Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_35Ek-1088-2019.pdf
PDF · 114.2 KB
Case nature
Subarea
35Ek/1088/2019
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Miriam Gašparovičová, - ECONOMY Jarabina 293, 065 31 Jarabina, IČO: 41 568 150, právne zastúpený: B&B, advokátska kancelária s.r.o., Rázusova 1, 040 01 Košice - Juh, IČO: 47 254 106, proti povinnému: J., H. F., nar. XX.X.XXXX, V. XXX/ X, XXX XX F. - R., právne zastúpený: IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, 040 01 Košice - Sever, IČO: 36 588 041, o vymoženie príslušenstva pohľadávky a trov exekúcie, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Atila Ádam, Čajakova 5, 040 01 Košice, IČO: 35 554 437, o návrhu na zastavenie exekúcie, o sťažnosti povinného voči uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica vydaného vyšším súdnym úradníkom, sp. zn. 35Ek/1088/2019 dňa 29.01.2020, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť povinného z a m i e t a .
II. Súd oprávnenému ani povinnému nárok na náhradu trov exekučného konania v súvislosti so sťažnosťou n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1/ Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 01.07.2019 domáhal vymoženia príslušenstva pohľadávky - úroku z omeškania vo výške 14% ročne zo sumy 1 7249,32 eur od 28.06.2006 do zaplatenia a trov exekúcie na základe exekučných titulov - rozsudku Okresného súdu Košice I, sp. zn. 27Cb/74/2007 zo dňa 21.06.2017 a rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2Cob/5/2018 zo dňa 31.12.2018. Okresný súd Banská Bystrica poverením zo dňa 10.10.2019 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora, JUDr. Atilu Ádama, so sídlom Čajakova 5, 040 01 Košice, ktorý ju vedie pod sp. zn. 269EX 466/2019.
2/ Vyšší súdny úradník vydal dňa 29.01.2020 uznesenie, ktorým zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie (výrok I.) a nepriznal mu nárok na náhradu trov právneho zastúpenia (výrok II.). V odôvodnení uviedol, že povinný sa návrhom na zastavenie exekúcie domáhal jej zastavenia z dôvodu, že dňa 16.07.2019 zaplatil súdnemu exekútorovi JUDr. Štefanovi Barilíkovi v rámci iného exekučného konania sp. zn. 197EX 189/2019 sumu vo výške 2 519,39 eur, vrátane istiny vo výške 1 749,32 eur priznanej exekučným titulom - rozsudkom sp. zn. 27Cb/74/2007, o čom súdu predložil potvrdenie. Vzhľadom na uhradenie istiny nemôže byť predmetom tejto exekúcie úrok z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 1 749,32 eur od 28.06.2006 do zaplatenia. Zastavenia exekúcie sa domáhal aj z dôvodu, že voči exekučnému titulu - rozsudku sp. zn. 2Cob/5/2018 podal dovolanie a z dôvodu materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu - rozsudku sp. zn. 27Cb/74/2007, ktorá spočíva v nejednoznačnosti a nepresnosti vymedzenia vymáhaného úroku z omeškania, keďže neobsahuje sumu, z ktorej sa má tento úrok z omeškania platiť. Povinný navrhol zastaviť exekúciu aj voči trovám exekúcie oprávneného ako neúčelne vynaloženým, keďže oprávnený si nároky priznané jedným exekučným titulom uplatnil v rámci dvoch exekučných konaní. Oprávnený uviedol, že dňa 12.03.2019 vyzval povinného na splnenie povinnosti uloženej exekučnými titulmi. K plneniu nedošlo, preto oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie, v ktorom omylom neuviedol aj úrok z omeškania z istiny 1 749,32 eur. Vzhľadom na vzniknutú chybu podal ďalší návrh na vykonanie exekúcie, v čase keď istina ešte nebola uhradená. Tento zrejmý a neúmyselný omyl, ktorý sa stal pri spisovaní prvého návrhu na vykonanie exekúcie, nemôže zakladať možnosť straty nároku na vymáhaný úrok z omeškania. Dňa 17.07.2019 boli v prospech účtu súdneho exekútora pripísané jeho splatné pohľadávky (istina vo výške 1 749,32 eur a úroky z omeškania zo sumy 199,16 eur) bez úroku z omeškania z istiny 1 749,32 eur. V súvislosti s námietkou dovolania uviedol, že nezakladá možnosť zastaviť exekučné konanie. Súdny exekútor vo svojom vyjadrení uviedol, že mu oprávnený po prevzatí upovedomenia o začatí exekúcie oznámil termín úhrady istiny. Následne súdny exekútor upresnil rozsah blokácie účtu povinného. Na základe telefonického kontaktu povinný uviedol, že pohľadávku uhradí v lehote a konanie sa tým ukončí. Upovedomenie o začatí exekúcie si povinný prevzal dňa 22.10.2019 a v posledný deň 15-dňovej lehoty (06.11.2019) bol súdnemu exekútorovi doručený návrh na zastavenie exekúcie. Až nasledujúci deň povinný zaslal na účet úhradu vo výške 3 761,93 eur, ktorá zodpovedala upresnenej pohľadávke a nižším trovám exekúcie, no znížená suma trov exekúcie po uplynutí 15-dňovej lehoty neprichádzala do úvahy.
3/ Za použitia ustanovení § 61k ods. 1, ods. 2, ods. 5, § 61l ods. 3 prvej vety zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) vyšší súdny úradník posúdil návrh povinného ako návrh podaný v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, ktorému zákon priznáva odkladný účinok. Ďalej uviedol, že exekučný súd v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie skúma oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie. Pre posúdenie návrhu na zastavenie exekúcie je rozhodujúci stav ku dňu začatia exekučného konania, t. j. moment podania návrhu na vykonanie exekúcie. Dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zaťažuje výlučne povinného, ktorý ho podal. Súd môže prihliadať len na tie skutočnosti, ktoré nastali po vzniku vymáhaného nároku.
4/ Vyšší súdny úradník mal ohľadom povinným namietanej výšky vymáhaného nároku z vyjadrenia povinného, oprávneného a súdneho exekútora za preukázané, že povinný uhradil istinu vo výške 1 749,32 eur dňa 17.07.2019 (deň pripísania celkovej úhrady 2 519,39 eur na účet súdneho exekútora JUDr. Štefana Barilíka v konaní sp. zn. 197EX 189/2019), preto vymáhaný úrok z omeškania mal byť uplatnený len vo výške 14 % ročne zo sumy 1 749,32 eur od 28.06.2006 do 17.07.2019. Súdny exekútor túto skutočnosť oznámil povinnému až na základe telefonickej komunikácie uskutočnenej po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že v tomto exekučnom konaní je vymáhaný nárok - úrok z omeškania v súlade s exekučným titulom a čiastočnou úhradou zo dňa 16.07.2019, pripísanou na účet dňa 17.07.2019. Súdny exekútor má podľa jeho názoru vydať opravné upovedomenie o začatí exekúcie, v rámci ktorého bude uvedený vymáhaný nárok v správnej výške a na jeho základe následne vypočítané aj trovy súdneho exekútora. Za preukázanú považoval aj úhradu povinného na účet súdneho exekútora vo výške 3 761,93 eur. Táto suma však bola pripísaná na účet súdneho exekútora dňa 07.11.2019, teda na 16. deň od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, kedy súdnemu exekútorovi prislúchal nárok na navýšené trovy, t. j. 20 % z vymáhaného nároku a hotové výdavky 60 eur. Zároveň poukázal na § 567 ods. 2 zákona č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), v zmysle ktorého peňažný dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu je splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom ústave, a teda v tomto prípade súdneho exekútora. Keďže povinný úhradou zo dňa 07.11.2019 uhradil len časť vymáhanej sumy, nedošlo tým k splneniu celého vymáhaného nároku, vrátane trov súdneho exekútora, preto vyšší súdny úradník považoval uvedenú námietku povinného za neopodstatnenú.
5/ Ani tvrdenie povinného o materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu (rozsudku sp. zn. 27Cb/74/2007) spočívajúcej v neuvedení sumy, z ktorej sa má daný úrok z omeškania platiť, nepovažoval za dôvodné. Materiálna vykonateľnosť exekučného titulu je daná vtedy, ak na základe vykonateľného rozhodnutia možno bezpečne identifikovať osobu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností, rozsah a obsah plnenia a stanovenie lehoty na plnenie. Jazykovým výkladom výroku I., ktorým bola povinnému uložená povinnosť: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1 749,32 eur s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne od 28.06.2006 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 199,16 eur od 03.01.2008 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku“, dospel k jednoznačnému záveru, že výška úroku z omeškania je počítaná zo sumy istiny (žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1 749,32 eur s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne od 28.06.2006 do zaplatenia). Uvedená skutočnosť vyplýva aj z odôvodnenia predmetného exekučného titulu a aj z rozsudku sp. zn. 2Cob/5/2018, ktorým bol potvrdený (prvostupňový) rozsudok sp. zn. 27Cb/74/2007. Takýto výklad potvrdzuje aj skutočnosť, že ďalší úrok z omeškania priznaný tým istým exekučným titulom (rozsudkom sp. zn. 27Cb/74/2007) bol vymedzený vo výške 16 % ročne zo sumy 199,16 eur od 03.01.2008 do zaplatenia, a teda bol vyčíslený z inej sumy než je suma istiny, čo odôvodňovalo uvedenie tejto sumy v druhom úroku z omeškania.
6/ Vyšší súdny úradník sa vyjadril aj k podanému dovolaniu, ktoré malo podľa povinného predstavovať ďalší dôvod zastavenia exekúcie. Skutočnosť, že povinný podal dovolanie, však nepovažoval za dôvod, ktorý bráni vymáhateľnosti exekučného titulu, nespôsobuje nevykonateľnosť exekučného titulu. Takéto podanie nemá vplyv na prebiehajúce exekučné konanie, ktoré je vedené na základe právoplatných a vykonateľných exekučných titulov, ktoré neboli zrušené ani zmenené.
7/ K námietke vedenia dvoch exekúcií, ktorými sa vymáha nárok priznaný jedným exekučným titulom uviedol, že Exekučný poriadok neobsahuje ustanovenie, ktoré by bránilo oprávnenému vo vymáhaní svojho nároku vo viacerých exekučných konaniach, preto v praxi môže nastať situácia, keď vo viacerých exekučných konaniach bude vymáhaná odlišná časť nároku priznaného jedným exekučným titulom. V prípade, ak by súd zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie z dôvodu, že sa na podklade toho istého exekučného titulu vymáha časť nároku v inom exekučnom konaní, došlo by tým k porušeniu práv oprávneného. Keďže oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie vznikol mu v súvislosti s jeho podaním aj nárok na vzniknuté trovy, a to nárok za zaplatený súdny poplatok ako jednou z náležitostí vedenia exekučného konania a nárok aj na trovy právneho zastúpenia v prípade zastúpenia advokátom. V tomto prípade oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý si vypočítal trovy v súlade s Vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, čím vznikol oprávnenému nárok na súdny poplatok a aj trovy právneho zastúpenia, ktoré si uplatnil v návrhu na vykonane exekúcie. Súd po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie spolu s exekučnými titulmi a návrhom na zastavenie exekúcie mal nesporne preukázané, že ku dňu začatia exekúcie si povinný povinnosť uvedenú v exekučných tituloch nesplnil. Z uvedeného vyplýva, že exekúcia a aj exekučné konanie sa teda začali dôvodne. Povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie nepreukázal žiadne skutočnosti odôvodňujúce právny záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučných titulov, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, preto súd podaný návrh na zastavenie exekúcie považuje za nedôvodný. Vzhľadom na uvedené súd konštatuje, že nakoľko nebola zo strany povinného naplnená podmienka na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd preto návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku zamietol.
8/ Proti rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote povinný sťažnosť, ktorou žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť a exekúciu zastaviť. Závery vyššieho súdneho úradníka nepovažoval za správne. Ten v napadnutom rozhodnutí nesprávne právne posúdil charakter lehoty na splnenie vymáhaného nároku uloženej v upovedomení o začatí exekúcie. Posudzoval ju ako hmotnoprávnu, v zmysle ktorej vymáhaný nárok už musel byť pripísaný na bankový účet súdneho exekútora v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia. Nepostačovalo, ak povinný v rámci 15-dňovej lehoty realizoval prevod peňažných prostriedkov v prospech bankového účtu súdneho exekútora. Právna náuka stanovuje, že základným rozlišovacím kritériom pre posúdenie lehoty ako lehoty hmotnoprávnej alebo procesnoprávnej je právny predpis, v ktorom je tá-ktorá lehota upravená. Lehota na splnenie vymáhaného nároku s dôsledkami na platbu trov exekúcie je lehotou, ktorú stanovuje Exekučný poriadok. Ide o predpis procesnoprávnej povahy. O lehotách upravených v procesnoprávnych predpisoch platí, že majú procesnoprávnu povahu. Hmotnoprávnu povahu majú lehoty upravené hmotnoprávnymi predpismi. Adresát procesnoprávnej normy preto legitímne vychádza z postulátu, že procesnoprávny predpis stanovuje procesnoprávne lehoty. Inak dochádza k výraznému neprípustnému zásahu do stavu právnej istoty a princípu legitímnych očakávaní. Právna náuka a ani rozhodovacia prax súdov nevymedzuje lehotu na splnenie nároku plynúcu odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie ako lehotu hmotnoprávnu a na takúto výnimku adresáta právnej normy nijako neupozorňuje. Ani v mne doručenom upovedomení o začatí exekúcie nie je ani zmienka o tom, že by sa lehota na splnenie vymáhaného nároku považovala za zachovanú len vtedy, ak bude vymáhaný nárok najneskôr v posledný deň lehoty pripísaný na bankový účet súdneho exekútora - a to za situácie, keď bol súdnym exekútorom výslovne vyzvaný na plnenie nároku v prospech bankového účtu súdneho exekútora. Ak sa má lehota stanovená v upovedomení o začatí exekúcie považovať za lehotu hmotnoprávnu, čo však nevyplýva z textu právnej normy, právne náuky ani z rozhodovacej praxe súdov, mal byť povinný výslovne upozornený na to, že 15-dňová lehota je lehota hmotnoprávna a že sa pre jej zachovanie vyžaduje pripísanie peňažných prostriedkov na bankový účet súdneho exekútora. Ak tak súdny exekútor neurobil, nemožno toto vykladať v neprospech povinného a na jeho ťarchu. Z jeho počínania (kontaktovanie súdneho exekútora napriek nesprávne vyčíslenej sume úrokov z omeškania, úhrada vymáhaného nároku) je zrejmé, že bolo v jeho záujme splniť vymáhaný nárok tak, aby odmena súdneho exekútora predstavovala sumu 10 % vymáhaného nároku a nižšie hotové výdavky. To, že zároveň podal návrh na zastavenie exekúcie treba vykladať tak, že mal záujem docieliť odklad exekúcie bez blokovania podľa ust. § 61h ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku. Vyšší súdny úradník postupoval pri posudzovaní zachovania lehoty čisto formalisticky. Bez ohľadu na to, či bola alebo nebola zachovaná lehota na splnenie vymáhaného nároku (v zmysle vyššie uvedeného mám za to, že bola), súdny exekútor nevykonal za účelom uspokojenia nároku oprávneného žiadny ďalší úkon, a preto je navyše aj nespravodlivé priznať mu zvýšenú odmenu a zvýšenú náhradu hotových výdavkov. Tiež nie je možné vyvodzovať voči nemu negatívne dôsledky na tom základe, že prevod peňažných prostriedkov z účtu v banke môže trvať aj niekoľko dní. Prílišný formalizmus všeobecných súdov pritom podľa rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky znamená porušenie základných práv a slobôd (najmä článku 46 ods. 1 Ústavy), o čom svedčí nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. augusta 2008, sp. zn. IV. ÚS 192/08-41. V zmysle článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky platí, že pri výklade a uplatňovaní zákonov (rovnako ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov) treba postupovať tak, aby boli v súlade s Ústavou. Ak teda existuje možnosť dvojakého výkladu právnej normy, má sa použiť výklad na prospech základného práva. Vyšší súdny úradník pritom uprednostnil právo súdneho exekútora na zvýšenú odmenu pred základným právom oprávneného na súdnu ochranu.
9/ Ďalej sťažnosťou napadol aj správnosť záveru o tom, že rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 21.06.2017, sp. zn. 27Cb/74/2007, ktorý má byť exekučným titulom, je vo vzťahu k vymáhaným úrokom z omeškania materiálne vykonateľným. Materiálna vykonateľnosť exekučného titulu je daná len vtedy, ak vykonateľné rozhodnutie obsahuje presné vymedzenie práv a povinností. Z výrokovej časti exekučného titulu sa totiž vo vzťahu k povinnosti zaplatiť úroky z omeškania vo výške 14 % ročne od 28. júna 2006 do zaplatenia neuvádza suma, z ktorej sa majú tieto úroky platiť. Pritom záväzný je iba výrok súdneho rozsudku (ust. § 228 C. s. p.) a tento nemožno dopĺňať s prihliadnutím na odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak, ako to vysvetľuje vyšší súdny úradník v napádanom uznesení. Ako poukázal už v návrhu na zastavenie exekúcie a citoval relevantnú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, existuje rozumná a odôvodnená požiadavka na presné vymedzenie práv a povinností uložených exekučným titulom s tým, že obsah exekučného titulu musí byť taký jednoznačný, že nevyžaduje a nepripúšťa žiadny výklad. Ak takáto vlastnosť exekučnému titulu chýba, spôsobuje to neprípustnosť vykonania exekúcie a jej zastavenie. V návrhu na zastavenie exekúcie osobitne napadol aj dôvodnosť uplatňovania trov exekúcie oprávneného. Poukázal na to, že oprávnený účelovo (prípadne v rozpore s povinnosťou zachovania riadnej starostlivosti a v prípade právneho zástupcu oprávneného aj v rozpore s povinnosťou zachovania odbornej starostlivosti) uplatnil nároky vyplývajúce z rovnakého exekučného titulu dvoma (2) návrhmi na vykonanie exekúcie. Oprávnený nezahrnul do skoršieho (prvého) návrhu na vykonanie exekúcie nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 14 % ročne od 28. júna 2006 do zaplatenia, v dôsledku čoho sa teraz nároky priznané jedným exekučným titulom vymáhajú, resp. vymáhali v dvoch exekučných konaniach, nehospodárne a neefektívne, so zvýšenými trovami. Pritom podľa základného princípu obsiahnutého v čl. V CSP zjavné zneužitie práva nemá požívať právnu ochranu. S názorom vyššieho súdneho úradníka sa možno stotožniť len potiaľ, že oprávnenému naozaj nič nebráni podať vo vzťahu k jedinému exekučnému titulu viacero návrhov na vykonanie exekúcie. Vyšší súdny úradník však na argumentáciu, že trovami konania sú v zmysle Civilného sporového poriadku (ust. § 251) iba preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva, nereagoval. Toto vymedzenie trov ako výdavkov účelne vynaložených sa pritom uplatňuje aj v exekučnom konaní (ust. § 200 Exekučného poriadku). Takýto účelový a neriadny postup oprávneného spočívajúci v uplatňovaní nárokov z jediného exekučného titulu v dvoch exekučných konaniach má mať za následok, že sa v neskoršom exekučnom konaní oprávnenému neprizná nárok na náhradu trov exekučného konania, keďže ide o výdavky neúčelne vynaložené. Ak by totiž oprávnený uplatnil jediným návrhom všetky nároky, v rámci ktorého sa nahrádzajú aj trovy konania, v poradí druhé exekučné konanie by sa vôbec nezačalo, a nevznikli by teda oprávnenému ani žiadne ďalšie výdavky. V takomto prípade potom nemožno výdavky oprávneného v tomto exekučnom konaní hodnotiť ako výdavky účelne vynaložené.
Preto oprávnenému nemožno priznať nárok na náhradu trov exekučného konania, pretože mu žiadne účelne vynaložené výdavky nevznikli. Rovnako sa vyšší súdny úradník nevysporiadal s eventuálnym návrhom povinného na postup podľa ust. § 257 CSP, t. j. na nepriznanie nároku na náhradu trov oprávnenému pre existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. K dnešnému dňu sú jeho trovy v exekučnom konaní vo výške 427,14 Eur.
10/ Oprávnený k sťažnosti povinného uviedol, že v plnom rozsahu navrhuje potvrdiť uznesenie prvostupňového súdu a sťažnosť povinného ako neopodstatnenú a nedôvodnú zamietnuť. Nevidí dôvod na to, aby znášal trovy právneho zastúpenia povinného, ktoré požaduje uhradiť právny zástupca vo výške 427,14 Eur a toto dôrazne odmieta, nakoľko takáto pohľadávka povinného voči nemu neexistuje a nie je ani dôvod na to, aby vôbec vznikla zavinením, za ktoré by zodpovedal oprávnený. Návrh na zastavenie exekučného konania podal povinný zrejme z dôvodu nezrovnalostí v upovedomení súdneho exekútora, ktorého oprávnená bezodkladne upovedomila, že úroky z omeškania je možné vymáhať len do termínu 17.07.2019, kedy bola povinným uhradená istina na účet súdneho exekútora. V zmysle prvostupňového rozhodnutia okresného súdu, ktoré bolo potvrdené aj rozhodnutím odvolacieho súdu, oprávnenému prináležia aj úroky z omeškania, čo napokon akceptoval aj povinný a tieto uhradil na základe v poradí podaného druhého návrhu na vykonanie exekúcie. Ďalej v plnom rozsahu zotrvával na svojich doterajších vyjadreniach a stanoviskách, ktoré už podal v tejto predmetnej veci.
11/ Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
12/ Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
13/ Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
14/ Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a/ po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b/ exekučný titul bol zrušený, c/ je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d/ sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
15/ S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a zistil, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. Vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil. Zároveň sudca poukazuje na znenie ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Aj vzhľadom na skutočnosti uvádzané oprávneným v sťažnosti sudca nad rámec odôvodnenia rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka dopĺňa nasledovné.
16/ Povinný v návrhu na zastavenie exekúcie uviedol okruh 4 dôvodov, pre ktoré by mala byť exekúcia zastavená (1. vymáhaný úrok z omeškania mal byť kapitalizovaný v dôsledku uhradenia istiny, 2. podanie dovolania voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach, 3. materiálna nevykonateľnosť exekučného titulu v časti úrokov z omeškania a 4. námietka neúčelnosti trov oprávneného). V sťažnosti už ako dôvod zastavenia exekúcie a nesprávnosť rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka o ňom, neuvádzal podané dovolanie voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach. Preto sa sudca správnosťou rozhodnutia o tejto skutočnosti v sťažnosti nezaoberal.
17/ Vo vzťahu k vymáhanému úroku v tejto exekúcii povinný oproti návrhu na vykonanie exekúcie už nenamietal jeho výšku, resp. jeho kapitalizáciu, ale modifikoval svoje tvrdenie tak, že namietal nesprávnosť posúdenia vyššieho súdneho úradníka o charaktere lehoty plnenia určenej súdnym exekútorom v upovedomení o začatí exekúcie. Táto polemika však podľa názoru sudcu bola nadbytočná a pre rozhodnutie o zastavení exekúcie bezvýznamná. Podstatným pre rozhodnutie o zastavení exekúcie podľa ustanovenia § 61k ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku je moment plnenia povinného (ako jeden zo spôsobov zániku vymáhaného nároku podľa hmotného práva - zánik dlhu je upravený v hmotnoprávnych predpisoch). K takému plneniu musí dôjsť po vzniku exekučného titulu a mimo rámca exekúcie. Plnenie po začatí exekúcie spôsobuje ukončenie exekúcie ipso facto. Ak teda povinný plní v prospech oprávneného po začatí exekúcie, pôjde vždy o vymoženie, resp. prijatie plnenia v rámci exekúcie, čím sa exekúcia (jej časť) bez ďalšieho končí, pričom exekučný súd z tohto dôvodu uznesenie o zastavení exekúcie (ani čiastočnom) nevydáva. Exekučné konanie sa v posudzovanej veci začalo dňa 01.07.2019, samotná exekúcia začala doručením poverenia súdnemu exekútorovi dňa 10.10.2019. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že k plneniu vymáhaného nároku oprávneného v tomto konaní zo strany povinného došlo až po začatí exekúcie a doručení upovedomenia o začatí exekúcie povinnému (keďže na účet súdneho exekútora bola suma 3 761,93 eur pripísaná až dňa 07.11.2019, čo mal súd preukázané výpisu z účtu vedeného v Tatra banke a.s., ktorý predložil súdny exekútor). Vyšší súdny úradník potom s poukazom na vyššie uvedené správne rozhodol, keď nevydal rozhodnutie o jej zastavení, a preto ani nebol dôvod na zrušenie, resp. zmenu rozhodnutia vydaného vyšším súdnym úradníkom.
18/ Súd dáva do pozornosti povinného, a to vzhľadom na jeho tvrdenia týkajúce sa charakteru lehoty na plnenie určenej v upovedomení o začatí exekúcie a vplyvu na výšku trov súdneho exekútora, že podľa právnej úpravy účinnej od 01.04.2017 už nie je voči trovám súdneho exekútora vyčísleným v upovedomení o začatí exekúcie prípustný žiadny opravný prostriedok. Preto sa výškou trov súdneho exekútora nemusel zaoberať ani vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení a nezaoberal sa ňou ani sudca pri rozhodovaní o sťažnosti.
19/ Za správne treba považovať rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka aj ohľadom jeho posúdenia materiálnej vykonateľnosť exekučného titulu v časti úroku z omeškania. Z hľadiska materiálneho je rozhodnutie alebo iný titul vykonateľný len vtedy, ak obsahuje presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah a obsah plnenia a presne stanovenú lehotu na plnenie. V danom prípade súd vo výroku I. exekučného titulu priznal oprávnenému (žalobcovi) sumu vo výške 1 749,32 eur s úrokom z omeškania 14% ročne od 28.06.2006 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 14% ročne zo sumy 199,16 eur od 03.01.2018 do zaplatenia, ktoré mu mal žalovaný (povinný v exekučnom konaní) zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Už zo samotného výroku exekučného titulu, a to za jazykového a logického výkladu možno dospieť k záveru, že prvá časť výroku sa vzťahuje na istinu 1749,32 eur, a to vrátane úroku z omeškania a až v ďalšej časti je uvedené inak (14% ročne zo sumy 199,16 Eur od 03.01.2018 do zaplatenia). Bez pochybností tak treba výrok I. považovať za jasný, dostatočne určitý a zrozumiteľný, podľa ktorého bol oprávnenému priznaný okrem istiny aj úrok z omeškania 14% ročne zo sumy 1 749,32 eur od 28.06.2006 do zaplatenia a úrok 14% ročne zo sumy 199,16 eur od 03.01.2018 do zaplatenia. K uvedenému ešte možno dodať, že súdna prax pripúšťa, že pri skúmaní materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia vychádza súd z obsahu rozhodnutia, predovšetkým z jeho výroku, prípadne i z odôvodnenia, avšak iba za účelom výkladu výroku, teda k odstráneniu prípadných pochybností o obsahu a rozsahu výrokom uloženej povinnosti (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 21.09.2005, sp. zn. 20Cdo 1258/2005). Pokiaľ mal povinný pochybnosti o určitosti výroku (ktorý však bol podľa názoru súdu presný a určitý), z bodu 60. odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice I, sp. zn. 27Cb/74/2007 zo dňa 21.06.2017 jednoznačne vyplýva, že súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1 749,32 Eur s úrokom z omeškania vo výške 14% ročne od 28.06.2006 do zaplatenia.
20/ K vedeniu dvoch exekučných konaní na základe jedného exekučného titulu (zvlášť na úroky z omeškania a zvlášť na istinu a časť úrokov z omeškania) a uplatneniu trov oprávneného v súvislosti s druhým návrhom na začatie exekúcie, čo povinný považoval za prípad zjavného zneužitia práva, ktorý nemôže v zmysle čl. V. CSP požívať právnu ochranu, sudca uvádza, že exekučné konanie je samostatnou, fakultatívnou fázou civilného konania, založenou na dispozičnom princípe (exekúciu možno začať výlučne na návrh - § 48 ods. 1 Exekučného poriadku). V rámci dispozičného princípu mal oprávnený možnosť dispozície aj v tom zmysle, či podá návrh na vykonanie exekúcie v celom rozsahu nároku priznaného exekučným titulom alebo len na jeho časť. Z vyjadrenia oprávneného však vyplývalo, že k podaniu druhého návrhu na vykonanie exekúcie, v časti nároku, ktorý nebol postihnutý výkonom prvej exekúcie vedenej súdnym exekútorom JUDr. Barilikom, došlo v dôsledku chyby v prvom návrhu na vykonanie exekúcie, keď si uplatnil menej ako mu bolo priznané exekučným titulom. Tu súd poznamenáva, že nie je jeho úlohou vyzvať, resp. upozorniť oprávneného, že si uplatňuje menej ako mu vyplýva z exekučného titulu. Na druhej strane, ale stála vedomosť povinného, že exekučným titulom priznanú pohľadávku neuhradil ako celok, čo sa musel dozvedieť už z upovedomenia o začatí prvej exekúcie a nič mu nebránilo splniť si svoju povinnosť uloženú exekučným titulom (t.j. aj v exekučne nevymáhanej časti) dobrovoľne. Neurobil tak ani na základe predexekučnej výzvy oprávneného. Preto, že si oprávnený v rámci dvoch exekučných konaní uplatnil nároky, ktoré mu boli priznané jedným exekučným titulom, pričom povinnému nebránilo ich uhradiť aj dobrovoľne, nemožno považovať za zjavné zneužitie práva. Oprávnený si podľa názoru súdu legitímne uplatnil svoje právo podať návrh na vykonanie exekúcie aj na časť nároku priznaného exekučným titulom, ktorá mu nebola povinným uhradená a ktorá zároveň nebola predmetom iného exekučného konania. Z rovnakého dôvodu nemôže obstáť ani námietka neúčelnosti trov oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie ako takých. Návrh oprávneného na začatie exekúcie možno bez akýchkoľvek pochybností považovať za dôvodne podaný, pretože v čase jeho podania nebol nárok vymáhaný v tomto exekučnom konaní zo strany povinného splnený a oprávnenému v súvislosti s dôvodne podaným návrhom vznikli aj trovy konania, ktoré musel vynaložiť a preto ich nemožno považovať za neúčelné.
21/ Na základe uvedených skutočností a právnych dôvodov, keď povinný neuviedol a nepreukázal ani jeden z dôvodov zastavenia exekúcie tak ako to má na mysli ustanovenie § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, v dôsledku čoho bolo napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka, sp. zn. 35Ek/1088/2018 zo dňa 29.01.2020 vecne správne, sudca sťažnosť povinného podľa ustanovenia § 250 ods. 1 CSP ako nedôvodnú zamietol v celom rozsahu, teda aj voči výroku II. o nepriznaní nároku na náhradu trov exekučného konania povinnému, keďže nemal vo veci úspech.
22/ Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
23/ Podľa § 199a ods. 2 Exekučného poriadku trovami povinného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie.
24/ Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
25/ Podľa § 199d ods. 2 Exekučného poriadku, povinný má voči oprávnenému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, ak mu súd na jeho návrh priznal ich náhradu v súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie z dôvodu, ktorý možno oprávnenému pričítať.
26/ V súvislosti s konaním o sťažnosti si oprávnený nárok na trovy konania neuplatnil a povinný nebol v súvislosti s podanou sťažnosťou úspešný, preto súd o trovách v súvislosti s konaním o sťažnosti rozhodol tak, že nárok na ich náhradu nepriznal ani oprávnenému ani povinnému.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustné odvolanie.