Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3CoCsp/16/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária, Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanej: G. U., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX A. XXX, o zaplatenie 135,70 Eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. - 40 zo dňa 29.11.2019 takto jednohlasne

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 135,70 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 52,19 aura od 24.06.2017 do zaplatenia a taktiež sa domáhal náhrady trov konania. Žaloba bola odôvodnená skutočnosťou, že došlo k postúpeniu pohľadávky dňa 23.06.2017 medzi postupcom a žalobcom. Postupca uzatvoril so žalovanou dňa 09.02.2015 zmluvu, pričom na základe zmluvy poskytol žalovanej peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov a podmienky splácania peňažných prostriedkov, ako aj podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti žalobca uviedol, že sú upravené v samotnej zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach.

2. Okresný súd Prešov, ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“), napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

„Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .“

3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. , , , , , , , , , , , , , , , , , Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

4. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie skutkovo odôvodnil tým, že dňa 9.2.2015 uzatvoril právny predchodca žalobcu so žalovanou písomnú zmluvu, podľa predložených príloh sa však jednalo o zmluvu o osobnom účte, na základe ktorej mal pre žalovanú viesť účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX, a nie o zmluvu o úvere alebo inú zmluvu, na základe ktorej samotnej by mali byť žalovanej poskytnuté akékoľvek konkrétne peňažné prostriedky (zmluva o povolenom prečerpaní v konaní nijako konkrétne tvrdená a ani predložená nebola). Na základe čoho, kedy a akým konkrétnym spôsobom mal teda vzniknúť dlh žalovanej voči žalobcovi (resp. jeho právnemu predchodcovi) uplatnený v tomto konaní, resp. na základe čoho by mala platiť splátky v (akýchkoľvek) „stanovených“ termínoch, v konaní zistené nebolo.

5. Súd prvej inštancie právne vec posúdil tak, že žalobca si v tomto konaní podanou žalobou uplatnil voči žalovanej ako spotrebiteľovi v súvislosti s jej vzťahom s jeho právnym predchodcom (ako s bankou

- dodávateľom) zaplatenie požadovanej sumy len všeobecne - tvrdením o uzavretí nešpecifikovanej zmluvy a o poskytnutí nešpecifikovaných peňažných prostriedkov bližšie nešpecifikovaným spôsobom (bez toho aby bolo zrejmé kedy, akým spôsobom a v akej výške žalovaná peňažné prostriedky vo svoj prospech reálne dostala), t.j. bez presnej špecifikácie vzniku dlhu s poukazom na pripojené listiny (z ktorých však jeho špecifikácia a čas vzniku taktiež nevyplýva). Ako dodávateľ ale procesne netvrdil a nepreukázal všetky také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne (podľa a ods. 1 úplne) skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči žalovanému čo do základu a výšky, a umožnili ho preskúmať, a preto považoval súd prvej inštancie podanú žalobu za nedôvodnú. V súvislosti s úvahami o úplnosti podania mal pritom súd za to, že žaloba má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je v nej obsiahnuté čoho sa týka a čo sleduje, ako aj uvedenie podľa žalobcu podstatných (rozhodujúcich) skutočností. Posúdenie žaloby, ako aj posúdenie (ne)úplnosti týchto tvrdení tak bolo už len vecou vyhodnotenia a rozhodnutia súdu vo veci samej (v opačnom prípade by žalobu, pre neunesenia bremena tvrdenia, nebolo možné nikdy zamietnuť). Ďalšie dopĺňanie rozhodujúcich skutočností neprichádzalo do úvahy - keďže podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe sa v spotrebiteľských veciach nepripúšťa (porovnaj v spojení s ust. ), a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Podľa záverov súdu prvej inštancie celá žaloba má skôr len všeobecná rámcovú a formulárovú podobu s požadovanou úhradou údajného dlhu, bez uvedenia všetkých nevyhnutných a rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť. Z predloženej žaloby nemožno objektívne zistiť (nedokáže to súd, a nieto ešte priemerný spotrebiteľ), určite a zrozumiteľne identifikovať všetky také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by reálne odôvodňovali celý uplatnený nárok čo do základu, výšky i času plnenia (je zrejmé, že samotné „uzavretie“ zmluvy bez konkretizácie uplatnených povinností a vymedzenia okolností ich vzniku dôvodom dlhu nie je). Ak išlo o vrátenie peňažných prostriedkov z úveru, žalobca neuviedol kedy a akým spôsobom žalovaná peňažné prostriedky reálne dostala (čerpala), teda kedy a akým spôsobom dlh vznikol, a kedy ho, resp. jeho jednotlivé položky mala žalovaná splácať, resp. na základe čoho má požadovanú sumu zaplatiť. Celá argumentácia k údajnému dlhu je v podstate založená len na všeobecnom tvrdení žalobcu bez toho, aby bolo zo žaloby zrejmé ktoré konkrétne skutočnosti tento dlh, vrátane jeho základu, výšky i času vzniku odôvodňujú. Vo vzťahu k požadovanej sume žalobca neuviedol všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce jej určenie, prípadne overenie jej výpočtu. Obdobný postup, založený v podstate len na všeobecnom účtovaní žalobcu, bol síce v minulosti niekedy možný v zmysle bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. (v znení účinnom do r. 2003), ak sa právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov), a aj to iba pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, však nemožno nekriticky akceptovať a vychádzať iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany (dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo konkrétne vyplývať. Nemožno súhlasiť s postupom a nepriamym tvrdením žalobcu, že jeho evidovanie pohľadávky (z „bankového informačného systému“) je snáď akousi verejnou listinou, a že toto odôvodňuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. V opačnom prípade by bola úloha súdu zbytočná a tzv. výpis z bankovej knihy - závislý od vstupných údajov žalobcu, bez možnosti preskúmania ich správnosti a výpočtu - by mohol byť rovno exekučným titulom (tak ako napr. platobný výmer niektorých verejnoprávnych inštitúcií, pri ktorých to ale ustanovuje zákon). Podľa iba listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn. , podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě (či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným ůsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského (sporného) řízení

- zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“ V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným spotrebiteľom uzavrel platnú písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere so záväzkom žalobcu poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky, a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi určité úroky (a poplatky), a ďalej že mu určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich (v určitom čase a v konkrétnej výške) nevrátil, prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky a poplatky (vrátane skutočností umožňujúcich ich výpočet), kedy (v súvislosti s úrokmi z omeškania i premlčaním) bol tento dlh resp. jeho jednotlivé položky splatný, a že zmluva obsahuje všetky obligatórne obsahové náležitosti. Z ust. a je pritom zrejmé, že všetky podstatné tvrdenia majú byť určite a zrozumiteľne uvedené už v žalobe samotnej, a to aj preto, aby už od začiatku súdneho konania (napr. i s poukazom na prerušenie plynutia premlčacej doby) bolo zrejmé, čo je jeho predmetom, a aby sa k tomu (ku konkrétnym skutočnostiam) v súlade so zásadou dispozičnou, prejednacou, rýchlosti i hospodárnosti konania mohla protistrana relevantne vyjadriť, a súd mohol tieto skutočnosti preskúmať a (vrátane výpočtu dlžnej sumy a okolností týkajúcich sa premlčania) aj posúdiť. Žalobca však všetky také skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči žalovanému čo do základu a výšky (najmä či, kedy a akým spôsobom žalovaný peňažné prostriedky čerpal a mal vrátiť) v konaní riadne ani netvrdil. Hoci má žaloba po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením o údajnom dlhu, bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali. Žalobca neuviedol konkrétne rozhodujúce skutočnosti umožňujúce jeho určenie, prípadne overenie jeho výpočtu, z jeho tvrdení uplatnené právo v uvedenom zmysle nevyplýva, a preto súd žalobu zamietol.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. a . Žalovaná bola v konaní procesne úspešná v celom rozsahu, a preto by mal súd v zmysle ust. aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať jej podľa plnú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník). Keďže však žalovanej strane v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešný žalobca na náhradu trov konania nemá právo, súd náhradu trov konania stranám nepriznal.

7. Proti rozsudku padal včas odvolanie žalobca, ktorý v podanom odvolaní uviedol, že proti uvedenému rozhodnutiu podáva v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca zastáva názor, že ust. je potrebné vykladať tak, že ak žalovaný nespochybnil tvrdenia žalobcu a rovnako podľa názoru súdu sú tieto tvrdenia preukázané, tzn. skutkové tvrdenia neboli sporné, potom súd v zmysle ust. žalobe vyhovie bez nariadenia pojednávania. Avšak v prípade, ak skutkové tvrdenia sú sporné, resp. súd nemá určité skutočnosti za preukázané, potom nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie v zmysle ustanovenia , teda bez nariadenia pojednávania. Rozhodnutie súdu je podľa názoru žalobcu nesprávne, resp. vychádza z nesprávneho procesného postupu. Je zrejmé, že súd nie je povinný žalobcu vyzývať na doplnenie dokazovania, avšak zároveň treba rešpektovať zákonné ustanovenia a nie je možné vo veci rozhodnúť a žalobu zamietnuť bez toho, aby súd nenariadil vo veci pojednávanie, na ktorom je možné doplniť dokazovanie zo strany oboch strán sporu. V tomto žalobca poukázal na ust. a , na základe ktorého bol súd povinný taktiež uviesť predbežné právane posúdenie veci. Žalobca mal za to, že v danom konaní súd nevyslovil svoje predbežné právne posúdenie veci, neprezentoval pred stranami žiadnu skutočnosť ako spornú, čím nevytvoril zákonný priestor na doplnenie dôkazov. Na základe toho súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, pretože tento nemal možnosť získať vedomosť o vnímaní akejkoľvek rozhodujúcej skutočnosti zo strany súdu ako skutočnosti spornej, resp. nepreukázanej, a preto žalobca nemal dôvod na označenie ďalších dôkazov v tomto smere a z uvedeného dôvodu považuje za absurdné, aby súd bez nariadenia pojednávania zamietol žalobu pre neunesenie dôkazného bremena. Žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 04.12.2018, v ktorom sa uvádza: „Ak totiž ustanovenie upravuje podmienku, že skutkové tvrdenia strán nie sú sporné, vyjadruje tým nielen požiadavku, aby súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu veci nevychádzal, samozrejme okrem zhodných tvrdení strán, resp. zo skutkových tvrdení strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela ( ), z iného dôkazu ako z listín predložených stranami (ich zástupcami alebo splnomocnencami), ale aj podmienku, že všetky rozhodujúce skutočnosti budú zhodnými, resp. nespornými tvrdeniami strán a nimi predloženými listinami náležite preukázané, a že teda podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie nebude nesplnená povinnosť tvrdenia alebo neunesenie dôkazného bremena (tak ako je to v danom prípade). Ak sa ukáže, že strana doteraz nesplnila svoju povinnosť tvrdenia (neuviedla všetky rozhodujúce skutočnosti alebo ich uviedla neúplne), alebo povinnosť dôkaznú (nenavrhla dôkazy potrebné na preukázanie všetkých svojich sporných tvrdení, ktoré sú pre právne posúdenie veci významné), musí súd prvej inštancie, aj keby išlo o spor podľa ust. , ako to bolo v danom prípade, vždy nariadiť pojednávanie ( veta prvá ), pretože si musí splniť obligatórnu povinnosť v zmysle ust. a informovať o rozsahu sporných a nesporných skutočností a dokazovania, čo bez nariadenia pojednávania nie je možné.“ Podľa názoru žalobcu, v prípade, ak by súd nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom by stranám sporu prezentoval, ktoré skutočnosti považuje za nesporné a ktoré za sporné, resp. nepreukázané, žalobca by uplatnil ďalšie prostriedky procesného útoku a uvedené sporné skutočnosti by vysvetlil. Vzhľadom na to žalobca zastáva názor, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak bez nariadenia pojednávania zamietol žalobu pre neunesenie dôkazného bremena. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v tomto napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ust. ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle ust. ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Žalovaná sa k žalobcom podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust. (ďalej len „“), v zmysle zásad ust. a , vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasledujúce , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu poukazuje na ust. .

11. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacej námietke žalobcu, odvolací súd uvádza nasledovné.

12. V prvom rade sa odvolací súd vysporiadal s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 04.12.2018, na ktoré žalobca poukazuje, pričom už zo samotného rozhodnutia Krajského súdu v Trnave je zrejmé, že toto rozhodnutie, aj keď sa týka verejného vyhlásenia rozhodnutia v zmysle ust. , sa pri tomto procesnom ustanovení však zaoberá skutočnosťou neunesenia dôkazného bremena, nie skutočnosťou nesplnenia si povinnosti tvrdenia. Vo veci, v ktorej rozhoduje tunajší odvolací súd, bola žaloba zamietnutá nie pre neunesenie dôkazného bremena, ale pre nesplnenie si povinnosti tvrdenia, teda uvedenia všetkých rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú podanie samotnej žaloby. Vzhľadom na túto skutočnosť nemožno uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. zohľadniť.

13. Súd prvej inštancie správne poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.06.2019 sp. zn. , v ktorom sa okrem iného uvádza: „Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok (aplikáciou a ) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia.

Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu.“

14. Ust. je potrebné vykladať v priamej súvislosti s ust. a a ust. . Povinnosť tvrdenia sa prejavuje ako procesná povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti daného prípadu. V prípade, že nedôjde k dodržaniu tejto povinnosti, následkom je neunesenie bremena tvrdenia v civilnom procese. Taktiež je zrejmé, že tvrdenia strany sporu, ktoré možno charakterizovať ako veľmi všeobecné, vágne alebo paušálne, nie sú pre súd spôsobilé byť predmetom dokazovania a neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie. Primárne by jednoznačne mali byť všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v samotnej žalobe. Úlohou súdu v kontradiktórnom spore je povinnosť zisťovať skutkový stav iba v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Ust. je formulované prostredníctvom troch spoločných znakov, a to jednoduchého právneho posúdenia veci, nespornosti skutkových tvrdení strán a výškou zákonného cenzusu. Vec sama kritérium bagateľného cenzusu spĺňala, rovnako spĺňala kritérium jednoduchého právneho posúdenia veci, keďže nárok uplatňovaný žalobcom mal označený hmotnoprávny základ. Čo sa týka tretieho kritéria, a to nespornosti skutkových tvrdení strán, aj toto kritérium bolo naplnené, keďže samotná žalovaná skutkové tvrdenia zo strany žalobcu nerozporovala. Uvedené tretie kritérium v zásade nekonštatuje, či nesporné skutkové tvrdenia strán, majú byť aj substancované, resp. do akej miery má dôjsť k ich konkretizovaniu. Cieľom týchto znakov ust. je, aby pojednávanie nebolo potrebné nariaďovať v zásade v takých sporoch, kde nie je nevyhnutné prejednávať argumenty strán týkajúce sa posúdenia samotného sporu. V danom prípade tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe boli natoľko všeobecné a vágne, či paušálne, že neumožňovali súdu prvej inštancie ich vecné preskúmanie a podľa názoru odvolacieho súdu ani neboli spôsobilé byť predmetom riadneho dokazovania. Aj z tohto pohľadu, podľa názoru odvolacieho súdu, bola naplnená formulácia a súd prvej inštancie vo veci nemusel nariadiť pojednávanie. V zmysle ust. , zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Teda možno konštatovať, že aj samotné doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe je potrebné považovať za zmenu žaloby. Kritérium je, či tieto skutočnosti, ktoré sa majú dopĺňať, sú rozhodujúce alebo nie. Zároveň podľa ust. , zmena žaloby sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ. Vzhľadom na formuláciu samotnej žaloby s nasledovným textom cit.: „Postupca uzatvoril so žalovaným dňa 09.02.2015 Zmluvu č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov (ďalej len „VOP“). Na základe Zmluvy postupca poskytol žalovanému peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v Zmluve a vo VOP. Žalobca zastáva názor, že Zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa ustanovenia až 507 o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, resp. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa ustanovenia „zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky“ je zrejmé, že pokiaľ by samotný žalobca k takto všeobecným, vágnym a paušálnym tvrdeniam chcel vysubstancovať svoje tvrdenia, jednoznačne by muselo dôjsť k doplneniu rozhodujúcich skutočností. Nejednalo by sa v tomto prípade o ďalšie relevantné skutočnosti, a to z dôvodu, že žalobca vo svojej žalobe v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré by dostatočne konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok. Ak je teda žalovaným spotrebiteľ, zmena žaloby je vylúčená ex lege a súdu nezostával žiaden priestor na úvahu o pripustení, resp. nepripustení zmeny žaloby v podobe podstatnej zmeny alebo doplnenia rozhodujúcich skutočností . Tu odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MbDo V 19/2007, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností než tých, ktoré uviedol v žalobe“.

15. V závere je potrebné konštatovať, že pokiaľ všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu v samotnej žalobe neboli spôsobilé byť predmetom dokazovania (zmena žaloby - podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností, sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa), nemohlo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie v spore s ochranou slabšej strany postupoval podľa ust. a následne žalobu zamietol. Pokiaľ žalobca zanedbal svoju povinnosť tvrdenia, vyššie uvedeným procesným postupom súdu prvej inštancie nedošlo k neprípustnému odchýleniu sa od zásady bezprostrednosti a ústnosti pri prejednaní veci.

16. Z uvedených dôvodov nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces na strane žalobcu a keďže súd prvej inštancie správne dospel k vyššie uvedeným záverom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny podľa ust. potvrdil.

17. O trovách konania sporových strán bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. . Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov konania a žalovanej v odvolacom konaní žiadne trov nevznikli.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).