Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Csp/217/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobcu: Ing. K. C., Y.. X.XX.XXXX, E. I., I.Á. XXX, zastúpený: JUDr. Anna Drugdová, advokátka, so sídlom Humenné, Námestie Slobody 25, p r o t i žalovanému: Intrum Slovakia, s.r.o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35831154, zastúpený: JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Bratislava, Mýtna 48, o zaplatenie 2.129,43 Eur a prísl. takto

rozhodol:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 100 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a .

III. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, ale len z prisúdenej istiny.

odôvodnenie:

1. Žalobca žalobou z 15.11.2018 sa domáhal voči žalovanému primeraného finančného zadosťučinenia podľa o ochrane spotrebiteľa vo výške 2.129,43 Eur. Poukázal na tri predchádzajúce súdne konania, v ktorých žalovaný v pozícii žalobcu uplatnil voči nemu nároky, ktorým súd vyhovel len čiastočne, pričom konštatoval, že príslušné úvery sú bezúročné a bez poplatkov. Konkrétne išlo o rozsudky tohto súdu v konaniach vedených pod sp. zn. , a . Žalobca vyslovil názor, že žalovaný konal v rozpore s , , a , , Žalovaný mu poskytol vadné služby bez odbornej starostlivosti a to tak, že žalobcu vystavil neplatným zmluvným podmienkam a právnej neistote, keďže zmluvy nespĺňali zákonom predpísané náležitosti a požadoval od žalobcu plnenie, na ktoré nemal nárok. Výšku žalovanej sumy odôvodnil výškou súm, ktoré žalovaný od neho vymáhal nedôvodne, ako to uzavreli súdy v predchádzajúcich konaniach.

2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil majúc za to, že neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie nároku v zmysle V spomínaných predchádzajúcich konaniach súdy čiastočne žalobu zamietli z dôvodu ex offo vykonanej kontroly spotrebiteľskej zmluvy aplikáciou protiústavného ustanovenia Navyše formálne nedostatky úverovej zmluvy nepredstavujú porušenie práv spotrebiteľa v zmysle , ale prísnu sankciu pre veriteľa v podobe straty nároku na zmluvne dojednané úroky z úveru. Neboli teda porušené žiadne práva žalobcu v zmysle a preto mu nevznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie.

3. Podľa žalovaného nebola splnená ani ďalšia zákonná podmienka uplatneného nároku vzhľadom na skutočnosť, že príslušné úverové zmluvy neuzatváral so žalobcom žalovaný, ale jeho právny predchodca

spoločnosť Consumer Finance Holding a.s., ktorý zmluvy kreoval a preto žalovaný sa nemohol dopustiť porušenia práv žalobcu, ktoré mali spočívať vo formálnych nedostatkoch zmluvy.

4. Napokon žalovaný vyslovil pochybnosť o aktívnej legitimácii žalobcu, keďže zákonnou podmienkou uplatneného nároku je v zmysle zákona úspešné uplatnenie porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľom, čím treba rozumieť aktívne konanie spotrebiteľa a úspešné uplatnenie konkrétneho nároku napr. náhradu škody, vydanie bezdôvodného obohatenia, vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, čo vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2016. To v danom prípade absentuje.

5. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného s jeho argumentáciou nesúhlasil. Za úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa sa považuje aj to, keď spotrebiteľ vysloví nesúhlas s uplatnenou pohľadávkou, čo konštatoval aj Krajský súd v Prešove v rozsudku zo dňa 20.3.2018. V súvislosti s tvrdeným nedostatkom pasívnej legitimácie poukázal na to, že práve žalovaný sa domáhal na súde voči žalobcovi zaplatenia peňazí v rozsahu, ktorý bol v rozpore so zákonom. Je to v súlade so záverom, ktorý vyslovil Krajský súd v Prešove v uznesení zo dňa 26.9.2017. Zopakoval, že primerané finančné zadosťučinenie má plniť viacero funkcií (sankčnú, odradzujúcu a pod.). Má slúžiť aj ako preventívny prostriedok ochrany iných spotrebiteľov, ktorí nebudú vystavení súdnym konania, kde bude predmetom žaloby aj nárok, ktorý je v rozpore so zákonom a tým sa predíde aj stavu ich právnej neistoty.

6. Žalovaný právo na dupliku nevyužil.

7. Na pojednávaní na otázku súdu o vysvetlenie aká ujma žalobcovi vznikla v súvislosti s uzavretím predmetných úverových zmlúv, ktoré boli predmetom žaloby v príslušných troch súdnych konaniach právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že žalobca musel čeliť dlhšej dobe spomínaným konaniam a musel aktívne poukazovať na to, že žalovaný uplatňuje voči nemu nezákonný nárok. Vzniknutá ujma spočívala v neistote žalobcu z výsledku súdneho konania, ako aj z ataku žalovaného, ktorý ho sústavne upozorňoval na to, že neplatí svoj dlh a vyhrážal sa aj osobnými návštevami, pričom ako dôkaz predložila emailovú komunikáciu so žalovaným, konkrétne email z 11.2.2019, teda dávno po ukončení súdneho sporu.

8. Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami strán, spismi tohto súdu , , , ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:

9. Zo spisu súd zistil, že spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. žalobou z 30.9.2016 uplatnila voči žalobcovi ( v spomínanom konaní v postavení žalovaného) nárok na zaplatenie 1.729,96 Eur s úrokmi z omeškania ako nedoplatok zo zmluvy o pôžičke č. XXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX. Žalobca v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, aby súd žalobu nad sumu istiny úveru zamietol, pretože úver je bezúročný a bez poplatkov podľa , ale vôbec nekonkretizoval žiadnu chýbajúcu náležitosť zmluvy. Ešte pred pojednávaním došlo k zmene žalobcu na základe uznesenia č.k. -32 zo dňa 7.4.2017 a stala sa ním spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o. na základe zmluvy o postúpení pohľadávok. Na pojednávaní bola prítomná zástupkyňa žalobcu, ktorá uviedla len to, že úrok a RPMN sú neprimerane vysoké. S týmto názorom súd prvej inštancie nesúhlasil a rozsudkom č.k. -42 zo dňa 3.5.2017 žalobu v celom rozsahu zamietol. Mal zistené, že predmetnou zmluvou o pôžičke bol žalobcovi poskytnutý úver 3.000 Eur s ročnou úrokovou sadzbou 32%, v tej istej hodnote bolo uvedené aj RPMN. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Prešove tento rozsudok zrušil a vrátil prvoinštančnému súdu na nové konanie uznesením č.k. -56 zo dňa 22.1.2018.

10. Následne súd prvej inštancie v zmysle záverov odvolacieho súdu rozsudkom č.k. -80 zo dňa 2.5.2018 žalobe vyhovel čiastočne tak, že zaviazal žalobcu na zaplatenie 626,88 Eur s úrokmi z omeškania a to v mesačných splátkach po 40 Eur. V odôvodnení rozsudku poukázal na chýbajúce rozlíšenie splátky úveru na istinu, úrok a poplatky podľa a v dôsledku toho fikciu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa citovaného zákona a tiež na neprimerane vysoký úrok 32 % ročne v porovnaní s priemernou úrokovou sadzbou bánk pri obdobnom úvere 11,98 % p.a., čo vyhodnotil ako rozpor s dobrými mravmi a tým dohodu o úrokoch považoval za absolútne neplatný právny úkon v zmysle . Žalobcu

preto zaviazal len na zaplatenie rozdielu medzi poskytnutým úverom a jeho úhradami. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 27.6.2018.

11. Aj ďalšie konanie vedené na tomto súde pod sp. zn. bolo začaté na základe žaloby spoločnosti Consumer Finance Holding a.s. dňa 30.9.2016. V ňom táto spoločnosť žiadala od žalobcu zaplatiť dlh, vo výške 1.783,96 Eur s úrokmi z omeškania zo zmluvy o pôžičke XXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX. Žalobca v písomnom vyjadrení poukázal na absenciu náležitosti podľa a tiež na neprimerane vysokú úrokovú sadzbu 32%. Aj v tomto konaní došlo k zmene žalobcu na spoločnosť Intrum Justitia Slovakia a to uznesením č.k. -29 zo dňa 3.5.2017. Rozsudkom č.k. -35 zo dňa 5.6.2018 bol žalobca zaviazaný zaplatiť žalovanému 1.073,20 Eur s úrokmi z omeškania v mesačných splátkach po 80 Eur a v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Dôvodom, ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku, bolo neuvedenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere ( ) a podmienok, ktoré upravujú spôsob uplatňovania úrokovej sadzby ( citovaného zákona) v predmetnej zmluve. Z toho súd vyvodil záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a opäť žalobca bol zaviazaný zaplatiť len rozdiel medzi poskytnutým úverom a úhradami. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 6.9.2018.

12. Posledné konanie bolo taktiež začaté na základe žaloby spoločnosti Consumer Finance Holding a.s. dňa 18.10.2016 pod sp. zn. . Voči žalobcovi sa uvedená spoločnosť domáhala zaplatenia dlhu zo zmluvy o pôžičke č. XXXXXXX uzavretej XX.X.XXXX a to vo výške 967,86 Eur aj s úrokmi z omeškania. Žalobca v písomnom vyjadrení k žalobe bez konkretizácie uviedol, že v zmluve chýbajú jej povinné náležitosti. Následne opäť došlo k zmene žalobcu v danom spore, stal sa ním žalovaný a to uznesením č.k. -31 z 11.4.2017. Vo veci bol vyhlásený rozsudok bez pojednávania pod č.k. -35 zo dňa 12.9.2017, ktorým žalobca bol zaviazaný zaplatiť žalovanému 650 Eur s úrokmi z omeškania v mesačných splátkach po 50 Eur a žaloba v prevyšujúcej časti bola zamietnutá. Súd uviedol, že v zmluve chýbajú jej povinné náležitosti a to predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN ( ), rozlíšenie splátky úveru na istinu, úrok a poplatky ( citovaného zákona) a termín konečnej splatnosti úveru. Opäť pri závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa citovaného zákona zaviazal žalobcu len na zaplatenie rozdielu medzi poskytnutým úverom a jeho úhradami. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 11.10.2017.

13. Súd veci už raz rozhodol a to rozsudkom č.k. -94 zo dňa 12.4.2019 tak, že žalobcovi priznal nárok len vo výške 50 Eur a podrobne na niekoľkých stranách rozsudku vysvetlil dôvody takéhoto rozhodnutia. Podstatou čiastočného zamietnutia žaloby bolo to, že v predchádzajúcich sporoch súdy nesprávne posúdili chýbajúce náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to aj s poukazom na závery mnohých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré boli vydané po spomínaných rozhodnutiach, na základe ktorých žalobca uplatnil tento nárok. Odvolací súd však s týmto názorom súdu prvej inštancie nesúhlasil a napadnutý rozsudok potvrdil len vo vyhovujúcej časti a v zamietajúcej časti ho zrušil a vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Uviedol, že spomínané rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sú pre posúdenie tohto nároku irelevantné, pretože „súdy rozhodovali podľa vtedy platného právneho stavu“. S takýmto vysvetlením súd prvej inštancie nemôže sa stotožniť. Právny stav sa totiž nijako nezmenil pri posudzovaní spornej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, rozdielny bol len výklad príslušného zákonného ustanovenia. Pokiaľ súdy použili nesprávny výklad tohto ustanovenia, na čo poukázal NS v mnohých svojich rozhodnutiach a napriek tomu, že v predchádzajúcich sporoch žalovanému neboli priznané nároky vyplývajúce zo zmluvy práve kvôli nesprávnemu výkladu zákona, má sa podľa odvolacieho súdu žalobcovi priznať uplatnený finančný nárok. Súd prvej inštancie takýto názor považuje za extrémne nespravodlivý, v rozpore s princípom spravodlivosti, ktorý patrí k základným princípom právneho štátu. Navyše výšku finančného zadosťučinenia súd určuje vlastnou úvahou, tú podrobne rozobral v predchádzajúcom rozsudku v bodoch 23 až 32 a odvolací súd napriek tomu, že neboli podľa názoru súdu prvej inštancie dané zákonné dôvody pre postup podľa , v zamietajúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie zrušil a vrátil na nové rozhodnutie. Pokiaľ odvolací súd zastáva názor o dôvodnosti priznania vyššieho nároku, vzhľadom na to, že ten sa určuje len úvahou súdu, nič mu nebránilo vo veci meritórne rozhodnúť, keďže žiadne dokazovanie sa už vykonávať nemá. Takýmto postupom sa konanie zbytočne predlžuje a predražuje.

14. Žalobca uplatnil nárok podľa o ochrane spotrebiteľa. Je pritom nepochybné, že pri uzatváraní predmetných úverových zmlúv s právnym predchodcom žalovaného mal status spotrebiteľa a že vo všetkých prípadoch išlo o spotrebiteľské zmluvy v zmysle .

15. Podľa spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

16. Podľa dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Podľa spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

18. Podľa 3 ods. 5 o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

19. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je porušenie práva alebo povinnosti podľa osobitných predpisov slúžiacim na ochranu spotrebiteľa (napr. zákon o ochrane spotrebiteľa, o spotrebiteľskom úvere, o finančných službách na diaľku, osobitné ustanovenia až 54 ).

20. K tomuto záveru súd dospel logickým a gramatickým výkladom, keďže nemožno pochybovať o tom, že týmito osobitnými predpismi v zmysle citovaného zákonného ustanovenia sú predpisy slúžiace na ochranu spotrebiteľov. Aj právna úprava spotrebiteľských zmlúv v a násl. pôsobí ako osobitný právny predpis (viď. I. autorov Štefček a spol., vydavateľstvo C.H.Beck str. 459). Logicky spomínané porušenie práva či povinnosti musí súvisieť s normami na ochranu práv spotrebiteľov, veď preto je nárok zakomponovaný do zákona o ochrane spotrebiteľa. Ak by zákonodarca mienil porušenie akéhokoľvek predpisu ako zákonnú podmienku pre úspešné uplatnenie daného nároku, uviedol by to v texte zákonného ustanovenia a použil by inú formuláciu (porušenia práva či povinnosti ustanovenej akýmkoľvek právnym predpisom), ale v zákone jasne vymedzil toto porušenie a nepoužil spomínanú všeobecnú formuláciu.

21. Navyše je potrebné vychádzať aj zo systematického výkladu a v tejto súvislosti posúdiť a vyhodnotiť formuláciu celého ustanovenia a vychádzať najmä z jeho prvej vety, v ktorej je jasne uvedené, že spotrebiteľ sa môže proti porušiteľovi jeho práva alebo povinnosti ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa na súde domáhať ochrany svojho práva. Vetu tretiu citovaného zákonného ustanovenia je teda potrebné vykladať aj s ohľadom na znenie tejto prvej vety . V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2016, v ktorom Najvyšší súd uviedol, že v súvislosti s ustanovením pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve.

21. Krajský súd v Prešove vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že pokiaľ bol spotrebiteľ v predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako spotrebiteľa základ nároku je daný. To napokon vyplýva aj z vyššie citovaného rozsudku Krajského súdu v Prešove v tejto

veci. Najnovšie aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 6Cdo/127/2017zo dňa 30.1.2019 sa týmto názorom stotožnil a uviedol nasledovné: „Ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Žiadnu inú podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje.

22. Súd považuje za nesprávnu aj argumentáciu o reparačnej funkcii daného inštitútu. Tá je totiž typická pre iný právny inštitút a to náhradu škody. Primerané finančné zadosťučinenie rozhodne nemá slúžiť ako prostriedok na náhradu škody, ale má plniť len funkciu satisfakcie pre spotrebiteľa. Rozhodne nie je možné súhlasiť s tým, aby jeho výška mala zodpovedať výške, o ktorú bola žaloba v predchádzajúcich sporoch zamietnutá. Daný inštitút nemôže slúžiť na neprimerané obohacovania sa spotrebiteľa. Žalovaný bol už postihnutý tým, že nemá nárok na žiadnu odplatu za úver a preto je nesprávne, aby primerané finančné zadosťučinenie malo zodpovedať nepriznanej výške odplaty. Bolo by to v rozpore aj so všeobecne platnou právnou zásadou ne bis in idem (nie dvakrát za to isté). V tejto súvislosti súd poukazuje na právny záver vyplývajúci z ďalšieho rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.4.2018, ktorý uviedol nasledovné: „Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať zo závažnosti vzniknutej resp. hroziacej ujmy, okolností tak na strane žalobkyne ako aj žalovaného, okolností za ktorých došlo k porušeniu práva žalobcu. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia sa nemožno striktne držať ujmy, ktorá žalobkyni objektívne hrozila, resp. ktorá jej vznikla. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany“.

23. Pokiaľ ide o argumentáciu týkajúcu sa neprimeranej komunikácie žalovaného so žalobcom, ku ktorej malo dôjsť začiatkom roku 2019, súd postráda súvislosť s predchádzajúcimi súdnymi spormi, z ktorých sa odvíja uplatnený nárok. Pre ten je rozhodujúce to, k akému porušeniu spotrebiteľského práva alebo povinnosti voči spotrebiteľovi dospel súd v predchádzajúcom spore na základe úspešného uplatnenia spotrebiteľom a teda len tieto skutočnosti (ktoré predstavujú odôvodnenie predchádzajúcich rozsudkov vo veciach , a ) sú dôležité pri posudzovaní uplatneného nároku, čo jasne vyplýva z dikcie zákona ( vety tretej ).

24. Súd zastáva názor, že významné pre posúdenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré určuje vlastnou úvahou je to, o aké vážne porušenie práva spotrebiteľa išlo. Musí sa vychádzať z konkrétnych skutkových okolností, prihliadať na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovaného, intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu. Bolo preto potrebné, aby súd vyhodnotil o aké závažné porušenie povinnosti dodávateľa vo vzťahu k žalobcovi ako spotrebiteľovi v príslušných úverových zmluvách išlo.

25. V prípade konania súd vychádzal z dvoch dôvodov čiastočného vyhovenia žalobe. Prvým bola neplatnosť dohody o úrokoch pre ich neprimeranú výšku podľa . Túto právnu úpravu však nie je možné zahrnúť pod osobitné normy slúžiace na ochranu práv spotrebiteľa, ide totiž o všeobecnú právnu úpravu a teda absentuje zákonný dôvod pre priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie, keďže nie je možné dospieť k záveru o tom, že bolo porušené osobitné pravo spotrebiteľa. predstavuje všeobecný právny predpis, teda aj má povahu všeobecnej právnej úpravy, keďže ako už súd rozobral vyššie, za osobitnú právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľa možno považovať len úpravu v v až 54a .

26. Ako druhý dôvod pre nepriznanie časti nároku žalovaného (v pôvodnom konaní žalobcu) bolo nerozlíšenie splátky úveru na istinu, úrok a poplatky, k čomu bol súd prvej inštancie prinútený vysloveným záverom odvolacieho súdu. Neskôr však Najvyšší súd SR minimálne v 9 rozhodnutiach poukázal na nutnosť eurokomformného výkladu pri posudzovaní spornej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere

a uviedol, že spomínaný rozpis splátky nie je nutný. Ide o tieto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR: zo dňa 23.4.2018, zo dňa 17.4.2018, zo dňa 22.2.2018, zo dňa 29.10.2018, zo dňa 23.4.2018, zo dňa 26.9.2018, zo dňa 21.12.2018, zo dňa 22.11.2018 a zo dňa 30.1.2019.

27. Ďalším rozsudkom vo veci súd dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu chýbajúcej povinnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa , Voči tomuto právnemu posúdeniu však súd má výhrady. Termín konečnej splatnosti úveru bol v príslušnej zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedený mesiacom a rokom (január 2018). Súčasťou zmluvy, ako to vyplýva z jej bodu VIII. sú aj VOP a v nich pod bodom 6.2 je zreteľne uvedené, že splátky sú splatné 20.dňa kalendárneho mesiaca. Každému by malo byť jasné (aj priemernému spotrebiteľovi), že termín konečnej splatnosti úveru bol 20.1.2018.

28. Druhým dôvodom pre čiastočné zamietnutie žaloby bolo neuvedenie podmienok upravujúcich spôsob uplatňovania úrokovej sadzby. Súd pripomína, že výška úrokovej sadzby bola v zmluve uvedená (32% p.a.), súd sa doposiaľ s takouto argumentáciou nestretol a ťažko si možno prakticky predstaviť ako pri fixnej úrokovej sadzbe (ktorá nepochybne bola dohodnutá aj v tomto prípade) by mal byť uvedený spôsob uplatňovania úrokovej sadzby. Rozhodne súd nevníma toto pochybenie právneho predchodcu žalovaného za vážne, skôr opačne, je minimálne. Navyše súd zohľadnil tú skutočnosť, že nie žalovaný koncipoval predmetnú zmluvu, žalovaný len vstúpil do už rozbehnutého súdneho procesu na základe postúpenia pohľadávky, a to podľa súdu, podstatne znižuje mieru jeho zodpovednosti, ale zároveň ho jej nezbavuje, keďže mal možnosť žalobu čiastočne zobrať späť. Napokon súd pri výške primeraného finančného zadosťučinenia v tomto prípade zohľadnil aj to, že sám žalovaný porušil svoju zákonnú a zmluvnú povinnosť v danom právnom vzťahu, keď právny predchodca žalobcu bol nútený ho žalovať, keďže nevrátil ani len istinu úveru a tento stav pretrváva aj v súčasnosti, keďže podľa správy žalovaného, ktorej hodnovernosť potvrdila právna zástupkyňa žalobcu, aktuálne jeho dlh na istine úveru činí 765,30 Eur. Súd má zabezpečiť spravodlivú ochranu práv obom účastníkom zmluvného vzťahu a teda nemôže neprihliadať na skutočnosť ak sám žalobca, hoci ako spotrebiteľ, sa nechová poctivo. Po zohľadnení všetkých týchto skutočností súd považoval za primerané finančné zadosťučinenie sumu 50 Eur, pokiaľ ide o súvislosť s konaním .

29. Ohľadom nároku vyplývajúceho zo spisu súd opäť vyhodnocoval jednotlivé porušenia povinnosti dodávateľa v úverovej zmluve, ku ktorej dospel súd v predchádzajúcom rozsudku. Išlo o neuvedenie rozlíšenia splátok, neuvedenie termínu konečnej splatnosti, hoci v zmluve bol uvedený tento termín ako 3/2018, jej súčasťou boli aj OP (vyplýva to z bodu VIII. Zmluvy) a z OP z bodu 6.2 vyplýva splatnosť mesačnej splátky 20.dňa v mesiaci. Pokiaľ ide o neuvedenie predpokladov použitých na výpočet RPMN súd opäť poukazuje na bod 7 spomínaných OP, v ktorom je obsiahnutý vzorec pre výpočet RPMN s vysvetlením jeho symbolov. Z tohto je zrejmé, že pre výpočet RPMN sú relevantné výška pôžičky, počet splátok, výška splátky bez poistenia, interval vyjadrený v rokoch a zlomkoch roka medzi dátumom prvého čerpania a dátumom každého nasledujúceho čerpania.

30. Podľa odvolacieho súdu nárok na primerané finančné zadosťučinenie je daný vzhľadom na právoplatné predchádzajúce rozhodnutia a súd prvej inštancie nebol oprávnený ich prehodnocovať. Súd prvej inštancie však zastáva názor, že vyhodnocovanie sporných náležitostí zmluvy opätovne má význam a to minimálne pri posudzovaní výšky nároku. Pri jej ustálení sa totiž posudzuje aj to k akému vážnemu porušeniu práva spotrebiteľa išlo. Podľa súdu prvej inštancie v prípade zmlúv riešených v spore a k žiadnemu porušeniu práva žalobcu nedošlo a v tej súvislosti sa posudzuje aj naplnenie funkcie satisfakcie pre žalobcu a sankcie pre žalovaného. Vzhľadom na právny záver odvolacieho súdu však po zohľadnení charakteru „porušenia“ práv žalobcu ako spotrebiteľa súd prvej inštancie bol donútený odvolacím súdom priznať žalobcovi finančné zadosťučinenie aj v súvislosti so zisteniami v sporoch a .

31. Súd pri rozhodovaní o výške nároku v súvislosti s vyššie uvedenými dvomi spormi zohľadnil aj to, že žalovaný sa stal žalobcom v predchádzajúcich sporoch až po jeho začatí a teda spornú zmluvu nekoncipoval a prihliadať bolo potrebné aj na to, že aj v danom prípade žalobca si nesplnil svoju zákonnú a zmluvnú povinnosť a veriteľovi v čase podania predchádzajúcej žaloby nevrátil ani istinu úveru. Relevantné pre ustálenie výšky nároku je aj zistenie či a v akom rozsahu žalobcovi vznikla nejaká ujma v dôsledku porušenia konštatovanej povinnosti zo strany žalovaného. Právna zástupkyňa žalobcu

ohľadom ujmy, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená uzavretím predmetných úverových zmlúv poukázala vlastne len na psychickú ujmu, ktorú vysvetlila tým, že bol vystavený právnej neistote a musel sa aktívne brániť v príslušných súdnych sporoch, v ktorých boli voči nemu uplatňované nezákonné nároky. Súd však s takouto argumentáciou o vzniku ujmy nesúhlasí. Bol to totiž práve žalobca, ktorý si nesplnil svoj záväzok vo vzťahu k veriteľov, keď mu nevrátil ani len istinu úveru. Žalovaný si teda úplne legitímne musel uplatniť nárok voči nemu na súde, resp. pôvodne ešte jeho právny predchodca.

32. Záverom súd prvej inštancie dodáva, že súdne rozhodnutie má byť nielen zákonné, ale aj spravodlivé. Princíp spravodlivosti je totiž charakteristickým princípom pre materiálny právny štát, ktorým je podľa článku 1 ods. 1 SR aj Slovenská republika. Súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 20.5.2009, podľa ktorého neviaže pozitívne právo len na formálnu legalitu, ale výklad a použitie právnych noriem podriaďuje ich obsahovomateriálnemu zmyslu, podmieňuje právo rešpektovaním základných konštitutívnych hodnôt demokratickej spoločnosti a týmito hodnotami tiež použitie právnych noriem meria. Podobne aj Ústavný súd ČR v náleze zo dňa 7.3.2012 uviedol, že pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno ignorovať ich účel a zmysel, ktorý nie je možné hľadať len v slovách toho ktorého predpisu, v ktorom sú vždy prítomné aj princípy uznávané demokratickými právnymi štátmi. Prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru znamená porušenie základných práv (podobne aj nález Ústavného súdu SR zo dňa 7.7.2011).

33. Ako už súdu uviedol, zmyslom inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia podľa je satisfakcia pre spotrebiteľa, ktorého práva boli poškodené. Keď v skutočnosti k žiadnemu poškodeniu práva spotrebiteľa nedošlo, súd považoval za primárne zohľadniť princíp spravodlivosti a upustiť od formalizmu pri aplikácii , keďže nepovažoval za spravodlivé sankcionovať žalovaného, ak v skutočnosti neporušil svoje povinnosti voči žalobcovi ako spotrebiteľovi.

34. Záverom možno zhrnúť, že súd vzhľadom na vyššie popísané okolnosti a vzhľadom na záver odvolacieho súdu rozhodol o primeranom finančnom zadosťučinení žalobcu v súvislosti s konaním vo výške 50 Eur a v súvislosti s ďalšími dvoma konaniami taktiež po 50 Eur. Keďže prechádzajúci rozsudok v časti o zaplatenie 50 Eur sa stal právoplatným, novým rozhodnutím súd priznal žalobcovi len 100 Eur a žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol.

35. Žalobca 3 dni pred pojednávaním predložil súdu písomné vyjadrenie k svojej žalobe, v ktorom poukázal na pripojenú elektronickú komunikáciu so žalovaným, podľa ktorej žalovaný napriek existencii predchádzajúcich rozsudkov o zaplatení dlhu žalobcu z predmetných úverových zmlúv a povolení splátok ho vyzýval na zaplatenie vyšších súm. Žalobca uviedol aj to, že v súčasnosti má už všetky tieto záväzky uhradené, čo však súd považuje za irelevantné.

36. Uvedený postup žalobcu súd vyhodnocuje ako rozporný so zásadou sudcovskej koncentrácie upravenej v . Dané vyjadrenie totiž obsahuje nové skutkové tvrdenia a listinné dôkazy, ktoré žalobca napriek tomu, že k poslednej komunikácii so žalovaným došlo 4.11.2019 a teda mal dostatok času v predstihu pred pojednávaním predložiť súdu tieto prostriedky procesného útoku, neurobil tak. Pri dodržaní zásady rovnosti zbraní strán v súdnom procese by súd musel pojednávanie odročiť a dané podanie s listinnými dôkazmi doručiť žalovanému za účelom jeho vyjadrenia. Súd v tejto súvislosti upozorňuje, že platí aj pre spotrebiteľa, ak je zastúpený advokátom, čo je tento prípad. Ustanovenie o vylúčení sudcovskej a zákonnej koncentrácie v spotrebiteľských sporoch totiž neplatí v prípade zastúpenia spotrebiteľa advokátom, ako to upravuje . Z uvedených dôvodov teda dodržiavajúc zásadu sudcovskej koncentrácie súd na toto ďalšie skutkové tvrdenie žalobcu a pripojené listinné dôkazy neprihliadal. Napriek tomuto záveru súd pre úplnosť vyhodnotil dané tvrdenia žalobcu za irelevantné, keďže sa nestotožnil s názorom o uplatnení nezákonných nárokov žalovaným v predchádzajúcich sporoch, čo súd rozobral v predchádzajúcej časti rozsudku a preto považuje uplatnenie nároku na finančné zabezpečenie zo strany žalobcu za rozporné so zásadou dobrých mravov ( ).

37. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa a . V danom prípade výška prisúdenej istiny závisela od úvahy súdu a preto súd vychádzal zo záveru, že

žalobca bol v spore úspešný a z toho dôvodu mu súd priznal nárok na plnú náhradu trov konania, ktorý sa však bude odvíjať len od výšky prisúdenej istiny.

38. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.