Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/210/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Lýdie Noskovičovej a JUDr. Marty Šašinkovej, v právnej veci žalobcu Saintech s.r.o., 28. Októbra 176/1, 013 24 Strečno, IČO: 47 864 265, práv. zast. JUDr. Ivica Firstová, advokátka, Radlinského 1729, 026 01 Dolný Kubín, proti žalovanému SV-Strojárska výroba, s.r.o., Kopčianska 10, 851 01 Bratislava, IČO: 46 060 138, práv. zast. AKSK, s.r.o., advokátska kancelária, Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 859 711, o zaplatenie 1.380,- EUR a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. -245 zo dňa 12.4.2019, v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. -264 zo dňa 26.4.2019 jednohlasne, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. -245 zo dňa 12.4.2019, v spojení s Dopĺňacím rozsudkom č.k. -264 zo dňa 26.4.2019 v napadnutom výroku I. a IV. p o t v r d z u j e a v napadnutom výroku III. m e n í tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.380,-EUR, úrok z omeškania 8,00 % p.a. zo sumy 1.380,- EUR od 8.11.2017 až do zaplatenia, súd v prevyšujúcej časti konanie zastavil a žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania vo výške 69,04 % voči žalovanému. Dopĺňajúcim rozsudkom súd doplnil štvrtý výrok rozsudku tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatneným pohľadávky vo výške 40,- EUR.

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami ako podnikateľmi vznikol obchodnoprávny vzťah na základe ústne uzavretej dohody-zmluvy o dielo, čo nebolo sporné. Predmetom tejto dohody bolo, že žalobca bude vykonávať práce na stroji nachádzajúcom sa na pracovisku žalovaného a podľa nákresov spracovávať kovy, pričom výsledkom tejto práce žalobcu bol zhotovený výrobok. Cenu diela mali strany medzi sebou určenú, keďže sa jednotlivé práce vykonávali na smeny na pracovisku žalovaného, podľa počtu odpracovaných hodín. Išlo o spôsob určenia špecifikovaný v ústne uzatvorenej dohode. Cena predmetných výrobných prác za jednotlivé kovové výrobky bola určená v sume 7,50 EUR na hodinu. Žalovaný mal predmetné pracovisko pod kamerovým systémom, evidenciu odpracovaných hodín si strany viedli formou zápisu na hárok vyvesený na predmetnom pracovisku a vo svojom kalendári. Následne žalovaný predkladal tabuľku evidencie na pracovisko, kde si mal možnosť žalovaný skontrolovať predmetný počet odpracovaných hodín a následne predložiť faktúru žalovanému. V prípade nezrovnalostí v počte odpracovaných hodín mali strany medzi sebou zaužívané, že takéto chyby v evidencii riešili spoločným rokovaním, prípadne kontrolou kamerového systému. Za rozhodné obdobie, teda marec 2015 žalobca vystavil

žalovanému faktúru s dátumom splatnosti 30.4.2015 v sume 1.380,- EUR, ktorej predmetom boli výroba jednoduchých výrobkov z kovu. Uvedené skutočnosti súd považoval za nesporné. Naproti tomu za sporné okolnosti súd považoval počet odpracovaných hodín žalobcu, v rámci ktorých zhotovoval jednotlivé výrobky z kovu, keď žalobca tvrdil, že za obdobie marca 2015 to bolo 184 hodín a žalovaný tvrdil, že odpracovaných bolo len 54 hodín. V tejto súvislosti boli namietané aj predložené dôkazy, a to kalendár evidencie žalobcu a tabuľka evidencie žalovaného, ktoré sú podľa žalovaného len kópiami, navyše v prípade tabuľky evidencie žalovaného nie je zrejmé, či ide o skutočnú tabuľku žalovaného a či je táto pravá, pričom pravosť uvedeného dôkazu sa dá zistiť až po predložení originálu. Žalovaný ďalej namietal doručenie faktúry za mesiac marec 2015, ako aj to, že žalobca neprerokoval rozpor v počte hodín, tak ako to mali strany medzi sebou zaužívané, ďalej rozporoval aj samotný motív ukončenia spolupráce medzi stranami.

3. Súd prvej inštancie sa v konaní zaoberal najmä posúdením rozhodnej skutkovej otázky, a to počtom hodín, počas ktorých žalobca vykonával uvedené výrobné práce, keďže od toho závisela otázka určenia ceny diela. Na základe vykonaného dokazovania mal súd v tomto smere preukázané, že počet skutočne odpracovaných hodín v rámci výroby stanovených výrobkov z kovu u žalovaného bol 184 hodín. V tomto smere súd odkázal na výpoveď žalobcu, v rámci ktorej uviedol, že jedna smena trvala 11 a pol hodiny spolu s 30 minútovou pauzou, v tomto smere vypovedal rovnako aj svedok W., keď uviedol, že jedna smena trvala 12 hodín. Žalovaný samotnú skutočnosť trvania jednej smeny ani nenamietal. Z čestných prehlásení a výpovedí svedka a žalobcu vyplynulo, že L. O. chodil na smeny tým spôsobom, že 4 dni pracoval na stroji u žalovaného, 4 dni mal voľno, z toho 2 dni na ranné smeny, ktoré začínali od 06:00 hod. a končili 18:00 hod. a nočné smeny, ktoré začínali 18:00 hod. a končili o 06:00 hod. Svedok W. v rámci svojej výpovede potvrdil skutočnosť vyplývajúcu aj z výpovede samotného žalobcu, že sa s pánom O. striedali na týchto smenách, stretli sa a porozprávali a rovnako tak ho stretával aj počas celého rozhodného obdobia, keďže pán O. nebol práceneschopný a nevynechával smeny v predmetnom období ani z iného dôvodu. Zároveň potvrdil, že pán O. odpracoval rovnako ako on 184 hodín. To, že si uvedenú okolnosť takto dobre pamätá odôvodnil tým, že žalovaný so žalobcom ukončil následne spoluprácu a rozprával sa o tom so žalobcom, že nedostane zaplatené, pričom vykonával prácu v rovnakom rozsahu ako pán W.. Žalovaný vo vzťahu k uvedenému tvrdeniu namietal rozpory vo výpovedi tohto svedka, keď súdu doručil faktúry pána W. a pána W., ktoré im žalovaný vyplatil, a z ktorých malo podľa názoru žalovaného vyplývať, že nevykonali za mesiac marec rozsah prác v počte 184 hodín. Súd však po preskúmaní predmetných faktúr svedka W. upozornil, rovnako tak ako právny zástupca žalobcu, že na uvedených faktúrach nie je priamo uvedený počet hodín a na faktúrach pána W. mal tento oproti žalobcovi dohodnutú nižšiu sumu za jednu hodinu zhotovovania jednoduchých výrobkov z kovu, a to v rozsahu od 4,- EUR do 6,- EUR na jednu hodinu. Z faktúry pána W. za mesiac marec 2015 vyplýva síce nižšia cena, avšak s ohľadom na námietku žalobcu k nepreukázanej sume za jednu hodinu vyhotovovania výrobkov, súd konštatuje, že v tejto časti svojho tvrdenia žalovaný uvedenú okolnosť nepreukázal, keďže na samotných faktúrach nie je vyznačená dojednaná jednotková cena práce za hodinu. Tvrdenie svedka W.Í. o jeho počte odpracovaných hodín potvrdzuje aj samotná tabuľka evidencie žalovaného, kde je uvedený rozsah prác W. aj W. v počte 184 hodín. Z faktúry pána W. v rozhodnom období vyplýva rovnaký počet hodín, teda 184 hodín, avšak jednotková cena za rozsah vykonaných prác za jednu hodinu bola nižšia, čo výslovne vyplýva aj z faktúry (č.l.196). K ďalšiemu údajnému rozporu vo výpovedi svedka týkajúceho sa tvrdenia, že aj iní ľudia nedostali zaplatené za posledný mesiac a faktúrami predloženými žalovaným, ktoré majú preukazovať opak, súd udáva, že faktúra je len účtovným dokladom žalovaného, ktorý nepreukazuje reálnu úhradu, tento údaj o úhrade predmetných faktúr, bol dopísaný len rukou. Bez ohľadu na uvedené aj v prípade úhrady všetkých predložených faktúr, tieto nie sú spôsobilé preukázať uvedený rozpor, keďže z vykonaného dokazovania nevyplynulo, o aké rozhodné obdobie nevyplatenia poslednej faktúry vo vzťahu k svedkovi W., či osobe pána W. má ísť. Vo vzťahu k predmetu veci, nároku žalobcu na úhradu ceny za vykonané dielo za obdobie marec 2015, uvedená skutočnosť nemá vplyv. Svedkom a žalobcom tvrdené skutočnosti o nevyplácaní posledných faktúr môže len dokresľovať celkové správanie zo strany žalovaného. V tomto smere mala obdobný charakter aj námietka ohľadne motívu ukončenia spolupráce žalovaného so žalobcom, ktorá vo vzťahu k predmetu veci nebola relevantná. Nad rámec však súd dodáva, že z vykonaného dokazovania sa potvrdilo tvrdenie žalobcu o ukončení spolupráce zo strany žalovaného z dôvodu vykonávania jednotlivých prác v konkurenčnej firme počas jeho obdobia, kedy nevykonával práce u žalovaného. Vo vzťahu k rozdielu medzi žalobcom tvrdenými 184 hodinami a tabuľkou evidencie v rozsahu 162 hodín, súd upozornil na vykonané dokazovanie, z ktorého vyplynulo, že rozdiely medzi evidenciami sa mohli stať, následne sa odstraňovali v rámci prerokovania, prípadnou

kontrolou kamerových záznamov. V tomto smere súd poukazuje na tú skutočnosť, že bol to práve žalovaný, ktorý odmietol žalobcu, keď za ním prišiel s vystavenou faktúrou, čo vyplýva z výpovedi žalobcu pána O. o priebehu doručenia faktúry, keď uviedol „ reakcia bola taká, že L. môžete odísť. Dovidenia.“ Uvedené potvrdil aj svedok W., ktorý bol osobne prítomný na tomto prerokovaní. Na základe uvedeného bolo potom zrejmé, že táto skutočnosť ide na ťarchu žalovaného. Uvedený rozsah prác bol spoľahlivo preukázaný v konaní inými dôkaznými prostriedkami, a to najmä výpoveďami a čestnými prehláseniami, z ktorých súd v kontexte doložených listinných dôkazov vychádzal.

4. Súd ďalej uviedol, že k argumentácii žalovaného o údajných vadách výrobkov, poukázal na predmetné výsluchy, z ktorých vyplynulo, že žalobca bol osobou, ktorá bola najskúsenejšou v práci na predmetnom stroji a výslovným tvrdením žalovaného, že si žiaden finančný postih od žalobcu neuplatnil. Vzhľadom na uvedené bola predmetná námietka bez relevancie k rozsahu výkonu práce a k celkovému nároku žalobcu. V prvom rade súd upozornil, že žalovaný nepredložil v konaní dôkaz, ktorý by svedčil o pravdivosti jeho tvrdenia, že vady určitých výrobkov mal spôsobiť pri ich zhotovovaní práve a konkrétne pán L. O.. Obdobný charakter malo aj ďalšie tvrdenie žalovaného ohľadne sledovania televízie žalobcom počas zhotovovania diela. Keďže predmetom bol obchodnoprávny vzťah, nie pracovnoprávny vzťah a predmetom samotnej dohody medzi stranami bolo zhotovovanie výrobku z kovu, prípadné sledovanie televízie počas činnosti žalobcu nemá žiadny vplyv na posúdenie nároku na úhrady ceny za dielo. Žalovaný nepreukázal, že by si voči žalobcovi uplatnil nárok zo zodpovednosti za vady zhotoveného diela včas a tieto ani nežiadal uplatniť v samotnom súdnom konaní. K skutočnostiam týkajúcim sa preukázania doručenia faktúry žalobcu žalovanému v priebehu mesiaca apríl 2015, súd uvádza, že z vykonaného dokazovania najmä z výsluchu žalobcu a svedka W., ktorý bol pri odovzdávaní osobne prítomný, spolu zhodne popisujúc priebeh odovzdania tejto faktúry, mal preukázané, že žalobca faktúru žalovanému doručil, avšak tento ju odmietol prevziať. Takéto doručenie súd považoval za účinné. Tvrdenie žalovaného o tom, že keď pán O. zistil rozpor v odpracovaných hodinách medzi vlastnou a žalovaným vedenou evidenciou, mal v rámci zaužívaných pravidiel prerokovať uvedený rozdiel so žalovaným, videl súd s ohľadom na žalobcom preukázaný spôsob komunikácie žalovaného, ktorý ho pri pokuse o doručenie faktúry z kancelárie žalovaného odmietol a faktúru neprevzal za absolútne bezúčelný. K samotnej tabuľke evidencie žalovaného a námietkam o vzťahu k predloženiu jej originálu na overenie jej pravosti. V tejto súvislosti súd konštatoval, že fotokópia listín je spôsobilým listinným dôkazom, keďže nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny alebo jej odpis, či fotokópiu a v tomto smere súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. . K samotnej námietke, že nie je možné overiť pravosť tejto listiny, ak nebude predložený originál súd odkazuje na skutočnosti zistené z vykonaného dokazovania. Žalobca v rámci svojho výsluchu potvrdil, že predmetnú tabuľku zobral z pracoviska žalovaného, keďže stále pracoval v tej istej hale v novej firme, keďže v predmetnej tabuľke boli evidované aj jeho hodiny. Rovnako tak svedok W. po predložení predmetnej tabuľky potvrdil, že túto pozná, okrem toho uviedol „visela tam - tých 162 hodín, určite tam v žiadnom prípade nemohlo byť 54 hodín“, následne dodal „ majster disponoval hárkami, zniesol tieto do kancelárie, kde sa následne prepísali do počítača“. Žalovaný po predložení tabuľky evidencie v rámci svojho výsluchu uviedol, že sa „podobá na evidenciu, ktorú používali. Obsahovo áno, len čísla neviem potvrdiť“. Evidenciou za rok 2015 už nedisponujú. V tomto smere súd poznamenáva, že na základe uvedených skutočností je evidentné, že žalobca nebol tým, kto vyhotovoval originál predmetnej listiny, týmto disponoval len žalovaný, žalobca mal k dispozícii fotokópiu, ktorú si vyhotovil až po ukončení spolupráce. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné na strane žalobcu zdôrazniť, že sa nachádzal v tzv. informačnom deficite, kedy nebol schopný predložiť uvedený dôkaz v originály, keďže ním disponoval jedine žalovaný, ktorý žiadal napriek vedomosti o uvedenej skutočnosti o jeho predloženie. Takýto postup žalovaného súd hodnotil výslovne ako tendenčný a šikanózny voči žalobcovi, ktorým sa snažil u žalobcu dosiahnuť stav procesnej nevýhody neunesenia dôkazného bremena. Vzhľadom na tú skutočnosť, že samotný žalobca potvrdil, že evidencia z marca 2015 už neexistuje súd ani nemohol uložiť edičnú povinnosť žalovanému na predloženie predmetnej listiny v konaní ako originálu. S ohľadom na túto účelovú námietku žalovaného, ako aj preukázanie vyššie popísaných rozhodných faktov, súd vyhodnotil tento šikanózny postup žalovaného v jeho neprospech, keďže podľa výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Rovnako za šikanózne vnímal súd námietku žalovanému týkajúcu sa nepredloženia samotných hárkov, do ktorých sa mal žalobca každý deň zapisovať, keďže bolo evidentné, že išlo o hárky žalovaného, ktorými disponoval on sám. Vzhľadom na uvedené, súd na námietku žalovaného týkajúcu sa overenia pravosti predmetnej listiny neprihliadal.

5. Ďalej súd uviedol, že rozhodné skutočnosti týkajúce sa potvrdenia rozsahu vykonaných prác potvrdili aj v čestnom prehlásení pán Y. a A., ktorý síce pracovali v inej firme, avšak táto mala so žalovaným spoločné priestory a títo sa s pánom O. stretávali pri nástupoch a odchodoch z týchto firiem. Obaja, aj pán Y., aj pán A. sa v týchto čestných prehláseniach vyjadrili tak, že mali vedomosť o tom, že pán O. prišiel o peniaze za celý mesiac, ktorý mal odpracovaný, pretože nebol ani chorý, ani nevymeškával. V súvislosti s predložením listinného dôkazu označeného ako svedecká výpoveď, súd uznal námietku žalovaného, že nejde o svedeckú písomnú výpoveď v zmysle , V prvom rade súd nerozhodol o vykonaní takéhoto dôkazu, tieto listinné dôkazy predložil žalobca sám, protistrana nemala možnosť klásť svedkom otázky a rovnako tak chýbalo poučenie súdu v zmysle , Vzhľadom na uvedené prihliadajúc na , súd vyhodnotil predmetný listinný dôkaz ako čestné prehlásenia jednotlivých osôb a na tieto prihliadal. Vzhľadom na uvedené považoval súd predmetnú žalobu za dôvodnú v celom rozsahu. Žalobca vykonal riadne a včas práce týkajúce sa predmetu diela v rozsahu počtu 184 hodín za obdobie marca 2015, pričom žalovaný predmetné dielo prevzal. Vzhľadom na uvedené mal žalobca nárok na zaplatenie ceny diela určenej spôsobom vopred dohodnutým, a to za vykonané práce spočívajúce v zhotovení výrobkov z kovu, a to v rozsahu prác 184 hodín vypočítaných jednotkovou hodnotou ceny výrobných prác 7,50 EUR/1 hod., celkovo v sume 1.380,- EUR. Na pojednávaní dňa 11.1.2019 vzal žalobca žalobu v časti späť, a to v časti úroku z omeškania vo výške 8,05 % p.a. z istiny 1.380,- EUR od 1.5.2015 do 7.11.2017 a vo výške 0,05 % p.a. zo sumy 1.380,- EUR od 8.11.2017 do zaplatenia z dôvody námietky žalovaného vo vzťahu k nedoručenej faktúre zo strany žalobcu. Žalovaný vyjadril na predmetnom pojednávaní súhlas s týmto čiastočným späťvzatím. Súd preto konanie vo výroku II. tohto rozsudku v časti úroku z omeškania vo výške 8,05 % p.a. z istiny 1.380,- EUR od 1.5.2015 do 7.11.2017 a vo výške 0,05 % p.a. zo sumy 1.380,- EUR od 8.11.2017 do zaplatenia, zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 69,04 %.

6. Proti výroku I., III. a IV. rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý popiera, že Kópia kalendára - marec 2015 so zaznačenými odpracovanými hodinami a Tabuľku žalovaného, by tieto dokumenty preukazovali skutočnosť odpracovania 184 hod. pre žalovaného. Dokument Kópia kalendára -marec 2015 so zaznačenými odpracovanými hodinami nie je listinou vypracovanou žalovaným a ani listinou potvrdenou žalovaným. Vo vzťahu k listine označenej ako Tabuľka žalovaného (aj o ktorú oprel svoj názor v posudzovanej veci rozhodujúci súd) v prvom rade namieta nezákonnosť tohto dôkazu, nakoľko bol žalobcom získaný nezákonným spôsobom (ak sa vychádza z jeho tvrdenia o spôsobe jeho získania), a to jeho odňatím z priestoru pracoviska žalovaného v čase, keď už nepracoval (nebol dodávateľom prác) pre žalovaného, ale pracoval v tej istej hale na pracovisku konkurenčnej spoločnosti, ktoré je v rámci haly priestorovo oddelené od pracoviska žalovaného. V posudzovanej právnej veci súd svoje právne závery o preukázaní rozsahu odpracovaných hodín žalobcu oprel najmä o výpoveď svedka Ľ. W.C., kedy však nezohľadnil, že svedok je blízkym priateľom žalobcu, svedok žalobcu podľa vlastných slov nikdy priamo pri práci nevidel (stretávali sa len pri striedaní šícht) a teda nemohol ani vedieť/potvrdiť/vyvrátiť, či žalobca vykonával práce pre žalovaného. So zreteľom na vyššie popísané skutočnosti preto má za to, že výpoveďou svedka W., ani čestnými vyhláseniami nebolo preukázané, že žalobca odpracoval pre žalovaného 184 hodín, a teda súd I. inštancie dospel na základe týchto dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a následnému záveru o preukázaní odpracovania 184 hodín žalobcom a na podklade takýchto zistení vec nesprávne právne posúdil. Žalovaný v rámci konania uviedol a uznal, že žalobca pre neho odpracoval 54 hodín, pričom tieto hodiny v peňažnom vyjadrení zodpovedajúce sume 405,- EUR chcel žalobcovi uhradiť.

7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom. Žalovaný v odvolaní uvádza nové skutočnosti, ako napr. tabuľka žalovaného. Ďalej si žalobca nevie vysvetliť, prečo žalovaný navrhuje, aby odvolací súd určil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 405,- EUR za 54 hod. Žalovaný nepreukázal nijakým spôsobom svoje tvrdenie ohľadom odpracovaných 54 hod. a nevedel ho vysvetliť ani počas výsluchu na pojednávaní. Žalovaný mal v priebehu konania dostatok priestoru na predkladanie dôkazov a tiež mohol navrhnúť vykonanie akéhokoľvek dôkazu.

8. Žalovaný na vyjadrenie žalobcu uviedol, že podľa jeho názoru je to práve žalobca, ktorý vo veci neuniesol dôkazné bremeno, a teda nepreukázal odpracovanie 184 hodín pre žalovaného. K odpracovaným 54 hod. uvádza, že tie žalovaný uznáva ako odpracované hodiny, a teda táto skutočnosť

bola v konaní preukázaná zhodným tvrdením sporových strán. Zvyšok vo výške 130 hod. žalovaný neuznáva.

9. K vyjadreniu žalovaného žalobca poukázal na tabuľu žalovaného, pričom by v nej mali byť uvedené odpracované hodiny u konkurenčnej spoločnosti, pričom žalovaný sám uviedol, že písmo v tabuľke je jeho. V zmysle uvedeného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa (ďalej len ) prejednal vec podľa , bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. , oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 24.6.2020. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného i s vyjadrením žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku v napadnutej časti nie je možné vyhovieť.

11. Podľa , , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

12. Podľa , , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

14. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd po prejednaní veci v prvom rade konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo vykonané dokazovanie v dostatočnom rozsahu listinnými dôkazmi, tvoriacimi obsah spisu, z ktorých súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu vyčerpávajúco a správne ustálil skutkový stav v prejednávanej veci. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku v napadnutej časti a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje. Odvolací súd si osvojil závery súdu prvej inštancie a poukazuje na to, že v konaní bol preukázaný počet skutočne odpracovaných hodín v rámci výroby výrobkov z kovu u žalovaného, a to 184 hodín. Rovnako sa tak súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vysporiadal s odvolacou námietkou žalovaného ohľadom odňatia tabuľky žalovaného, pričom bolo potrebné odvolacie námietky žalovaného považovať za nedôvodné. Odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ žalovaný síce označil skutkové tvrdenia a dôkazy, ale tieto bližšie nešpecifikoval, má sa za to, že vo veci sám neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení. V sporovom konaní totiž nie je povinný dokazovať len žalobca, ale aj žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré vyvracajú alebo oslabujú tvrdenia žalobcu. Žalovaný nemôže bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho prostriedkom procesnej obrany v sporovom konaní presúvať na súd alebo žalobcu. Podľa názoru odvolacieho súdu mal žalovaný, v prípade ak namieta rozsah hodín ktoré mal žalobca pre neho odpracovať, hodnoverným spôsobom preukázať aký rozsah hodín pre neho žalobca odpracoval. Absencia hodnoverného dôkazu na strane žalovaného nie je spôsobilá oslabiť dôkaznú pozíciu žalobcu. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a IV. ako vecne správny podľa ust. , potvrdil.

15. V napadnutom rozhodnutí súd tretím výrokom rozhodol, že žalobca má právo na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 69,04 %. Tento výrok odvolací súd považuje za potrebné zmeniť, nakoľko súd prvej inštancie nesprávne vypočítal výšku nároku na náhradu trov konania, keď vychádzal zo súčtu žalovanej pohľadávky a kapitalizovanej hodnoty príslušenstva, pričom mal vychádzať iba zo žalovanej pohľadávky. Pre potreby rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania je možné vychádzať z príslušenstva pohľadávky len v prípade ak je nárok na zaplatenie príslušenstva žalovaný samostatne. Žalobca mal teda úspech v konaní v celom rozsahu uplatnenej istiny. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania podľa zmenil tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. , v spojení s ust. , Úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa , o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( , ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).