Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_2Sa-5-2020.pdf
PDF · 126.19 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sa/5/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu P. H. Q., alias J. T., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Q. E., resp. Z., bez dokladu totožnosti, toho času umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpeného Centrom právnej pomoci, so sídlom v Bratislave, Račianska 1523/71, kancelária Košice, Murgašova 3, Košice proti žalovanému Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Nitra, Kalvárska 2, Nitra o preskúmanie rozhodnutia o zaistení č. : PPZ-HCP-BA11-58-019/2020-AV zo dňa 30.05.2020 takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nitra, Kalvárska 2, Nitra, č. : PPZ-HCP-BA11-58-019/2020-AV zo dňa 30.05.2020, týkajúce sa žalobcu, P. H. Q., alias J. T., nar. XX.XX.XXXX štátna príslušnosť Q. E., resp. Z., bez dokladu totožnosti. II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca P. H. Q., alias J. T., nar. XX.XX.XXXX bol bezodkladne p r e p u s t e n ý zo zaistenia. III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný rozhodnutím č. : PPZ-HCP-BA11-58-019/2020-AV zo dňa 30.05.2020 zaistil účastníka konania P. H. Q., alias J. T., nar. XX.XX.XXXX štátna príslušnosť Q. E., resp. Z., bez dokladu totožnosti (popis osoby: osoba mužského pohlavia, výška 176 cm, váha 90 kg, postava štíhla, vlasy polodlhé čierne
- šedivé husté, oči hnedé, nos guľatý, tvár úzka - fotografický portrét účastníka konania tvorí prílohu rozhodnutia), a to dňa 30.05.2020 o 14:45 podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj : „zákon o pobyte cudzincov“) na účel výkonu administratívneho vyhostenia s tým, že podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 02.08.2020. Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov účastníka konania umiestnil do útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej aj: „ÚPZC Sečovce“).
2. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že správny orgán má preukázanú existenciu právoplatného rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To/32/2018 zo dňa 17.05.2018, ako aj odpisu z registra trestov Slovenskej republiky, na základe čoho dňa 30.05.2020 vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení účastníka konania č. : PPZ-HCP-BA11-58-014/2020-AV podľa § 82 ods. 2 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, ktorým účastníka konania administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky na územie Sierra Leone a súčasne účastníkovi konania podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov uložil zákaz vstupu na území Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 5 rokov. Zároveň podľa § 55 ods. 2 zákona č. 71/1267 Z. z. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „správny poriadok“) správny orgán odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu vylúčil.
3. Žalovaný konštatoval, že lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že účastník konania na území Slovenskej republiky nemá povolený žiaden druh pobytu (prechodný, trvalý, ani tolerovaný). Ďalej konštatoval, že účastník konania bol umiestnený v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody a ústavoch na výkon väzby na území Slovenskej republiky za spáchanie úmyselného zločinu podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ a písm. c/ Trestného zákona, pričom ide o opakované napadnutie verejného činiteľa pri výkone práv a povinností. Zaistenie účastníka konania na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení (ktoré je vyššie označené) je potrebné aj na zabránenie ďalšieho protiprávneho konania žalobcu na území štátov Schengenského priestoru. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán konštatoval, že zaistenie účastníka konania k výkonu trestu administratívneho vyhostenia je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, pretože zaistenie účastníka konania pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Správny orgán sa zaoberal aj prípadnými alternatívami k zaisteniu (podľa § 89 ods. 1 písm. a/ písm. b/ zákona o pobyte cudzincov) dospel však k záveru, že účastník konania nemá zabezpečené žiadne ubytovanie na území Slovenskej republiky a ani žiadne finančné prostriedky, čo potvrdila v čestnom prehlásení zo dňa 07.03.2020 aj manželka účastníka konania L. Q., ktorá uviedla: „Neposkytnem žiadne ubytovanie ani finančnú zábezpeku pre P. H. Q., narodený XX.XX.XXXX.. Sme už dva roky v rozvodovom konaní a nakoľko úmyselne nepreberá vo väzení poštu, len aby naťahoval čas, dúfam, že už posledné rozvodové konanie budeme mať 09.04.2020. Takže týmto chcem zrušiť žiadosť o udelenie trvalého pobytu pre P. H.R.Q. Q., Z. XX.XX.XXXX.“ Správny orgán ďalej konštatoval, že účastník konania nikdy na území Slovenskej republiky oficiálne nepracoval, vždy ho finančne podporovala iba manželka. Za týchto okolností preto v žiadnom prípade nemôže pristúpiť k uloženiu povinnosti hlásenia pobytu, resp. zloženia peňažnej záruky a teda má za to, že nevyhnutnosť zaistenia sa nedá dosiahnuť alternatívnym opatrením. Zároveň však zdôraznil, že so zaisteným účastníkom konania sa zaobchádza humánne a dôstojne a rešpektujú sa všetky jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a súd taktiež dodržiava zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie (smernica Európskeho parlamentu a rady 2008/115/ES). Zaistenie účastníka konania, ktorý bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin je nevyhnutné na zabezpečenie úspešnej prípravy a organizácie návratovej operácie. Zároveň správny orgán poukázal na preukázateľné riziko úteku účastníka konania a verejný záujem spočívajúci hlavne v ochrane verejnosti pred osobami, ktorým bol pobyt na území štátu zakázaný rozhodnutím orgánov verejnej moci.
4. Vo vzťahu k otázke rešpektovania súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov pod číslom 209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor“) uviedol, že takéto práva účastníka konania neupiera a plne ich rešpektuje. K samotnej dĺžke zaistenia zaujal stanovisko, že ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote šiestich mesiacov, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane o predĺženie lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť dvanásť mesiacov. S prihliadnutím na osobu účastníka konania, ktorý opakovane nerešpektuje právne predpisy Slovenskej republiky správny orgán vyslovil názor, že existuje reálny predpoklad, že účastník konania nebude spolupracovať ani s pracovníkmi ÚPZC Sečovce pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu a je preto potrebná doba jeho zaistenia uvedená vo výrokovej časti rozhodnutia. Takáto doba je teda nevyhnutná s ohľadom na skutočnosť, že účastník konania nie je držiteľom platného cestovného dokladu a zo strany príslušných útvarov Policajného zboru bude vyvíjaná činnosť k vystaveniu náhradného cestovného dokladu, tak aby mohol byť naplnený výkon administratívneho vyhostenia bez prekážok a s elimináciou rizika úteku. Proces vystavenia náhradného cestovného dokladu na účel vyhostenia je časovo náročný, čo stanovená dĺžka zaistenia primerane zohľadňuje. Správny orgán zároveň poukázal na svoju povinnosť počas celej doby zaistenia skúmať účel zaistenia, pretože presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, závisí od viacerých faktorov a potreba zaistenia bude zo strany správneho orgánu priebežne vyhodnocovaná (§ 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov).
5. V závere rozhodnutia správny orgán vzal do úvahy aj aktuálnu situáciu týkajúcu sa vyhlásených sprísnených mimoriadnych opatrení vlády Slovenskej republiky v súvislosti so šírením ochorenia Covid-19, kedy boli uzatvorené vnútorné hranice, na ktorých boli znovu zavedené dočasné kontroly.
Mal za to, že v súčasnosti sa zavedenými opatreniami Slovenská republika a všetky členské štáty dostali do situácie, kedy je možné postupne uvoľňovať opatrenia a teda aj opatrenia na hraniciach v súvislosti s cestovaním aj účelnosťou realizácie samotného výkonu administratívneho vyhostenia účastníka konania.
6. Žalobca podal správnu žalobu datovanú dňom 15.06.2020 (doručenú oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Nitra dňa 17.06.2020 a Krajskému súdu v Košiciach dňa 24.06.2020), ktorou žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru v Nitre číslo: PPZ-HCP- BA11-58-019/2020-AV zo dňa 30.05.2020 o zaistení a zároveň žiadal nariadiť bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Uplatnil nárok na úplnú náhradu trov konania.
7. Žalobca nesúhlasil s rozhodnutím žalovaného v celom rozsahu z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie o zaistení vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie pred žalovaným trpí takou procesnou vadou, ktorá má vplyv na jeho zákonnosť. Rovnako v konaní o administratívnom vyhostení, ktoré tvorí podklad pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia došlo k zásadnej procesnej vade majúcej vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia.
8. Zdôraznil, že pred dňom 30.05.2020, kedy došlo k jeho opätovnému zaisteniu na základe rozhodnutia o jeho vyhostení z toho istého dňa, bol už z územia SR a ďalších štátov administratívne vyhostený na základe skoršieho rozhodnutia vydaného dňa 16.02.2017 Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava pod č. : PPZ-HCP-BA6-32-008/2017-AV, ktorým mu bol zároveň uložený zákaz vstupu na územie SR a všetkých členských štátov po dobu piatich rokov. Toto rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu nadobudlo podľa vyjadrení policajných orgánov v predošlých postupoch voči žalobcovi právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 22.02.2017. Zároveň žalobca zdôraznil, že k realizácii tohto rozhodnutia o administratívnom vyhostení nedošlo a uložený zákaz vstupu na základe tohto rozhodnutia pred dňom 30.05.2020 trvá aj naďalej. Na základe označeného (t.j. v poradí prvého rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu) rozhodnutia z roku 2017 už bol žalobca zaistený rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Bratislava č. : PPZ-HCP-BA6-32-017/2017-AV zo dňa 06.02.2017 a bol umiestnený v zariadení pre cudzincov v Medveďove. Po podaní správnej žaloby a následnej kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Szak/4/2017 zo dňa 11.05.2017 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Sa/17/2017-86 zo dňa 16.03.2017 tak, že rozhodnutie o zaistení žalobcu zo dňa 06.02.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože okrem iných nedostatkov kasačný súd vo veci žalobcu zistil pochybenia, ku ktorým došlo v postupe správnych orgánov pri rozhodovaní o v poradí prvom rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu v roku 2017, keď uviedol : „38. V spojení s vyššie uvedeným nebolo možné neprihliadnuť na postup žalovaného v konaní o administratívnom vyhostení sťažovateľa, keď správny orgán pod zámienkou vykonania doplňujúceho pohovoru pre účely rozhodnutia o sťažovateľovej žiadosti o udelenie trvalého pobytu, na mieste s ním začal konanie o administratívnom vyhostení, v ktorom v ten istý deň (6.2.2017) vydal samotné rozhodnutie o administratívnom vyhostení sťažovateľa do krajiny pôvodu (Q. E.). Okrem toho, že takéto rozhodnutie je nepochybne neočakávané a prekvapivé, keďže jeho dôvodom, (§ 82 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z.) má byť neoprávnený pobyt sťažovateľa na území Slovenskej republiky (hoci sťažovateľ mal udelený tolerovaný pobyt do 21.2.2017) je takýto postup aj v rozpore s princípom legitímneho očakávania, keďže o jeho žiadosti o trvalý pobyt (o ktorý požiadal pred uplynutím doby tolerovaného pobytu) nebolo ešte rozhodnuté. Správny orgán svoj záver o neoprávnenom pobyte sťažovateľa na území Slovenskej republiky opieral o svoje konštatovanie o zániku tolerovaného pobytu zo zákona (§60 písm. e/ zákona č. 404/2011 Z. z. ) z dôvodu zdržiavania sa sťažovateľa mimo územia Slovenskej republiky, pričom však nekonkretizoval, kedy sa tak stalo, kedy teda malo dôjsť k zániku tolerovaného pobytu a od kedy sa sťažovateľ považuje za neoprávnene sa zdržiavajúceho sa na území Slovenskej republiky. Správny orgán o zániku tolerovaného pobytu sťažovateľa nevydal žiadne deklaratórne rozhodnutie (túto otázku si vyriešil len ako predbežnú v konaní o vyhostení), ktoré by prípadne mohlo byť preskúmateľné súdom (keďže sťažovateľ záver o splnení predpokladov odôvodňujúcich zánik tolerovaného pobytu spochybňuje), napriek tomu, že sa tak nepochybne mení status sťažovateľa, teda jeho práva a povinnosti na území Slovenskej republiky. 39. Vytýkané nedostatky postupu správneho orgánu v konaní o vyhostení v spojení s vyvolanými pochybnosťami o neoprávnenosti pobytu sťažovateľa na území Slovenskej republiky v čase rozhodovania o vyhostení, keď naviac nebolo rozhodnuté ani o jeho žiadosti o trvalý pobyt, pochybnosťami o dostatočnom posúdení primeranosti zásahu do práv sťažovateľa podľa čl. 8 Dohovoru
vzhľadom na jeho manželský život s občianskou Slovenskej republiky ako aj pochybnosťami o (vyznačenej) právoplatnosti rozhodnutia o vyhostení sťažovateľa vzhľadom na to, že proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal odvolanie potom, ako mu bola rozhodnutím Centra právnej pomoci pod sp. zn. 4077/2017-KaBA zo dňa 24.02.2017 určená advokátka, dôvodne aj v zmysle názoru ústavného súdu vyvoláva pochybnosti o reálnosti vyhostenia sťažovateľa v zmysle uvedeného rozhodnutia. Uvedený záver má vzhľadom na následný účinok („reťazenie rozhodnutí“) nepochybne význam ai pre preskúmavané rozhodnutie o zaistení z hľadiska jeho účelnosti a efektívnosti.“
9. Na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení, vydanom dňa 06.02.2017 Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava pod číslom toto PPZ-HCP-BA6-32-008/2017-AV bol žalobca zaistený aj v roku 2020, ihneď po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody - rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nitra číslo: PPZ-HCP-BA11-55-018/2020-AV zo dňa 29.03.2020, v čase od 29.03.2020 na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 29.09.2020 (na účel výkonu administratívneho vyhostenia). Toto rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že je potrebné vykonať administratívne vyhostenie žalobcu z roku 2017, ktorým zároveň bol uložený zákaz vstupu na území Slovenskej republiky po dobu piatich rokov. Žalobca vyslovil názor, že aj toto rozhodnutie o jeho zaistení nadväzovalo na konanie o administratívnom vyhostení z roku 2017, preto za situácie, že nadväzovalo na to isté rozhodnutie o administratívnom vyhostení, v ktorom došlo podľa názoru kasačného súdu k vážnym zásahom do práv žalobcu a preto nemožno považovať takéto rozhodnutie o zaistení žalobcu za zákonné. Kasačný súd vyslovil názor, že vytýkané nedostatky v rozhodnutí o administratívnom vyhostení majú vzhľadom na následný účinok („reťazenie rozhodnutí“) nepochybne význam aj pre preskúmavané rozhodnutie o zaistení z hľadiska jeho účelnosti a efektívnosti. Na základe týchto skutočností, vychádzajúc aj z názoru kasačného súdu vyjadreného v predošlom priebehu konania voči žalobcovi Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 6Sa/19/2020 z 12.05.2020 rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nitra číslo: PPZ-HCP-BA11-55-018/2020-AV zo dňa 29.03.2020 zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu so zaistenia.
10. V správnej žalobe ďalej žalobca namietal, že dňa 30.05.2020 žalovaný v zariadení pre cudzincov začal voči nemu nové konanie o jeho administratívnom vyhostení (odôvodnené § 82 ods. 2 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov), a to z dôvodu, že žalobca bol na základe rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To/32/2018 právoplatne odsúdený za spáchanie úmyselného zločinu. Žalobca namietal, že za takýmto postupom správneho orgánu bola snaha účelovo odôvodniť jeho opätovné zaistenie iným, resp. novým rozhodnutím o administratívnom vyhostení, hoci na opätovné konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu neboli splnené procesné podmienky správneho konania pre prekážku už existujúceho právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu (res iudicata). Ďalej žalobca namietal, že o jeho odsúdení vedeli policajné orgány od roku 2018, avšak až v máji v roku 2020 po nariadení prepustenia žalobcu súdom, žalovaný založil jeho zaistenie na novom rozhodnutí o jeho administratívnom vyhostení, ktoré je odôvodnené odsúdením za trestný čin. Napriek existencii dvoch rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu, tj. rozhodnutia zo dňa 06.02.2017, ako aj rozhodnutia zo dňa 30.05.2020 žalovaný nezaujal k týmto skutočnostiam žiadne stanovisko a z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva ani žiadna právna úvaha, ako sa s ich existenciou vysporiadal. Žalobca poukázal aj na to, že odvolací súd v označenej trestnej veci zrušil uložený trest vyhostenia práve z dôvodov existencie právoplatného rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení a uloženom zákaze vstupu z roku 2017. Ani neskôr správne orgány nespochybňovali právoplatnosť rozhodnutia o administratívnom vyhostení z roku 2017, no napriek tomu vydali nové rozhodnutie o administratívnom vyhostení zo dňa 30.05.2020, ktorému podľa názoru žalobcu bránila prekážka už rozhodnutej veci.
11. Pre úplnosť doplnil, že proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení z roku 2017 podal odvolanie, pričom odvolací orgán konštatoval, že podané odvolanie nespĺňa podmienku včasnosti a zároveň nezistil ani dôvody na využitie mimoriadnych opravných prostriedkov. Následne podal na Krajskom súde v Bratislave žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy v administratívnom konaní o podanom odvolaní proti rozhodnutiu o jeho administratívnom vyhostení zo dňa 06.02.2017, ktorá je vedená pod sp. zn. 7Sa/70/2017 a ku dňu podania správnej žaloby v tejto veci meritórne a ani inak rozhodnuté nebolo.
12. V závere správnej žaloby sa žalobca nestotožnil so záverom žalovaného, že v jeho veci existuje a bolo preukázané riziko úteku. Zdôraznil, že po dobu niekoľkých desiatok rokov žije v Európe, opakovane sa dostavoval pre policajné orgány, legálne uzatvoril manželstvo, má na území Rakúska a Česka dieťa a sám sa dobrovoľne dostavil na príslušné oddelenie cudzineckej polície aj dňa 06.02.2017, kedy mu
bolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení. Má snahu zlegalizovať si pobyt na území Slovenskej republiky, pretože opakovane žiadal o udelenie povolenia na pobyt, ktoré mu v minulosti aj bolo udelené - tolerovaný pobyt a pod.. Policajným orgánom predložil svoj cestovný pas za účelom stotožnenia a ani v minulosti neutiekol a nevyhýbal sa žiadnemu postupu policajných orgánov na území SR, preto v jeho prípade boli splnené podmienky na to, aby mu bola určená lehota na vycestovanie.
13. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 24.06.2020 k správnej žalobe uviedol, že nezistil žiadne dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia o zaistení žalobcu. Navrhol preto, aby súd žalobu zamietol ako neopodstatnenú. Vo vyjadrení zopakoval zistený a ustálený skutkový stav a zdôraznil, že žalobcu zaistil dňa 29.03.2020 na základe rozhodnutia iného správneho orgánu, pričom na základe rozsudku Krajského súdu v Košiciach právoplatného dňa 30.05.2020 žalobcu bezodkladne prepustil zo zaistenia. Po jeho prepustení ÚPZC Sečovce bol žalobca kontrolovaný mimo útvaru a z dôvodu efektívnosti, hospodárnosti a rýchlosti konania bolo ďalšie konanie so žalobcom realizované v priestoroch ÚPZC v Sečovciach, pretože by bolo časovo zdĺhavé a nehospodárne žalobcu kontrolovať po prepustení v Sečovciach a vykonať eskortu na útvar žalovaného so sídlom v Nitre a po vykonaní administratívnych úkonov vykonať rovnakú eskortu už zaisteného žalobcu späť do ÚPZC v Sečovciach. Žalovaný ďalej poukázal na existenciu právoplatného rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To/32/2018 zo dňa 17.05.2018, ako aj odpisov z registra trestov SR, čím bolo nespochybniteľné, že žalobca bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný nezaistil žalobcu na základe predchádzajúceho rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu zo dňa 06.02.2017, pretože toto nadobudlo právoplatnosť dňa 22.02.2017, teda pred právoplatným odsúdením žalobcu za spáchanie úmyselného trestného činu. Žalovaný tak nevedel a ani nemohol doplniť, resp. zmeniť už právoplatné rozhodnutie iného správneho orgánu, pretože na takéto konanie nie je oprávnený. Práve z tohto dôvodu vznikla potreba opakovane administratívne vyhostiť žalobcu, a to na základe existencie právoplatného trestného rozsudku vo vyššie označenej veci, ktorým bol preukázaný zákonný dôvod na postup podľa § 82 ods. 2 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Žalobca tak bol zaistený následne podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov pre potreby jeho administratívneho vyhostenia.
14. K námietke existencie prekážky rozsúdenej veci „res iudicata“ žalovaný uviedol, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení zo dňa 30.05.2020 bolo vydané podľa § 82 ods. 2 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že žalobca bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, pričom predchádzajúce rozhodnutie zo dňa 06.02.2017 bolo vydané podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že žalobca mal neoprávnený pobyt na území SR. Z uvedeného je preto zrejmé, že nejde o tú istú vec, ale o dve rôzne skutkové podstaty.
15. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že z jeho strany ide iba o účelovosť konania v snahe ponechať žalobcu v zaistení. Zdôraznil, že žalobca je páchateľom úmyselnej trestnej činnosti - útoku na verejného činiteľa a je dôvodný predpoklad, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti a nie je žiadúce, aby sa nachádzal naďalej na území Slovenskej republiky. Poukázal na to, že zaistenie žalobcu bolo jediným možným spôsobom ako zákone dosiahnuť výkon administratívneho vyhostenia žalobcu z územia SR, pretože žalobca nevlastní žiaden cestovný doklad. Žalobca nevedie ani riadny manželský život, nemá zabezpečené ubytovanie ani dostatočné finančné prostriedky. Všetky tieto prvky boli posudzované ako alternatíva k zaisteniu, avšak žalobca ani jednu z podmienok nespĺňa, preto bolo rozhodnuté o jeho zaistení zákonným spôsobom.
16. Žalovaný sa odvolal aj na to, že v rozhodnutí sa dostatočným spôsobom zaoberal aktuálnou situáciou týkajúcou sa vyhlásených sprísnených mimoriadnych opatrení vlády Slovenskej republiky, v súvislosti so šírením ochorenia COVID-19 a rovnako aj bezpečnostnou situáciou v domovskom štáte žalobcu. Vo vzťahu k existencii detí žalobcu v Rakúsku, ako aj v Českej republike žalovaný uviedol, že počas tolerovaného pobytu a ani počas umiestnenia v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody a ústavu na výkon väzby žalobca o nich neprejavil žiaden reálny záujem. Nemá k nim vytvorený žiaden citový vzťah a je to len jedna z ďalších zámienok žalobcu ako zotrvať na území Európskej únie a ďalej páchať trestnú činnosť, za ktorú bol opakovane v týchto krajinách právoplatne odsúdený.
17. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a na nariadenom pojednávaní podľa § 228 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. - Správneho súdneho poriadku (SSP) po náležitej príprave pojednávania, oboznámení sa s obsahom listín obsiahnutých v súdnom spise, ako aj listín obsiahnutých
v predloženom administratívnom spise žalovaného, po prednese zástupcu žalobcu, ako aj zástupkyne žalovaného dospel k záveru o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu, preto toto rozhodnutie zrušil a nariadil žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia.
18. Na pojednávaní pred súdom zástupkyňa žalobcu trvala na podanej správnej žalobe, ako aj jej dôvodoch v celom rozsahu a predložila súdu fotokópie dokladov, svedčiacich o skutočnej identite žalobcu, pretože podľa žalobcu je jeho skutočná totožnosť J. T., štátna príslušnosť Z. Uvedené oznámila zástupkyňa žalobcu na jeho priamu žiadosť, tak aby neexistovala žiadna pochybnosť o identite žalobcu. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní trvala na obsahu ich písomného vyjadrenia k správnej žalobe a k listinám predloženým na pojednávaní uviedla, že žalobca opakovane zavádza správne orgány, a to aj tým, že spochybňuje svoju skutočnú identitu, preto aj z tohto pohľadu je namieste jeho zaistenie.
19. V administratívnom spise žalovaného sa nachádza rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nitra, Kalvárska 2, Nitra číslo PPZ-HCP-BA11-58-014/2020-AV zo dňa 30.05.2020, ktorým policajný útvar rozhodol o administratívnom vyhostení účastníka konania Q. P. H., Z.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Q. bez dokladu totožnosti, a to podľa § 82 ods. 2 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov. Zároveň označenému cudzincovi bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu piatich rokov. Správny orgán neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z dôvodu, že možno účastníka konania zaistiť podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a zároveň správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uviedol, že dňa 06.02.2017 bol účastník konania podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu piatich rokov. Z dôvodu podozrenia z marenia alebo sťažovania výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení bol účastník konania zaistený a umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Práve počas tohto umiestnenia žalobca úmyselne napadol príslušníka Policajného zboru, a následne za tento skutok bol uznaný vinným zo zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a), písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona. Rozhodnutie o vine žalobcu bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To/32/2018, trest vyhostenia bol účastníkovi konania zrušený z dôvodu existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení z územia SR a uložení zákazu vstupu na územie SR vyššie označeným administratívnym rozhodnutím. Rozsudok Krajského súdu v Trnave nadobudol právoplatnosť dňa 17.05.2018.
20. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
21. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
22. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
23. Podľa § 82 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia,
24. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.
25. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
26. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom - zákonné
zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
27. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
28. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
29. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
30. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
31. Správny súd poukazuje na existenciu skoršieho rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu, vydaného Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava pod č.: PPZ-HCP- BA6-32-008/2017-AV zo dňa 06.02.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 22.02.2017, na základe ktorého administratívne vyhostenie žalobcu doposiaľ realizované nebolo. Na základe tohto skoršieho rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobca už bol zaistený rozhodnutím oddelenia cudzineckej polície Bratislava č. : PPZ-HCP-BA6-32-017/2017-AV zo dňa 06.02. 017, a po jeho zrušení v súdnom preskúmavacom konaní aj rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nitra č. : PPZ-HCP-BA11-55-018/2020-AV zo dňa 29.03.2020, ktoré bolo taktiež rozhodnutím súdu zrušené a bolo nariadené bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia (z vyjadrenia žalovaného k správnej žalobca vyplýva, že žalobca bol zo zaistenia prepustený dňa 30.05.2020 v čase o 11.30 hod). Ihneď na to, v ÚPZC v Sečovciach začalo nové konanie o administratívnom vyhostení žalobcu, zohľadňujúc právoplatný odsudzujúci rozsudok za spáchanie úmyselného zločinu, na základe ktorého bol žalobca opätovne zaistený rozhodnutím, ktoré tvorí predmet súdneho prieskumu v tomto konaní.
32. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia o zaistení žalobcu zo dňa 30.05.2020 sa však nenachádza žiadna správna úvaha žalovaného, z ktorej by vyplývalo, ako sa tento správny orgán vysporiadal so skutočnosťou, že v čase zaistenia žalobcu na základe rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení z 30.05.2020 zároveň existovalo aj právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o jeho predchádzajúcom administratívnom vyhostení z roku 2017, ktorými bol žalobcovi uložený zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na dobu piatich rokov. Na uvedený nedostatok žalovaný reagoval až neskôr, a to v písomnom vyjadrení k správnej žalobe.
33. Správny súd zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn. 6Sžo98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009, či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
34. V danej veci súd zaujíma stanovisko, že rozhodnutie správneho orgánu je nedostatočné a teda aj nepreskúmateľné, ak z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, na základe akých skutočností správny orgán nezaistil žalobcu na základe existujúceho rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu z roku 2017, ale k jeho zaisteniu došlo na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení z roku 2020, a to za situácie, že v čase rozhodovania o zaistení žalobcu boli obe rozhodnutia o administratívnom vyhostení právoplatné a vykonateľné. Za takej situácie zároveň vzniká pochybnosť, vo vzťahu ku ktorému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení je potrebné posudzovať účelnosť zaistenia žalobcu.
Správny súd konštatuje, že žalovaný doplnil dôvody svojho rozhodnutia vo vyjadrení k správnej žalobe, avšak doplnenie dôvodov rozhodnutia takýmto spôsobom nie je procesne prípustné.
35. V tej súvislosti je potrebné zdôrazniť, že vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného, a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy by mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov.
36. V závere správny súd poukazuje aj na to, že v priebehu konania pred súdom žalobca spochybňoval svoju totožnosť pod menom P. H. Q., štátna príslušnosť Q. a tvrdil, že jeho skutočné meno je J. T., štátnej príslušnosti Nigéria. Úlohou správneho orgánu v ďalšom konaní - mimo odstránenia nedostatkov v odôvodnení rozhodnutia bude aj povinnosť ustáliť totožnosť žalobcu, a to preverením predložených dokladov, ktoré pri zbežnom posúdení (č.l. 41 a nasl. súdneho spisu) preukazujú určitú mieru vierohodnosti tvrdení žalobcu.
37. Za takéhoto stavu preto správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu podľa § 230 ods. 1 písm. a/ SSP a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
38. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.