Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_15Co-45-2020.pdf
PDF · 135.54 KB
Case nature
Subarea
15Co/45/2020
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcov v 1. rade: K. H., narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom A. republika, K., H. č. 1, v 2. rade: M. H., narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom A. republika, K., H. č. 1, v 3. rade: M. O., narodený dňa X.X.XXXX, trvale bytom A. republika, Y., I. č. XX, v 4. rade: A. U., narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom V. republika, I., S.-S.- A. č. XX/X/XX, všetci zastúpení spoločnosťou NITSCHNEIDER & PARTNERS, advokátska kancelária s. r. o., IČO: 35 874 465, Bratislava, Cintorínska č. 3/A, za ktorú koná Mgr. Dušan Nitschneider, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova č. 2, o zabezpečenie dôkazného prostriedku, na odvolanie žalobcov v 1. až 4. rade proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 6. februára 2020, č.k. 19 C 126/2019-85, takto
rozhodol:
I. Uznesenie Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 6. februára 2020, č.k. 19 C 126/2019-85, p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava III. uznesením zo dňa 6.2.2020, č.k. 19 C 126/2019-85, návrh na zabezpečenie dôkazného prostriedku zamietol. Vychádzal z návrhu na zabezpečenie dôkazného prostriedku doručeného súdu dňa 6.11.2019, ktorým sa žalobcovia v 1. až 4. rade domáhali rozhodnutia, ktorým by súd uložil povinnosť Slovenskej republike konajúcej prostredníctvom Ministerstva vnútra do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, vydať do úschovy súdu dôkazný prostriedok, a to videozáznamy z kamerového systému futbalového štadióna Tehelné pole, nachádzajúceho sa v Bratislave, Viktora Tegelhoffa č. 4, nazývaného aj „Národný futbalový štadión“ zo dňa 22.8.2019, vymedzené časovým úsekom od 19,30 hod. do 23,59 hod. vo forme elektronických súborov uložených na USB nosiči. Ďalej žiadali, aby im bola uložená povinnosť podať žalobu na náhradu škody voči povinnému do jedného mesiaca odo dňa doručenia písomného oznámenia orgánu, ktorý je príslušný na prejednanie ich žiadosti na predbežné prerokovanie ich nároku, o neuspokojení ich nároku na náhradu škody, alebo odo dňa uplynutia šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti predmetným orgánom, ak ten v uvedenej lehote neuspokojí ich nárok na náhradu škody, alebo ak ho uspokojí iba v časti, najneskôr však do jedného roka odo dňa doručenia uznesenia. Žalobcovia v 1. až 4. rade svoj návrh odôvodnili tým, že sa zúčastnili futbalového zápasu medzi gréckou športovou organizáciou PAOK F.C. a slovenskou športovou organizáciou ŠK Slovan Bratislava. Futbalový zápas sa konal dňa 22.8.2019 so začiatkom o 21,00 hod na futbalovom štadióne Tehelné pole. Necelú hodinu pred začiatkom predmetného zápasu došlo na uvedenom štadióne k zásahu Polície Slovenskej republiky voči fanúšikom PAOK F.C., medzi ktorými sa nachádzali aj oni a týmto zásahom, ako aj konaním bezprostredne nasledujúcom, im bola spôsobená ujma na fyzickom a psychickom zdraví a zároveň ním došlo aj k zásahu do ich osobnostných práv. K incidentu došlo v dôsledku výtržností niektorých fanúšikov PAOK F.C. na štadióne, oni sa predmetných
výtržností nijako nezúčastnili, nikdy pred incidentom nepáchali žiadne výtržnosti, či športové násilie, pravidelne sa zúčastňujú zápasov svojho obľúbeného futbalového tímu. Zásah polície voči fanúšikom PAOK F.C. bol úplne neadekvátny, keďže pri ňom boli použité neprimerané donucovacie prostriedky, ktoré boli použité zjavne neprimeranou intenzitou. V čase zásahu polície nekládli žiaden odpor, chránili svoje telo pred bezprostredným zásahom polície, ktorý prišiel bez varovania, smeroval voči všetkým fanúšikom PAOK F.C., ktorí sa nachádzali v sektore hostí štadióna bez rozdielu, teda aj voči nim. Medzi fanúšikmi dotknutými zásahom sa nachádzali aj rodiny s deťmi, ktoré neboli nijako ušetrené. Pri incidente utrpeli rozsiahle povrchové zranenia, ktoré sú zachytené v priloženej dokumentácií. V dôsledku týchto zranení bola narušená ich pohybová schopnosť i jemná motorika, pričom niektoré symptómy predmetných zranení pretrvávajú dodnes. Žalobca v 1. rade bol pre vážne zranenie pravého oka odporučený na okamžitý operačný zákrok, grécky lekár konštatoval poškodenie rohovky jeho pravého oka spôsobenej úderom tupým predmetom, výskyt niektorých cudzích predmetov v oku, periférnu traumu a zlomeniu nosovej kosti. Incident im spôsobil doživotnú psychickú traumu a obavu vrátiť sa na územie Slovenskej republiky pre nedôveru v jej bezpečnostné zložky.
2. Uznesenie odôvodnil prvoinštančný súd ustanoveniami § 345 ods. 1, ods. 2, § 348 ods. 1, ods. 2, § 349 C.s.p. a dôvodil tým, že žalobcom v 1. až 4. rade sa nepodarilo osvedčiť dôvodnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Poukázal na to, že zabezpečenie dôkazu je zabezpečovacím prostriedkom, ktorý možno využiť v civilnom konaní. V prípade návrhu na zabezpečenie dôkazu navrhovateľ musí predovšetkým označiť vec, ktorej sa zabezpečenie dôkazu má dotýkať, konkrétne označí dôkaz, ktorý sa má zabezpečiť a v prípade, že sa navrhovateľ domáha zabezpečenia dôkazu pred začatím konania, musí uviesť aj to, v akom konaní bude predmetný dôkaz použitý. Žalobca musí osvedčiť aj nevyhnutnosť zabezpečenia dôkazu z dôvodu, že tento dôkaz nebude možné neskôr vykonať vôbec, alebo len s veľkými ťažkosťami. Tieto skutočnosti možno deklarovať najmä tým, že žalobca preukáže existenciu dôvodnej obavy, že žalovaný alebo iná osoba, ktorá má u seba vec, ktorá je nositeľom dôkazného prostriedku, ju zničí. Uviedol, že z opisu rozhodujúcich skutočností v návrhu žalobcov v 1. až 4. rade nevyplýva žiaden objektívny dôvod, ktorý by nasvedčoval snahe žalovaného zničiť dôkazný prostriedok, a to videozáznam. Žalobcovia v 1. až 4. rade sa obmedzili len na konštatovanie, že žalovaný môže tento dôkazný prostriedok kedykoľvek zničiť, najmä potom, čo ho už viac nebude potrebovať pre vlastné potreby riešenia incidentu. Zabezpečenie dôkazu z dôvodu, že neskôr ho nebude možné vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami, prichádza do úvahy najmä vo veciach zodpovednosti za škodu, v prípade pri nevyhnutnosti navrátenia veci do pôvodného stavu, avšak v oboch prípadoch nesmie ísť o subjektívny názor žalobcu, ale objektívne existujúce skutočnosti. Aj napriek argumentácii, ktorú žalobcovia v 1. až 4. rade použili, je z jej obsahu zrejme, že vyššiu uvádzanú existenciu obavy, že neskôr nebude možné dôkazy vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami neosvedčili napriek tomu, že v tomto prípade ide o podstatnú náležitosť pre vyhovenie návrhu na zabezpečeniu dôkazu a nestačí, ak obava je podložená len subjektívnym hodnotením okolností žalobcami v 1. až 4. rade prejavujúca sa v nedôvere k Polícii Slovenskej republiky a z nej vychádzajúcich úvah o ich možnom negatívnom vplyve na možnosť vykonať dôkaz.
3. Proti tomuto uzneseniu podali včas odvolanie žalobcovia v 1. až 4. rade dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedli že z informácií, ktoré majú k dispozícii i obsahu návrhu zo dňa 6.11.2019 vyplýva, že žalovaný je jedinou osobou, ktorá má záznamy k dispozícií. Žalovaný si po incidente opísanom v návrhu vyžiadal predmetné záznamy za účelom vlastného vnútorného šetrenia incidentu, ktoré bolo spojené so zadržaním tretích osôb a pre prípad vyvodenia zodpovednosti voči konkrétnym príslušníkom Policajného zboru. Z uvedeného vyplýva, že kľúčový dôkazný prostriedok na ochranu ich práv je v dispozícií osoby, voči ktorej smeruje a ktorá bude mať v spore o náhradu škody postavenie škodcu. Majú za to, že táto skutočnosť zakladá objektívnu obavu na ich strane, že záznamy budú zničené, v dôsledku čoho sa dostanú bez svojej viny do stavu dôkaznej núdze, ktorá môže viesť k nemožnosti uplatnenia ich práva na príslušnom súde. Objektívna obava, že dôkazy vyplývajúce zo záznamov nebude možné vykonať neskôr, potvrdzuje aj platná a účinná úprava spracúvania osobných údajov. Na záznamoch sú zachytené osobné údaje dotknutých osôb, vrátane nich, preto je žalovaný povinný postupovať v súlade s ustanoveniami zákona č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov. Podľa zásady minimalizácie uchovávania osobných údajov, upravenej v § 10 citovaného zákona osobné údaje musia byť uchovávané vo forme, ktorá umožňuje
identifikáciu dotknutej osoby najneskôr dovtedy, kým je to potrebné na účel, na ktorý sa osobné údaje spracúvajú; osobné údaje sa môžu uchovávať dlhšie, ak sa majú spracúvať výlučne na účel archivácie, na vedecký účel, na účel historického výskumu alebo na štatistický účel na základe osobitného predpisu 8) a ak sú dodržané primerané záruky ochrany práv dotknutej osoby podľa § 78 ods. (pravdepodobne 8, poznámka odvolacieho súdu). Žalovaný po incidente obdržal záznamy za účelom vyšetrovania tretích osôb, ktoré boli v dôsledku incidentu zadržané. V zmysle zákona o ochrane osobných údajov je žalovaný oprávnený uchovávať osobné údaje len dovtedy, kým je to potrebné na dosiahnutie účelu. Nemajú vedomosť v akom štádiu sa tieto trestné konania nachádzajú, resp. či už boli právoplatné skončené. Za predpokladu, že trestné konania voči tretím osobám boli právoplatne skončené, žalovaný nemá dôvod tieto záznamy dlhodobo uchovávať s poukazom na ustanovenie § 10 zákona o ochrane osobných údajov. Na základe uvedeného existuje objektívna obava, že záznamy budú po uplynutí určitého obdobia zničené, pričom tieto dôkazy kľúčové pre rozhodnutie v súdnom spore nimi iniciovanom nebude možné vykonať. Podľa ich právneho názoru prvoinštančný súd napadnutým rozhodnutím porušil ich právo na spravodlivý proces. Poukázali na to, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj rovnosť strán, ktorej cieľom je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. Opätovne zdôraznili, že záznamy predstavujú kľúčový dôkazný prostriedok pre súdny spor o náhradu škody, ktorý majú záujem iniciovať a žalovaný je jedinou osobou, ktorá má tento dôkazný prostriedok k dispozícií. Zabezpečenie dôkazného prostriedku súdom predstavuje jediný procesný inštitút, ktorým sa môžu domôcť ochrany svojich práv, prostredníctvom ktorého dochádza k vyváženiu nerovnováhy medzi nimi a žalovaným za účelom dosiahnutia spravodlivého usporiadania procesných vzťahov. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením iba prispel k rozdielnosti postavenia strán sporu, keď ním bola porušená zásada rovnosti zbraní v ich neprospech bez zavinenia na ich strane. Je teda nepochybné, že osvedčili existenciu objektívnej obavy, že dôkazy zo záznamov, ktoré predstavujú kľúčový dôkazný prostriedok v neprospech žalovaného, nebude možné vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami. Táto obava vyplýva z objektívnych okolností prípadu, záznamy predstavujú kľúčový dôkazný prostriedok v neprospech žalovaného ako škodcu v budúcom súdnom spore o náhradu škody, keď žalovaný ako škodca je jediný subjekt, ktorý má záznamy k dispozícií. Doba uchovávania záznamov nie je explicitne určená a závisí od subjektívneho hodnotenia žalovaným, do ktorého nie sú oprávnení zasahovať alebo ho inak ovplyvniť. Záznamy sú jediným dôkazným prostriedkom, ktorým majú možnosť preukázať neoprávnenosť zásahu zo strany polície počas incidentu a ich zabezpečenie predstavuje jediný procesný inštitút, ktorým sa môžu domôcť ochrany svojich práv. Odvolaciemu súdu preto navrhli napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie; žiadali trovy konania.
4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov v 1. až 4. rade uviedol, že o existencii predmetného súdneho konania sa prvý krát dozvedel až dňa 22.4.2020, kedy mu bola doručená výzva Krajského súdu v Bratislave na vyjadrenie sa k odvolaniu žalobcov v 1. až 4. rade. Zdôraznil, že predmetom konania o návrhu podľa § 345 C.s.p. je práve a výhradne zabezpečenie konkrétneho dôkazného prostriedku, z čoho potom vyplýva, že predmetom tohto konania nie je posudzovanie alebo preukazovanie skutkových okolností, za akých malo dôjsť k predmetnému incidentu (t.j. priebeh skutkového deja), ani odvodzovanie prípadných nárokov na náhradu škody a preukazovanie údajného porušenia povinností a postupov pred, počas, po skončení predmetného incidentu, rovnako ani preukazovanie vzniku zodpovednosti za škodu, či inú ujmu na právach všetkých žalobcov. Preto považuje podstatnú časť návrhu, kde sa žalobcovia v 1. až 4. rade zaoberajú vyššie uvedenými skutočnosťami pre toto konanie, celkom zjavne za irelevantnú, z dôvodu ktorého sa k nim nebude (ani nemôže) bližšie vyjadrovať. Jedinou relevantnou okolnosťou v tomto konaní je preukázanie zo strany žalobcov v 1. až 4. rade, že existuje dôvodná obava, že dôkazný prostriedok nebude možné vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami. Dal do pozornosti skutočnosť, že návrh smeruje proti žalovanému, ktorým je štát-Slovenská republika, ktorá má samostatnú procesnú spôsobilosť vystupovať v súdnom konaní ako strana sporu v zmysle § 73 a § 135 ods. 1 C.s.p. Z obsahu ustanovenia § 345 C.s.p. ale najmä § 349 C.s.p. vyplýva, že návrh na zabezpečenie dôkazného prostriedku musí smerovať proti tomu, kto „dôkazným prostriedkom disponuje“. Nie je mu zrejmé ako žalobcovia v 1. až 4. rade dospeli k presvedčeniu, že ako jediný subjekt disponuje záznamom a tak je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní. Žalobcovia v 1. až 4. rade asi jeho legitimáciu celkom nepochopiteľne odvodili od zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, ktorý upravuje (sekundárnu objektívnu) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom si zamieňajú pôsobnosť a postavenie „Polície Slovenskej republiky“, kde zrejme malo ísť o Policajný zbor, ktorý je upravený v zákone č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, ktorý však nemožno zamieňať so štátom-Slovenskou republikou. Aj keby z dôvodu predmetného incidentu v súčasnosti prebiehalo trestné, disciplinárne, či iné konanie (nemá dôvod
uvedené preverovať), žiadne z týchto konaní by nemohlo byť vedené z jeho strany. Poukázal na to, že žalobcovia v 1. až 4. rade v predmetnom návrhu ako dôkazný prostriedok, ktorý má byť súdom zabezpečený, označili záznam, ktorý predstavuje videozáznam z kamerového systému futbalového štadióna Tehelné pole. Ak takýto záznam možno považovať za audiovizuálne dielo v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z. (Autorský zákon), potom v žiadnom prípade nemôže byť jeho autorom, ani nemá dôvod, prečo by takýmto záznamom mohol disponovať, ani podľa § 53 uvedeného zákona. Nemá v tomto súdnom konaní pasívnu vecnú legitimáciu, nakoľko nemôže disponovať dôkazným prostriedkom, ktorý žalobcovia v 1. až 4. rade navrhujú zabezpečiť, a preto je ich návrh absolútne nevykonateľný, keďže mu nemôže byť uložená povinnosť vydať vec, ktorou nedisponuje. Predpokladá, že žalobcovia v 1. až 4. rade doteraz (rovnako i on) neboli oboznámení s obsahom záznamu, preto je ďalej zarážajúce, ako môžu označovať záznam za „kľúčový dôkaz“, ktorým majú preukázať vznik nárokov v podobe ujmy na zdraví alebo morálnej ujmy v ďalšom súdnom konaní. Tvrdenie žalobcov v 1. až 4. rade, že na obsah záznamu sa vzťahuje zákon č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov, pretože v ňom majú byť zachytené osobné údaje dotknutých osôb vrátane všetkých žalobcov, vychádza len z ničím nepodložených ich domnienok, čo taktiež vylučuje existenciu dôvodnej obavy, že neskôr nebude možné dôkaz vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami, čo je nevyhnutnou podmienkou návrhu podľa § 345 C.s.p. Navyše záznam nie je individuálne nezameniteľným predmetom hmotnej povahy, ktorý by podliehal skaze alebo ktorému by (napr. vplyvom času či iných vonkajších okolností) hrozilo zničenie, nakoľko pre žalobcov v 1. až 4. rade zrejme nie je dôležitý samotný nosič, na ktorom by mal byť záznam uložený, ale obsah záznamu v podobe video súboru na externom dátovom úložisku, ktorý je ľahko kopírovateľný a prenášateľný, preto dôvodná obava jeho straty alebo zničenia reálne neexistuje. Za predpokladu, že v súčasnosti v súvislosti s predmetným incidentom prebieha trestné (alebo iné) konanie, kde bol ako dôkazný prostriedok do spisu zabezpečený záznam, nie je možné, aby sa zo spisu „stratil“, alebo aby bol svojvoľne „zničený“ tak ako to v návrhu predpokladajú žalobcovia v 1. až 4. rade vzhľadom na povinnú písomnú ako aj elektronickú žurnalizáciu všetkých spisov, vrátane všetkých prijatých a odovzdaných záznamov. Stotožnil sa s konštatovaním súdu prvej inštancie uvedenom v napadnutom uznesení, že neexistuje dôvodná obava, že neskôr nebude možné dôkaz vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami, nakoľko táto obava vychádza len z celkom subjektívnej a neurčitej nedôvery žalobcov v Políciu Slovenskej republiky (Policajný zbor nemožno zamieňať s ním ako žalovaným). Žalobcovia v 1. až 4. rade žiadnym spôsobom nepreukázali z čoho vychádza ich obava, že dôjde k zničeniu záznamu. Posúdenie údajnej dôkaznej núdze, do ktorej by sa žalobcovia v 1. až 4. rade mali dostať bez vyhovenia ich návrhu na zabezpečenie dôkazného prostriedku je navyše založené na nešpecifikovanom hypotetickom nároku na náhradu škody, ktorému ešte musí predchádzať konanie na základe žiadosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ďalej uviedol, že mu nie je zrejmé v čom vidia žalobcovia v 1. až 4. rade porušenie práva na spravodlivý proces, keď postup podľa § 345 C.s.p. je osobitným návrhovým konaním, ktoré sa realizuje len na základe tvrdenia jednej strany súdneho sporu (žalobcov), kde žalovaný ako osoba, proti ktorej takýto návrh smeruje a ktorej má byť uložená povinnosť vydať dôkaz alebo dôkazný prostriedok, nemá reálnu možnosť vyjadriť sa k okolnostiam tvrdeným v návrhu, pričom pri zachovaní zmyslu zabezpečovacieho prostriedku je mu (pozitívne či negatívne) uznesenie súdu doručované spolu s návrhom, ku ktorému sa dovtedy nemal možnosť vyjadriť. Samotná skutočnosť, že súd nevyhovel návrhu všetkých žalobcov, keď neboli splnené základné podmienky vyžadované zákonom, v žiadnom prípade nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté uznesenie prvoinštančného súdu ako vecne správne potvrdiť.
5. Žalobcovia v 1. až 4. rade vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k ich odvolaniu poukázali na to, že v zmysle zákona o Policajnom zbore je Policajný zbor ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti, vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, ktorý je podriadený ministrovi vnútra. V zmysle § 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Policajný zbor nie je právnickou osobou, nie je ani nositeľom právnej, či procesnej subjektivity, pretože mu ju zákon o Policajnom zbore nepriznáva. Nemožno konštatovať, že Policajný zbor je právnickou osobou len v dôsledku jeho organizovaného vystupovania navonok a treba skúmať, či Policajnému zboru zákon o Policajnom zbore nepriznáva vlastnosti charakteristické pre právnické osoby. Podľa ich názoru tento zákon Policajnému zboru nepriznáva ani vlastnosti, ktoré sú pre právnické osoby charakteristické, ako napríklad určenie sídla, štatutárny orgán, či vymedzenie majetku slúžiaceho na plnenie jej úloh či vlastnú zodpovednosť za majetkovú ujmu spôsobenú inému. Všetky tieto potreby
pre Policajný zbor zabezpečuje a zastáva Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky s poukazom na § 4 ods. 2 zákona o Policajnom zbore. Procesná subjektivita jednotlivých útvarov Policajného zboru nevyplýva priamo zo zákon, táto im je určená len na základe rozhodnutia ministra vnútra, ktoré v prípade okresných a krajských riaditeľstiev Policajného zboru rovnako absentuje. Zároveň poukázali aj na rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2012, č.p. SLV-PS-1120/2012 o zrušení rozpočtových organizácií, na základe ktorého došlo ku dňu 31.12.2012 k zrušeniu rozpočtových organizácii zriadených zriaďovacími listinami, a to aj Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave a ďalších Krajských riaditeľstiev Policajného zboru (Rozpočtové organizácie ako účelové združenia majetku mohli byť pôvodne považované za právnické osoby). Z uvedeného jednoznačne vplýva, že Krajské riaditeľstvá Policajného zboru a pod nich spadajúce Okresné riaditeľstvá Policajného zboru už nie sú samostatnými subjektmi, sú len vnútornými organizačnými jednotkami. V tejto súvislosti im nie je zrejmé prečo žalovaný priamo nedisponuje záznamami, ale je ústredným štátnym orgánom Policajného zboru, ktorý je nositeľom právnej a procesnej subjektivity, t.j. je spôsobilým subjektom byť stranou v súdnom konaní a zároveň spôsobilým zabezpečiť dožiadanie záznamov od príslušných útvarov Policajného zboru z pozície nadriadeného orgánu. Ďalej uviedli, že podľa komentára k Civilnému sporovému poriadku, sú stranami sporu v konaní o zabezpečenie dôkazného prostriedku vo vzťahu k meritu veci v zásade žalobca a žalovaný a podľa § 61 a § 62 C.s.p. strany sporu musia mať procesnú subjektivitu a ak ju nemajú súd konanie zastaví. Ak by teda smerovali svoj návrh voči reálnemu držiteľovi záznamov, ich konanie by bolo zastavené kvôli nesplneniu procesných podmienok konania v zmysle Civilného sporového poriadku. Domnievajú sa, že záznamy možno bez akýchkoľvek pochybností označiť za „kľúčový dôkaz“, nakoľko sú spôsobilé potvrdiť svedecké výpovede a ostatné dôkazy, ktoré budú vykonávane v pripravovanom konaní o náhradu škody, ktoré bude príslušný súd hodnotiť samostatne i vo vzájomnej súvislosti. Záznamy je zároveň možné použiť na verifikáciu správnosti postupu zásahovej jednotky Policajného zboru pri incidente popisovanom v návrhu, pričom sú vyhotovené prostredníctvom bezpečnostných kamier, ktoré sú umiestnené v Národnom futbalovom štadióne tak, aby zachytávali ako dianie na tribúnach , tak aj v jeho ostatných priestoroch a areály. Ide o kľúčový dôkaz a to aj bez toho, aby boli s obsahom záznamu vopred oboznámení, jeho obsah vedia veľmi dobre predpokladať, nakoľko boli incidentom zachyteným na zázname negatívne dotknutí, a to markantným spôsobom, ktorý opísali v návrhu. Neobávajú sa zlikvidovania dôkazného prostriedku len z dôvodu, že ním disponuje škodca v pripravovanom súdnom konaní o náhradu škody, t.j. z určitej subjektívnej obavy, ale toho že k zlikvidovaniu dôkazného prostriedku môže dôjsť pri plnení si zákonných povinností strany Policajného zboru, ktoré opísali vo svojom odvolaní. Objektívna obava, že dôkazy vyplývajúce zo záznamov nebude možné vykonať neskôr potvrdzuje platná a účinná úprava spracúvania osobných údajov. Na záznamoch sú zachytené osobné údaje dotknutých osôb, vrátane nich, a preto je žalovaný povinný postupovať v súlade s ustanoveniami zákona č. 18/2018 Z.z. Okrem toho objektívna obava pramení aj priamo zo zákona o Policajnom zbore, ustanovenia § 69a. Keďže Policajný zbor spracúval záznamy za účelom trestného stíhania trestných činov spáchaných tretími osobami (inými ako sú oni) a pre prípad vyvodenia zodpovednosti voči konkrétnym príslušníkom Policajného zboru, tak v zmysle § 69a ods. 1 písm. c/ je povinný uchovávať osobné údaje len na čas, ktorý je nevyhnutný na účely ich spracúvania. Na základe uvedeného existuje dôvodná obava, že záznamy budú po uplynutí určitého obdobia zlikvidované a dôkazy kľúčové pre rozhodnutie v súdnom spore nimi iniciovanom nebude možné vykonať. Nestotožnili sa s tvrdením žalovaného v jeho vyjadrení k ich odvolaniu ohľadne toho, že žalovaný označil podstatnú časť ich návrhu, ktorá sa zaoberá opisom skutkových okolností incident, či prekročením právomoci a porušením povinností Policajného zboru za irelevantnú, pretože považujú za dôležité uviesť, aký význam majú záznamy, ktoré žiadajú zabezpečiť pre budúce konanie.
6. Odvolací súd preskúmal vec [§ 345, § 378 ods. 1, § 379, § 380 Civilného sporového poriadku, ďalej len C.s.p. (zákon č. 160/2015 Z.z.)], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov v 1. až 4. rade nemožno priznať úspech.
7. Uznesenie súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil ako vecne správne a keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia ako správnym, uznesenie odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.). Na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť nasledovné.
8. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že aj keď sú všetci žalobcovia občanmi iného členského štátu, na rozhodovanie o ich návrhu na zabezpečenie dôkazného prostriedku je daná právomoc slovenského súdu podľa čl. 35 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) zo dňa
12.12.2012, č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, nakoľko na súdy členského štátu možno podať návrh na vydanie predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku tohto členského štátu, aj keby mali právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu.
9. V danej veci odvolanie smeruje proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh na zabezpečenie dôkazného prostriedku zamietnutý. Podľa ustanovenia § 357 písm. l/ C.s.p., odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zabezpečení dôkazného prostriedku. Z gramatického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že odvolanie je prípustné len proti uzneseniu súdu, ktorým bolo nariadené zabezpečenie dôkazného prostriedku; odvolanie teda nie je prípustné proti uzneseniu súdu, ktorým bol návrh na zabezpečenie dôkazného prostriedku zamietnutý. Je však otázne, či je to v súlade s ochranou práv strany, najmä vtedy, ak nesprávne zamietavé rozhodnutie súdu privodí strane stav dôkaznej núdze práve preto, že dôkazný prostriedok, ktorého zabezpečenie strana požadovala, už neskôr nebude možné vykonať vôbec. Odvolací súd zároveň poukazuje na základný princíp Článku 4 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu v posudzovanej právnej veci. Ak takéhoto ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ústavno rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Z dôvodovej správy vyplýva, že tento článok upravuje analógiu legis a analógiu iuris, ktorá má ako výkladové pravidlo svoje nesporné miesto i v predpisoch procesného práva. Reflektuje sa zákaz odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae), teda že sudca nemôže spor neprejednať a nerozhodnúť, ak chýba výslovná právna úprava prejednávanej právnej veci. Klasické interpretačné pravidlo, analógia, umožňuje sudcovi použiť ustanovenie svojim obsahom a účelom natoľko podobné, že je žiaduce posúdiť podľa neho i právne veci, ktoré do hypotézy právnej normy výslovne poňaté neboli. V odseku 2 tohto článku je vyjadrené interpretačné pravidlo, ktoré nemá byť zamieňané so sudcovskou normotvorbou, ale je len osobitným vyjadrením zákazu odopretia spravodlivosti a umožňuje sudcovi vec spravodlivo rozhodnúť aj v prípadoch, ak výslovné znenie zákona neexistuje. Podobnú, či rovnakú formuláciu obsahuje viacero európskych kódexov (napríklad čl. 1 švajčiarskeho občianskeho zákonníka /ZGB/). Z uvedených dôvodov preto odvolací neodmietol odvolanie žalobcu proti napadnutému uzneseniu podľa § 386 písm. c/ C.s.p., keďže nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 10. Na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvej inštancie odvolací súd pripomína, že zabezpečenie dôkazu je zabezpečovacím prostriedkom, ktorý možno využiť v civilnom konaní. Navrhovateľ musí v návrhu na zabezpečenie dôkazu predovšetkým označiť vec, ktorej sa zabezpečenie dôkazu má dotýkať, konkrétne označiť dôkaz, ktorý sa má zabezpečiť a v prípade, že sa navrhovateľ domáha zabezpečenia dôkazu pred začatím konania, musí uviesť aj to, v akom konaní bude predmetný dôkaz použitý. Žalobca musí osvedčiť aj nevyhnutnosť zabezpečenia dôkazu z dôvodu, že tento dôkaz nebude možné neskôr vykonať vôbec, alebo len s veľkými ťažkosťami. Tieto skutočnosti možno deklarovať najmä tým, že žalobca preukáže existenciu dôvodnej obavy, že žalovaný alebo iná osoba, ktorá má u seba vec, ktorá je nositeľom dôkazného prostriedku, ju zničí. Zabezpečenie dôkazu z dôvodu, že ho bude možné neskôr vykonať len s veľkými ťažkosťami, prichádza do úvahy najmä vo veciach zodpovednosti za škodu, v prípade pri nevyhnutnosti navrátenia veci do pôvodného stavu, avšak v oboch prípadoch, nesmie ísť o subjektívny názor žalobcu, ale objektívne existujúce skutočnosti.
11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v napadnutom rozhodnutí, že žalobcovia v 1. až 4. rade neosvedčili potrebu zabezpečenia dôkazného prostriedku v zmysle § 345 C.s.p., ani nepreukázali dôvodnú obavu, že neskôr ho nebude možné vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami, pretože žalobcovia v 1. až 4. rade vo svojom návrhu žiadnym spôsobom neosvedčili obavu o tom, že nimi žiadaný dôkazný prostriedok, a to videozáznamy z kamerového systému futbalového štadióna Tehelné pole v Bratislave, Vitora Tegelhoffa č. 4 zo dňa 22.8.2019 od 19,30 hod. do 23,59 hod. vo forme elektronických súborov uložených na USB nosiči, by mal byť zničený, znehodnotený alebo iné skutočnosti, ktorými by sa znemožnilo vykonať tento dôkazný prostriedok s veľkými ťažkosťami. Napriek rozsiahlej argumentácii, ktorú žalobcovia v 1. až 4. rade vo svojom návrhu, odvolaní a vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k ich odvolaniu uviedli, nie je z ich obsahu zrejmé, že vyššiu uvádzanú existenciu obavy, že neskôr nebude možné dôkazný prostriedok vykonať vôbec alebo len s veľkými ťažkosťami, neosvedčili napriek tomu, že v tomto prípade ide o podstatnú
náležitosť pre vyhovenie návrhu na zabezpečeniu dôkazného prostriedku. Zdôvodnenie existencie obavy, že dôkazný prostriedok nebude možné neskôr vykonať alebo ho bude možné vykonať len s veľkými ťažkosťami musia byť objektívne, nesmú vychádzať iba zo subjektívneho pocitu navrhovateľa, ako správne konštatoval prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia (bod 9.).
12. Už dôvody uvádzané prvoinštančným súdom v napadnutom uznesení sú dostatočné pre zamietnutie návrhu žalobcov v 1., až 4. rade na zabezpečenie dôkazného prostriedku (nepreukázanie dôvodnej obavy, že subjekt, ktorý má u seba vec, ktorá je nositeľom dôkazného prostriedku, ju zničí). Odvolací súd však dospel k záveru, že návrh na zabezpečenie dôkazného prostriedku je potrebné zamietnuť aj z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Z obsahu návrhu žalobcov v 1. až 4. rade na zabezpečenie dôkazného prostriedku nie je zrejmé kto by mal disponovať uvedeným dôkazným prostriedkom, či ho má u seba prevádzkovateľ futbalového štadióna, jeho nadriadený orgán alebo Polícia Slovenskej republiky, nakoľko neuviedli či sa vedie trestné, priestupkové, či iné konanie, v ktorom by vystupovali ako poškodení. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného uvedenou v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobcov v 1. až 4. rade, že z predmetného návrhu vôbec nevyplýva, že by predmetným dôkazným prostriedkom disponoval práve on, ktorého žalobcovia v 1. až 4. rade označili v návrhu na zabezpečenie dôkazného prostriedku ako Slovenská republika, konajúca vo veci prostredníctvom ústredného orgánu štátnej správy, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktorého pasívnu vecnú legitimáciu pravdepodobne odvodili zo zákona č. 514/2003 Z.z. V prípade, ak uvedeným dôkazným prostriedkom disponuje Policajný zbor Slovenskej republiky, koná v jeho mene Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (zákon č. 171/1993 Z.z. a č. 575/2001 Z.z.), nie štát v zastúpení tohto ministerstva. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd vyhodnotil námietku žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie za dôvodnú.
13. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd považoval ďalšie odvolacie argumenty žalobcov v 1. až 4. rade týkajúce sa ich obavy, že dôkaz vyplývajúci zo záznamov nebude možné vykonať neskôr s poukazom na ustanovenia zákona č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov, že zbierajú dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení a pripravujú sa na podanie žiadosti o predbežné prerokovanie ich nároku na náhradu škody podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. a následne na podanie žaloby podľa uvedeného zákona za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadať. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).
14. Žalobcovia v 1. až 4. rade odôvodnili svoje odvolanie aj tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), ktorý videli v tom, že súd prvej inštancie napadnutým uznesením prispel k rozdielnosti postavenia strán sporu, bola ním porušená zásada rovnosti zbraní v ich neprospech bez ich zavinenia. Odvolací súd poukazuje na to, že tento odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľov, čím by im bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré im zákon (Civilný sporový poriadok) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem procesný postup bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republike tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom
súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá by znemožnila žalobcom v 1. až 4. rade realizáciu ich procesných práv, ktorá by im zmarila možnosť ich aktívnej účasti na konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná.
15. Pokiaľ žalobcovia v 1. až 4. rade v odvolaní namietli, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
16. Vzhľadom k tomu, že návrhu žalobcov v 1. až 4. rade na zabezpečenie dôkazného prostriedku nebolo vyhovené, správne sa prvoinštančný súd už nezaoberal ich ďalším návrhom, ktorým žiadali, aby im bola uložená povinnosť podať žalobu na náhradu škody voči povinnému do jedného mesiaca odo dňa doručenia písomného oznámenia orgánu, ktorý je príslušný na prejednanie ich žiadosti na predbežné prerokovanie ich nároku, o neuspokojení ich nároku na náhradu škody, alebo odo dňa uplynutia šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti predmetným orgánom, ak ten v uvedenej lehote neuspokojí ich nárok na náhradu škody, alebo ak ho uspokojí iba v časti, najneskôr však do jedného roka odo dňa doručenia uznesenia.
17. V konaní pred súdom prvej inštancie i pred odvolacím súdom mal žalovaný plný úspech, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení § 262 ods. 1 C.s.p. v rozsahu 100 %. Nakoľko prvoinštančný súd opomenul v napadnutom rozhodnutí rozhodnúť o náhrade trov konania žalovaného, odvolací súd rozhodol aj o jeho nároku na náhradu trov prvoinštančného konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, t.j. v tomto uznesení. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov prvoinštančného i odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).