Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_25Co-114-2019.pdf
PDF · 116.14 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/114/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v právnej veci žalobcu: Servisná spoločnosť Partner, s.r.o. so sídlom Slávičie údolie 106, 811 02 Bratislava, IČO: 36 610 984, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: A. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX, XXX XX O., zastúpenému: Advokátska kancelária Timoranská & Štofková, s.r.o. so sídlom Podzámska 32, 940 01 Nové Zámky, IČO: 36 813 401, o zaplatenie sumy 1.389,43 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu rade proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 18. septembra 2018 č.k. 14Csp/172/2017-403, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému nároku na vrátenie odňatej provízie. Žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 652 Obchodného zákonníka, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 15 ods. 1, 2, § 132 ods. 2, § 150 ods. 1, 2, § 149, § 151 ods. 1, 2, § 153 ods. 1, 2, 3, § 154, § 186 ods. 2, § 215 ods. 1 Civilného sporového poriadku. 1.2. Z nepopretých skutkových tvrdení strán sporu mal preukázané, že medzi stranami sporu bola dňa 24.02.2012 uzavretá zmluva o obchodnom zastúpení a výkone činnosti finančného agenta podľa §§ 652 až 672 Obchodného zákonníka. Dňa 31.08.2012 strany sporu uzavreli dodatok č. 1 k predmetnej zmluve, ktorým došlo k zmene čl. 6 zmluvy upravujúceho odmeňovanie finančného agenta. Zmluvný vzťah strán sporu bol ukončený na základe návrhu žalovaného ku dňu 12.02.2013. Ďalej bolo nesporné, že žalovaný činnosť finančného agenta vykonával a že za túto činnosť mu bola vyplácaná provízia. Sporné bolo medzi stranami sporu, či žalobcovi vznikol nárok na vrátenie odňatej provízie, keď žalovaný v priebehu sporu namietal, že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. 1.3. Uviedol, že žalobca na výzvu súdu v zmysle § 167 ods. 3 CSP, doručenú dňa 12.04.2018, nereagoval na skutkové tvrdenia opísané žalovaným v podanom odpore (ktorými poprel dôvodnosť vzniku nároku na vrátenie odňatej provízie), svoje skutkové tvrdenia nedoplnil a neoznačil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, hoci bol v predmetnom uznesení poučený o následku neuplatnenia prostriedkov procesného útoku včas. Súd prvej inštancie mal za to, že pokiaľ právny zástupca žalobcu až na pojednávaní dňa 18.09.2018 doplnil skutkové tvrdenie v tom smere, že špecifikoval, pre ukončenie ktorých konkrétnych zmlúv, žalobcovi vznikol nárok na vrátenie odňatej provízie a predložil dôkazy na preukázanie tohto skutkového tvrdenia, tento prostriedok procesného útoku a procesnej obrany nebol zo strany žalobcu využitý včas. Žalobca mal možnosť svoje skutkové tvrdenia ohľadne vzniku
nároku na vrátenie odňatej provízie doplniť a podoprieť dôkazmi už skôr (či už v podanej žalobe, alebo najneskôr na výzvu súdu v zmysle § 167 ods. 3 CSP), ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Preto súd prvej inštancie na doplnené skutkové tvrdenie prezentované právnym zástupcom žalobcu na pojednávaní dňa 18.09.2018 a listinné dôkazné prostriedky predložené na pojednávaní dňa 18.09.2018 neprihliadol. Navyše za situácie, že vzhľadom na predloženie obsahom rozsiahleho listinného materiálu by bolo nevyhnutné pojednávanie vo veci odročiť za účelom poskytnutia lehoty žalovanému na oboznámenie sa s predmetnými listinami a vyjadrenie sa k nim. Konštatoval, že primárnym dôvodom prijatia nového procesnoprávneho kódexu bolo zrýchlenie súdneho konania, ktoré je založené na princípe výlučnej zodpovednosti strán sporu za výsledok sporu, ktorých pasivita sa odráža v ich neúspechu v spore. 1.4. K vznesenej námietke premlčania uplatneného nároku, sa stotožnil s názorom žalovaného, že premlčacia doba pre uplatnenie nároku na vrátenie odňatej provízie vznikla odo dňa nasledujúceho po vzniku nárok žalobcu na vrátenie odňatej provízie. Konštatoval, že nárok na vrátenie odňatej provízie žalobcovi vznikol momentom, kedy došlo k splneniu zmluvných podmienok pre odňatie provízie a nie až dňom vystavenia faktúry (ako tvrdil žalobca). Z faktúr predložených žalobcom v priebehu sporu nevyplývalo, na základe čoho bolo od žalovaného uplatnené vrátenie odňatej provízie, keď žalobca v priebehu sporu ani neučinil skutkové tvrdenie, kedy z jeho strany došlo k odňatiu provízie žalovanému. Preto nedokázal posúdiť dôvodnosť uplatnenej námietky premlčania uplatneného nároku zo strany žalovaného, keď s ohľadom na nedostatočné skutkové tvrdenia zo strany žalobcu nebolo možné ustáliť dátum, kedy došlo k splneniu podmienok pre odňatie provízie, ktorý dátum bol relevantný pre ustálenie momentu plynutia premlčacej doby v trvaní 4 rokov. Minimálne však v rozsahu sumy vyúčtovanej žalobcom faktúrami č. 413000282 zo dňa 18.06.2013 a č. 413000321 zo dňa 03.07.2013 bol uplatnený nárok určite premlčaný, keďže ohľadne predmetných súm došlo k splneniu podmienok pre odňatie provízie najneskôr v deň vystavenia faktúr. Pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie predmetných súm podaním žaloby na súd dňa 10.07.2017, bolo to po uplynutí štvorročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť najneskôr v deň nasledujúci po vystavení týchto faktúr. V tejto časti teda boli splnené podmienky pre zamietnutie žaloby i z dôvodu relevantne vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku. 1.5. O náhrade trov konania strán sporu rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď s ohľadom na výsledok sporu bol žalovaný v spore plne úspešnou stranou sporu. Uviedol, že o výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník osobitným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
2.1. Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie a navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že podanej žalobe v celom rozsahu vyhovie, resp. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne právne vec posúdil, a nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. 2.2. Tvrdil, že už v podanej žalobe boli predložené dôkazy, ktoré celkom jednoznačne preukazovali uplatňovaný nárok a preukazovali, pre ukončenie, ktorých konkrétnych poistných zmlúv mu vznikol nárok uplatnený žalobou. Boli to výpisy z účtu preukazujúce výplatu finančných provízii žalovanému a zoznam zrušených poistných zmlúv, ktoré preukázali výšku jednotlivých vyplatených provízii, výšku jednotlivých odňatých provízií s uvedením dôvodu zániku poistnej zmluvy. Skutočnosti uvedené v odpore jeho nárok nespochybňovali. Až na súdnom pojednávaní sa dozvedel, že súd z doposiaľ predložených dôkazov nemá nárok preukázaný, preto uplatnil aj ďalšie prostriedky procesného útoku a predložil jednotlivé poistné zmluvy, ktorých existencia nebola v konaní namietaná, a teda nepredstavovali uvedenie nových skutkových tvrdení. Požiadavku súdu prvej inštancie na špecifikáciu pri každej poistnej zmluve považoval za nehospodárnu a nelogickú, keďže by musel opätovne rozpísať údaje ktoré už boli uvedené v predloženom zozname zrušených poistných zmlúv. 2.3. Mal zato, že uvedenie predbežného právneho posúdenia zo strany súdu bolo do znenia Civilného sporového poriadku implementované práve z dôvodu, aby sa strany sporu dozvedeli o tom, že súd vníma určitú skutočnosť ako spornú, čím sa vytvorí zákonný priestor na doplnenie dôkazov. Tvrdil, že súd prvej inštancie mu odňal možnosť konať pred súdom, ak po prezentovaní svojho predbežného právneho názoru už neprihliadol na jeho skutkové tvrdenia a doplnenie dokazovania. Pred vyslovením predbežného právneho názoru nemal možnosť získať vedomosť o vnímaní uvedenej rozhodujúcej skutočnosti súdom ako spornej a dôvod na označenie ďalších dôkazov v tomto smere. 2.4. Namietal voči záveru súdu prvej inštancie ohľadom čiastočného premlčania nároku. Tvrdil, že v prípade práv vymáhateľných súdnou cestou sa začiatok premlčacej doby viaže na moment splatnosti
záväzku, v danom prípade splatnosti faktúr. Premlčacia doba začína plynúť odo dňa nasledujúceho po dní, kedy mal byť záväzok splnený. Tvrdil, že štvorročná premlčacia doba plynie odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých faktúr vystavených za odňaté provízie na základe províznych výkazov. Plynutie premlčacej doby nemožno odvodzovať od dátumu zrušenia jednotlivých poistných zmlúv, nakoľko je nutné, aby veriteľ využil svoje právo požiadať o zaplatenie celej pohľadávky, čím sa jeho právo stáva nárokom, t.j. actio nata. K tejto skutočnosti došlo uplynutím splatnosti jednotlivých súm, ktoré žalovanému fakturoval vystavenými faktúrami. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/146/2008, ktoré sa odklonilo od doterajšej judikatúry (R 28/84), z ktorého citoval.
3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie postupoval správne a v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, ako aj v súlade s účelom a zásadou hospodárnosti konania. Svoju skutkovú a právnu argumentáciu proti žalobcom uvádzaným tvrdeniam vyjadril už v odpore, ku ktorému sa žalobca nevyjadril a nevyužil možnosť predložiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Súd prvej inštancie sa tiež správne vysporiadal s otázkou premlčania. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/146/2008 bol ojedinelým rozsudkom, ktorý nebol publikovaný v Zbierke rozhodnutí na rozdiel od rozhodnutia R 28/1984, ktorý v Zbierke rozhodnutí publikované bolo. Publikované rozhodnutia prešli procedúrou schvaľovania a názor v nich vyjadrený je zároveň určitým zovšeobecňujúcim názorom členov kolégia Najvyššieho súdu. Nepublikované rozhodnutie tento charakter nemá. Navyše zo zmluvy ani zo zákona ani z iného dojednania zmluvných strán nevyplývalo, že by uplatneniu práva na súde musela predchádzať výzva alebo faktúra, preto sa domnieval, že v prípade podania žaloby bezprostredne po zrušení jednotlivých poistných zmluvu by sa nejednalo o predčasne podanú žalobu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
4.1. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že sa plnom rozsahu pridržiava podaného odvolania, z ktorého zopakoval svoju argumentáciu. 4.2. Žalovaný v následnom vyjadrení uviedol, že sa pridržiava svojich predchádzajúcich vyjadrení vrátane vyjadrenia k odvolaniu žalobcu a rovnako svoju argumentáciu zopakoval.
5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7.1. Žalobca v odvolaní namietal vadu konania spočívajúcu v porušení jeho práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), preto odvolací súd skúmal, či súd prvej inštancie konanie nezaťažil namietanou vadou. 7.2. Žalobca tvrdil, že súd prvej inštancie mu odňal možnosť konať pred súdom, ak po prezentovaní svojho predbežného právneho názoru už neprihliadol na jeho skutkové tvrdenia a doplnenie dokazovania. Pred vyslovením predbežného právneho názoru nemal možnosť získať vedomosť o vnímaní uvedenej rozhodujúcej skutočnosti súdom ako spornej a dôvod na označenie ďalších dôkazov v tomto smere. 7.3. Nesprávny procesný postup je vadou konania iba v prípade, ak ním bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Účelom sudcovskej koncentrácie konania zakotvenej v § 153 Civilného sporového poriadku je zabrániť strane sporu predlžovať konanie svojimi úkonmi vykonanými neskoro, osobitne až na nariadenom pojednávaní, kedy už nie je dostatok priestoru na oboznámenie sa s nimi druhou stranou sporu či súdom. To má za následok potrebu odročenia pojednávania a neodôvodnené prieťahy v konaní a je v rozpore zo základným princípom zakotveným v článku 5 CSP.
7.4. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie odpor žalovaného, ktorý z procesného hľadiska je potrebné považovať za vyjadrenie k žalobe, doručil právnemu zástupcovi žalobcu do vlastných rúk dňa 12.04.2018 spolu s uznesením (č.l. 212), v ktorom ho podľa § 167 ods. 3 CSP vyzval, aby sa v lehote 15 dní od doručenia uznesenia sa písomne vyjadril k vyjadreniu žalovaného, doručeného súdu dňa 26.02.2018, uviedol ďalšie skutočnosti a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Zároveň ho poučil, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť. Po márnom uplynutí lehoty na vyjadrenie súd prvej inštancie dňa 31.05.2018 nariadil pojednávanie na deň 17.09.2018, ktoré dňa 30.07.2018 odročil na 18.09.2018. Podľa zápisnice z pojednávania (č.l. 397) dňa 18.09.2018 súd prvej inštancie otvoril pojednávanie. Následne právna zástupkyňa žalobcu predniesla žalobu a uviedla, že dopĺňa skutkové tvrdenia uvedené v podanej žalobe tak, že špecifikuje poistné zmluvy, pre nezaplatenie ktorých alebo pre zrušenie ktorých si žalobca uplatnil nárok na vrátenie provízie od žalovaného, pričom uviedla mená a priezviská poistencov. Krátkou cestou predložila súdu prvej inštancie poistné zmluvy, na ktoré vo svojom vyjadrení poukazovala. Listiny boli založené do spisu na č.l. 223 až č.l. 396. Ďalej uviedla, že uvedené zmluvy boli ukončené na žiadosť klientov, alebo pre nezaplatenie poistného, preto boli na strane žalobcu splnené podmienky, aby v zmysle kódexu žiadal od žalovaného vrátenie vyplatenej pozície. Podľa protokolu zákonná sudkyňa uviedla, že z dôvodu zmeškania lehoty na riadne a včasné uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, na listiny predložené na pojednávaní prihliadať nebude, listiny budú založené do spisu bez toho, aby ich obsah bol oboznamovaný a bez ich doručenia právnemu zástupcovi žalovaného. Potom sa k prednesu žalobcu vyjadrila právna zástupkyňa žalovaného. Žalovaný neuviedol nič. Až po týchto úkonoch súd prvej inštancie uviedol predbežné právne posúdenie veci podľa § 181 ods. 2 CSP, ku ktorému právny zástupca žalobcu uviedol, že sa pridržiava svojho prednesu na dnešnom pojednávaní. 7.5. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, v dôsledku ktorého by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Pokiaľ by žalobca využil svoje právo a vyjadril sa k odporu žalovaného v súdom určenej lehote, pričom by uviedol ďalšie skutočnosti a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, súd prvej inštancie by pokračoval v doručovaní podľa § 167 CSP. Keďže tak neurobil, napriek tomu, že bol poučený o následkoch sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153 CSP, bolo nariadené pojednávanie, na ktorom už súd prvej inštancie na predložené listiny neprihliadal. Svoj postup súd prvej inštancie zdôvodnil v rozsudku jednak rozsiahlosťou listinného materiálu, v dôsledku čoho by bolo nevyhnutné pojednávanie vo veci odročiť za účelom poskytnutia lehoty žalovanému na oboznámenie sa s predmetnými listinami a vyjadrenie sa k nim. Zároveň konštatoval, že primárnym dôvodom prijatia nového procesnoprávneho kódexu bolo zrýchlenie súdneho konania, ktoré je založené na princípe výlučnej zodpovednosti strán sporu za výsledok sporu, ktorých pasivita sa odráža v ich neúspechu v spore. Odvolací súd dospel k záveru, že na strane žalobcu neboli okolnosti súvisiace s povahou sporu či uplatneného nároku, alebo iné subjektívne a objektívne dôvody nesplnenia povinnosti označiť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v súdom určenej lehote. Žalobca vykonával činnosť poisťovacieho či finančného agenta od roku 2006 do roku 2020, teda mal dostatok skúseností v oblasti poisťovníctva, ani uplatnený nárok nebol významný z hľadiska svojho rozsahu. Navyše bol v spore zastúpený renomovanou právnickou kanceláriou. Preto neboli na jeho strane žiadne dôvody na uplatnenie postupu podľa § 181 ods. 4 CSP. 7.6. Odvolací súd nezistil namietanú vadu konania, pre ktorú by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť, preto pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci.
8.1. V danej veci sa žalobca domáhal voči žalovanému vrátenia odňatej provízie vo vzťahu k zaniknutým poistným zmluvám. V žalobe vo vzťahu ku konkrétnym poistným zmluvám poukázal iba na vystavené faktúry v počte päť a žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 1.389,43 eura spolu so zákonným úrokom z omeškania ročne z každej fakturovanej sumy odo dňa nasledujúceho po jej splatnosti do zaplatenia. K žalobe priložil zmluvu o obchodnom zastúpení a výkone činnosti finančného agenta uzatvorenú so žalovaným dňa 24.02.2012 a jej dodatok zo dňa 31.08.2012, zmenu pozície podriadeného finančného agenta z 11.02.2013, prijatie návrhu na ukončenie zmluvy o obchodnom zastúpení a výkone činnosti finančného agenta z 12.02.2013, kódex obchodnej služby a kódex obchodnej služby pre finančných agentov, vystavené faktúry, provízny výkaz, listinu bez názvu vyhotovenú miniatúrnym písmom, ktorá obsahovala rôzne údaje o 10-tich zmluvách a výpisy z účtu žalobcu. 8.2. Žalovaný v podanom odpore proti platobnému rozkazu namietal, že zo žaloby nie je zrejmé vrátenia akých konkrétnych provízii sa žalobca domáha, či mu boli vyplatené, v akej sume, či zmluvy, z ktorých sa žalobca domáha vrátenia provízii boli skutočne ukončené a z akého dôvodu a či tento dôvod možno
pričítať jemu. Tvrdil, že Kódex obchodnej služby nebol súčasťou zmluvy o obchodnom zastúpení a výkone činnosti finančného agenta, a zo samotnej zmluvy možnosť odňatia provízie nevyplýva. Navyše ustanovenia o odňatí provízie považoval za neurčité, najmä vo vzťahu k splatnosti odňatej provízie. Preto vzniesol námietku premlčania, keď mal za to, že premlčacia lehota prípadného nároku mala začať plynúť momentom splnenia podmienok na uplatnenie nároku na vrátenie provízie, nie až splatnosťou faktúr. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-48/16. Žiadal žalobu zamietnuť. 8.3. Súd prvej inštancie žalobu zamietol. Na základe odvolania žalobcu bol rozsudok súdu prvej inštancie predmetom skúmania odvolacím súdom.
9. Podľa § 652 ods. 1 Obchodného zákonníka, zmluvou o obchodnom zastúpení sa obchodný zástupca ako podnikateľ zaväzuje pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv (ďalej len "obchody") alebo dojednávať a uzatvárať obchody v mene zastúpeného a na jeho účet a zastúpený sa zaväzuje zaplatiť obchodnému zástupcovi províziu.
10. Podľa § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
11.1. Odvolací súd posudzujúc napadnutý rozsudok z hľadiska uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver. 11.2. Súd prvej inštancie považoval v danej veci za nesporné, že medzi stranami sporu bola dňa 24.02.2012 uzavretá zmluva o obchodnom zastúpení a výkone činnosti finančného agenta podľa §§ 652 až 672 Obchodného zákonníka, a dňa 31.08.2012 bol uzavretý dodatok č. 1 k predmetnej zmluve, ktorým došlo k zmene čl. 6 zmluvy upravujúceho odmeňovanie finančného agenta. Zmluvný vzťah strán sporu bol ukončený na základe návrhu žalovaného ku dňu 12.02.2013. Ďalej považoval za nesporné, že žalovaný činnosť finančného agenta vykonával a že za túto činnosť mu bola vyplácaná provízia. Na druhej strane považoval súd prvej inštancie medzi stranami sporu za sporné, či žalobcovi vznikol nárok na vrátenie odňatej provízie, keďže žalovaný v priebehu sporu namietal, že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. 11.3. Súd prvej inštancie mal za to, že pokiaľ právny zástupca žalobcu až na pojednávaní dňa 18.09.2018 doplnil skutkové tvrdenie v tom smere, že špecifikoval, pre ukončenie ktorých konkrétnych zmlúv, mu vznikol nárok na vrátenie odňatej provízie a predložil dôkazy na preukázanie tohto skutkového tvrdenia, tento prostriedok procesného útoku a procesnej obrany nebol zo strany žalobcu využitý včas. Z uvedeného dôvodu na tieto skutkové tvrdenia a predložené listiny neprihliadal, a dospel k záveru, že nárok žalobcu nebol preukázaný, preto ho zamietol. Navyše považoval uplatnený nárok za čiastočne premlčaný, keďže sa stotožnil s názorom žalovaného, že premlčacia doba pre uplatnenie nároku na vrátenie odňatej provízie začala plynúť odo dňa nasledujúceho po dni vzniku nároku na vrátenie odňatej provízie, teda momentom, kedy došlo k splneniu zmluvných podmienok pre odňatie provízie a nie až dňom vystavenia faktúry. Tento deň nebolo možné na základe skutkových tvrdení žalobcu ustáliť. Napriek tomu konštatoval, že minimálne v rozsahu sumy vyúčtovanej žalobcom faktúrami č. XXXXXXXXX zo dňa 18.06.2013 a č. 413000321 zo dňa 03.07.2013 bol uplatnený nárok určite premlčaný, keďže k splneniu podmienok pre odňatie provízie došlo najneskôr v deň vystavenia faktúr. Preto v tejto časti si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie tejto sumy podaním žaloby na súd dňa 10.07.2017 po uplynutí štvorročnej premlčacej doby. Odvolací súd sa s uvedenými závermi súdu prvej inštancie stotožnil, preto napadnutý rozsudok, ako vecne správny, potvrdil. Rovnako správne bolo aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania, vzhľadom na plný úspech žalovaného v spore. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok v dostatočnej miere po právnej aj skutkovej stránke odôvodnil, keď uviedol svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil a danú vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa týmto odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť dôvodov napadnutého rozsudku ďalej iba poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
12.1. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka povinnosť strany tvrdiť a označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané) a aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. V civilnom procese majú strany sporu povinnosť
tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Povinnosť tvrdenia sa prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Dôkazná povinnosť je povinnosť, ktorou je zaťažená sporová strana, ktorá v spore niečo tvrdí. Nedodržanie povinnosti tvrdenia a nesplnenie dôkaznej povinnosti má za následok stratu sporu z dôvodu neunesenia dôkazného bremena. V spore stíha dôkazné bremeno obe sporové strany, nie však v rovnakom rozsahu. Rozsah dôkazného bremena žalovaného sa odvíja od miery aktivity žalobcu. Ak žalobca nevie preukázať svoje tvrdenia, stačí ak žalovaný tvrdenia žalobcu poprie. Ak žalobca na preukázanie svojich tvrdení produkuje dôkazy, musí žalovaný uplatniť také prostriedky procesnej obrany, ktorými dôkazy žalobcu vyvráti. Nie však možné požadovať od strany sporu, aby znášala dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, ktorú strana sporu ani netvrdí ani k nej neprodukuje žiadne dôkazy. 12.2. V danej veci žalobca v žalobe nekonkretizoval konkrétne zmluvy, ktoré mali zaniknúť z dôvodu relevantného z hľadiska vzniku jeho nároku na odňatie provízie žalovanému. Neuviedol ani názov, ani účastníkov zmlúv, dátum ich uzavretia, dátum a dôvod ich ukončenia či zániku, výšku a dátum vyplatenej provízie ani percento a sumu odňatia provízie. Ani z listín k priložených k žalobe sa uvedené skutočnosti nedali jednoznačne zistiť. Hoci to žalovaný v odpore namietal, žalobca sa k jeho námietkam nevyjadril ani neuviedol ďalšie skutočnosti a neoznačil dôkazy na ich preukázanie. Potom nebolo možné prijať iný záver, ako ten, že žalobca svoj nárok nepreukázal.
13.1. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými námietkami žalobcu uvedených v odvolaní. 13.2. S namietaným porušením práva na spravodlivý proces sa odvolací súd vyporiadal v bode 7. rozhodnutia. Okrem toho podstatou odvolania žalobcu bolo tvrdenie, že už v podanej žalobe boli predložené dôkazy, ktoré celkom jednoznačne preukazovali uplatňovaný nárok a preukazovali, pre ukončenie, ktorých konkrétnych poistných zmlúv mu vznikol nárok uplatnený žalobou. Malo ísť o výpisy z účtu preukazujúce výplatu finančných provízii žalovanému a zoznam zrušených poistných zmlúv, ktoré preukázali výšku jednotlivých vyplatených provízii, výšku jednotlivých odňatých provízií s uvedením dôvodu zániku poistnej zmluvy. Odvolací súd nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že k zmluve bola priložená listina bez názvu (č.l. 155) vyhotovená miniatúrnym písmom, ktorá obsahovala rôzne údaje o 10-tich zmluvách, a výpisy z účtu žalobcu (č.l. 156 až č.l. 169). Z obsahu uvedených listín však nevyplýva zrejmá spojitosť s 5-timi faktúrami vystavenými žalobcom, ktorými žalovanému fakturoval odňaté provízie. Pritom uvedené faktúry boli jedinými skutočnosťami, o ktorých v žalobe tvrdil, že sú základom uplatneného nároku. 13.3. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, podľa ktorého skutočnosti uvedené v odpore jeho nárok nespochybňovali. Z odporu jednoznačne vyplýva, že žalovaný nárok žalobcu neuznal, nemohol však znášať dôkazné bremeno ohľadom skutočností, ktoré žalobcom neboli v žalobe preukázané. Pravdivé nebolo ani tvrdenie žalobcu, že až na súdnom pojednávaní sa dozvedel, že súd z doposiaľ predložených dôkazov nemá nárok preukázaný, preto uplatnil aj ďalšie prostriedky procesného útoku a predložil jednotlivé poistné zmluvy, ktorých existencia nebola v konaní namietaná, a teda nepredstavovali uvedenie nových skutkových tvrdení. Z obsahu zápisnice z pojednávania (č.l. 397) totiž jednoznačne vyplýva, že žalobca (jeho právny zástupca) doplnil skutkové tvrdenia uvedené v podanej žalobe a predložil dôkazy na ich preukázanie ešte predtým, ako súd prvej inštancie uviedol čo považuje za sporné a čo za nesporné a uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. 13.4. Pokiaľ žalobca v odvolaní spochybnil požiadavku súdu prvej inštancie na špecifikáciu každej poistnej zmluvy a považoval ju za nehospodárnu a nelogickú, ani s touto námietkou sa odvolací súd nestotožnil. Bez jednoznačnej špecifikácie poistnej zmluvy, od ktorej žalobca odvodil svoje právo na odňatie provízie a jej následné vrátenie, nebolo možné uplatnený nárok považovať za preukázaný, keďže nebolo možné posúdiť, či boli splnené podmienky dohodnuté stranami sporu v zmluve, na základe ktorých sa „získateľská“ provízia mala považovať za „zaslúženú“, respektíve naopak za „odňatú“ s povinnosťou finančného agenta ju vrátiť celú alebo jej časť. 13.5. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu voči záveru súdu prvej inštancie ohľadom čiastočného premlčania nároku. Zhodne so súdom prvej inštancie, považoval pre začiatok plynutia premlčacej doby rozhodujúci deň vzniku nároku na vrátenie odňatej provízie. Týmto dňom vznikol na strane žalovaného záväzok a premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim po vzniku tohto záväzku. Tvrdenie, že plynutie premlčacej doby nemožno odvodzovať od dátumu zrušenia jednotlivých poistných zmlúv, bolo navyše právne bezvýznamné, nakoľko takýto záver z napadnutého rozsudku s poukazom na obsah bodu 16. rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýval. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/146/2008, ktoré sa odklonilo od doterajšej judikatúry (R 28/1984), odvolací súd sa s jeho závermi nestotožňuje. Podľa právneho názoru
odvolacieho súdu premlčacia doba začína plynúť v deň, v ktorý je možné právo vykonať po prvý raz, a v prípade, keď sa strany nedohodli na splatnosti záväzku, je týmto dňom deň nasledujúcim po vzniku záväzku. Rovnaký záver bol prijatý už v judikáte R 28/1984, podľa ktorého „ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu“ a s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje. Rovnaký záver prijala aj neskoršia súdna prax, k čomu odvolací súd poukazuje najmä na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. novembra 2016 sp.zn. 3 Cdo 174/2016, ktorý sa uvedenou problematikou ako i s relevantnými súdnymi rozhodnutiami podrobne zaoberal.
14. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
15. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % z dôvodu, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).