Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26S/2/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu Mgr. Erika Németha a JUDr. Lenky Kostolanskej, v právnej veci žalobcu: FENESTRA Sk, spol. s r. o., so sídlom Priemyselná 17, Zlaté Moravce, IČO: 36 521 451, zastúpený: Matejka & Haluška s. r. o., so sídlom Lazovná 20, Banská Bystrica, IČO: 47 257 415, proti žalovanému: Daňový úrad Nitra, so sídlom Damborského 5, Nitra, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia - Oznámenie číslo 102488534/2019 zo dňa 05.11.2019, takto

rozhodol:

Súd rozhodnutie - opatrenie Daňového úradu Nitra - oznámenie č. 102488534/2019 zo dňa 05.11.2019 r u š í a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

odôvodnenie:

I. Stručný priebeh administratívneho konania

1. Krajský súd v Nitre ako správny súd ( - ďalej len „SSP“ alebo „“) z predloženého administratívneho spisu žalovaným zistil, že sa v ňom nachádza riadne daňové priznanie žalobcu k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 04/2016 zo dňa 25.05.2016, v ktorom bola vyčíslená daň celkom vo výške 164.099,92 eura, odpočítanie dane celkom - základná sadzba dane vo výške 172.709,28 eura, z toho podľa zákona základná sadzba dane vo výške 109.947,58 eura, rozdiel v základe dane a v dani po oprave podľa až 3 zákona - základ dane - 2.422,23 eura, daň -484,45 eura, nadmerný odpočet vo výške 7.728,55 eura.

2. Súčasťou administratívneho spisu bolo aj opravné daňové priznanie žalobcu k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 05/2016 zo dňa 27.06.2016, v ktorom bola vyčíslená daň celkom vo výške 139.401,71 eura, odpočítanie dane celkom v zníženej sadzbe dane 1,16 eura a v základnej sadzbe dane 142.826,86 eura, z toho podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona v zníženej sadzbe dane 1,16 eura a v základnej sadzbe dane 83.685,67 eura. V daňovom priznaní bol okrem iného taktiež vyčíslený aj rozdiel v základe dane a v dani po oprave podľa § 25 ods. 1 až 3 zákona v základe dane vo výške - 7.907,66 eura a v dani vo výške -1.581,53 eura. Oprava odpočítanej dane podľa § 53 zákona bola uvedená vo výške 2.534,78 eura a nadmerný odpočet vo výške 2.473,06 eura.

3. V administratívnom spise sa ďalej nachádzalo oznámenie o použití nadmerného odpočtu číslo 103526078/2016 zo dňa 18.07.2016, v rámci ktorého bolo uvedené, že žalovaný žalobcovi oznámil, že

nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2016 vo výške 7.728,55 eura, ktorý vznikol na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), sa použije na úhradu daňového nedoplatku:

- sankčného úroku na dani DPH vo výške 861,98 eura, vyrubeného rozhodnutím o sankčnom úroku č. 9416301/5/3970736/2013 zo dňa 28.08.2013 za zdaňovacie obdobie február 2009, splatného dňa 27.12.2013, v pôvodnej výške 892,50 eura,

- vlastnej daňovej povinnosti dani DPH vo výške 6.866,57 eura, vyrubenej na základe podaného dodatočného daňového priznania č. 7965715/2014 zo dňa 18.02.2014 za zdaňovacie obdobie máj 2013, splatnej dňa 31.03.2014, v pôvodnej výške 12.885,00 eur.

4. Súčasť administratívneho spisu bolo i rozhodnutie žalovaného číslo 9416301/5/3970736/2013 zo dňa 28.08.2013, ktorým žalovaný podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na o správe daní (daňový priadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil daňovému subjektu - žalobcovi sankčný úrok v sume 892,50 eura za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vo výške priznanej v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie február 2009 v lehote splatnosti. Rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 04.09.2013 a právoplatnosť nadobudlo 11.12.2013 a to z dôvodu, že žalobca podal odvolanie, o ktorom rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím číslo 1100304/1/550407/2013 zo dňa 27.11.2013 tak, že rozhodnutie žalovaného potvrdilo.

5. V administratívnom spise bol tiež založený aj rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. -58 zo dňa 13.09.2017, ktorým bolo zrušené oznámenie Daňového úradu Nitra o použití nadmerného odpočtu č. 103526078/2016 zo dňa 18.07.2016 a vec bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie, ako aj žalobcovi bolo priznané právo na úplnú náhradu trov konania. Žalovanému v odôvodnení bolo uložené dôsledne sa zaoberať tým, aby zákonným spôsobom rozhodol o použití nadmerného odpočtu za obdobie apríl 2016, ujasní si, aká bola vlastná daňová povinnosť žalobcu za zdaňovacie obdobie apríl 2016, ujasní si, aká bola vlastná daňová povinnosť žalobcu za zdaňovacie obdobie máj 2013, z akých podkladov pri jej určení vychádzal, či vzal do úvahy prvé riadne daňové priznanie za máj 2013, v ktorom si žalobca uplatnil nadmerný odpočet v sume 4.689,71 eura, resp. druhé daňové priznanie alebo dodatočné daňové priznanie za máj 2013, v ktorom žalobca uviedol vlastnú daňovú povinnosť v sume 12.885 eur, od ktorej si odpočítal nadmerný odpočet v sume 12.885 eur a jeho vlastná daňová povinnosť na úhradu bola v sume 0 eur. Povinnosťou správcu dane bude postupovať tak, aby nielen daňovému subjektu, ale i súdu bol jasný a zrozumiteľný jeho postup pri použití vzniknutého nadmerného odpočtu na úhradu daňovej povinnosti za zdaňovacie obdobie máj 2013, ako i údaje, z ktorých vychádzal.

V neposlednom rade sa žalovaný bude zaoberať i námietkou žalobcu týkajúcou sa aplikácie nariadenia vlády č. a zániku daňového nedoplatku, ktorý zodpovedá sankčnému úroku z dôvodu, že daň z pridanej hodnoty, za omeškanie s platením ktorej bol vyrubený tento úrok bola podľa tvrdenia žalobcu zaplatená dňa 28.04.2009, pričom žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že neboli splnené podmienky na aplikáciu uvedeného nariadenia vlády.

5.1 Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalovaný, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 26.09.2019 tak, že Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamietol a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania.

6. Zároveň bol v spise založený aj stav účtu DIČ: 2020145963, z ktorého vyplývalo, že obdobie zúčtovania 01.02.2009 - 28.02.2009, splatné 27.12.2013 bolo uhradené v rozsahu 0 eur a predpis bol na strane má dať v rozsahu 861,98 eura, z toho uhradené dňa 17.02.2015 v sume 13,83 eura, zostalo uhradiť 848,13 eura.

II. Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia (oznámenia)

7. Dňa 05.11.2019 žalovaný odvolávajúc sa na ustanovenie a o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) oznámil žalobcovi, že nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2016 vo výške 7.728,55 eura bol použitý:

- na úhradu sankčného úroku na dani DPH vo výške 861,98 eura, vyrubeného rozhodnutím o sankčnom úroku č. 9416301/5/3970736/2013 zo dňa 28.08.2013 za zdaňovacie obdobie február 2009, splatného dňa 27.12.2013, v pôvodnej výške 892,50 eura,

- časť nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2016 vo výške 6.866,57 eura poukázal Daňový úrad Nitra na Váš účet č. A dňa 30.10.2019.

8. V oznámení poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26.09.2019, v zmysle ktorého bolo povinnosťou žalovaného opätovne posúdiť použitie nadmerného odpočtu žalobcu v sume 7.728,55 eura za zdaňovacie obdobie apríl 2016.

Okrem toho poukázal na namietanú nezákonnosť predchádzajúceho oznámenia, žalobcom a to v časti sumy 861,98 eura:

- z dôvodu neprihlásenia pohľadávky správcom dane, ktorej zodpovedá právna povinnosť na zaplatenie úroku je právom na peňažné plnenie, v ktoré v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii vzniklo pred začatím reštrukturalizačného konania, a preto ho bolo za účelom dosiahnutia plnenia potrebné riadne a včas uplatniť v reštrukturalizácii prihláškou, a pokiaľ k tomu nedošlo, právo započítať takúto pohľadávku alebo inak vymáhať takúto pohľadávku voči daňovému subjektu v dôsledku potvrdenia reštrukturalizačného plánu zaniklo,

- z dôvodu vydaného nariadenia vlády č.

K bodu 1 uviedol, že žalovaný vyrubil sankčný úrok na dani z pridanej hodnoty rozhodnutím o sankčnom úroku č. 9416301/5/3970736/2013 zo dňa 28.08.2013, splatného dňa 27.12.2013 vo výške 892,50 eura za zdaňovacie obdobie február 2009. Žalobca proti tomuto rozhodnutiu správcu dane podal odvolanie, o ktorom rozhodovalo Finančné riaditeľstvo SR a rozhodnutím č. zo dňa 27.11.2013 potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Na základe právoplatného rozhodnutia správca dane preúčtoval na sankčný úrok za zdaňovacie obdobie február 2009 dňa 15.06.2016 sumu 30,52 eura a vydal o uvedenej skutočnosti oznámenie č. 103351028/2016 zo dňa 15.06.2016 a dňa 18.07.2016 preúčtoval sumu 861,98 eura a vydal o uvedenej skutočnosti oznámenie č. 103526078/2016 zo dňa 18.07.2016. Oznámenie č. 103351028/2016 zo dňa 15.06.2016 bolo v zmysle žaloby žalobcu preskúmavané v konaní vedenom pod sp. zn. , v rámci ktorého súd rozhodol tak, že žalobu zamietol a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 20.12.2017. Rovnako tak oznámenie č. 103526078/2016 zo dňa 18.07.2016 bolo na základe správnej žaloby preskúmavané a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -161 (pozn. správneho súdu, správne malo byť č. k. -161) zrušené. Žalovaný preto opätovne posúdil použitie nadmerného odpočtu za apríl 2016 a časť nadmerného odpočtu vo výške 861,98 eura preúčtoval na daňový nedoplatok - sankčný úrok na dani z pridanej hodnoty za február 2009, pričom vychádzal zo záverov uvedených v rozsudku sp. zn. zo dňa 20.09.2017.

K bodu 2 uviedol, že neboli splnené podmienky pre zánik daňového nedoplatku v zmysle Nariadenia vlády Slovenskej republiky pod číslom , ktoré bolo vyhlásené zverejnením v zbierke zákonov dňa 07.05.2015 a to z dôvodu, že sankčný úrok, ktorý je uvedený v prvej odrážke Oznámenia o použití nadmerného odpočtu č. 103526078/2016 zo dňa 18.07.2016 nebol k 30. septembru 2016 evidovaným nedoplatkom, nebola splnená jedna z podmienok citovaného nariadenia.

9. Uvedené oznámenie žalovaného bolo žalobcovi doručené dňa 11.11.2019.

III. Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu (v podanej žalobe)

10. Žalobca napadnuté rozhodnutie (oznámenie) napadol žalobou zo dňa 10.01.2020, ktorá bola správnemu súdu doručená dňa 13.01.2020.

11. V žalobe žalobca uvádzal, že s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti predmetného prípadu s opatrením sa nestotožnil a toto, z dôvodu podstatného omylu orgánu verejnej správy pri interpretácii rozhodujúcich právnych predpisov a aplikácii takto získaného interpretačného výsledku v podobe právnej normy na zistený skutkový stav, považoval za nezákonné a teda ukracujúce žalobcu na jeho subjektívnych právach, podal týmto proti celému opatreniu žalovaného, postupujúc v zmysle ust. et seq. zákona číslo (ďalej aj len ako „“

alebo tiež aj len ako „SSP“) prostredníctvom svojho splnomocneného právneho zástupcu všeobecnú správnu žalobu.

11.1 V prvom rade poukázal na spôsobilosť opatrenia byť predmetom preskúmania súdom, ako aj vyčerpanie riadnych opravných prostriedkov, včasnosť žaloby, právomoc, ako aj vecnú a miestnu príslušnosť konajúceho súdu, taktiež žalobnú legitimáciu a pasívnu legitimáciu v konaní a tiež súdny poplatok a obligatórne zastúpenie advokátom.

11.2 V ďalšej časti poukázal na žalobné body, ktoré vymedzil takto:

11.2.1 Ohľadom skutočností majúcich na posúdenie zákonnosti opatrenia (reštrukturalizácia žalobcu a jej účinky na pohľadávky veriteľov) uviedol, že uzneseniami Okresného súdu Nitra sp. zn. vydanými (a) dňa 15.05.2013 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 97/2013, časť konkurzy a reštrukturalizácie, zo dňa 22.05.2013 bolo voči žalobcovi začaté reštrukturalizačné konanie, (b) dňa 21.06.2013 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 124/2013, časť konkurzy a reštrukturalizácie, zo dňa 28.06.2013 bola povolená reštrukturalizácia žalobcu, pričom predmetným rozhodnutím do funkcie bol ustanovený aj správca a to obchodná spoločnosť Slovenská správcovská a reštrukturalizačná, k. s. (ďalej aj len ako „reštrukturalizácia“) a (c) dňa 31.01.2014 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 26/2014, časť konkurzy a reštrukturalizácie, zo dňa 07.02.2014 bol potvrdený reštrukturalizačný plán žalobcu prijatý schvaľovacou schôdzou dňa 10.01.2014 a súčasne skončená reštrukturalizácia (ďalej aj len ako „Potvrdenie plánu“).

11.2.2 Ako vyplývalo z rozhodnutia, ktorým bol úrok vyrubený, tento by mal byť opodstatňovaný omeškaním žalobcu s odvedením časti dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2009 (ďalej aj len ako „Daňová povinnosť“), ktoré začalo a aj skončilo viac ako 4 roky pred začatím reštrukturalizačného konania (omeškanie s platbou sumy 159.698,33 eura odo dňa (splatnosti) 25.03.2009 do dňa 28.04.2009) t. j. predo dňom 23.05.2013 s tým, že príslušné rozhodnutie bolo dokonca vydané a malo nadobudnúť právoplatnosť počas (t.j. po povolení) reštrukturalizácie.

11.2.3 Z ustanovení a o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení aplikovateľnom na reštrukturalizáciu (ďalej aj len ako „ZoKR“) bolo zrejmé, že akékoľvek peňažné pohľadávky a iné práva na peňažné plnenie (bez ohľadu na ich pôvod v práve verejnom alebo súkromnom), ktoré nespĺňajú pojmové vymedzenie prednostnej pohľadávky, najmä však nevznikli po začatí reštrukturalizačného konania, musia byť za účelom uplatňovania práv s nimi spojených v reštrukturalizácii riadne a včas uplatnené prihláškou, a to pod sankciou zániku práva vymáhať takúto pohľadávku voči reštrukturalizovanému subjektu v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu v zmysle ust. ZoKR v spojení s ust. ZoKR.

11.2.4 V tomto ohľade žalobca zvýraznil, že žalovaný si v zmysle ZoKR do reštrukturalizácie neprihlásil akúkoľvek pohľadávku zodpovedajúcu úroku z omeškania s plnením daňovej povinnosti a teda pohľadávku, na úhradu ktorej má byť v zmysle opatrenia nadmerný odpočet použitý.

11.2.5 K nemožnosti použitia časti nadmerného odpočtu na úhradu úroku uviedol, že žalobcovi nebola v zmysle príslušných ustanovení zákona o DPH vrátená časť nadmerného odpočtu, pretože táto mala byť (v dôsledku opatrenia) použitá na kompenzáciu (úhradu) úroku, ktorý v zmysle rozhodnutia orgánov finančnej správy predstavoval sankciu za omeškanie so splnením Daňovej povinnosti, ktorá bez akýchkoľvek pochybností vznikla, stala sa splatnou a aj zanikla pred začatím reštrukturalizačného konania žalobcu.

11.2.6 Preto bol presvedčený, že sankčný úrok za omeškanie s plnením daňovej povinnosti (teda úrok) je v zmysle ZoKR pohľadávkou, ktorá vznikla pred začatím reštrukturalizačného konania voči žalobcovi, a preto ju bolo za účelom dosiahnutia uspokojenia potrebné riadne a včas uplatniť v reštrukturalizácii prihláškou postupujúc podľa ust. § 158 ods. 4 Daňového poriadku, a pokiaľ k tomu nedošlo, právo vymáhať takúto pohľadávku (Daňovú povinnosť) v dôsledku Potvrdenia plánu v zmysle ust. § 120 ods. 1 ZoKR v spojení s ust. § 155 ods. 2 ZoKR zaniklo.

11.2.7 V zmysle ust. § 120 ZoKR bolo determinantom určujúcim charakter pohľadávky na účely reštrukturalizácie, t. j. skutočnosťou rozhodujúcou pre posúdenie, či sa jedná o tzv. prednostnú pohľadávku alebo pohľadávku uplatňovanú prihláškou, rozhodujúci okamih vzniku práva zodpovedajúceho pohľadávke a nie jej splatnosť (arg. ust. § 120 ods. 2 ZoKR a contrario). Keďže (a) povinnosť daňového subjektu zaplatiť úrok z omeškania podľa Daňového poriadku vzniká prvým dňom omeškania (a následne každým dňom omeškania až do splnenia porušenej povinnosti), pričom správca dane je oprávnený úrok z omeškania vyrubiť (určiť jeho výšku) už týmto prvým dňom omeškania, pričom súčasne (b) podľa ust. § 3 ods. 2 druhej vety Daňového poriadku „[s]právca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane“, Žalobca sa domnieval, že (prinajmenšom) v insolvenčnom rámci rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania nemá charakter skutočnosti konštituujúcej právo na jeho zaplatenie. Právo na zaplatenie úroku z omeškania vzniká na základe zákona výlučne v dôsledku omeškania so splnením daňovej povinnosti a rozhodnutie o jeho vyrubení ovplyvňuje výlučne jeho splatnosť a tým aj oprávnenie orgánu verejnej moci (správcu dane) jemu zodpovedajúce plnenie vymáhať, nie však vznik pohľadávky v zmysle ZoKR. Záveru, že rozhodnutie o vyrubení sankčného úroku nemožno v insolvenčných pomeroch považovať za konštitutívne nasvedčovala podľa žalobcu tiež úprava jeho uplatňovania v insolvenčných konaniach vyjadrená v ZSD.

11.2.8 Vyššie uvedenej argumentácii, a síce že povinnosť na zaplatenie sankcie vzniknutej v dôsledku omeškania so splnením daňovej povinnosti nepredstavuje v zmysle ZoKR tzv. prednostnú pohľadávku, ale naopak sa jedná o pohľadávku (nárok), ktorý sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou nasvedčuje: (a) právna úprava vyjadrená v ustanoveniach Daňového poriadku, in concreto, (i) ust. § 158 ods. 1 v spojení s ust. § 2 písm. b) a f) Daňového poriadku vymedzujúce na účely reštrukturalizácie za pohľadávku (tiež) dlžnú sumu úroku z omeškania po lehote jej splatnosti. Ani v prípade sankčného úroku (úroku z omeškania) totiž jeho splatnosť (moment v čase, kedy je správca dane oprávnený požadovať od daňového subjektu jeho zaplatenie) nenastáva, a ani nie je stanovená rozhodnutím o jeho vyrubení (na rozdiel od tzv. paričnej lehoty na plnenie, márnym uplynutím ktorej sa rozhodnutie stáva vykonateľným), ale priamo hmotným daňovým právom; práve naopak - existencia právnej povinnosti na zaplatenie úroku z omeškania, ktorá je splatná, predstavuje základný a neopomenuteľný predpoklad vzniku oprávnenia správcu dane úrok z omeškania vyrubiť, nakoľko vyrubenie dane, ktorá nie je splatná (daňový subjekt ešte nie je povinný ju zaplatiť a orgány daňovej správy doposiaľ nie sú podľa hmotného daňového práva oprávnené jej zaplatenie od daňového subjektu požadovať), rozhodnutím správcu dane, už pojmovo neprichádza do úvahy; (ii) ust. § 156 ods. 2 tretej vety, v zmysle ktorého „[s]právca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania“. Už zo znenia predmetného ustanovenia možno podľa presvedčenia žalobcu vyvodiť jednoznačný záver o potrebe uplatnenia prípadných úrokov z omeškania s plnením daňových povinností, ku ktorým došlo do začatia reštrukturalizačného konania prihláškou (a to o to viac v prípade ak, ako v predmetnej veci, k osamostatneniu sankcie za omeškanie od daňovej povinnosti [v dôsledku jej zániku] došlo dávno pred začatím insolvenčného konania). Pokiaľ by totiž takáto povinnosť správcu dane neexistovala, nie je možné nájsť žiadny racionálny dôvod, pre ktorý by zákonodarca ich vyrubenie limitoval práve do dňa začatia reštrukturalizačného konania; (ii) ust. § 158 ods. 5 v znení „[p]o vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu“; a (iii) ust. § 84 ods. 1 písm. g), v zmysle ktorého „[d]aňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu [...]; rovnako zanikajú aj pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, tieto pohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť“. Z citovaného ustanovenia je totiž zrejmé, že okrem daňových nedoplatkov (t. j. dlžných súm dane po lehote splatnosti - arg. ust. § 2 písm. f) Daňového poriadku) zanikajú aj pohľadávky, ktoré neboli prihlásené v reštrukturalizácii, z čoho plynie, že musí existovať skupina pohľadávok (zákonodarca používa termín pohľadávka a nie daňová pohľadávka v ponímaní pohľadávky správcu dane na dani do lehoty jej splatnosti v zmysle legálnej definície podľa ust.§ 2 písm. e) Daňového poriadku), ktoré nie sú daňovým nedoplatkom (nie sú po lehote splatnosti) avšak sú pohľadávkami, ktoré sa uplatňujú v reštrukturalizácii prihláškou; ale aj

(b) základný účel reštrukturalizačného konania, ktorým je vyriešenie všetkých právnych vzťahov dlžníka založených pred začatím reštrukturalizačného konania, predovšetkým však všetkých peňažných nárokov voči dlžníkovi založených na skutočnostiach alebo skutkových dejoch (predstavujúcich podľa zákona právny dôvod vzniku nárokov), ktoré sa odohrali pred začatím reštrukturalizačného konania, prostredníctvom reštrukturalizačného plánu; a napokon tiež (c) právny charakter sankčného úroku ako akcesorického práva /právnej povinnosti, ku primárnej povinnosti plniť daňové povinnosti, vznikajúcej v prípade nesplnenia primárnej povinnosti riadne a včas, ktorý vykazuje spoločné znaky so súkromnoprávnym inštitútom príslušenstva pohľadávky v podobe úrokov z omeškania, pričom takáto podobnosť v insolvenčných pomeroch odôvodňuje, aby sa s nimi na účely reštrukturalizácie zaobchádzalo rovnako - pritom niet rozumných pochýb o tom, že príslušenstvo pohľadávky, ktorá vznikla pred začatím reštrukturalizačného konania sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou a pre prípad, že sa tak nestane, nastávajú právne účinky predpokladané v ust. §120 ods. 1 ZoKR v spojení s ust. § 155 ods. 2 ZoKR.

11.2.9 Nakoľko použitie nadmerného odpočtu v zmysle opatrenia je s prihliadnutím na všetky okolnosti možné v súkromnoprávnych pomeroch stotožniť so zánikom pohľadávky v dôsledku jednostranného započítania, ktoré je vo vzťahu k pohľadávkam uplatňovaným v reštrukturalizácii prihláškou počas reštrukturalizačného konania vylúčené ex lege v zmysle ust. § 114 ods. 1 písm. f) ZoKR, žalobca bol presvedčený o to viac, že musí byť vylúčené aj po skončení reštrukturalizácie voči neprihláseným pohľadávkam, pretože tieto (neprihlásené pohľadávky) nadobúdajú v dôsledku potvrdenia plánu súdom osobitnú vlastnosť -nevymáhateľnosť.

11.2.10 Okrem uvedeného upriamil pozornosť aj na právnu normu vyjadrenú v ust. § 84 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku.

11.2.11 Považoval za zrejmé, že pokiaľ by sme použitie nadmerného odpočtu na úhradu úroku pripustili, došlo by súčasne k porušeniu zásady rovnosti účastníkov insolvenčného konania, a to v dôsledku neodôvodneného (bez existencie primeraného legitimizačného dôvodu) zvýhodnenia žalovaného ako veriteľa pohľadávky odvodzujúcej svoju existenciu z noriem práva verejného (i.e. pohľadávky s charakterom sankčného úroku) oproti iným veriteľom pohľadávok vzniknutých na základe súkromného práva a to napriek skutočnosti, že ich nároky voči žalobcovi boli rovnako založené na skutkových dejoch, ktoré nastali z právneho hľadiska v totožnom čase - pred začatím reštrukturalizačného konania, čo vzhľadom na zásady insolvenčného konania vo forme reštrukturalizácie upravenej v ZoKR nie je prípustné.

11.2.12 Nesprávnosť opatrenia navyše podľa presvedčenia žalobcu plynula aj z nariadenia vlády Slovenskej republiky prijatého v intenciách splnomocňovacieho ustanovenia obsiahnutého v ust. § 160 ods. 357 Daňového poriadku (pozn. správneho súdu, správne malo byť § 160 ods. 3 Daňového poriadku), ktorým bolo nariadenie o zániku daňového nedoplatku zodpovedajúceho nezaplatenej sankcii prislúchajúcej k zaplatenej dani z pridanej hodnoty vyhlásené zverejnením v zbierke zákonov dňa 07.05.2015 (deň účinnosti) pod číslom (ďalej aj len ako „Nariadenie“).

11.2.13 Ako vyplývalo z nariadenia, nezaplatená sankcia (t. j. aj sankcia v podobe sankčného úroku prislúchajúca k dani z pridanej hodnoty uložená daňovému subjektu bez ďalšieho (ex lege) zanikne dňom 01.10.2016, ak (a) bola uložená veriteľovi pohľadávky zistenej v reštrukturalizačnom konaní vedenom voči veriteľovmu dlžníkovi a (b) ak daň z pridanej hodnoty, ku ktorej daňový nedoplatok prislúcha, je zaplatená najneskôr do 31. marca 2016.

11.12.14 S prihliadnutím na uvedené, ako aj predložené listinné dôkazy mal za to, že žalobca v čase účinnosti nariadenia nepochybne bol veriteľom pohľadávok zistených v reštrukturalizačných konaniach vedených voči jeho dlžníkom a daň z pridanej hodnoty, za omeškanie s platením ktorej bol vyrubený úrok bola, a to aj podľa evidencie správcu dane, zaplatená v celom rozsahu dňa 28.04.2009, t. j. predo dňom 31. marca 2016 predpokladaným § 1 ods. 2 nariadenia, bolo nevyhnutným záver, že v zmysle § 1 ods. 1 nariadenia dňom 1. októbra 2016 ex lege zanikol aj daňový nedoplatok zodpovedajúci úroku z omeškania s plnením daňovej povinnosti (úrok), a teda na úhradu úroku nebolo možné použiť časť nadmerného odpočtu, čo následne podľa jeho presvedčenia rovnako odôvodňuje záver o nezákonnosti opatrenia.

12. Žalobca v žalobnom návrhu vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby správny súd po prejednaní tejto žaloby na nariadenom pojednávaní vydal podľa , in eventum d), a rozsudok, ktorým by zrušil napadnuté opatrenie a žalobcovi by priznal právo na úplnú náhradu trov konania proti žalovanému vrátane trov právneho zastúpenia.

IV. Podstatné zhrnutie vyjadrenia žalovaného

13. Správny súd uznesením č. k. - 54 zo dňa 14.02.2020 vyzval žalovaného okrem iného na vyjadrenie sa k žalobe žalobcu a na uvedenie rozhodujúcich skutočností na svoju obranu. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 04.03.2020 a vykonateľnosť dňa 19.03.2020.

14. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 12.03.2020, doručeným správnemu súdu dňa 17.03.2020.

14.1 V prvom rade žalovaný opísal skutkový stav, ktorý ho viedol k opätovnému posúdeniu použitia nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2016 a nadmerný odpočet (NO) následne použil tak, ako je uvedené v napadnutom oznámení, riadiac sa pritom závermi uvedenými v rozsudku Krajského súdu Nitra č. zo dňa 20.09.2017.

14.2 Skutočnosti, ktoré opätovne oprávňovali správcu dane na použitie časti nadmerného odpočtu za apríl 2016 na daňový nedoplatok boli nasledujúce a to uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. vydaným dňa 15.05.2013, uverejneným v Obchodnom vestníku č. 97/2013 časť konkurzy a reštrukturalizácie zo dňa 22.05.2013 bolo proti žalobcovi začaté reštrukturalizačné konanie a uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 21.06.2013, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 124/2013 zo dňa 28.06.2013 bola povolená reštrukturalizácia spoločnosti FENESTRA Sk, spol. s r. o. a do funkcie správcu bola ustanovená obchodná spoločnosť Slovenská správcovská a reštrukturalizačná, k. s. Z ustanovenia § 79 daňového poriadku vyplýva spôsob použitia daňového preplatku (zostatok NO daňového subjektu) v danom prípade vo výške 861,98 eura. Samotná definícia daňového preplatku a daňového nedoplatku sa nachádza v základných pojmoch § 2 písm. d) a písm. f) Daňového poriadku. Pokiaľ správca dane eviduje daňový nedoplatok v čase uplatnenia vrátenia NO, postupuje primerane podľa , daňového poriadku v spojení s . Účinky začatia reštrukturalizačného konania sú citované v o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. Rozhodnutie o sankčnom úroku uvedené v Oznámení správcu dane zo dňa 05.11.2019 o použití NO bolo splatné až 27.12.2013. Správca dane preto nemohol prihlásiť do reštrukturalizačného konania tento daňový nedoplatok daňového subjektu pred začatím reštrukturalizácie, keďže ešte neexistoval a sankčný úrok nebol príslušenstvom pohľadávky. Jeho existencia ako nároku správcu dane z titulu daňového nedoplatku vznikla až právoplatným rozhodnutím daňových orgánov (správca dane a Finančné riaditeľstvo SR - obe rozhodnutia tvoria jeden celok) a jednoznačne vznikli až po začatí reštrukturalizačného konania. Vyplývalo to z ust. daňového poriadku v zmysle, ktorého sa na účely reštrukturalizácie považuje za pohľadávku daňový nedoplatok, ktorý právne existuje pred začatím reštrukturalizačného konania. Začatie reštrukturalizačného konania má účinky, ktoré sú citované v v znení neskorších predpisov. Podľa jeho názoru nemohli nastať ani účinky v zmysle o správe daní ako to prezentuje žalobca. Pokiaľ správca dane použije nadmerný odpočet (zostatok) na platbu daňového nedoplatku postupom podľa ust. , daňového poriadku a tieto skutočnosti daňovému subjektu oznámil písomne podľa , daňového poriadku, neporušil zákon a práva žalobcu. Správca dane si iba plnil zákonnú povinnosť podľa o správe daní, keďže mu to zákon prikazuje „písomne upovedomiť daňový subjekt o použití daňového preplatku“. Oznámenie o použití NO zo dňa 05.11.2019 bolo doručené daňovému subjektu dňa 11.11.2019.

14.3 Sankčný úrok ako sankcia bol vyrubený za porušenie zákonných povinností, t. j. za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie február 2009 v ustanovenej lehote a výške. Nárok na sankciu nevzniká priamo zo zákona, ale až vyrubením sankcie rozhodnutím príslušného správcu dane, aj keď porušenie povinnosti má základ pred vydaním rozhodnutia, a v danom prípade pred začatím reštrukturalizačného konania žalobcu. Ak by správca dane sankčný úrok nevyrubil rozhodnutím, nedoplatok z tohto titulu by ani nevznikol. Na jej vznik teda nepostačuje naplnenie podmienok ustanovených v zákone (omeškanie so zaplatením dane), poznanie

výšky platieb a úrokových sadzieb, ale právne významnou skutočnosťou je až rozhodnutie správcu dane v zmysle o správe daní v znení neskorších predpisov, účinnom do 31.12.2013 (ust. , ). Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákona neustanovuje inak.

14.4 Okrem toho zdôraznil, že samotná reštrukturalizácia sleduje konsolidovanie dlžníka, za súčasného uspokojovania pohľadávok veriteľov za podmienok stanovených zákonom a nemala by umožňovať daňovým subjektom vyhnúť sa plneniu si zákonných povinností voči štátu. Sankcia, ktorú vyrubil správca dane, bola za porušenie zákonných povinností, ktoré správca dane uplatňuje voči všetkým porušovateľom v zákonom stanovenej lehote, pričom ani subjekty, ktoré prešli procesom reštrukturalizácie, by nemali byť zvýhodnené. Daňový úrad pritom môže prihlásiť do reštrukturalizačného konania iba daňové nedoplatky. Keďže rozhodnutie o sankčnom úroku č. 9416301/5/3970736/2013 bolo splatné dňa 27.12.2013, nebolo možné tento nedoplatok spätne prihlásiť do reštrukturalizačného konania v nadväznosti na § 158 ods. 1 Daňového poriadku. Právna úprava v § 158 Daňového poriadku neumožňuje prihlásiť daňové pohľadávky, ktoré sa nestali nedoplatkami. Nedoplatok, ktorý je uvedený v Oznámení č.102488534/2019 bol splatný až 27.12.2013, t. j. je to nedoplatok, ktorý vznikol až po začatí reštrukturalizačného konania a z uvedeného dôvodu nemohol byť prihlásený do reštrukturalizačného konania. Citovaný nedoplatok v Oznámení o použití NO č. 102488534/2019 nebolo možné preto prihlásiť do reštrukturalizácie, keďže v o správe daní v znení neskorších predpisov absentuje možnosť prihlásiť sankciu aj bez vyrubenia. V v znení neskorších predpisov účinného do 31.12.2011 v zmysle bolo možné prihlásiť sankciu aj bez vyrubenia. Okrem toho dodal, že reštrukturalizačný plán je záväzný len na pohľadávky, ktoré sú prihlásené resp. mohli byť prihlásené podľa Pohľadávky bolo možné prihlásiť do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie, v uvedenom prípade do 28.07.2013. Keďže nedoplatok uvedený v Oznámení o použití NO č. 102488534/2019 zo dňa 05.11.2019 bol splatný až 27.12.2013, nemohol byť v zmysle v znení neskorších predpisov do reštrukturalizácie prihlásený aj s prihliadnutím na ustanovenie v znení neskorších predpisov.

14.5 Ohľadom skutočnosti, že Vláda Slovenskej republiky schválila dňa 15.04.2015 nariadenie o zániku daňového nedoplatku zodpovedajúceho nezaplatenej sankcii prislúchajúcej k zaplatenej dani z pridanej hodnoty, ktoré bolo vyhlásené zverejnením v zbierke zákonov dňa 07.05.2015 pod číslom (ďalej aj len ako „Nariadenie“) uviedol, že podľa ustanovenia Nariadenia dňom 1. októbra 2016 zaniká daňový nedoplatok evidovaný k 30. septembru 2016 (príloha č. 9), ktorým je nezaplatená sankcia prislúchajúca k dani z pridanej hodnoty, ktorá bola uložená veriteľovi pohľadávky zistenej v reštrukturalizačnom konaní vedenom voči veriteľovmu dlžníkovi. Podľa ustanovenia Nariadenia „daňový nedoplatok podľa odseku 1 zaniká, ak daň z pridanej hodnoty, ku ktorej daňový nedoplatok prislúcha, je zaplatená najneskôr do 31. marca 2016.“ V tomto prípade nemohlo byť realizované, pretože sankčný úrok, ktorý je uvedený v Oznámení č. 102488534/2019 zo dňa 05.11.2019 nebol k 30. septembru 2016 evidovaným nedoplatkom, nebola splnená jedna z podmienok citovaného „Nariadenia“. Z uvedeného vyplývalo, že keďže nedoplatok nebol evidovaný k 30. septembru 2016, tak nemohol tiež zaniknúť k 1. októbru 2016. Ešte dodal, že v zmysle Nariadenia vlády č. 90/2015 o zániku daňového nedoplatku zodpovedajúceho nezaplatenej sankcii prislúchajúcej k zaplatenej dani z pridanej hodnoty zaniká k 1. októbru 2016 evidovaný nedoplatok k 30. septembru 2016. Uvedené v uvádzalo dve podmienky ako bolo vyššie uvedené, ktoré museli byť splnené, aby sa realizovalo. V tomto konkrétnom prípade nemohlo byť realizované, pretože sankčný úrok v pôvodnej výške 892,50 eura, ktorý bol vyrubený rozhodnutím č. 9416301/5/3970736/2013, bol uhradený nasledovne tak, že 26.05.2016 vo výške 30,52 eura (príloha č. 10) a 28.06.2016 vo výške 861,98 eura (príloha č. 11). Z uvedeného vyplývalo, že nebol nedoplatok evidovaný k 30. septembru 2016 a nemohol zaniknúť k 1. októbru 2016.

15. Na základe uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok žalobcu žalovaný žiadal, aby správny súd žalobu proti žalovanému v plnom rozsahu zamietol.

V. Ďalší priebeh správneho súdneho konania

16. Správny súd vyzval výzvou č. - 73 zo dňa 24.03.2020 žalobcu konajúceho prostredníctvom svojho právneho zástupcu (uvedeného v záhlaví tohto rozsudku) na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalovaného k žalobe v lehote 20 dní od doručenia výzvy. Uvedená výzva bola žalobcovi (resp. jeho právnemu zástupcovi) doručená dňa 08.04.2020.

16.1. Žalobca v replike zdôraznil, že dôvodom na vyrubenie úroku bolo omeškanie žalobcu s odvedením časti dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2009 (ďalej aj len ako „Daňová povinnosť“), ktoré začalo a aj skončilo viac ako 4 roky pred začatím jeho reštrukturalizačného konania. V nadväznosti na uvedené, oboznámiac sa s vyjadrením žalovaného, pridržal sa svojej argumentácie uvedenej v žalobe, v zásade odmietol argumentáciu žalovaného. Poukázal tiež na to, že neobstojí ani ďalšia argumentácia žalovaného, ktorou k právnemu stanovisku o konštitutívnej povahe rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania dospieva na základe (bližšie nevysvetleného) odkazu na znenie ust. a ods. 2 Daňového poriadku, a to už len preto, že uskutočnenej inferencii chýba zmysluplný podklad v pravidlách logického myslenia a uvažovania. Ostatne, totožná norma bola vyjadrená aj v ust. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (aj rozhodnutie o úroku sankcionujúcom omeškanie podľa ZSD tak podľa odôvodnenia koncepcie predstavenej žalovaným nevyhnutne muselo byť konštitutívne), pričom z ust. ZSD nepochybne vyplývalo, že v insolvenčných konaniach sa uplatňovali nielen (a) daňové pohľadávky, ktoré neboli priznané daňovým subjektom alebo vyrubené správcom dane ale aj (b) nevyrubené (teda, podľa žalovaného neexistujúce) pokuty, sankčné úroky a úroky, ak mohli byť správcom dane vyrubené do vyhlásenia konkurzu alebo do povolenia reštrukturalizácie. S poukazom na uvedené odmietol argument žalovaného, že si „nemohol“ prihlásiť pohľadávku zodpovedajúcu úroku do reštrukturalizácie, ako aj vytkol, že odo dňa splatnosti Daňovej povinnosti (25.03.2009) do dňa rozhodnutia o vyrubení úroku (28.08.2013) uplynula doba dlhšia ako 4 roky. Správca dane ku dňu 24.05.2013 (uznesenie o začatí reštrukturalizačného konania žalobcu bolo fakticky zverejnené v obchodnom vestníku 23.05.2013, pričom v zmysle ust. ZoKR sa považuje za doručené deň nasledujúci po jeho zverejnení) disponoval všetkými informáciami determinujúcimi výšku úroku za omeškanie s plnením dotknutej daňovej povinnosti (i.e. bol mu známy deň splatnosti Daňovej povinnosti, ako aj deň jej zaplatenia), pričom uplatniť si ho v reštrukturalizácii žalobcu prihláškou mohol až do dňa 29.07.2013 (ktorý deň bol posledným dňom lehoty stanovenej na prihlasovanie pohľadávok normovanej ust. v spojení s ust. 199 ods. 9 ZoKR). Následne žalobca sa vyjadril aj k ďalším námietkam a k aplikovateľnosti Nariadenia a mal za to, že Oznámenie 1 bolo predmetom súdneho prieskumu a bolo zrušené v rámci konania vedeného na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. , a Oznámenie 2 bolo predmetom súdneho prieskumu a bolo zrušené v rámci konania vedeného na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. , a teda za žiadnych okolností nemožno konštatovať, tak ako to robí žalovaný, že by nedoplatok zodpovedajúci úroku mohol (ak by nezanikol už skôr z iných dôvodov ako tvrdí žalobca) zaniknúť v dôsledku účinkov Oznámenia 1 a Oznámenia 2, predo dňom 30.09.2016. So zreteľom na vyššie uvedené žalobca zotrval naďalej na svojom žalobnom petite.

17. Správny súd vyzval výzvou č. - 85 zo dňa 26.05.2020 žalovaného na vyjadrenie sa k replike žalobcu v lehote 20 dní od doručenia výzvy. Uvedená výzva bola žalovanému doručená dňa 27.05.2020.

17.1. Žalovaný vo svojej duplike poukázal na rozsiahlu argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k žalobe, zastávajúc názor, že dostatočne odôvodňuje záver, že oznámenie č. 102488534/2019 zo dňa 05.11.2019 o použití nadmerného odpočtu za apríl 2016 vo výške 861,98 eura na sankčný úrok, ktorý bol vyrubený rozhodnutím č. 9416301/5/3970736/2013 zo dňa 28.08.2013 je v súlade so o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ako aj zo o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Vyrubený sankčný úrok č. 9416301/5/3970736/2013 zo dňa 28.8.2013 nemohol byť na účely reštrukturalizačného konania považovaný za pohľadávku, ktorá sa uplatňuje prihláškou, pretože v lehote do 28.07.2013, keď bol posledný deň na podanie prihlášky tento sankčný úrok neexistoval, nebol vyrubený.

18. Správny súd s poukazom na skutočnosť, že žalobca v žalobe uviedol, že nesúhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania, nariadil vo veci pojednávanie na 23.07.2020.

18.1. Žalobca na pojednávaní prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že sa pridržiava svojej pomerne rozsiahlej argumentácie, ktorá podľa jeho presvedčenia vedie k potrebe zrušenia napádaného opatrenia z dôvodu jeho nezákonnosti, ktorú neskôr doplnil a to aj s poukazom na výstupy rozhodovacej činnosti NS SR a ÚS SR v obdobných veciach. Preto žiadal, aby krajský súd žalobou napádané opatrenie žalovaného zrušil a žalobcovi priznal proti žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

18.2. Žalovaný, ktorý bol na pojednávanie riadne predvolaný, doručil správnemu súdu dňa 02.07.2020 o 9:29 hod. ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní z dôvodu dlhodobo plánovanej a schválenej dovolenky.

18.3. Z uvedeného dôvodu správny súd na pojednávaní dňa 23.07.2020 rozhodol, že podľa bude pojednávať v neprítomnosti žalovaného.

VI. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právne argumenty

19. Krajský súd v Nitre ako vecne a miestne príslušný správny súd ( a - ďalej aj ako „SSP“ alebo „“), viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby ( a ) a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie - opatrenie Daňového úradu Nitra - oznámenie č. 102488534/2019 zo dňa 05.11.2019, pričom dospel k záveru, že žaloba podaná proti tomuto rozhodnutiu

- oznámeniu je dôvodná, a preto toto rozhodnutie - oznámenie žalovaného číslo 102488534/2019 zo dňa 05.11.2019 podľa ustanovenia zrušil a vec mu podľa veta prvá vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že toto rozhodnutie - oznámenie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. Správny súd vec posudzoval podľa nasledovných ustanovení:

Podľa SR štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktoré ustanoví zákon.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. decembra 2011 (ďalej len ), sankčný úrok vyrubí správca dane daňovému subjektu, ak daň priznanú v daňovom priznaní alebo hlásení alebo vlastnú daňovú povinnosť 11ac) priznanú v daňovom priznaní nezaplatí v lehote alebo vo výške podľa osobitného zákona.

Poznámka - 11ac)

Podľa , sankčný úrok nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt daň, rozdiel dane, preddavok na daň alebo splátku dane podľa odseku 1 písm. a) až g) nezaplatil v lehote uvedenej v rozhodnutí alebo v lehote ustanovenej týmto zákonom alebo osobitným zákonom. Sankčný úrok podľa odseku 1 písm. h) nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom bol nadmerný odpočet vrátený.

Podľa , v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím. Rozhodnutie je pre adresáta platné, len ak je riadnym spôsobom doručené alebo oznámené, ak tento alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa , na účely konkurzu a reštrukturalizácie sa za daňovú pohľadávku považuje nezaplatená suma dane, pri ktorej daňová povinnosť vznikla podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov. 1) Za daňovú pohľadávku sa považuje aj daňová pohľadávka, ktorá nebola priznaná daňovým subjektom alebo vyrubená správcom dane. Pokuty, sankčný úrok, úrok (ďalej len

„sankcia“) sa považujú za daňovú pohľadávku len vtedy, ak mohli byť správcom dane vyrubené do vyhlásenia konkurzu alebo do povolenia reštrukturalizácie.

Poznámka 1) o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení v znení neskorších predpisov. o spotrebnej dani z vína v znení neskorších predpisov. o spotrebnej dani z piva v znení neskorších predpisov. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších predpisov. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení o dani z prevodu a prechodu nehnuteľností a o zmene a doplnení o znalcoch a tlmočníkoch v znení o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady.

Podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (účinnom do 31. 12. 2013, v čase rozhodovania daňových orgánov o sankčnom úroku), ďalej len „Daňový poriadok“, tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

Podľa § 1 ods. 2 Daňového poriadku, podľa tohto zákona sa postupuje, ak osobitné predpisy 1) neustanovujú inak.

Poznámka 1) o núdzových zásobách ropy a ropných výrobkov a o riešení stavu ropnej núdze v znení neskorších predpisov. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov. o spotrebnej dani z vína v znení neskorších predpisov. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení v znení neskorších predpisov. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších predpisov. o spotrebnej dani z piva v znení neskorších predpisov. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 2 Daňového poriadku, na účely tohto zákona sa rozumie: b) daňou daň podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov a miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu, e) daňovou pohľadávkou pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak, f) daňovým nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane.

Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 55 ods. 4 Daňového poriadku, daňový subjekt je povinný označiť platbu dane spôsobom podľa všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý vydá ministerstvo; to neplatí, ak je správcom dane obec.

Podľa § 55 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane použije platbu označenú podľa odseku 4 na úhradu príslušnej dane.

Podľa § 55 ods. 6 Daňového poriadku, správca dane platbu daňového subjektu neoznačenú podľa odseku 4 použije na úhradu exekučných nákladov a hotových výdavkov, inak na úhradu jeho daňového nedoplatku, splatného preddavku na daň, nedoplatku na cle a nedoplatku na iných platbách s najstarším

dátumom splatnosti v čase prijatia platby. Ak v čase prijatia platby existuje viacero daňových nedoplatkov, splatných preddavkov na daň a nedoplatkov na iných platbách s rovnakým dátumom splatnosti, prijatá platba sa použije na ich úhradu v poradí podľa ich výšky vzostupne.

Podľa § 55 ods. 7 Daňového poriadku, ak nemožno použiť platbu daňového subjektu podľa odseku 6, možno túto platbu použiť na kompenzáciu jeho daňového nedoplatku, splatného preddavku na daň, nedoplatku na cle a nedoplatku na iných platbách u iného správcu dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad.

Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu 2)možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

Poznámka 2) napríklad o účtovníctve v znení neskorších predpisov, v znení neskorších predpisov.

Podľa § 79 ods. 1 Daňového poriadku, pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7.

Podľa § 79 ods. 7 Daňového poriadku, na nadmerný odpočet a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6.

Podľa § 84 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku, daňový nedoplatok zanikne dňom, nasledujúcim po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu, a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe schváleného reštrukturalizačného plánu nemusí plniť alebo ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť; rovnako zanikajú aj pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, tieto pohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť.

Podľa § 156 ods. 1 Daňového poriadku, úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok na daň.

Podľa § 156 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou.

Podľa § 158 ods. 1 Daňového poriadku, daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku.

Podľa § 158 ods. 4 Daňového poriadku, záväzok, ktorý vznikol v deň vyhlásenia konkurzu alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania, sa považuje za záväzok vzniknutý po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania.

Podľa § 158 ods. 5 Daňového poriadku, po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu.

Podľa § 160 ods. 3 Daňového poriadku, vláda Slovenskej republiky nariadením ustanoví podmienky zániku daňového nedoplatku a prípady, v ktorých daňovým subjektom, ktoré do termínu ustanoveného v nariadení majú zaplatenú aspoň daň, zaniká daňový nedoplatok podľa § 84 zodpovedajúci nezaplatenej sankcii prislúchajúcej k tejto dani.

Podľa Daňového poriadku, daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.

Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku, sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.

Podľa nariadenia vlády SR č. z 15. apríla 2015 o zániku daňového nedoplatku zodpovedajúceho nezaplatenej sankcii prislúchajúcej k zaplatenej dani z pridanej hodnoty (ďalej len „“), dňom 1. októbra 2016 zaniká daňový nedoplatok evidovaný k 30. septembru 2016, ktorým je nezaplatená sankcia prislúchajúca k dani z pridanej hodnoty, ktorá bola uložená veriteľovi pohľadávky zistenej v reštrukturalizačnom konaní vedenom voči veriteľovmu dlžníkovi.

Podľa nariadenia vlády č. , daňový nedoplatok podľa odseku 1 zaniká, ak daň z pridanej hodnoty, ku ktorej daňový nedoplatok prislúcha, je zaplatená najneskôr do 31. marca 2016.

Podľa o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom v čase potvrdenia reštrukturalizačného plánu u žalobcu (ďalej len „“), začatie reštrukturalizačného konania má tieto účinky: a) dlžník je povinný obmedziť výkon svojej činnosti na bežné právne úkony; iné právne úkony dlžníka podliehajú súhlasu správcu, ktorý vypracoval posudok, b) pre pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú, c) pre zabezpečenú pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať ani pokračovať vo výkone zabezpečovacieho práva na majetok patriaci dlžníkovi, d) druhá zmluvná strana nemôže vypovedať zmluvu uzatvorenú s dlžníkom alebo od nej odstúpiť pre omeškania dlžníka s plnením, na ktoré druhej zmluvnej strane vznikol nárok pred začatím reštrukturalizačného konania; vypovedanie zmluvy alebo odstúpenie od zmluvy z tohto dôvodu je neúčinné, e) zmluvné dojednania umožňujúce druhej zmluvnej strane vypovedať zmluvu uzatvorenú s dlžníkom alebo od nej odstúpiť z dôvodu reštrukturalizačného konania alebo konkurzného konania sú neúčinné, f) pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno voči dlžníkovi započítať.

Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká.

Podľa , pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k začatiu reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou (ďalej len „prednostné pohľadávky“). Na prednostné pohľadávky nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže s tým ich veritelia súhlasia.

Z komentára k vyplýva, že starým dlhom spoločnosti, resp. dlžníka, ktorý musí byť v reštrukturalizácii uplatnený prihláškou, všeobecne rozumieme pohľadávky, ktoré sú peňažnej povahy, a vznikli pred začatím reštrukturalizačného konania, pričom rozhodujúci je moment vzniku pohľadávky,

t. j. práva na plnenie, nie prípadná splatnosť pohľadávky. Znamená to, že rozhoduje obdobie, s ktorým má pohľadávka kauzálny súvis.

V prípade pohľadávok, ktoré vznikli z titulu, že veriteľ plnil dlžníkovi, rozhoduje, kedy veriteľ dlžníkovi plnil. V prípade pohľadávok, ktoré vznikli z titulu, že dlžník porušil svoju povinnosť, rozhoduje, kedy k porušeniu povinnosti došlo. V prípade pohľadávok zo zodpovednosti za škodu, rozhoduje, kedy zodpovednosť nastúpila, t. j. kedy boli naplnené predpoklady vzniku zodpovednosti. V prípade, ak sa pohľadávka viaže k obdobiu, v rámci ktorého došlo k začatiu reštrukturalizačného konania, pohľadávka musí byť vždy rozdelená podľa obdobia na starý dlh a nový dlh dlžníka.

Podľa , prihláška sa podáva v jednom rovnopise u správcu, pričom správcovi musí byť doručená do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Na prihlášku doručenú po lehote sa neprihliada. Ustanovenie sa použije primerane.

Podľa , zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou.

Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (platný v rozhodnom období), zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac okrem odseku 2.

Podľa o dani z pridanej hodnoty, daň, ktorú je povinný platiť platiteľ podľa , je splatná do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia, v ktorom vznikla daňová povinnosť zo zdaniteľného obchodu okrem dane vyrubenej colným orgánom pri dovoze tovaru, ktorá je splatná v lehote pre splatnosť cla podľa colných predpisov. Ak platiteľ uplatňuje odpočítanie dane, od celkovej splatnej dane okrem dane vyrubenej colným orgánom pri dovoze tovaru odpočíta odpočítateľnú daň a tento kladný rozdiel (ďalej len "vlastná daňová povinnosť") uvedie do daňového priznania.

21. V preskúmavanej veci súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. , , teda konkrétne tvrdenie žalobcu (osobitná náležitosť žaloby), že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Žalobca, ale musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie práva. V danom prípade žalobca namietal nezákonnosť opatrenia (t. j. nesprávne právne posúdenie veci - ) a to z pohľadu nemožnosti použitia časti nadmerného odpočtu na úhradu úroku a tiež z pohľadu nariadenia vlády SR číslo , ako aj in eventum namietal dôvody vymedzené v ustanovení , a .

22. V prvom rade sa správny súd zaoberal spôsobilosťou oznámenia byť predmetom preskúmania súdom a dospel k záveru, že aj keď oznámenie nemá formálne náležitosti, avšak dotýka sa alebo sa môže dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb, je teda spôsobilé byť predmetom preskúmania správnym súdom. Teda aj oznámenie je potrebné považovať za rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti fyzických osôb i právnických osôb. V rámci preukázania správnosti svojich úvah správny súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. - 64 zo dňa 26.10.2016, v ktorom riešil a posudzoval obdobnú vec žalobcu a uviedol, že „Pri posudzovaní toho, či oznámenie žalovaného o použití časti nadmerného odpočtu na čiastočnú úhradu daňového nedoplatku podlieha súdnemu prieskumu je nevyhnutné skúmať to, či svojimi účinkami smeruje ku konkrétnemu adresátovi práva, a zakladá mu priamo alebo aj sprostredkovane práva alebo povinnosti.“ V rozhodnutí tiež uviedol, že oznámenie žalovaného je aj napriek svojej neformálnej povahe rozhodnutím s účinkami v majetkovej sfére žalobcu a ak nedôjde k vráteniu nadmerného odpočtu daňový subjekt musí mať možnosť domáhať sa preskúmania takéhoto rozhodnutia na súde v súlade s , čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uvedené je v súlade i s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. -74 zo dňa 17. mája 2016.

23. Keďže z oznámenia žalovaného, vydaného v súlade s § 79 ods. 1 a 7 Daňového poriadku, jednoznačne vyplýva, že časť nadmerného odpočtu, ktorý vznikol žalobcovi sa použije na úhradu jeho

daňových nedoplatkov t. j. nedôjde k vráteniu tejto sumy nadmerného odpočtu žalobcovi podľa o dani z pridanej hodnoty, oznámenie je potom spôsobilým predmetom súdneho prieskumu.

24. Rovnako tak správny súd v súlade s vytýkanou nepreskúmateľnosťou napadnutého oznámenia uvádza, že uvedený dôvod bol zo strany správneho orgánu v rámci napadnutého oznámenia odstránený a to v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v Nitre č. k. -58 zo dňa 20.09.2017 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26.09.2019, pričom z napadnutého rozhodnutia žalovaného jednoznačne vyplýva spôsob, akým rozhodol o použití nadmerného odpočtu za obdobie apríl 2016, ujasnil si, aká bola vlastná daňová povinnosť žalobcu za zdaňovacie obdobie apríl 2016, vylúčil vlastnú daňovú povinnosť žalobcu za zdaňovacie obdobie máj 2013, a tiež zdôvodnil, prečo neaplikoval

25. Naproti tomu žalovaný ako príslušný správca dane v napadnutom rozhodnutí - oznámení uviedol, že v zmysle a o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov oznámil, že nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2016 vo výške 7.728,55 eura bol použitý na úhradu sankčného úroku na dani DPH vo výške 861,98 eura, vyrubeného rozhodnutím o sankčnom úroku č. 9416301/5/3970736/2013 zo dňa 28.08.2013 za zdaňovacie obdobie február 2009, splatného dňa 27.12.2013, v pôvodnej výške 892,50 eura a časť nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2016 vo výške 6.866,57 eura poukázal Daňový úrad Nitra na účet žalobcu dňa 30.10.2019. Z uvedeného vyplýva, že správca dane jasne uviedol, ako bude použitý daňový preplatok a tiež jasne špecifikoval aj výšku a právny titul daňového nedoplatku, vyrubeného rozhodnutím žalovaného č. 9416301/5/3970736/2013 zo dňa 28.08.2013, právoplatného dňa 11.12.2013, z ktorého vyplýva, že daňový subjekt podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za február 2009 dňa 25.03.2009, pričom deň splatnosti dane bol 25.03.2009, avšak priznanú daň zaplatil až dňa 28.04.2009 v celom rozsahu, teda za uvedené obdobie sa dostal do omeškania. Skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2011, preto správny orgán podľa o správe daní, vypočítal úrok podľa , , v znení neskorších predpisov a tiež podľa v znení neskorších predpisov. Predmetné rozhodnutie žalovaného bolo potvrdené Finančných riaditeľstvom Slovenskej republiky č. 1100304/1/550407/2013 zo dňa 27.11.2013.

26. Následne sa správny súd zaoberal aj ďalšími námietkami žalobcu, avšak čo sa týkalo nedostatočne zisteného skutkového stavu na riadne posúdenie veci, ako aj rozpor skutkového stavu s administratívnym spisom, uvedená námietka zo strany žalobcu neobstojí. Bolo pritom potrebné vychádzať najmä z toho, že právne posúdenie veci sa týkalo § 79 ods. 1 zákona o DPH, z ktorého pre daňový subjekt vyplývajú zákonné možnosti ako naložiť s nadmerným odpočtom, a to, že ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol.

27. S poukazom na takto vymedzenú právnu normu, predstavujúcu právny základ pre vydanie oznámenia, bolo potrebné zo strany správneho súdu konštatovať, že skutkový stav bol správnym orgánom zistený dostatočne, ako aj vyplýval z administratívneho spisu. Naviac, rozpor zo strany žalobcu v žalobe nebol ani žiadnym spôsobom vymedzovaný, zdôvodnenie sa týkalo len nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na správne zistený skutkový stav, vyplývajúci z administratívneho spisu, správny súd ustálil, že medzi účastníkmi konania nie je sporné, a sám žalobca to ani nepopieral, že žalobcovi daňový nedoplatok vznikol z titulu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane (žalovaného), ktorým vyrubil daňovému subjektu sankčný úrok za nezaplatenie dane DPH v lehote stanovenej zákonom (§ 78 ods. 1, 2 DPH) - vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie február 2009, ktoré bolo potvrdené odvolacím orgánom - Finančné riaditeľstvo SR Banská Bystrica (právoplatné dňa 27.12.2013), ktoré sa nachádza v predloženom spisovom materiály žalovaného.

28. Medzi účastníkmi konania tiež nebolo sporné, že žalobca podal daňové priznanie za zdaňovacie obdobie 04/2016 elektronicky dňa 25.05.2016, v ktorom na riadku 32 uviedol nadmerný odpočet - 7.728,55 eura. Niet pochýb, že žalovaný podľa § 79 zákona o DPH vykonal zápočet na uplatnený nadmerný odpočet postupom podľa Daňového poriadku, keďže v čase poukázania nadmerného odpočtu evidoval žalovaný u žalobcu daňový nedoplatok. Vzhľadom na takto zistený skutkový stav, žalobné dôvody vymedzené v a neobstoja.

29. Posledným vytýkaným nedostatkom oznámenia zostalo nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na stranami sporu tvrdené skutočnosti a najmä na rozdielnu judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý aj vo veciach žalobcu rozhoduje rozdielne (viď. napr., , , a pod.)

30. Rovnako tak sa správny súd oboznámil aj s judikátom Najvyššieho súdu SR publikovaným pod číslom R 63/2015, z ktorého právnej vety vyplývalo, že ak na základe reštrukturalizačného plánu, potvrdeného súdom, došlo podľa vety prvej o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov k zmene výšky a lehoty splatnosti v ňom uvedených pohľadávok Sociálnej poisťovne, potom pred uplynutím zmenenej lehoty splatnosti nemožno predpísať penále podľa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

31. Z odôvodnenia následne vyplývalo, že predpokladom prihlásenia pohľadávky do reštrukturalizačného konania podľa je predovšetkým existencia pohľadávky.

Následne Najvyšší súd SR, vychádzajúc z § 147 v spojení s § 241 ods. 1, 3 ZSP tiež uviedol, že pohľadávka na penále nevzniká v dôsledku samotného nesplnenia si povinnosti riadne a včas odviesť poistné a príspevky; vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia o predpísaní penále (pozn. správneho súdu, uvedená veta nebola premietnutá do žiadnej judikovanej právnej vety).

32. Okrem toho žalovaný poukázal aj na to, že pri rozhodovaní postupoval v intenciách rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. -59 zo dňa 20.09.2017.

33. S poukazom na takto vymedzený skutkový stav a tiež právne posúdenie veci a rozdielnu judikatúru je potrebné uviesť, že spor medzi účastníkmi konania nastal pri výklade charakteru pohľadávky, ktorej základom sú úroky z omeškania podľa Daňového poriadku, resp. podľa pôvodného inštitútu - sankčné úroky podľa (čo bol aj daný prípad) a to v spojení s , resp. . Podľa argumentácie žalovaného, tento namietal, že do reštrukturalizácie sankčný úrok za mesiac február 2009 prihlásiť nemohol, pretože v čase začatia reštrukturalizácie neexistoval a nepredstavuje ani príslušenstvo pohľadávky. Následne žalovaný poukázal na obdobnú vec riešenú Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. , v rámci ktorej žaloba žalobcu, týkajúca sa oznámenia o použitý nadmerného odpočtu na úhradu časti sankčného úroku na dani DPH za zdaňovacie obdobie, bola zamietnutá. Uvedená argumentácia sa však podľa správneho súdu nezakladá na správnom závere, pretože v dôsledku kasačnej sťažnosti Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 21.01.2020 zmenil rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 20. septembra 2017 č. k. -59 tak, že opatrenie žalovaného č. 103351028/2016 z 15.06.2016 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Poukázal pritom na svoju staršiu judikatúru, ako aj bolo pre neho nepochybné, že pre vznik daňových úrokov je nutné naplniť zákonné podmienky ( ), ktoré majú objektívny charakter (existencia rôznych foriem splatnej dane, pasivita daňového subjektu a plynutie času). V deň naplnenia uvedených zákonných podmienok povinnosť daňového subjektu zaplatiť daňové úroky vzniká preto na základe zákona bez ohľadu na to, či správca dane autoritatívne potvrdí ich existenciu formou rozhodnutia (deklaratórne účinky), a daňový subjekt sa tejto, čo do kvality narastajúcej povinnosti zbaví až ich zaplatením. Práve v tomto sa zhodujú daňové úroky s úrokmi vymedzenými súkromnoprávnou úpravou, nakoľko ich zakotvenie v právnej úprave preventívne núti daňový subjekt k splneniu daňovej povinnosti, kompenzujú možnú ujmu verejnoprávnych financií a postihuje sankčne daňového dlžníka svojou narastajúcou vysokou hodnotou. Obdobný charakter má postih konania daňového subjektu, ktoré je spojené s nepodaním, resp. s omeškaním podaním daňového priznania.

34. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. tiež bolo uvedené:

„Aj pre kasačný súd bolo nepochybné, že uplatnením svojej právomoci vydať rozhodnutie o daňových úrokoch správca dane nerozhoduje o vzniku týchto daňových úrokov ale naopak napĺňa účel (podmienky pre svoj postup) smerujúci k nútenému vymáhaniu takejto daňovej povinnosti. Preto aj rozhodnutia o daňových nedoplatkoch v preskúmavanej veci majú stále iba deklaratórne účinky.“

35. Ďalej Najvyšší súd SR uviedol: „Uvedený právny názor podporuje aj text ustanovení veta druhá a tretia , ktoré expressis verbis za pohľadávky pre účely konkurzu označujú aj pohľadávku, ktorá nebola vyrubená správcom dane, resp. aj sankčné úroky iba vtedy, ak mohli byť (napríklad objektívna nemožnosť vykonania daňovej kontroly pred reštrukturalizáciou) správcom dane vyrubené do povolenia reštrukturalizácie. Právnou skutočnosťou, ktorou je deň začatia reštrukturalizačného konania, oprávnenie správcu dane vyrubiť daňový úrok z daňovej povinnosti splatnej pred týmto dňom zaniká.“

36. Obdobne zákonodarca postupoval pri časti Daňového poriadku týkajúcej sa reštrukturalizácie, kedy navyše výslovne oprávnil správcu dane na vyrubenie úrokov z omeškania priebežným spôsobom (§ 156 ods. 2 šiesta veta Daňového poriadku).

37. Bolo preto nepochybné podľa kasačného súdu, že vo vzťahu k Daňovému poriadku, resp. k predchádzajúcemu , je nutné o konkurze a reštrukturalizáciii a o zmene a doplnení niektorých zákonov označiť za lex specialis ( Daňového poriadku) so všetkými právnymi dôsledkami. Preto sa zákonodarca vyjadruje „zdržanlivo“ pre prípad skutkových situácií, kedy dochádza k stretu obidvoch právnych predpisov.

38. Existencia insolvenčného procesu vo forme reštrukturalizácie rozdeľuje v zmysle záväzky dlžníka voči veriteľom na dve kategórie, a to na a) pred reštrukturalizačné pohľadávky ( ), reštrukturalizačné, resp. prednostné pohľadávky ( ), čo sa prostredníctvom Daňového poriadku, resp. preberá. Na pred reštrukturalizačné pohľadávky, t. j. na pohľadávky, ktorých vznik sa viaže na splnenie zákonných, resp. zmluvne-zákonných podmienok v čase pred povolením reštrukturalizácie, sa striktne viaže proces ich prihlásenia.“

39. V zmysle vyššie uvedeného správny súd poukazuje aj na to, že cieľom reštrukturalizačného konania je vyriešenie všetkých právnych vzťahov dlžníka založených pred začatím reštrukturalizačného konania, predovšetkým však všetkých peňažných nárokov voči dlžníkovi založených na skutočnostiach alebo skutkových dejoch (predstavujú podľa zákona právny dôvod vzniku nárokov), ktoré sa odohrali pred začatím reštrukturalizačného konania.

40. Uvedené vyplývalo aj z osobitnej časti dôvodovej správy k návrhu : „Účelom návrhu zákona je usporiadať majetkové pomery dlžníka v prípade jeho úpadku a to formou reštrukturalizácie jeho podniku alebo generálnou exekúciou jeho majetku. Spoločným znakom týchto foriem usporiadania majetkových pomerov dlžníka je uspokojenie veriteľov dlžníka v čo najvyššej miere a podľa možností v čo najkratšom čase. Rozdeľujúcim znakom týchto foriem usporiadania majetkových pomerov dlžníka je hľadisko zachovania podniku dlžníka. V prípade reštrukturalizácie je zachovanie podniku dlžníka základným predpokladom úspechu reštrukturalizácie. Naproti tomu v konkurze spravidla pôjde o rýchle ukončenie prevádzkovania podniku dlžníka a následne rozpredaj majetku dlžníka za účelom kolektívneho uspokojenia veriteľov dlžníka.“

41. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. pritom tiež vyplývalo, že je nepochybné, že celý proces reštrukturalizácie dlžníka je kombinovaný ekonomicko-právny proces, kedy poverené osoby zvažujú prínosy tohto procesu pre trhové prostredie (začlenenie dlžníka do trhového prostredia alebo jeho majetkovú likvidáciu) a súčasne prínosy pre splatenie svojich pohľadávok (veritelia). Až na ich odporúčanie súd povoľuje reštrukturalizáciu úpadcu. V uvedenej súvislosti kasačný súd odkázal na vyššie citovanú dôvodovú správu, v ktorej vyzdvihol význam plánu ponúkaného riešenia ako jedného z najťažších a technicky najnáročnejších úkonov v procese reštrukturalizácie. Samotné vypracovanie jednotlivých riešení sanácie dlžníka je vo svojej podstate po stránke odbornej veľmi náročné a vyžaduje si zabezpečenie čo najväčšej interakcie medzi dlžníkom, veriteľom a správcom pri príprave týchto dokumentov.

42. Aj pre kasačný súd v rozhodnutí citovanom v bode 39. bol predstaviteľný zámer zákonodarcu, ktorý viaže proces reštrukturalizácie (t. j. uspokojenia veriteľov) na ustálenie a následnú stabilizáciu dotknutého majetku 1. uložením povinnosti ( ) najmä dlžníkovi, aby súdu pred povolením predložil množstvo relevantných dokumentov (napríklad posudok správcu, zoznam majetku a zoznam záväzkov dlžníka, ako aj účtovné závierky), 2. ako aj oprávnením správcu kontrolovať úkony dlžníka ( ), pričom pod pojmom ustálenie majetku úpadcu chápe kasačný súd nielen zisťovací postup správcu smerom k inventarizácii aktív, ale aj pasív, v tomto prípade záväzkov dlžníka. Preto zákonodarca podporil publicitu jednotlivých relevantných rozhodnutí prostredníctvom obchodného vestníka, pričom vyššie uvedená publicita právne relevantných úkonov počas procesu reštrukturalizácie, resp. reštrukturalizačného konania má aktivizovať veriteľov dlžníka, aby sa zapojili do procesu inventarizácie majetku dlžníka s tým, že v zmysle prihlasujú svoje pohľadávky v stanovenej lehote pod hrozbou, že po uplynutí lehoty sa na nich neprihliada. Uvedené medzi účastníkmi konania nebolo sporné.

43. Spornou bola však otázka, či pohľadávka, predstavujúca sankčné úroky, pred jej vyrubením správnym orgánom, je existujúcou pohľadávkou, alebo je neexistujúcou pohľadávkou.

44. Vychádzajúc z právnej vety judikátu 63/2015 je zrejmé, že túto vetu na daný skutkový stav nemožno použiť a to z dôvodu, že nezaplatená daň, z ktorej vznikla sporná pohľadávka, nebola predmetom reštrukturalizácie, nakoľko bola uhradená ešte v roku 2009, teda reštrukturalizácia žalobcu žiadnym spôsobom nezasiahla do výpočtu sankčného úroku. Z tohto pohľadu sa javí, že v čase prihlasovania pohľadávok bola žalovanému zrejmá výška sankčného úroku za oneskorene uhradenú daň DPH za mesiac február 2009. Jedinou spornou otázkou zostáva, či tento sankčný úrok sa stal existujúcou pohľadávkou až jej vyrubením. Teda či vyrubenie pohľadávky malo konštitutívny alebo deklaratórny účinok.

45. Správny súd v zmysle vyššie uvedeného výkladu, ako aj prihliadnuc na skutočnosť, že k porušeniu daňových povinností žalobcom v zmysle rozhodnutia o daňovej sankcii došlo v roku 2009, ustálil, že v zmysle sa nenaplnili podmienky na posudzovanie povinnosti zaplatiť sankčné úroky ako prednostnej pohľadávky, a preto mal za to, že žalovaný mal prihlásiť sankčné úroky postupom podľa . Vychádzal pritom z toho, že v zmysle komentára k starým dlhom, ktorý musí byť v reštrukturalizácii uplatnený prihláškou, všeobecne rozumieme pohľadávky, ktoré sú peňažnej povahy, a vznikli pred začatím reštrukturalizačného konania, pričom rozhodujúci je moment vzniku pohľadávky, t. j. práva na plnenie, nie prípadná splatnosť pohľadávky. Znamená to, že rozhoduje obdobie, s ktorým má pohľadávka kauzálny súvis. V tomto ohľade mal správny súd za to, že bolo úplne irelevantné, kedy pohľadávka žalovaného nadobudla splatnosť, ako aj tá skutočnosť, že až právoplatným rozhodnutím mohla byť vymáhateľná. Vzhľadom na fikciu ustálenia stavu pasív dlžníka v zmysle , je potom celkom logickým výkladovým záverom, že v zmysle , správca dane, ktorý pohľadávku tvorenú povinnosťou daňového subjektu zaplatiť sankčné úroky riadne a včas neprihlásil, tak mu zaniklo právo vymáhať túto pohľadávku.

46. Naviac, je potrebné poukázať aj na ďalší záver z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , z ktorého vyplývalo, že ustanovenia § 79 v spojení s § 55 Daňového poriadku sú z hľadiska systematického výkladu zaradené v Tretej časti Daňového poriadku s označením Platenie dane. Z obsahu ustanovení aplikovaných správcom dane v preskúmavanej veci pre kasačný súd jednoznačne vyplýva, že išlo o spôsob platenia dane, u ktorého absentovala dobrovoľnosť žalobcu. Nakoľko zo zisteného skutkového stavu nebolo preukázané, že by správca konal v zmysle , potom konanie správcu dane zavŕšené vydaním rozhodnutia o sankčných úrokoch nespĺňalo základný účel reštrukturalizačného konania v zmysle .

47. Správnosti uvedeného záveru svedčí aj záver vyjadrený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -46 zo dňa 12.05.2020, v rámci ktorého bolo uvedené, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 31. januára 2019 nie je vo vzťahu k aplikácii § 156 ods. 1 písm. d) a ods. 2 v spojení s § 158 ods. 5 Daňového poriadku presvedčivo odôvodnený, a táto skutočnosť v konečnom dôsledku zakladá ústavnú neudržateľnosť ním vydaného rozhodnutia. Záver najvyššieho súdu, že „v danom prípade nebolo možné pohľadávku správcu dane vzniknutú z titulu vyrubenia úroku z omeškania prihlásiť do reštrukturalizačného konania skončeného na základe uznesenia súdu zo dňa

31.01.2014, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 07.02.2014, nakoľko táto pohľadávka vo forme úroku z omeškania vznikla až na základe rozhodnutia správcu dane zo dňa 26.08.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.12.2014, teda po skončení reštrukturalizačného konania“, je ústavne neakceptovateľný.

48. Rovnako tak bolo potrebné stotožniť sa s tvrdením žalobcu, že pokiaľ by sme použitie nadmerného odpočtu na úhradu úroku pripustili, došlo by súčasne k porušeniu zásady rovnosti účastníkov insolvenčného konania, a to v dôsledku neodôvodneného (bez existencie primeraného legitimizačného dôvodu) zvýhodnenia žalovaného ako veriteľa pohľadávky odvodzujúcej svoju existenciu z noriem práva verejného (i.e. pohľadávky s charakterom sankčného úroku) oproti iným veriteľom pohľadávok vzniknutých na základe súkromného práva a to napriek skutočnosti, že ich nároky voči žalobcovi boli rovnako založené na skutkových dejoch, ktoré nastali z právneho hľadiska v totožnom čase - pred začatím reštrukturalizačného konania, čo vzhľadom na zásady insolvenčného konania vo forme reštrukturalizácie upravenej v nie je prípustné.

49. Inak povedané, ak pohľadávka žalovaného na sankčné úroky v čase začatia reštrukturalizačného konania existovala, bola zrejmá jej výška, ktorá bola následne len deklarovaná v rozhodnutí, bolo potrebné vnímať konanie zo strany správcu dane ako obchádzanie reštrukturalizačného konania a tým aj reštrukturalizačného zákona aj v tom rozsahu, že po reštrukturalizačnom konaní sankčné úroky, resp. ich úhrada nepodliehalo schválenému reštrukturalizačnému plánu, teda mohli byť uhradené v plnom rozsahu.

50. Taktiež správny súd riadiac sa princípom vyjadreným v , zachovávajúc pritom právnu istotu, prihliadnuc pritom na to, že sankčný úrok vyrubený rozhodnutím o sankčnom úroku č. 9416301/5/3970736/2013 zo dňa 28.08.2013 za zdaňovacie obdobie február 2009, v pôvodnej výške 892,50 eura, bol sčasti uhradený nadmerným odpočtom za zdaňovacie obdobie apríl 2016 (daný prípad) a sčasti bol uhradený nadmerným odpočtom za zdaňovacie obdobie marec 2016 (spis vedený Krajským súdom v Nitre sp. zn. ), v rámci ktorého bol Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. vyjadrený právny názor na spornú aplikáciu právnych predpisov, od ktorých odklon správny súd nezistil v konkrétnom prípade dôvod.

51. Zároveň správny súd zdôrazňuje, že predmetom prieskumu správnym súdom nebolo rozhodnutie o vyrubení sankčného úroku, pretože konanie a postup súvisiaci s vydaním rozhodnutí o vyrubení daňových nedoplatkov (sankčný úrok) bolo možné preskúmať súdom v samostatnom konaní podľa druhej hlavy piatej časti , resp. . Preskúmanie právoplatných rozhodnutí o vyrubení sankčného úroku nebolo vylúčené z preskúmavacej právomoci súdu, a preto toto rozhodnutie nemôže byť predmetom súdneho prieskumu v konaní, v ktorom sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia - oznámenia zo dňa 05. 11. 2019. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. (riešený obdobný prípad žalobcu), v ktorom uviedol, že „predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia o uložení sankcie v zmysle daňového poriadku a nie posúdenie správnosti prihlásenej pohľadávky v reštrukturalizačnom konaní“.

52. Správny súd z týchto dôvodov preto žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa zrušil a vec podľa vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

53. Správny súd sa ostatnými žalobnými dôvodmi, najmä aplikáciou nariadenia vlády č. už nezaoberal, keďže tieto vzhľadom na už uvedené neboli jednak akokoľvek spôsobilé zmeniť toto rozhodnutie správneho súdu (preto sa stali nepodstatnými) a jednak rozhodnutie o nich nemôže mať žiadny vplyv ani na ďalší postup správcu dane v ďalšom konaní.

54. Po vrátení administratívneho spisu žalovanému, tento ako správca dane bude pokračovať v konaní. Správca dane bude v ďalšom konaní viazaný právnym názorom správneho súdu, vysloveným v tomto rozsudku. S poukazom na tento právny názor správneho súdu správca dane v ďalšom konaní ( veta druhá ) opätovne rozhodne o použití nadmerného odporuč za zdaňovacie obdobie apríl 2016 vo výške 7.728,55 eura a jeho použitie oznámi žalobcovi v zmysle a Daňového poriadku.

55. O trovách konania správny súd rozhodol podľa tak, že vzhľadom na plný úspech žalobcu v tomto konaní, súd priznal žalobcovi nárok na náhradu dôvodne vynaložených trov konania

v rozsahu 100 % voči žalovanému, o ktorej výške rozhodne správny súd obsadený vyšším súdnym úradníkom samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

56. Správny súd toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak (ust. ). Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. , , ). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. , . Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v . Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa a a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.