Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Cob-120-2019.pdf
PDF · 137.46 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/120/2019
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu JUDr. Moniky Školníkovej a JUDr. Marty Šašinkovej v právnej veci žalobcu: COPOS mobil, s.r.o., Sládkovičova 1128, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 36 353 230, zast. Advokáti Heinrich s.r.o., Skautská 12, 949 01 Nitra, IČO: 36 865 966 proti žalovanému: Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zast. BG Partners, s.r.o., Jakubovo námestie 1, 811 09 Bratislava, IČO: 47 249 561 o zaplatenie sumy 130.483,89 eur s prísl. a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 25Cb/70/2013-1598 zo dňa 6.11.2018 takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 25Cb/70/2013-1598 zo dňa 6.11.2018 z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 20 % DPH z istiny 130.483,89 eur s príslušenstvom zastavil (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 26.3.2013 domáhal zaplatenia sumy 130.483,89 eur s príslušenstvom titulom vyplatenia odstupného. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že voči žalovanému má pohľadávku z uplatneného práva na odstupné listom zo dňa 23.8.2011 pri skončení zmluvy o obchodnom zastúpení Orange Slovensko, a.s. v značkových predajniach žalobcu, vychádzajúc z faktúr vystavených veriteľom v období od októbra 2006 do marca 2011 vrátane, na odmenu (províziu) za obchody, ktoré uzavrel na základe výkonu obchodného zastúpenia v prospech žalovaného (spolu za obdobie 4 a 1 roka). Žalobca nepostúpil práva z tejto zmluvy na tretie osoby a preto mu právo na odstupné uplatnené podľa § 669 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka u žalovaného, z dôvodov skončenia zmluvy o obchodnom zastúpení uzavretej dňa 27.3.2014 (predĺženej o rok) a zmluvy o obchodnom zastúpení uzavretej dňa 27.3.2007 (predĺženej o rok), zostalo zachované. Žalobca má za to, že po dobu trvania obchodného zastúpenia významne rozvinul obchod žalovaného, jeho práca a činnosť bola pre žalovaného prínosom a žalovaný má z tohto rozvinutia obchodu podstatné výhody. Vyplatenie odstupného považuje žalobca za spravodlivé, lebo čiastky vyplatené žalovaným na províziách neboli zanedbateľné a je teda možné mať dôvodne za to, že bol rozvinutý významne obchod žalovaného v dôsledku činnosti žalobcu, t.j. že jeho činnosť pre žalovaného bola prínosom.
3. Prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že pri posúdení vzniku nároku obchodného zástupcu na vyplatenie odstupného je potrebné vychádzať najmä zo zmyslu a účelu odstupného; týmto je predovšetkým riešenie situácie, kedy zmluva o obchodnom zastúpení zanikla, ale zastúpený zostáva v obchodnom vzťahu so zákazníkmi získanými zástupcom (t.j. má z obchodov, ktoré s nimi uzavrel, stále výhody), pričom uzatvorenie obchodov s týmito zákazníkmi by v prípade pokračovania zmluvného vzťahu obchodného zástupcu so zastúpeným prinieslo obchodnému zástupcovi ďalšie provízie. Inštitút
odstupného tak má v tomto prípade predovšetkým predísť účelovému ukončovaniu zmlúv o obchodnom zastúpení zo strany zastúpených, ktoré by znevýhodnilo obchodného zástupcu a naopak zvýhodnilo zastúpeného oproti stavu, ktorý by nastal, keby zmluvný vzťah pokračoval. V tejto súvislosti je podľa názoru konajúceho súdu nutné zdôrazniť, že aspekt spravodlivosti, kedy je nutné zohľadniť taktiež províziu, ktorú obchodný zástupca stráca, nemožno vykladať tak, že sa zohľadňujú provízie z obchodov, ktoré by obchodný zástupca uzavrel až v budúcnosti v prípade ďalšieho trvania vzťahu obchodného zastúpenia. „Provízia, ktorú obchodný zástupca stráca“ je síce provízia, ktorá by bola obchodnému zástupcovi vyplatená v budúcnosti, avšak za obchody, ktoré uzavrel (alebo získal) za dobu trvania zmluvy o obchodnom zastúpení.
4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nie každý zmluvný vzťah obchodného zastúpenia zakladá obchodnému zástupcovi po jeho skončení za zákonom stanovených predpokladov nárok na odstupné. Nárok obchodného zástupcu na odstupné nemusí byť daný predovšetkým v prípade, kedy je obchodnému zástupcovi provízia vyplácaná jednorazovo, a nie v závislosti na dĺžke trvania sprostredkovaných obchodných vzťahov, resp. tiež v prípade, že obchodnému zástupcovi síce vzniká nárok na províziu v závislosti na dĺžke trvania sprostredkovaných obchodných vzťahov, ale obchodnému zástupcovi bola plná výška provízie vyplatená. V prejednávanom prípade, tak ako na to poukazuje aj samotný žalovaný, žalobcovi už boli vyplatené všetky provízie za ním uzatvorené obchody, a to aj za obchody, ktoré majú svoje plnenie v budúcnosti a teda všetky budúce zisky žalovaného z prípadných obchodov, ktoré získal (uzavrel) žalobca, už boli vyplatené v dohodnutej provízii. Ukončením zmluvy o obchodnom zastúpení (uzavretej na dobu určitú) tak žalobca nestráca žiadnu z provízií za už uskutočnené obchody, ale možnosť uzatvárať obchody do budúcna. Samotné ukončenie zmluvy nemôže byť pre žalobcu prekvapivé, keďže zmluva bola uzavretá na dobu určitú (s možnosťou jej predĺženia, avšak vždy iba o jeden rok) a nie na dobu neurčitú, a tak s možnosťou jej nepredĺženia musel do budúcna počítať.
5. Na základe uvedených skutočností dospel prvoinštančný súd k záveru, že odstupné obchodného zástupcu nemožno chápať ako akýsi benefit automaticky plynúci z tohto vzťahu, kedy obchodný zástupca môže po ukončení zmluvného vzťahu očakávať zisk v podobe odstupného nad rozsah svojich odmien dohodnutých v zmluve o obchodnom zastúpení. Zmyslom a účelom inštitútu odstupného je ochrana obchodných zástupcov pred účelovým ukončovaním zmlúv, ktoré by ich mohlo finančne poškodiť tým, že im nebudú vyplatené provízie za už vykonanú prácu, hoci by im tieto v prípade ďalšieho trvania zmluvného vzťahu vyplatené boli. S vedomím práve tohto zmyslu a účelu bol preto žalobcom uplatnený nárok na odstupné posúdený ako nedôvodný.
6. Konajúci súd súčasne uviedol, že obdobne upravuje podmienky vzniku nároku na vyplatenie odstupného (odškodnenie) Smernica Rady 86/653/EHS o koordinácii právnej úpravy členských štátov týkajúca sa nezávislých obchodných zástupcov; úprava odstupného v Obchodnom zákonníku z tejto smernice napokon vychádza. Preto poukázal na stanovisko generálneho advokáta K.. N. K., prednesené dňa 25. októbra 2005 vo veci C-465/04, kde v bodoch 14. až 19. uviedol: „Odškodnenie stanovené v čl. 17 ods. 2 smernice má veľmi zvláštnu a mnohostrannú povahu, pokiaľ ide o ciele, ktoré sleduje a inštitúty ktoré mu predchádzali je treba hľadať v režime zavedenom v priebehu 50. rokov v článku 89b nemeckého obchodného zákonníku [Handelsgesetzbuch (HGB)]. Tento zvláštny režim odškodnenia je pojatý ako riešenie problému vyplývajúceho zo zániku zmluvy o zastúpení. Keďže totiž zastúpený zostáva po zániku zmluvy o zastúpení v obchodnom vzťahu so zákazníkmi, ktorých mu obchodný zástupca priviedol, má prospech z pridaných hodnôt plynúcich prinajmenšom čiastočne z činnosti vykonávanej obchodným zástupcom po dobu trvania zmluvy a ktorých privedenie by malo v rámci zmluvy bez ďalšieho za následok, že by obchodnému zástupcovi bola naďalej vyplácaná provízia. V tejto súvislosti zákonodarca Spoločenstva v čl. 17 ods. 2 smernice stanovil, že obchodný zástupca má nárok na odškodnenie, ak sú splnené tri podmienky. Po prvé je potrebné, aby priviedol nových zákazníkov alebo podstatne zvýšil objem obchodov s existujúcimi zákazníkmi. Po druhé je potrebné, aby zastúpený mal aj po zániku zmluvy o zastúpení naďalej podstatné výhody z obchodu s týmito zákazníkmi. Táto podmienka sa logicky uplatní len vtedy, pokiaľ už po ukončení zmluvy neexistuje povinnosť zaplatiť obchodnému zástupcovi províziu. Nakoniec je taktiež potrebné, aby nenastala žiadna z okolností vylučujúcich nárok obchodného zástupcu na odškodnenie na základe článku 18 smernice. Toto odškodnenie, ktoré môže byť priliehavo nazvané odškodnením za zákazníkov, má, ak ho posudzujeme z hľadiska obchodného zástupcu, povahu odmeny, ktorá naďalej existuje vďaka získaniu zákazníkov obchodným zástupcom alebo zvýšenie objemu obchodu s týmito zákazníkmi obchodným zástupcom. Posudzované z hľadiska zastúpeného,
odškodnenie za zákazníkov okrem toho umožňuje zabrániť situácii bezdôvodného obohatenia. V prípade neexistencie povinnosti odškodnenia po ukončení zmluvy by zastúpený mohol - bez toho aby musel obchodnému zástupcovi poskytnúť akékoľvek protiplnenie - mať prospech z pridaných hodnôt, ku ktorým obchodný zástupca svojou činnosťou určitým spôsobom prispel. Výhody pre zastúpeného totiž nie sú výlučne spojené s obchodmi uzavretými medzi zastúpeným a týmito zákazníkmi pred ukončením zmluvy. Môžu pokračovať po ukončení zmluvy, pokiaľ naďalej dochádza k týmto obchodom. Rovnako tak k odmene obchodného zástupcu platením provízií nedochádza v jednom okamihu, ktorý by sa zhodoval s okamihom, kedy obchodný zástupca priviedol zákazníka alebo keď s ním uzavrel obchod a nespočíva rovnako v platení celkovej čiastky. Naopak jedná sa o odmenu, ktorá je platená v priebehu času prostredníctvom provízií platených vtedy, ak dôjde k obchodu medzi zastúpeným a zákazníkom. Zmluvný rámec tejto povahy zvyšuje nebezpečenstvo, že dôjde k bezdôvodnému obohateniu zastúpeného po ukončení zmluvy, a odôvodňuje teda pravidlo uvedené v čl. 17 ods. 2 smernice. Je rovnako zrejmé, že odškodnenie upravené v čl. 17 ods. 2 smernice tak bráni rovnako nebezpečenstvu oportunistického chovania v okamihu ukončenia zmluvy zastúpeným, ku ktorému by mal zastúpený podnet v prípade neexistencie takej právnej úpravy“.
7. Podľa prezentovaného názoru prvoinštančného súdu by mal žalobca nárok na odstupné iba v takom prípade, ak by mu po ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení mala byť vyplácaná provízia z už privedených zákazníkov. V danom prípade nebol nárok na vyplatenie provízie upravený spôsobom jej postupného vyplácania počas trvania zmluvného vzťahu medzi zastúpeným a zákazníkom, ale bola vyplatená jednorazovo po uzavretí príslušnej zmluvy. Preto ak žalobcovi bola provízia za získaných zákazníkov vyplácaná po uzavretí obchodu v plnej výške, nemá právo na odstupné, keďže ukončením zmluvy neprichádza o žiadnu províziu, ktorá by mu mala byť z už uzavretých obchodov vyplácaná v budúcnosti.
8. Ďalej mal súd prvej inštancie na základe výsledkov dokazovania za to, že predmetný zmluvný vzťah založený medzi sporovými stranami zmluvou o obchodnom zastúpení, nebol typickým prípadom obchodného zastúpenia, kedy obchodný zástupca získava nových zákazníkov a rozvíja obchod s existujúcimi zákazníkmi výhradne len svojou vlastnou činnosťou a iniciatívou, ale uzatváranie obchodov žalobcom v prospech žalovaného a aj úspešnosť samotného žalobcu ako obchodného zástupcu boli vo veľmi výraznej miere ovplyvnené marketingovou, a najmä reklamnou činnosťou samotného žalovaného. Za dôležitú považoval konajúci súd aj skutočnosť, že aj samotnú značkovú predajňu žalobca zriadil a zariadil s materiálnou, finančnou a inou pomocou žalovaného, ktorý aj počas celej doby trvania zmluvného vzťahu aj naďalej marketingovo, propagačne, metodickým usmerňovaním ako aj realizovaním školení pre zamestnancov žalobcu výraznou mierou prispieval k uzatváraniu obchodov so zákazníkmi a tým aj k úspešnosti žalobcu ako obchodného zástupcu. Vyššie uvedené skutočnosti týkajúce sa výrazného podielu žalovaného ako zastúpeného na činnosti a úspešnosti žalobcu ako jeho obchodného zástupcu predstavujú podľa mienky súdu prvej inštancie veľmi dôležitú okolnosť súvisiacu so vznikom prípadného nároku žalobcu na odstupné z pohľadu zákonného kritéria spravodlivosti, resp. súvisiacu s výškou prípadného odstupného. Ďalej uviedol, že aktivity, ktoré počas trvania obchodného zastúpenia vyvíjal žalobca, museli byť s vedomím a súhlasom žalovaného a neboli takého charakteru a rozsahu, že by viedli k masívnejšiemu získavaniu nových zákazníkov alebo výraznému rozvíjaniu obchodov s doterajšími zákazníkmi. Získavanie zákazníkov a rozvíjanie obchodov s nimi nebolo len v prospech zastúpeného, ale aj v prospech samotného žalobcu, nakoľko mal nárok na viac provízií a zároveň mu boli poskytované aj zvláštne odmeny a benefity v závislosti od počtu obchodov.
9. Na záver odôvodnenia napadnutého rozhodnutia poukázal súd prvej inštancie na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, ktoré sú podľa jeho názoru vzhľadom na totožnú právnu úpravu použiteľné aj v Slovenskej republike. S poukazom na všetky skutočnosti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), g) a h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s tvrdeniami žalobcu a s jeho právnou argumentáciu. Súd prvej inštancie túto právnu argumentáciu žalobcu ani neuviedol v odôvodnení rozsudku, teda ani nezdôvodnil „jasne a výstižne, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty žalobcu“ (ako mu ukladá § 220 ods. 2 CSP), pretože ju ani nespomenul, čím sa vyhol jej zdôvodneniu (napr. prečo a z akých dôvodov s ňou nesúhlasí). Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal ani s dôkazmi doloženými žalobcom, tieto dôkazy ani neuviedol v odôvodnení rozsudku,
teda ani nezdôvodnil „či tieto dôkazy vykonal, ako ich vyhodnotil“ (ako mu ukladá § 220 ods. 2 CSP), pretože ich ani nespomenul, čím sa vyhol ich zdôvodneniu (napr. ako ich vyhodnotil). Z tohto dôvodu považuje žalobca napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný. Ak rozhodnutie súdu nie je odôvodnené takým spôsobom, ako je uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je potrebné takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie v rozpore s čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 46 Ústavy SR.
11. Žalobca ďalej uviedol, že v súvislosti s posúdením práva na vznik nároku na odstupné poukázal v priebehu konania aj na rozhodovaciu prax súdov, ktoré v rovnakých skutkových a právnych prípadov (obchodní zástupcovia c/a Orange Slovensko a.s.) uviedli, že „nárok na odstupné žalobcovi vznikol“ (OS BA II, č.k. 24Cb/294/2011 - potvrdené KS BA, č.k. 2Cob/l43/2014, OS BA II, č.k. 42Cb/54/2013, OS BA II, č.k. 26Cb/176/2014). Žalobca rovnako poukázal aj na rozhodnutia NS SR, ako aj rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, ktoré rovnako poukazovali na vznik nároku žalobcu na odstupné. Súd prvej inštancie sa však vôbec nezaoberal rozhodnutiami, ktoré žalobca súdu predložil. V prvom rade ich v napádanom rozsudku ani nespomenul, ani sa nimi nezaoberal, ani ich skutkovo a najmä právne neposúdil, a teda postupoval v rozpore s § 220 ods. 2 CSP. Žalobca má za to, že prvoinštančný súd vydal rozsudok, ktorý je v rozpore s rozhodovacou praxou súdov. Najmä uvedené rozhodnutia v právnych sporoch „obchodní zástupcovia c/a Orange Slovensko a.s.“ upravujú a riadne zdôvodňujú, že obchodný zástupca v daných skutkových a právnych okolností má nárok na odstupné, pričom jeho výšku určili na 50 % maximálne výšky odstupného. V tomto prípade, ani žalovaný v priebehu súdneho konania, ani súd v napádanom rozsudku, nepoukázali a neuviedli, že by existovali iné skutkové okolnosti, ktoré by zdôvodňovali iný právny názor ako v spomínaných rozhodnutiach súdov (napr. pochybenia žalobcu ako obchodného zástupcu, pre ktoré mu nárok na odstupné neprináleží, nesplnenie právnych predpokladov (napr. neskoré uplatnenie si nároku). Súd prvej inštancie však nijako nezdôvodnil, prečo sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, čím postupoval v rozpore s § 220 ods. 3 CSP.
12. Žalobca ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že v konaní nikdy nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie rozhodol bez zhrnutia sporných a nesporných bodov veci, čím žalobca nedostal možnosť preukázať skutočnosti, ktoré súd pokladal za dôležité. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že z nahrávok zachytávajúcich priebeh pojednávania vyplýva, že súd svoj predbežný názor ústne uviedol, keď poznamenal, že „čo do nároku na odstupné bolo už rozhodnuté v skutkovo a právne rovnakom prípade, ktorý sa týkal rovnakého žalovaného, pričom na strane žalobcu bol iný obchodný zástupca, a to tak, že nárok na odstupné daný je, pričom je potrebné určiť jeho výšku; tento názor bol potvrdený aj odvolacím súdom, preto súd bude z týchto právnych názorov vychádzať“. Preto ide o úplne prekvapivé rozhodnutie súdu, ktoré súd zrazu uviedol pri vyhlásení rozsudku. Súd de facto poprel svoj predchádzajúci predbežný právny názor. Pri takomto prekvapivom rozhodnutí súdu sa žalobca nemohol žiadnym spôsobom vyjadrovať k otázkam „neexistencie nároku“, lebo vychádzal z prezentácie súdu, že nárok daný je.
13. V súvislosti s meritom veci žalobca vyjadril nesúhlas s argumentáciou súdu prvej inštancie, v zmysle ktorej „žalobca by mal nárok na odstupné iba v takom prípade, ak by mu po ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení mala byť vyplácaná provízia z už privedených zákazníkov; keďže však žalobcovi bola provízia za získaných zákazníkov vyplácaná po uzavretí obchodu v plnej výške, nemá právo na odstupné“. Podľa názoru žalobcu právo na odstupné predstavuje odmenu za niečo naviac, čo priniesol obchodný zástupca pre zastúpeného. Ide práve o zohľadnenie zásluhovosti a právo na odstupné vzniklo z dôvodu, že zo zoznamu uzavretých zmlúv ako aj výšky provízií je zrejmé, že žalobca ako zástupca získal nových zákazníkov a žalovaný má výhody vyplývajúce z týchto obchodov, čo je jeden zo zákonných predpokladov pre vznik práva na odstupné. Podľa zákonnej úpravy stačí, ak žalobca preukáže, že získal nových zákazníkov alebo ak preukáže, že podstatne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi (za splnenia ďalších predpokladov), pričom žalobca preukázal jednak získanie nových zákazníkov, ako aj obnovu zmluvných kontraktov. Žalobca uzavrel viac ako 16000 zmluvných kontraktov so zákazníkmi za obdobie od 04/2007 do 03/2011. Pri týchto kontraktoch jednak preukázal získanie nových zákazníkov a obnovu zmluvného vzťahu s doterajšími zákazníkmi a žalobca tiež preukázal 2-ročnú viazanosť zákazníkov, a tým zároveň skutočnosť, že výhody pre žalovaného existovali aj po skončení zmlúv o obchodnom zastúpení (bližšie špecifikované vo vyjadrení žalobcu zo dňa 14.8.2018). Žalobca súčasne poukázal výkladovú správu Smernice, na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Európskeho súdneho dvora a uviedol, že pri určovaní nároku na odstupné a jeho výšky nemá vplyv okolnosť, či boli všetky provízie už vyplatené alebo nie. Prípadné nevyplatenie provízie za sprostredkovateľský obchod, je osobitným nárokom na vyplatenie provízie (napr. aj podľa
§ 659a ObZ či § 668a ObZ), nie na vyplatenie odstupného. Názor súdu, že obchodnému zástupcovi vzniká nárok na odstupné len vtedy, ak mu neboli vyplatené všetky provízie, ktoré mal dostať z dôvodu, že počas existencie zmluvy o obchodnom zastúpení sprostredkoval zmluvu so zákazníkom, je nesprávny, pretože (okrem iného) nárok na vyplatenie provízie za obchody, ktoré obchodný zástupca sprostredkoval počas existencie zmluvy o obchodnom zastúpení, obchodnému zástupcovi patrí aj keď sa zmluva skončí. Obchodný zástupca stráca nárok na províziu, ktorú by mal z v budúcnosti uskutočnených obchodov so zákazníkmi, ktorých získal. Rovnako je nutné prihliadnuť na pokračujúce prínosy žalovaného (zastúpeného) v dôsledku úsilia obchodného zástupcu (žalobcu) a goodwill, ktorý žalobca vytvoril.
14. Ustanovenie § 669 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka neuvádza podmienku „provízia, ktorú obchodný zástupca stráca“ ako kogentnú, ale ako príkladmo uvedenú, čo je zásadný rozdiel. Teda okolnosť, že obchodnému zástupcovi už mala byť vyplatená provízia za „zabezpečené“ zmluvy, nie je dôvodom na stratu nároku na odstupné. Môže to byť jedna z okolností, na ktoré súd prihliada pri určovaní výšky tohto odstupného. Takýto výklad vyplýva aj z článku 17 Smernice 86/653/EHS a európskej judikatúry (viď napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Holandska zo dňa 2.11.2012, podľa ktorého: článok 17 ods. 2 písmeno a) Smernice musí byť vysvetlený tak, že nepripúšťa, že nárok obchodného zástupcu na náhradu bude okrem iného obmedzený jeho stratenou províziou, ku ktorej došlo ukončením zmluvy, aj keď výhody, ktoré splnomocniteľ ešte má, budú musieť byť finančne ohodnotené vyššie). Uvedené potvrdzuje, že nie je možné priznávať resp. nepriznávať odstupné len na základe toho, či žalobca (obchodný zástupca) nemal resp. mal v celosti vyplatenú províziu za „zabezpečené“ zmluvy. V tomto smere súd prvej inštancie nesprávne interpretuje aj rozsudky súdov Českej republiky, ktoré v konečnom dôsledku len čiastočne citoval v odôvodnení napádaného rozsudku, avšak z uvedených citáciách nie je nikde taký záver, ako z nich vykladá súd; teda súd len uviedol citácie, avšak nezdôvodnil, čo z nich má vyplývať pre daný rozhodovaný spor.
15. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že z tabuľky prehľadu počtu zmlúv a výnosov pre spoločnosť Orange Slovensko a.s. po skončení zmluvy o obchodnom zastúpení (v podaní žalobcu zo dňa 14.8.2018) vidieť, že žalovaný mal následný finančný prospech z činností žalobcu vo výške 1.553.825 eur. Tieto zmluvy boli nevypovedateľné, resp. len zo zmluvnou pokutou rovnajúcou sa zostatku viazanosti zákazníka. V tom nie sú započítaní zákazníci predplatených služieb a ani zákazníci, ktorým skončila viazanosť, zmluvu nepredlžovali, ale zostali na pôvodných užívateľských programoch. Žalobca predpokladá, že je to asi 30 %. Spolu je to cca 2.000.000 eur. To je minimálne číslo, pretože časť žalobcom privedených zákazníkov si po uplynutí doby viazanosti opäť predĺžilo zmluvu. Súčasne žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný vyplatil odstupné viacerým obchodným zástupcom na základe dohody (za rovnakej skutkovej a právnej situácii - tak ako žalobca aj všetci obchodní zástupcovia mali spísanú zmluvu o obchodnom zastúpení Orange Slovensko, a.s. v značkovej predajni obchodného zástupcu podľa §§ 652 až 669a Obchodného zákonníka.
16. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nesprávne uvádza, že „výlučne“ na základe činnosti obchodného zástupcu a vo forme aktívneho vyhľadávania sa musel získať zákazník, nakoľko to nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka. Závery súdu v smere, že žalobca nevykonával žiadnu činnosť smerujúcu k uzatváraniu zmlúv pre zastúpeného, je nesprávne a nelogické. Zrejmým dôkazom je okolnosť, že žalovaný viac ako 14 rokov vyplácal žalobcovi provízie, t.j. odmenu za činnosť žalobcu smerujúcu k uzatváraniu zmlúv pre zastúpeného, čím je jasné, že žalobca svoju činnosť obchodného zástupcu riadne vykonával. Všetci zákazníci, čo navštívili zn. predajňu Orange, nemali na základe celorepublikovej reklamy jasnú vedomosť o tom, čo potrebujú, neboli ani rozhodnutí, že či chcú uzavrieť zmluvu alebo akú zmluvu. Bol to žalobca, ktorý viedol rokovania s potencionálnymi zákazníkmi za účelom uzavretia konkrétnych zmluvných vzťahov a „prehováral“ ich na uzavretie zmluvy s konkrétnymi službami (výsluch svedok H. - zákazníci odchádzali s rozsahom väčšieho počtu služieb ako mali pôvodne predstavu - zazmluvnenie rôznych doplnkových služieb), s konkrétnou výškou mesačného poplatku pre žalovaného (svedok H. - zákazníci odchádzali s navýšenou mesačnou výškou ceny služieb ako mali dovtedy zazmluvnené). Okrem toho žalobca vykonával vlastné aktivity, ktoré viedli k získaniu nových zákazníkov, resp. k rozšíreniu obchodov s existujúcimi zákazníkmi, napr. školenia zamestnancov, vlastné metódy a postupy predaja, nájom za užívanie obchodných a technických zariadení, reklamná kampaň.
17. Pokiaľ ide o určenie nároku na vznik na odstupné pre tzv. „spravodlivosť“ a následne aj určenie samotnej výšky odstupného, žalobca uviedol, že sporná medzi účastníkmi má byť tzv. zásluhovosť na získavaní zákazníkov, prezentovaná zo strany žalovaného najmä tým, že vykonával viaceré úkony, ktoré mali prispievať k tomu, že zákazníci uzavierali zmluvy. Súd prvej inštancie túto argumentáciu žalovaného prijal, avšak neposúdil argumenty žalobcu a žiadnym spôsobom právne nezdôvodnil, prečo sa „priklonil“ na stranu argumentácie žalovaného. Poradenskú, informačnú, materiálnu, technickú, marketingovú a komunikačnú podporu pre obchody, ktoré boli predmetom obchodného zastúpenia, žalovaný vykonával v zmysle povinností, ktoré v zmluve o obchodnom zastúpení žalovaný prijal. Nie je možné prezentovať skutočnosť, že žalovaný si plnil svoje povinnosti podľa zmluvy, ako podieľanie sa výkone obchodného zastúpenia a tobôž nie ako dôvod, pre ktorý by mal byť znížený nárok žalobcu na odstupné. Teda to, že žalovaný si ako zastúpený plnil tie povinnosti, ktoré mal v zmluve o obchodnom zastúpení uvedené a stanovené, nemôže byť dôvodom, ktorý by odôvodňoval zníženie výšky odstupného pre žalobcu, a to ani z dôvodu ekvity či spravodlivosti v zmysle § 669 ods. l písm. b) ObZ, na ktorý poukazuje žalovaný, a tobôž nie z dôvodu, že sa týmto žalovaný de facto mal sám podieľať na výkone obchodného zastúpenia. Uvedené je aj nelogické, pretože zastúpený nemôže byť zároveň aj obchodným zástupcom, a to ani čiastočne (že by sa čiastočne podieľal na výkone obchodného zastúpenia). Okrem toho treba pripomenúť, že za túto „pomoc“ od žalovaného, žalobca vždy platil nejakú odplatu žalovanému. Nešlo teda o nezištnú pomoc zo strany žalovaného, ale o pomoc, za ktorú si musel žalobca riadne zaplatiť. Podstatný bol aj pravidelný licenčný poplatok, ktorý musel žalobca platiť žalovanému z provízie, ktorú mu vyplácal žalovaný (žalovaný si účtoval voči žalobcovi licenčný poplatok v zmysle článku 23 Zmluvy o obchodnom zastúpení. Tento licenčný poplatok bol určený ako 1,6 % z úhrnnej sumy provízií (odmien), na ktoré žalobcovi vznikol nárok. Vyúčtovaním licenčného poplatku žalovaným žalobcovi, žalovaný potvrdil, že všetky tieto položky, z ktorých si žalovaný účtoval licenčný poplatok, tvorili odmenu obchodného zástupcu, a nie nejaké náklady). Žalobca tiež vytýkal konajúcemu súdu, že nezdôvodnil, prečo by mal mať žalovaný výrazný podiel na činnosti a úspešnosti žalobcu ako jeho obchodného zástupcu. V tomto smere napádanému rozsudku chýba akékoľvek právne zdôvodnenie vychádzajúce z riadne zisteného skutkového stavu veci.
18. Na záver odvolania žalobca uviedol, že vzhľadom na ďalšie okolnosti prípadu (žalovaný ukončil spoluprácu so žalobcom s jeho osobných, komerčných dôvodov, žalobca ukončením zmluvy o obchodnom zastúpení nemohol využiť návratnosť svojich nezanedbateľných investícií, strata budúcich provízií z činností pre existujúcich zákazníkov, ktorých zabezpečil svojou činnosťou žalobca, vytvorenie goodwillu Orange a spoľahlivej značkovej predajne, existencia 14 rokov dlhej spolupráce a poskytovania činnosti obchodného zástupcu (keď z predchádzajúcich zmlúv si žalobca nemohol uplatniť odstupné), existencia rôznych nákladov, ktoré musel platiť žalobca žalovanému, aby mohol realizovať činnosť obchodného zástupcu, nemožnosť rovnakého podnikania (vzhľadom na žalobcovu povinnosť mlčanlivosti a zákaz využitia databáz), je aj z hľadiska spravodlivosti opodstatnené, aby žalobcovi patril nárok na odstupné v požadovanej 100 % výške ročného priemeru.
19. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.
20. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 18.4.2019 k námietke žalobcu, že súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s tvrdeniami žalobcu a s jeho právnou argumentáciou, uviedol, že podľa jeho názoru z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, na základe akých skutočností súd dospel k uvedeným záverom a rozhodol. V odôvodnení rozsudku nie je nevyhnutné vymenovať a opísať všetky podania sporových strán, ale iba podstatný obsah tých procesných úkonov a prednesov sporových strán, ktoré sú relevantné pre konanie a rozhodnutie. Uvedené platí rovnako aj pre vykonané dôkazné prostriedky.
21. V súvislosti s meritom veci žalovaný zopakoval svoju argumentáciu, v zmysle ktorej v posudzovanom prípade neexistujú také skutkové okolnosti, ktoré zákon pre vznik práva na odstupné v zmysle § 669 ObZ predpokladá. Slovenská úprava odškodnenia vychádza predovšetkým z týchto predpokladov
- „že činnosť obchodného zástupcu bola pre zastúpeného prospešná - obchodný zástupca získal nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a súčasne zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi“ - a súčasne, že obchodný zástupca ukončením vzťahu stráca možnosť zisku provízie, ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených s ním privedenými zákazníkmi alebo so zákazníkmi s ktorými podstatne rozvinul obchody „s prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä
na províziu, ktorú obchodný zástupca stráca a ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených s týmito zákazníkmi, je spravodlivé; tieto okolností zahŕňajú aj použitie alebo nepoužitie konkurenčnej doložky podľa § 672a.“ Zákonným vyjadrením oboch týchto predpokladov je § 669 ods. 1 a 2 ObZ.
22. Žalovaný má za to, že vznik samotného nároku na odstupné nie je možné preukázať faktúrami, prílohami faktúr atď. Žalobca v konaní relevantným spôsobom nepreukázal počet získaných nových zákazníkov alebo počet podstatne rozvinutých obchodov so stávajúcimi zákazníkmi, teda svoj podiel na takomto rozvoji, a následne nepreukázal ani jeho podiel na vzniku goodwill a jeho výšku žiadnymi relevantnými dôkazmi. Žalobca počas celého konania len poukazoval na počet uzavretých zmlúv ale nepreukázal počet ním získaných nových zákazníkov, príp. počet ním podstatne rozvinutých obchodov so stávajúcimi zákazníkmi žalovaného. Zo strany žalobcu v konaní nedošlo k predloženiu takých dôkazov, ktorými by preukázal aktívnu činnosť žalobcu pri získavaní zákazníkov prípadne, ktorou by preukázal, že činnosťou žalobcu došlo k významnému rozvoju obchodu s doterajšími zákazníkmi, a to napr. aj rozsiahlou marketingovou a reklamnou činnosťou, ktorú by žalobca organizoval alebo k predloženiu iného dôkazu, z ktorého by jasne vyplývali tieto skutočnosti. Vyplatenie odstupného by bolo podľa názoru žalovaného v rozpore so zásadou spravodlivosti, nakoľko všetky provízie za uskutočnené obchody so zákazníkmi už boli žalobcovi vyplatené dopredu, a to bez ohľadu na dĺžku trvania zmluvného vzťahu (vrátane postpaidových zákazníkov).
23. Žalovaný ďalej uviedol, že pre posúdenie nároku na odstupné, príp. jeho výšku je podstatné zohľadniť aj rozsiahlu marketingovú činnosť žalovaného. Práve aktívnou činnosťou žalovaného za účelom získavania klientov a dlhodobého budovania povedomia spotrebiteľov ako potencionálnych zákazníkov, najmä prostredníctvom jeho masívnych investícií do marketingu a reklamy jeho obchodného mena, ochranných známok a produktov, služieb, vybudoval zodpovedajúcu všeobecnú znalosť a povedomie širokej spotrebiteľskej verejnosti o obchodnom mene, ochranných známkach, produktoch a službách žalovaného, a teda získavanie nových zákazníkov ako aj rozvoj obchodov s existujúcimi zákazníkmi je a bol výlučne zabezpečený spoločnosťou Orange Slovensko, a.s., a nie v dôsledku činnosti samotného žalobcu ako obchodného zástupcu. V konaní bolo podľa mienky žalovaného preukázané, že tvrdená činnosť žalobcu, ktorou odôvodňuje vznik ako aj výšku ním požadovaného nároku na odstupné, nebola v takej miere aby významnou časťou, ak vôbec prispel k získaniu alebo udržaniu, rozvoju obchodu so zákazníkmi. Tieto skutočnosti boli v konaní preukázané systémom spolupráce, predloženými dokumentmi - zmluva o obchodnom zastúpení a jej prílohy, ako aj svedeckými výpoveďami. V prípade, ak by odvolací súd mal za to, že žalobca predsa len preukázal svoju aktívnu činnosť, ktorou získal zákazníkov, alebo s nimi podstatne rozvinul obchod za súčasného preukázania trvania podstatných výhod pre zastúpeného, poukázal žalovaný na skutočnosť, že zo strany žalobcu nedošlo ani k preukázaniu, že vyplatenie ním požadovaného odstupného vzhľadom na všetky okolnosti je spravodlivé, a to najmä vzhľadom na systém spolupráce ako aj na provízie, ktoré obchodný zástupca za takéto svoje už vykonané obchody ukončením zmluvného vzťahu stratil. Naopak, z vykonaného dokazovania je zrejmé, že pri nastavenej úrovni spolupráce ako bola preukázaná v konaní, je získavanie nových zákazníkov alebo rozvinutie obchodu a existujúcimi zákazníkmi v rozhodujúcej miere výsledkom produktovej, reklamnej a marketingovej ako aj ostatnej aktivity žalovaného a celého systému predaja zo strany žalovaného, vrátane jeho financovania, školenia, komunikácia, servisu a nie výsledkom obchodnej iniciatívy žalobcu smerujúcej k získavaniu nových alebo udržaniu existujúcich zákazníkov, a teda vyplatenie žalobcom požadovanej maximálnej výšky odstupného by bolo v rozpore so zákonnou požiadavkou spravodlivosti.
24. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
25. Žalobca vo svojej replike zo dňa 20.5.2019 zotrval na dôvodoch a právnej argumentácii uvedených v odvolaní.
26. Žalovaný sa v písomnom stanovisku zo dňa 20.6.2019 pridŕžal skutočností uvedených vo vyjadrení k odvolaniu.
27. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie bolo podané v rámci účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok dňa 1.7.2016, a preto
postupoval podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok s poukazom na § 470 ods. 1, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
28. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
29. Predmetom konania je nárok žalobcu na vyplatenie odstupného v sume 130.483,89 eur s príslušenstvom, a to z dôvodu ukončenia zmluvy o obchodnom zastúpení uzavretej dňa 27.3.2007. Zmluva o obchodnom zastúpení Orange Slovensko, a.s. v značkovej predajni obchodného zástupcu bola uzavretá na obdobie troch rokov s možnosťou jej automatického predĺženia vždy o jeden rok, ak ani jedna zo zmluvných strán neoznámi druhej strane, že nemá záujem na predĺžení jej platnosti. Žalovaný listom zo dňa 4.2.2011 žalobcovi oznámil, že nemá záujem o ďalšie predĺženie zmluvy a jej platnosť zanikne dňa 27.3.2011. Žalobca si listom označeným ako „Uplatnenie nároku na odstupné a výzva na mimosúdne usporiadanie nároku“ zo dňa 23.8.2011 uplatnil u žalovaného nárok na odstupné v sume 156.580,67 eur.
30. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca nemá právo na odstupné, pretože provízia za získaných zákazníkov mu bola vyplácaná po uzavretí obchodu v plnej výške, a teda ukončením zmluvy žalobca neprichádza o žiadnu províziu, ktorá by mu mala byť z už uzavretých obchodov vyplácaná v budúcnosti. Konajúci súd tiež uviedol, že žalovaný ako zastúpený sa výrazným podielom podieľal na činnosti a úspešnosti žalobcu ako jeho obchodného zástupcu, čo predstavuje veľmi dôležitú okolnosť súvisiacu so vznikom prípadného nároku žalobcu na odstupné z pohľadu zákonného kritéria spravodlivosti, resp. súvisiacu s výškou prípadného odstupného. S poukazom na zmysel a účel odstupného, ktorým je ochrana obchodných zástupcov pred účelovým ukončovaním zmlúv, ktoré by ich mohlo finančné poškodiť tým, že im nebudú vyplatené provízie za už vykonanú prácu, hoci by im tieto v prípade ďalšieho trvania zmluvného vzťahu vyplatené boli, posúdil súd prvej inštancie nárok žalobcu na odstupné ako nedôvodný.
31. Odvolací súd poznamenáva, že vyššie uvedené závery prvoinštančného súdu nemožno bez ďalšieho akceptovať, pretože tieto neboli podrobené konfrontácii s argumentami prezentovanými žalobcom v konaní. Je nutné vytknúť konajúcemu súdu, že pri odôvodnení svojich záverov prevzal argumentáciu jednej strany bez toho, aby sa vysporiadal so skutkovými a právnymi tvrdeniami druhej sporovej strany. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s podstatnými tvrdeniami a právnou argumentáciu žalobcu a ako vyhodnotil vykonané dôkazy (výsluchy svedkov).
32. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že obdobne upravuje podmienky vzniku nároku na vyplatenie odstupného taktiež Smernica Rady 86/653/EHS o koordinácii právnej úpravy členských štátov týkajúca sa nezávislých zástupcov. V ďalšom poukázal súd na stanovisko generálneho advokáta K.. N. K. prednesené dňa 25.10.2005 vo veci C-465/04. Odvolací súd poznamenáva, že účelom článkov 17 až 19 Smernice je predovšetkým ochrana obchodného zástupcu po ukončení zmluvy. Ako vyplýva zo správy o uplatňovaní článku 17 rozhodnutia rady o koordinácii právnych predpisov členských štátov zo dňa 23.7.1996 „náhrada predstavuje pre zastúpeného pokračujúce prínosy v dôsledku úsilia obchodného zástupcu; obchodný zástupca však dostáva províziu len počas platnosti zmluvy, čo nie vždy odráža hodnotu tzv. goodwill vygenerovaného pre zastúpeného“. Správa tiež zachytáva, že „zástupca má nárok na kompenzáciu za škodu, ktorá mu vznikne v dôsledku jeho vzťahu so zastúpeným; táto škoda nastane najmä pri ukončení zmluvy za okolností, ktoré zbavujú zástupcu odmeny, ktorá by mu náležala pri riadnom plnení zmluvy o obchodnom zastúpení, pričom zastúpený získa značné výhody súvisiace s činnosťou zástupcu a/alebo ktoré neumožňujú zástupcovi umoriť náklady a výdavky, ktoré vynaložil na splnenie zmluvy o obchodnom zastúpení na radu zastúpeného“. Podľa tvrdenia žalobcu mal žalovaný následný finančný prospech z činností žalobcu minimálne vo výške 2.019.973,77 eur.
33. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie svoj záver o neexistencii nároku žalobcu na odstupné z dôvodu, že provízia za získaných zákazníkov mu bola vyplácaná po uzavretí obchodu v plnej výške, nepodporil takými právnymi argumentami, ktoré sú eurokonformné a kompatibilné príslušnou európskou judikatúrou. Úvahy o dôvodoch použitia korektívu ekvity nie je možné podľa názoru odvolacieho súdu redukovať len na vyhodnotenie, že provízie z jednotlivých obchodov už
boli žalobcovi vyplatené bez súčasného vyhodnotenia všetkých okolností prípadu, ktoré majú vzhľadom na svoju povahu význam pri posúdení, či je platenie odstupného spravodlivé.
34. Vznik práva na odstupné je podmienený súčasným splnením dvoch predpokladov, totiž jednak že obchodný zástupca získal zastúpenému nových zákazníkov alebo rozvinul významne obchod so súčasnými zákazníkmi a zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi a jednak že platenie tohto odstupného je spravodlivé, ak sú zobraté do úvahy všetky okolnosti, najmä provízie, ktoré obchodný zástupca stráca a ktoré vyplývajú z obchodov uskutočnených s týmito zákazníkmi. Či tomu tak v prejednávanej veci bolo však z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, pretože súd prvej inštancie neposúdil, či žalovaný mal i po ukončení vzťahu so žalobcom výhody z obchodov, ktoré žalobca ako obchodný zástupca po dobu trvania zmluvy uzavrel. Z rozhodnutí, na ktoré odkázal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vyplýva, že ako významné hľadisko pre uplatnenie korektívu ekvity zákon zdôrazňuje províziu, ktorú obchodný zástupca stráca a ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených so zákazníkmi, ktorých získal alebo s nimi významne rozvinul obchod. Tiež z citovaných rozhodnutí vyplýva, že táto provízia nemusí byť nutné identická s províziou, ktorá bola obchodnému zástupcovi vyplatená. Z dotknutých rozhodnutí však bez ďalšieho nevyplýva záver prijatý súdom prvej inštancie, že v prípade, ak provízie boli už obchodnému zástupcovi vyplatené v priebehu zmluvného vzťahu, nevzniká mu nárok na odstupné.
35. Odvolací súd ďalej v nadväznosti na § 393 ods. 3 CSP poukazuje na skutočnosť, že v obdobných veciach medzi obdobnými sporovými stranami a na obdobnom skutkovom základe, a to rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2Cob/143/2014 zo dňa 25.8.2015 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3Cob/55/2018 zo dňa 28.8.2019, boli potvrdené rozsudky súdov prvej inštancie, ktorými bol obchodným zástupcom priznaný nárok na odstupné vo výške 50 %. V súvislosti s námietkou žalovaného (Orange Slovensko, a.s.) týkajúcou sa skutočnosti, že za výkon činnosti už žalobca dostal zaplatené v podobe mesačnej provízie, odvolací súd v rozhodnutí sp.zn. 2Cob/143/2014 poznamenal, že „súhlasí so žalovaným, že za samotný výkon činností žalobca dostal zaplatené v podobe mesačnej provízie a právo na odstupné by malo predstavovať odmenu za niečo naviac, čo priniesol pre zastúpeného; ide práve o zohľadnenie zásluhovosti a právo na odstupné vzniklo z dôvodu, že zo zoznamu uzavretých zmlúv ako aj výšky provízií je zrejmé, že žalobca ako zástupca získal nových zákazníkov a žalovaný má výhody vyplývajúce z týchto obchodov, čo je jeden zo zákonných predpokladov pre vznik práva na odstupné“.
36. Nie je potrebné zdôrazňovať, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (porovnaj PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, Pl. ÚS 16/95). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. Pl. ÚS 21/00, Pl. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Je nutné poznamenať, že súd prvej inštancie dospel v danej veci k odlišnému právnemu záveru ako dospeli všeobecné súdy v obdobných veciach, pričom konajúci súd odklon od rozhodujúcej praxe relevantným spôsobom nevysvetlil.
37. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie bude vo vyššie uvedených intenciách opätovne posúdiť nárok žalobcu na zaplatenie odstupného z dôvodu ukončenia zmluvy o obchodnom zastúpení uzavretej dňa 27.3.2007. V súvislosti so vznikom nároku na odstupné je potrebné vyhodnotiť, či obchodný zástupca získal zastúpenému nových zákazníkov alebo rozvinul významne obchod so súčasnými zákazníkmi a zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi a či platenie odstupného je spravodlivé. Za účelom použitia korektívu ekvitu je potrebné vziať do úvahy všetky okolnosti prípadu, ktoré majú vzhľadom na svoju povahu význam pri posúdení, či je platenie odstupného spravodlivé.
38. Odvolací súd zrušil podľa § 389 ods. 2 CSP napadnuté rozhodnutie aj vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 20 % DPH z istiny 130.483,89 eur s príslušenstvom zastavil. Ako vyplýva z odôvodnenia konajúceho súdu „žalobca podaním doručeným súdu dňa 16.9.2015 upravil požadovaný nárok v tom smere, že už nepožadoval 20 % DPH a úrok z omeškania žiadal priznať vo výške 9,5 % ročne od 17.9.2011 do zaplatenia“. Odvolací súd poznamenáva, že zo spisového materiálu
vyplýva, že žalobca už v podaní doručenom súdu prvej inštancie navrhoval úpravu petitu tak, že už nepožadoval zaplatenie 20 % DPH z istiny 130.483,89 eur s príslušenstvom. Z takto zníženej sumy bol žalobcovi následne aj vyrubený súdny poplatok. Žaloba bola doručená žalovanému dňa 17.4.2014. Ďalej je potrebné uviesť, že konanie na súde prvej inštancie začalo za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak rozhodnutie vo veci bolo vydané po 30.6.2016, a teda s poukazom na § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 145 ods. 3 CSP ak je žaloba vzatá späť sčasti pred jej doručením žalovanému, koná súd o zvyšku nároku bez rozhodovania o zastavení konania v tejto časti. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí bližšie nevysvetlil a právne nezdôvodnil, prečo v rozsudku vo výroku I. rozhodol o čiastočnom zastavení konania.
39. O nároku na náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci v súlade s § 396 ods. 3 CSP.
40. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).