Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-54-2020.pdf
PDF · 131.81 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/54/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: Q. X., A.. XX. XX. XXXX, W. X. J.. Č.. X, N., proti žalovanému: P. Q., A.. XX. XX. XXXX, W. J.. Y. M. Č.. XXX/XX, N., zastúpený: mzlegal s. r. o., IČO: 36 861 529, Zámocká ul. č. 7013/36, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 15. októbra 2019, č. k. 5C/187/2015
- 328, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.
Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 1. 729, 20 eur, titulom náhrady škody na zdraví a bolestného a zároveň finančnú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 6, § 415, § 417 ods. 1, § 420 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, § 391 C. s. p., a vecne tým, že mal vykonaným dokazovaním preukázané, že v prípade žalovaného z občianskoprávnych hľadísk nešlo z jeho strany o protiprávne konanie voči žalobcovi, nakoľko žalovaný naozaj zakročil proti žalobcovi potom ako sám zistil, že žalobca spôsobuje škodu na majetku iných, keď táto skutočnosť bola preukázaná, čo vo svojom rozhodnutí aj konštatoval odvolací súd (v uznesení zo dňa 28. marca 2018, sp. zn. 10Co/16/2019, pozn. odvolacieho súdu), keď túto skutočnosť potvrdil aj X. C. I., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že žalobca naozaj dňa 14. 02. 2012 nožom, ktorý mal so sebou prepichol pneumatiky na viacerých motorových vozidlách v obci N. a keď boli v mieste pri požiarnej zbrojnici v Zohore prišiel žalovaný, ktorý napadol žalobcu. Uviedol, že žalovaný postupoval a počínal si tak, aby ku škode nedochádzalo a napriek tomu, že je nesporné, že žalobcovi vznikla určitá škoda na zdraví konaním žalovaného, po doplnenom dokazovaní dospel k záveru, že v prípade žalovaného sú splnené podmienky podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zodpovednosti sa zbaví ten kto preukáže, že škodu nezavinil. Poukázal na skutočnosť, že mal za dokázané, že žalovaný práve preto a iba preto zasiahol aj fyzicky voči žalobcovi, lebo práve on konal tak, že spôsoboval škodu iným a takéto konanie žalovaného treba považovať za právne dovolené, ktoré má oporu v ustanoveniach Občianskeho zákonníka (§ 415, § 417 ods. 1, § 6). Výrok, ktorým rozhodol o náhrade trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods1, § 262 ods. 1 C. s. p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorému priznal trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo zmeniť a jeho žalobe vyhovieť a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v sume 1. 729, 20 eur a trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Namietol, že je síce pravdou, že úmyselné zavinené protiprávne konanie, ktorého dôsledkom je škoda na vozidlách, žalovaného oprávňovalo na zadržanie páchateľa, avšak žalovaný v žiadnom prípade nepostupoval v medziach zákona, keď v rámci zadržania páchateľa mu zjavne úmyselne ublížil spôsobom preukázateľne nepomerným ku škode na majetku, ktorú podľa žalovaného mal spôsobiť s tým, že medzi ich konaním je zjavný nepomer vzhľadom na ochranu spoločenských záujmov, t. j. nie je možné za účelom zamedzenia spáchania škody na majetku spôsobiť ublíženie na zdraví, keď dobitie niekoho železnou tyčou nemôže byť považované za konanie právne dovoleným. Uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie, že mu nie je možné poskytnúť právnu ochranu, nakoľko by to odporovalo právnym a morálnym princípom, pričom ide o svojvoľný a účelovo vykladaný obsah zákona, nakoľko základným princípom musí byť, že škoda je ovracaná (doslovný opis z odvolania, pozn. odvolacieho súdu, zrejme odvracaná) adekvátnym spôsobom, čo sa v tomto prípade nestalo. Poukázal na skutočnosť, že z výpovede X. C. I. vyplýva, že žalovaný viedol motorové vozidlo, ktorým ich prenasledoval, keď ich dohonil z vozidla vystúpil a zaútočil tak, že vytiahol z kufra železnú tyč, ktorou ho začal biť tak, že upadol do bezvedomia s tým, že on žalovaného nožom neohrozoval, lebo žiadny nôž nemal, pričom žalovaný vzal zbraň - tyč s úmyslom ublížiť mu za to, že poškodil majetok, t. j. nepoužil tyč k odvráteniu jeho útoku, ani ho neprichytil pri bodaní do kolesa, ale vedome viedol vozidlo, ktorým ho dohonil a pomocou tyče dobil. Namietol, že jeho konanie nemá znaky zadržania páchateľa pri skutku, ale vykonania fyzického trestu, a preto takéto konanie nemôže mať právnu ochranu. Vytkol súdu prvej inštancie, že zle posúdil spôsob, akým sa skutok stal, nakoľko nešlo o primeraný spôsob odvrátenia zásahu a nebolo zakročené spôsobom primeraným okolnostiam ohrozenia. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že napriek konštatovaniu, že je nesporné, že mu konaním žalovaného škoda na zdraví vznikla, po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v prípade žalovaného z občianskoprávnych hľadísk nešlo z jeho strany o protiprávne konanie voči nemu, nakoľko zákon má slúžiť na ochranu ľudí a má byť pre každého spravodlivý a vyslovil úvahu, „že nie, že niekto má niekde nejaké známosti alebo je nejako inak šikovný, že si niečo vybaví zmetie sa celý prípad pod koberec a ten zákon jednoducho obíde. Kde to žijeme?“. Poukázal na skutočnosť, že na rozdiel od C. I. nehádže vinu na druhého, keď niečo nevidel a žalobca mal za to, že kryje sám seba a namietol, že ako svedok mal byť považovaný za nedôveryhodného, keďže viedol motorové vozidlo pod vplyvom návykovej látky s tým, že uňho sa žiadny nôž ani nič podobné nenašlo. Uviedol, že kvôli I. mal on aj jeho rodina problémy, keď pred ich domom hádzal kamene na strechu domu istého pána a ten ich všetkých dobil zadarmo kvôli nemu a bolo to riešené aj v trestnom konaní.
3.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že nakoľko je napadnutý rozsudok zákonný, vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, je založený na správnych skutkových zisteniach a netrpí žiadnymi vadami, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako odvolacie dôvody v zmysle aplikovateľných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, navrhol ho potvrdiť ako vecne správny a žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Uviedol, že podstatou odvolania žalobcu je údajná neprimeranosť jeho konania v porovnaní s protiprávnym konaním žalobcu, resp. neadekvátne a úmyselné spôsobenie ujmy na zdraví žalobcovi, pričom žalobca spochybňuje existenciu jeho obavy z prítomnosti ďalších dvoch osôb, sprevádzajúcich žalobcu v čase, keď spôsoboval škodu na majetku iných osôb, s odôvodnením, že tieto ďalšie dve osoby sa na páchaní škody žalobcom nezúčastňovali, a v súvislosti s tým opakovane spomína, že proti žalobcovi použil železnú tyč a namietol jeho postup, ktorým sa usiluje prostredníctvom svojich tvrdení v odvolaní kreatívne dotvárať rozsah a obsah dokazovania, ktoré bolo na súde prvej inštancie skončené s tým. Na margo existencie vlastných obáv uviedol, že je úplne irelevantné, či sa tiež spoločníci žalobcu dopúšťali protiprávneho konania proti cudziemu majetku, a k žalobcom naznačovanej neprítomnosti jeho obáv z týchto osôb uviedol, že ju považuje len za účelovú špekuláciu, smerujúcu ku zvráteniu náležite zisteného skutkového stavu a jeho správneho právneho posúdenia súdom prvej inštancie. Poukázal na skutočnosť, že v súdnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca dňa 14. 02. 2012 nožom prebodol pneumatiky na viacerých motorových vozidlách v obci Zohor, hoci to on sám popieral, z čoho vyplýva, že klamal teda o skutkových okolnostiach, usvedčila ho však popri jeho výpovedi ako účastníka konania výpoveď X. C. I., keď rovnako, ako klamal žalobca o svojom vlastnom protiprávnom konaní, smerujúcom k poškodzovaniu pneumatík, tvrdí nepravdu i o okolnostiach jeho fyzického útoku na žalobcu tvrdiac aj v odvolaní, že žiadny nôž v rukách nemal a teda ho nožom neohrozoval, pričom ide len o ďalšiu lož žalobcu v zjavnom úsilí zvrátiť zistený skutkový stav vo svoj prospech, avšak skutočnosť, že mal v čase incidentu žalobca nôž v ruke, potvrdil aj X. C. I.. Uviedol, že v záujme ochrany majetku iných osôb zakročil proti bodnou zbraňou - nožom ozbrojenému páchateľovi
- žalobcovi a akýkoľvek iný spôsob prezentovania skutkového deja zo strany žalobcu v ním podanom odvolaní je zjavne v príkrom rozpore s výsledkami vykonaného a skončeného dokazovania pred súdom prvej inštancie, a preto použitie predmetu, ktorý proti žalobcovi použil pri jeho zadržaní, bolo teda v danej situácie plne odôvodnené, nakoľko primeraným spôsobom odvracal bezprostredne hroziacu škodu, postupujúc v zmysle ustanovenia § 6 v spojení s ustanovením § 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na ust. § 85 ods. 2 Trestného poriadku s tým, že konal v konkrétnej situácii v intenciách citovaného ustanovenia, nakoľko sa podľa svojho vlastného vnímania stal svedkom páchania prečinu poškodzovania cudzej veci žalobcom, ktorý nožom poškodil motorové vozidlá B. Q., P. Q. Y. G. M., a považoval za potrebné žalobcovi v ďalšom poškodzovaní majetku zabrániť a konal v presvedčení, že je potrebné zabrániť žalobcovi v ďalšom protiprávnom konaní, ktorým spôsoboval škody na majetku iných osôb, domnievajúc sa, že sa žalobca svojim konaním dopúšťa páchania trestnej činnosti. Poukázal na skutočnosť, že jedinou motiváciou fyzického zakročenia proti žalobcovi teda bola nevyhnutná potreba odvrátenia bezprostredne hroziacej škody zabránením v protiprávnom konaní žalobcovi, ozbrojenému nožom, a preto voči žalobcovi konal právne dovoleným spôsobom, predpokladaným právnymi predpismi, plniac zároveň tiež všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, pričom sa zodpovednosti za škodu - ujmu na zdraví, spôsobenú žalobcovi (v súlade s dikciou § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka) zbavil, nakoľko bolo v súdnom spore preukázané, že škodu nezavinil, ale spôsobil si ju svojím vlastným protiprávnym konaním žalobca o. i. tým, že sám konal v rozpore s ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka ako aj ďalšími právnymi normami. Uviedol, že intrigami a výmyslami žalobcu, smerujúcimi k nemu, X. F. W., ale tiež (hoci latentne) k iným osobám zainteresovaným v súdnom spore, sa nemá záujem zaoberať.
4.
Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že nevie o čo sa žalovaný a jeho právnik svojimi výmyslami snažia dosiahnuť, keď právnika pozná aj zo správ televízii (zrejme v televízii, pozn. odvolacieho súdu), kde obhajoval X. P. D., ktorý na parkovisku vytiahol zbraň na známeho H. P. a právnik tvrdil, že starosta zbraň nemal s tým, A. P. T. ho označil ako zlodeja daňových poplatníkov vo videu a ešte ho takýto právnik na pojednávaní nazve kriminálnikom, napriek tomu, že nikoho nezavraždil ani neokradol a už viac ako osem rokov od hrozného zločinu, ktorým mu žalovaný spôsobil ťažkú ujmu na zdraví dobytím (správne dobitím, pozn. odvolacieho súdu) metrovou železnou tyčou, vybil mu tri predné zuby, zlomil predlakťovú kosť, opuchliny, podliatiny, psychickú i fyzickú ujmu, sťaženie spoločenského uplatnenia a doteraz nebol obvinený ani potrestaný a on finančne odškodnený. Namietol, že žalovaný a jeho právny zástupca vo vyjadrení píšu klamstvá a ide o pokus urobiť zo zločinca poškodeného. Uviedol, že ako si mohol žalovaný brániť svoj majetok, ktorý sa nachádzal 300 metrov od požiarnej zbrojnice, kde sa nachádzal on a ako mohol zaútočiť na žalovaného nožom, keď ho dobil tak, že upadol do bezvedomia a až potom volal políciu a kde bol ten nôž a prečo ho policajti nezaistili s tým, že ako dôkaz ho predložiť nemohli, lebo žiadny nôž nemal. Poukázal na skutočnosť, že pneumatiky prstom prepichnúť nemohol a prejavil prekvapenie, že si policajti nevyžiadali kamerový záznam a nedali páchateľa do cely policajného zaistenia, aby nemohol ovplyvňovať a donucovať X. Y. U. C. I. ku krivej výpovedi a mariť tak ďalej vyšetrovanie prípadu. Uviedol, že aby takýto agresor nezostal bezúhonní (správne bezúhonný, pozn. odvolacieho súdu) podá mimoriadne dovolanie na najvyšší súd a bude trvať na tom, aby bol riadne obvinený s ťažkej ujmi na zdraví (správne z ťažkej ujmy na zdraví, pozn. odvolacieho súdu) a z prečinu výtržníctva a ak to nepomôže, prípad bude medializovať. Žalobca vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že chce, aby mu žalovaný vyplatil sumu 3. 458, 40 eur, čo je 1. 729, 20 eur priznaný nárok a k tomu 100 % trovy konania (tiež 1. 729, 20 eur) do troch dní od právoplatnosti rozsudku a chce, aby bola právoplatnosť uskutočnená čo najskôr, inak prejde k exekúcii.
5.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že jeho snahou je zjavne len preukázať oprávnenie spoločnosti tvrdiť o ňom, že je darebák, pričom sa mu to darí priam dokonale, nakoľko keď už nemá možnosť preukázať svoje demagogické alebo polopravdivé alebo v celom rozsahu lživé tvrdenia ohľadom konfliktu súvisiacim s protiprávnym, malicióznym konaním žalobcu, poškodzujúcim súkromný majetok viacerých nič netušiacich bezúhonných občanov, ktorí sa voči žalobcovi skutočne ničím neprevinili, ich v súdnom konaní - brýzga bez akejkoľvek reálnej znalosti podstaty toho, k čomu vo vyjadrení žalobcu tento odsúdeniahodný naničhodník úplne bezškrupulózne vyjadruje, na osobu jeho advokáta, pričom ani len nevie, o čom vlastne drísta; hlavne že si poobtiera svoje amorálnosťou zašpinené slovné zvratky o kohokoľvek, kto si dovolí na jeho úbohé vandalizmom presiaknuté nastavenie evidentne nezvratne oplošteného, myšlienkovo chudobného ducha i neprípustnosť jeho zákonom reprobovaného konania poukázať. K stotožnenie sa žalobcu s prejavmi správania sa „známeho“ H. P. Y. „. P. T., ktorý je podľa verejne dostupných zdrojov trestne stíhaný pre viaceré, prevažne daňové a ekonomické trestné činy, z ktorých majú viaceré povahu obzvlášť závažných zločinov uviedol, že sa komentuje samo s tým, že žalobca absolútne neakceptuje ústavnoprávnu zásadu prezumpcie neviny a zdôraznil, že masovokomunikačnými prostriedkami zverejnenú informáciu, že žalobcom spomínaný X. P. D., ktorého konateľ jeho právneho zástupcu ako advokát konajúci vo vlastnom mene obhajoval, bol v celom rozsahu oslobodený spod obžaloby miestne a vecne príslušnej prokuratúry, pričom nezmyselné trepanie P. T.Ň., ktorý nie je novinár, iba groteskná karikatúra novinára, konateľ jeho právneho zástupcu, ktorý v medializovaných disciplinárnych konaniach vedených proti niektorým sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky právne zastupoval jeho niekdajšiu predsedníčku, pani doktorku T. Š., odhalil ešte v rámci žalobcom spomínaného „dialógu“ s tým smiešnym pánom, ktorý na jednej strane tvrdí, že je novinárom, ale na druhej strane zároveň deklaruje, že sa za novinára nepovažuje, zverejneným doposiaľ na internete (lucídny človek si urobí objektívny názor sám), pričom tieto osočujúce tvrdenia žalobcu nemajú nič spoločné s meritom veci. K tvrdeniu žalobcu, že pred ôsmymi rokmi spáchal „hrozný zločin“ žalovaný uviedol, že odhliadnuc od toho, že žalobca nie je trestným súdom, aby sám konštatoval jeho vinu, používa úplne nesprávnym spôsobom terminológiu, ktorej zjavne ani len na bazálnej úrovni nerozumie, pričom v predmetnej veci nebol ani len trestne stíhaný, teda je celkom zrejmé, že sa svojím konaním voči žalobcovi nedopustil ani len prečinu, nieto zločinu, dokonca „hrozného“ zločinu (nevedno, či mal žalobca na mysli „len“ závažný, prípadne dokonca obzvlášť závažný zločin), ale vzhľadom k osobe žalobcu je naozaj zbytočné sa bližšie k tomuto jeho náturistickému, insitnému tvrdeniu venovať. K žalobcom uvádzaným odhadom priestorových vzdialeností medzi miestom, kde mal žalobca poškodzovať majetok tretích osôb, a miestom, na ktorom ho dostihol a zadržal, zrejme netreba uvádzať žiadne stanovisko, nakoľko nebol v tejto súvislosti vykonaný vyšetrovací pokus a ani rekonštrukcia inkriminovanej udalosti a preto žalobcom prezentované tvrdenia predstavujú len súčasť jeho racionalizačného mechanizmu (intelektu primeranej úrovne), ktorého podstatou je potenciovať jeho kriminalizáciu, ktorý na obranu majetku tretích osôb - teda nie svojho vlastného, ako sa to snaží „nenápadne“ podsunúť odvolaciemu súdu žalobca - zakročil právne predpokladaným a aprobovaným spôsobom a to, že pri tom žalobca utrpel nejakú ujmu na zdraví (rozsah ktorej prostredníctvom napádania znaleckého posudku zrejme najväčšej kapacity v odbore chirurgie a traumatológie, žiaľ už nebohého F. F.. P.. U. D., T.., žalobca, ktorý by mal v úcte voči jeho pamiatke akurát tak šúchať nohami, spochybňuje), nie je dôvod na to, aby žalobcu ktokoľvek ľutoval; právnu zodpovednosť nesie samotný žalobca, lebo konal právom reprobovaným spôsobom a porušil tak okrem iného i svoju prevenčnú povinnosť, ktorá vyplýva z aplikovateľných ustanovení Občianskeho zákonníka, na ktoré tiež súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku správne poukázal. Poukázal na skutočnosť, že práve ozbrojenie žalobcu nožom (bodnou zbraňou) ho oprávnilo pri zakročení proti nemu použiť žalobcom spomínanú tyč, pričom fakt, že sa žalobcovi nepodarilo ho nožom zasiahnuť (dopichať či dorezať), ale naopak sa jemu aj za pomoci tyče podarilo ho spacifikovať, bolo spôsobené zrejme sčasti vecou zhody okolností, sčasti nešikovnosti žalobcu a sčasti jeho obozretnosťou. Uviedol, že vo všeobecnosti platí, že ten, kto koná protiprávne a za použitia zbrane (v tomto prípade takým páchateľom majetkových deliktov je preukázateľne žalobca) sa nemôže sťažovať na toho, kto proti nemu na obranu práv iných (hoci aj primerane okolnostiam ozbrojený) zakročí, pričom rečnícke otázky žalobcu ohľadom predmetného noža nemôžu na podstate jeho kriminálneho konania nič zmeniť; napokon výpoveď X. C. I. ako aj jeho výpoveď, žalobcu jednoznačne usvedčujú. K obviňovaniu X. C. I. žalobcom zo spáchania prečinu krivého svedectva uviedol, že nie je smerodajné, avšak žalobca by si mal uvedomiť, že sa takto sám dopúšťa prečinu krivého obvinenia vo vzťahu ku X. C. I.. K tvrdeniu žalobcu, že podá mimoriadne dovolanie na najvyšší súd žalovaný uviedol, že takéto oprávnenie žalobcovi nepochybne neprináleží, nakoľko osobovať si takýmto jednostranným vyhlásením kompetenciu generálneho prokurátora Slovenskej republiky, je absolútne právne neúčinné a nemožné. Uviedol, že nepozná síce procesný spôsob, akým mieni žalobca „trvať na tom aby bol riadne obvinený s ťažkej ujmi na zdraví a z prečinu výtržníctva“ (z tohto jeho vyjadrenia je v kontexte s predchádzajúcim textom zrejmé, že má na mysli ním spomínaného „agresora“, za ktorého považuje žalovaného), ani ako to mieni (aj s poukázaním na uplynutie príslušných zákonných lehôt a zjavnú skutkovú nedôvodnosť takéhoto eventuálneho postupu) dosiahnuť, avšak prv, než tak žalobca bude robiť, mohol by sa oboznámiť s ďalším pravidlom slovenskej gramatiky, ktoré predpisuje v genitíve singuláru i plurálu použiť predložku „z“, nakoľko predložka „s“ (tak, ako sú už maloleté deti edukované na prvom stupni primárneho vzdelávania v základných školách) sa viaže bezvýnimočne s inštrumentálom singuláru aj plurálu. Žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že pokiaľ ide o substantívum „ujma“, bolo by žiaduce, aby žalobcovi skôr, než odošle ďalšie zo svojich hodnotných „slovesných diel“ na súd, pošepol, že sa v genitíve singuláru píše na konci s tvrdým „y“ (treba však oceniť, že v lokále singuláru slova „zdravie“ napísal žalobca správne mäkké „í“). K hrozbe medializáciou uviedol, že ide určitý modus operandi, ktorým sa žalobca usiluje vytvárať tlak na rozhodovanie odvolacieho súdu v situácii, keď tento raz na súde prvej inštancie (po predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí vydanom odvolacím súdom) nepochodil, avšak takéto biedne vyhrážanie sa žalobcu medializáciou považuje za neakceptovateľný nátlak vytváraný vo vzťahu k rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu, ktorému však on ako žalovaný dôveruje. K tvrdenie žalobcu, že policajti konali protizákonne uviedol, nemá žiadnu právnu relevanciu, nakoľko vymyslené tvrdenie žalobcu, že sa údajne policajt s ním pred pojednávacou miestnosťou pozdravil podaním rúk, rozprával sa s ním a smial, a „preto na súde vypovedal, že si na tento prípad nespomína“, nemôže obstáť ani len z logického hľadiska, keďže bolo predovšetkým v jeho záujme, aby si svedok na fyzický konflikt žalobcu a jeho spomenul a vypovedal o okolnostiach protiprávneho konania žalobcu, nakoľko by mu takéto svedectvo bolo nepochybne na prospech, pričom tento svedok naozaj nemohol povedať to, čo uvádza žalobca, nakoľko svedok nesmie pred súdom krivo svedčiť (vypovedať). K tvrdeniu žalobcu, že „policajtove, ako aj znalcove nekonanie ohľadom predlakťovej kosti zlomenej“ na jeho ruke dá „tiež riešiť kompetentným, aby sa k tomu obaja vyjadrili, prečo to tak bolo“, žalovaný zdôraznil, že žalobca síce neuvádza ani to, kto tí kompetentní majú byť, ani ustanovenia právnych predpisov, na základe ktorých mieni takto postupovať, avšak nemožno abstrahovať od už vyššie zmieneného úmrtia F.. P.. U. D., T.., znalca, na ktorého žalobca neustále nemiestne útočí, čo, samozrejme, vylučuje možnosť, aby sa ho žalobca (pokiaľ by i takú zákonom predpokladanú možnosť žalobca mal) čokoľvek dotazoval, pričom na základe vyjadrenia sa X. F. W., ktorý si na ostatnom súdnom pojednávaní na okolnosti toho skutku, na základe ktorého sa žalobca voči nemu domáha náhrady škody nepamätal, nemožno anticipovať, že by sa bol spôsobilý k čomukoľvek, čo má žalobca na mysli, ďalej vyjadrovať. K uplatneniu a chápaniu finančných nárokov v závere vyjadrenia žalobcu žalovaný uviedol, že ho považuje za rozkošný prejav právneho bezvedomia, nakoľko stotožnenie trov konania s výškou pôvodne priznaného peňažného nároku je, povedané zľudovenými slovami klasika, hlbokým nedorozumením a pokiaľ by týmto spôsobom nedemonštroval žalobca pomerne infantilným spôsobom mieru svojej pomstychtivosti voči nemu (a evidentne tiež vo vzťahu ku konateľovi jeho právneho zástupcu), ale išlo by o pokus zažartovať si v rámci inak vážneho súdneho sporu, považoval by samotné vysvetlenie, resp. „argumentáciu“, ako k záveru o údajnom nároku na zaplatenie sumy 3. 458, 40 eur žalobca dospel, za celkom dobrý vtip, nakoľko však ide celkom jednoznačne o skutočný prejav vôle žalobcu domôcť sa v súdnom spore s ním tejto peňažnej sumy, vyjadril nesúhlas s postupom žalobcu a poprel takýto domnelý nárok žalobcu.
6.
Žalobca, ktorému bolo vyjadrenie žalovaného uvedené v predchádzajúcom bode doručené dňa 29. 04. 2020, sa k nemu nevyjadril.
7.
Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. júna 2020 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právny zástupca žalovaného upovedomení zákonným spôsobom.
8.
Odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil, pretože súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.).
9.
K odvolacím námietkam žalobcu (odvolací súd posúdil odvolanie žalobcu podľa jeho obsahu v súlade s ut. § 124 ods. 1 C. s. p.) o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa § 191 C. s. p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v podanom odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami, a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.
10.
Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutie považuje za logické, presvedčivé a zrozumiteľné, pričom je nutné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán (v tomto prípade žalobcu), ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. Obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. V nadväznosti na uvedené odvolací súd opätovne konštatuje, že prvoinštančný súd sa vyššie uvedenými zásadami riadil a svoje rozhodnutie náležite, podrobne a najmä presvedčivo odôvodnil (v súlade s ust. § 220 ods. 2 C. s. p.), pričom sa dostatočne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci podstatnými skutočnosťami, resp. so všetkými námietkami oboch sporových strán, ktoré v konaní prezentovali, keď z jeho obsahu je zrejmé, čoho sa žalobca predmetnou žalobou domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozsudku. Odvolací súd zároveň, poukazujúc na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (podobne aj rozhodnutia IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 Dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994).
11.
Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdenie vecnej a právnej správnosti v poradí druhého rozsudku súdu prvej inštancie, keď rozsudok zo dňa zo dňa 23. januára 2018, č. k. 5C/187/2015 - 255, ktorým žalobe žalobcu domáhajúceho sa voči žalovanému náhrady škody v sume 1. 729, 20 eur vyhovel, zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28. marca 2018, č. k. 10Co/16/2019 - 304 vo vyhovujúcom výroku z dôvodu úplnej absencie dokazovania, ktoré bol súd prvej inštancie povinný v konaní vykonať, nakoľko svoje rozhodnutie založil iba na svojej viazanosti rozhodnutím v priestupkovom konaní a lekárskym posudkom, ktorý ohodnotil zranenia žalobcu, a nevysporiadal sa s námietkou žalovaného, že napriek tomu, že Obvodný úrad Malacky rozhodnutím zo dňa 02. 11. 2012, Číslo: ObU-MA-OVVS/ A/2012/00970/P - 168, A/2012/00971/P - 169, A/2012/00972/P - 170, konanie vo veci priestupku proti majetku, ktorého sa mal dopustiť žalobca zastavil z dôvodu, že spáchanie skutku, o ktorom sa konalo, nebolo obvinenému z priestupku preukázané, súd pri svojom rozhodovaní týmto rozhodnutím viazaný nebol a jeho povinnosťou bolo dôkladne posúdiť všetky okolnosti daného prípadu a najmä sa vysporiadať s tvrdením žalovaného, že na žalobcu zaútočil z dôvodu, že mu chcel zabrániť v páchaní priestupkov na vozidlách majiteľov motorových vozidiel.
12.
Súd prvej inštancie sa po zrušení v poradí jeho prvého rozsudku v prejednávanej veci dôsledne riadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným vo vyššie uvedenom zrušujúcom uznesení, a dospel k správnemu právnemu záveru, že žalovaný sa zo zodpovednosti za škodu, ktorú na zdraví žalobcu spôsobil exkulpoval, nakoľko v spore bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu nesporne preukázané, že konanie žalovaného, ktorým bola žalobcovi spôsobená škoda na zdraví bolo vyvolané práve protiprávnym konaním žalobcu, ktorý prepichoval pneumatiky na motorových vozidlách, a preto pokiaľ žalovaný proti uvedenému konaniu zakročil, aby škodu odvrátil, za ujmu, ktorá žalobcovi na zdraví vznikla a spočívala v odlomení korunkovej časti hryzáka 11 a vo vykĺbení hryzáka 21, ktoré však definitívnu stratu zuba predstavovať nemuselo, ak by žalobca navštívil stomatológa nezodpovedá, nakoľko si plnil prevenčnú zakročovaciu povinnosť proti vzniku ďalšej škody na majetku, keďže sa snažil do príchodu polície, ktorú privolal, zadržať žalobcu, ktorého spáchanie škody na majetku cudzích osôb bolo v konaní bezpečne preukázané.
13.
K úmernosti spôsobu, ktorý žalovaný zvolil na odvrátenie škody, odvolací súd uvádza, že bol bez akýchkoľvek pochybností primeraný okolnostiam situácie, v ktorej sa žalovaný ocitol, nakoľko žalobca mal v ruke nôž, a preto aj použitie tyče alebo železnej trúbky za neprimeraný zásah považovať nie je možné, keďže páchateľ skutkov (žalobca) bol zároveň v prítomnosti ďalších dvoch mužov, a preto konal právne dovoleným spôsobom, keďže zakročil v súlade so spoločenským záujmom na dolapení páchateľa skutku.
14.
K tvrdeniam žalobcu v podanom odvolaní, že mu žalovaný spôsobil ťažkú ujmu na zdraví tým, že ho dobil metrovou železnou tyčou, vybil mu tri predné zuby, zlomil predlakťovú kosť, opuchliny, podliatiny, psychickú i fyzickú ujmu, sťaženie spoločenského uplatnenia a doteraz nebol obvinený ani potrestaný a on finančne odškodnený, odvolací súd uvádza, že zo znaleckého posudku č. 29/12 zo dňa 16. 03. 2012, vypracovaného súdnym znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia - špecializácia traumatológia F.. P.. U. D. I.. jednoznačne vyplýva, že žalobca utrpel otras mozgu ľahkého stupňa, tržnú ranu na hornej pere, odreninu ľavého kolena a pomliaždenie a odreniny pravého stehna a napokon odlomenie korunkovej časti hryzáka a vykĺbenie pravého hryzáka, keď zlomeninu predlaktia žalobcu nezavinil žalovaný, ale vznikla pádom žalobcu a nie úderom tyčovitého predmetu, ktorý použil žalovaný, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobca žiadnu ťažkú ujmu na svojom zdraví neutrpel, keďže súdny znalec v jeho prípade konštatoval, že jeho celkový zdravotný stav vážny nebol a utrpel úraz ľahkého charakteru, a preto uvedenú argumentáciu posúdil odvolací súd ako snahu žalobcu o enormnú hyperbolizáciu reality.
15.
Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúceho všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa aj správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a nakoľko žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, keď iba zopakoval svoje tvrdenia z prvoinštančného konania, ohľadne ktorých však súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, a keďže odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje odpovede na všetky argumenty uvádzané žalobcom v odvolaní a odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.
16.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 C. s. p.).
17.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).