Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27Co/34/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne: H., proti žalovanému: Y., o určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 11. marca 2020, č. k. -123, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č.XXXXXXXX zo dňa 19.05.2010 uzavretá medzi žalobkyňou H. L. a žalovaným je neplatná, a výrokom II. žalobkyni priznal voči žalovanému náhrada trov konania v rozsahu 100%, o ktorej výške rozhodne súd samostatným uznesením.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti zmluvy č.XXXXXXXX zo dňa 19.05.2010 uzavretej medzi ňou a žalovaným a náhrady trov konania. Uviedla, že dňa 19.05.2010 došlo medzi žalobkyňou a žalovaným (v zastúpení M. O. P. C.) k uzatvoreniu zmluvy o vydaní pôžičkovej karty B.. Naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy odôvodnila tým, že je daná potreba spotrebiteľa mať vyriešenú otázku skutočnej výšky jeho dlhu nad rámec požičanej sumy, že nie inak ako určovacím výrokom je možné odstrániť stav, kedy žalobca plnil na uzatvorené zmluvy s obsahom contra legem. Poukázala tiež na novelu o spotrebiteľských úveroch vykonanú z. č. , ktorou bolo novelizované ust. z. č. , v zmysle ktorej spotrebiteľ môže podať žalobu o určenie neplatnosti zmluvy. Zdôraznila, že žalovaný prostredníctvom splnomocnenca ju vyzval na úhradu sumy 1.055,61 Eur. Úverová zmluva je zmluvou spotrebiteľskou a vykazuje vady s následkom jej neplatnosti. Je nezrozumiteľná v otázke nákladov za poskytnutie úveru; neobsahuje všetky náležitosti podľa , nie je zrejmá hodnota RPMN či definícia nákladov, ku ktorým táto miera nákladov prislúcha, žalobkyňa neobdržala formulár zmluvných podmienok pri uzatváraní zmluvy; zmluva obsahuje neprijateľné podmienky. Zmluva ako celok je zmluvou spôsobujúcou značnú nerovnováhu v postavení účastníkov; namieta neprimeranú výšku úrokov. Namietala tiež nedostatočnú veľkosť písma v zmluve v dôsledku čoho je ťažko čitateľná a tiež, že dojednania o skončení zmluvy sú len v obchodných podmienkach a nie sú súčasťou zmluvy, pričom sa domnieva, že tie by mali byť priamo súčasťou zmluvy s pripojeným podpisom. Poukázala na čl. III. a X. obchodných podmienok, obsah ktorých považuje za vnucovanie ďalšej služby spotrebiteľovi, teda nekalú obchodnú praktiku, namietala rozhodcovskú doložku. Poukázala na absenciu údaja o splátkach, ich počte, výške a termíne. K námietke žalovaného o nedostatku jeho pasívnej legitimácie v dôsledku postúpenia pohľadávky na tretí

subjekt uviedla, že s jeho námietkou nesúhlasí, keďže k postúpeniu pohľadávky nedošlo platne pre nedodržanie postupu podľa zákona o bankách (§ 92 ods.8 ) a tiež preto, že postúpením by nedošlo k zmene účastníka zmluvy. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu a žalobkyňu zaviazať na náhradu trov konania. Poukázal na to, že skutočnosti, ktoré by údajne mali byť právnym dôvodom k požadovanému určeniu neplatnosti právneho úkonu, sú nedostatočné a zmätočné. Namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na jeho strane a to s poukazom na to, že žalovaný ako veriteľ zo zmluvy o úvere postúpil pohľadávku voči žalobkyni zmluvou zo dňa 1.8.2015 na tretí subjekt, spol. A. a tak už nie je veriteľom z predmetnej zmluvy. Tiež poukázal na to, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva prípustnosť žaloby o určenie neplatnosti tejto zmluvy a ak by dlžník uhradil predsa len viac, než mal, nápravu môže hľadať v žalobe na plnenie podanej voči veriteľovi z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Hoci bolo novelizované ust. z. č. o spotrebiteľských úveroch (ktoré pripúšťa žalobu o určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy), v danej veci bola zmluva uzavretá podľa skorších predpisov (). Zdôraznil, že zmluva o úvere je platným právnym úkonom a opísal mechanizmus jej uzavretia s tým, že zmluvu tvorili všetky komponenty zmluvy o úvere - konkrétne žiadosť, obchodné podmienky, cenník a potvrdzujúci list a v daných dokumentoch sú uvedené všetky potrebné a zákonom vyžadované údaje o úvere. Zmluva sa skladá z viacerých listín, ktoré boli poštou zasielané žalobkyni a tá mala čas na preštudovanie všetkých listín a formulár podpísala. Tvrdenie žalobcu, že zmluva vyžaduje pri každom zmluvnom dojednaní osobitný podpis, nemá oporu v zákone, pretože súčasťou zmluvy môžu byť aj nepodpísané obchodné podmienky. Nie je úlohou súdu vyhľadávať dôvody neplatnosti právneho úkonu, pričom aj zákon ( z. o spotrebiteľských úveroch) ako aj existujúca judikatúra jednoznačne preferujú platnosť právneho úkonu pred jeho neplatnosťou, pričom poukázal na rozhodnutia NS ČR sp. zn. , nález ÚS SR sp. zn. -29, nález ÚS SR sp. zn. . Tvrdenie žalobkyne o prítomnosti údajných neprijateľných podmienok v zmluve považuje žalovaný za neopodstatnené. Žalobkyňa pred 8 rokmi považovala celú zmluvnú dokumentáciu pre ňu za čitateľnú, jasnú, zrozumiteľnú, podpísala ju, prijala (a to opakovane cez kreditnú kartu) peňažné prostriedky a zmluvný vzťah ňou založený akceptovala. Zmluva nie je neplatná a pokiaľ aj žalobkyňa poukazovala na nesplnenie niektorých náležitostí uvedených v z. č. , ktoré ani bližšie nešpecifikovala a žalovaný jej tvrdenie namieta, ich prípadná absencia by nespôsobovala neplatnosť zmluvy, ale zákon by predpokladal len bezpoplatkovosť a bezúročnosť takého úveru, čo však žalobkyňa nenamieta. K vyslovenému predbežnému právnemu posúdeniu veci zo strany súdu žalovaný uviedol, že banka má povinnosť posudzovať bonitu klienta, pričom v čl. II. ods. 8 Obchodných podmienok je uvedené, že klient súhlasí s tým, že banka preveruje bonitu klienta a cez toto ustanovenie aj klient súhlasí, že banka môže znížiť úverový rámec a na základe toho dochádza k dohode zmluvných strán aj o výške úveru. Ak by sa mu nepáčila nižšia suma úverového rámca, môže klient uvedené do 30-tich dní odmietnuť. Žalobkyňa úver čerpala, teda došlo k dohode o úverovom rámci vo výške 600,- Eur. 3. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia , , , , , o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, bod 3C prílohy k vyhláške MFSR č. , - 4, - 4, , , , , , , , , , , s odkazom na ktoré dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby. Vec posúdil podľa príslušných právnych predpisov, vrátane ustanovení spotrebiteľského práva, nakoľko je zrejmé, že predmetná zmluva je spotrebiteľským úverom, čo nespochybnila ani jedna procesná strana sporu. Predovšetkým skúmal pasívnu legitimáciu žalovaného v spore jednak vo svetle úradnej povinnosti, ako aj vo svetle v tomto smere vznesenej námietky zo strany žalovaného a dospel k záveru, že v spore o určení neplatnosti zmluvy je pasívne vecne legitimovaný pôvodný veriteľ. Ak aj postúpil pohľadávku z úverovej zmluvy na tretí subjekt, nestratil tým postavenie dodávateľa voči žalobkyni a účastníka zmluvného vzťahu. Práva žalobkyne voči žalovanému ako účastníkovi zmluvy jej zostali nedotknuté postúpením pohľadávky na tretí subjekt. Následne sa zaoberajúc prípustnosťou podanej žaloby vo svetle naliehavého právneho záujmu dospel k záveru, že tento je daný, keďže je daná potreba spotrebiteľa mať vyriešenú otázku skutočnej výšky jeho dlhu voči poskytovateľovi pôžičky nad rámec požičanej sumy, keďže určovacia žaloba účinne vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Následne z hľadiska vecného posúdil, že žaloba je dôvodná, ale nie z dôvodov uvádzaných žalobkyňou, pretože podľa názoru súdu ňou uvádzané dôvody nespôsobujú neplatnosť zmluvy. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že zmluva neobsahuje niektoré obligatórne náležitosti dané , tak nesplnenie týchto náležitostí nemá za následok neplatnosť zmluvy. Rovnako sa nestotožnil s tvrdením dôvodov neplatnosti zmluvy s odkazom na to, že nie je zrejmá hodnota RPMN a že žalobca

neobdržal formulár zmluvných podmienok pri uzavretí zmluvy. Pokiaľ tvrdila neprijateľnosť podmienok, tieto nekonkretizovala, naviac, pokiaľ by aj boli zistené, nemalo by to za následok absolútnu neplatnosť celej zmluvy. Úroková sadzba vo výške 22,80 % ročne nebola pri vtedajšej priemernej úrokovej miere 19,50 % neprimeranou ani rozpornou s dobrými mravmi. Ani žalobkyňou namietaná rozhodcovská doložka nespôsobuje neplatnosť celej úverovej zmluvy. Za nekalú obchodnú praktiku s dôsledkom neplatnosti zmluvy vo svetle podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno považovať ani automatické znovu vydanie karty napriek tomu, že nepožiadala o jej zrušenie pred uplynutím jej platnosti. I keď mal za to, že zmluva je neplatná z dôvodov, ktoré nenamietala ani žalobkyňa, ale s poukazom na absolútnu neplatnosť zmluvy a spotrebiteľský charakter sporu, súd na neplatnosť zmluvy prihliadal ex offo (z úradnej povinnosti). V zmysle o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvárania zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Neplatnosť právneho úkonu pre nedodržanie zákonom vyžadovanej formy je upravená aj v . Vzhľadom na obligatórne vyžadovanú písomnú formu spotrebiteľskej úverovej zmluvy bolo nutné, aby písomná žiadosť žalobkyne o poskytnutie spotrebiteľského úveru bola ohľadne podstatných náležitostí zmluvy zhodná s písomným prejavom, ktorým žalovaný akceptoval návrh žalobkyne na uzavretie zmluvy. Teda pre platné uzavretie písomnej spotrebiteľskej úverovej zmluvy v danej veci by bolo nevyhnutné, aby žalovaný písomne prijal (listom Schválenie Žiadosti o Pôžičkovú kartu B.) písomný návrh žalobkyne (Žiadosť o vydanie Pôžičkovej karty B.) v totožnom znení v podstatných náležitostiach zmluvy. Preto v prípade, ak žalovaný doručil žalobkyni list označený ako „Schválenie Žiadosti o Pôžičkovú kartu B.“ so zmenami v podstatných náležitostiach zmluvy, nejednalo sa o akceptáciu jej návrhu, teda nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy, ale jednalo sa o nový návrh a pre uzavretie zmluvy sa vyžadovala písomná akceptácia návrhu druhou zmluvnou stranou, teda žalobkyňou. V danej veci sa však návrh žalobkyne v jej Žiadosti o vydanie Pôžičkovej karty B. zo dňa 17.05.2010 a Schválenie Žiadosti o Pôžičkovú kartu B. žalovaným zo dňa 25.05.2010, ktoré malo byť akceptáciou, rozchádzajú v podstatnej náležitosti zmluvy, a to vo výške úverového rámca, pretože žalobkyňa žiadala o poskytnutie úveru s úverovým rámcom 1.050,- Eur a žalovaný jej poskytol úver s úverovým rámcom 600,- Eur. Teda prijatie návrhu žalovaným, ktoré obsahuje zmenu, čo je aj daný prípad, je odmietnutím návrhu žalobkyne a považuje sa za nový návrh. Súd nemal za preukázanú existenciu dvoch platných vzájomných a obsahovo totožných písomných prejavov vôle zmluvných strán v časti údaju o výške úverového rámca. Je síce nesporné, že žalobkyňa úver čerpala a správala sa v zmysle zmluvy, ale keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere je obligatórne písomná a v danej veci nedošlo k písomnej akceptácii nového návrhu, súd dospel k záveru, že zmluva nebola platne uzavretá pokiaľ ide o jej najpodstatnejšiu náležitosť a to výšku úveru, z ktorého dôvodu žalobe plne vyhovel. O trovách konania medzi stranami rozhodol súd prvej inštancie podľa , , , . Žalobkyňa mala v spore plný úspech, a preto jej súd priznal voči žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, t.j. 100 %, s tým, že v zmysle o konkrétnej výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu zmenu napadnutého rozhodnutia tak, že žaloba bude zamietnutá a bude mu priznaný plný nárok na náhradu trov konania, prípadne navrhoval zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. , a (existencia inej vady, majúcej za následok nesprávnosť rozhodnutia, nesprávne skutkové a právne závery), namietal predovšetkým nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňajúce podľa jeho názoru parametre dané ust. . Naviac odôvodnenie považuje za zmätočné, keď na jednej strane poukazuje súd na absolútnu neplatnosť zmluvy a spotrebiteľský charakter sporu a to v bode 38. odôvodnenia, na ktoré prihliadal z úradnej povinnosti, na strane druhej však v bode 39. odôvodnenia rozhodnutia odkazuje na o absolútnej neplatnosti právneho úkonu pre nedodržanie vyžadovanej formy, ktoré ustanovenie však v spojitosti s upravuje nie absolútnu, ale relatívnu neplatnosť právneho úkonu, z ktorého dôvodu tak samotné odôvodnenie rozhodnutia ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa jeho názoru je poznamenané vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tiež predstavuje vadu v podobe porušenia práva na spravodlivý proces na strane odvolateľa. Vecne namietal nesprávnosť nosného argumentu, na ktorom založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v bode 39. odôvodnenia rozhodnutia o vadách kontraktačného procesu spočívajúcich v tom, že žalovaný podľa názoru súdu prvej inštancie mal, pokiaľ ide o podstatnú náležitosť úveru, a to výšku úverového rámca, zaslať žalobkyni ako spotrebiteľke zmenený návrh na uzavretie zmluvy, a teda novú ofertu, s ktorou by za účelom platného uzatvorenia

zmluvy musela žalobkyňa písomne súhlasiť, k čomu však neprišlo, z ktorého dôvodu má byť zmluva s poukazom na zákona o spotrebiteľských úveroch (č. v príslušnom znení) neplatnou. S týmto názorom nesúhlasí uvádzajúc, že sa podrobne k tomuto vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní konanom pred súdom prvej inštancie dňa 12.02.2020. Žalovaný postupoval striktne v súlade so zmluvnými podmienkami, jeho povinnosťou bolo skúmať bonitu potenciálneho klienta, ktorý vyhlásil a svojim podpisom potvrdil, že sa oboznámil s obchodnými podmienkami, ktoré sú súčasťou žiadosti o úver a že sa zaväzuje ich dodržiavať (čl. VII. ods. 5 OP), čím sa stali súčasťou zmluvy, v ktorých sú upravené postupy kontraktácie, resp. predzmluvný postup kontraktácie, tiež práva a povinnosti zmluvných strán v rámci kontraktačného procesu. Takto z čl. II ods.8 Obchodných podmienok vyplýva, že klient súhlasí s tým, že banka si vyhradzuje právo okrem iného aj stanoviť výšku úverového rámca a štandardnej splátky na základe vyhodnotenia klientom predložených dokladov a podľa interných pravidiel banky, k čomu došlo tiež v posudzovanej veci. Možnosť úpravy výšky úverového rámca v rámci kontraktácie si tak zmluvné strany dohodli, tieto ustanovenia nenarúšajú kontraktačný proces, naopak, chránia spotrebiteľa, naviac, klient v prípade jeho dodatočného nesúhlasu môže jednoducho reagovať tým, že odstúpi od zmluvy v zmysle čl. II. ods. 3 obchodných podmienok bez uvedenia dôvodu, či akýchkoľvek sankcií. Z následného správania žalobkyne nevyplýva, že by akýmkoľvek spôsobom túto zmenu týkajúcu sa výšky úverového rámca bola namietala, ani túto zmluvu neukončila. Súd prvej inštancie tak neprípustným spôsobom zasiahol do zmluvného vzťahu a prejavenej vôle zmluvných strán, ktorým zníženie úverového rámca nikdy neprekážalo, v konečnom dôsledku aj v odôvodnení uvádza, že túto skutočnosť žalobkyňa nenamietala. V súvislosti s tým poukazuje na nález ÚS SR zo dňa 01.04.2015 (sp. zn. ) v zmysle ktorého súd nesmie vychádzať z vlastnej predstavy o určitosti, resp. zrozumiteľnosti zmluvy, ale musí vychádzať zo všetkých relevantných zákonných kritérií uplatňovaných pri výklade právnych úkonov, ale aj z vôle účastníkov zmluvy, ako aj z okolností, za ktorých došlo k uzatvoreniu zmluvy. Závery súdu prvej inštancie tak nie sú správne. Poukázala tiež na rozsudok NS ČR zo dňa 27.03.2008, sp. zn. , v zmysle ktorého je potrebné preferovať platnosť zmluvy pred jej neplatnosťou, ako aj ďalšie. Podľa názoru odvolateľky, v tejto veci bolo možné prijať záver o platnosti zmluvy, súd sa však vydal opačnou cestou, rozsudok je tak nesprávnym a nezákonným súdnym rozhodnutím.

5. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhovala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať jej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok považuje za vecne správny, náležite zdôvodnený, presvedčivý a zákonný. Odvolanie žalovaného považuje za v celom rozsahu nedôvodné, stotožňujúc sa s vecnou správnosťou záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie. Vzhľadom na obligatórne vyžadovanú písomnú formu spotrebiteľskej úverovej zmluvy bolo potrebné považovať za nevyhnutné, aby písomná žiadosť žalobcu o poskytnutie spotrebiteľského úveru bola ohľadne podstatných náležitostí zmluvy zhodná s písomným prejavom, ktorým žalovaný akceptoval návrh žalobkyne na uzavretie zmluvy, teda v konkrétnostiach v posudzovanej veci, aby žalovaný písomne prijal prvotný písomný návrh žalobkyne v totožnom znení a v podstatných náležitostiach zmluvy, k čomu však neprišlo, z ktorého dôvodu nedošlo k akceptácii návrhu žalobkyne a nemohlo dôjsť ani k platnému vzniku zmluvy, ale išlo o nový návrh zmluvy, pre ktorý sa vyžadovala akceptácia žalobkyňou, k čomu rovnako následne nedošlo. Žiadosť o vydanie pôžičkovej karty B. zo dňa 17.05.2010 vyprodukovaný žalobkyňou a následné schválenie pôžičkovej karty B. žalovaným zo dňa 25.05.2010, ktoré malo byť akceptáciou, sa rozchádzajú v podstatnej náležitosti zmluvy, konkrétne vo výške úverového rámca, keď žalobkyňa žiadala o poskytnutie úveru vo výške 1.050,- eur a žalovaný jej poskytol úver len vo výške 600,- eur. Predmetná zmena predstavuje odmietnutie návrhu žalobkyne a teda pre nedodržanú postupnosť krokov a časovej následnosti jednotlivých krokov v rámci predzmluvného procesu, nemožno považovať zmluvu za platne uzatvorenú.

6. Žalovaný vo svojej písomnej replike na vyjadrenie žalobkyne k podanému odvolaniu prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že sa pridržiava doterajších podaní, na správnosti ktorých skutočností v nich uvádzaných nič nemení ani vyjadrenie žalobkyne, v podstate len kopírujúce argumentáciu súdu prvej inštancie, na ktorej založil svoje rozhodnutie.

7. Žalobkyňa nevyužila právo podania písomnej dupliky na repliku žalovaného.

8. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť (ďalej len „“), ktorým bol zrušený (ďalej len „“) v znení neskorších predpisov.

9. Podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

10. Podľa právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

11. V posudzovanej veci konanie bolo začaté ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného kódexu , vo veci bolo rozhodnuté a odvolanie bolo podané už za účinnosti terajšieho procesného kódexu .

12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané podľa (ďalej len „“), že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu aj náležitosti podľa s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

13. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa a , a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

14. V posudzovanej veci súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím vyhovel určovacej žalobe v plnom rozsahu a určil neplatnosť vo výroku rozhodnutia identifikovanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, založiac svoje rozhodnutie primárne na závere o danosti naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe na strane žalobkyne, a následne tiež na vecnej dôvodnosti podanej žaloby majúcej pôvod v zistení vady kontraktačného procesu spočívajúcej v tom, že pre vznik a platné uzatvorenie zmluvy absentoval zhodný prejav vôle zmluvných strán ohľadom najpodstatnejšej náležitosti zmluvy (výšky úveru) a to prostredníctvom existencie akceptačného prejavu žalobkyne v zákonom predpísanej písomnej forme ako reakcii na zaslanie jej nového návrhu zmluvy v tomto bode žalovaným (, ).

15. Vychádzajúc z obsahu odvolania, žalovaný uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. , , a (porušenie práva na spravodlivý proces, existencia inej vady majúcej za následok nesprávnosť rozhodnutia, rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch).

16. Odvolací súd za aplikácie ust. z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil žiadne procesné vady, zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa .

17. Ďalej sa odvolací súd zaoberal žalovanými uplatnenými odvolacími dôvodmi uvedenými v ust. a (porušenie práva na spravodlivý proces ako dôsledok nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, existencia inej vady spôsobilej mať za následok nesprávnosť rozhodnutia) naplnenie ktorých odvolateľ vzhliadal v tvrdenom nedostatočnom, či zmätočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nespĺňajúceho podľa neho parametre dané ust. .

18. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je síce nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné.

19. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia (nedostatok dôvodov) bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle , ale za tzv. inú vadu konania, (viď R 111/1998), čím sa zaoberalo tiež Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “, vychádzajúc z ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom) uvedeným v ust. , inak ide o tzv. inú vadu konania ( ), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.

20. Preskúmaním obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť jednak pre uplatnenie druhej vety citovaného stanoviska R 2/2016, ktorá pripúšťa, že „celkom výnimočne sa v praxi môže vyskytnúť prípad, v ktorom písomné vyhotovenie rozhodnutia nebude obsahovať ani len zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“, čím z hľadiska tvrdenej vady odôvodnenia rozsudku nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil účastníkom uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces za súčasného záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia rovnako netrpí ani takými nedostatkami, ktoré by boli spôsobilé k záveru o existencii tzv. inej vady konania, následkom ktorej by rozhodnutie vo veci bolo nesprávnym (dôvod na odvolanie uvedený v ust. ).

21. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal dostatočnú odpoveď na všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, v parametroch daných ust. , pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli zjavne neodôvodnené, či neakceptovateľné, nevyplýva z nich ani jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Obsah spisového materiálu v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom prvej inštancie. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

22. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v konečnom dôsledku nemožno vyhodnotiť ani ako zmätočné, či vnútorne rozporné z dôvodov uvádzaných odvolateľom, keď tento namieta, že súd prvej inštancie na jednej strane rozhodnutie zakladá na závere o absolútnej neplatnosti zmluvy a spotrebiteľskom charaktere sporu a to v bode 38. odôvodnenia a v bode 39. odôvodnenia rozhodnutia odkazuje na druhej strane na v súvislosti s absolútnou neplatnosťou právneho úkonu pre nedodržanie zákonom vyžadovanej formy, čo je zmätočné podľa jeho názoru, keďže ust. v spojitosti s upravuje nie absolútnu, ale relatívnu neplatnosť právneho úkonu. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke možno len uviesť, že dôvod jej formulovania možno vzhliadnuť jedine v nesprávnej interpretácii ust. , teda v jeho prečítaní bez

prítomnosti jeho porozumenia odvolateľom, keďže uvedené ustanovenie vychádzajúc z jeho znenia, sankcionuje nedodržanie formy právneho úkonu neplatnosťou, forma ktorej je však diferencovaná v závislosti na rozlíšení, či písomná forma právneho úkonu je daná zákonom, alebo dohodou zmluvných strán. Zatiaľ čo v prípade, že táto forma je výsledkom dohody, jej nedodržanie má za následok relatívnu neplatnosť právneho úkonu vo svetle ust. na ktoré poukazuje odvolateľ, o ktorý prípad v danej veci však zjavne nejde, tak v prípade nedodržania písomnej formy právneho úkonu predpísanej zákonom, ako je tomu v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere ( o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy) o ktorý prípad ide v posudzovanej veci je sankcionované v spojitosti s druhým prípadom uvedeným v ust. absolútnou neplatnosťou právneho úkonu. Pokiaľ teda v súvislosti s absolútnou neplatnosťou dotknutého právneho úkonu pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy takéhoto právneho úkonu, súd prvej inštancie v odôvodnení poukazoval tiež na ust. , zmätočnosťou, či vnútornou rozpornosťou jeho rozhodnutie určite netrpí.

23. Prostredníctvom ďalšej časti odvolania žalovaný namietal správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie (odvolacie dôvody uvedené v ust. a ).

24. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa . Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

25. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

26. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa . Správne zvoleným postupom predtým, ako pristúpil k posudzovaniu vecnej opodstatnenosti žaloby, primárne plniac si svoju zákonnú povinnosť, sa súd prvej inštancie zaoberal existenciou právneho záujmu na jej podaní, pričom ním prijatý záver, vychádzajúc z ktorého zvolenú určovaciu žalobu posúdil vo svetle ust. ako vhodný, spôsobilý a prípustný prostriedok ochrany práva žalobkyne, považuje tiež odvolací súd za správny. Následne pristúpiac k posúdeniu vecnej opodstatnenosti žaloby zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver o spotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu ( a nasl. ) v ktorom má pôvod žalobkyňou uplatnený nárok a po zistení absencie zhodného prejavu vôle účastníkov kontraktačného procesu smerujúceho k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere dôvodne uzavrel, že k platnému vzniku zmluvy nemohlo dôjsť pre absenciu dvoch platných, účelovo a časovo nasledujúcich písomných prejavov zmluvných strán o podstatnej náležitosti zmluvy a to výške úverového rámca ( , , ), z ktorého dôvodu žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Rovnako správne je jeho rozhodnutie v časti trov konania, keď konštatoval vznik plného nároku na strane úspešnej žalobkyne na náhradu trov konania voči žalovanému ( ). Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. . Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa všetky vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací súd

nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v rozsahu vyššie uvedených záverov a konštatuje správnosť jeho dôvodov v tomto smere ( ).

27. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného, uvádza odvolací súd nasledovné skutočnosti:

28. Nemožno pochybovať o spotrebiteľskom charaktere právneho vzťahu v zmysle ustanovení a nasl. založeného medzi stranami sporu kontraktačným procesom smerujúcim k vzniku (uzatvoreniu) zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na tento spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, v ktorom má pôvod v konaní uplatňovaný nárok žalobkyne voči žalovanému, súd prvej inštancie zákonu zodpovedajúcim spôsobom, vychádzajúc z princípu ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľskom právnom vzťahu, posúdiac, že naň dopadajú normy spotrebiteľského práva, posúdil predovšetkým danosť naliehavého právneho záujmu na podanej určovacej žalobe a podrobil následne ex offo prieskumu obsah právnych úkonov v rámci kontraktačného procesu vzniku zmluvy predchádzajúcemu, ako aj obsah samotnej zmluvy z hľadiska toho, či nevykazovali vady, následkom ktorých by zmluvu nebolo možné považovať za platne vzniknutú, resp. uzatvorenú. V čase procesu uzatvárania zmluvy platila právna úprava o spotrebiteľských úveroch a súd prvej inštancie zo správne aplikovaných ustanovení označeného právneho predpisu aj vychádzal.

29. Základným predpokladom prípustnosti a následne tiež aj úspešnosti určovacej žaloby, o ktorú ide tiež v posudzovanej veci, je záver o existencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ako základnej podmienky prípustnosti prikročenia k posudzovaniu vecnej stránky žalobného návrhu, keďže v prípade záveru o jeho nedostatku, je bez ďalšieho daný dôvod zamietnutia žaloby ako celku. (Ne)existencia naliehavého právneho záujmu je vecou právneho posúdenia. Pri skúmaní jeho danosti ide o posúdenie, či zvolená žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) nástroj ochrany práva žalobcu, pozitívny záver o čom je spravidla daný v prípade užitočnosti požadovaného rozhodnutia pre potreby praktického života. Naliehavý právny záujem sa viaže teda na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobkyňa v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, alebo právnej neistoty.

30. Keďže žalobkyňa sa ochrany svojich práv v posudzovanej veci domáhala práve prostredníctvom určovacej žaloby, súd prvej inštancie správne primárne posudzoval, či je v danom prípade takáto žaloba procesne prípustnou vo svetle ust. (odvolací súd poznamenáva, že v čase podania žaloby ust. ).

31. Pôvodná právna úprava (platná a účinná v čase podania žaloby, zakotvená v ) síce neobsahovala všeobecné ustanovenie, ktoré by expressis verbis upravovalo prípustnosť žalobného návrhu na určenie právnej skutočnosti, avšak už aj v tom čase v niektorých prípadoch hmotné právo (osobitný predpis) pripúšťalo žaloby na určenie právnej skutočnosti, ktorou je tiež neplatnosť právneho úkonu, pričom v konkrétnostiach posudzovanej veci takýmto osobitným predpisom bol o ochrane spotrebiteľa, ktorý v ust. umožňoval (a tiež ďalej umožňuje) spotrebiteľovi domáhať sa na súde ochrany svojho práva proti porušovaniu práv a povinností ustanovených zákonom. Súdna prax totiž považovala, a tiež považuje určovaciu žalobu za jeden z právnych prostriedkov ochrany spotrebiteľa, ktorým je tiež žaloba o neplatnosť právneho úkonu. Pri hodnotení naliehavosti právneho záujmu v spotrebiteľských zmluvách je totiž potrebné vychádzať z princípov zvýšenej ochrany spotrebiteľa daných nielen komunitárnou, ale aj vnútroštátnou právnou úpravou, k naplneniu ktorých môže dôjsť iba vtedy, ak bude spotrebiteľovi umožnený reálny prístup na súd, a to so zvýšenou ingerenciou súdu, naplnenie ktorej v spotrebiteľskej veci je dané zreteľom na základné interpretačné pravidlo, a to ochranu slabšej strany spotrebiteľa.

32. V posudzovanej veci žalobkyňa naliehavý právny záujem na podanej žalobe v čase jej podania a kontinuálne naďalej, odôvodňovala potrebou mať vyriešenú otázku výšky jeho skutočného dlhu, keďže má pochybnosti o oprávnenosti výšky pohľadávky majúcej pôvod v zmluve o úvere, neplatnosti ktorej sa domáha. Vo svetle vyššie uvedených skutočností odvolací súd nemá pochybnosť v zhode so súdom prvej inštancie o tom, že na strane žalobkyne či už v čase podania žaloby a rovnako tak tiež v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu, je danosť naliehavého právneho záujmu na jej podaní (či už vo svetle v čase podania žaloby účinného ust. , alebo v čase rozhodovania

súdu prvej inštancie účinného ), ako procesne prípustného prostriedku v týchto jednotlivých obdobiach umožňujúceho takto zvolený spôsob riešenia práva, resp. právneho vzťahu súdnym rozhodnutím, ktorý má žalobkyňa ako spotrebiteľ s poukazom na jej špecifické postavenie ako slabšej strany sporu jednoznačne v tom, že potrebuje mať vyriešenú otázku výšky skutočného dlhu v prípade absolútnej neplatnosti zmlúv, pretože následkom toho nebude vystavená povinnosti prípadného nezákonného plnenia, a tiež prípadne nedovoleným sankciám zo zmluvy vyplývajúcim, tiež sa ním vytvára prekážka pre neoprávnené ukracovanie jej majetku, čo pre potreby jej praktického života sú nepochybne významné argumenty. Keďže je pravdou, že v minulosti nebola judikatúra ohľadom prípustnosti takýchto žalôb úplne jednotná, zákonodarca sa pokúsil odstrániť tento stav prostredníctvom novelizácie zákona o spotrebiteľských úveroch. Od 1. januára 2018 tak nadobudol účinnosť čl. XII bod 39 , ktorým sa mení a dopĺňa o bankách a o zmene a doplnení niektorých , ktorým sa novelizuje o spotrebiteľských úveroch, v ktorom sa dopĺňa o nový ods. 4, vychádzajúc z ktorého sa expressis verbis upravuje, že spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou, ktorý nepochybne vo svetle princípu právnej istoty, zmyslu a účelu tejto novely, ako aj jej teleologického výkladu plne dopadá aj na práva spotrebiteľa zo spotrebiteľských úverových zmlúv uzatvorených pred jeho účinnosťou, keďže jednak nejde o skutočnú zmenu právnej úpravy v tomto smere, ale v princípe o precizovanie danej problematiky týkajúcej sa spotrebiteľských vzťahov a tiež z dôvodov uvedených súdom prvej inštancie je aplikovateľné tiež na spotrebiteľské zmluvy uzatvorené za účinnosti . Úmysel zákonodarcu odstrániť nejednotnosť rozhodovacej činnosti súdov v prípade žalôb o určenie neplatnosti spotrebiteľských úverových zmlúv a dosiahnuť tak jednotu v otázke ich procesnej prípustnosti tak je zrejmý a nepochybný, čo je zjavne dané tým, že určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov.

33. Nemožno teda ani podľa názoru odvolacieho súdu pochybovať, že podaná žaloba predstavovala na strane žalobkyne procesne prípustný prostriedok ochrany práva tak v čase jej podania podľa ust. v spojitosti s o ochrane spotrebiteľa, ako aj v čase rozhodovania súdu prvej inštancie vo svetle ust. v spojení či už s o ochrane spotrebiteľa, ako po nadobudnutí jeho účinnosti tiež vo svetle ust. ZoSpÚ.

34. Súd prvej inštancie posúdil danosť právneho záujmu na strane žalobkyne na podanej žalobe v princípe vo svetle vyššie uvedených teoretických východísk, a samotný odvolateľ správnosť týchto záverov odvolaním ani nespochybňoval.

35. Za v celom rozsahu správne odvolací súd vyhodnotil tiež závery týkajúce sa samotnej vecnej opodstatnenosti podanej žaloby, ktoré prostredníctvom odvolacích námietok napáda žalovaný.

36. Uzavretie zmluvy je nepochybne významnou právnou skutočnosťou, nakoľko od okamihu vzniku (uzatvorenia) zmluvy, sú zmluvné strany viazané svojim prejavom a môžu sa domáhať realizácie práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvných dojednaní. Mechanizmus uzatvárania zmlúv je upravený v ust. až 44 .

37. Podľa a , zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samé o sebe neznamenajú prijatie návrhu. Prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Prijatím návrhu je však odpoveď, ktorá vymedzuje obsah navrhovanej zmluvy inými slovami, ak z odpovede nevyplýva zmena obsahu navrhovanej zmluvy.

38. Ust. viaže teda uzavretie zmluvy na okamih účinnosti prijatia návrhu (vo väzbe na ust. ) teda na okamih vyhlásenia toho, komu bol návrh určený. O účinnosti prijatia návrhu však možno hovoriť iba za splnenia dvoch predpokladov a to, že návrh bol prijatý bez výhrad a prijatie bolo doručené navrhovateľovi včas. Ust. totiž kvalifikuje prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, alebo zmeny, ako odmietnutie návrhu, ktoré je potom potrebné kvalifikovať

ako návrh nový, pre vznik zmluvy vyžadujúci si jeho akceptáciu vo forme predpísanej v tomto prípade zákonom (písomnej), pričom v tomto predzmluvnom štádiu kontraktačného procesu treba takéto prijatie so zmenami považovať za nový návrh aj vtedy, ak sa tieto zmeny netýkajú len podstatných náležitostí typovej, či navrhovanej zmluvy, keďže v takomto štádiu rokovacieho procesu o uzatvorení zmluvy nemožno ustáliť, ktorá zo zmeňujúcich (či nových) skutočností obsiahnutých v takomto „novom“ návrhu je pre zmluvnú stranu natoľko významná (podstatná), že by bez tejto zmeny zmluvu neuzatvorila. Pre následný platný vznik zmluvy sa vyžaduje akceptácia tohto nového návrhu, v prípade zmlúv so zákonom predpísanou písomnou formou (o ktorý prípad ide tiež v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere - ZoSpÚ), samozrejme vo forme písomného prejavu. V prípade absencie takéhoto následného akceptačného prejavu, nemožno teda hovoriť o tom, že zmluva vôbec vznikla o ktorý prípad sa práve jedná v posudzovanej veci.

39. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že v rámci predzmluvného procesu smerujúceho zjavne k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, žalobkyňa písomnou žiadosťou, ktorú tiež podpísala, a ktorú posúdiac ju podľa obsahu bolo potrebné kvalifikovať ako návrh na uzatvorenie zmluvy o poskytnutie spotrebiteľského úveru, žalovaného žiadala o úverový rámec vo výške 1.050,- Eur, ktorý jednostranný právny úkon žalobkyne mohol mať za následok vznik zmluvy len v prípade jeho bezvýhradného písomného akceptovania žalovaným, k čomu však neprišlo. Žalovaný síce listom označeným ako schválenie žiadosti adresovaným žalobkyni tejto oznámil schválenie jej žiadosti, avšak porovnaním údaju o výške úverového rámca (ako nepochybne najesenciálnejšej klauzuly spotrebiteľského úveru) obsiahnutého v žiadosti/návrhu zmluvy v čase jej podpisu žalobkyňou a tohto údaju obsiahnutého v tzv. schválení žiadosti adresovanom žalobkyni je zrejmé, že tieto vykazujú odlišnosti, v konkrétnosti žalovaný schválil žalobkyni úverový rámec len vo výške 600,- Eur. Faktom tak zostáva, že v dôsledku takto zmeneného podstatného parametru úveru, nemožno z právneho hľadiska uvažovať o účinnom prijatí návrhu na uzatvorenie zmluvy žalovaným s následkom jej vzniku, ale vo svetle ust. (keďže nebola splnená zákonná podmienka prijatia návrhu bez výhrad), prichádza do úvahy jedine záver o odmietnutí návrhu zmluvy žalovaným a predložení nového návrhu, ktorého prijatie žalobkyňou ako predpoklad vzniku zmluvy vyžadoval jeho písomnú akceptáciu zo strany žalobkyne minimálne v rovine jej následného písomného prejavu (podpisu), k čomu však ako správne vyhodnotil súd prvej inštancie nedošlo (nebolo to nielen preukázané, ale ani tvrdené), z ktorého dôvodu záver o tom, že k platnému vzniku zmluvy pre nedodržanie zákonom stanoveného kontraktačného procesu vrátane nedodržania zákonom predpísanej formy právneho úkonu nedošlo, nemožno vyhodnotiť za iný, ako správny, s následkom vydania v prospech žalobkyne vyznievajúceho vyhovujúceho rozhodnutia, pričom na správnosti tohto záveru nič nemení ani skutočnosť, že žalobkyňa úver reálne čerpala.

40. Vo svetle vyššie uvedeného sú bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia námietky žalovaného, že bolo jeho právom pred uzatvorením zmluvy skúmať bonitu klienta a na zistenia v tomto smere zareagovať výškou poskytnutého úverového rámca, či, že postupoval pri uzatváraní zmluvy v zmysle zmluvných podmienok v rámci ktorých si úpravu výšky úverového rámca strany dohodli, že súd zasiahol neprípustne do zmluvného vzťahu, keď prihliadal na vady kontraktačného procesu, ktoré samotná žalobkyňa nenamietala, tiež, že sa neriadil preferenciou platnosti zmluvy pred jej zneplatnením a v konečnom dôsledku pritom nezohľadnil, že žalobkyňa mala možnosť podľa zmluvných dojednaní od takejto zmluvy odstúpiť.

41. Predovšetkým súd prvej inštancie, ako ani odvolací súd ani v najmenšom nespochybňujú právo žalovaného ako potencionálneho poskytovateľa úveru (veriteľa) preveriť si v rámci predzmluvného procesu bonitu potencionálneho klienta a v nadväznosti na výsledky zistení a ich vyhodnotenie reagovať ponúknutím mu odlišnej výšky úverového rámca, ako žiada klient, k čomu zjavne došlo v posudzovanej veci. Je však vecou jeho odbornej starostlivosti (keďže poskytovanie úverov patrí k predmetu jeho činnosti), aby túto zmenu v kontraktačnom procese zosúladil s existujúcou právnou úpravou tento proces upravujúcou, aby pri dodržaní zákonom predpísanej formy právneho úkonu mohlo dôjsť k samotnému vzniku zmluvy, ktorú by z tohto hľadiska bolo možné tiež považovať za platne uzatvorenú, čo v okolnostiach posudzovanej veci vyžadovalo písomnú akceptáciu nového návrhu výšky úverového rámca žalobkyňou. Pokiaľ takto odvolateľ nepostupoval a proces v súlade so zákonom nedoprecizoval, jednoznačne to ide na jeho ťarchu, nie na ťarchu žalobkyne. Stále totiž platí stará rímska zásada „,právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým, (vigilantibus iura scripta sunt), ktorá vyžaduje, aby každý zachoval aspoň minimálnu mieru opatrnosti, ku ktorej určite patrí aj znalosť náležitostí kontraktačného procesu a zákonom predpísanej formy spotrebiteľskej zmluvy o to viac,

ak ich uzatváranie je bežnou činnosťou žalovaného, a pokiaľ takto žalovaný nekonal a kontraktačný proces tomu nepodriadil, musí znášať dôsledky svojho konania a túto okolnosť nemožno pričítať na ťarchu spotrebiteľa. Nie je tiež pravdou, že by súd prvej inštancie, či odvolací súd preferovali teóriu zneplatňovania zmlúv, ale naopak preferujú teóriu zachovania platnosti zmlúv v záujme právnej istoty účastníkov zmluvy („favorcontractus“), avšak v situácii, že zákon priamo sankcionuje nedodržanie zákonom predpísanej formy právneho úkonu jeho absolútnou neplatnosťou, akákoľvek polemika o zachovaní platnosti právneho úkonu postihnutého touto vadou je nadbytočná, na čom nie sú spôsobilé nič zmeniť ani názory plynúce z rozhodnutí vyšších súdov na ktoré žalovaný poukazuje v odvolaní, keďže tieto na konkrétnosti posudzovanej veci nedopadajú. Absolútna neplatnosť totiž nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému a súd na ňu prihliada aj bez návrhu (ex offo) a nemôže sa napraviť ani dodatočným schválením. Pokiaľ je zmluva absolútne neplatná, či vôbec nevznikla, z povahy veci je zrejmé, že od tejto nemožno ani odstúpiť, preto aj tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa mohla týmto spôsobom prejaviť svoju vôľu nepokračovať v zmluvnom vzťahu neobstojí. Keďže zmluva platne ani nevznikla, potencionálne zmluvné strany nemôžu byť jej ustanoveniami ani viazané (pokiaľ žalovaný tvrdí, že postupoval v zmysle nich). V konečnom dôsledku tu nemožno hovoriť ani o neprípustnom zásahu súdu prostredníctvom skúmania existencie vád kontraktačného procesu a to napriek tomu, že tieto žalobkyňa v žalobe nenamietala. Na nedodržanie zákonom predpísanej formy právneho úkonu, ako aj ďalšie zjavné vady spôsobujúce absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ako už bolo vyššie uvedené, súd musí prihliadať z úradnej povinnosti, teda aj vtedy, ak to samotný žalobca nenamieta, v posudzovanej veci o to viac, že ide o spor podriadený normám spotrebiteľského práva, so zvýšenou ingerenciou na ochranu spotrebiteľa.

42. Odvolacie námietky žalovaného tak neboli spôsobilé privodiť v prospech neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

43. Keďže teda dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, za súčasného záveru o správnosti rozhodnutia aj v časti o náhrade trov konania, preto ho podľa v celom rozsahu potvrdil.

44. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa ust. , a . Žalobkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná, má preto nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému.

45. O výške náhrady trov konania žalobkyne rozhodne súd prvej inštancie podľa samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).