Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/187/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v právnej veci navrhovateľky Bc. K. W., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom K. K. XX, XXX XX K., právne zastúpenej JUDr. Alžbetou Čalfovou, advokátkou, so sídlom Tatranská Lesná 10, 059 60 Vysoké Tatry, proti osobe povinnej platiť výživné (matke) K. W., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom W. XX, XXX XX K., právne zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Veselým, so sídlom Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš, o určenie výživného pre plnoleté dieťa, o odvolaní navrhovateľky a osoby povinnej platiť výživné proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. -614 z 31. januára 2019, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 31. 01. 2019 uložil povinnosť osobe, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné K. W., narodenej XX. XX. XXXX (ďalej aj ,,osoba povinná platiť výživné,“ resp. ,,matka“) prispievať na výživu navrhovateľky Bc. K. W., narodenej XX. XX. XXXX výživným v sume 30,- Eur mesačne od 25. 03. 2013 do 30. 09. 2015 a v sume 50,- Eur mesačne od 01. 10. 2015 do 13. 05. 2017 splatným vždy do 10.-teho dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky (I. výrok). Prvoinštančný súd konanie v časti o určenie výživného v sume 250,- Eur mesačne za obdobie od 23. 03. 2013 do 24. 03. 2013 a v časti o určenie výživného v sume 100,- Eur mesačne za obdobie od 25. 03. 2013 do 31. 10. 2017 zastavil (II. výrok) a vo zvyšujúcej časti návrh zamietol (III. výrok). O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (IV. výrok). Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že navrhovateľka sa návrhom domáhala určenia výživného pre plnoleté dieťa, a to vo výške 250,- Eur mesačne počnúc dňom 23. 03. 2013, splatných vždy do 10. dňa v mesiaci k rukám navrhovateľky, ako aj náhrady trov konania. Pretože navrhovateľka vzala návrh na určenie výživného čiastočne späť, súd konanie v tej časti, v ktorej navrhovateľka vzala návrh späť konanie zastavil, keď povinná osoba so späťvzatím návrhu v tejto časti súhlasila, a to podľa a (ďalej aj ,P“). Po späťvzatí návrhu predmetom konania bol návrh navrhovateľky na určenie výživného v sume 150,- Eur mesačne od 25. 03. 2013 do 31. 10. 2017. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , , , , , prvá a druhá veta č. o rodine v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ,,Zákon o rodine,“ resp. ,,ZoR“). Súd prvej inštancie konštatoval, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, keď pri určení konkrétneho rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na odôvodnené potreby oprávneného a to podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov podľa § 62 ods. 2 prvá veta Zákona o rodine. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine. Schopnosti a možnosti rodičov súd zohľadňuje podľa všetkých relevantných hľadísk, najmä z hľadiska ich veku, zdravotného stavu, dosiahnutej kvalifikácie, možnosti ich uplatnenia v zamestnaní, možnosti získania u nich zárobku a podobne. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada aj na to, ktorý z rodičov sa o dieťa stará vo forme uspokojovania potrieb dieťaťa v podobe bývania, stravovania, tiež uspokojovania základných životných potrieb. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich primárnou povinnosťou a z tohto dôvodu má výživné prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča preto súd neberie do úvahy výdavky rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Výživou dieťaťa sa rozumie uspokojovanie všetkých životných potrieb pre jeho všestranný telesný a duševný vývoj, teda nielen zabezpečovanie odôvodnených hmotných potrieb dieťaťa (napríklad jedlo, oblečenie, obuv, bývanie), ale aj potrieb, ktoré sú dôležité pre jeho výchovu a všestranný vývoj (napríklad vzdelávanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby a podobne). Súd prvej inštancie uviedol: ,,Povinná osoba je matkou navrhovateľky. Navrhovateľka do 07. 08. 2010 žila v spoločnej domácnosti s matkou v Krupine, keď tohto dňa, tak ako súd zistil z výsluchu navrhovateľky ako účastníčky konania sa navrhovateľka zo spoločnej domácnosti od matky odsťahovala. Od tohto času navrhovateľka žije v prenajatom byte v Kežmarku. Navrhovateľka dňa 25. 03. 2013 podala voči matke na súde návrh na určenie výživného pre plnoleté dieťa s odôvodnením, že pokračuje v štúdiu za účelom prípravy na budúce povolanie, pričom matka si voči nej vyživovaciu povinnosť neplní. Po skutkovej stránke treba doplniť, že navrhovateľka je polosirotou od roku 1999, kedy otec navrhovateľky Q. W. zomrel. Tento bol manželom matky. Matka navrhovateľky po smrti manžela, ktorý tragicky zahynul pri rozsiahlej povodni v Krupine zostala vdovou, ktorá sa starala sama o 4 nezaopatrené mal. deti, okrem navrhovateľky i o ďalšie 3 sestry navrhovateľky. Osobný stav matky navrhovateľky od smrti manžela sa nezmenil. Navrhovateľka od narodenia je ťažko zdravotne postihnutou osobou, trpí detskou mozgovou obrnou a podľa poslednej doloženej lekárskej správy neurológa MUDr. Antona Rotha, neurologická ambulancia Kežmarok zo dňa 06. 12. 2016 ide o kvadruparetickú formu s prevažným postihnutím DKK s tým, že u navrhovateľky je nutnosť použitia invalidného vozíka a dvoch francúzskych barlí pri chôdzi na krátku vzdialenosť. Navrhovateľka primárne odôvodnila svoj návrh tým, že hoci má príjem zabezpečený z invalidného dôchodku a sirotského dôchodku, peňažné prostriedky z tohto príjmu nepostačujú na zabezpečenie všetkých jej oprávnených potrieb, a keďže sa pripravuje na budúce povolanie a je osobou zdravotne znevýhodnenou, nie je schopná samostatne uspokojovať svoje potreby bez finančnej podpory matky. Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom predstavuje jeden z dvoch základných pilierov systému zákonnej povinnosti poskytovať výživu. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči dieťaťu trvá, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. Kedy nastane takýto faktický stav, závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a podobne. Len samotná skutočnosť, že dieťa nadobudlo pracovnoprávnu spôsobilosť nemá vplyv na zánik vyživovacej povinnosti rodičov. Rovnako nestačí preukázanie skutočnosti, že dieťa už je schopné nejakej - hocijakej zárobkovej činnosti. Zákon uprednostňuje záujem oprávneného. Preto v prípade, ak sa dieťa rozhodne pokračovať v ďalšom vzdelávaní, povinnosť rodičov vyživovať dieťa nezaniká. Dôležitým faktorom v tomto prípade je aj skutočnosť, či existuje reálna možnosť dieťaťa zamestnať sa vo vyštudovanom odbore. Nie je vylúčené, aby vyživovacia povinnosť rodičov trvala aj v prípade, keď sa dieťa po skončení strednej odbornej školy rozhodne pokračovať v štúdiu na vysokej škole, hoci aj iného zamerania. Súhrnne možno konštatovať, že dieťa je schopné samé sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. Môže sa stať, že táto okolnosť nenastane nikdy, napríklad je to v prípade ťažkej invalidity dieťaťa. Rozhodne však povinnosť rodičov živiť svoje dieťa netrvá, ak dieťa už ukončilo prípravu na povolanie, má primeraný zdravotný stav, existujú preň pracovné príležitosti, avšak dieťa o ne nemá záujem a z vlastnej vôle nepracuje. Na tieto prípady sa vyživovacia povinnosť rodičov nevzťahuje. V súdenej veci mal súd za nesporne zistené, že navrhovateľka v rokoch 2005-2009 študovala na 4- ročnnom Gymnáziu Andreja Sládkoviča v Krupine. Po maturite navrhovateľka bola prijatá na štúdium na Katolícku univerzitu v Ružomberku, Filozofická fakulta, v bakalárskom študijnom programe Žurnalistika. Toto štúdium i absolvovala v čase od 01. 09. 2009 do 11. 10. 2010. Štúdium prebiehalo v Ružomberku dennou formou a nebolo spoplatnené. Po úspešnom absolvovaní prvého roka štúdia, navrhovateľka do druhého roka štúdia ani po výzve fakulty nenastúpila a do druhého ročníka sa nezapísala, keď tiež ani žiadnou formou nepožiadala o ukončenie tohto štúdia. Dôvody pre ktoré nepokračovala v štúdiu pre vysokú školu nie sú známe. Študovala dennou prezenčnou formou štúdia o individuálnu formu štúdia nepožiadala. Tieto skutočnosti pre súd vyplynuli zo správy Katolíckej univerzity v Ružomberku, Filozofická fakulta zo dňa 16. 04. 2018. Obdobie predmetného štúdia navrhovateľky spadalo ešte do času, keď navrhovateľka z časti tohto obdobia žila v spoločnej domácnosti s matkou. Dôvody, ktoré navrhovateľka uviedla pre ukončenie tohto štúdia v súdnom konaní neboli podložené žiadnym dôkazom. Následne navrhovateľka nepokračovala v žiadnom štúdiu až do roku 2012, keď 01. 09. 2012 do 20. 05. 2014 začala navštevovať a navštevovala Obchodnú akadémiu pre žiakov s telesným postihnutím - pomaturitné kvalifikačné štúdium - odbor sociálno-právna činnosť. Štúdium ukončila úspešne maturitnou skúškou. Študovala dennou formou. Túto skutočnosť mal súd preukázanú správou Spojenej školy, Mokrohájska 3, Bratislava zo dňa 18. 04. 2018. V čase tohto štúdia navrhovateľka žila už oddelene od matky s tým, že sčasti toto štúdium absolvovala i v posudzovanom období t.j. 25. 03. 2013, kedy podala návrh na určenie výživného na súd. Hoci predchádzajúce štúdium na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku navrhovateľka ukončila bez preukázania dôvodu, tým že začala študovať dennou formou po ukončení predchádzajúceho štúdia na Spojenej škole, Mokrohájska 3, Bratislava, stala sa osobou odkázanou na výživu matky, keďže navrhovateľka si štúdiom na tejto škole, konkrétne Obchodnej akadémii pre žiakov s telesným postihnutím rozšírila všeobecné maturitné vzdelanie získané bez vyštudovania v odbore, ktoré získala maturitou na gymnáziu v Krupine. Súd mal za to, že navrhovateľka štúdiom na tejto ďalšej strednej škole si rozširovala vzdelanie a pripravovala sa na budúce povolanie dennou formou, pričom štúdium ukončila úspešne maturitnou skúškou v odbore sociálno-právna činnosť. V posudzovanom období, t.j. od 25. 03. 2013, kedy navrhovateľka návrh na určenie výživného na súde podala až do ukončenia štúdia na tejto ďalšej strednej škole bola výživou odkázaná na navrhovateľku, hoci už aj počas tohto obdobia mala zabezpečený pravidelný príjem z invalidného dôchodku a zo sirotského dôchodku. Keďže navrhovateľka do začatia štúdia na tejto ďalšej strednej škole mala dosiahnuté hoci vzdelanie stredoškolské s maturitou, išlo o všeobecné vzdelanie, bez odborného zamerania, takže bolo prirodzené pre navrhovateľku, že si vzdelanie rozširovala ďalším štúdiom na tejto strednej škole. Následne navrhovateľka tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania pokračovala v ďalšom štúdiu na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Palackého 1, Bratislava, detašované pracovisko Spišská Nová Ves, keď štúdium absolvovala v čase od 09. 09. 2014 do 12. 05. 2017. Štúdium ukončila bakalárskym stupňom a v riadnom termíne štátnou záverečnou skúškou dňa 12. 05. 2017. Štúdium neprerušila, neopakovala ročník. Tieto skutočnosti mal súd preukázané zo správy Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava zo dňa 17. 04. 2018. Z tejto správy pre súd ďalej vyplynulo, že navrhovateľka pokračovala v štúdiu v odbore sociálna práca, v ktorom odbore štúdium i ukončila získaním vysokoškolského diplomu prvého stupňa bakalár. Na tejto vysokej škole pokračovala v tom istom odbore, v ktorom sa vzdelávala v pomaturitnom kvalifikačnom štúdiu. Po ukončení štúdia na vysokej škole navrhovateľka už v ďalšom štúdiu, druhý stupeň vysokoškolského štúdia neabsolvovala a odo dňa 01. 11. 2017 si založila živnosť, preto aj obmedzila svoj nárok na výživné do 31. 10. 2017. I keď navrhovateľka štúdium na vysokej škole absolvovala externou formou štúdia, súd vzhľadom na ťažké zdravotné postihnutie navrhovateľky vyhodnotil, že i pri takejto forme štúdia navrhovateľka nebola schopná sama sa živiť, a v plnej miere uspokojovať svoje potreby vykonávaním práce, keďže bez ukončenia resp. rozšírenia vzdelania v odbore, ktorý začala študovať v pomaturitnom štúdiu, čím si rozširovala svoje všeobecné vzdelanie a vzhľadom na svoju trvalú invaliditu mala obmedzené možnosti uplatnenia na trhu práce. K takémuto záveru súd dospel napriek tomu, že v zmysle o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, za sústavnú prípravu dieťaťa na povolanie podľa tohto zákona je štúdium, ktoré sa uskutočňuje na vysokej škole dennou formou. Po ukončení prvého stupňa vysokoškolského štúdia navrhovateľka sa zaevidovala ako uchádzačka o zamestnanie na ÚPSVaR Kežmarok od 02. 06. 2017, ako súd zistil zo správy ÚPSVaR Kežmarok zo dňa 31. 10. 2017 a následne s účinnosťou od 01. 11. 2017 si založila živnosť, prostredníctvom ktorej si zabezpečuje doplnkový príjem k invalidnému dôchodku. Vo všeobecnosti teda platí, že dieťa nie je schopné sa samé živiť, pokiaľ sa sústavne pripravuje na výkon budúceho povolania dennou formou štúdia, teda takou formou, ktorá mu neumožňuje zabezpečiť si iný zdroj príjmu. Za takúto prípravu súdna prax nepovažuje externú formu štúdia, pretože samotná podstata tejto formy štúdia predpokladá, že štúdium sa realizuje popri zamestnaní. V súdenom prípade však súd zohľadnil pri štúdiu navrhovateľky externou formou štúdia na vysokej škole skutočnosť, ktorou je trvalá invalidita navrhovateľky, a teda skutočnosť, že bez rozšíreného vzdelania navrhovateľka mala obmedzené možnosti uplatnenia na trhu práce. Preto dospel k záveru, že navrhovateľka v posudzovanom období, teda od 25. 03. 2015 až do ukončenia štúdia na vysokej škole nebola schopná sama sa živiť, a preto posúdil jej návrh na určenie výživného od matky za dôvodný, ale len za obdobie od

25. 03. 2013, teda od obdobia, kedy navrhovateľka žiadala priznať nárok na výživné, keď po čiastočnom späťvzatí návrhu ho uplatnila v súlade s § 77 ods. 1 druhá veta zákona o rodine, v zmysle ktorého výživné možno priznať v prípade plnoletého dieťaťa len odo dňa začatia súdneho konania, čo v danom prípade bolo dňa 25. 03. 2013, kedy navrhovateľka doručila súdu návrh na určenie výživného. Súd však opodstatnený nárok na výživné uznal len do 13. 05. 2017, kedy navrhovateľka ukončila štúdium na vysokej škole, keďže následne mala vytvorené podmienky pre uplatnenie na trhu práce, o čom svedčí fakt, že sa následne zaevidovala ako uchádzačka o zamestnanie u ÚPSVaR Kežmarok, tak ako vyplynulo zo správy tohto úradu doloženej v súdnom konaní zo dňa 31. 10. 2017. Preto pokiaľ navrhovateľka žiadala priznať nárok na výživné aj po 13. 05. 2017, jej návrh na určenie výživného za obdobie od 14. 05. 2017 do 31. 10. 2017 súd vyhodnotil za neopodstatnený, pretože v tomto období navrhovateľka sa už nepripravovala na budúce povolanie. Za uvedené obdobie preto návrh navrhovateľky na určenie výživného v sume 150,- Eur mesačne ako nedôvodný zamietol. Na základe vyššie uvedených záverov súdu bolo potom dôvodné rozhodovať o návrhu navrhovateľky na určenie výživného zo strany matky za obdobie od 25. 03. 2013 do 13. 05. 2017. Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti je smerodajná životná úroveň rodiča, pretože platí prvoradá premisa, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojho rodiča. Miera životnej úrovne je objektívne zistiteľná rôznymi dôkazmi. Vodiacou zásadou na strane povinného rodiča je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov. Pokiaľ je životná úroveň povinného rodiča nízka a tento nemá možnosť ju zvyšovať, je nevyhnutné obmedziť nároky dieťaťa a prispôsobiť ich takejto životnej úrovni rodiča. Zákon totiž neustanovuje rodičom povinnosť zvyšovať životnú úroveň dieťaťa. Za schopnosti každého rodiča treba považovať jeho reálny zárobok, ktorý dosahuje. Tento však treba pri posudzovaní ďalej modifikovať možnosťami rodiča, ktoré rozširujú reálny zárobok o subjektívnymi vlastnosťami podmienené možnosti (fyzická zdatnosť, vzdelanie, zdravotný stav, časový priestor, prax, skúsenosti v odbore a podobne). Základnou podmienkou správneho určenia vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov na dieťa. Výška mesačných nákladov na dieťa má predstavovať vyčíslenie všetkých pravidelných a nepravidelných platieb na dieťa tak, aby bola jednoznačne určiteľná. Náklady na dieťa predstavujú všetky náklady potrebné na uspokojenie jeho potrieb. Medzi tieto základné patrí bývanie, stravovanie, ošatenie, hygienické potreby, drogéria, zdravotná starostlivosť, školské potreby a náklady súvisiace s plnením školskej dochádzky, preprava dieťaťa, poplatky na záujmovú činnosť, prípadne primerané náklady na mobilný telefón. Iba základné bežné potreby dieťaťa pokrýva vyživovacia povinnosť rodičov len v tom prípade, ak sú možnosti a schopnosti rodičov resp. povinného rodiča slabé alebo objektívne obmedzené a nedovoľujú poskytnúť dieťaťu viac. Týmito kritériami sa súd spravoval pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti matky voči navrhovateľke v prisúdenom období. Navrhovateľka v roku 2013 bola poberateľkou invalidného dôchodku v sume 304,80 Eur mesačne, sirotského dôchodku v sume 78,40 Eur mesačne, v roku 2014 bola poberateľkou invalidného dôchodku v sume 312,60 Eur mesačne, sirotského dôchodku v sume 79,90 Eur mesačne, v roku 2015 bola poberateľkou invalidného dôchodku v sume 317,20 Eur mesačne a sirotského dôchodku v sume 80,80 Eur mesačne, keď výplata sirotského dôchodku jej bola pozastavená v kalendárnom mesiaci máj 2015, v roku 2016 bola poberateľkou invalidného dôchodku v sume 318,90 Eur mesačne, v roku 2017 bola poberateľkou invalidného dôchodku v sume 326,- Eur mesačne, keď tieto skutočnosti súd mal preukázané správou Sociálnej poisťovne, ústredie, Bratislava zo dňa 09. 11. 2017 včítane potvrdenia o výške vyplatených dôchodkových dávok pre navrhovateľku zo dňa 08. 11. 2017. Navrhovateľka ďalej v posudzovanom období mala príjem z peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia v roku 2013 v sume 18,06 Eur mesačne ale len do júna, od júla v sume 18,39 Eur mesačne, v roku 2014 v sume 18,39 Eur mesačne, v roku 2015 v sume 18,39 Eur mesačne, v roku 2016 v sume 18,39 Eur mesačne, v roku 2017 v sume 18,39 Eur mesačne ale len do júna, od júla bola jeho poberateľkou v sume 18,52 Eur mesačne. Ďalej poberala aj príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla v roku 2013 v sume 32,50 Eur mesačne ale len do júna, od júla v sume 33,09 Eur mesačne, v roku 2014 v sume 33,09 Eur mesačne, v roku 2015 v sume 33,09 Eur mesačne, v roku 2016 v sume 33,09 Eur mesačne a v roku 2017 v sume 33,09 Eur mesačne ale len do júna, od júla bola jeho poberateľkou v sume 33,32 Eur mesačne. V rokoch 2013-2017 jej bol vyplatený aj peňažný príspevok na osobnú asistenciu, a to za rok 2013 spolu v sume 7.569,42 Eur, za rok 2014 v sume 8.285,52 Eur, za rok 2015 v sume 9.582,72 Eur, za rok 2016 v sume 9.582,72 Eur a za rok 2017 do septembra 2017 jej bol tento vyplatený spolu v sume 7.196,10 Eur. Zhodne s právnym názorom navrhovateľky peňažný príspevok na osobnú asistenciu súd neposúdil za príjem navrhovateľky, tak ako to vyplýva zo o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Navrhovateľka tak v roku 2013, do mesiaca jún 2013 mala príjem 433,76 Eur mesačne, od júla príjem 434,68 Eur mesačne, v roku 2014 mala príjem 443,98 Eur mesačne, v roku 2015 mala príjem do apríla v sume 449,48 Eur mesačne, od mája len v sume 368,68 Eur mesačne, pretože v máji stratila nárok na sirotský dôchodok, v roku 2016 mala príjem v sume 318,90 Eur mesačne, v roku 2017 mala príjem do júna v sume 377,48 Eur mesačne a od júla 377,84 Eur mesačne. Pravidelné mesačné výdavky navrhovateľky počas posudzovaného obdobia sa zásadným spôsobom nemenili. Pravidelné mesačné výdavky navrhovateľky, ktoré súd uznal ako opodstatnené boli tie, ktoré pôvodne vyčíslila, a to výške 15,90 Eur za internet, za elektrinu vo výške 21,70 Eur, za plyn vo výške 58,- Eur, na ošatenie 15,- Eur, na kozmetiku, drogériu a lekáreň vo výške 30,- Eur, na kultúru a spoločenské vyžitie 10,- Eur, na stravu 120,- Eur. I keď navrhovateľka je osobou ťažko zdravotne postihnutou a má sťažené možnosti samostatne si pripraviť a uvariť jedlo, v tomto ohľade má pomoc zabezpečenú cez osobnú asistenciu, na čo navrhovateľke je vyplácaný peňažný prostriedok zo strany štátu, ktorý ako súd už dôvodí je však príjmom osobného asistenta. K ďalším mimoriadnym nepravidelným výdavkom navrhovateľky patria náklady na ošatenie (bunda, kabát, nohavice) raz za štvrťrok v čiastke 30,- Eur, náklady na obuv v čiastke 30,- Eur za štvrťrok. Tieto výdavky súd uznal za primerané. V spojení so štúdiom na Spojenej škole, Mokrohájska 3, Bratislava mimoriadne zvýšené výdavky navrhovateľka nemala, štúdium bolo bezplatné, navrhovateľka ohľadne tohto štúdia nedokladala žiadne zvýšené výdavky, tak ako sama uviedla, do školy nechodila každý deň, s učiteľmi komunikovala prostredníctvom internetu ohľadne študijného programu, raz za mesiac, prípadne za dva si dohodla preskúšanie a vtedy školu priamo navštívila, s čím jej vznikli opodstatnené jednorazové výdavky na cestovné pri ceste raz mesačne v čiastke 50,- Eur, pri ceste dvakrát mesačne 100,- Eur. Nepotvrdili sa tvrdenia navrhovateľky o pobyte na internáte a o náklade na internát 240,- Eur mesačne. Nepotvrdili sa ani tvrdené výdavky navrhovateľky s bývaním v Kežmarku vo výške mesačne 230,- Eur, keďže tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, navrhovateľka v súvislosti s bývaním uhrádzala len náklady na energie, vodu, teda služby spojené s užívaním bytu, nájom bytu mala bezplatný. Pokiaľ ide o štúdium na vysokej škole, navrhovateľka študovala externou formou, školu navštevovala na detašovanom pracovisku v Spišskej Novej Vsi, ktorá je vzdialená od miesta bývania navrhovateľky v Kežmarku 25 km. V súvislosti s týmto štúdiom mala náklady na cestovné, keďže na víkendy cestovala do Spišskej Novej Vsi do školy, keď tieto náklady bolo potrebné zohľadniť. V súvislosti s týmto vysokoškolským štúdiom mala ďalšie jednorazové výdavky, keď v školskom roku 2014/2015 uhradila poplatok 556,- Eur, za nasledujúce 2 roky jej poplatky boli odpustené, uhradila však jednorazový poplatok za štátnu záverečnú skúšku 180,- Eur, ktorú skutočnosť súd tiež zohľadnil. Navrhovateľka ďalej dokladala mimoriadny výdavok na okuliare 232,- Eur, tento súd však zohľadnil len za jeden rok v posudzovanom období, napriek tomu, že navrhovateľka tento mimoriadny výdavok žiadala zohľadniť v celkovej výške 250,- Eur za každý rok posudzovaného obdobia. Navrhovateľka žiadnym dôkazom nezdokladovala tento mimoriadny výdavok každoročne. Obdobne navrhovateľka každoročne za posudzované obdobie žiadala zohľadniť ďalší mimoriadny výdavok školné 500,- Eur, takýto výdavok nebol preukázaný navrhovateľkou, v súvislosti s návštevou školy navrhovateľke vznikli výdavky tak, ako súd uviedol. Neopodstatnene navrhovateľka každoročne žiadala zohľadniť aj ďalší mimoriadny výdavok v sume 1.000,- Eur za operáciu strabizmu - škúľavosť, keď ani takýto výdavok navrhovateľka nezdokladovala, a ani neodôvodnila opodstatnenosť tohto výdavku každoročne za posudzované obdobie. Možno uznať aj výdavky navrhovateľky spojené s rehabilitačným cvičením vo výške 12,- Eur týždenne. Vychádzajúc z uvedeného mal potom súd za to, že náklady na výživu navrhovateľky, pokiaľ ide o pokrytie jej nevyhnutných potrieb bez mimoriadnych výdavkov približne činili 350,- Eur mesačne. Pokiaľ ide o náklady liečebné rehabilitačné pobyty navrhovateľky, ktoré nie sú hradené zdravotnou poisťovňou, náklady na tieto nebolo možné v konaní zohľadniť, pretože boli hradené formou sponzorských darov, tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania. Navrhovateľka sa za posudzované obdobie jej nároku podrobila trom rehabilitačným kurzom v rehabilitačnom zariadení ADELI Center, Piešťany. Bolo to v období od 27. 05. 2013 do 08. 06. 2013, kde náklady na rehabilitačný kurz činili včítane nákladov na stravu a ubytovanie sumu 3.795,- Eur. Tieto náklady boli hradené darcom Ing. H. a to priamo rehabilitačnému zariadeniu. Priame náklady pre navrhovateľku nevznikli. Táto skutočnosť bola v konaní preukázaná faktúrou tohto zariadenia č. 201302091 zo dňa 08. 06. 2013. Navrhovateľka ďalšieho rehabilitačného kurzu sa zúčastnila v tomto zariadení i v dňoch 09. 12. 2013 do 21. 12. 2013, náklady na rehabilitačný kurz včítane stravy a ubytovania predstavovali spolu sumu 3.473,- Eur. Z tejto sumy suma 170,- Eur bola hradená pacientom, čo bol priamy výdavok navrhovateľky, zvyšujúca časť do sumy 3.473,- Eur bola uhradená formou sponzorského daru cez APPA PROJEKT SPP - o krok vpred 2013 tak ako to vyplýva z faktúry tohto rehabilitačného zariadenia č. 201313311 zo dňa 21. 12. 2013. Aj finančné prostriedky na túto faktúru boli uhradené okrem čiastky 180,- Eur vo forme sponzorského daru priamo rehabilitačnému zariadeniu. V období od 19. 01. 2015 do 31. 01. 2015 sa navrhovateľka zúčastnila ďalšieho rehabilitačného kurzu v predmetnom zariadení, kde náklady na rehabilitačný kurz podľa faktúry tohto zariadenia č. 201417341 zo dňa 31.01.2015 činili spolu čiastku 2.578,- Eur, ktorá suma bola v čiastke 578,- Eur uhradená formou sponzorského daru cez projekt APPA PROJEKT SPP a zvyšujúca časť v sume 2.000,- Eur bola uhradená formou sponzorského daru cez Nadáciu TA3, ako to vyplýva z predmetnej faktúry, bez priamych nákladov navrhovateľky. Opätovne sponzorské dary boli poukázané priamo rehabilitačnému zariadeniu. Okrem toho v tomto období rehabilitačného kurzu vznikli navrhovateľke i náklady na ubytovanie a stravu spolu v čiastke 912,50 Eur, tak ako to vyplýva z faktúry tohto rehabilitačného zariadenia č. 201510044 zo dňa 18. 01. 2015, ktoré náklady boli tiež uhradené vo forme sponzorského daru bez priamych nákladov navrhovateľky. V tomto prípade sponzorského daru navrhovateľka darcu neidentifikovala. Predložila však hotovostný doklad o úhrade tejto čiastky 912,50 Eur, pričom neušlo pozornosti súdu, že v tejto čiastke išlo o vyúčtovanie pre dve osoby. Navrhovateľka mimo týchto troch rehabilitačných kurzov sa pravdepodobne zúčastnila rehabilitačného kurzu v tomto zariadení aj mimo posudzovaného obdobia, a to v čase od 20. 01. do 02. 02. 2013, keď predložila v tejto súvislosti faktúru tohto rehabilitačného zariadenia č. 20130130PO, z ktorej vyplýva, že touto faktúrou boli vyúčtované strava a ubytovanie v tomto rehabilitačnom zariadení pre navrhovateľku v čiastku 910,- Eur, s tým, že navrhovateľka v konaní tvrdila, že táto faktúra tiež bola uhradená formou sponzorského daru, keď darcu neidentifikovala. Ďalej bolo zistené, že navrhovateľka sa zúčastnila aj rehabilitačných cvičení v závesnom systéme Redcord v októbri 2013 v rehabilitačnom zariadení PALMED s.r.o., Kežmarok, za čo bola vyúčtovaná suma 300,- Eur, uhradená zo zdravotnej poisťovne, o čom svedčí faktúra tohto rehabilitačného zariadenia č. 2013109 zo dňa 22. 10. 2013 s tým, že navrhovateľka uviedla, že táto faktúra bola uhradená vo forme sponzorského daru priamo darcom tomuto rehabilitačnému zariadeniu, ktorého identifikovala, keď obdobne to platí aj ohľadne faktúry za cvičenie navrhovateľky v tomto závesnom systéme Redcord toho istého rehabilitačného zariadenia v období od 09. 05. 2014 do 30. 06. 2014 č. 2014052 zo dňa 09. 05. 2014. Touto faktúrou za toto cvičenie bola navrhovateľke vyúčtovaná suma 140,- Eur, o ktorej navrhovateľka tvrdila, že bola uhradená formou sponzorského daru darcom, ktorého navrhovateľka neidentifikovala. Náklady na rehabilitačné kurzy a rehabilitačné cvičenia takto skutkovo popísané neboli hradené zdravotnou poisťovňou, išlo o sponzorské dary, ktoré v zmysle záverov odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení v predmetnej veci bolo nevyhnutné pri opätovnom rozhodovaní o nároku navrhovateľky zohľadniť do príjmu navrhovateľky. V roku 2016 povinným výdavkom navrhovateľky bola aj zrážka exekúcie vo výške 80,54 Eur mesačne a v roku 2017 vo výške 85,26 Eur mesačne, ktoré zrážky boli vykonávané do mesiaca júl 2017. Exekučné zrážky boli vykonávané z dôchodku navrhovateľky v súvislosti s uspokojením pohľadávky oprávneného ÚPSVaR Kežmarok v čiastke 2.845,20 Eur včítane príslušenstva vymáhanej v exekučnom konaní sp.zn. EX 20/2015 vedenom súdnym exekútorom JUDr. Michalom Kešeľakom, exekútorský úrad Spišská Nová Ves. Po doplnení dokazovania ohľadne celkových majetkových pomerov navrhovateľky bolo nutné prihliadnuť v zmysle záverov odvolacieho súdu v predmetnej veci i na tú skutočnosť, že navrhovateľka pri odchode zo spoločnej domácnosti od matky bola vlastníčkou finančných prostriedkov na osobnom účte vedenom v Poštovej banke, a.s. Bratislava číslo XXXXXX-XXXXXXXXXX, keď sa nepotvrdili tvrdenia, že navrhovateľka na tomto učte ku dňu odchodu zo spoločnej domácnosti od matky mala finančné prostriedky len vo výške približne 1.000,- Eur, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že na tomto účte k tomuto dňu navrhovateľka disponovala s finančnými prostriedkami v čiastke 6.989,64 Eur, ako súd zistil z výpisu z tohto účtu predloženého Poštovou bankou, a.s. Bratislava ku dňu 07. 08. 2010. I na túto skutočnosť súd ako na celkové majetkové pomery navrhovateľky pri rozhodovaní o jej nároku na výživné prihliadol. Povinná osoba, matka navrhovateľky je od smrti manžela vdovou. V posudzovanom období táto mala pravidelný príjem z vdovského dôchodku, ktorý poberala v roku 2013 v sume 241,70 Eur mesačne, v roku 2014 v sume 247,40 Eur mesačne, v roku 2015 v sume 250,80 Eur mesačne, v roku 2016 v sume 252,- Eur mesačne a v roku 2017 v sume 257,30 Eur mesačne ako súd zistil zo správy Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava zo dňa 06. 11. 2017. Príjem matka mala zabezpečený aj z trvalého pracovného pomeru keď táto je zamestnankyňou Materskej školy, Malinovského 874, Krupina. U tohto zamestnávateľa pracuje od roku 2008 ako administratívny pracovník. V roku 2013 dosiahla priemerný čistý mesačný príjem od zamestnávateľa v sume 482,83 Eur, v roku 2014 v sume 527,40 Eur, v roku 2015 v sume 591,81 Eur, v roku 2016 v sume 676,05 Eur a v roku 2017 v sume 686,65 Eur. Tieto skutočnosti vyplývajú zo správy zamestnávateľa povinnej osoby Materskej školy, Malinovského 874, Krupina zo dňa 16. 01. 2018. V tomto príjme je zahrnutý aj daňový bonus vyplácaný matke na 3 ďalšie dcéry, neskôr na 2 ďalšie dcéry. Čo sa týka výdavkov matky, tieto v zásade počas celého posudzovaného obdobia boli rovnaké, táto mala výdavky mesačne na internet 5,- Eur, na telefón 28,-

Eur, na elektrinu 75,- Eur, na vodu 48,- Eur, na kúrenie 137,70 Eur, na poistenie u spoločnosti Axa vo výške 16,71 Eur, na životné poistenie v sume 15,- Eur, keď ďalej udávala odôvodnené výdaje ročne na poistenie detí v čiastke 93,12 Eur, na poistenie domácnosti ročne 137,73 Eur, na daň z nehnuteľností vo výške 123,47 Eur ročne, na opravy domu približne výdavok 178,- Eur ročne a na cestovné ročne výdavok 137,- Eur. Počas posudzovaného obdobia došlo k miernemu nárastu poplatku za vodu na čiastku približne 70,- až 100,- Eur mesačne, zvýšili sa náklady i na opravy domácnosti, keď tieto v roku 2015 predstavovali ročne sumu 543,67 Eur, mierne vzrástli náklady na cestovné zo sumy 11,41 Eur mesačne na sumu 15,- Eur mesačne. Ostatné výdaje zostali počas posudzovaného obdobia takmer nezmenené, matka ešte uvádzala nákupy pre domácnosť v nákladoch ročne v čiastke 351,65 Eur. Matka okrem navrhovateľky mala vyživovaciu povinnosť ešte voči trom ďalším nezaopatreným dcéram pochádzajúcim z manželstva s otcom navrhovateľky J.W., XXXX W. a XXX,XXW., ktoré výživou boli odkázané jedine na matku navrhovateľky, rovnako ako navrhovateľka. Ich výživXXX,XXkrem zo strany matky bola zabezpečovaná formou sirotského dôchodku, ktorý v roku 2013 bol vyplácaný do mesiaca jún spolu v čiastke 469,80 Eur mesačne, od mesiaca júl v čiastke spolu 313,20 Eur mesačne, v roku 2014 spolu v čiastke 319,20 Eur mesačne, v roku 2015 spolu v čiastke 322,80 Eur mesačne avšak od septembra 2015 keďže odbudla matke vyživovacia povinnosť voči dcére V. W. spolu len vo výške 161,40 Eur mesačne. Matka v roku 2013 a v roku 2014 hradila záujmové krúžky pre dcéry vo výške 12,25 Eur mesačne, internát vo výške 40,50 Eur mesačne, stravné v školskej jedálni sumou 21,30 Eur mesačne, v roku 2015 pre dve dcéry za obdobie od augusta do decembra 2015 uhradila za internát sumu 781,- Eur, na poistenie detí sumu 91,82 Eur ročne. Po zohľadnení všetkých príjmov do domácnosti matky (príjem zo zamestnania, vdovský dôchodok, sirotský dôchodok pre ostatné deti, prídavky na deti), príjem matky do domácnosti v roku 2013 činil priemerne mesačne v čistom do júna sumu 1.282,02 Eur, od júla sumu 1.125,42 Eur, v roku 2014 sumu priemerne mesačne v čistom 1.188,82 Eur, v roku 2015 do septembra priemerne mesačne v čistom sumu 1.235,97 Eur a od septembra sumu 1.051,05 Eur priemerne mesačne v čistom, v roku 2016 to bola priemerne v čistom mesačne suma 1.136,49 Eur a v roku 2017 táto suma priemerne mesačne v čistom predstavovala čiastku 1.152,39 Eur. Pri zohľadnení vyživovaných osôb z tohto príjmu v domácnosti matky v roku 2013 do júna na jednu osobu pripadla tak priemerne čiastka 320,51 Eur, od júla čiastka 281,36 Eur, v roku 2014 to bola čiastka 297,21 Eur, v roku 2015 do augusta to bola čiastka 308,99 Eur, od septembra to bola čiastka 350,35 Eur, v roku 2016 to bola čiastka 378,83 Eur a v roku 2017 to bola čiastka 384,13 Eur. Pri porovnaní týchto príjmov na jednu osobu v domácnosti matky v jednotlivých časových obdobiach s príjmom navrhovateľky v jednotlivých časových obdobiach súd mal za to, že nebolo v schopnostiach matky vzhľadom na príjem do domácnosti matky a vzhľadom na ďalšie vyživovacie povinnosti matky prispievať na výživu navrhovateľky väčšou čiastkou ako je suma 30,- Eur mesačne od 25. 03. 2013 do 30. 09. 2015 a od 01. 10. 2015 kedy matke odbudla v septembri 2015 vyživovacia povinnosť väčšou čiastkou, než sumou 50,- Eur mesačne do 13. 05. 2017, kedy súd na základe vykonaného dokazovania ustálil, že zanikla vyživovacia povinnosť matky voči navrhovateľke. Vzhľadom na zistené príjmové pomery matky a počet vyživovacích povinností nebolo v schopnostiach matky prispievať na výživu navrhovateľky za posudzované obdobie výživným v sume 150,- Eur mesačne, preto v prevyšujúcej časti súd návrh navrhovateľky na určenie výživného až do sumy 150,- Eur mesačne nad prisúdené sumy v posudzovaných obdobiach zamietol. Pokiaľ ide o ďalšie majetkové pomery matky, táto tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania je síce vlastníčkou nehnuteľnosti v katastrálnom území Krupina, konkrétne rodinného domu a priľahlých pozemkov, avšak tento rodinný dom a priľahlé pozemky matka navrhovateľky užíva na trvalé bývanie spolu s ďalšími dvomi dcérami, nemá z tejto nehnuteľnosti žiaden výnos, a pokiaľ ide o ostatné pozemky, ktorých vlastníčkou resp. spoluvlastníčkou je matka navrhovateľky a ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území Krupina, pričom ide o poľnohospodársku pôdu, na vlastníctvo resp. spoluvlastníctvo k týmto pozemkom súd u matky prihliadol pri rozhodovaní o rozsahu vyživovacej povinnosti matky voči navrhovateľke, a to pripočítajúc k príjmu matky. Vlastníctvo k motorovému vozidlu EČV: K bolo dlhodobo sporné, otázka vlastníctva k tomuto motorovému vozidlu bola riešená v súdnom konaní, preto súd na vlastníctvo k tomuto motorovému vozidlu ako na majetkovú výhodu neprihliadol ani na strane navrhovateľky, ani na strane matky navrhovateľky. Pri rozhodovaní o výške výživného pre navrhovateľku prvoinštačný súd pri svojom opätovnom rozhodnutí neopomenul závery odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, ktoré bolo vydané v predmetnej veci odvolacím súdom v októbri 2016, podľa ktorého odvolací súd už konštatoval, že už len s prihliadnutím na doposiaľ zistené majetkové pomery navrhovateľky a matky navrhovateľky je výživné v sume 150,- Eur mesačne neadekvátne. Pokiaľ matka navrhovateľky aj po odvolacom konaní zotrvávala na tom, že priznanie výživného pre navrhovateľku je v rozpore s dobrými mravmi, v tomto prvoinštačný súd uvádza, že i k tejto otázke sa odvolací súd vyjadril vo svojom zrušujúcom uznesení a vyslovil právny záver, že podávanie trestných oznámení navrhovateľkou na matku, absencia komunikácie medzi účastníčkami konania nie je dôvodom pre nepriznanie výživného v dôsledku rozporu s dobrými mravmi. Iná by bola situácia, keby navrhovateľka spáchala trestný čin voči matke, správala sa k nej dehonestujúcim spôsobom, spôsobila jej majetkovú resp. nemajetkovú ujmu. Žiadne takéto skutočnosti v konaní neboli zistené do odvolacieho konania, a ani po odvolacom konaní. Preto aplikácia ustanovenia § 75 ods. 2 Zákona o rodine v súdenej veci neprichádzala do úvahy, v konaní neboli zistené žiadne skutkové dôvody, pre ktoré by nebolo možné priznať navrhovateľke nárok na výživné pre rozpor s dobrými mravmi. V konaní matkou nebol produkovaný žiaden dôkaz, že by navrhovateľka voči matke spáchala trestný čin, správala sa k nej dehonestujúcim spôsobom, alebo by jej úmyselne spôsobila majetkovú resp. nemajetkovú ujmu. I keď vzťahy medzi účastníčkami konania sú dlhodobo a vážne narušené, keď absentuje akákoľvek komunikácia medzi nimi, ako súd už dôvodí, nie je naplnený skutkový dôvod pre nepriznanie nároku navrhovateľke na výživné voči matke. Tiež nemôže ísť na ťarchu navrhovateľky skutočnosť, že navrhovateľka sa odsťahovala zo spoločnej domácnosti od matky, a že sa rozhodla bývať sama. Keby bol aj v konaní preukázaný bližší vzťah navrhovateľky s jej osobným asistentom, ani táto skutočnosť nie je dôvodom, aby súd navrhovateľke nárok na výživné od matky nepriznal. Tiež nie je dôvodom na nepriznanie výživného pre navrhovateľku skutočnosť, ak navrhovateľka s finančnými prostriedkami na svojom účte po odchode zo spoločnej domácnosti začala disponovať jedine sama, keďže išlo o jej finančné prostriedky s tým, že súd pri rozhodovaní o nároku na výživné navrhovateľky prihliadol na skutočnosť, v akej výške navrhovateľka mala na osobnom účte finančné prostriedky pri odchode zo spoločnej domácnosti od matky ako na jej majetkovú výhodu. Ako súd už dôvodí, z vykonaného dokazovania je zrejmé, že vzťahy medzi dcérou a matkou sú značne narušené, až neobvyklým spôsobom, pokiaľ sa navrhovateľka však rozhodla si zariadiť svoj život sama bez rodiny, vzhľadom k tomu, že je plnoletá, matka musí prijať takúto skutočnosť a rozhodnutie navrhovateľky. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že navrhovateľka je zdravotne znevýhodnenou osobou. Táto je plne spôsobilou na právne úkony, jej zdravotný handicap spočíva v pohybových obmedzeniach v dôsledku detskej mozgovej obrny, preto je nutné prijať matkou rozhodnutie dcéry žiť samostatne a naplniť svoj život podľa svojich predstáv. Takéto rozhodnutie navrhovateľky nie je v rozpore s dobrými mravmi a preto tiež vylučuje aplikáciu ustanovenia § 75 ods. 2 Zákona o rodine. Vzhľadom na výšku a na obdobie priznaného nároku na výživné, zročné výživné za obdobie od 25. 03. 2013 do 13. 05. 2017 predstavuje sumu 1.877,72 Eur (za 7 dní mesiaca marec 2013 6,75 Eur, t.j. 30,- Eur ÷ 31 dní x 7 dní, za mesiac apríl až december 2013 predstavuje sumu 270,- Eur, t.j. 9 mesiacov x 30,- Eur, za rok 2014 predstavuje sumu 360,- Eur, t.j. 12 mesiacov x 30,- Eur, za mesiace január až september 2015 predstavuje sumu 270,- Eur, t.j. 9 mesiacov x 30,- Eur, za mesiace október až december 2015 prestavuje sumu 150,- Eur, t.j. 3 x 50,- Eur, za rok 2016 predstavuje sumu 600,- Eur, t.j. 12 mesiacov x 50,- Eur, za mesiace január až apríl 2017 prestavuje 200,- Eur, t.j. 4 x 50,- Eur, a za 13 dní mesiaca máj 2017 predstavuje sumu 20,97 Eur t.j. 50,- Eur ÷ 31 dní x 13 dní, spolu to činí 1.877,72 Eur). Z vykonaného dokazovania, zo správy súdneho exekútora JUDr. Robert Rychtarčík, exekútorský úrad Poprad zo dňa 13. 04. 2018 vyplýva, že v rámci exekučného konania sp.zn. EX 356/2016 na základe vykonateľného rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. -311 zo dňa 16. 10. 2015 bola v prospech navrhovateľky ako oprávnenej na úkor matky ako povinnej vymožená na výživnom a poukázaná na účet navrhovateľky čiastka 1.950,- Eur, keď 40,51 Eur bola poukázaná na účet navrhovateľky titulom trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní. Nakoľko vymožená čiastka na výživnom na základe predmetného rozsudku, ktorý bol neskôr v rámci odvolacieho konania zrušený odvolacím súdom bola vymožená čiastka 1.950,- Eur, vzhľadom na opätovné rozhodnutie prvoinštančného súdu o nároku navrhovateľky na výživné v čiastke 1.877,72 Eur, nevznikol matke navrhovateľky dlh na zameškanom výživnom. Preto súd nerozhodol pri opätovnom rozhodnutí o zameškanom výživnom. Matka prisúdené výživné navrhovateľke týmto spôsobom uhradila. Výšku rodinných prídavkoch do príjmu domácnosti matky súd vo veci nedokazoval, keďže z činnosti súdu je známe, že tieto činili v roku 2013 sumu 23,10 Eur pre jedno dieťa mesačne, v rokoch 2014 až 2017 sumu 23,52 Eur mesačne na jedno dieťa. Pokiaľ matka prostredníctvom právneho zástupcu navrhla doplniť dokazovanie opätovným výsluchom navrhovateľky ako účastníčky konania k otázkam, ktoré navrhovateľka nezodpovedala pri výsluchu pred dožiadaným súdom, súd tento dôkaz nevykonal z dôvodu, že skutkové okolnosti, ktoré mali byť predmetom zisťovania položenými otázkami boli súdom už zistené, a to z predchádzajúcich výsluchov navrhovateľky ako i z ďalších vykonaných dôkazov. „ O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu, konkrétne do výroku, ktorým bola osobe povinnej platiť výživné (I. výrok) a do závislého výroku o trovách konania (IV. výrok), osoba povinná platiť výživné (matka) podala včas odvolanie. Navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu a návrh navrhovateľky v plnom rozsahu zamietol a priznal jej náhradu prvoinštančného konania a odvolacieho konania. Odvolanie odôvodnila odvolacím dôvodom podľa , , (ďalej aj ,P“) Poukázala na to, že súd prvej inštancie nevykonal potrebné dokazovanie hlavne výsluchom navrhovateľky, ktorá bezdôvodne odmietla na pokyn svojej právnej zástupkyne odpovedať na legálne položené otázky zo strany jej právneho zástupcu a súd prvej inštancie nezobral do úvahy, že od nej v exekučnom konaní bola vymožená oveľa vyššia suma ako súd prvej inštancie určil výšku výživného, a teda súd takúto žalobu mal zamietnuť ako nedôvodnú, pretože výživné za stanovené obdobie už bolo vyplatené. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že súdny exekútor na základe návrhu navrhovateľky po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie mal v exekučnom konaní EX 356/2016 vymôcť pre oprávnenú, t.j. navrhovateľku sumu 1.990,51 Eur. Súd prvej inštancie nezobral do úvahy, že súdny exekútor vymohol od nej celkovo sumu 3.632,27 Eur, kde na trovy exekúcie si tento ponechal čiastku 1.378,13 Eur, pričom uznesením Okresného súdu vo Zvolene sp. zn. zo dňa 11. 01. 2017 bola exekúcia zastavená a súdny exekútor si ponechal predmetné finančné prostriedky, kde tento ich doteraz nevrátil ani oprávnenej, ani povinnej a Okresný súd vo Zvolene vyše dva roky nerozhodol po zastavení exekúcie o trovách exekúcie, kde je zrejmé, že ani súdny exekútor nekonal zákonným spôsobom a Okresný súd vo Zvolene, pokiaľ dva roky nerozhodol o trovách exekúcie, tak to nie je obvyklá doba a takýmto spôsobom sa zvýšil stav právnej neistoty účastníkov konania. Podľa rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý takýmto spôsobom založil nový exekučný titul, by ona mala zaplatiť z titulu výživného za inkriminované obdobie od 25. 03. 2013 do 31. 05. 2017 sumu 1.878,- Eur, pričom preukázateľne exekútor zaslal oprávnenej sumu z titulu vymoženia pohľadávky ohľadne pôvodného rozhodnutia súdu prvej inštancie v exekučnom konaní EX 356/2016 sumu 1.990,51 Eur. Teda je nezákonné a nelogické, že súd prvej inštancie znovu jej uložil povinnosť zaplatiť výživné za uvedené obdobie, ktoré už bolo fakticky zaplatené a dokonca oprávnená a súdny exekútor by jej mali vrátiť zvyšnú časť finančných prostriedkov, čo sa doteraz nestalo. Ďalej poukázala na to, že v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 2/2018 bolo publikované uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 25. 10. 2017, kde vo výrokovej vete sa uvádza, že súd opätovne konajúci o žalobe o splnení povinnosti v peniazoch po tom, ako bolo jeho skoršie rozhodnutie zrušené dovolacím súdom a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie prihliadne podľa (teraz ) na to, že žalovaný už splnil povinnosť uloženú mu skorším právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, inak neprípustne založí exekučný titul na opätovné vymáhanie už raz splnenej povinnosti. Podľa odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR ak už bola uplatnená pohľadávka uhradená, tak je potrebné žalobu zamietnuť a to aj vtedy, ak by súd dospel k záveru, že nárok je opodstatnený a v prípade priznania práva žalobcovi na zaplatenie pohľadávky, ktorá už bola uhradená by bol založený tým neprípustne exekučný titul na jeho opätovné vymáhanie. Obdobne túto problematiku riešil aj Najvyšší súd Českej republiky a to rozsudkom a takisto v tejto súvislosti Najvyšší súd poukazuje na závery prijaté v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 09. 04. 2014, kde o bezdôvodné obohatenie na strane žalobu by išlo len vtedy, ak by bolo plnené na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré nezodpovedalo skutočným hmotnoprávnym pomerom strán, teda ak by právny dôvod plnenia nemal oporu v hmotnom práve a túto problematiku riešil aj Ústavný súd SR nálezom sp. zn. z 09. 02. 2017. Na tieto skutočnosti poukázal jej právny zástupca pri záverečnej reči pred súdom prvej inštancie, avšak súd prvej inštancie sa týmito rozhodujúcimi námietkami vôbec nezaoberal, pričom navrhovateľka nezobrala návrh späť napriek tomu, že navrhovateľke bola uhradená suma výživného podľa rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý bol neskoršie zrušený. Tieto finančné prostriedky neboli jej ani napriek jej výzve, na ktorú navrhovateľka nereagovala. Súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol podľa , pričom neodôvodnil, prečo nepostupoval v zmysle , resp. . Poukázala na to, že navrhovateľka potom ako bez dôvodu a neočakávane opustila spoločnú domácnosť, v ktorej žila s ňou a sestrami a zobrala si so sebou všetky úspory, ktoré jej ona sporila z titulu sirotského a iných príjmov, podala na ňu trestné oznámenie z titulu podozrenia na subvenčný podvod, týranie blízkej a zverenej osoby, avšak tieto skutočnosti neboli preukázané. Napriek tomu, že jej bol priznaný invalidný dôchodok a poskytnutá asistencia zo strany 3 asistentov, od nej žiadala platenie neadekvátneho výživného, pričom takisto bezdôvodne prerušila štúdium a študovala až skoro vo veku 28 rokov. Navrhovateľka nezobrala do úvahy fakt, že ona má malý príjem a z tohto vyživuje ďalšie tri deti, ktoré sú od nej závislé a podala návrh na vykonanie exekúcie, kde súdny exekútor vykonával exekúciu tak, že z účtu, kde jej boli zasielané finančné prostriedky z titulu mzdy jej ,,zobral“ celú sumu a takýmto spôsobom ju a jej vystavila stavu núdze, ktorý musela ona riešiť pôžičkami a dostala sa tak do zlej ekonomickej situácie. Takisto navrhovateľka svoj postoj k nej prezentovala na sociálnej sieti ako aj v masmédiách s tým, že za rozhodné obdobie pokiaľ sa dostala pod vplyv iných ľudí, táto prijala rôzne sponzorské dary v značných výškach a voči nej viedla konanie ohľadne vlastníctva k motorovému vozidlu, ktoré jej bolo odovzdané, pričom nesúhlasila s kúpou tohto motorového vozidla za 1,- Eur, kde ona hradila 40 % nákladov na kúpu motorového vozidla zo svojich vlastných finančných prostriedkov a po odovzdaní motorového vozidla, ktoré bolo pojazdné a malo STK, navrhovateľka dala motorové vozidlo zošrotovať. Navrhovateľka prerušila s ňou, jej príbuznými a sestrami akékoľvek kontakty, pričom takúto zmenu správania si ona nevie vysvetliť a napriek jej snahám navrhovateľka zotrváva na svojom negatívnom postoji voči celej rodine. Ona vynaložila nemalé finančné prostriedky na úpravu rodinného domu na bezbariérový prístup s tým, že v súčasnej dobe navrhovateľka býva v byte na treťom poschodí bez výťahu, pričom navrhovateľka jej za bývanie neprispievala žiadnou sumou. V čase podania návrhu mala navrhovateľka príjem vyše 300,- Eur s tým, že jej sestry nemali žiadny príjem a boli živené z jej príjmu vo výške 500,- Eur, kde navrhovateľka mala skoro taký istý príjem ako ona s tromi deťmi a napriek tomu žiadala od nej výživné bez ohľadu na postavenie svojich sestier. Zásadnú otázku, ktorú mal súd prvej inštancie vyriešiť je tá skutočnosť, či navrhovateľka bola alebo nebola schopná samostatne sa živiť. Ďalší aspekt je etického charakteru v tom zmysle, či priznanie výživného pre navrhovateľku, ktorá je schopná podať trestné oznámenie na vlastnú matku a privodiť jej trestné stíhanie za taký trestný čin, kde jej hrozil vysoký trest a žiadať výživné od nej bez ohľadu aký to bude mať následok pre jej sestry, evokuje otázku, či priznanie výživného by bolo v súlade s dobrými mravmi vo vzťahu ohľadne správania sa navrhovateľky k svojej matke.

3. Navrhovateľka podala včas formálne do celého rozsudku prvoinštančného súdu, avšak z obsahu jej odvolania vyplýva, že de facto podala odvolanie do výroku o zastavení konania sčasti (II. výrok) a do výroku, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšujúcej časti návrh zamietol (III. výrok) vrátane závislého výroku o trovách konania (IV. výrok). Navrhla, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa jej názoru súd prvej inštancie neúplne a nedostatočne zistil skutkový stav. Súd prvej inštancie sa podrobne a aj nad rámec veci zameral na jej majetkové pomery. Aj na jej príjmy a dary, ktoré sa viazali na činnosť zabezpečujúcu jej existenciu, pričom boli vyčíslené odmeny jej osobnej asistencie, ktoré nie sú jej príjmom. Súd prvej inštancie upriamil svoju pozornosť aj na finančnú hotovosť, ktorú mala, keď opustila spoločnú domácnosť svojej matky, hoci jej právny zástupca žiadal prvoinštančný súd, aby zameral svoju pozornosť len na rozhodné obdobie t. j. na obdobie od 25. 03. 2013 do 30. 09. 2017. Súd prvej inštancie poukázal na zostatok finančnej hotovosti, ktorú mala na účte v roku 2010, išlo k čiastku necelých 3 500,- Eur, ktoré použila na štúdium zveľaďovanie domácnosti a svoju osobnú potrebu. Súd prvej inštancie nepokladal za potrebné preskúmať majetkové pomery osoby povinnej jej platiť výživné (matky), preto ona musela predložiť list vlastníctva, týkajúci sa nehnuteľnosti, ktoré jej matka zdedila, pričom matku ani raz súd prvej inštancie nevyzval na predloženie výpisu z účtu za rozhodné obdobie marca 2013 do septembra 2017, pričom v rozhodnom období bola matka vlastníčkou motorového vozidla. Podľa jej názoru súd prvej inštancie nezabezpečil rovnovážne postavenie účastníkov konania. Ďalej trvala na dôkladnom a reálnom preskúmaní majetkových pomerov jej matky (výpis z banky príjem zo závislej činnosti zhodnotenie pozemkov, ceny nehnuteľnosti - rodinný dom, na ktorú matka taktiež požiadala o príspevok z dôvodu jej invalidity a preinvestovala veľa štátnych peňazí, avšak opäť ako pri motorovom vozidle ju „udala“, že nebýva s ňou v spoločnom dome, preto bola nútená zaplatiť alikvotnú čiastku vo výške 1 715,02 Eur zo sumy 4 747,53 Eur, aby sa vyhla exekúcii). Je bežnou súdnou praxou priznanie výživného invalidnej plnoletej osobe, ktorá je poberateľom invalidného dôchodku. Ďalej nesúhlasila s tým, že súd prvej inštancie jej priznal výživné len za obdobie od 25. 03. 2013 do 31. 05. 2017, avšak až dňom 01. 11. 2017 sa stala živnostníčkou, a teda až týmto momentom preukázala schopnosť samostatne sa živiť. Býva bežným zvykom, že výživné v sume 30,- Eur súd priznáva povinným osobám, ktoré sú bez zamestnania bezdomovcom alebo osobám v hmotnej núdzi. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o takto stanovenej výške výživného žiadnym spôsobom neodôvodnil. Takýmto postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu ľudských práv a základných slobôd garantovaných a vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv (Európsky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd) podľa č. l. 127 SR. Ohľadne jej práva na spravodlivý proces poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. z 31. 08. 2014, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 31. 03. 2014, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 03. 11. 2006, , , , ). Za zmätočný a nejasný považuje aj výrok II. a III. rozsudku prvoinštančného súdu, keďže návrh bol podaný 25. 03. 2013, v ktorom navrhla priznať výživné vo výške 250,- Eur mesačne, počnúc podaním návrhu. Na poslednom pojednávaní v záujme urýchlenia a ukončenia predmetného sporu jej právny zástupca dal súhlas, aby návrh upravila tak, že žiada priznať výživné v sume 150,- Eur mesačne, počnúc podaním návrhu do 31. 10. 2017. O 100,- Eur výživnom nemala vedomosť, preto pokladá rozsudok prvoinštančného súdu za nezrozumiteľný. Namietala aj nepriznanie trov konania, keďže je zaužívanou praxou, že v konaniach o výživnom pre plnoleté aj nezaopatrené deti sa trovy konania úspešnému účastníkovi priznávajú. Súd prvej inštancie ďalej započítal už exekučne vymožené výživné od jej matky v sume 1 950,- Eur a takýmto postupom nemôže súhlasiť, keďže toto výživné je uložené na depozitnom účte a čaká sa na konečné rozhodnutie o výživnom. Zdôraznila, že je chránenou osobou s poukazom na Dohovor č. o právach osôb so zdravotným postihnutím. Výslovne zakázaná diskriminácia osôb zdravotne postihnutých, ktorých je nadradený našim zákonom. Súd prvej inštancie neprihliadol na to, že musela znášať trovy exekúcie vzniknuté vymáhanou alikvotnou čiastkou, pretože svojou matkou bola „udaná“, že nevyužíva motorové vozidlo a rodinný dom pre svoju potrebu. Motorové vozidlo jej matka odmietla vydať a toto motorové vozidlo znehodnotila a rodinný dom za štátne peniaze zveľadila.

4. Osoba povinná platiť výživné vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedla, trvá na všetkých dôvodoch odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa zaoberal jej majetkovými pomermi aj nad rámec obvyklých postupov súdu v obdobných konaniach, pričom v rozhodnom období bola ona vlastníčkou motorového vozidla, avšak zabudla pripomenúť, že bolo vedené súdne konanie o určenie vlastníctva k tomuto motorovému vozidlu, na ktorého kúpu prispela 40 % kúpnej ceny, kde po odovzdaní pojazdného motorového vozidla na základe rozhodnutia súdu, navrhovateľka ho dala zošrotovať. Pokiaľ súd prvej inštancie určil nárok navrhovateľky na výživné dňom 13. 05. 2017, a to ukončením vysokoškolského štúdia navrhovateľky na vysokej škole, je rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadne konca povinnosti platenia výživného zákonný a správny, pretože navrhovateľka ukončila uvedeným dňom vysokoškolské štúdium a mohla nastúpiť do zamestnania. To, že navrhovateľka nadobudla živnostenské oprávnenie až dňa 01. 11. 2017, je jej osobná záležitosť. Pokiaľ navrhovateľka cituje všeobecné právne vety, resp. citácie niektorých rozhodnutí, tak vychádza z predpokladu, že súd pozná právo a aj ho vykladá, kde napriek tomu, že navrhovateľka bola schopná samostatne sa živiť, tak nezobrala návrh v časti rozhodného obdobia, kedy už táto skutočnosť nebola sporná, späť a súd prvej inštancie bol povinný rozhodnúť o zastavení konania a právna zástupkyňa navrhovateľky tak urobila len v zmysle záverečnej reči, pritom na otázky súdu prvej inštancie, či má návrhy na doplnenie dokazovania odpovedala „určite nie,“ ale v odvolaní poukazuje na to, že súd prvej inštancie nezistil dostatočne skutkový stav, pričom ona sama vo veci nenavrhla žiadne doplnenie dokazovania a žiadala, aby súd vo veci rozhodol, a preto takéto tvrdenie v odvolaní je možné považovať za „schizofrenické,“ pretože právna zástupkyňa navrhovateľky výslovne uviedla, že nežiada doplniť dokazovanie, ale v odvolaní poukazuje na to, že súd nedostatočne zistil skutkový stav. Pokiaľ sa týka toho, že malo dôjsť k údajnému započítaniu doposiaľ zaplatenej dlžnej sumy, súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ sa týka prisúdeného výživného vo výške 1.877,72 Eur, táto suma už bola z jej strany navrhovateľke uhradená v exekučnom konaní. Ohľadne odvolacích argumentov navrhovateľky týkajúcich sa motorového vozidla uviedla, že tento spor je riešený v inom konaní na Okresnom súde v Kežmarku, ktoré nie je právoplatne skončené.

5. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu osoby povinnej platiť výživné (matky) uviedla, že sú nepravdivé tvrdenia matky, že jej pri výsluchu prostredníctvom dožiadaného súdu v Kežmarku bolo odopreté právo na kladenie otázok. Tohto výsluchu sa zúčastnila aj jej matka, ktorá položila len jednu otázku, ktorá ale nesúvisela s predmetom návrhu. Jej právny zástupca sa výsluchu nezúčastnil. Ona na tieto otázky neodpovedala, keďže nebolo preukázané, že by aj zákonný sudca súhlasil s týmito otázkami. Právny zástupca matky sa opätovne domáhal zodpovedania týchto otázok z jej strany, na ktoré chcela odpovedať jej právna zástupkyňa, avšak právny zástupca matky jej žiadnu otázku nepoložil. Z uvedeného vyplýva záver, že jej matka a jej právny zástupca majú záujem na jej osobnom kontakte s matkou dúfajúc, že narušia jej psychiku a duševnú rovnováhu. Doposiaľ nebolo rozhodnuté o výške výživného za jednotlivé mesiace. Za predpokladu, že by v tejto časti vzala návrh späť, zaniklo jej právo na jej nárok, čím by boli poškodené jej záujmy. Ďalej uviedla, že matka podala návrh o vrátenie sumy 3 632,27 Eur a toto konanie je vedené na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. . Matka opätovne poukázala na služby a činnosť osobných asistentov, ktorí sú platení zo štátnych financií a ich odmena je príjmom nie zdravotne postihnutej osoby ale je príjmom osoby, ktorá osobnú asistenciu vykonáva. Z vyjadrení matky vyplynulo, že pri svojej starostlivosti zabezpečovala bývanie stravu ošatenie a štúdium pre svoje ďalšie tri dcéry, z ktorých dve študovali na vysokých školách, kde matka prezentovala výdavky napr. 160,- Eur internát. Pokiaľ matka bola schopná zabezpečiť všetky tieto služby pre svoje tri dcéry, je prirodzené, že na to má nárok aj ona a to zvlášť preto, že je hendikepovaná. Matka nie je osobou v núdzi, žije v rodinnom dome, ktorý si zveľadila zo štátnych peňazí, pretože z dôvodu jej hendikepu požiadala o príspevok na prestavbu. O tom sa dozvedela až po opustení spoločnej domácnosti a z podnetu jej matky, že neužíva dom, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Krupine rozhodol o vrátení finančných prostriedkov. Mala za to, že v tomto prípade išlo o zanedbanie rodičovských povinností na strane matky, to znamená povinnosť rodiča zaopatriť svoje dieťa do času kým nie je schopné samostatne sa živiť, ktoré nie je viazané na to, že musia žiť pod jednou strechou. Pokiaľ matka poukázala na to, že ona mala príjem 300,- Eur mesačne a jej matka mala príjem vo výške 500,- Eur s tým, že jej dcéry nemali žiaden príjem, išlo o nepravdivé tvrdenie matky, ktorej príjem bol oficiálne cca 600,- Eur mzda, vdovský dôchodok, detské prídavky, bonusy na deti. Zdôraznila, že jej sestry si mohli hľadať brigádu a zarobiť si vlastné peniaze na štúdium, alebo na dovolenky. Kvôli matke musela splácať exekúcie a to alikvotnú čiastku za motorové vozidlo a alikvotnú čiastku za prestavbu domu, o ktorú jej matka požiadala bez jej vedomia, a preto musela vyplatiť Úradu práce sociálnych vecí sa rodiny sumu 1 715,02 Eur ako pokutu za neužívanie domu matky a sumu 2 845,20 Eur za neužívanie auta, ktoré jej matka odmietala vydať.

6. Osoba povinná platiť výživné vo vyjadrení navrhovateľky k jej odvolaniu uviedla, že pokiaľ navrhovateľka pred dožiadaným súdom v Kežmarku neodpovedala na otázky, ktoré jej boli položené písomne zo strany jej právneho zástupcu, bolo to na základe výslovného pokynu právnej zástupkyne navrhovateľky. Pokiaľ mala navrhovateľka odpovedať na otázky jej právneho zástupcu, nie je prípustné, aby za ňu odpovedala právna zástupkyňa a táto skutočnosť nevyplýva zo žiadneho ustanovenia . Jedinou pravdou v tomto vyjadrení je tá skutočnosť, že na Okresnom súde v Kežmarku sa viedlo súdne konanie o vrátenie sumy 3.632,27 Eur, ktoré nie je doteraz ukončené. Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní pred prvoinštančným súdom jednoznačne uviedla, že žiada, aby súd prvej inštancie konanie ukončil a že nenavrhuje vykonať žiadne dokazovanie. Poukázala na to, že v exekučnom konaní bola vymožená suma, ktorá predstavuje v súčasnom období oveľa vyššiu sumu, ako by mala ona zaplatiť navrhovateľke. Doteraz navrhovateľka nevrátila z titulu neprávom prijatého výživného žiadnu sumu.

7. Navrhovateľka vo vyjadrení k vyjadreniu matky k jej odvolaniu uviedla, že má vedomosť o tom, že majetkové pomery jej matky boli v rozhodnom období t. j. od roku 2013 do 2017 podstatne vyššie a väčšie ako sama matka uvádzala. Súd prvej inštancie sa uspokojil len s predloženými dokladmi, ktoré matka sama predložila. Preto súd prvej inštancie sám mal požiadať peňažné , v ktorých mala matka účty, aby predložili výpisy v rozhodnom období. Taktiež pozemky, ktoré vlastní matka neboli vôbec brané do úvahy a nikto sa nezaoberal ich hodnotou. Ohľadne vlastníctva matky k motorovému vozidlu poukázala na to, že matka sa protiprávne stala vlastníčkou motorového vozidla, na ktoré ona dostala z titulu hendikepu príspevok štátu. Od roku 2006 toto motorové vozidlo bolo na základe protiprávneho úkonu matky jej majetkom. Nie je podstatné, koľko vlastných finančných prostriedkov do tohto motorového vozidla investovala matka, podstatné je, že konala v rozpore s platnou legislatívou a od roku 2010 odmietala jej toto motorové vozidlo vydať. Preto, aby niekedy v budúcnosti mohla sa domáhať vrátenia príspevku na motorové vozidlo, musela sa najskôr vysporiadať s vlastníctvom tohto motorového vozidla. Matka sa jej „snažila“ vrátiť motorové vozidlo za jedno Eur až v čase, keď už bolo známe, že sa vedú správne konania z dôvodu „udania“ matky o vrátenie alikvotnej čiastky za „nevyužívanie“ motorového vozidla ňou. Ďalej uviedla, že je pravdou, že ukončila štúdium dňa 13. 05. 2019, avšak až dňom 01. 11. 2017 preukázala, že je schopná sa samostatne živiť tým, že sa stala živnostníkom. Do tohto obdobia nebola schopná sa samostatne živiť. Ju s takýmto zdravotným postihom každý v okolí obdivuje, a to jej odhodlanie a silnú vôľu.

8. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami a contrario, , bez nariadenia pojednávania podľa a contrario a rozsudok okresného súdu podľa , ako vecne správny potvrdil.

9. Podľa ustanovenia , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). 11. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení . Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty navrhovateľky a osoby povinnej platiť výživné v odvolaní. 12. Odvolací súd konštatuje, že práva a povinnosti rodičov vyplývajú z rodičovského právneho vzťahu, ktorý je trvalej povahy. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom preto nie je časovo obmedzená, môže však byť podmienená určitými skutočnosťami, ktoré majú za následok jej zánik. Absolútne vyživovacia povinnosť zaniká napr. smrťou rodiča, resp. dieťaťa, prípadne úspešným zapretím otcovstva k dieťaťu. Relatívne rodičovská vyživovacia povinnosť najčastejšie zaniká v okamihu, keď dieťa nadobudne schopnosť samé sa živiť. 13. Povinnosť rodiča vyživovať dieťa, ktoré študuje a pripravuje sa na svoje budúce povolanie trvá do toho obdobia, pokiaľ dieťa neukončí štúdium, myslí sa tým stredoškolské, resp. vysokoškolské štúdium denného smeru. Nadobudnutie plnoletosti dieťaťa podľa Zákona o rodine v súvislosti s vyživovacou povinnosťou rodičov je bezvýznamné. 14. Odôvodnené potreby a nároky dieťaťa zahŕňajú základné a najnutnejšie potreby pre život dieťaťa. Miera potrieb dieťaťa je závislá od veku dieťaťa, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, podľa jeho schopností, zdravotného stavu, formy štúdia, atď.. Odôvodnené potreby dieťaťa sú ale súčasne závislé na schopnostiach a možnostiach rodičov dieťaťa. Ak možnosti a schopnosti rodičov sú vyššie, resp. vysoké, je potrebné vzhľadom na hore uvedené potreby dieťaťa, všetky tieto potreby uspokojiť. Ak schopnosti a možnosti rodičov sú obmedzené, sú odôvodnené iba bežné potreby detí, ktoré nepresahujú obvyklú mieru. Platí základná zásada pri určení rozsahu výživného a to, že odôvodnené potreby dieťaťa sú úmerné životnej úrovni rodičov. Schopnosti rodičov sú ich subjektívnymi vlastnosťami, vyplývajúcimi z ich telesných a duševných schopností, zdravotného stavu, nadania, získaných vedomostí a skúseností. Z hľadiska vyživovacej povinnosti ide predovšetkým o to, ako sa tieto skutočnosti prejavujú v pracovných schopnostiach. I v tomto smere nejde len o všeobecnú spôsobilosť pracovať, ale o špeciálnu schopnosť rodiča k výkonu určitého povolania získanú spravidla na podklade odbornej prípravy. V prvom rade súdy zisťujú zárobkové možnosti rodičov. Pri určovaní rozsahu výživného je treba prihliadnuť k záväzkom, k vyživovacím povinnostiam povinného rodiča. 15. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že okresný súd pri určovaní výšky výživného zohľadnil všetky vyššie uvedené zákonné aspekty. Okresný súd pri rozhodovaní o rozsahu vyživovacej povinnosti matky voči plnoletej navrhovateľke správne prihliadol na odôvodnené potreby navrhovateľky vzhľadom na jej vysokoškolské štúdium, na jej výdavky so zdravotným stavom, s ostatnými výdavkami, pričom prihliadol i na to, že navrhovateľka mala vlastný pravidelný mesačný príjem z invalidného a sirotského dôchodku, z peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia, ďalej mala príjem z príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla. Súd prvej inštancie správne zohľadnil i to, že z vlastných príjmov navrhovateľka bola spôsobilá uhrádzať svoje výdavky a výdavky navrhovateľky súvisiace z rehabilitačným kurzami boli hradené so sponzorských darov. 16. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie správne zistil osobné, majetkové pomery u navrhovateľky vrátane jej výdavkov, a to : ,,Navrhovateľka v roku 2013 bola poberateľkou invalidného dôchodku v sume 304,80 Eur mesačne, sirotského dôchodku v sume 78,40 Eur mesačne, v roku 2014 bola poberateľkou invalidného dôchodku v sume 312,60 Eur mesačne, sirotského dôchodku v sume 79,90 Eur mesačne, v roku 2015 bola poberateľkou invalidného dôchodku v sume 317,20 Eur mesačne a sirotského dôchodku v sume 80,80 Eur mesačne, keď výplata sirotského dôchodku jej bola pozastavená v kalendárnom mesiaci máj 2015, v roku 2016 bola poberateľkou invalidného dôchodku v sume 318,90 Eur mesačne, v roku 2017 bola poberateľkou invalidného dôchodku v sume 326,- Eur mesačne, keď tieto skutočnosti súd mal preukázané správou Sociálnej poisťovne, ústredie, Bratislava zo dňa 09. 11. 2017 včítane potvrdenia o výške vyplatených dôchodkových dávok pre navrhovateľku zo dňa 08. 11. 2017. Navrhovateľka ďalej v posudzovanom období mala príjem z peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia v roku 2013 v sume 18,06 Eur mesačne ale len do júna, od júla v sume 18,39 Eur mesačne, v roku 2014 v sume 18,39 Eur mesačne, v roku 2015 v sume 18,39 Eur mesačne, v roku 2016 v sume 18,39 Eur mesačne, v roku 2017 v sume 18,39 Eur mesačne ale len do júna, od júla bola jeho poberateľkou v sume 18,52 Eur mesačne. Ďalej poberala aj príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla v roku 2013 v sume 32,50 Eur mesačne ale len do júna, od júla v sume 33,09 Eur mesačne, v roku 2014 v sume 33,09 Eur mesačne, v roku 2015 v sume 33,09 Eur mesačne, v roku 2016 v sume 33,09 Eur mesačne a v roku 2017 v sume 33,09 Eur mesačne ale len do júna, od júla bola jeho poberateľkou v sume 33,32 Eur mesačne. V rokoch 2013-2017 jej bol vyplatený aj peňažný príspevok na osobnú asistenciu, a to za rok 2013 spolu v sume 7.569,42 Eur, za rok 2014 v sume 8.285,52 Eur, za rok 2015 v sume 9.582,72 Eur, za rok 2016 v sume 9.582,72 Eur a za rok 2017 do septembra 2017 jej bol tento vyplatený spolu v sume 7.196,10 Eur. Zhodne s právnym názorom navrhovateľky peňažný príspevok na osobnú asistenciu súd neposúdil za príjem navrhovateľky, tak ako to vyplýva zo o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Navrhovateľka tak v roku 2013, do mesiaca jún 2013 mala príjem 433,76 Eur mesačne, od júla príjem 434,68 Eur mesačne, v roku 2014 mala príjem 443,98 Eur mesačne, v roku 2015 mala príjem do apríla v sume 449,48 Eur mesačne, od mája len v sume 368,68 Eur mesačne, pretože v máji stratila nárok na sirotský dôchodok, v roku 2016 mala príjem v sume 318,90 Eur mesačne, v roku 2017 mala príjem do júna v sume 377,48 Eur mesačne a od júla 377,84 Eur mesačne. Pravidelné mesačné výdavky navrhovateľky počas posudzovaného obdobia sa zásadným spôsobom nemenili. Pravidelné mesačné výdavky navrhovateľky, ktoré súd uznal ako opodstatnené boli tie, ktoré pôvodne vyčíslila, a to výške 15,90 Eur za internet, za elektrinu vo výške 21,70 Eur, za plyn vo výške 58,- Eur, na ošatenie 15,- Eur, na kozmetiku, drogériu a lekáreň vo výške 30,- Eur, na kultúru a spoločenské vyžitie 10,- Eur, na stravu 120,- Eur. I keď navrhovateľka je osobou ťažko zdravotne postihnutou a má sťažené možnosti samostatne si pripraviť a uvariť jedlo, v tomto ohľade má pomoc zabezpečenú cez osobnú asistenciu, na čo navrhovateľke je vyplácaný peňažný prostriedok zo strany štátu, ktorý ako súd už dôvodí je však príjmom osobného asistenta. K ďalším mimoriadnym nepravidelným výdavkom navrhovateľky patria náklady na ošatenie (bunda, kabát, nohavice) raz za štvrťrok v čiastke 30,- Eur, náklady na obuv v čiastke 30,- Eur za štvrťrok. Tieto výdavky súd uznal za primerané. V spojení so štúdiom na Spojenej škole, Mokrohájska 3, Bratislava mimoriadne zvýšené výdavky navrhovateľka nemala, štúdium bolo bezplatné, navrhovateľka ohľadne tohto štúdia nedokladala žiadne zvýšené výdavky, tak ako sama uviedla, do školy nechodila každý deň, s učiteľmi komunikovala prostredníctvom internetu ohľadne študijného programu, raz za mesiac, prípadne za dva si dohodla preskúšanie a vtedy školu priamo navštívila, s čím jej vznikli opodstatnené jednorazové výdavky na cestovné pri ceste raz mesačne v čiastke 50,- Eur, pri ceste dvakrát mesačne 100,- Eur. Nepotvrdili sa tvrdenia navrhovateľky o pobyte na internáte a o náklade na internát 240,- Eur mesačne. Nepotvrdili sa ani tvrdené výdavky navrhovateľky s bývaním v Kežmarku vo výške mesačne 230,- Eur, keďže tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, navrhovateľka v súvislosti s bývaním uhrádzala len náklady na energie, vodu, teda služby spojené s užívaním bytu, nájom bytu mala bezplatný. Pokiaľ ide o štúdium na vysokej škole, navrhovateľka študovala externou formou, školu navštevovala na detašovanom pracovisku v Spišskej Novej Vsi, ktorá je vzdialená od miesta bývania navrhovateľky v Kežmarku 25 km. V súvislosti s týmto štúdiom mala náklady na cestovné, keďže na víkendy cestovala do Spišskej Novej Vsi do školy, keď tieto náklady bolo potrebné zohľadniť. V súvislosti s týmto vysokoškolským štúdiom mala ďalšie jednorazové výdavky, keď v školskom roku 2014/2015 uhradila poplatok 556,- Eur, za nasledujúce 2 roky jej poplatky boli odpustené, uhradila však jednorazový poplatok za štátnu záverečnú skúšku 180,- Eur, ktorú skutočnosť súd tiež zohľadnil. Navrhovateľka ďalej dokladala mimoriadny výdavok na okuliare 232,- Eur, tento súd však zohľadnil len za jeden rok v posudzovanom období, napriek tomu, že navrhovateľka tento mimoriadny výdavok žiadala zohľadniť v celkovej výške 250,- Eur za každý rok posudzovaného obdobia. Navrhovateľka žiadnym dôkazom nezdokladovala tento mimoriadny výdavok každoročne. Obdobne navrhovateľka každoročne za posudzované obdobie žiadala zohľadniť ďalší mimoriadny výdavok školné 500,- Eur, takýto výdavok nebol preukázaný navrhovateľkou, v súvislosti s návštevou školy navrhovateľke vznikli výdavky tak, ako súd uviedol. Neopodstatnene navrhovateľka každoročne žiadala zohľadniť aj ďalší mimoriadny výdavok v sume 1.000,- Eur za operáciu strabizmu - škúľavosť, keď ani takýto výdavok navrhovateľka nezdokladovala, a ani neodôvodnila opodstatnenosť tohto výdavku každoročne za posudzované obdobie. Možno uznať aj výdavky navrhovateľky spojené s rehabilitačným cvičením vo výške 12,- Eur týždenne. Vychádzajúc z uvedeného mal potom súd za to, že náklady na výživu navrhovateľky, pokiaľ ide o pokrytie jej nevyhnutných potrieb bez mimoriadnych výdavkov približne činili 350,- Eur mesačne. Pokiaľ ide o náklady liečebné rehabilitačné pobyty navrhovateľky, ktoré nie sú hradené zdravotnou poisťovňou, náklady na tieto nebolo možné v konaní zohľadniť, pretože boli hradené formou sponzorských darov, tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania. Navrhovateľka sa za posudzované obdobie jej nároku podrobila trom rehabilitačným kurzom v rehabilitačnom zariadení ADELI Center, Piešťany. Bolo to v období od 27. 05. 2013 do 08. 06. 2013, kde náklady na rehabilitačný kurz činili včítane nákladov na stravu a ubytovanie sumu 3.795,- Eur. Tieto náklady boli hradené darcom J.. H. a to priamo rehabilitačnému zariadeniu. Priame náklady pre navrhovateľku nevznikli. Táto skutočnosť bola v konaní preukázaná faktúrou tohto zariadenia č. 201302091 zo dňa 08. 06. 2013. Navrhovateľka ďalšieho rehabilitačného kurzu sa zúčastnila v tomto zariadení i v dňoch 09. 12. 2013 do 21. 12. 2013, náklady na rehabilitačný kurz včítane stravy a ubytovania predstavovali spolu sumu 3.473,- Eur. Z tejto sumy suma 170,- Eur bola hradená pacientom, čo bol priamy výdavok navrhovateľky, zvyšujúca časť do sumy 3.473,- Eur bola uhradená formou sponzorského daru cez APPA PROJEKT SPP - o krok vpred 2013 tak ako to vyplýva z faktúry tohto rehabilitačného zariadenia č. 201313311 zo dňa 21. 12. 2013. Aj finančné prostriedky na túto faktúru boli uhradené okrem čiastky 180,- Eur vo forme sponzorského daru priamo rehabilitačnému zariadeniu. V období od 19. 01. 2015 do 31. 01. 2015 sa navrhovateľka zúčastnila ďalšieho rehabilitačného kurzu v predmetnom zariadení, kde náklady na rehabilitačný kurz podľa faktúry tohto zariadenia č. 201417341 zo dňa 31.01.2015 činili spolu čiastku 2.578,- Eur, ktorá suma bola v čiastke 578,- Eur uhradená formou sponzorského daru cez projekt APPA PROJEKT SPP a zvyšujúca časť v sume 2.000,- Eur bola uhradená formou sponzorského daru cez Nadáciu TA3, ako to vyplýva z predmetnej faktúry, bez priamych nákladov navrhovateľky. Opätovne sponzorské dary boli poukázané priamo rehabilitačnému zariadeniu. Okrem toho v tomto období rehabilitačného kurzu vznikli navrhovateľke i náklady na ubytovanie a stravu spolu v čiastke 912,50 Eur, tak ako to vyplýva z faktúry tohto rehabilitačného zariadenia č. 201510044 zo dňa 18. 01. 2015, ktoré náklady boli tiež uhradené vo forme sponzorského daru bez priamych nákladov navrhovateľky. V tomto prípade sponzorského daru navrhovateľka darcu neidentifikovala. Predložila však hotovostný doklad o úhrade tejto čiastky 912,50 Eur, pričom neušlo pozornosti súdu, že v tejto čiastke išlo o vyúčtovanie pre dve osoby. Navrhovateľka mimo týchto troch rehabilitačných kurzov sa pravdepodobne zúčastnila rehabilitačného kurzu v tomto zariadení aj mimo posudzovaného obdobia, a to v čase od 20.01. do 02. 02. 2013, keď predložila v tejto súvislosti faktúru tohto rehabilitačného zariadenia č. 20130130PO, z ktorej vyplýva, že touto faktúrou boli vyúčtované strava a ubytovanie v tomto rehabilitačnom zariadení pre navrhovateľku v čiastku 910,- Eur, s tým, že navrhovateľka v konaní tvrdila, že táto faktúra tiež bola uhradená formou sponzorského daru, keď darcu neidentifikovala. Ďalej bolo zistené, že navrhovateľka sa zúčastnila aj rehabilitačných cvičení v závesnom systéme Redcord v októbri 2013 v rehabilitačnom zariadení PALMED s.r.o., Kežmarok, za čo bola vyúčtovaná suma 300,- Eur, uhradená zo zdravotnej poisťovne, o čom svedčí faktúra tohto rehabilitačného zariadenia č. 2013109 zo dňa 22. 10. 2013 s tým, že navrhovateľka uviedla, že táto faktúra bola uhradená vo forme sponzorského daru priamo darcom tomuto rehabilitačnému zariadeniu, ktorého identifikovala, keď obdobne to platí aj ohľadne faktúry za cvičenie navrhovateľky v tomto závesnom systéme Redcord toho istého rehabilitačného zariadenia v období od 09. 05. 2014 do 30. 06. 2014 č. 2014052 zo dňa 09. 05. 2014. Touto faktúrou za toto cvičenie bola navrhovateľke vyúčtovaná suma 140,- Eur, o ktorej navrhovateľka tvrdila, že bola uhradená formou sponzorského daru darcom, ktorého navrhovateľka neidentifikovala. Náklady na rehabilitačné kurzy a rehabilitačné cvičenia takto skutkovo popísané neboli hradené zdravotnou poisťovňou, išlo o sponzorské dary, ktoré v zmysle záverov odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení v predmetnej veci bolo nevyhnutné pri opätovnom rozhodovaní o nároku navrhovateľky zohľadniť do príjmu navrhovateľky. V roku 2016 povinným výdavkom navrhovateľky bola aj zrážka exekúcie vo výške 80,54 Eur mesačne a v roku 2017 vo výške 85,26 Eur mesačne, ktoré zrážky boli vykonávané do mesiaca júl 2017. Exekučné zrážky boli vykonávané z dôchodku navrhovateľky v súvislosti s uspokojením pohľadávky oprávneného ÚPSVaR Kežmarok v čiastke 2.845,20 Eur včítane príslušenstva vymáhanej v exekučnom konaní sp.zn. EX 20/2015 vedenom súdnym exekútorom JUDr. Michalom Kešeľakom, exekútorský úrad Spišská Nová Ves. Po doplnení dokazovania ohľadne celkových majetkových pomerov navrhovateľky bolo nutné prihliadnuť v zmysle záverov odvolacieho súdu v predmetnej veci i na tú skutočnosť, že navrhovateľka pri odchode zo spoločnej domácnosti od matky bola vlastníčkou finančných prostriedkov na osobnom účte vedenom v Poštovej banke, a.s. Bratislava čísloW., keď sa nepotvrdili tvrdenia, že navrhovateľka na tomto učte ku dňu odchodu zo spoločnej domácnosti od matky mala finančné prostriedky len vo výške približne 1.000,- Eur, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že na tomto účte k tomuto dňu navrhovateľka disponovala s finančnými prostriedkami v čiastke 6.989,64 Eur, ako súd zistil z výpisu z tohto účtu predloženého Poštovou bankou, a.s. Bratislava ku dňu 07. 08. 2010. I na túto skutočnosť súd ako na celkové majetkové pomery navrhovateľky pri rozhodovaní o jej nároku na výživné prihliadol.“

17. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne zistil i osobné, majetkové pomery na strane matky, ktorá bola v rozhodnom období samoživiteľkou a mala pravidelný mesačný príjem z pracovnoprávneho vzťahu a vdovského dôchodku, pričom súd prvej inštancie správne prihliadol na počet vyživovacích povinností na strane matky v tom-ktorom období, na výdavky na strane matky vrátane výdavkov, ktoré jej vznikli v súvislosti s vysokoškolským štúdiom jej troch dcér. 18. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie správne zistil výšku príjmov a výdavkov u navrhovateľky, keď uviedol : ,,Povinná osoba, matka navrhovateľky je od smrti manžela vdovou. V posudzovanom období táto mala pravidelný príjem z vdovského dôchodku, ktorý poberala v roku 2013 v sume 241,70 Eur mesačne, v roku 2014 v sume 247,40 Eur mesačne, v roku 2015 v sume 250,80 Eur mesačne, v roku 2016 v sume 252,- Eur mesačne a v roku 2017 v sume 257,30 Eur mesačne ako súd zistil zo správy Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava zo dňa 06. 11. 2017. Príjem matka mala zabezpečený aj z trvalého pracovného pomeru keď táto je zamestnankyňou Materskej školy, Malinovského 874, Krupina. U tohto zamestnávateľa pracuje od roku 2008 ako administratívny pracovník. V roku 2013 dosiahla priemerný čistý mesačný príjem od zamestnávateľa v sume 482,83 Eur, v roku 2014 v sume 527,40 Eur, v roku 2015 v sume 591,81 Eur, v roku 2016 v sume 676,05 Eur a v roku 2017 v sume 686,65 Eur. Tieto skutočnosti vyplývajú zo správy zamestnávateľa povinnej osoby Materskej školy, Malinovského 874, Krupina zo dňa 16. 01. 2018. V tomto príjme je zahrnutý aj daňový bonus vyplácaný matke na 3 ďalšie dcéry, neskôr na 2 ďalšie dcéry. Čo sa týka výdavkov matky, tieto v zásade počas celého posudzovaného obdobia boli rovnaké, táto mala výdavky mesačne na internet 5,- Eur, na telefón 28,- Eur, na elektrinu 75,- Eur, na vodu 48,- Eur, na kúrenie 137,70 Eur, na poistenie u spoločnosti Axa vo výške 16,71 Eur, na životné poistenie v sume 15,- Eur, keď ďalej udávala odôvodnené výdaje ročne na poistenie detí v čiastke 93,12 Eur, na poistenie domácnosti ročne 137,73 Eur, na daň z nehnuteľností vo výške 123,47 Eur ročne, na opravy domu približne výdavok 178,- Eur ročne a na cestovné ročne výdavok 137,- Eur. Počas posudzovaného obdobia došlo k miernemu nárastu poplatku za vodu na čiastku približne 70,- až 100,- Eur mesačne, zvýšili sa náklady i na opravy domácnosti keď tieto v roku 2015 predstavovali ročne sumu 543,67 Eur, mierne vzrástli náklady na cestovné zo sumy 11,41 Eur mesačne na sumu 15,- Eur mesačne. Ostatné výdaje zostali počas posudzovaného obdobia takmer nezmenené, matka ešte uvádzala nákupy pre domácnosť v nákladoch ročne v čiastke 351,65 Eur. Matka okrem navrhovateľky mala vyživovaciu povinnosť ešte voči trom ďalším nezaopatreným dcéram pochádzajúcim z manželstva s otcom navrhovateľky V. W., M. W. a Q. W., ktoré výživou boli odkázané jedine na matku navrhovateľky, rovnako ako navrhovateľka. Ich výživa okrem zo strany matky bola zabezpečovaná formou sirotského dôchodku, ktorý v roku 2013 bol vyplácaný do mesiaca jún spolu v čiastke 469,80 Eur mesačne, od mesiaca júl v čiastke spolu 313,20 Eur mesačne, v roku 2014 spolu v čiastke 319,20 Eur mesačne, v roku 2015 spolu v čiastke 322,80 Eur mesačne avšak od septembra 2015 keďže odbudla matke vyživovacia povinnosť voči dcére V. W. spolu len vo výške 161,40 Eur mesačne. Matka v roku 2013 a v roku 2014 hradila záujmové krúžky pre dcéry vo výške 12,25 Eur mesačne, internát vo výške 40,50 Eur mesačne, stravné v školskej jedálni sumou 21,30 Eur mesačne, v roku 2015 pre dve dcéry za obdobie od augusta do decembra 2015 uhradila za internát sumu 781,- Eur, na poistenie detí sumu 91,82 Eur ročne. Po zohľadnení všetkých príjmov do domácnosti matky (príjem zo zamestnania, vdovský dôchodok, sirotský dôchodok pre ostatné deti, prídavky na deti), príjem matky do domácnosti v roku 2013 činil priemerne mesačne v čistom do júna sumu 1.282,02 Eur, od júla sumu 1.125,42 Eur, v roku 2014 sumu priemerne mesačne v čistom 1.188,82 Eur, v roku 2015 do septembra priemerne mesačne v čistom sumu 1.235,97 Eur a od septembra sumu 1.051,05 Eur priemerne mesačne v čistom, v roku 2016 to bola priemerne v čistom mesačne suma 1.136,49 Eur a v roku 2017 táto suma priemerne mesačne v čistom predstavovala čiastku 1.152,39 Eur. Pri zohľadnení vyživovaných osôb z tohto príjmu v domácnosti matky v roku 2013 do júna na jednu osobu pripadla tak priemerne čiastka 320,51 Eur, od júla čiastka 281,36 Eur, v roku 2014 to bola čiastka 297,21 Eur, v roku 2015 do augusta to bola čiastka 308,99 Eur, od septembra to bola čiastka 350,35 Eur, v roku 2016 to bola čiastka 378,83 Eur a v roku 2017 to bola čiastka 384,13 Eur. Pri porovnaní týchto príjmov na jednu osobu v domácnosti matky v jednotlivých časových obdobiach s príjmom navrhovateľky v jednotlivých časových obdobiach súd mal za to, že nebolo v schopnostiach matky vzhľadom na príjem do domácnosti matky a vzhľadom na ďalšie vyživovacie povinnosti matky prispievať na výživu navrhovateľky väčšou čiastkou ako je suma 30,- Eur mesačne od 25. 03. 2013 do 30. 09. 2015 a od 01. 10. 2015 kedy matke odbudla v septembri 2015 vyživovacia povinnosť väčšou čiastkou, než sumou 50,- Eur mesačne do 13. 05. 2017, kedy súd na základe vykonaného dokazovania ustálil, že zanikla vyživovacia povinnosť matky voči navrhovateľke.“ 19. Podľa Zákona o rodine vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do doby, pokiaľ deti nie sú samy schopné sa živiť (§ 62 ods. 1 ZoR). Táto schopnosť závisí od toho, kedy dieťa je schopné hradiť svoje odôvodnené potreby z príjmov za vlastnú prácu takej povahy, ktorá zodpovedá jeho fyzickým a duševným predpokladom. 20. Povinnosť rodiča vyživovať dieťa, ktoré študuje a pripravuje sa na svoje budúce povolanie, trvá do tej doby, pokiaľ dieťa neukončí úspešne štúdium. Myslí sa tým stredoškolské, vysokoškolské štúdium. Neplatí to však už pre štúdium na ďalšom typu školy rovnakej úrovne (napr. ďalšia vysoká škola). V tomto prípade povinnosť rodičov jednoznačne zaniká, pretože zárobkové možnosti dieťaťa sú dané už absolvovaním jedného odboru a voľba štúdia ďalšieho odboru spadá už do jeho osobných záležitostí, nie existenčných. 21. V posudzovanej veci navrhovateľka ukončila štúdiom na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Palackého 1, Bratislava, detašované pracovisko Spišská Nová Ves prvý stupeň štúdia, tzv. bakalársky stupeň štátnou záverečnou skúškou dňa 12. 05. 2017 a ďalej nepokračovala vo vysokoškolskom štúdiu absolvovaním druhého stupňa, preto súd prvej inštancie správne ustálil deň zániku vyživovacej povinnosti matky k navrhovateľke, a to dňom 13. 05. 2017, pričom skutočnosť, že navrhovateľka začala vykonávať živnostenskú činnosť až 01. 11. 2017 nemalo vplyv na zánik vyživovacej povinnosti matky k navrhovateľke. 22. Tým, že osobu povinnú platiť výživné, t.j. matku súd prvej inštancie zaviazal k povinnosti prispievať na výživu plnoletého dieťaťa (navrhovateľky) výživným v sume 30,- Eur mesačne od 25. 03. 2013 do 30. 09. 2015 a v sume 50,- Eur mesačne od 01. 10. 2015 do 13. 05. 2017 splatným vždy do 10.-teho dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky, realizoval splnenie primárnej zákonnej podmienky pre určenie výživného, ktorou je zabezpečenie oprávnených potrieb navrhovateľky. Určené výživné zabezpečuje oprávnené potreby plnoletej navrhovateľky v rozsahu primeranom životnej úrovni povinného rodiča, teda matky s prihliadnutím na pravidelné mesačné príjmy navrhovateľky (invalidný dôchodok, sirotský dôchodok, príspevky na kompenzáciu). Odvolací súd zdôrazňuje, že životná úroveň povinného rodiča jednoznačne nemôže byť nižšia ako životná úroveň jeho detí. 23. Takto určené výživné zodpovedá zákonným kritériám určovania výživného, t.j. aktuálnym finančným možnostiam a schopnostiam matky, pretože na určenie vyššieho výživného (vzhľadom na objektívnu finančnú, majetkovú a sociálnu situáciu matky s prihliadnutím na ďalšie vyživovacie povinnosti matky) neboli dané zákonné podmienky. 24. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní (pri formulovaní enunciátu) správne prihliadol na to, že v rámci exekúcie vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. na základe exekučného titulu (rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. - 311 zo dňa 16. 10. 2015) osoba povinná platiť výživné (povinná) zaplatila navrhovateľke na výživnom sumu 1990,51 Eur, preto súd prvej inštancie správne vo výrokovej časti nerozhodol o zročnom výživnom. 25. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vo výrokovej časti rozhodnúť o výživnom pre navrhovateľku, pretože navrhovateľke vznikol nárok na výživné voči matke v rozhodnom období. Ak by súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľky, znamenalo by to, že navrhovateľke v rozhodnom období, t.j. od 25. 03. 2013 do 13. 05. 2017 nevzniklo voči matke právo na žiadne výživné a navrhovateľka by bola povinná matke vrátiť výživné, ktoré v rámci exekúcie bolo od matky vymožené, pričom skutočnosť, že v rámci exekučného konania boli od matky vymožené aj trovy exekúcie, nemá vplyv na výšku prvoinštančným súdom určeného výživného (jedná sa o iný titul peňažného plnenia než ako je výživné). V posudzovanej veci pre rozhodovanie súdu bol rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku ( ). Z vykonaného dokazovania (resp. z obsahu exekučného spisu sp. zn. ) nevyplynulo, že by matke po zastavení exekúcie bola súdnym exekútorom, resp. navrhovateľkou vrátená v exekučnom konaní vymožená suma výživného. Pokiaľ navrhovateľka uviedla, že vymožené výživné sa má nachádzať na depozitnom účte súdneho exekútora, odvolací súd poukazuje na to, že z exekučného spisu táto skutočnosť nevyplýva. Samotná navrhovateľka (v pozícii oprávnenej) v písomnom podaní zo dňa 14. 02. 2017 uviedla, že jej bola súdnym exekútorom poukázaná suma vo výške 1950,- Eur k 12. 01. 2017 (viď č.l. 85 exekučného spisu), pričom súdny exekútor JUDr. Robert Rychtarčík oznámil prvoinštančnému súdu písomným podaním datovaným ku dňu 13. 04. 2018, že vymohol a na účet uvedený v návrhu na vykonanie exekúcie (účet navrhovateľky) poukázal sumu 1990,51 Eur (viď č.l. 527 spisu), avšak ako už bolo uvedené, podstatnou skutočnosťou pri rozhodovaní súdu bolo to, že matke v čase vyhlásenia rozsudku prvoinštančného súdu nebola vrátená žiadna suma na výživnom vymoženom v rámci exekúcie. 26. Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní navrhla vykonať dokazovanie (výpis z banky matky, príjem zo závislej činnosti, zhodnotenie pozemkov, cena rodinného domu), odvolací súd zdôrazňuje, že právna zástupkyňa navrhovateľky na pojednávaní dňa 31. 01. 2019 na otázku súdu prvej inštancie, či má právna zástupkyňa navrhovateľky návrhy na doplnenie dokazovania, uviedla: ,,Určite nie.“ (viď Zápisnica o pojednávaní zo dňa 31. 01. 2019; č.l. 604 spisu). 27. Odvolací súd zdôrazňuje, súd prvej inštancie náležitým spôsobom vykonal dokazovanie, pričom v zmysle ustanovenia nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie, ktoré nebolo potrebné pre zistenie skutočného stavu, keďže skutočný stav bol zistený riadne a dôsledne. Z obsahu spisu totiž vyplynulo, že matka nemala iný príjem, než ako bol zistený súdom prvej inštancie, pričom zisťovanie ceny nehnuteľností vo vlastníctve matky v posudzovanej veci nebolo potrebné, pretože cena nehnuteľností nemohla mať vplyv na rozsah vyživovacej povinnosti matky voči navrhovateľke. 28. Matka v odvolaní vytkla súdu prvej inštancie, že nevykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky, avšak táto námietka je podľa odvolacieho súdu nedôvodná, pretože výsluch navrhovateľky bol opakovane vykonaný pred dožiadaným súdom, t.j. Okresným súdom Kežmarok (viď Zápisnica o vykonaní dôkazu pred dožiadaným súdom zo dňa 19. 08. 2014; č.l. 61-62 spisu a zo dňa 21. 09. 2018; č.l. 550-554 spisu) ohľadne otázok položených prvoinštančným súdom týkajúcich sa komplexných osobných, majetkových, zárobkových pomerov, výdavkov navrhovateľky vrátane jej vysokoškolského štúdia. Pokiaľ navrhovateľka pri výsluchu nezodpovedala na otázky položené právnym zástupcom matky písomne, odvolací súd poukazuje na to, že bolo na navrhovateľke, či zodpovie na otázky právneho zástupcu matky, keďže na právne relevantné otázky položené prvoinštančným súdom týkajúce sa jej komplexných pomerov navrhovateľka zodpovedala pri svojom výsluchu. 29. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri svojom rozhodovaní zastavil konanie sčasti v zmysle ustanovenia , keďže navrhovateľka so súhlasom matky na pojednávaní dňa 31. 01. 2019 zobrala späť návrh sčasti. Právna zástupkyňa navrhovateľky na pojednávaní výslovne uviedla: ,,...obmedzujem návrh aj ohľadne výšky výživného na sumu 150,- Eur mesačne, navrhovateľka teda žiada priznať výživné od 25. 03. 2013 do 31. 10. 2017 v sume 150,- Eur mesačne, v prevyšujúcej časti netrvá na návrhu.“(viď Zápisnica o pojednávaní zo dňa 31. 01. 2019; č.l. 599-611 spisu), preto súd prvej inštancie s prihliadnutím na predmet konania, vychádzajúc z návrhu na začatie konania (určenie výživného v sume 250,- Eur mesačne počnúc dňom 23. 03. 2013) a na rozsah späťvzatia návrhu navrhovateľky zastavil konanie sčasti o určenie výživného v sume 250,- Eur mesačne za obdobie od 23. 03. 2013 do 24. 03. 2013 a v časti o určenie výživného v sume 100,- Eur mesačne (250,- Eur -100,-Eur = 150,- Eur) za obdobie od 25. 03. 2013 do 31. 10. 2017. 30. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd rozsudok okresného súdu za vecne správny, a preto ho potvrdil (, ) vrátane závislého výroku o trovách konania (IV. výrok), nakoľko súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie . V posudzovanej veci neboli zistené žiadne okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali použitie moderačného práva súdu prvej inštancie pri náhrade trov konania v zmysle . Odvolací súd poukazuje na to, že navrhovateľka nebola úspešná v celom rozsahu v konaní vzhľadom na súdom prvej inštancie priznanú výšku výživného a taktiež ani matka nebola úspešná v celom rozsahu v konaní, keďže navrhla zamietnuť návrh v celom rozsahu. 31. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania aplikoval odvolací súd ustanovenie v spojení s ustanovením , ktoré ustanovuje: „O povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh.“ V posudzovanej veci zo strany navrhovateľky i matky bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách konania, preto odvolací súd v súlade s ustanovením vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania, keďže neustanovuje inak. Zároveň odvolací súd prihliadol na to, že navrhovateľka a ani matka neboli vo vzťahu k svojim odvolaniam úspešné. 32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie ( a ), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur ( ), rozhodnúť o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa ( ) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať ( ) a to všetko aj bez návrhu ( ).