Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (9)Rozsudok_5Co-37-2020.pdf
PDF · 153.81 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/37/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudkýň JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu R.. Z. I., V.. XX.X.XXXX, B. P. V. Q. XX, XXX XX Q., štátny občan SR, zastúpený JUDr. Martinom Kožiakom, advokátom, Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému J. X., V.. XX.X.XXXX, B. P. V. Q. XXXX/XX, XXX XX Q., Š. N. T., zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Sisák, advokát, so sídlom Hroncova 1, 040 01 Košice, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 35C/22/2018-101 z 20.6.2019
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. o povinnosti zdržať sa zásahu do občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a vo výroku o zamietnutí žaloby o náhrade nemajetkovej ujmy (III. v). M e n í rozsudok vo výroku o písomnom ospravedlnení v zaslanom liste (II.) tak, že žalobu zamieta. Nárok na náhradu trov odvolacieho a prvoinštančného konania stranám sporu nepriznáva.
odôvodnenie:
1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozhodol tak, že žalovaný je povinný zdržať sa neoprávneného zásahu do občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromia a mena žalobu spočívajúce vo výrokoch, že „Z. I. robí hanbu lekárskemu stavu a že sa vyhráža žalovanému a rodine žalovaného, že vykrikuje diagnózy žalovaného, ako aj všetkých obdobných výrokov" (výrok I.). Žalovaný je povinný písomne sa ospravedlniť žalobcovi v zaslanom liste na adresu žalobu na Kalvárii 2229/15, 040 01 Košice, ktorý bude podpísaný žalovaným s vyjadrením: ,,Ja J. X., P. V. Q. XXXX/XX, XXX XX Q., ospravedlňujem sa J.. Z. I. za svoje nepravdivé výroky o ňom, ktoré som uviedol na jeho adresu v mojom liste zo dňa 22.7.2015, najmä sa mu ospravedlňujem za moje nepravdivé výroky o ňom, že Z.F. I. robí hanbu lekárskemu stavu, že sa vyhráža žalovanému a rodine a žalovaného, že vykrikuje diagnózy žalovaného“ a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.). Žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol (výrok III.). Žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorej konkrétnej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok IV.).
2. Žalobca v žalobe tvrdil nasledovné skutočnosti: Žalobca je zamestnancom Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku v pracovnej pozícii: lekár neurochirurgickej kliniky. Prácu vykonáva odborne, zodpovedne a k spokojnosti zamestnávateľa a pacientov. Žalovaný je jeho dlhoročným (viac ako štyridsať rokov) susedom, s ktorým má osobne a aj jeho rodina (matka, sestra, synovec) bývajúca v ich rodinnom dome na ulici V. Q. XX L. Q., dlhoročné susedské spory, ktoré vyústili do viacerých priestupkových konaní a aj do súdneho konania. Žalovaný dňa 22.07.2015 napísal a prostredníctvom pošty odoslal list, ktorý adresoval riaditeľovi Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku, v ktorom uviedol nepravdivé vyjadrenia hrubo zasahujúce do jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromia, jeho mena s úmyslom čo najviac ho poškodiť pred jeho zamestnávateľom, kolegami a ďalšími
zamestnancami. Ide najmä o tieto výroky žalovaného: ,, Z.. I. robí hanbu lekárskemu stavu ", „... nadávky a vyhrážky voči moje rodine a najmä mojej osobe ", "Spolu so svojou sestrou vykrikujú všetky moje diagnózy ". Vyššie citovanými výrokmi jednotlivo i v ich vzájomnom kontexte žalovaný viackrát a opakovane zasiahol do občianskej cti, súkromia a dobrého mena žalobcu. Všetky vyššie uvedené a žalovaným tvrdené skutočnosti sú zjavne nepravdivé, výlučne motivované snahou žalovaného ho čo najviac poškodiť u zamestnávateľa. Výroky značnou mierou ohrozili a poškodili žalobcovu vážnosť u zamestnávateľa, kolegov, sú spôsobilé narušiť jeho pracovné vzťahy a vážnym spôsobom ohrozujú občianske spolužitie. Konaním žalovaného došlo nepochybne k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, a to do ochrany jeho mena, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, súkromia, ako ak prejavov osobnej povahy. Žalovaný s úmyslom čo najviac ublížiť žalobcovi hrubým spôsobom ohováral žalobcu a zasiahol do sféry jeho pracovného a rodinného života. Žalovaný svojim konaním sa negatívne a zavádzajúco vyjadroval o charaktere a osobnosti žalobcu a súčasne ohrozil riadne uplatnenie sa žalobcu v osobných i pracovných interpersonálnych vzťahoch. Z konania žalovaného je zrejmý dominujúci úmysel a motivácia žalovaného žalobcu uraziť a čo najviac znevážiť, poškodiť, zosmiešniť a hanobiť. Na základe všetkých opísaných dôvodov má žalobca za to, že požiadavkám primeranosti vyjadrujúcej nastolenie aspoň čiastočne spravodlivého zadosťučinenia, zodpovedá popri ospravedlnení aj náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 1000 €.
3. Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení v rámci lehoty uloženej sudcovskej koncentrácie nepredložil a neoznačil žiadne dôkazy a v konaní použil ako prostriedky procesnej obrany iba jeho skutkové tvrdenia uvedené v jeho vyjadrení. Následne až po uplynutí 15-dňovej lehoty od doručenia uznesenia č.k. 35C/22/2018-38 spolu s poučením o sudcovskej koncentrácii žalovaný označil bližšie neurčené zvukové záznamy z roku 2016, 2017, zvukový záznam z 6.4.2017, upovedomenie oznamovateľa o priestupkoch zo dňa 3.10.2017, sťažnosť I. pri zatepľovaní 2012, foto poukazujúce na predmet vyhrážok a nadávok I. a list odboru poriadkovej polície zo dňa 7.6.2017. Ani jeden z týchto dôkazov však žalovaný nepredložil. Následne listom zo dňa 30.5.2019 (po 2 vykonaných pojednávaniach) žalovaný ešte žiadal vypočuť jeho osobu a opätovne osobu žalobcu. Súd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi, výsluchom žalobcu, a zistil tento nasledovný skutkový stav: Žalovaný dňa 22.7.2015 napísal a adresoval list p. riaditeľovi Vojenskej nemocnice v Ružomberku s názvom Podnet, v ktorom uviedol, že už 38 rokov žije s rodinou v dvojdome s rodinou I.. V prílohe žalovaný priložil žalobu ako dôkaz na Okresný súd Košice o tom, akú psychickú traumu ako prestarlej osoby aj s maloletým vnúčikom celé tie roky zo strany susedov prežívajú. Člen tejto rodiny je ich lekár - žalobca. Zakaždým, keď navštevuje svoju matku a sestru na Q. XXXX/XX robí hanbu lekárskemu stavu. Nadávky ba vyhrážky voči jeho rodine a najmä voči jeho osobe cituje: Ty starý debil ko.... ja ti to spočítam, keď budeš hospitalizovaný? Spolu so svojou sestrou vykrikujú všetky jeho diagnózy? V závere listu žalovaný v mene jeho sužovanej rodiny úpenlivo prosí riaditeľa, aby poučil jeho úspešného neurochirurga (to sú slová jeho sestry), že takto sa nespráva človek s Hypokratovou prísahou. P.S. o ich susedských vzťahoch svedčí aj betónový plot žalovaného o výške 2,6m! V Uznesení OR PZ v Košiciach, Odbor poriadkovej polície, Obvodné oddelenie PZ Košice Ťahanovce ČVS: ORP-280/TH-KE-2016 zo dňa 27.4.2016 bolo konštatované začaté trestné stíhanie za prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť žalovaný tak, že dňa 22.7.2015 zaslal list s vyššie uvedeným obsahom riaditeľovi Vojenskej nemocnice v Ružomberku. Táto trestná vec bola postúpená Okresnému úradu Košice, Odbor všeobecnej vnútornej správy na prejednanie priestupku, lebo výsledky skráteného vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákon a č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. V odôvodnení uznesenia bola uvedená aj výpoveď riaditeľa nemocnice R.. J.Í., ktorý uviedol, že po oboznámení sa s listom, tento postúpil na vybavenie jeho zástupcovi R.. T.. V spolupráci s personálnym a právnym oddelením nemocnice a tiež s predstaviteľmi neurochirurgickej kliniky pripravili odpoveď žalovanému. Na základe uvedeného listu žalobca nebol preradený na nižšiu funkciu, nebol mu znížený plat ani mu nebola daná výpoveď. Žalobca vykonáva svoju prácu s najvyššou profesionalitou, lojálnosťou a ľudským prístupom k pacientom v súlade s jeho povinnosťami vyplývajúcimi z pracovnej zmluvy. O obsahu listu boli informovaní pracovníci personálneho oddelenia, právneho oddelenia a najbližší nadriadení žalobcu - prednosta a primár neurochirurgickej kliniky, t.j. len nevyhnutný personál. Nemá vedomosť o tom, že bola ohrozená alebo narušená vážnosť R.. I. medzi kolegami alebo pacientmi. Na základe predmetného listu neboli narušené vzťahy medzi ním ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom.
4. Zverejnenie (vedomé alebo nevedomé) nepravdivých informácií o fyzickej osobe treba vždy v zásade považovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv, a to aj v prípade, ak príslušná informácia
nebude mať výslovne difamačný charakter. Difamujúce tvrdenie zasahujúce do práva na ochranu osobnosti je nutné posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale aj celkového dojmu, ktorým pôsobí s prihliadnutím na všetky súvislosti okolnosti, za ktorých k tvrdeniu došlo. Významné je, či celkové vyznenie určitej informácie zodpovedá pravde. Neoprávneným môže byť aj zásah spočívajúci v nepravdivom obvinení z nečestného konania, ktorého obsahom, formou a cieľom presahuje rámec pravdivej a objektívnej kritiky. Za neoprávnený zásah sa považuje konanie smerujúce proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť a česť a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Nie je rozhodujúce, či k ujme skutočne došlo, stačí objektívna spôsobilosť príslušného konania takúto ujmu spôsobiť. Občiansky zákonník na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti nevyžaduje teda zavinenie toho, kto sa zásahu dopustil. Predpokladom zodpovednosti nie je ani vyvolanie následkov takéhoto neoprávneného zásahu. Súd uvedené výroky z listu žalovaného zo dňa 22.7.2015 a to že „žalobca robí hanbu lekárskemu stavu, že sa vyhráža žalovanému a rodine a žalovaného, že vykrikuje diagnózy žalovaného“ jednoznačne považoval za výroky difamačné, zasahujúce do osobnostného práva žalobcu na ochranu jeho cti a dôstojnosti. V konaní nebolo sporné, že medzi rodinami žalobcu a žalovaného sú dlhoročné negatívne susedské vzťahy, ktoré mali byť prameňom daných výrokov žalovaného uvedených liste a vyvrcholením traumatického spolužitia týchto dvoch rodín. Súd prihliadal na to, že dané výroky boli adresované zamestnávateľovi žalobcu - konkrétne riaditeľovi nemocnice, čo súd považoval za vedomé zverejnenie údajov o žalobcovi predstavujúcich zásah do jeho osobnostných práv, najmä práva na česť, dôstojnosť, vážnosť žalobcu. Žalovaný sa bránil tým, že list bol adresovaný iba a jedine riaditeľovi nemocnice a teda zodpovednosť za zverejnenie a ďalšie rozširovanie tam uvedených informácií on nenesie zodpovednosť. Takúto obranu žalovaného súd neuznal, nakoľko žalovaný si musel a mal byť vedomý, že v prípade ak zasiela korešpondenciu na adresu zamestnávateľa žalobcu, táto určite prejde nielen rukami ním označeného príjemcu - riaditeľa, ale sa s daným listom bude musieť zaoberať potrebný počet tam zamestnaných osôb, tak ako sa i v tomto prípade udialo. Nakoniec je irelevantné, či žalovaný zavinil alebo nie takýto zásah, je irelevantné, či žalovaný chcel alebo nechcel, aby sa s ním oboznámili dotknuté osoby z personálneho, právneho oddelenia, priami nadriadení žalobcu atď., respektíve či chcel alebo nechcel spôsobiť žalobcovi ujmu. Pre potreby súdu poskytujúcemu právnu ochranu proti zásahom do osobnostných práv žalobcu postačovalo, že výroky obsiahnuté v liste žalovaného zo dňa 22.7.2015 boli jednoznačne spôsobilé spôsobiť ujmu žalobcovi na jeho práve na česť, vážnosť a dôstojnosť v jeho pracovnom prostredí. Súd musel prisvedčiť argumentácii žalobcu, že kompetenciu na riešenie susedských sporov a kompetenciu na vykonanie nápravy proti akýmkoľvek zásahom do osobnostných práv má jedine súd v súdnom konaní a teda v prípade ak žalovaný napísal daný list zamestnávateľovi žalobcu, došlo k poškodeniu mena, vážnosti a cti žalobcu. Naviac je nutné uviesť, že žalovaný nijako nepreukázal pravdivosť ním uvádzaných tvrdení obsiahnutých v jeho liste zo dňa 22.07.2015 a ani nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Tieto sú (zrejme) predmetom konania vedeného tunajším súdom pod sp. zn. 12C/270/2014, ktorý spis žalovaný nežiadal pripojiť a ani nežiadal vykonať konkrétne označené dôkazy z neho. Žalovaný uvedený súdny spor iba spomenul vo svojich vyjadreniach, avšak bez návrhu na vykonanie akéhokoľvek dôkazu z tohto spisu, a preto súd tento spis ani nepripojil a s jeho obsahom sa neoboznámil. Vzhľadom na skutočnosť, že výroky obsiahnuté v liste zo dňa 22.7.2015 predstavujúce neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu boli adresované zamestnávateľovi žalobcu, súd považoval za adekvátny prostriedok morálnu satisfakciu v podobe uloženia povinnosti žalovanému ospravedlniť sa žalobcovi tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto rozsudku. V tomto ohľade bola obrana žalovaného, že žalobu žalobca podal až po cca 3 rokoch, irelevantná, pretože právo domáhať sa ochrany pred neoprávneným zásahom do osobnostných práv nie je časovo ohraničené. Avšak k časovému hľadisku podania žaloby súd prihliadal pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy tak, ako je nižšie uvedené. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je predovšetkým skutočnosť, že morálna satisfakcia sa vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu javí ako nedostatočná, pričom v dôsledku zásahu musí dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Čo sa týka výroku o povinnosti uhradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu, súd tento nárok nepovažoval za dôvodný, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal, že k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti došlo v značnej miere. Práve naopak z uznesenia OR PZ v Košiciach, Odbor poriadkovej polície, Obvodné oddelenie PZ Košice Ťahanovce ČVS: ORP-280/TH-KE-2016 zo dňa 27.4.2016 súd mal za preukázané, že na základe uvedeného listu žalobca nebol preradený na nižšiu funkciu, nebol mu znížený plat ani mu nebola daná výpoveď, nebola ohrozená alebo narušená vážnosť R.. I. medzi kolegami alebo pacientmi, t.j. neboli narušené ani vzťahy v pracovnej oblasti žalobcu. Žalobca zároveň nepreukázal, že by dané výroky a obsah listu spôsobil rozsiahle zníženie dôstojnosti a vážnosti v rodinnom kruhu, v spoločenskej a sociálnej oblasti.
Týmto nebola naplnená základná podmienka pre nárok zamietol. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prihliadal na časové hľadisko podanej žaloby, kedy už len z toho, že k podaniu žaloby došlo cca až po 3 rokoch o uvedeného listu, nemohlo dôjsť k značnému zníženiu vážnosti a dôstojnosti žalobcu, nakoľko v opačnom prípade tento by sa ho domáhal oveľa skôr bez ohľadu a vyčkávania na výsledok trestného stíhania.
5. O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí a podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, preto aj o trovách konania súd preto rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o konkrétnej výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (zásada úspechu).
6. V podanom odvolaní žalovaný, zastúpený JUDr. Tomášom Sisákom uviedol: Žalovaný podáva odvolanie voči horeuvedenému rozsudku z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsudok v jeho napadnutej časti je nesprávny a nezákonný. Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v bode 42. uvádza: „Čo sa týka výroku o povinnosti nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu, súd tento nárok nepovažoval za dôvodný, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal, že k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti došlo v značnej miere. Práve naopak z uznesenia OR PZ v Košiciach, odbor poriadkovej polície. Obvodné oddelenie PZ Košice Ťahanovce ČVS: ORP-280/TH-KE-2016 zo dňa 27.4.2016 súd mal za preukázané, že na základe uvedeného listu žalobca nebol preradený na nižšiu funkciu, nebol mu znížený plat ani mu nebola daná výpoveď, nebola ohrozená alebo narušená vážnosť R.. I. medzi kolegami alebo pacientmi, t.j. neboli narušené ani vzťahy v pracovnej oblasti žalobcu. Žalobca zároveň nepreukázal, že by dané výroky a obsah listu spôsobil rozsiahle zníženie dôstojnosti vážnosti v rodinnom kruhu, v spoločenskej a sociálnej oblasti. Týmto nebola naplnená základná podmienka pre nárok žalobcu. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prihliadal na časové hľadisko podanej žaloby, kedy už len z toho, že k podania došlo cca až po troch rokoch od uvedeného listu, nemohlo dôjsť k značnému zníženiu vážnosti a dôstojnosti žalobcu, nakoľko v opačnom prípade tento by sa ho domáhal oveľa skôr bez ohľadu a vyčkávania na výsledok trestného stíhania.“ Napriek tomu, že žalobca v žalobe výslovne tvrdil, že žalovaný značnou mierou ohrozil a poškodil žalobcovu vážnosť u zamestnávateľov, kolegov ako aj jeho občianske spolužitie, svoje dôkazné bremeno neuniesol a uvedené skutočnosti nepreukázal. To, že žalobca opakovane v minulosti znevažoval osobu žalovaného, že naňho opakovane vulgárne útočil vyhrážkami a urážkami je z vykonaného dokazovania nesporné. Uvedenému nepochybne svedčí podanie žaloby žalovaným o ochranu osobnosti, ktoré sa vedie pod sp. zn. 12C/270/2014 na tunajšom súde. Žalovaný nemal nikdy úmysel žalobcu listom zo dňa 22.7.2015 poškodiť. Práve naopak, žalovaný z dôvodu, že tento dlhotrvajúci nepriaznivý stav nevedel efektívne zvrátiť a napraviť inými prostriedkami, tak sa rozhodol osloviť zamestnávateľa žalobcu. Obsah listu výlučne smeroval k tomu, aby došlo náprave vzťahov medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný v závere listu výslovne úpenlivo poprosil riaditeľa, aby dohovoril žalobcovi, že takto sa nemá správať. Napriek tomu. že žalobca tento list subjektívne vníma ako útok na svoju osobu, v skutočnosti tomu tak nie je. Nedôvodnosti žaloby svedčí samotný fakt, že žalobcu ju podal tesne pred uplynutím trojročnej premlčacej doby len ako reakciu na svoj neúspech v trestnom konaní. Tvrdenia žalovaného v predmetnom liste žalobca nikdy riadne nepoprel ani ich riadne nevyvrátil. Tu nepostačuje jednoduché označenie žalobcu, že sú nepravdivé, nakoľko zo samotných tvrdení žalobcu vyplýva, že ich vzájomné vzťahy so žalovaným sú trvalo narušené. Žalovaný vo svojom písomnom podaní zo dňa 7.2.2018 podrobne popísal skutky žalobcu a jeho rodiny, ktoré ho viedli k napísaniu predmetného listu. Najmä poukázal na zvukový záznam, ktorého prepis je obsahom spisu a podkladom žaloby v konaní o ochranu osobnosti sp. zn. 12C/270/2014. Žalovaný tu výslovne popísal konanie žalobcu, pričom pre nadávky a provokácie musel opätovne privolať políciu. Žalovaný tu výslovne uviedol, že žalobca klamal pred vyšetrovateľom o tom, že žalovanému nenadáva. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Žalobca ani jedno z týchto tvrdení žalovaného v podaní zo dňa 7.2.2018 účinne nepoprel, preto tieto tvrdenia žalovaného treba považovať za nesporné. Z toho vyplýva skutkový záver o tom. že informácie v predmetnom liste, ktorý poslal žalovaný zamestnávateľovi žalobcu nemožno považovať za nepravdivé. Žalobca nepoprel žiadne z týchto tvrdení, a to aj napriek tomu, že mu je známy obsah žaloby v konaní 12C/270/2014. Tento záver je aj plne podporovaný samotným obsahom trestného spisu OR PZ v Košiciach ČVS: ORP-280/TH-KE-2016. Vyšetrovateľ v tomto konaní dospel jednoznačnému záveru,
že zo „strany žalovaného nedošlo k spáchaniu trestného činu ohovárania zaslaním predmetného listu zo dňa 22.7.2015. Obsah trestného spisu sám o sebe úplne vylučuje dôvodnosť žaloby v celom rozsahu. Aj v bode 12. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd uvádza, že v konaní boli predložené viaceré dôkazy o mnohých podaných sťažnostiach, podaniach na príslušné orgány o narušených susedských vzťahoch medzi rodinami žalobcu a žalovaného, a to tak pred napísaním daného listu zo dňa 22.7.2015, ako aj po tomto období, ktoré skutočnosti neboli medzi stranami sporu sporné, a preto súd nepristúpil k vykonaniu všetkých žalobcom a žalovaným označených dôkazných prostriedkov. Keby sa súd náležíte zaoberal obsahom týchto podaní a sťažností, nemohol by potom dospieť k záveru, že tvrdenia žalovaného v liste zo dňa 22.7.2015 sú nepravdivé, nakoľko práve z týchto dôkazných prostriedkov nepochybne vyplýva, že žalobca uráža žalovaného, opakovane na neho útočí, nadáva mu. Správanie žalobcu je nepochybne v rozpore s etickým kódexom zdravotníckych pracovníkov. Záver súdu o tom, že výroky žalovaného v liste zo dňa 22.7.2015 boli jednoznačné spôsobilé spôsobiť ujmu žalobcovi na jeho práve na česť, vážnosť a dôstojnosť v jeho pracovnom prostredí je nesprávny a nedôvodný, nakoľko odporuje vykonanému dokazovaniu v tejto veci. Žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom nepravdivosť týchto tvrdení. Práve naopak, súd na podklade označených dôkazov mal za nesporné, že medzi rodinami žalobcu a žalovaného sú dlhoročné negatívne vzťahy, ktoré boli prameňom a dôvodom spísania predmetného listu žalovaným. Keby súd prvej inštancie dôsledne vykonal navrhnuté dokazovanie a oboznámil sa podaniami a sťažnosťami žalovaného, zistil by, že žalovaného viedli k napísaniu tohto listu objektívne skutočnosti. Súd by potom nemohol dospieť k záveru, že žalovaný v liste uviedol nejaké nepravdivé údaje. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Keby žalovaný skutočne uviedol nepravdivé údaje v predmetom liste, tak orgány činné v trestnom konaní by nikdy nedospeli k záveru, že konanie žalovaného nie je trestným činom, ale práve naopak, žalovaný by bol nepochybne trestne stíhaný za trestný čin ohovárania, nakoľko pre spáchanie tohto trestného činu postačuje oznámenie nepravdivého údaju o inom, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu. Takýto údaj žalovaný o žalobcovi nikdy neoznámil. Nakoľko žalovaný nebol trestné stíhaný, je nesprávny záveru súdu o tom, že výroky žalovaného v liste zo dňa 22.7.2015 boli jednoznačné spôsobilé spôsobiť ujmu žalobcovi na jeho práve na česť, vážnosť a dôstojnosť v jeho pracovnom prostredí. Ak by tomu bolo jednoznačne tak, tak by bol žalovaný za tento skutok k dnešnému dňu s najväčšou pravdepodobnosťou odsúdený. Záver súdu o tom. že žalovaný v liste znevážil žalobcu a chcel ho cielene poškodiť je vyvrátený samotným obsahom listu a obsahom výpovedí zamestnávateľa žalobcu a ostatných svedkov v trestnom spise, ktorý súd oboznámil. Z trestného spisu je preukázané, že žalovaný nepredniesol žiadne výroky, ktoré by boli spôsobilé značnou mierou ohroziť vážnosť žalobcu u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, nakoľko žalovanému nebolo vznesené obvinenie. Nedôvodný je výrok napadnutého rozsudku, ktorým sa ukladá žalovanému zdržať sa zásahov do občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromia a mena žalobcu, nakoľko sa takýchto zásahov žalovaný nedopustil a navyše od napísania listu uplynuli už viac než štyri roky. Rovnako nedôvodný je aj výrok o povinnosti žalovaného ospravedlniť sa žalobcovi za nepravdivé výroky v liste zo dňa 22.7.2015, nakoľko nepravdivosť týchto výrokov nebola v konaní preukázaná. Domáhať sa ochrany pred zásahmi do osobnostných práv tesne pred uplynutím trojročnej premlčacej doby sa podľa názoru žalovaného úplne míňa účinku. Podanie tejto žaloby je len výsledkom neúspechu žalobcu v trestnom konaní potom, čo podal nedôvodné trestné oznámenie, ktorým chcel žalovanému privodiť trestné stíhanie. Dôvody ktoré, viedli súd k zamietnutiu žaloby v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu takisto vylučujú dôvodnosť zvyšku žaloby. Z uvedeného dôvodu mal súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno, jednak pokiaľ sa týka nároku náhradu nemajetkovej ujmy, čo správne skonštatoval súd prvej inštancie a jednak aj pokiaľ sa týka zvyšku žaloby, nakoľko nepravdivosť tvrdení žalovaného v predmetnom liste nebola preukázaná. Odvolaním napadnuté výroky rozsudku sú v konečnom dôsledku nepreskúmateľné. nakoľko súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V bode 12. odôvodnenia rozsudku len stroho skonštatoval, že medzi sporovými stranami sú dlhodobo narušené susedské vzťahy. Nakoľko túto skutočnosť považoval za nespornú, navrhnuté dokazovanie nevykoval. Avšak bez vykonania týchto dôkazov nebolo možné zistiť rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie dôvodnosti, resp. nedôvodnosti žaloby. Táto vada má za následok nesprávnosť napadnutého rozsudku. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Za danej situácie, keď súd žalobe čiastočne vyhovel a zároveň zamietol žalobu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy, nemožno tvrdiť, že mal žalobca vo veci plný úspech a priznať mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V konaní mal úspech aj žalovaný, nakoľko žalobcovi nebol priznaný nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy, preto mal súd za tohto stavu rozhodnúť tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko boli sporové strany úspešné v rovnakom pomere. Súd v bode 47. odôvodnenia nesprávne poukazuje na teóriu, ktorá hovorí, že pri priznávaní náhrady trov konania je na prvom mieste zásada úspechu, ktorú je potrebné uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, pričom v týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Žalobca pokiaľ sa týka náhrady nemajetkovej ujmy nebol v konaní úspešný ani sčasti, nakoľko mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nebol vôbec priznaný. Z toho vyplýva, že súd prvej inštancie nesprávne uzavrel, že žalobca bol v konaní úspešný a priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rovnako úspešný ako žalobca bol úspešný aj žalovaný. Súd nemal priznať za tejto situácie žiadnej zo sporových strán právo na náhradu trov konania. Bez povšimnutia nemôže pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov zostať tá skutočnosť, že žalovaný má 81 rokov a je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Ide o dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd nemusí priznať náhradu trov konania. Z uvedených dôvodov žalovaný trvá na podanom odvolaní a žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu celom rozsahu zamietol.
7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca uviedol: K odvolaniu žalovaného predkladá žalobca prostredníctvom právneho zástupcu písomné vyjadrenie, ktorým žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovaným napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá príslušným ustanoveniam hmotného práva a bol vydaný v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami a žalobca sa v celom rozsahu stotožňuje s náležitým odôvodnením súdu prvej inštancie. V skutkových tvrdeniach je odvolanie žalobcu len opakovaním jeho nedôvodných a nepreukázaných tvrdení z prvoinštančného konania a obsahuje len skutočnosti, s ktorými sa súd prvej inštancie riadne a vyčerpávajúco vysporiadal. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo žalobcom jednoznačne preukázané, že dňa 22.07.2015 žalovaný napísal a prostredníctvom pošty odoslal list, ktorý adresoval riaditeľovi Ústrednej Vojenskej nemocnice v Ružomberku, v ktorom uviedol nepravdivé vyjadrenia hrubo zasahujúce do občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromia, mena žalobcu s úmyslom čo najviac žalobcovi poškodiť a znevážiť ho pred jeho zamestnávateľom, jeho nadriadenými, jeho kolegami a ďalšími zamestnancami žalovaného. Žalobca cituje najmä tieto výroky žalovaného: „ Z.. I. robí hanbu lekárskemu stavu " " ... nadávky a vyhrážky voči mojej rodine a najmä mojej osobe." "Spolu so svojou sestrou vykrikujú všetky moje diagnózy " Žalovaný sa k napísaniu do osobnostných práv žalobcu zasahujúceho listu priznal a hrdo s ak nemu hlási a toto jeho konanie bolo preukázané aj ďalšími vykonanými dôkazmi. Odôvodnenie návrhu: Obsah listu žalovaného jednoznačne smeruje proti osobnej a mravnej integrite žalobcu a vyplýva z neho zrejmý úmysel čo najviac žalobcovi ublížiť a čo najviac narušiť, resp poškodiť osobné i pracovné interpersonálne vzťahy žalobcu u jeho zamestnávateľa. V tomto liste žalovaný preukázateľne uviedol o žalobcovi nepravdivé a jeho profesionálnu etiku a česť znevažujúce tvrdenia. Žalovaný sa snažil účelovo zľahčovať svoje konanie a tvrdiť, že jeho cieľom bolo, aby štatutárny zástupca zamestnávateľa žalobcu, žalobcovi dohovoril. Žalovaný opomína fakt, že v danom čase už prebiehalo na Okresnom súde Košice I pod č.k. 12C/270/2014 súdne konanie iniciované osobou žalovaného a práve súd má právomoc riešiť spory. Pokiaľ teda v priebehu existujúceho súdneho konania žalovaný vypisuje listy zamestnávateľovi protistrany v spore, ktorý naviac nemá žiadnu právomoc a kompetenciu zaoberať sa susedskými spormi svojich zamestnancov, je úmysel takémuto zamestnancovi - žalobcovi poškodiť jeho osobnostné práva, viac ako zrejmý. A naviac, ak žalovaný účelovo uvádza, že len chcel, aby niekto (kto na to síce nemá žiadne kompetenciu) žalovanému dohovoril, bolo možné list napísať s iným obsahom, iným znením a s použitím iných výrazových prostriedkov. Nakoľko zamestnávateľ žalobcu je veľkým zdravotníckym zariadením, tak v rámci vnútorného personálneho a administratívneho členenia zamestnávateľa sa tvrdenia šírené žalovaným reálne museli dostať a aj dostali do sféry poznania nielen riaditeľa nemocnice, ale aj viacerých nemocničných oddelení (sekretariátu, personálneho oddelenia, právneho oddelenia) a viacerých jej zamestnancov (najmä zástupcu štatutárneho zástupcu zamestnávateľa žalobcu, prednostu a primára neurochirurgickej kliniky ako priamych nadriadených žalobcu). Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, jednak to, že zásah bol objektívne spôsobilý, aby z neho vznikla ujma na právach žalobcu chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, pričom obidva tieto predpoklady musia byť splnené. Podľa ustálenej súdnej praxe je neoprávneným zásahom zásadne každé nepravdivé alebo pravdu skresľujúce tvrdenie, a to bez ohľadu na to, či bolo vykonané ústne, písomne alebo inak, pokiaľ sa z neho dá vyvodiť jeho zmysel a význam. Skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, nemá pritom
žiadny význam. O objektívnej spôsobilosti zásahu vyvolať porušenie, alebo i len ohrozenie osobnosti fyzickej osoby možno hovoriť vždy vtedy, ak zásah do cti alebo dôstojnosti fyzickej osoby je v konkrétnom prípade objektívne so zreteľom na všetky okolnosti prípadu spôsobilý ohroziť uvedené chránené hodnoty ľudskej osobnosti. Pri konštrukcii, ktorá bola zvolená v ustanovení § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka nie je významná subjektívna stránka (t.j. to, ako určitá fyzická osoba zo svojich subjektívnych hľadísk vníma určité konanie a jeho dôsledky). Znak objektívnej spôsobilosti zasiahnuť do chránených osobnostných práv je preto daný vždy vtedy, ak ide o také konanie, ktorého dôsledky by v rovnakej situácii negatívne pôsobili na každú inú fyzickú osobu ako nebezpečenstvo zníženia jej vážnosti u spoluobčanov a tým aj nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jej uplatnenia v spoločnosti. So zreteľom na to, že právna úprava ochrany osobnosti v právnom poriadku Slovenskej republiky je založená na už spomenutom objektívnom princípe, nevyžaduje sa, aby na strane pôvodcu zásahu existoval úmysel priamy alebo nepriamy, alebo nedbanlivosť či už vedomá alebo nevedomá. V dôsledku toho môže byť uvedený znak daný aj v prípade mimovoľného konania alebo konania zo žartu a napokon aj konania v dobrej viere, pri ktorom si konajúci neuvedomuje objektívnu spôsobilosť svojho konania zasiahnuť do osobnosti inej fyzickej osoby. Objektívna spôsobilosť narušiť alebo ohroziť právo chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka tiež znamená, že sa nevyžaduje vyvolanie následkov, a teda ani povinnosť žalobcu ich preukázať. Ak došlo k zásahu do súkromia, nie je procesnou povinnosťou dotknutej osoby preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. februára 2010, sp. zn.: 3 Cdo 137/2008). Argumentácia žalovaného obsiahnutá v jeho odvolaní, že nárok žalobcu je nedôvodný, lebo žalovaný nebol trestne stíhaný a odsúdený, je zjavne nedôvodná a irelevantná. Pre naplnenie skutkovej podstaty prečinu ohovárania podľa § 373 Trestného zákona sa vyžadujú iné zákonné podmienky ako pre protiprávne narušenie, resp. ohrozenie osobnostných práv chránených § 11 Občianskeho zákonníka. Jedná sa o odlišné právne inštitúty z odlišných odvetví práva. K narušeniu alebo ohrozeniu osobnostných práv predsa môže dôjsť (a aj pravidelne dochádza) bez ohľadu na skutočnosť, či je niekto odstíhaný alebo odsúdený v trestnom konaní. Je tiež nedôvodné poukazovanie žalovaného na domáhanie sa ochrany pred zásahmi do osobnostných práv žalobcom tesne pred uplynutím trojročnej premlčacej doby. Podľa Občianskeho zákonníka premlčaniu nepodliehajú iné než majetkové práva, teda všeobecné osobnostné práva podľa § 11 Občianskeho zákonníka sú nepremlčateľné a domáhať sa ich ochrany je možné bez časového ohraničenia. Náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá sa premlčuje, nie je predmetom odvolacieho konania. Žalovaný pochopiteľne nijako nepreukázal pravdivosť ním šírených tvrdení a ani za tým účelom nenavrhol žiadne relevantné dôkazy, čo je nakoniec aj logické, pretože jeho tvrdenia sú zjavne nepravdivé a preto pravdivosť svojich tvrdení žalovaný ani nemôže a nevie preukázať. Pritom práve žalovaný mal dôkaznú povinnosť preukázať pravdivosť ním šírených tvrdení a nie ako to žalovaný účelovo uvádza v jeho odvolaní, že žalobca mal preukazovať nepravdivosť tvrdení žalovaného v jeho liste. Napriek tomu žalobca v konaní pred prvoinštančným súdom dostatočne preukázal nepravdivosť tvrdení žalovaného v jeho liste. Pozornosť odvolacieho súdu žalobca upriamuje aj na obsah listinných dôkazov predložených žalovaným dňa 31.05.2019, ku ktorým uvádza, že tieto v rozhodujúcej miere nesúvisia s jeho osobou. K prepisu nahrávok z kamerového systému žalobca naviac uvádza, že tieto považuje za nezákonné a najmä sa tieto nijako netýkajú jeho osoby. K správe o výsledku objasňovania priestupku zo dňa 07.06.20107 žalobca uvádza, že vec bola ako nedôvodná odložená a aj údajný priestupok sa mal stať 07.06.2017, teda v čase takmer dva roky po napísaní a odoslaní listu žalovaným. K ďalšiemu tvrdeniu žalovaného v jeho odvolaní, že „žalobca výslovne nepoprel tvrdenia žalovaného v jeho podaní zo dňa 07.02.,2019" žalobca upriamuje pozornosť žalovaného okrem iného aj na repliku žalobcu zo dňa 14.12.2018, v ktorej žalobca výslovne uviedol, že sa dôrazne ohradzuje proti opakovaným nepravdivým tvrdeniam žalovaného o jeho „terorizovani" osoby žalovaného, že žalobca od roku 2008 dlhodobo býva a pracuje v Ružomberku a do Košíc chodí len nepravidelne na sviatky či dovolenku, že práve zo strany žalovaného dlhodobo dochádzalo a dochádza k obťažovaniu, osočovaniu a napádaniu žalobcu a jeho rodiny a k dlhodobému neoprávnenému vyhotovovaniu obrazových a zvukových záznamov žalovaného z pozemku vo vlastníctve žalobcu a jeho rodiny. Nedôvodné je aj odvolanie a argumentácia žalovaného ohľadom priznania náhrady trov konania úspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %. Predmetom sporového konania neboli dva samostatné nároky, ale 1 (jeden) nárok na poskytnutie ochrany osobnosti, a to viacerými právnymi prostriedkami, medzi nimi aj v podobe náhrady nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie o o priznaní či nepriznaní náhrady nemajetkovej ujmy je otázkou právnou a je výlučne vecou úvahy súdu. Poskytnutím ochrany osobnosti súdom bol preto žalobca úspešný v celom rozsahu bez ohľadu na to, že mu nebola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy. Na strane žalovaného nie sú dané ani dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi a žalovaný ich
existenciu pred prvoinštančným súdom ani netvrdil a ani nepreukázal. Pokiaľ by aj žalovaný bol osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, uvedená skutočnosť nemôže byť sama osebe dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov úspešnej strane sporu. Zvlášť, ak práve žalovaný svojim protiprávnym konaním zadal príčinu vzniku sporu a naviac jeho majetkové a sociálne pomery žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa nezakladajú. Aplikácia žalovaným navrhovaného inštitútu v predmetnej veci by bola neprimerane tvrdá voči žalobcovi a naviac by odporovala dobrým mravom. Z vyššie uvedených dôvodov je preto odvolanie žalovaného nutné kvalifikovať ako nedôvodné proti všetkým odvolaním napadnutých výrokoch a vo všetkých ním uvádzaných odvolacích dôvodoch. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
8. V odvolacom konaní na č.l. 165, 166 zotrval žalovaný na svojom odvolaní, uviedol, že predmetný list nebol spôsobilý vyvolať žiadnu ujmu na právach žalobcov chránených ust. § 11 Obč. zák. (malo by sa to preukázať či už v trestnom konaní alebo v konaní pred súdom prvej inštancie). Žiadal zmeniť výrok rozsudku o trovách konania, lebo úspešný bol sčasti aj žalobca, ako aj žalovaný.
9. Uznesením č.k. 5 Co 344/2019-167 z 13.1.2020 odvolací súd vrátil vec na opravu súdu prvej inštancie a dotazom zo dňa 6.3.2020 vyžiadal správu z Ústrednej vojenskej nemocnice SNP Ružomberok- Fakultná nemocnica, Právne oddelenie z 23.3.2020.
10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP vychádzajúc z obsahu odvolania) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť z väčšej časti, t.j. výrok I. a III.
11. Rozsudok je v napadnutej časti z väčšej časti vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods.1 CSP potvrdil.
12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 18. júna 2020 v pojednávacej miestnosti č. dv. 215, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené (a to zákonným spôsobom).
13. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. f/a h/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).
14. K jednotlivým odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza nasledovné:
15. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP (do 30.6.2016 s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
16. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.6.2016 z ust. § 133 až 135 O.s.p.).
17. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
18. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody neboli naplnené.
19. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.
20. Súd svoje úvahy, ako dospel k svojim záverom, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalovaného (pozri 1Cdo/8/2016).
21. Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.
22. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné, a to v potvrdenom výroku rozsudku.
23. Odvolací súd potvrdil I. výrok, ktorým žalovaný bol povinný zdržať sa neoprávneného zásahu do občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromia v mene žalobcu, spočívajúce vo výrokoch, že „Z. I. robí hanbu lekárskemu stavu a že sa vyhráža žalovanému a rodine žalovaného, že vykrikuje diagnózy žalovaného, ako aj všetkých obdobných výrokov". Okrem toho potvrdil aj rozsudok vo výroku III., t.j. že žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol súd prvej inštancie, ktorý je vecne správny a zákonný.
24. Pri I. a III. výroku rozsudku je treba uviesť, že už Ústavný súd SR (ďalej len ústavný súd), obmedzenia akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu, považuje za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby, a je primerané, t.j. je v súlade so zásadou proporcionality (porovnaj nález ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 107/2010 z 28.10.2010, zverejnené v Zbierke nálezov z roku 2010). V riešenej veci k tomu nedošlo, lebo žalovaný uviedol v liste adresovanom 22.7.2015 do nemocnice na neurochirurgickú kliniku ÚVN v Ružomberku o žalobcovi nepravdu, ktorého neznášal pre dlhoročné susedské spory, žalovaný je sused a žalobcova matka, sestra a synovec bývajúci na Kalvárii 15 v Košiciach a majú dlhoročné susedské spory. Žalovaný si vymyslel text listu a treba prisvedčiť súdu prvej inštancie, že nepravdivé tvrdenie, že žalobca robí hanbu lekárskemu stavu, že sa vyhráža žalovanému a rodine a že vykrikuje diagnózy žalovaného, sú difamačného charakteru a zasahujú do osobnostného práva žalobcu. Ide jednoznačne o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu a tento list, aj keď nebol zverejnený pred všetkými lekármi ružomberskej nemocnice je nepravdivý, neospravedlniteľný a zásadne provokatívny vo vzťahu k žalobcovi.
25. Obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu osobnosti má vo všeobecnosti v slovenskej právnej úprave zákonný podklad, najmä v ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a sleduje aj legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti, resp. občianskej cti, dobrej povesti, žalovaný ani nepopieral, že poslal tento list a stále tvrdil, že je to pravda, lebo má robiť hanbu žalobca lekárskemu stavu, a preto odvolací súd ani nemohol v súlade s ustálenou súdnou praxou využiť text proporcionality založený na hľadaní odpovedí, či všetky výroky sú pravdivé alebo nepravdivé, táto kritika bola zo strany žalovaného vymyslená (porovnaj aj judikatúru najmä ESĽP vo veci Thoma versus Luxembursko - rozsudok 2001, napríklad aj Dalvan versus Rumunsko - rozsudok veľkého senátu č. 28114/95 a tiež Zakcharov v. Rusko - rozsudok z roku 2006 č. 14881/03, podobne Nilsen a Johnsen v. Nórsko - rozsudok z 25.11.1999, aj napríklad Flux v. Moldavsko - rozsudok z 3.7.2007). Sloboda prejavu
nemôže byť tak široká ako si domýšľal žalovaný, ktorý zasahoval do občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a súkromia napísaným listom, ktorého obsah si vymyslel.
26. Odvolací súd napadnutý prvý výrok rozsudku potvrdil ako vecne správny podľa § 387 CSP a okrem toho aj pri výroku o povinnosti uhradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu, tento nárok nie je dôvodný, pretože z trestného konania, uznesenie ORPZ v Košiciach, odbor poriadkovej polície ČVS: ORP - 280/ TH-KE-2016 zo dňa 27.4.2016 vyplýva, že žalobca nemal byť preradený na nižšiu funkciu, nebol mu znížený plat, ani mu nebola daná výpoveď alebo iný postih pracovnoprávneho alebo kariérneho postupu (podľa Zákonníka práce), dané výroky a obsah listu spôsobil rozsiahle zníženie dôstojnosti a vážnosti v rodinnom kruhu, v spoločenskej a sociálnej oblasti a náhrada nemajetkovej ujmy pri odstupe času takmer 5 rokov už nemá prakticky význam. Preto aj tento výrok rozsudku o zamietnutí náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu ako zákonný a riadne odôvodnený súdom prvej inštancie bol potvrdený podľa § 387 CSP.
27. Okrem iného však iná situácia nastala pri druhom výroku, ktorým žalovaným je povinný písomne sa ospravedlniť žalobcovi v zaslanom liste (atď. podľa textu druhého výroku rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 35C/22/2018-101), pretože s odstupom času ohľadne ospravedlnenia sa žalobcovi tiež podľa Občianskeho zákonníka takéto ospravedlnenie už nemá reálnu vypovedaciu hodnotu a preto povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi je predčasným výrokom po vykonanom dokazovaní súdu prvej inštancie. Tento súd rozhodoval 20. júna 2019, avšak išlo o list z 22.7.2015, preto nie je možné, aby sa žalovaný ešte písomne ospravedlnil žalobcovi v zaslanom liste z hľadiska difamačných nepravdivých výrokov o tom, že Z. I. robí hanbu lekárskemu stavu, keďže to nebolo preukázané a pre odstup času takmer 5-tich rokov následne odvolací súd zmenil tento výrok rozsudku tak, že žalobu v tejto časti zamietol.
28. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie, čo sa týka tohto výroku nastali tu splnené zákonné podmienky pre zmenu rozsudku podľa § 388 CSP.
29. Po tomto prijatí záveru odvolacieho súdu, keď rozsudok v prvom a treťom výroku rozsudku súdu prvej inštancie bol potvrdený a v druhom výroku ohľadne písomného sa ospravedlnenia žalobcovi bol zmenený výrok a žaloba zamietnutá, a zostalo rozhodnúť s poukazom na § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods.- 1,2 CSP a § 396 ods. 2 CSP o trovách celého konania a keďže čiastočne mala každá zo strán sporu rovnaký úspech, odvolací súd rozhodol tak, že zmenil výrok o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a nárok náhradu trov celého konania stranám sporu nepriznal, čo má nepochybne aj výchovný význam, keďže súd prvej inštancie predsa urobil rozsiahle dokazovania a až na odvolacom súde bola zistená opodstatnenosť výrokov rozsudku z hľadiska obsahu žaloby v 1. a 3., ktoré oba sú zákonné a tretí zamietajúci výrok, keďže bol potvrdený, zásadne pri úspechu žalovaného v odvolaní pri druhom výroku rozsudku (žalobca odvolanie nepodal) treba ustáliť, že aj z hľadiska významu mali rovnaký úspech tak žalobca, ako aj žalovaný J. X., a preto odvolací súd o trovách celého konania rozhodol tak, že nikomu zo strán sporu nárok na náhradu trov nepriznal.
30. Žiada sa ešte dodať, že odvolací súd zistil z odpovede zo dňa 23.3.2020 Ústrednej vojenskej nemocnice SNP Ružomberok, že z hľadiska doplnenia dokazovania v odvolacom konaní už list žalovaného X. z júla 2015 nebol dokumentovaný na personálnom oddelení, lebo prednosta neurochirurgickej kliniky ÚNVN SNP Ružomberok podľa neho s listom žalovaného X. v júli 2015 neoboznámili žiadneho kolegu, ani nikoho na neurochirurgickej klinike neinformovali o ňom a ani na inom oddelení a list „X. z júla 2015 už neevidujú, ani nearchivujú, pretože po 3 rokoch bol skartovaný v zmysle Smernice č. 12/2005 o registratúrnom poriadku a registratúrnom pláne platného od 30.12.2005 pre uvedené nemocnice.
31. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).