecí č. 33/1959 Zb. o vymáhaní výživného v cudzine, ktorá je platná vo vzťahu s Mexikom a neposudzoval svoju právomoc a postup podľa vyhlášky. Je v rozpore s dobrými mravmi a nezodpovedá prejavom vôle matky, keď matka oprávnených sama navrhne povinnému dohodu o úprave styku k maloletým deťom, kde sama navrhla výživné vo výške 1 Eur na deti, ktoré presne podľa jej požiadaviek obaja podpíšu v roku 2018 a následne v roku 2022 bez zmeny akýchkoľvek iných skutočností a zmeny pomerov podať exekúciu podkladom ktorej je rozsudok Okresného súdu Bratislava I z roku 2014. Rovnako je proti dobrým mravom konanie matky, ktorá ak sama namieta exekúciu rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14.05.2014, v
zmysle ktorého žiada výživné od povinného, sama nedodržiava od roku 2015 toto rozhodnutie, keď otec nemá žiadnu možnosť styku so svojimi maloletými deťmi.
5. Oprávnení vo vyjadrení k sťažnosti povinného uviedli, že matka oprávnených nesúhlasí so zastavením exekúcie a nedala na zastavenie súhlas. K zastaveniu exekúcie v zmysle § 61 ods. 1 Exekučného poriadku môže súd pristúpiť len v prípade zániku vymáhaného nároku alebo ak sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti titulu. K zániku vymáhaného nároku nedošlo a v tomto konaní nie sú ani iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Súd správne vyhodnotil skutkový stav a teda, že nedošlo k dnešnému dňu k zmene platného a účinného súdneho rozhodnutia o stanovení výšky výživného. V zmysle tvrdenia matky maloletých a dôkazov detí otec detí mal možnosti styku s vlastnými deťmi a vyživovaciu povinnosť si neplnil. Ak by to bolo inak vedel by túto skutočnosť preukázať. Skutočnosť, že matka začala žiť nový život a odsťahovala sa predsa nezakladá právo svojvoľne nerešpektovať súdne platné rozhodnutie, v ktorom je jasne stanovená vyživovacia povinnosť. I keď matka podpísala dohodu o výživnom, tá musí byt' schválená súdom. V obdobných konaniach sa práve z dôvodov záujmu maloletých detí ustanovuje kolízny opatrovník. A teda aj keby sa rodičia rozhodli, že by dokonca vyživovacia povinnosť nemala byť upravená, kolízny zástupca práv dieťaťa bude hájiť záujmy dieťaťa. Právom a záujmom dieťaťa je podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. V konečnom dôsledku práve súd schvaľuje Dohodu o vyživovacej povinnosti, pretože musí dôkladne preskúmať všetky okolnosti a dohodu by neschválil. Oprávnení mali za to, že pre platnosť niektorých právny úkonov sa vyžaduje schválenie príslušným orgánom. Súdom neschválená Dohoda rodičov nespôsobuje predpoklad pre zastavenie exekučného konania vedeného v záujme maloletých detí. Nejde teda o inú skutočnosť pre ktorú by mala byť exekúcia ohrozená, ale práve zabezpečuje právnu istotu detí na plnenie vyživovacej povinnosti oboch rodičov. Matka detí zabezpečuje kompletnú starostlivosť o deti a teda ich ekonomické zabezpečenie. Deti sú spokojné a dosahujú mimoriadne študijné a športové výsledky, majú teda aj právo na riadnu vyživovaciu povinnosť oboch rodičov. Matka maloletých nekonala v rozpore s dobrými mravmi, kontakt detí s otcom vždy umožnila. Súd správne vyhodnotil, že dohoda o výživnom nebola schválená súdom a teda rozhodol v súlade s platným právom SR. Rozhodnúť v rozpore so zákonom a zastaviť exekúciu by jednoznačne nebolo právne správne a taktiež nie v záujme maloletých. K uzneseniu NS SR zo dňa 20.06.2012, sp. zn. 7 M Cdo 12/2011 , že prejav vôle podpísať dohodu o výživnom v tomto prípade nezakladá zmenu práv a povinností rodičov dieťaťa. Takýto prejav vôle nenahrádza rozsudok Okresného súdu Bratislava I a ten by určite iba neschvaľoval rodičovskú dohodu zo dňa 21.03.2014. Čo sa týka postupu vymáhania výživného zo zahraničia, oprávnení sa nestotožnili s názorom právneho zástupcu otca o jeho výklade. Matka dieťaťa riadne podľa zákona a v záujme maloletých vymáha splatné a riadne výživné prostredníctvom právneho zástupcu so sídlom v SR. Oprávnení nevideli rozpor s dobrými mravmi, keď matka podala návrh na výkon riadneho a splatného výživného, pričom skôr videli rozpor s dobrými mravmi plniť si vyživovaciu povinnosť vo výške 1 Eur/ mesačne na maloleté dieťa. Na základe uvedeného oprávnení žiadali, aby súd sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.
6. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
7. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
8. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku , ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
9. Podľa § 239 ods. 1 , 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP “) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
10. Podľa § 240 CSP sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané.
11. Podľa § 242 CSP sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal.
12. Podľa § 244 CSP rozsah, v akom sa uznesenie napáda, môže sťažovateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie sťažnosti.
13. Podľa § 245 CSP v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
14. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
15. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
16. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
17. Podľa § 24 ods. 3 ZoR rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností možno nahradiť dohodou rodičov. Dohoda musí byť schválená súdom, inak je nevykonateľná.
18. Podľa čl. 1 bod 2 Dohovoru prostriedky určené v tomto Dohovore nenahradzujú, ale doplňujú všetky prostriedky, ktoré poskytuje vnútroštátne alebo medzinárodné právo.
19. Podľa § 24 ods. 2 prvá veta ZMPSP rodičovské práva a povinnosti, ktoré vznikli v štáte pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa, zostávajú zachované aj po zmene obvyklého pobytu dieťaťa.
20. Podľa § 37 ZMPSP ak ďalej nie je ustanovené inak, právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, proti ktorej smeruje návrh (žaloba), má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo a ak ide o majetkové práva, ak tu má majetok.
21. Súd po zistení, že sťažnosť povinného voči výroku II. napádaného rozhodnutia bola podaná včas, oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie v napadnutej časti vydané, proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti, preskúmal uznesenie v rozsahu podanej sťažnosti bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. V danom prípade vyšší súdny úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Napriek zneniu ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu povinného prezentovanú v sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, súd nad rámec dodáva a dopĺňa:
22. Exekučným titulom bola schválená dohoda rodičov o výkone rodičovských práv a povinností a povinný bol zaviazaný prispievať na výživu maloletej A. B. výživným vo výške 220 Eur mesačne, na výživu maloletej G. B. výživným vo výške 220 Eur mesačne a na výživu maloletého H. B. výživným vo výške 220 Eur mesačne, ktoré mal platiť vždy do 10. dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletých.
23. Povinný v sťažnosti argumentoval (dôvodmi ako v podanom návrhu na zastavenie exekúcie):
- osobitosťou situácie spočívajúcej v tom, že matka bráni povinnému v styku s maloletými deťmi, hoci povinný sa snažil stretávať s maloletými deťmi a aj napriek uvedenému prispieval na výživné do podpisu Dohody z roku 2018
- dohoda z roku 2018 bola podpísaná slobodne a je v súlade s § 24 ods. 3 ZoR
- oprávnení nedodržali postup pri vymáhaní výživného podľa Dohovoru v cudzine a súd predmetný dohovor pri rozhodovaní neaplikoval
- základným rámcom celej rodinnoprávnej úpravy, ktorý je obsiahnutý v čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky.
24. Pre súd pritom bolo prvoradé ustáliť to, či má vzhľadom na skutočnosti uvádzané účastníkmi konania právomoc vo veci vymáhania výživného konať. Súd vychádzajúc zo zákonnej úpravy Exekučného poriadku a v zmysle ustanovenia § 37 ZMPS konštatuje, že právomoc slovenského súdu na konanie je daná, keďže povinný, t.j. osoba, proti ktorej návrh (žaloba) smeruje, má na území Slovenskej republiky
bydlisko a ak ide o majetkové práva, tu má majetok. Súd pritom uvádza, že ak si povinný neplnil svoju vyživovaciu povinnosť a zameškané výživné neuhradil (a ani bežné výživné ďalej neuhrádza), je vzhľadom na uvedené možné podať návrh na nútený výkon rozhodnutia súdnym exekútorom vykonávajúcim svoju činnosť v zmysle slovenského exekučného poriadku. Predpokladom na takýto postup je, že oprávnení disponujú exekučným titulom, teda právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu, ktorým súd zaviazal povinného k povinnosti platiť výživné. Súd ešte dopĺňa, že opačný záver by mal za následok aj to, že uvedeným postupom by bol zmarený účel konania o vymoženie výživného a taktiež by bola zmarená (prípadne sťažená) samotná vymožiteľnosť nároku oprávnených, keď napriek tomu, že oprávnení disponujú vykonateľným exekučným titulom (v súlade s § 45 ods. 1 Exekučného poriadku) a povinný (vychádzajúc z tvrdení nachádzajúcich sa v spise) má na území Slovenskej republiky majetok, tento by nebol postihnuteľný, keďže pôsobnosť súdneho exekútora v rámci konania o exekúcii je daná len na území toho ktorého konkrétneho štátu. Územná pôsobnosť súdneho exekútora, ktorý vykonáva exekučnú činnosť v zmysle slovenského exekučného poriadku, je totiž ohraničená územím Slovenskej republiky. Toto jeho územné obmedzenie je dané územnou pôsobnosťou Exekučného poriadku, ktorý právomoc súdneho exekútora zakladá. Zároveň to potom znamená, že súdny exekútor, ktorý vykonáva exekučnú činnosť v zmysle slovenského exekučného poriadku, ktorý je všeobecne záväzným právnym predpisom platným a účinným iba na území Slovenskej republiky, nemôže vykonávať exekučnú činnosť mimo tohto územia.
25. K povinným namietanému postupu podľa Dohovoru o vymáhaní výživného v cudzine (New York 20.06.1956, vyhl. č. 33/1959 Zb. ) súd uvádza, že tento bol podpísaný 20. júna 1956 v New Yorku a podľa svojho článku 14 nadobudol účinnosť pre Československú republiku 2. novembra 1958. Súd v kontexte argumentácie povinného upriamuje pozornosť na čl. 1 bod 2 predmetného dohovoru , v ktorom sa uvádza, že prostriedky určené v tomto dohovore nenahradzujú, ale dopĺňajú všetky prostriedky, ktoré poskytuje pre účely vymáhania výživného vnútroštátne alebo medzinárodné právo. Súd teda konštatuje, že keďže oprávnení disponujú právoplatným a vykonateľným rozhodnutím slovenského súdu a povinný, ktorý výživné v súlade s exekučným titulom neplatí, má majetok na území Slovenska, oprávnení tak môžu bez ďalšieho podať návrh na vykonanie exekúcie cestou slovenského súdu a takto výživné od povinného vymáhať. Súd pritom uvádza, že by odporovalo základnej logike a najmä záujmu maloletých detí na riadnom plnení vyživovacej povinnosti zo strany ich rodičov, ak by ako oprávnení napriek tomu, že majú vykonateľný exekučný titul, v konaní pred slovenským súdom o vymoženie výživného sú zastúpený právnym zástupcom, nemohli sa dožadovať vymoženia svojho nároku na základe tohto vykonateľného exekučného titulu. Uvedené by potom bolo aj v rozpore s čl. 1 bod 1 Dohovoru , ktorý stanovuje, že účelom Dohovoru je uľahčiť (rozumej „nie skomplikovať“) vymáhanie výživného osobe, ktorá žije na území jednej zo zmluvných strán a uplatňuje nároky voči inej osobe, ktorá podlieha súdnej právomoci inej zmluvnej strany.
26. Súd nepopiera vyživovaciu povinnosť ako súčasť rodičovských práv a povinností, avšak (tak ako uviedol aj vyšší súdny úradník) v tomto konaní nie je predmetom úprava rodičovských práv a povinností, ktorej súčasťou je aj určenie vyživovacej povinnosti, ale ide o následné vykonávacie konanie, ktorého cieľom je vymoženie už určenej vyživovacej povinnosti.
27. K odkazu povinného na ústavný rámec vymedzený v čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky a k povinným namietanej osobitosti situácie súd uvádza, že samotná skutočnosť, že sa povinný s dieťaťom nestýka automaticky neznamená zánik vyživovacej povinnosti rodiča k svojim maloletým deťom. Keďže je súdnym rozhodnutím určené výživné, ktorým je otec maloletých povinný prispievať na výživu maloletých detí, otec je povinný si svoju vyživovaciu povinnosť plniť bez ohľadu na to, či mu matka maloletých styk s deťmi umožňuje alebo nie. Na druhej strane však zároveň platí, že otec má právo stýkať sa so svojimi deťmi. Ak matka styk s deťmi neumožňuje, povinný môže využiť zákonné prostriedky na to, aby mu bol styk s deťmi umožnený.
28. Sudca k argumentácii povinného ohľadom dohody matky oprávnených a povinného na zmene výšky výživného uvádza, že z vykonateľného exekučného titulu jednoznačne vyplýva, že výživné bol povinný zaviazaný platiť vo výške po 220 Eur na maloletú A., G. a H., a uvedené rozhodnutie je pre účastníkov konania záväzné. Súd v konaní nemal preukázané, že by toto rozhodnutie súdu bolo zrušené alebo zmenené. Súd pritom v prvom rade uvádza, že v konaní o zmenu úpravy rodičovských práv a povinností nie je daná právomoc slovenských súdov na prejednanie veci, čo konštatoval aj Okresný súd Bratislava I v uznesení sp. zn. 3P/50/2018 zo dňa 30.04.2018 a konanie zastavil. Súd však
napriek uvedenému nepopierajúc záver o nedostatku právomoci slovenských súdov na konanie vo veci starostlivosti o maloleté deti dáva do pozornosti aj to, že v zmysle § 24 ods. 1 a 3 ZoR dohoda rodičov o výkone rodičovských práv a povinností vždy podlieha schváleniu súdom. Ak by však súd dohodu rodičov neschválil, nemá to vplyv na jej platnosť, pretože absencia schválenia zo strany súdu v tomto prípade nespôsobuje neplatnosť dohody, spôsobuje však nevykonateľnosť takéhoto právneho úkonu. Neplnenie dohody nemôžu rodičia vynútiť súdnou cestou. Ak niektorý z rodičov dohodu za stanovených podmienok nerešpektuje, je primárne nutné domáhať sa jej schválenia. Ak by aj bola dohoda v záujme maloletých detí, súd by musel najskôr takúto dohodu schváliť, až potom by sa mohlo konať o jej výkone.
29. Súd záverom ešte pripomína, že pre toto konanie je podstatné, že prvoradým v rámci konania o vymoženie výživného je záujem maloletých detí na tom, aby výživné bolo platené riadne a včas.
30. Súd k ďalším tvrdeniam oprávnených a povinného uvádza, že judikatúra súdov (vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky) nevyžaduje, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní odpovedalo na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými tvrdeniami, ktoré nie sú právne relevantné pre toto konanie a nemajú rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu o sťažnosti povinného (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. 03. 2005).
31. S poukazom na uvedené má sudca za to, že vyšší súdny úradník postupoval správne a v súlade so zákonom, keď výrokom II. napadnutého uznesenia sp. zn. 48Ek/3174/2022 zo dňa 29.06.2023 návrh povinného na zastavenie exekúcie v zostávajúcej časti ako nedôvodný zamietol. Súd konajúci sudcom preto následne sťažnosť povinného ako nedôvodnú zamietol.
32. O trovách sťažnostného konania súd nerozhodoval, pretože neboli účastníkmi konania uplatnené.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP ). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).