Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8To-23-2020.pdf
PDF · 113.54 KB
Case nature
Area
Subarea
8To/23/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr. Moniky Halkociovej a JUDr. Mariána Mačuru na verejnom zasadnutí konanom dňa 02.07.2020, v trestnej veci obž. K. G. pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/17/2016 zo dňa 27.02.2020, takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.
Obžalovanému K. G., nar. XX.X.XXXX v I., okr. S., trvale bytom Z. XXX, okr. Z.,
u k l a d á:
Podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, 3 Tr. zák., pri existencii poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. a neexistencii priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 Tr. zák. s použitím § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. samostatný peňažný trest vo výmere 200,- (dvesto) eur.
Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. ustanovuje pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) mesiacov.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/17/2016 zo dňa 27.02.2020 bol obžalovaný K. G., nar. XX.XX.XXXX v I., okr. S., trvale bytom Z. XXX, okr. Z., uznaný vinným z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
dňa 2.1.2015 v čase asi o 18.00 hod. v obci Z. okr. Z., pred rodinným domom č. XXX na mieste verejnosti prístupnom po predchádzajúcej slovnej hádke fyzicky napadol A.. O. Hnatovú tak, že ju opakovane udrel päsťou pravej ruky do oblasti hlavy, tváre a krku, čím jej spôsobil pomliaždenie temennej oblasti vľavo, pomliaždenie a krvnú podliatinu pod ľavou očnicou, pomliaždenie nosa, krvný výron sliznice hornej pery a pomliaždenie krku vľavo a potom čo sa menovaná dostala do polosedu, kopal ju ešte nohou do ľavej strany boku a ľavej nohy, čím jej spôsobil zranenia vyžadujúce si objektívnu liečbu 5-6 dní a pritom došlo aj k udretiu do tváre mal. S.H.
Za to mu bol uložený podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, 3 Tr. zák., pri existencii poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. a neexistencii priťažujúcej okolnosti trest odňatia slobody v trvaní 6 (šiestich) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. výkon trestu odňatia slobody bol podmienečne odložený.
Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. bola určená skúšobná doba podmienečného odsúdenia v trvaní 18 (osemnástich) mesiacov.
Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku na hlavnom pojednávaní podal obžalovaný odvolanie, ktoré následne prostredníctvom svojho obhajcu odôvodnil tým, že podľa jeho názoru z doposiaľ vykonaných dôkazov nebolo možné vyvodiť spoľahlivý záver o tom, že obžalovaný fyzickým napadnutím iného sa dopustil hrubej neslušnosti na mieste verejnosti prístupnom v intenciách prečinu výtržníctva v zmysle 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., a to aj z pohľadu materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. a vytkol okresnému súdu, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nebolo zrejmé, ako sa súd vyporiadal so záverom odvolacieho súdu vo vzťahu k otázke tzv. materiálneho korektívu, pričom poukazoval na to, že nevenoval náležitú pozornosť záverom vyplývajúcim z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 1Tdo/51/2015. Dodal, že bol s rozhodnutím súdu o zverení mal. detí do osobnej starostlivosti jeho syna spokojný a mal ústnu informáciu, že predbežné opatrenie o vykázaní jeho syna z rodinného domu bolo zrušené a preto nemal žiadny motív správať sa voči poškodenej tak, ako to popisuje poškodená. Podľa jeho názoru okresný súd v podstate nekriticky prevzal všetky tvrdenia poškodenej, pretože v uvedených súdnych spisoch boli aj znalecké posudky, z ktorých okrem iného vyplynulo, že poškodená má sklon vnímať, prežívať a tým pádom aj reprodukovať niektoré okolnosti dramatickejšie než v skutočnosti sú, pričom poškodenou tvrdená okolnosť, že bola napadnutá obžalovaným spôsobom ako ho súd popisuje v skutkovej vete rozsudku, sa stala jedným z argumentov v tom čase prebiehajúcich civilných konaní. Obžalovaný tvrdil, že poškodenú fyzicky nenapadol a že to bola poškodená, ktorá v zlom psychickom stave vopred plánovane vyvolala slovný konflikt so synom obžalovaného a následne fyzicky napadla manželku obžalovaného, ktorú obžalovaný bránil tak, že poškodenú od nej odstrkoval, pričom z jeho pohľadu išlo o premyslený, vopred vyprovokovaný konflikt, čomu nasvedčuje skutočnosť, že poškodená si mala konflikt nahrávať na mobil, lebo ak by ju mal opakovane viackrát udrieť päsťou spôsobom, ako to popisuje poškodená, pri jeho výške a hmotnosti (cca 100 kg) následky na zdraví poškodenej by boli oveľa závažnejšie. Záver okresného súdu, že obžalovaný mal kopnúť poškodenú do ľavej strany boku a ľavej nohy podľa názoru obžalovaného, okrem rozporného tvrdenia poškodenej, nevyplýval z lekárskej správy zo dňa 02.01.2015, lebo tam bolo konštatované, že končatiny boli bez vonkajších známok traumy a aj príslušníci PZ uvádzali, že poškodená po incidente nastúpila do vozidla a sama ho riadila na Obvodné oddelenie PZ. Podľa odvolateľa ak by bolo pravdivé tvrdenie poškodenej o počte úderov na jej tvár a hlavu a v takej intenzite ako o nej vypovedala, potom je vylúčené, aby mohla bezprostredne po udalosti viesť osobné motorové vozidlo. Odvolateľ namietal aj výsluch svedka P. K. zo dňa 18.05.2015, pretože už z trestného oznámenia bolo zrejmé, kto je podozrivý a bolo dôvodné vzniesť obvinenie, aby sa obžalovaný mohol účinne obhajovať a to i účasťou pri výsluchu svedkov. Pritom zo zápisnice o výsluchu tohto svedka z uvedeného dňa nebolo zrejmé, ako bol poučený vo vzťahu k vtedy podozrivému obžalovanému, pričom uvedený svedok pri svojom výsluchu dňa 29.12.2015 pri zachovaní práva na kontradiktórnosť úplne odlišne opísal priebeh udalostí ako pri výsluchu zo dňa 18.05.2015 pokiaľ bol okresným súdom konfrontovaný vo vzťahu k výpovedi zo dňa 18.05.2015, tak tento procesný postup považoval odvolateľ ze nezákonný práve z týchto dôvodov. V podstate na základe týchto dôvodov obžalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a oslobodil ho spod obžaloby okresného prokurátora, pretože podľa jeho názoru skutok nie je trestným činom.
Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por., v zmysle ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a nezistiac také chyby, po vykonaní svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že obžalovanému pri zákonnom a odôvodnenom výroku o vine bol uložený neprimeraný trest.
Na hlavnom pojednávaní okresný súd vykonal dokazovanie rešpektujúc povinnosti vyplývajúce z uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8To/17/2018 zo dňa 07.11.2018. V prvom rade treba uviesť, že rozhodnutie súdu prvého stupňa spolu s rozhodnutím odvolacieho súdu vždy tvorí jeden celok, čo platí aj z hľadiska vyhodnotenia relevantných skutočností z pohľadu odvolacích námietok. V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie v podstate v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Nebolo potrebné dokazovanie pred odvolacím súdom doplňovať, a tak odvolací súd z doposiaľ vykonaného dokazovania vychádzal.
Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Odvolací súd nepovažuje právne závery napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa za nepreskúmateľné alebo arbitrárne, resp. vychádzajúce z nedostatočne zisteného skutkového stavu, keďže z tohto rozhodnutia vyplýva dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie, najmä pokiaľ ide o otázku viny.
Obžalovaný K. G. sa obhajoval v podstate tým, že on osobne bránil útoku poškodenej na svoju manželku a že keby poškodená odovzdala deti riadne, nič by sa nestalo, no poškodená vrieskala na celú ulicu a nedala kľúče od auta a manželka zobrala mladšiu vnučku, ktorú z auta vybral syn. Obžalovaný pripustil, že keď bránil manželku pred útokom poškodenej, mohlo dôjsť k fyzickému kontaktu keď pri komunikácii rozhadzoval rukami, bolo možné, aby pritom zasiahol poškodenú do tváre alebo niektorej časti, no vylúčil, že by pri tom používal vulgarizmy. Poškodená napadla jeho manželku tak, že ju udrela do hrude a je možné, že došlo ku kontaktu, ale v žiadnom prípade ju neudrel päsťou, ani ju nekopol. Ku konfliktu došlo na ľavej strane zaparkovaného vozidla, kde si poškodená čupla na zem so staršou dcérou S., ktorú mala na rukách až do príchodu polície. Polícia došla asi za 10 minút. On sa len snažil poškodenú ukľudňovať a vytýkal jej, že vystrája.
Svedok U.. X. G. tvrdil, že poškodená začala útočiť na jeho matku, ktorú sotila do oblasti hrude, keď jeho mama chcela zobrať jeho dcéru, ktorú poškodená držala na rukách. Svedok uviedol, že vtedy zakročil obžalovaný, jeho otec, oddelil poškodenú od jeho matky a hádka pokračovala naďalej. Oproti obžalovanému tento svedok uvádzal, že k žiadnemu napadnutiu nedošlo, obžalovaný urovnal roztržku medzi poškodenou a jeho mamou a v rozpore s výpoveďou obžalovaného dodal, že sa obaja, teda obžalovaný aj svedok, bránili útoku poškodenej. Ani k príčine toho, že poškodená čupela pri aute, nevypovedal pred súdom rovnako ako obžalovaný, lebo keď obžalovaný uvádzal, že urobila drep, tak svedok uvádzal, že sa poškodená pokĺzla, spadla na zem a tak si na zem čupla.
Z výpovede manželky obžalovaného, svedkyne A. G. vyplýva, že počula kričať poškodenú, ktorá následne volala políciu a od ktorej sa svedkyňa snažila zobrať vnučku S. a keď ju chytila, že ju zoberie, tak jej poškodená nadávala a jednou rukou ju udrela do hrude, kde sa zapotácala a syn ju zachytil a obžalovaný na to reagoval tak, že sa snažil zabrániť ďalšiemu útoku zo strany nevesty a tak vložil medzi nich ruku a spolu so synom a vnučkou S. išla dnu a von už nevyšla. Svedkyňa vylúčila, že by obžalovaný udrel poškodenú, no pripustila, že sa poškodenej dotkol, keď ju bránil. Aj medzi výpoveďou tejto svedkyne a výpoveďou jej syna sú teda rozpory v tom, kto sa bránil pred údajným útokom poškodenej a výpoveďou obžalovaného, akým spôsobom mala byť svedkyňa poškodenou atakovaná.
Poškodená A.. O. G. vypovedala, že obžalovaný od nej vtedy žiadal, že má odovzdať deti a vypadnúť a vtedy sa manželke obžalovaného podarilo vytrhnúť jednu dcéru z jej rúk a zobrala ju dnu, kde jej obžalovaný otvoril garážovú bránu, otočil sa k nej a päsťou ju udrel do tváre 3 - 4 krát, všimla si, že na jednej ruke má rukavice, pričom ju udieral ďalej smerom na jej tvár a na hlavu, do oka, do líca, do nosa, na bradu, na peru, na spánkovú časť a udrel ju ešte dvakrát do hlavy. Úderov bolo asi 8, ale neboli silné a tak volala na políciu. Auto bolo otočené von z ulice a ona stála pri vodičových dverách, obžalovaný bol asi pol metra od nej a po údere sa jej podlomili nohy a nakoľko stála blízko auta, udrela sa o auto a zošmykla sa dole. Syn obžalovaného upozornil obžalovaného, že na ulici sú ľudia a vtedy
už prišla aj polícia. Pri príchode polície bola na zemi a držala druhú dcéru, pričom na ňu tvrdili, že udrela svokru, no ona svokru nenapadla, pričom jej obžalovaný vtedy nadával. Bola práceneschopná asi 3 týždne. Jeden policajt ju fotil a potom išli na OO PZ Drienov, po podaní oznámenia išli na pohotovosť do Prešova. Policajtke odovzdala aj nahrávku a fotky a na fotografiách bolo zašpinené oblečenie a tvár so začervenaním a modrinami, boli viditeľné aj modriny na nohách. Ďalšie fotografie boli vytvorené ňou asi dva, tri dni po skutku, po tom čo sa jej začali tvoriť modriny na nohách a tvári. Modriny sa jej tvorili po nejakom čase, fotky boli robené mobilom. Predmetné fotografie odovzdala vyšetrovateľovi pri doplnení trestného oznámenia. Poukazovala na to, že to, že bola kopaná do oblasti nôh a že policajtom od začiatku konania tvrdila, že bola nielen udretá, ale aj kopaná a to, že túto skutočnosť na hlavnom pojednávaní opomenula povedať, vysvetľovala tým, že pri svojej výpovedi pred súdom sa sústredila na úder do temena hlavy, ktorý bol najsilnejší.
Bol prečítaný znalecký posudok Z.. A. M., z ktorého vyplynulo, že poškodená je intravertovaného typu, emočne stabilná a bez známok výraznejšej osobnostnej patognómie a jej intelektové schopnosti sú v pásme zjavného nadpriemeru, je schopná správne vnímať, zapamätať si a správne reprodukovať prežité udalosti. Nezistil u nej snahu javiť sa v lepšom svetle, resp. snahu skresľovať skutočnosti vo svoj prospech, čo by znižovalo všeobecnú vierohodnosť, ako aj špecifickú vierohodnosť vo vzťahu k uvedenému skutku. U poškodenej neboli prítomné prejavy, ktoré by nasvedčovali pre účelové, vedomé škodenie obžalovanému. Postoj k obžalovanému má poškodená indiferentný, nikdy k nemu nemala negatívny vzťah, a hoci potom čo spravil, sa jej hnusí, nepociťuje k nemu nenávisť, len odsudzuje to, ako sa správal.
Svedok Z. K., ktorý situáciu sledoval zo vzdialenosti 15 - 20 metrov, potvrdil, že na ulici registroval krik a počul hlas obžalovaného a ženský hlas a počul ústne hádky, dobre videl, že obžalovaný stál nad ženou s dieťaťom, kričal na ňu a vtedy raz videl ako túto ženu obžalovaný udrel pravou rukou v hornej časti tela a žena kričala, aby ju nebil a keď ho obžalovaný zbadal, odstúpil od poškodenej o dva kroky. Následne síce v ďalšej výpovedi uviedol, že obžalovaný len šermoval rukami a pokiaľ v prvej výpovedi uviedol, že obžalovaný ženu udrel, tak rozpory vysvetľoval tým, že lepšie si pamätal pri prvej výpovedi.
Odvolací súd považuje za hodnovernejšie, čo svedok vypovedal časovo bližšie k skutku, čo napokon sám potvrdil. Nemožno pritom uznať odvolacie námietky k zákonnosti napádanej výpovedi svedka, ktorý bol následne vypočutý aj po vznesení obvinenia, dokonca bol vypočutý kontradiktórne opakovane. Nemožno ani súhlasiť s údajnou nezákonnosťou tejto výpovede, keďže svedok opakovane vypovedal po zákonnom poučení o práve odmietnuť výpoveď, nikdy toto právo nevyužil a ani neoznámil žiadne skutočnosti, z ktorých by také právo vyplývalo. Svedok A. K. potvrdzoval, že keď s bratom odchádzali do mesta, bol na ulici krik a bolo tam viac osôb, hádala sa žena s chlapom, hádka sa udiala pred domom obžalovaného. Tento svedok síce žiadne fyzické napadnutie nevidel, ale pamätal si, že tá žena kričala, aby ju ten chlap nebil. Aj tento svedok si na hlavnom pojednávaní zjavne menej pamätal oproti svojej predošlej výpovedi v prípravnom konaní, z ktorej vyplynulo, že videl pred bránou domu obžalovaného zaparkované auto, boli tam tri osoby a jedno dieťa a nachádzal sa tam obžalovaný, jeden muž a žena s dieťaťom, vzdialenosť z ktorej to sledovali, bola cca 18-20 metrov a žena s dieťaťom čupela tesne pri aute a spolu s bratom pozorovali situáciu asi 3 minúty a žena kričala smerom k obžalovanému „nechajte ma, nechajte ma“. Aj keď tento svedok uviedol, že úder nevidel, videl však, ako obžalovaný smerom k žene gestikuluje rukami a opakuje jej, aby nekričala na celú ulicu. Svedok bližšie nepopísal pohyby, ktoré označila ako gestikulácia, priamo nevylúčil skutočnosť popísanú jeho bratov, ktorý potvrdil svoju výpoveď, že počas toho, ako vnímal incident, videl ako obžalovaný poškodenú udrel. Žiaden z týchto svedkov pritom nevidel, že by poškodená akokoľvek útočila na manželku obžalovaného tak, ako to svorne tvrdili obžalovaný, jeho manželka a ich syn, ktorí počas incidentu stáli proti poškodenej. Nakoľko nebol zistený objektívny dôkaz, ktorí by ich výpovede potvrdzoval, odvolací súd verzii obžalovaného o údajnom napadnutí jeho manželky poškodenou neuveril.
Svedok A. I. ako príslušník policajnej hliadky vyslaný preveriť napadnutie poškodenej obžalovaným uviedol, že mu po príchode na miesto poškodená povedala, že sa pohádali a došlo k fyzickému útoku. Osobne vyhotovoval fotodokumentáciu, kde poškodená mala na tvári modriny. Poškodenú ukľudnili, po nejakom čase znova začala hysterčiť a opakovalo sa to asi 3 - 4 krát a najprv sa bavili s poškodenou, ktorú odoslali na lekárske ošetrenie. Poškodená sa sťažovala, že bol útok na hlavu, preto ju radšej sfotil, aby s tým neboli problémy. Pokiaľ pôvodne uvádzal, že si nevšimol na tvári poškodenej žiadne zranenia, tak po prezretí fotografii potvrdil, že videl začervenanie na jej tvári. Svedok L. X. uviedol, že po príchode
našli poškodenú, ktorá im tvrdila, že ju obžalovaný napadol, bola rozrušená a uvádzala, že manžel jej chce zobrať auto a že ju napadol svokor K. G., ktorý že ju udrel do tváre. Aj tento svedok uvádzal, že si na tvári poškodenej vtedy nevšimol žiadne stopy po úderoch, no treba dodať, že nevyhotovoval predmetné fotografie a teda nemohol posúdiť ich súlad so skutočnosťou tak, ako vypovedal svedok I..
Znalec A.. D. uviedol, že poškodená utrpela pomliaždenie temennej oblasti vľavo, pomliaždenie a krvnú podliatinu pod ľavou očnicou, pomliaždenie temennej oblasti vľavo, pomliaždenie a krvnú podliatinu pod ľavou očnicou, pomliaždenie a krvnú podliatinu nosa, krvný výron sliznice hornej pery a pomliaždenie krku vľavo. Poranenia boli spôsobené tupými predmetmi o užšej a širšej kontaktnej ploche, ktoré pôsobili na uvedenú oblasť malou silou a prudkosťou a mohlo sa tak stať najpravdepodobnejšie najmenej pri jednom údere do temena, najmenej dvoch úderoch do oblasti tváre a najmenej jedným úderom do oblasti krku poškodenej zatvorenou dlaňou päsťou spôsobených druhou osobou. Ide o poranenia ľahké, ktoré si nevyžadujú špecifickú liečbu a k vyhojeniu dochádza spravidla za 5-6 dní. Lekárska správa zo dňa 02.01.2015 takto zranenia nepopisuje, no už z lekárskej správy zo dňa 07.01.2015 z traumatologickej ambulancie vyplýva zistenie malej sufúzie sliznice hornej pery. Na oboznámených fotografiách znalec identifikoval pomliaždenia a krvnú podliatinu nosa, pričom nevylúčil pomliaždenie a krvnú podliatinu pod ľavou očnicou. Ohľadne krvných podliatin, ktoré sa mali u poškodenej vyskytnúť, neskôr sa znalec vyslovil, že je možné predpokladať, že pri tupom poranení mäkkých tkanív dochádza v neskoršom období k presvitaniu hojaceho sa krvného výronu, čo má za následok, že prvotne zistené krvné podliatiny sa v neskoršom období počas hojenia menia a krvné výrony, ktoré boli umiestnené hlbšie sa pri hojení dostávajú do povrchových vrstiev kože. Preto sa rozsah poranení v podobe krvných podliatin v priebehu ďalších dní mohol zväčšovať a mohli sa objaviť krvné podliatiny, ktoré neboli pri prvotnom vyšetrení zistené.
Podľa odvolacieho súdu vzniknuté zistené poranenia za okolnosti, že poškodená nebola po útoku v ich dôsledku preukázateľne otrasená, jej schopnosť správne vnímať, nebola pochybná, útoky boli prevedené malou intenzitou a prudkosťou, a viaceré sa na tele prejavili až s odstupom času, čo v súhrne vedie k záveru, že nebola v stave, ktorý by jej bránil viesť motorové vozidlo tesne po skutku.
Oproti predchádzajúcemu posudzovaniu dôvodnosti uznania viny, boli odstránené aj pochybnosti o tom, či poškodená bola pri útoku aj kopnutá, keďže o tom, že kopnutá bola, uvádzala len ona a v prípade poranení v oblasti hlavy a krku popísaných v zdravotnej dokumentácii poškodenej považoval znalec z medicínskeho hľadiska za nepravdepodobné, aby pri ich malom rozsahu boli spôsobené kopnutím nohou druhej osoby do oblasti tváre. Znalec poukázal na to, že ak lekár pri objektívnom vyšetrení uviedol, že dolné končatiny sú bez vonkajších známok traumy, tak poranenia, ktoré boli zrejmé z fotografií, sa nachádzajú v oblastiach, ktoré je možné zasiahnuť pri kopnutí nohou a takisto svojím rozsahom kopnutie nohou nevylučujú. To v spojení s absenciou pochybností o účelovosti výpovede poškodenej tak ako táto absencia vyplýva z vyššie uvedeného znaleckého posudku Z.. A. M., vedie aj odvolací súd k záveru, že poškodená počas skutku obžalovaným kopnutá bola.
Obžalovaného tak priamo usvedčuje výpoveď poškodenej A.. O. G., ktorej verziu podporuje výsledok znaleckého skúmania mechanizmu zistených poranení, pričom jej spôsobilosť správne vnímať, zapamätať si a prežité reprodukovať bola nepochybná a vyplýva z podaného znaleckého posudku, ktorým sa nezistilo, že by mala snahu javiť sa v lepšom svetle, resp. snahu skresľovať skutočnosti vo svoj prospech a nebolo zistené nič, čo by znižovalo všeobecnú vierohodnosť ani špecifickú vierohodnosť vo vzťahu k uvedenému skutku. Nepriamo jej výpoveď potvrdzujú výpovede členov policajnej hliadky a vypočutých susedov. Oproti tomu výpovede obžalovaného, jeho syna a jeho manželky, ktoré sú samotné rozporné, sú v priamom rozpore so zisteným mechanizmom vzniku poranení poškodenej, ktorých rozsah bol zadokumentovaný policajnou hliadkou v podstate bezprostredne po čine a nevznikli pochybnosti o povahe zranení aj v dôsledku toho, že informácie v tomto smere podali nezainteresované osoby, ktoré vyšetrovali zdravotný stav poškodenej v tejto veci.
Javí sa byť potrebným pripomenúť, že jedným zo zákonných znakov prečinu výtržníctva v zmysle 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. je, že páchateľ fyzicky napadol iného a tým sa dopustil hrubej neslušnosti na mieste verejnosti prístupnom. To bolo v danom prípade nepochybne skutkovými zisteniami ustálené. Odvolací súd považuje za preukázané aj to, že obžalovaný konal z priameho úmyslu poškodenú na mieste verejnosti prístupnom napadnúť použitím fyzickej sily zo zjavného motívu nespokojnosti so správaním sa poškodenej, ktorej vzťahy s jeho synom boli napäté.
Základným predpokladom trestnej zodpovednosti za prečin je bezpečné zistenie, či konanie nesie nielen všetky formálne znaky prečinu, ale i toho, či ide o prečin aj v intenciách ods. 2 § 10 Tr. zák., teda že vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nie nepatrná (materiálny korektív).
S odvolacími námietkami týkajúcimi sa údajného nenaplnenia materiálneho znaku predmetného prečinu sa odvolací súd nemohol stotožniť. Považoval ich za neopodstatnené, pretože výsledky dokazovania bez pochybností viedli k záveru, že závažnosť predmetného skutku, pri ktorom boli obžalovaným naplnené všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu je vyššia ako nepatrná.
Účelom trestného práva je ochrana významných spoločenských vzťahov a záujmov spoločnosti pred závažnými protispoločenskými konaniami, na ktorých ochrane je celospoločenský záujem, pretože ide o významné a všeobecne uznávané spoločenské hodnoty. Súkromné právo chráni výlučne individuálne záujmy jednotlivca, na ktorých ochrane nie je celospoločenský záujem, ale sa ponecháva na rozhodnutí jednotlivca, či využije prostriedky ochrany, ktoré mu právny poriadok na ochranu svojich práv poskytu- je. Základnými prostriedkami na dosiahnutie účelu trestného práva je hrozba sankciami a ich ukladanie. Trestné právo je charakterizované jednotou prevencie a represie. Účelom trestného práva nie je len rep- resia (uloženie sankcie), ale aj prevencia (hrozba sankciou) spočívajúca v predchádzaní páchania tres- tných činov. Preventívna funkcia trestného práva má zabezpečiť predchádzaniu a zamedzovaniu tres- tnej činnosti. Rozlišuje sa individuálna prevencia, ktorá znamená pôsobenie na páchateľa spáchaného trestného činu spočívajúce v jeho odstavení od pokračovania v páchaní trestnej činnosti a prevýchove, a generálna prevencia, ktorej cieľom je odstrašiť potenciálnych páchateľov od páchania trestnej činnos- ti. Generálna prevencia sa dosahuje už samotnou existenciou trestných sankcií (hrozba sankciami) ako aj potrestaním páchateľov už spáchaných trestných činov.
Na rozdiel od v odvolaní spomenutého prípadu prejednávaného Najvyšším súdom SR, v predmetnej veci z dôkazov vykonaných vyplýva spoľahlivý záver o tom, že páchateľ fyzickým napadnutím iného sa dopustil i hrubej neslušnosti na mieste verejnosti prístupnom v intenciách prečinu výtržníctva v zmysle § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., a to aj z pohľadu materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák.
Bolo preukázané, že obžalovaný fyzicky napadol poškodenú opakovaným použitím sily bez ohľadu na bezprostrednú prítomnosť maloletej osoby a svojich susedov a napadol ju na mieste pred svojim domom, na ktorý má prístup ktokoľvek. Na mieste verejnosti prístupnom sa tým dopustil výtržnosti spočívajúcej v tom, že napadol ženu, a to nielen verbálne ale aj fyzicky. Z dôkazov prítomných v spise je nesporné tiež to, že rodinné vzťahy medzi obžalovaným a poškodenou už pred kritickou udalosťou boli narušené a došlo k napadnutiu poškodenej, ktorá mala pri sebe svoje dieťa tak, že na tele poškodenej vzniklo viacero poranení. Vzhľadom na taký spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, priamy úmysel páchateľa a jeho pohnútku, keď na poškodenú útočil napriek tomu, že ako sám uviedol, s právnym riešením vzťahov týkajúcich sa jeho syna a poškodenej a ich maloletých detí príslušnými súdnymi rozhodnutiami vydanými v danom období v civilnom konaní bol spokojný, je závažnosť prečinu vyššia ako nepatrná.
V zmysle ustanovenia § 34 Tr. zák., trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Okrem toho, hľadiská, na ktoré súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery najmä prihliada, sú podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Obžalovaný je v súčasnosti poberateľom starobného dôchodku vo výške 377,70 eur mesačne, doposiaľ nebol súdne trestaný, žije v rodinnom dome spolu s manželkou a synom bez toho, aby boli zaznamenané nejaké problémy, jeho správanie nebolo doposiaľ riešené komisiou na ochranu verejného poriadku. Podľa výpisu z ústrednej evidencie priestupkov má síce viacero záznamov o priestupkoch, no tieto sa
týkajú porušení predpisov na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, a teda nemajú povahu blízku povahe predmetného prečinu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku plynie, ktoré skutočnosti a dôkazy vzal súd prvého stupňa za východiskové pri svojich úvahách o druhu a výmere trestu. Plynie z neho, že vychádzal z priameho úmyslu páchateľa, z poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písm. j/ Tr. zák. a z neprítomnosti priťažujúcich okolností uvedených v § 37 Tr. zák., mal za to, že účel trestného zákona a to generálnu ako aj individuálnu prevenciu je možné dosiahnuť aj trestom uloženým na dolnej hranici trestnej sadzby a preto mu uložil trest odňatia slobody vo výmere šiestich mesiacov, a keďže išlo o prvé vybočenie obžalovaného z riadneho spôsobu jeho života okresný súd dospel k záveru, že nie je potrebné pôsobiť trestnom odňatia slobody spojeným s jeho výkonom, ale postačuje aj samotná hrozba trestu a stanovil skúšobnú dobu v trvaní 18-tich mesiacov, ktorú považoval za primeranú.
S názorom okresného súdu sa odvolací súd celkom nestotožnil. Na jednej strane ani odvolací súd nepovažoval za odôvodnené, zákonné, spravodlivé a primerané, aby trestom za predmetný prečin v prípade obžalovaného bol trest odňatia slobody spojený s jeho výkonom, no na druhej strane, vzhľadom na doterajšie celoživotné bezúhonné správanie sa obžalovaného a závažnosť prípadu, nepovažoval odvolací súd za primerané motivovať obžalovaného k riadnemu životu až hrozbou výkonu podmienečne odloženého trestu odňatia slobody.
V danom prípade možno účel trestu dosiahnuť jedným z tzv. alternatívnych trestov, a to trestom, ktorý zasiahne do majetkovej sféry obžalovaného, umožní mu, v prípade, že peňažný trest zaplatí, dosiahnuť zahladenie odsúdenia, a teda eliminovať negatívne účinky spojené s výpisom z registra trestov.
Odvolací súd dospel, vzhľadom na predchádzajúcu bezúhonnosť obžalovaného a skutočnosť, že súd nemal poznatky o prípadnom páchaní akejkoľvek protiprávnej činnosti z jeho strany po spáchaní predmetnej trestnej činnosti, k záveru, že v tomto prípade išlo o skutočne výnimočné vybočenie obžalovaného z medzí riadneho života. Preto obžalovanému uložil trest tak, ako to vyplýva z výroku tohto rozsudku, pričom zohľadnil pomery obžalovaného, povahu prípadu, vymožiteľnosť peňažného trestu a výšku náhradného trestu odňatia slobody adekvátne prispôsobil výške peňažného trestu.
Z vyššie uvedených dôvodov preto krajský súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a v tejto časti sám rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.