Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_12Co-197-2019.pdf
PDF · 96.25 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/197/2019
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza, so sídlom Jána Hollého 10, 917 01 Trnava, IČO: 00 419 702, zastúpeného advokátskou spoločnosťou MARPLE & FISH s.r.o., so sídlom Dunajská 15/A, 811 08 Bratislava, IČO: 36 718 432, proti žalovanému: Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, o vydanie nehnuteľných vecí, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 10C/66/2007-1362 zo dňa 27.06.2019 takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o trovách konania žalobcu p o t v r d z u j e .
Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zastavil konanie v časti týkajúcej sa parciel reg. "C": parc. č. XXXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 79 m2, parc. č. XXXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 80 m2, parc. č. XXXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 90 m2, parc. č. XXXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 90 m2, parc. č. XXXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 229 m2, parc. č. XXXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 54 m2, parc. č. XXXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 243 m2, parc. č. XXXXX/XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 54 m2, nachádzajúcich sa v katastrálnom území N., evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX. Druhým výrokom rozhodol o tom, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 98,22 %. Napokon tretím výrokom rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 2,44 %.
2. V odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 12.04.2007 domáhal vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam. Uznesením zo dňa 23.09.2013 súd konanie v časti vydania nehnuteľností týkajúcich sa parciel č. XXXX/X - ostatné plochy o výmere 10368 m2, č. XXXX/X - vodné plochy o výmere 8564 m2, č. XXXX/X - ostatné plochy o výmere 9828 m2 nachádzajúcich sa v katastrálnom území N. bez evidencie na liste vlastníctva zastavil. Rozsudkom č. k. 10C/66/2007-1162 zo dňa 09.05.2016 súd žalobe čiastočne vyhovel, žalovaného zaviazal vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam presne špecifikovaným vo výroku tohto rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Zamietajúca časť rozsudku sa týkala parciel reg. „C“ č. XXXXX/ X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX/XX, XXXXX/X, XXXXX/XX a XXXXX/XXX, nachádzajúcich sa v katastrálnom území N., evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 10C/66/2007-1233 zo dňa 28.09.2016 súd žalovaného zaviazal vydať a navrátiť žalobcovi aj vlastníctvo k nehnuteľnosti: parcele reg. „C“ parc. č. XXXXX/XX - ostatné plochy o výmere 965 m2, nachádzajúcej sa v katastrálnom území N., evidovanej na liste vlastníctva č. XXXX. Proti rozsudku č.k. 10C/66/2007-1162
podal v zamietajúcej časti v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe aj v tejto časti vyhovieť. O podanom odvolaní rozhodol odvolací súd uznesením č.k. 7Co/74/2017-1252 zo dňa 11.10.2018 tak, že odvolacie konanie v časti týkajúcej sa parcely reg. „C“ parc. č. XXXXX/XX - ostatné plochy o výmere 965 m2, nachádzajúcej sa v katastrálnom území N., evidovanej na liste vlastníctva č. XXXX pre späťvzatie odvolania zastavil a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí časti žaloby zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Žalobca však následne podaním doručeným dňa 27.05.2019 vzal žalobu v časti týkajúcej sa nevydaných parciel voči žalovanému v celom rozsahu späť a žiadal, aby súd konanie v zostávajúcej časti týkajúcej sa nevydaných parciel zastavil. V súvislosti s ustanovením § 257 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“), a nepriznaním náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa žalobca poukázal na skutočnosť, že je štátom registrovanou cirkvou, na ktorej boli v minulosti páchané mnohé krivdy, ktorých aspoň čiastočné zmiernenie sledoval zákon č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Ten istý štát, ktorého snahou bolo dosiahnuť aspoň čiastkovú kompenzáciu spôsobenej ujmy, naďalej bráni prostredníctvom svojich orgánov a zástupcov (ktorým je aj žalovaný), náprave a dosiahnutiu spravodlivosti. Žalobca si riadne a včas uplatnil svoj nárok reštitučnou výzvou a keďže nedošlo k dobrovoľnému vydaniu nehnuteľností, bol nútený si svoj nárok uplatniť žalobou na súde. Žalovaný v priebehu súdneho konania odmietal žalobcom uplatnený nárok, nemal záujem riešiť vec mimosúdnou dohodou a akékoľvek snahy o urovnanie zlyhali práve pre jeho odmietavý postoj. Žalobca tvrdil, že preukázal dôvodnosť jeho nároku a nešlo o svojvoľné alebo zjavne neúspešné uplatnenie a bránenie práva, čo uznal aj súd vydaním rozsudku, v ktorom žalobcovi priznal uplatnený nárok v rozsahu 99,95 %. Práve vyššie uvedené skutočnosti a postavenie žalobcu odôvodňujú, aby súd vo vzťahu k nevydaným parcelám, ku ktorým žalobca žiadal konanie zastaviť, rozhodol tak, že z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP nárok na náhradu trov konania žalovanému neprizná. Vo vzťahu k nehnuteľnostiach, o ktorých súd rozhodol rozsudkom, žalobca navrhol, aby o trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán.
4. Žalovaný so späťvzatím žaloby súhlasil a uplatnil si nárok na náhradu trov konania z dôvodu zastavenia konania podľa § 256 CSP. S názorom žalobcu, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nesúhlasil a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/67/2010 z 09.06.2010 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 248/2010-29 zo dňa 21.10.2010. Použitie ustanovenia § 257 CSP je možné len vo výnimočných prípadoch, ktoré môžu spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Uviedol, že takáto výnimočnosť nie je daná, keďže duchovenská činnosť cirkví je úplne financovaná štátom. Žalobcom uvádzané okolnosti ohľadom správania sa žalovaného pred podaním žaloby a v priebehu konania nemožno považovať za dôvody pre nepriznanie žalovanému nároku na náhradu trov konania, lebo práve konanie žalobcu spočívajúce v späťvzatí žaloby potvrdilo dôvodnosť odmietavého postoja žalovaného voči vydaniu nehnuteľností. Žalovaný bránil svoje právo a nevydal nehnuteľnosti vedené ako zastavané plochy a nádvoria, ktoré zákon č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam neumožňuje vydať. Žalovaný preto navrhol, aby jemu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu zodpovedajúcom časti konania, ktoré bolo zastavené, alebo aby zohľadnil čiastočné zastavenie konania, ktoré posúdi ako neúspech žalobcu pri určení rozsahu úspechu žalobcu v rozhodnutí, v ktorom mu prizná nárok na náhradu trov konania. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania, žalovaný navrhol, aby súd zohľadnil skutočnosť, že v časti parcely reg. „C“ KN č. XXXXX/XX bolo toto konanie zastavené a v tomto rozsahu ide o neúspech žalobcu.
5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 144, § 145 ods. 1, 2, § 146 ods. 1, § 255 ods. 1,2, § 262 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 257 CSP. Konštatoval, že predmetom konania po rozhodnutí odvolacieho súdu zostal nárok žalobcu na vydanie parciel reg. „C“: parc. č. XXXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 79 m2, parc. č. XXXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 80 m2, parc. č. XXXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 90 m2,parc. č. XXXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 90 m2, parc. č. XXXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 229 m2, parc. č. XXXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 54 m2, parc. č. XXXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 243 m2 a parc. č. XXXXX/XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 54 m2, nachádzajúcich sa v katastrálnom území N., evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX. Vzhľadom
na to, že žalobca vzal žalobu v zostávajúcej časti týkajúcej sa nevydaných parciel späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť a žalovaný so späťvzatím súhlasil, súd konanie v zmysle 145 ods. 2 CSP zastavil. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1, 2 a § 256 ods. 1 CSP, pričom samostatne rozhodoval o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania a samostatne o nároku na náhradu trov odvolacieho konania.
6. V odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že predmetom konania bol nárok žalobcu na vydanie a navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v celkovej výmere 3.349.588 m2. Súd z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby uznesením zo dňa 23.09.2013 zastavil konanie vo vzťahu k nehnuteľnostiam spolu vo výmere 28.760 m2. Rozsudkom zo dňa 09.05.2016 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 28.09.2016 súd žalobe čiastočne vyhovel a žalobcovi vydal a navrátil vlastníctvo k nehnuteľnostiam v celkovej výmere 3.319.909 m2 a žalobu zamietol vo vzťahu k nehnuteľnostiam vo výmere 919 m2. V zamietajúcej časti rozsudku, teda vo vzťahu k parcelám o výmere 919 m2 podal žalobca odvolanie, ktoré zároveň podal aj vo vzťahu k parcelám o výmere 965 m2, o ktorých bolo rozhodnuté dopĺňacím rozsudkom zo dňa 28.09.2016. Odvolanie vo vzťahu k parcelám o výmere 965 m2 žalobca po vydaní dopĺňacieho rozsudku vzal späť, čo bolo dôvodom, pre ktorý odvolací súd odvolacie konanie v tejto časti zastavil. V ostatnej časti, teda v napadnutom výroku o zamietnutí časti žaloby vo vzťahu k nehnuteľnostiam o celkovej výmere 919 m2, odvolací súd odvolaniu žalobcu vyhovel, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Následne súd konanie v časti týkajúcej sa nehnuteľností o celkovej výmere 919 m2 pre späťvzatie žaloby zastavil. S prihliadnutím na tieto skutočnosti súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal jednak z ustanovenia § 255 ods. 1 a 2 a jednak z ustanovenia § 256 ods. 1 CSP. V časti, o ktorej súd rozhodol rozsudkom, vychádzal z pomeru úspechu strán v spore a v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, súd skúmal, ktorá zo strán procesne zavinila zastavenie konania. Konštatoval, že na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP vo vzťahu k zastavenému konaniu nie je dôvod, keďže samotná skutočnosť, že žalobca si žalobou uplatnil nárok z reštitučného zákona, ktorého účelom bola náprava krívd spáchaných na majetku cirkví a náboženských spoločností, ešte bez ďalšieho nezakladá existenciu dôvodu hodného osobitného zreteľa, pre ktorý by súd žalovanému nepriznal trovy konania v rozsahu zodpovedajúceho zastavenej časti konania. Súd sa v tomto smere stotožnil s názorom žalovaného o neexistencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, preto v časti zastaveného konania skúmal procesné zavinenie strán sporu na zastavení konania.
7. Rozhodujúc o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania súd vychádzal z toho, že v časti zastaveného konania týkajúceho sa nehnuteľností o výmere 28.760 m2 (uznesenie súdu zo dňa 23.09.2013) a nehnuteľností o výmere 919 m2 (uznesenie súdu zo dňa 27.06.2019) žalobca nepreukázal, že by dôvodom jeho čiastočných späťvzatí týchto častí žaloby bolo správanie sa žalovaného po podaní žaloby, preto zastavenie konania v týchto častiach procesne zavinil žalobca a žalovanému v zmysle § 256 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov konania. Zároveň súd uviedol, že žalobe bolo vyhovené v časti týkajúcej sa nehnuteľností o celkovej výmere 3.319.909 m2, preto v tejto časti v zmysle zásady úspechu strán v spore vznikol nárok na náhradu trov konania žalobcovi. Žalobcovi teda vznikol nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v časti týkajúcej sa nehnuteľností o výmere 3.319.909 m2, čo pri predmete konania týkajúceho sa nehnuteľností o celkovej výmere 3.349.588 m2 predstavuje 99,11 %. Žalovanému tak vznikol nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v časti týkajúcej sa nehnuteľností o výmere 29.679 m2 (28.760 m2 + 919 m2), čo pri predmete konania týkajúceho sa nehnuteľností o celkovej výmere 3.349.588 m2 predstavuje 0,89 %. Po zohľadnení vzájomných nárokov strán sporu na náhradu trov prvoinštančného konania potom súd vyhodnotil, že žalobcovi vznikol voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 98,22 % (99,11 % - 0,89 %).
8. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd prvej inštancie vychádzal z toho, že predmetom odvolacieho konania bola časť konania týkajúca sa nehnuteľností o výmere 1.884 m2. Odvolacie konanie bolo pre späťvzatie odvolania zastavené v časti týkajúcej sa nehnuteľnosti o výmere 965 m2 a v časti týkajúcej sa nehnuteľností o výmere 919 m2 odvolací súd odvolaniu žalobcu vyhovel. Súd mal za to, že zastavenie odvolacieho konania zavinil žalobca, keďže odvolanie vzal späť bez toho, aby preukázal, že ho k tomu viedlo správanie žalovaného po podaní odvolania. Samotné podanie odvolania v tejto časti konania nebolo dôvodné, lebo žalobca v rovnakej časti konania podal aj návrh na vydanie dopĺňacieho rozsudku, preto mal vyčkať, ako súd o tomto návrhu rozhodne a až následne mohol prípadne podať odvolanie či už proti dopĺňaciemu rozsudku alebo proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku. Z uvedených dôvodov v časti zastaveného odvolacieho konania týkajúceho sa
nehnuteľnosti o výmere 965 m2 vznikol nárok na náhradu trov konania žalovanému, čo pri predmete odvolacieho konania týkajúceho sa nehnuteľností o celkovej výmere 1.884 m2 predstavuje 51,22 %. V zostávajúcej časti odvolacieho konania, teda v časti týkajúcej sa nehnuteľností o výmere 919 m2, vznikol v zmysle zásady úspechu strán v spore nárok na náhradu trov konania žalobcovi, keďže odvolací súd jeho odvolaniu vyhovel, rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobcovi teda vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 48,78 %. Po zohľadnení vzájomných nárokov strán sporu na náhradu trov odvolacieho konania potom súd vyhodnotil, že žalobcovi vznikol voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 2,44 % (51,22 % - 48,78 %). O výške týchto trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
9. Proti tomuto uzneseniu v druhom výroku týkajúcom sa priznania náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu 98,22 % podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol napadnutý výrok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp. uznesenie v tejto časti zmeniť a priznať mu nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 96,82 %. V odvolaní poukázal na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP. Podľa neho je inou vadou konania v tomto prípade to, že súd neprihliadol na skutočnosť, že žalobca podaním zo dňa 20.l08.2014 zobral časť žaloby späť v rozsahu 23.503 m2, pričom súd v tejto časti konanie ani nezastavil a nezohľadnil späťvzatie žaloby v časti uvedenej výmery pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Súd mal správne prihliadnuť i na toto späťvzatie žaloby v rozsahu 23.503 m2, v dôsledku čoho možno úspech žalobcu vyčísliť na 3.296.406 m2, teda 98,41 %, pričom úspech žalovaného je tak 1,59 %, z čoho vyplýva nárok na náhradu trov žalobcu v rozsahu 96,82 %.
10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolanie žalovaného nie je riadne a dostatočne odôvodnené v časti odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, lebo žiadnu argumentáciu žalovaný neuviedol. Súd na základe vyjadrenia žalobu obsahujúceho návrh na pripustenie zmeny žaloby, resp. spresnenie petitu, rozhodol o pripustení zmeny žaloby, a nie o zastavení konania, a to uznesením č.k. 10C/66/2007-1122 zo dňa 30.03.2015 v zmysle v tom čase platného zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Súd posúdil spresnenie petitu ako návrh na zmenu žaloby, a nie ako späťvzatie žaloby, ktorého následkom by malo byť zastavenie konania. Ak bol žalovaný s takýmto rozhodnutím nespokojný, mal možnosť podľa odvolanie, čo však neurobil. Súd teda správne posúdil nárok žalobcu na náhradu trov konania a jeho úspešnosť v spore na 0,89 %. Po zohľadnení vzájomných nárokov strán súd správne vyhodnotil žalobcov nárok na náhradu trov konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP v rozsahu 98,22 %, v dôsledku čoho je napadnuté uznesenie vecne správne. Žalobca preto navrhol uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť.
11. Žalovaný v následnom vyjadrení uviedol, že v zmysle § 41 ods. 2 CSP sa každý úkon posudzuje podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený. Podľa v tom čase účinného ustanovenia § 96 ods. 1 OSP mal súd podanie zo dňa 20.08.2014 posúdiť ako čiastočné späťvzatie žaloby. Poukázal na to, že voči uzneseniu č. k. 10C/66/2007-1122 nebolo možné podať opravný prostriedok (§ 202 ods. 3 písm. f/ OSP). Spresnenie žalobného petitu navyše OSP vôbec nepoznal. Žalovaný preto na podanom odvolaní zotrval.
12. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec v napadnutej časti bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po prejednaní veci uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP v napadnutej časti potvrdil. Uznesenie súdu prvej inštancie v ostatných výrokoch nadobudlo v dôsledku absencie odvolania právoplatnosť. Pri rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, podľa ktorého: (1) Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. (2) Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
13. Pri rozhodovaní o odvolaní týkajúcom sa výroku napadnutého uznesenia o trovách konania žalobcu odvolací súd vychádzal z toho, že vo veci samej bolo právoplatne rozhodnuté rozhodnutiami, ktoré označil aj súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia (vyššie v bodoch 2.,6.).
Jediným odvolacím dôvodom žalovaného voči rozsahu žalobcovi priznanému právu na náhradu trov prvoinštančného konania bolo to, že súd prvej inštancie neprihliadol na skutočnosť, že žalobca svojím podaním zo dňa 20.08.2014 vzal späť aj ďalšiu časť svojej žaloby, týkajúcej sa parciel o výmere 23.503 m2, o čom však súd prvej inštancie nerozhodol, t. j. konanie v tejto časti nezastavil a ani nezohľadnil späťvzatie uvedenej výmery v rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania. Pokiaľ by súd bol o tomto späťvzatí žaloby súd rozhodol, ovplyvnilo by to jeho úspech v konaní o 1,59 %, v dôsledku čoho by žalobcovi patril nárok na náhradu trov konania len v rozsahu 96,82 %.
14. Odvolací súd po prejednaní veci preskúmajúc obsah spisu dospel k záveru, že odvolanie žalovaného s ohľadom na uvedený odvolací dôvod nie je opodstatnené. Vo všeobecnosti súd v civilnom sporovom konaní má povinnosť rozhodnúť o celom predmete konania. V zmysle § 166 ods. 1,2 OSP, účinnom do 30.l06.2016, ak súd nerozhodol v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, mohol účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. Súd mohol rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu. O návrhu na doplnenie rozsudku by súd musel rozhodnúť do 30 dní od jeho podania dopĺňacím rozsudkom. Aj Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016, v ustanovení § 225 ods. 1, 2 upravil obdobne postup súdu tak, že ak súd nerozhodol v rozsudku o niektorej časti predmetu konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, mohla strana do 15 dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie, pričom súd mohol rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu dopĺňacím rozsudkom. Z uvedeného vyplýva záver, že ak v tomto prípade súd prvej inštancie nerozhodol o uvedenom podaní žalobcu ako o čiastočnom späťvzatí žaloby zastavením časti konania, potom strany sporu, teda aj sám žalovaný, mohli navrhnúť, aby o tomto podaní bolo rozhodnuté v súlade s procesným predpisom.
15. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie nepoňal označené podanie žalobcu ako čiastočné späťvzatie žaloby, ale len ako spresnenie žaloby, a vo veci rozhodol právoplatne vecne rozsudkom a aj zastavením časti konania po čiastočnom späťvzatí žaloby. Ani jedna zo strán sporu v zákonnej lehote nepodala návrh na doplnenie rozsudku a ani uznesenia. Rovnako ani súd prvej inštancie bez návrhu nedoplnil rozsudok, resp. uznesenie, čo v konečnom dôsledku znamenalo, že o časti žaloby, ktorú podľa obsahu podania žalobca vzal späť, nebolo v konaní rozhodnuté. To malo napokon za následok, že v pomere k tej časti žaloby, o ktorej nebolo vôbec rozhodnuté, nebolo možné rozhodnúť o trovách konania tak, ako to v odvolaní navrhol žalovaný. Pokiaľ žalovaný nenavrhol doplnenie rozsudku, resp. uznesenia súdu prvej inštancie dopĺňacím rozhodnutím o čiastočnom späťvzatí žaloby na výmeru parciel 23.503 m2, potom sa už v pomere k tejto časti žaloby nemohol účinne domáhať ani iného výroku o trovách konania, keďže k danej časti žaloby sa zastavenie konania neviaže.
16. S ohľadom na uvedené odvolací súd dospel k tomu, že odvolanie žalovaného proti označenému výroku uznesenia súdu prvej inštancie v časti práva žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanému nebolo podané dôvodne, a preto viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania uznesenie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.
17. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému odvolací súd v zmysle § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).